ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Spať do poludnia na slobodnom vzduchu nedá sa ľuďom obyčajným: čo sú nie na to vycibrení, ako napríklad cech karreterov.

Rozbľačali sa ovce, zdurili od čohosi, urobiac hodný hurt v pajte; nebodaj návšteva niektorého havkáča, čo nemá sna v noci. Vo dne v slobodných chvíľach podrieme si na slnci. Rozkvákali sa kačice v jarku, čo tečie samým dvorom, robili vôbec nešeredný rákoš. Vtedy som si myslel i ja to isté o nich, ako ten junec, čo ho priahali prvý raz na Vianoce, že kačica je klebetná, skoro ako straka, ktorých tu na šťastie nikde nevídať, a že robí v kampe nezdobu.

Slnce síce už dávno vyšlo, ale bolo ešte zavčasu, ani pol piatej. Keka už v pajte nebolo, kde sa bol vryl do vlny, sťa akýsi anglický veľkokupec s týmto článkom. Hurt a koncert oviec, ustarostených v pajte, akiste prebudil i jeho. Umyli sme sa na jarku; prezreli svoje vozíky, namastili kolesá, spakovali svoje kožušiny do ich puzdier. Treba ich opatriť do cesty ako svedčí. Zošúľajú sa na váľoček, ktorý sa všupne do puzdra a stiahne dokonale remencami. Takto môžeš svoju posteľ priviazať, ak chceš, o sedlo a ísť, kam sa ti páči.

Koní nebolo treba veľmi zhľadávať, držali sa naporúdzi. Ani im sa nesladilo dať sa tu zhľadávať. Boli by nedbali oslobodiť sa z týchto krajov, kde paša nie je veľmi tučná. Kerencia už je priďaleko, aby ju boli mohli ísť hľadať.

Raňajky sme odbavili nakrátko čajom. Iste mátal zas ten brod a zabral miesto raňajkám. Chlapec, to je pravda, najedol sa bábovky, husto obdarenej hrozienkami, i ja som mu pomáhal. Ostatní mysleli na ten brod; neboli by mohli prežierať, hoc nám druhým zdalo sa to dosť smiešne. Nejesť babu, lebo na Coyle chybuje poriadny brod, to nemá skutočne nijakého súvisu.

A naostatok sme sa vykývali už i na to veľké podujatie. Prejsť Coyle zdalo sa poniektorým z nás takou opovážlivosťou, ako bol v starých časoch priechod cez Rubicon.^[118]

Hostiteľ sa nám pri raňajkách vyžaloval, koľko musel preniesť ostatnej zimy, keď mu zahynulo asi šesťdesiat percent oviec od snehu a či od hladu. Veľký počet i veľká strata! Divadlo pritom smutné pre majiteľa, keď musí na to pozerať a nemá kde nájsť pomoci. Zastrája sa, že tej jesene pôjde domov, do Škótska, aby sa nedíval, ako tej zimy, na takú skazu. Tu na okolí všetci majitelia mali viac-menej také straty. No náš hostiteľ si pripúšťa k srdcu väčšmi smutné divadlo hynutia ako samú škodu. V také dni mu ovce dochodili pred samý dom, bľačiac a hľadajúc pomoci u majiteľa. Tam i padali mŕtve. Ten pohľad najväčšmi dojal úbohého majiteľa.

Želali sme mu úprimne, aby nikdy viac nemusel byť účastným podobných výjavov. Temer sme ho ubezpečili, že toho roku bude zima veľmi dobrá a mierna, že príde mnoho snehu, aby zem nasiakla vlahou, lagúny sa naplnili, rieky vyliali. A mierna, že ten sneh nezaleží, najviac ak dakoľko dní. Ale to všetko mohli sme mu zabezpečiť iba tak, ak sa nám vydarí ten priechod cez Coyle. Poniektorým z nás sa zdalo, že veci budúce a prítomné len tak môžu vypadnúť dobre, ak i my prejdeme cez tú Coyle bez pohromy.

Bolo nám sa vrátiť na vegu, pokračovať v ceste, kde sme ju boli včera večer pretrhli. Úbohé kone zas prešli ťažkú hrboľatú cestu, kde ich bádalo skálie. Keď sme vyšli na vegu, prichodilo nám ich ľutovať ešte väčšmi. Bočia, nebožiatka, po tučnej paši. Sú dnes veľmi elegantné, lebo im brucho opľaslo; vidno, že sa v ostatné dni neprejedali. Čiže by zarehtali od radosti, keby ich bolo vypriahnuť a pustiť podvoriť si trochu po vege. Ich nešťastie je vari väčšie než tamtých oviec ostatnej zimy; majú pašu na všetky strany, chodia po nej, miesia ju vlastnými kopyty, a nemôžu z nej užiť ani byľky…

Nie, im je nie nič lepšie ako tým, o ktorých mi toľko ráz rozprával pán Lačný z Kapitulskej ulice, kým mi podbíjal čižmy, alebo lepil na jednu alebo obe príštipok. I mne bolo čakať vo varštati, kým mi obuv obriadi, ako i niektorým z kamarátov. Neboli sme totiž pán Sýkora, aby sme boli mali štíble rad-radom v jednom kúte, čo čakali, kedy príde rad na ne. On mohol čakať, kým mu pán Lačný popraví potrhané, a čo hneď dva-tri razy zlyhal a nespravil reparáciu, kedy bol sľúbil, ako to už mával obyčaj urobiť takým dobre zaobutým pánom. Nuž kým sme tak čakali a kým on tĺkol tým kladivkom, zabíjajúc cvočky, alebo preťahoval dratvu; rád rozprával o všeličom, ale najradšej o tých, čo to bežali, a na hodiny, po repe, mrkve, kalerábe, šaláte a naostatok i po rozhádzaných bochníkoch po ceste; a nemali sa kedy zohnúť a vziať ten bochník, alebo vytiahnuť mrkvičku, alebo tú repu. Bežalo množstvo. Kto sa prihol, toho posotili na nos tí, čo za ním utekali. Tí, čo išli za nimi, nedali sa mu už zodvihnúť a chodili po ňom, ako po tých daroch božích. Bolo to tým horšie, že sa už dosť hodne dní nefasovalo, menáž sa tiež nevarila. Nebolo stihu pri tej starosti, že im stúpajú na päty. Nuž poháňali ich, poháňali, ako my tu poháňame naše koníky; my, pravda, len tatarcom, a nie guľkami a šabľami, ako keď tých tam naháňali Prajzi.^[119]

Nešli sme pol hodiny, a zas sme natrafili na taký bočný kaňadúnik. Hneď pri jeho ústí bol uchýlený podnik, ako keď sa vstrčí hlava vtáčka pod krídlo. Práve sa išlo začať pracovať. Pán správca podniku povesil robotu na klinec, pýtal kapataca, prvého medzi prvákmi, aby bol on jeho ruka i jeho oko, do tých čias, kým bude môcť lepšie priľahnúť i on k tej robote a pripojil sa už potom nám veľmi úslužne. Na takých ľudí sme my natriafali v tejto ceste, že i nešťastie sa ti predstavovalo ako šťastie.

Nasilu nás chcel i on vtisnúť za stôl, na ktorom boli práve prvé raňajky. Poniektorí by sa boli mohli hádam podobrať i na tú robotu; ale druhí nemohli ani pomyslieť na takú vec, ktorá sa i tak opakuje skoro riadne tri razy denne, keď majú vykonať vec veľkú, čo sa viac nestane, iba jeden raz, a to práve dneska ráno. Nech sa rozhodne najprv, ako vypadne: či sa bude môcť zachovať aspoň kúsok života. Až potom príde rad na povinnosť starať sa, ako svedčí, o jeho ďalšie udržovanie, ba práve veľadenie. Kto by sa pripravoval na veci veľké v obžerstve a opilstve, ako Sardanapal^[120] a druhá taká čeliadka, aby o tom dejepis rozprával, kým svet svetom bude!

Veľká otázka, čo nedala myslieť na nič iného, bol ten priechod cez Coyle. Pán správca nás síce tíši a ubezpečuje, že brod je ako brod: ľahký a bezpečný. Smeje sa nám pre ten veľký strach, čo sme si nahnali daromne. No ten smiech osožiť nám neosoží. Chorému sa tiež vysmieva doktor, preťahuje mu popod nos medové motúzy, a ono keď vyjde na dvor a má sadať do drabinovca, čo má sedlo zo šúpy slamy, rečie gazdovi čosi, ako mimochodom, do ucha. Gazda zhíkne, škrabe sa po celej hlave, pomkne čiapku a zakričí:

„Zhadzuj tie dosky z vôdra, Ondro, nech ťa čert vezme, i teba! Ponesieš ich k majstrovi.“

To ako tie dosky, čo sa na vôdre sušia pre každú prípadnosť a ovšem najväčšmi pre takúto. Je človek smrteľná nádoba, a smrť nechodí po horách, ale po ľuďoch.

Nuž takto sme my poniektorí mysleli pred veľkou vecou: prepraviť sa treba už či tak alebo tak na ten druhý breh. Ak nie na vozíkoch, teda na kargeroch ako batožina, keď sa nosí. Ak by i to zlyhalo, na loďke Chárona,^[121] ktorý na zlých prievozoch je vždy napohotove, aby previezol svojich cestovateľov…

Videl, že sme už podajedni oželeli život z väčšej čiastky. Aby nás obodril, alebo hádam preukázal nám počestnosť, on sám vysadol na koňa, čo bol priviazaný na palenke, začal jazdiť pred nami, ba pred samou tropillou.

„Pôjdeme, kadiaľ prechodia karrety, keď idú po drvá,“ zdeľoval nám, vymysliac, ako vidno, i túto bájku o karretách a drvách.

Nešli sme ďaleko, a odrazil sa z cesty rovno na vegu. Aká vozba! Sťa po kobercoch. Naše taligy prestali hrkotať, akoby bol i v nich sekol dych; zabudli každá svoju nôtu, ktorú nám hudú celou cestou, vzdor kolomaži a loju, čo na ne vynakladáme. Boli miesta, kde sa zem pod nami akoby ulíhala, kým sa prešlo, sťaby nás tíšila pred veľkou udalosťou. Zem tu bola akoby na perách, možno nám na poctu, aby naše údy odpočinuli po toľkom drgľovaní.

Muselo to byť tu niečo nezvyklého dve taligy odrazu na vege! Poplach ohromný v celom susedstve. Kačice, čo sa túlajú každá s kŕdľom malých, bežia pred nami. Tráva sa hýbe, kde zaberajú, kváčuc a usilujúc sa dostať čím skôr do vody. Keď je ona raz v nej, ona už nedbá, môžeš jej i túkať. Tak ako bora, keď hrmí a blýska, vstrčí hlavu pod perinu, ostatok tela zabudne vonka: nech už hromy bijú, do čoho sa im páči. Kajkeny, to sa vie, tiež sa dvíhajú, ale na krídla: nechajú mlaď zbabele v tráve. Nech sa uchýli, kde môže, lebo, stvora moja, bližšia košeľa ako kabát.

Odkiaľsi vyletela i sluka so svojím dlhým zobákom, akoby nevedela, čo si počať; má veľmi hlúpy výraz v tvári, akoby bola zdurená. A predsa je to vták prefíkaný: hádže sa ako na vlnách, keď letí hore-dolu a zas nakrivo sem a ta. Ani Pejković by doň netrafil v taký čas. Vrabca tu nevidno, ten sa drží človeka a ide za ním, snáď priťahovaný vzdelanosťou a jej výdobytkami. V Punta Arenas sa ich nachodí hodne, odkedy naši ľudia počali siať ovos. Poľné semiačko, tak sa zdá, mu nechce ísť dolu hrdlom.

Nadišiel napokon i okamih rozhodujúci. Pán správca išiel trávou koňovi skoro vyše brucha; naša tropilla za ním. Každý kôň, akoby sa boli zriekli, kmáše sprava-ľava ostrými zubmi, čo príde pod ne. Dávno nevideli stola prestretého tak bohate. Škoda, že Keko odzadku toľme narába tatarcom. Ale ten si myslí: ,Nejedol som ja, nejedz ani ty.‘

O chvíľu polovica správcu zmizla kdesi, iste v hlbočine a či dákej studni. Plecia mu vidno ešte dobre, ako sa hojdajú sem a tam, a hlava sa obracia tiež z boka na bok: akiste ako kôň kráča. Voda zurčí a čľapoce. Zas čľapotanie, ešte väčšie; tropilla vtrielila do vody a v nej sa i zastavila. Kone ti nevojdú do vody, aby neokúsili, aká je. Ako my, keď ideme popri hostinci, tiež chceme vedieť, čo dobrého merajú. Čo i nie sú smädné, nezameškajú vstrčiť pysk do nej. Petiso vstrčil do nej priam celú hlavu, po samé oči; prská mu z ňucháča na všetky strany a cedí sa cícerkom, keď vyskočil. Keko ho bol ochladil tatarcom.

I nám nastal rozhodujúci okamih. Očakávali a báli sme sa ho toľme. Za tropillou vošli vozíky, voda koňom nesiaha ani do brucha. Nevidno jám ani studní; podmytých brehov tiež niet, brehy sú cele plytké, spúšťajú sa pekným miernym svahom a zďaleka do potoka. Koryto je vysypané drobným kamením. Ale tak je iba na tomto mieste: hore a dolu vodou z oboch strán brodu je koryto bohvieaké. Toto miesto tu bolo ustanovené, aby sme prešli pohodlne. Snáď zem sama predvídala, že sa nám zíde taký pohodlný priechod, a nechala násyp z tvrdého materiálu ako na Jalnej.^[122] Ide popod vodu priekom, ostanúc mu z oboch strán priepasť, vysypaná prsťou a zarastená trávou, aby sa nám hlava nekrútila, keď budeme musieť prechodiť. Alebo i sama Coyle odkiaľsi z hôr nanosila sama tohoto materiálu jemného a vysypala ho sem, aby už toľko nehundrali na ňu. Bol to priechod veľmi krásny, ako po suchej zemi. Podajedným z nás sa zdal zázračným, ako napríklad synom Izraela ich priechod cez Červené more.^[123]

Odobrali sme sa od pána správcu ako od nášho osloboditeľa, ktorý nám zachránil život a vyviedol nás z veľkého nebezpečenstva.

Podišli sme vegou o hodnú chvíľu skoro pod samé obloky krásneho podniku. Je vystavený pod briežkom s dúbravou. Panský dom je ešte pohrúžený v spánku. Je ešte vždy dosť zavčasu. Temer nepozorovane sme sa prekradli popod tie obloky, cez samý dvor, pred domcami robotníkov a staviskami, rozloženými pod briežkom. Onedlho sme vyšli na tú tak úzkostlive hľadanú hradskú cestu.

Keď sme včera večer blúdili po vege, či by sme sa boli nazdali, že je na jej brehoch toľko pohostinných domov? Chyba je, že boli uchýlené za briežkami. Keby sme v tých starostiach boli nielen pozerali, ale i videli, boli by sme ich zbadali. No čo pomôžu výčitky po nečase? Konečne i takto sa nám nepovodilo cele zle. Najhoršie zo všetkého bolo, čo sme vyviedli pred chvíľou. Majiteľ podniku, ktorému sme sa prekradli popod obloky, dozvedel sa dosť skoro, čo sme vykonali. Dostali sme od neho veľmi silnú hubovú polievku pre tú nezdvorilosť. Neodpustil nám, mali sme s ním naťahovania, kýmkoľvek sme sa raz uňho nezložili a neužili jeho pohostinstva.

Tentoraz i Prozreteľnosť začala sa znovu starať o nás. Keď sme vyšli na hradskú, našli sme tu hneď na nej hostinec veľký a pohodlný. Prijal nás veľmi pohostinne. My sme boli povďační po toľkých starostiach a strachu, že sa nám naďapil. Zložili sme sa. Tu bola už i káva na občerstvenie mnohých z nás. Strach, že Coyle nás pohltí i s tropillou, tiež strach, že sme sa stratili v Patagónii, že nás už nenájdu; teraz zase radosť, že sme medzi živými, a druhá tiež veľká, že sme sa našli na pravej ceste a hneď natrafili na takýto hostinec, dodala nám chuti k životu. Nielen káva došla veľkej záľuby, ale i baranie rebrá, ktorými nás pán hostinský učastoval štedre a ktorých musel veru doniesť i druhú misu.

Tak tí z druhého vozíka tu odbavili, tak sa zdá, i večeru, ktorá sa im nechcela nijako šmýkať dolu hrdlom, i dnešné raňajky, ktorým bola Coyle zahatila cestu. Panovala tu veselosť a dobrá vôľa, ako býva obyčajne po prestátom strachu.

Ešte väčšmi nás potešilo, keď sme sa tu prezvedeli na vlastné uši, že kraj, kam ideme, je naozaj na mieste. Dá sa i dosiahnuť, o čom poniektorí z nás už-už počali i pochybovať trochu. Začali si mívať, že to hádam bude iba bájka ten kraj a márny prelud. Hostinský nám rozprával, že len včera tu nocovali ľudia, ktorí stadiaľ prišli a cestujú do prístavu. Upevnil niektorých z nás zase v nádeji, že keď sa tí stadiaľ mohli vrátiť, prečo by sme my nemohli sa ta dostať.

Tento hostinec sa práve v tie časy prestavoval a zväčšoval. Len nedávno, čo premenil majiteľa. Nový majiteľ pochopil, že na tejto ceste čakajú ho dobré obchody. Myslím, že tieto výlohy neobanoval.

Z hostinca sme sa pohli po dobrom občerstvení. Bola nám cesta teraz už naozaj dovrchu, ako nám zvestoval náš dobrý hostiteľ, u ktorého sme prenocovali. Boli sme veselí a sýti, sedeli na svojich sediskách. Úbohé naše kone zo zastavenia v hostinci nemali prospechu. Hladné musia nás ťahať dohora, nahradiť celú tú výšku, čo sme my včera cez celý deň rozmrhali, spustiac sa do Coyle. To dovrchu nebolo síce nikde strmo, ale padalo ťahať dovrchu neprestajne. Každá vec, čo trvá a zas trvá, omrzí. Ale povedomie, že sme už nie stratení, nás tešilo. Kone snáď tešil výhľad na lepšiu pašu. To ráno nám chodili veľmi dobre a bystro.

Prišlo nám ísť kaňadúnom, ktorý je dlhý ani Žaškov. Bolo hore ním čo klusať do samého poludnia, vyše štyroch hodín, a ešte ostalo i do olovrantu. Náhradou nám bol pohľad na pekné polia, ktoré neboli pusté. Po nich sú rozsiate väčšie-menšie čriediky oviec, ktoré sa sem zredikali z vyšších kampov, iste kvôli striženiu. Sú ešte pod vlnou. Krása ich je obdivovať, aké sú tučné, koľké bremä vlny a loja nosia na sebe, a predsa sú čisté, bystré; utekajú, prevaľujúc sa trochu ako tučné kačice.

Keď už raz hovoríme o tomto chýrečnom kaňadúne a máme byť úprimní, môžeme povedať s dobrým svedomím, že i on pochybil svoju dráhu. Napravili cezeň hradskú, ktorá je pre kone a i cestovateľa, ale najmä pre kone, ozajstná pokuta. Zem je tu tučná, hlboká, pre pasienok neoceniteľná, ba i pre roľníka, keby mala trochu viac tej vlahy cez leto. Cesta vykrajuje hlboké koľaje. Koleso sa borí do zeme ako do popola. Medzi koľajami sú vysoké sedlá, ktoré siahajú po os, niekedy rafajú po dne vozíkov. Kôň zapriahnutý v ojciach mal by vlastne kráčať po tom hrebeni; vec temer nemožná, lebo je hrebeň priúzky, nieto po čom chodiť. A ak by i mohol po ňom kráčať, ostal by privysoko; ojcia by boli pridvihnuté priveľmi dohora, zadok taligy prevážil by sa nazad.

V takej polohe cestovateľ by sotva vydržal. Pri takom prevážaní vozíka nazad mohol by sa koňovi ľahko roztrhnúť i pobrušník a ojcia by vtedy vyleteli a začali trčať do neba. Tí, čo sedia, vysypali by sa z vozíka, prekopŕcnuc sa nazad.

Bolo treba hľadať spôsob, aby sa vyhlo týmto ťažkostiam. To sa dosiahne ale iba čiastočne, že koňa držíme síce v koľaji, ale len na jej krajíčku. Keby stúpal po jej prostriedku, tu by sa koleso začalo driapať na hrebeň a my by sme sa vysypali, a to zase na stranu. Naozajstný problém na udržanie dobrého poriadku. Problém tým ťažší, že i koník na folge mal by vlastne kadiaľ stúpať. Súc uzdou pritiahnutý k druhému, musí ho nasledovať. Neraz mu príde kráčať tiež po hrebeni, ktorý sa mu borí pod nohami, a čo by i to nie, tak ostane privysoko a ťahá pysk svojho kamaráta dohora.

Predstavme si teraz povahu našich koní, napríklad Martilla alebo Pepy. Krehkosť našich talíg, ustavičné výkriky a žaloby našich zo zadného vozíka. Vystoja tiež dosť strachu zakaždým, keď koleso chce vyjsť na hrebeň a vozík sa začne nahýnať na stranu a presvedčíme sa, že nie je veľký pôžitok touto úžľabinou.

Chybil povolanie tento kaňadún, keď sa dal použiť na hradskú cestu. Mal ostať pri svojom remesle; dnes by mal pašu na div s trávou do brucha a nebol by trápičom úbohých hoviadok a omrzlosťou pohoničovi. Počúval by chvály a híkanie obdivu, a teraz počúva hrešenie gazdu.

Úbočie, čo ide naľavo hore kaňadúnom, tvoriac mu jeden bok, tiež pochybilo svoju životnú dráhu. Natíska sa ovciam na pašu, a paše na ňom vlastne ani niet. Je šťúpla a riedka. Pôda úbočia je cele štrkovitá; súcu prsť odnáša voda do doliny, práve na spomenutú cestu. Táto pôda, tvrdá a pevná, je ako stvorená pod cestu. Na každý pád ten, kto tú cestu tu vymyslel a vymeral, nebol inžinier z ústrednej kancelárie z Buenos Aires.

Majiteľ tohoto podniku, keby chcel, mohol by odrazu napraviť všetky tieto chyby. Mohol by zatvoriť údolie, nechať ho pod pašu; ulicu preložiť do úboče. Nebolo by treba iba čiaru preložiť z jedného miesta na druhé. To pomknutie čiary nestane sa tak chytro.

Utrmácaní hodne dostali sme sa konečne na tvrdú cestu, i pritvrdú, žiaľ, pre naše úbohé bosé kone. Kopytá sa dlhou touto cestou dosť hodne zodrali. Daktoré kone nám napadajú na citlivé nohy.

Bolo už hodne popoludní, keď sme prišli na podnik, čo je tu, hneď pri hradskej. Vohnali sme tropillu do korrala,^[124] bolo načim premeniť kone.

Táto robota stala sa už veľmi ľahkou. Kone sa priučili prepriahaniu, ako vôbec kôň sa priučí ľahko všetkému. Privykne veľmi chytro človeku a obľúbi si ho. Čosi ich ukrotila i dlhá, namáhavá cesta. Dávali sa chytať na ruku; predtým bolo treba neraz chytať mnohé na lac, teraz im stačilo prehodiť ohlávku cez šiju, už zastanú a čakajú, kým sa im nastokne na hlavu ohlávka, prvý krok k služobnosti a odvislosti. Nemal som už tu na čo pozerať; radšej som si všímal okolia.

Podnik je toto veľmi pekný a zámožný, čo je hlavné pri takých podnikoch. Budovy priestranné, vo veľmi dobrom stave. Panský dom pod stráňou, trochu obďaleč, je ozaj panský. Stojí vo veľkej záhrade, kde sa už i stromovie zelenie sponad šrankového plota.

Pri robotníckom dome mi padlo do očú niečo ako plachta, rozostretá medzi dvoma kolíkmi. Tá sa nadúva práve ako plachta na lodi, keď do nej podúva. Spod plachty vstal človek dosť vysokého vzrastu, trochu popozeral na nás, čo to robíme. Konečne sa pohol k nám, kráčajúc z nohy na nohu. Keď prišiel ku korralu oviec, zastal. Oprel sa o jeho stĺpik a díva sa pokojne na našu výpravu.

„Dobrý deň,“ pozdravil ho gazda.

„Dobrý deň,“ odpovedá divák hlbokým hlasom. Badať, že sa akosi zmiatol a pozerá v stranu.

„Poznáte toho človeka?“ pýtam sa gazdu v našej reči.

„To je Indián,“ odpovedá mi ticho, aby človek nedopočul slova „Indián“ a nedovtípil sa, že je reč o ňom. Slovo to hádam nebolo by mu po chuti, ako i označenie jeho pôvodu. Ľuďom je často proti srsti, keď sa im hodí do tvári práve to slovo, ktoré označuje ich národnosť a pôvod. Takí sme už my, že neradi, čo je naše, i urazení sa cítime, keď to slovo čujeme. Tu i úrady majú na túto slabosť ľudskú už ohľad. Označujú Indiánov ako „indigenas“, domorodci.

„Čo tu robí?“

„A ktovie? Bude na robote.“

Na prvý pohľad som bol uhádol, že to bude iste Indián. Prezeral som si ho pozorne, práve tak, ako on prezerá si nás. Moje pozorovanie ho nehnevá, ani neuráža; ani si ma nevšimol. Z našej celej výpravy, tak sa zdá, prezerá so záujmom iba kone. Vidno, že Oto a Martillo ho najväčšmi pútajú. Či pre srsť, postavu, hrdosť alebo silu?

Bol to človek dosť vysoký, no driek mu bol omnoho dlhší, než by mal byť. Nohy sú prikrátke, aby vyšiel dobrý súmer. A či je to snáď klam porovnania? Od pása nadol nebolo ľahko porovnávať a určovať rozmery pre jednu dôležitú okolnosť.

Hlava je veľká; vlasy dlhé, ale nie rovné, ako bývajú pri týchto plemenách. Jeho sú zvlnené, kučery padajú pekne na plecia. Okolo hlavy má uviazanú stužku bielu, dosť širokú.

Všetko sa mi vidí, že som ja túto hlavu kdesi videl. Takých výrazných tvárí vídať málo, nezabudneš jej ľahko, ak si ju kde videl.

Videl, ale iba na obrazoch. Na tých, čo predstavujú osobnosti z doby Ľudovíta XIV.^[125] Podobnosť cele náhodilá, nebodaj pre tie vlasy, ktoré padajú na plecia tejto postave, ako na obrazoch padajú tamtým osobám z tých časov. Iba že tamtí nosili vlasy požičané, tento tu má hrivu prirodzenú, hustú a mohutnú.

Tvár mu je skoro holá, bárs sa neholí. Obočia sa dvíhajú trochu kosom, ale pohľad nenie mu tak studený ako Japonca. Je pohľad ľahostajný, ale krotký. Keď pozrel na mňa, lebo môj úporný pohľad pritiahol naostatok jeho oko, bol mu pohľad ľahostajný. No naostatok oko to predsa sa len usmialo na mňa, akoby na pozdrav, alebo za vďak, pre záujem, ktorý iste badal pri mne. Koľko bude mať rokov? Kto by to uhádol? Na hlave nemá šedivého vlasu. No farba vlasov u tohto ľudu nerozhoduje. Videl som mnoho starcov na týchto stranách, vo vysokom veku, a vlasy mali čierne, alebo šedín menej, ak ich bolo, ako u mnohého nášho starca päťatridsaťročného. Tieto pozorovania vzťahujú sa na obyvateľov z Chiloé, ktorí sú viac premiešaní s indiánskou krvou a zdedili mnoho z jej predností. K tým prednostiam patrí pigment vlasov, farbivo ktoré je stálejšie a lepšie zachované, odporujúc lepšie účinkom veku, než naše farbivo, oslabené bezpochyby nepriaznivými okolnosťami, v ktorých tečie náš život. Líce starca Čilota nemá toľko vrások ako naše. Panie z tých krajov i vo vysokom veku zachovajú mnoho zo svojej pôvodnej krásy. Hádať im roky nenie snadno. Menovite človeku, ktorý ich vidí prvý raz a nezná všetkých význačností, ktorými sa honosí ich plemeno. Urobí vôbec dobre, kto je zdržanlivý v takých úsudkoch. Na prvý pohľad a z celkového dojmu pokladal by ho za človeka v najlepších rokoch, v plnej mužnej sile.

Jeho šaty už len málo sa ponášajú na naše. Netvrdím, že by nosil národný kroj, ako my ho chápeme, ale nie je ani ako naše šaty. Košeľa je vlnená ako náš trikot, ibaže jeho košeľa je voľnejšia, neprilieha tak tuho. Na nohách má alpargatas, ale nie tej podoby, ako sa predávajú po obchodoch. Viac ako krpce, iba že nemajú remencov. Miesto remencov sú motúzy, ale upletené z vlny. Z vlny sú upletené i kopicia, čo nosí v tých krpcoch, ktoré presahujú len trochu vyše členka, sú tenké a podobajú sa pančuchám a sú na nohaviciach, priliehavých a tesných, no nie sú to naše jazdecké nohavice.

Od pása do kolena má sukňu, bez záhybov, rovnú. Nie je naparádená ako Albánca, ani naškrobená ako u Gréka, ale voľná, mäkká, ohebná, z pekného tkaniva, snáď z vlny.

Držanie tejto osoby je vážne a dôstojné, i sebavedomé. Vystupovanie isté. Svedčí, že je naučený pohybovať sa voľne a bez rozpakov v spoločnosti. Nebadať, že by mu nebolo príjemné byť pri nás. Stál pokojne a pozoroval, čo robíme. Na otázky odpovedal hlbokým hlasom, ktorý je zvučný a mocný. Mohol vychodiť len z hrude človeka zdravého a mocného.

Odkiaľ sem prišiel, kde mu je rodina, možno by bol odpovedal bez okolkov na tieto otázky, ale som sa ho nepýtal. Po španielsky hovorí správne i plynne, len na výrečnosti mu badať, že reč materinská nie mu španielčina. Prísť prišiel z ležania, ktorých je dakoľko rozhádzaných po Patagónii, kde títo ľudia bývajú. Jedno je neďaleko hotela, kde sme boli zosadli dneska ráno. Je z najmenších: záleží len z niekoľko rodín. No hoc malé, tvorí jednako osobitné kráľovstvo, má svojho kaziku,^[126] ako volajú toho svojho kráľa a či vajdu.

Patria oni k národu Tehuelčov,^[127] pôvodných obyvateľov Patagónie. Či páni zeme a či nie, istotne žili tu slobodne. V slobode im nik neprekážal. Sú i dnes ešte ľudia všetko mocní, urastení a tváre príjemnej. Ich ženy sa považujú za pekné. Žijú slobodne, v šiatroch, no majú už i domce. Prvej mávali šiatre veľkolepé z guanakových koží: teraz to už vyzerá chudobnejšie. Ak majú domy, sú to malé chalupy z dosák a zinku, napodobené, i to z väčšieho dľa domov príšelcov. Ich domy sa nevyznačujú vkusom ani snahou dať im lepšie vystrojenie.

Je ťažko sa dozvedieť o nich niečo určitého a istého. Tí, čo ich navštevovali, nevedia o nich mnoho povedať. Boli to ľudia bez dostatočného vzdelania, aby mohli vystihnúť ich zvláštnosti. Nemali na to ani hádam času ani vôle. Niektorí sa i kamarátili s nimi, ale ich reč sa nenaučili. Poniektorí trávili s nimi i obdobia. Chodili sa k nim zabávať pijatikou, keď medzi obyvateľmi podnikov darmo hľadali kamarátstvo na také zábavky. Niektorí sa možno vláčili za nimi kvôli ženám; podajeden medzi nimi i zaviazol. Takí ľudia nemohli sa zaoberať veľmi bytom Indiánov. Ak ich i privábil ten byt k sebe, nemohli ho prehĺbiť. Vedia o ňom povedať máločo dôležitého. Indiáni tiež nie sú ani zdieľni, nie je ľahko nájsť kľúč k ich zdieľnosti. Ich reč je ťažko sa naučiť, lebo nie sú zhovorčiví. Odpovedajú na otázky bez otáľania, ale len najnevyhnutnejšie, i to po španielsky. Ženy sedia bez slova, ak je kto cudzí v dome. Fotografovať sa nedajú. Keď vidia takú spravu, umknú; ženy sa odvrátia, alebo si zakryjú tvár.

Cudzinca báť sa neboja, ale vidno, že oň veľmi nestoja. Nechcú mať s ním bližších stykov. Snáď ním opovrhujú, pokladajú ho za nehodného, aby sa mu zblížili a mali s ním styky. Možno ich potkalo sklamanie od tých, čo u nich boli a s nimi sa kamarátili; teraz nedôverujú všetkým, bez rozdielu. Utvorili si, ako vidno, o nás nie najlepšiu mienku. Nepoznajú nás, iba zďaleka, posudzujú nás dľa falošných pochopov, čo si sami utvorili o nás. Isté je a jasné, že sa cudzinca stránia a nezaujímajú sa oň.

Hádam nás považujú všetkých za spustlých opilcov, vývrheľov ľudskej spoločnosti. Ľudí dobrých, čo sú medzi nami, nepoznali a nechceli poznať. Nedali sa získať našou kultúrou, ani ich nepútala; myslia akiste, že je škodná pre nich.

Nemôže sa povedať, že je to národ snáď neschopný, tupej hlavy. Je zaťatý a nevšímavý. Nikdy sa nedal na to, aby pozoroval zblízka našu vzdelanosť, jej prejavy a ovocie, základné pravidlá a merítka, jej výhody a nedostatky, strany jasné a tienisté. Snáď mienil, že tie veci nie sú hodny bližšej pozornosti a skúmania. On snáď považuje za opravdivú vzdelanosť to, čo on má v svojich ležaniach. A to by bolo: poľovačka, bitky, pijatika, zlodejské výpravy do susedov, únos cudzích žien.

Národ, ktorý inde nečerpá, troví iba zo svojho, odnikiaľ nič nepričiní, ani si nič nepožičia, konečne sa vyčerpá, vyžije, stroví sám seba. I studňa by sa vysušila, keby sa voda len z nej ťahala a ťahala a keby mala pozapchávané všetky žriedla. Národ, čo nechce postupovať, neostáva na mieste, ako si to on myslí, ale ide nazad. Tí, čo išli s ním, ak nelenili, pokročili, predbehnú ho, zaberú mu miesto, pridusia ho svojím bujným vzrastom. Strom, keď prestane rásť, lebo sa nazdáva, že už dosť narástol a rásť mu už viac netreba, tiež neostane dlho ako je. Susedné stromy ho prerastú, prikryjú ho svojou chvojinou, zaberú mu slnce a dážď, podsadnú ho. Ich korene pôjdu pod neho, začnú mu cicať šťavu z jeho vlastnej pôdy. Strom ten nie že by prestal rásť, on počne chradnúť, chorieť, až zhynie a uvädne. Príde víchor, vyvráti ho z koreňa; príde gazda, zotne ho, aby mu nešpatil jeho sad.

A prirodzene. Život nestojí, nevydychuje, nespí, nehlivie. Život kráča; kto chce žiť, musí kráčať so životom spolu.

Tak si oni sami podsekli žily svojho života. Osihotili sa, zatvorili od cudzinca a suseda, nechceli si vziať, čo mal dobrého a súceho, nechceli si prisvojiť výdobytky jeho vzdelanosti.

Ale urobili ešte niečo horšieho. Videli u suseda chyby, a veľké chyby. Pred nimi sa nezatvorili, ani sa im neprotivili. Tým hneď otvorili vráta dokorán. Tie si prisvojili zaraz a veľmi vďačne, oddali sa im telom-dušou, privykli na ne, rozšírili ich medzi svojím ľudom.

Osvojili si opilstvo od susedov, ktorí tiež pili, ale mierne, a mnohí ani nepili. Veď opilci sú predsa veľmi riedkou výnimkou medzi nimi. Nákaza pijatiky podmanila si razom Indiánov, pohlavárov i pospolitý ľud. Proti pálenke nepostavili ľahostajnosť, nevšímavosť, tiché opovrženie a nenávisť, ako urobili proti výdobytkom vzdelanosti a pokroku. Pálenka sa im stala potechou, liekom, každodenným chlebom.

Z nej vyrástlo potom už ostatné nešťastie Indiánov, čo ich podkosilo. Pálenka im zničila telesnú silu, mravnú oporu, prekliesnila cestu pokazenosti. Skrsli zvady, roztržky, vraždy, pomsty, krádeže, nájazdy, násilia, bujnosť, roztopaše a výstupky. Úpadok a rozvrat rodinného a spoločenského života.

Národ, ktorý otvorí dokorán dvere takej zhube, musí podľahnúť naostatok jej účinkom. Nahnijú mu korene, záhuba sa dostaví. U nich netrval dlho tento víchor záhuby. Dve pokolenia a národ vyhynul. Spadol na niekoľko ležaní, zajtra ho už hádam nebude medzi živými. Pálenka bola kára božia, prišla naň ako dúl na statok.

Počali sa zvady, vojny, a to medzi plemenami. Druhému vraj ľahšie odpustiť než svojmu. Ak mali ešte čo dobrého, to sa zanedbalo i zabudlo. Staré zlé obyčaje ostali. Leňošili, bújali a blúdili po pampe, preháňali sa a márnili čas, hašterili sa pre nič a bili. Kože a iné výrobky donášali úlisným kramárom, dávali ich zadarmo, brali za ne pálenku, okovitku, druhé pletky a zbytočné veci. Sami si donášali zhubu a nákazu do svojich ležaní.

Keď sa vláčili do osád cudzincov, odnášali z nich vždy, čo im bolo na škodu. Najprv choroby nákazlivé: osýpky, šarlach, kiahne, úložnicu, zapálenia, suchoty. Epidémie týchto chorôb vykynožili im celé ležania. Nevedeli sa od nich obrániť práve ako od pálenky. Nevedeli, ani nechceli sa naučiť od cudzincov spôsob, na aký sa treba mať na pozore, keď prídeš, kde je chorý od nákazlivej choroby, aby sa i teba choroba nechytila a ty ju nedoniesol do vlastného svojho domu: deťom a žene. Nechceli si všímať, aké sa robia poriadky, kde také choroby vybúšia, aby sa nemohli šíriť z jedného domu do druhého…

Keď si ich raz nadobudli a doniesli do vlastného domu, do svojej rodiny, nemohli a nechceli sa naučiť, ako sa treba od nich liečiť, ako opatrovať chorého. Chorobu vedeli si zadovážiť a doniesť si ju do príbytku, ale nevedeli a nechceli zadovážiť si o nich potrebných známostí. Nechceli prijať ani poučenia v svojej zaťatosti a opovrhovaní suseda. Nevedeli, ako a ktorými liekmi by im bolo treba čeliť a chrániť sa. Kde skrsol prípad chytľavej choroby, bolo isté, že sa rozšíri dnes-zajtra v celom ležaní. Nie div, že vymreli v krátkom čase celé rodiny a celé ležania.

Nenašlo sa medzi nimi jedného, ktorý by si bol osvojil pekné a osožné stránky vzdelanosti, oboznámil sa s obyčajami susedov, s ich veľkými cnosťami, peknými obyčajami. Po osadách cudzincov bolo i škôl čosi. Ani jedno ich dieťa do nich nenazrelo: hoc ich susedia z druhej strany Cordillery, v Chile, Araukáni, už hodne posielali deti svoje do školy, ba poniektorí z Araukánov študovali i na vysokých školách a sú ľudia vzdelaní a ušľachtilí. Tehuelči neslúchali dobrých rád a naučení, iba šepkanie ľstivých a prehnaných kramárov a svojich vlastných záškodníkov.

Ich národ sa zmeškal preporodiť. Oddal sa hliveniu a roztopaši. Jeho reč, hoc i nie bohatá a vyvinutá, už sa neozýva po pampe, iba kde-tu, a onedlho zanemie naveky. Obyčaje, povery, ľudové podania, piesne, povesti i náboženstvo, vôbec všetko, čo im prislúchalo, zanikne, sťaby ho nebolo bývalo. Národ mizne bez stopy; vykápa sťa oblak kobyliek, alebo črieda poľných myší. Ich domáci priemysel, čary, kúzla, prostonárodné lieky — všetko to sa zabudne a nedá osohu človečenstvu. Ostanú iba mená údolí, kde bývali ležania domorodcov, ako ich cudzinci dali svojim podnikom, ako sú: Tapi Aike, Kilik Aike, An Aike, Guar Aike, Palik Aike^[128] a ešte niekoľko takých Aike.

Nuž pre toto a iné ešte pozeral som tak vnímavo na toho človeka, hoci som ho neznal. Ťahalo ma mocne k nemu, že je syn národa, čo je na vyhynutí. Čo tu robí? Prečo je medzi cudzími, a nie radšej medzi svojimi? Vyhnala ho bieda? A či hádam spustnutie, žiaľny pohľad na nešťastie ľudu? On sa tiež nemieša s cudzincami, žije osamelý: či pre nejaký zákaz a či sme mu tak odporní? Nemá s kým prehovoriť slova v rodnej reči, ani skadiaľ počuť jej sladký zvuk. Či si je vedomý, že je on z posledných zo svojho ľudu? Či premeral celú hĺbku toho nešťastia? Či chápe, čo doľahlo na jeho národ, čo ho odsúdilo na vyhynutie, na smrť bez stopy, bez rozpomienky?

Nuž lepšie by bolo, keby ho nemal, toho povedomia. Načo by mu bolo? Komu by prospelo? On by bol nesmierne nešťastný a nevykúpil by nikoho svojím utrpením. Či ho má alebo nemá, toho povedomia, osud jeho národa je už spečatený.

Keby sa bolo prebudilo také povedomie v jeho ľude pred päťdesiatimi rokmi, bolo by v ňom vyvolalo zdesenie. Mnoho by sa bolo napravilo. Nech ho malo sto z ľudu, ak nie sto, teda päťdesiati, alebo hoc len piati, tí by boli našli v sebe vôle a odhodlanosti naraziť svoj ľud na dobrú cestu, boli by mohli dať osudu svojho národa cele iný zvrat. Boli by ho iste vyburcovali z hlivenia a driemoty a uviedli ho na druhú cestu, boli by počali šíriť vzdelanosť a dobré mravy. Ľudu vtedy bolo mnoho, bol zdravý a neskazený; keby sa bol vzchopil, obnovil dušu, keby bol priľnul k vzdelanosti a novým poriadkom, bol by sa vytrhol z opilstva a omámenia; dnes by sa nachádzal na ceste pokroku a blahobytu. My by sme boli dnes cestovali cez kvitnúce osady patagónskych domorodcov, premiešané kde-tu s osadami cudzincov. Pampa by bola zaľudnená, veselá, pretvorená v bydlisko šťastného ľudu.

Časy boli príhodné, priaznivé obrodeniu a náprave. Rozbrieždila sa zora na nebi, zora slobody a nových ideí. Do hluchej pampy, pohrúženej v sne, zazvučala tiež trúba prebudenia. Prišli noví ľudia z ďalekých strán, doniesli nové myšlienky, osnovy, pokusy. Doniesli nový spôsob žitia, nový spôsob ťaženia osohu zo zeme, nové výhľady a nádeje. Národ mohol pretrieť oči a prebudiť sa z driemot. Mal pred sebou mohutný prúd veľkých darov a prospechov, tiekol mu pred očima. Nebolo mu treba len vyberať z nich a zadržať si, čo mu mohlo slúžiť k prospechu.

Cudzinec si robil ohradu okolo svojej zeme, domorodec tiež mohol ohradiť svoj kus zeme. Mal kde vyberať najkrajšie kusy, v nekonečnej Patagónii. Cudzinec na tú zem vpustil svoje ovce a kravy, domorodec mohol na svoju tiež vpustiť kravu a ovce. Vláda mu ponúkala zeme, susedia by mu boli vďačne dali na úver, veľmi vďačne, ba snáď i darovali. Bolo im osožnejšie mať ho okolo svojich zemí za dobrého, poriadneho suseda, než mať okolo seba kmínov, tulákov a záškodníkov, ktorí mu kazili ohrady, kradli a odnášali statok. Keď cudzinec staval svoj domec, obrábal okolo neho záhradu, mohol si ho i domorodec stavať, mal dreva v horách a po skladoch. Bolo by mu bývalo osožnejšie poslať domov materiál na stavbu, v zámenu za kože a iné výrobky, ako kisne besnice, okorenenej rascou a anízom. Motyky, rylá, čakany a lopaty mohol dostať lacno všade po obchodoch; bol by mal záhradu, jeho deti boli by mali záživnejšie jedlá, než kobylie mäso upečené odpoly. Cudzinec staval školy, posielal do nich svoje deti, aby sa učili bázni božej a užitočným známostiam; tie boli otvorené i pre domorodca. Jeho deti mohli sa tam odchovať, vyučiť, stať sa učiteľmi svojho ľudu, kriesiteľmi, vodcami jeho, čo by boli pozdvihli úroveň jeho vzdelania, vytiahli ho zo stavu hlivenia, zaostalosti a doviedli na cestu osvety, pokroku a blahobytu. Mohli vynášať poklady, skryté v ľude; mohli by ich boli upotrebiť, prerobiť, očistiť, zošľachtiť a oddať ich do pokladnice ľudského duševného bohatstva.

Z toho bohatého prúdu, čo mu tiekol pred očima, nevylovil ničoho a neodložil pre seba. Zadržal si pálenku, roztopaš, spustlosť, zaťatosť a zanevrenie. Nechcel strhnúť staré rúcho, čo už na ňom prischlo, a obliecť nové. Nechcel sa učiť od rozumnejších a skúsenejších a nasledovať ich príklad. V zaťatosti si myslel, že zastaví prúd času a všeobecný vývin na samom prahu svojej pampy. Myslel, že sa môže žiť životom tuláka, roztopašníka medzi svetom vzdelaným a pokročilým. Nepochopil dobu a nebral do ohľadu jej požiadavky. Neprispôsobil sa dobe, čakajúc, že sa ona musí prispôsobiť jeho zaťatosti. Nevyužil prúd bohatý, čo sa valil pred ním, ale hľadel ho vrátiť nazad, hore vrchom. Nepreporodil sa, keď mu udrela hodina preporodenia, a preto hynie bez ozveny a stopy.

Boli sme zašli od podniku, robotnícke domy splynuli dovedna s korralmi. Už sa nerozoznávajú od nich. Zmiešalo sa všetko v šedý chaos; ja ešte vždy vidím osamelého človeka, opretého o kolík, hľadiaceho, ale sotva za nami. Hľadí niekam inde, snáď pohľadom upretým do minulosti. A minulosť sa už nevráti. A či do budúcnosti? A tá už nikdy nesvitne.

Bolo smutno, keď sme jachali kampom už dosť vysokým. Je zase štrkovitý s riedkou drobnou trávičkou. Prsť je vymetená, odnesená besnými vetry, čo šľahajú tieto neobránené miesta. Černejú sa všade kriaky; pokryli zem sťa smútočným odením. Či je kraj tak smutný, a či smútok vychodí zdnuka a hádže také tiene po kampe?

A život je predsa čulý i v tom kampe. Spomedzi čiernych kriakov vyskakujú ovce, tučné a okrúhle; skrývajú sa pred nami. Sú pod vlnou ešte, majú i krásne jahňatá. Dohnali ich sem, kým sa odbaví striženie, spoza tohoto vrchu smutného a holého. Tam sú údolia krásne, rozsiahle úboče i veľké vegy. Cesta ide tadiaľto, akoby nám chcela zatajiť krásy tých tam zemí.

V ten deň sme dosť zavčasu prišli na našu hospodu. Bolo okolo piatej, keď sme vtiahli do hostinca, čo stojí tu, na vysokej pampe.

Keď sme obriadili kone, vpustili ich do potrera, ktorý tiež neoplýva mliekom a medom, vstúpili sme do hostinca. Je tiež plný sveta. Tu ešte trvajú milé vianočné sviatky. Roztiahli sa snáď na dlhšie, než po iných krajoch pampy, kadiaľ sme chodili. Nuž niet sa čomu diviť. Sme už trochu ďaleko od osád; tu akoby sa počínal akýsi nový odsek kampa. Svet zvláštny, sám pre seba, ktorý chce stačiť sám sebe.

Pán hostinský má známych na všetky strany, tak sa zdá, všade len priateľov. Je človek šťastný. Hostinec má dobrý chýr naďaleko; nám došiel chýr o ňom, keď sme boli ďaleko ešte stadiaľto. Aké potešenie pocestnému, keď nájde v ceste hostinec, držaný tak dobre, čisto a slušne, tak ďaleko od sveta. Pri ňom obchod, opatrený všetkým: sklad tovaru, čo si len môžeš zažiadať v kampe. Obchod i hostinec vedie tá istá osobnosť, sám pán majiteľ.

Cítili sme sa tu odrazu ako doma. Bolo síce i hulákania čosi, ale vonku, nie v samom hostinci. I poharkali sa dvaja, bola by sa strhla hádam i zvada a možno i bitka. Sám hostinský tu zakročil. Vidiac, že jeden z nich drží korbáč naopak, tenším koncom v ruke, za remenný jazyk totiž, hostinský podišiel k nemu a riekol mu:

„Dobrí šuhaji držia korbáč za tento koniec. Ak sa vám nepáči tak a chcete ho držať za tenší, ja vám ho vezmem. Alebo ešte lepšie, nechoďte ku mne.“

Šuhaj nič neodpovedal, iba korbáč obrátil ako svedčí.

Vody tuná nebolo, keď sa zakladal hostinec, bolo ju treba hľadať za každú cenu. Začalo sa kopať; kopali, kým sa neukázala voda. Je to hĺbka dosť značná, sťaby niekde na Almáši. Koleso napravili na studňu, iba že sa povraz nenavíja na hriadeľ, ale sa vyťahuje ta kdesi ďaleko, kým putňa a či vedro nepríde dohora na dosah ruky. Povraz je drôtený, kvôli trvácnosti, a i na dôkaz, že sme v časoch železa a ocele. Patagónia vždy kráča s duchom času, osvojuje si rada novoty, ktoré sa ukážu životaschopné a rozumné.

Voda v tejto studni je čosi slaná, ale sa môže vypiť. Ostatne, málo sa jej popije na týchto stranách. Zato sa pije čaju mnoho, a viac ešte mate,^[129] menovite na niektorých stranách. Nuž i vína čosi. Čo tuhšieho tiež sa nevyleje, keď príde na to. V hostinci sme.

Keď už bola studňa hotová a v úžitku i s kolesom a celou spravou, čo stálo i roboty a nákladov hodne: so vzdialenosťami i trovy sa dvíhajú. Každá vec stojí viac, než v blízkosti prístavov. Domáca pani išla raz k potreru hľadať, či by nenašla trochu zátišia na sušenie bielizne. Vietor je tu besný, rozhádzal a roztrhal by všetko na strapy, keby prišlo vystierať v taký čas bielizeň na otvorenom mieste. Ak by ju vari i nepotrhal, aspoň by ju doriadil, hneď za mokra, zahádzal by ju prsťou a prachom, že by bola horšia po praní, než bola pred ním. Tak sa zdá, našla tam dosť dobré miestečko, len bolo treba vsadiť pevne kolíky, aby sa mohla roztiahnuť žinka. Keď kopali jamu pre ten kolík, odrazu začala vyvierať voda, chutná, čistá, bez príchuti. Pani cenila najvyššie, že je mäkká. Nezráža mydlo ako tá druhá z hlbokej studne.

Patagónia nie je zem tak suchopárna, ako sa zdá. Nájde sa vody všade. Nájde sa i nafty, ba našlo by sa i zlata, ale čo, keď nevieme hľadať. Hmatkáme, domýšľame sa. Medzitým nebolo by treba nič iné, iba znať, kde treba vsadiť ten kolík. Je neraz tak nablízku, a nemôžeme na ňu natrafiť. Osla hľadal, a na osle sedel. Je to tak i s pravdou: tú tiež hľadáme, hľadáme ďaleko a na všetky strany. Často je tak blízko, že oči kole…

Po večeri ľahli sme dosť zavčasu. Starosť a strach, čo vystáli tí zo zadného vozíka pre priechod cez Coyle, nedali im minulej noci vraj oka zažmúriť. I vstáva sa po tieto dni čosi včaššie, než sa to obyčajne deje. Neškodilo by robiť tak i v meste: noc má svoju moc. A darmo je, určená je na odpočinutie; jej posilňujúcu silu nemožno znevažovať. Robiť deň z noci hovie vari len sovám, kuvikom a mačkám. Nočná práca má na sebe odraz denných námah, starostí a mrzutostí. Spod ich vplyvu sa jej ťažko vymaniť, zachovať svoju úplnú samostatnosť. Ráno by mal byť duch svieži, bystrý a jasnejší. Mal by rozsudzovať lepšie, rozoznávať ľahšie… Ostatne i toto je náhľad, a náhľad nemôže byť zákon. Koľko krajov, toľko obyčajov. Je slušné neupierať ľuďom, čo sa dopúšťa krajom. Kraje sú tvorené ľuďmi, a nie prielohmi a mŕtvou zemou.

Zaspal som pozde. Mal som neprestajne v nočnom šere pred očima toho osamelého človeka, ktorý ostal bol tam opretý o ten kolík. Hľadí, akoby hľadal niečo v minulosti, alebo vyzeral, čo nosí budúcnosť v svojom lone. Dojem ťažký, hynutia a smrti; nie jednotlivca, ale celého národa. Nočná tíšina a tma ten dojem stupňovala, dala mu vypuklosti a jasnosti, že vyzeral ako obraz a skutočnosť. Dojem sa šíril, vzal na seba rozmery ohromné. Jeho tôňa už neleží iba na Patagónii, pokrýva hustou tmou veľký kus okršleka zeme. Zdá sa, že už nie je iba jeden, čo stojí osamele, opretý o kolík; vyzerá, čo sa to stalo a čo ešte nosí budúcnosť. Je ich viac, každý smutný a osamelý…

Koľké národy na vyhynutí! Načo sa vylúčili z chaosu jazykov pri Babylone, ak majú zahynúť bez stopy a bez činov, bez ozveny a slávy, sťa tá muška, čo sa pohráva, poletujúc nad mlákou?

Keď už minulo mnoho času, prešlo mnoho tmy, starostí a trápenia, začalo doliehať akési volanie, tiché a nežné. Nebolo ho čuť, iba ako cez hmlu. Ležal som kdesi vystretý, veľmi ustatý, utrmácaný, akoby dolámaný… Volanie neprestáva, milé a nežné, ale neústupné, naliehavé. Dlho som sa nemohol ozvať, nevládal zhodiť ohromnú ustatosť a ťarchu. No volanie bolo húževnaté, vytrvalé, bolo už slúchnuť a dávať pozor. A poslúchal som.

Zvuky akési anjelské, akých moje ucho nikdy nepočulo. Načúvam pozorne už, vnímave, čo to za hudba. Rozoznáva sa hlas speváka; tenor čistý a jasný, sťa žriedlo vody krištáľovej. Speváka doprevádzajú husle, z ktorých sa ronia zvuky sladké a kvílivé, sťaby sa od srdca trhali. Tu i tu úder gitary. Nikdy som nečul, aby tak mohla priliehať, stotožniť sa s hlasom speváka a husľami. Bol som prebudený úplne. V prírode všade tichosť a mier, z tichosti nočnej sa vznáša vznešený súhlas rozdielnych zvukov, dojíma srdce hlbokým citom. Vychodí odkiaľsi zblízka, a sme predsa v osamelom hostinci na vysokej pampe v Patagónii.

Dojem osamelého, ktorý tam ostal sám s pohľadom upretým kamsi do neznámych svetov, zase sa vrátil. Už bol akosi osladený, nie tak ťažký. Kto má právo prorokovať smrť a život? Náš rozum môže vystihovať všetky také cesty? Lazár bol tri dni v hrobe, telo už smrdelo, a predsa vstal a vyšiel z hrobu…

Nie prorokovať, ale ďakovať bohu, že žijeme a zažívame, čo ja môžem zažívať teraz. A byť hodným takých darov…