ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

O piatej ráno sme už vstali. Spali sme veľmi dobre; podajedným hádam bude sa zdať, že primálo. Ale v kampe musíš zavčasu vstávať. Nemali sme každý svoju izbu, ako po mestských hoteloch: bol by to i nárok prehnaný v kampe a menovite kde chybí čistota a každé druhé pohodlie.

Čo sa mňa týka, musím sa priznať, že ma obliekanie 21. decembra toho roku stálo trochu viac času a roboty, než v ten istý deň roku predošlého. Príčina: obliekli ma, ako sa svedčí obliecť, keď ideš do kampa. Ideš medzi vrany, nuž kvákaj ako ony. Vyobliekali ma, ako sa obliekajú ľudia, čo bývajú v kampe, do šiat šedých, farby teda pampovej. Najťažšie je s nohavicami: hore naduté, okolo kolien tesné — nuž nohavice jazdecké, s podšívkou koženou z jelenej kože v rozkroku. Od členkov do kolena je známy návoj nad nohavicami, ktorý vyžaduje i zbehlosti i súcosti, ak má vypadnúť, ako svedčí. Zato je košeľa odmenou: nosí sa mäkká, golierik na nej neškrobený.

Raňajky sa odbavili bábovkou, čerstvým maslom a všakovými lekvármi a šťavami. Nuž dľa anglickej módy.

Náš Andrija, hoci utrmácaný včerajšou jazdou, musel vstať zavčasu: musel doviesť kone, ktoré strávili noc v potreri:^[10] ohradený kus paše pri dome. Doviesť ich doviedol, ako svedčí, ale zapriahnuť musel ich zas len sám gazda. Andrija v svojom živote nikdy koní nepriahal. Nevyzná sa, ako rozvešať to všelijaké remenie, z ktorého je zložené to dielo, čo voláme šírami.

Kone sa občerstvili. Elektrika je zas dobrej vôle; starý Chuzo^[11] akoby bol omladol.

Najhoršie zas Andrijovi. Na Petisovi sa zachcelo jazdiť chlapcovi, tak že jemu už by sa dostal ozajstný kôň, veľký pejo, tichý a dobrý, ktorý by neublížil ani dieťaťu: veterán, žijúci už viac na odpočinku než v práci, tráviac svoj čas najviac na paši v potreri, v spoločnosti robotných koní, ktoré sa držia pri dome, aby vždy boli naporúdzi. On potrebuje byť naporúdzi zriedkakedy: už ho nesedlajú, lebo je trochu dýchavičný, i kolená sú trochu opuchnuté; jamky nad očima sú hodne vpadnuté; najviac ak ho zapriahnu do taligy alebo i do vozíka. I sem do hostinca sa dostal v takejto službe. Pri jednej ceste vozíkom požičali ho pánu hostinskému za pomocníka, na zápinku: teraz ho pán hostinský vracia i s poďakovaním. Veterán sa dnes vracia na svoju štancu, kde bol vypožičaný. Jednou cestou má odniesť nášho Andriju na jeho nové bydlisko. Bol by priveľmi zavážil do malého vozíka takýto nevítaný prídavok.

Ako vieme, nevie jazdiť na koňoch, a menovite na takýchto veľkých. Nikdy nevidel mula tejto výšky, bárs sa ich nájde i vysokých, ale na iných ostrovoch, nie na Brači.

Nie div, že sa nemal k vysadaniu, keď mu ho pán hostinský osedlal. Nechcel sa dobíjať navysoko: kto sedá privysoko, môže padnúť nízko. Ak už raz padnúť, vždy lepšie padnúť z nízkeho. Okúňal sa i obzeral, že gazda možno pozabudne, alebo azda premení rozkaz. No v tom sa mýli: gazda nerád mení svoje poriadky a menovite keď zbadá, že by kto žiadal také premeny. Neostáva mu iné, ako vyškriabať sa na tú turňu.

Pohli sme sa konečne: dva vozíky, pri nich dvaja jazdci — jeden na Petisovi, na ozrutnom Veteránovi druhý.

Neprešli sme dve strelenia cesty, a už sa ukázalo, že Andrija priveľmi ostáva na chvoste; ten chvost ide vyrásť do nekonečna, ako chvost kométy, čo sa dala obdivovať i na týchto stranách pred niekoľkými rokmi. Idúc ako ide, ktovie, či by prišiel do Vianoc ta, kde by mal byť ešte dneska. Jeho kôň sa neponáhľa; ide poskakujúc, ale i to poskakovanie je tiež naoko. Gazda veľmi nerozmýšľal. Spod uzdy Veterána odkrútil vodzku ohlávky — bola dosť dlhá, ako bývajú obyčajne také vodzky — a priviazal ju o obrúčku, čo je na sedle chlapcovom. Andrija i jeho Veterán padli pod právomoc chlapca a či Petisa, stratiac svoju slobodu. Vyzeralo to, ako keď dochrámaný koráb sa dá ťahať malou mašinovou loďkou do prístavu.

Cesta nás vedie kampmi, ktoré sa rozkladajú široko a ďaleko okolo ohromnej lagúny. Je i nespravodlivé prilepiť jej také nepatrné meno. Zaslúžilo by vziať do ohľadu jej rozsiahlosť a i to meno zväčšiť. Blyští sa tam v nížinách v rannom slnci sťa malé more. Pri jej brehu sa rozoznáva fľak sýtejšej zelene, a v tej dakoľko domov, farbených na žlto: jedna z tých štancí, ktorým tieto polia prináležia.

Cesta sa tiahne medzi dvoma čiarami. Nie sú to iste nejaké čiary, požičané z geometrie, ale na spôsob, ako sa čiary ťahajú v kampe, lebo čiara znamená drôtený plot. Cesta skoro od samého mesta má z oboch strán také čiary a či ploty; medzi nimi dvadsaťmetrový pás. Taký plot, ak chcete vedieť, záleží obyčajne zo siedmich drôtov, rovnobežne jeden nad druhým idúcich. Nesnímu sa v celej tej ceste, čo vedie celou Patagóniou. Ale sú tak jeden nad druhým, že nesmie byť medzi nimi medzierky, ktorou by sa mohla pretisnúť ovca, čo i chudá ako doska, a tým menej jahňa. Jahňa sa prevlečie, všade, aspoň ľahšie než ovca, alebo práve dobre urastený škop alebo baran. Ostatne, ovce ani škopy nedávajú sa na takú kratochvíľu, bojac sa, že nebudú môcť ani sem, ani tam; že budú musieť tam čakať, kým ich vytiahne ovčiar z toho klepca nie práve nežnou rukou. Neskúsené jahnence to neberú hore; nevedia, načo je tá správa; vcvíkajú do nej pysk a potom i telo a neraz sa i prevlečú na druhú stranu a behajú sem a ta, plačúc za mamou, ktorá je z druhej strany, a nevediac urobiť tú istú cestu nazad. Hlavička im je taká plytká, že sa nemôže spratať do nej taká jednoduchá vec, že by bolo treba zas ísť nazad cez plot. Za pokutu musia tam na druhej strane začať hľadať trávičku, lebo pre takú samopaš vzal bobo cici, a to navždy.

Prvý drôt, ten odhora je pichľavý. Všetko dovedna je to dosť vysoké; tamhore tie bodliaky trčia hrozive a výstražne. Musel by to byť chlap, kto by si trúfal presadiť to na druhú stranu. I junec, čo aký smelý, zľakne sa bodliakov, iba keď ich len poňuchá, že rozdrapí na nich nohavice, a veru neraz i prusliak. Drôty, pravda, nevisia kadejako, lengajúc napríklad. Sú natiahnuté ani struny na cimbale, i jest kľúč, ktorým ich tak natiahnu. Aby mali sa čoho držať, pribijú ich klamričkami o kolíky, vsadené dosť hlboko do zeme, dvadsať metrov jeden od druhého. Nájdu sa i majitelia cele nedôverčiví, čo sa nechcú spoľahnúť na klamričku. Tá sa môže ohnúť, zlomiť alebo vyskočiť; ba i mráz, lagan, môže založiť na ňu svoje kliešte, menovite po dlhých dažďoch, keď je kolík napuchnutý od vody, a vytiahnuť ju ako nič. Títo prefíkaní majitelia prevliekajú drôt dierkami, čo sú vyvŕtané do tých kolíkov, ako keby niť vovliekol do ihly, a na každom druhom-treťom kolíku prejdú s ním okolo neho. Tak ostane v drôte stisnutý ako v sľučke. Aby medzi kolíkmi nelengali tie drôty, lebo sa behom času predsa akosi roztiahnu, ako každá vec, čo sa naťahuje priveľmi, sú šťangôčky^[12] na meter jedna od druhej pekne kolmo, symetricky postavené. Na tie je drôt tiež pribitý a neraz i prevlečený. Tie šťangy sú medzi drôtmi sťa piadlo, ktoré niektorá gazdiná vloží kohútovi do zobáka, keď mu ho najprv otvorí dokorán. S takou spravou kohút nijakovsky už nemôže zadierať do svojho suseda, tiež kohúta, a tak je v kurínci hneď pokoj, alebo i v susedstve. Treba len doložiť, že gazdiná nejde hľadať, ktorý je vina, ani by jej nepristalo ísť klásť prsty medzi dvere: ona jednoducho zapiadluje kohúta nie zo svojho dvora, ale rašdej zo susedinho.

Dosť na tom, to všetko dovedna drží ani helvétska viera: kým sa kolíky nevykyvkajú alebo nevylámu a šťangôčky nerozštiepia a neodpadnú. No na to je ovčiar, aby prezeral ploty každý deň: aby kolík upevnil, alebo ho premenil, aby novú šťangôčku priplátal. On má na to bedliť vo dne a snívať o týchto veciach v noci. Sú to veci hlavné. Ak by on mal belmo na oku, na to je pán správca, aby mu ho sfúkol. I on musí prísť z času na čas do poľa a poprezerať čiary. Na to je postavený, aby takú chybu zbadal za horúca a dal ju napraviť. Ak sa pánu správcovi lení sadať na koňa, lebo na koni sa žalúdok sepká a môže sa i spustiť zo závesov: prichodí tu i tu sám pán majiteľ, keď je veľmi zlej vôle, a poprezerá tie svoje veci. Dá chlípať jednému i druhému dobrú hubovú polievku i s korením, až im vyjdú slzy do očú. Lebo recte, čo chcete, ale stojí pevne táto zásada, a tú nik nevykyvká: majiteľ sám si najlepším ovčiarom i pánom správcom.

V kampe je veľký separatizmus. Každý hľadí mať svoje kampy pre seba, vlastne pre svoj statok, a nie pre všeobecné verejné používanie. Nato ich zadovážil, aby sa na nich pásol a tučnel jeho statok, a nie cudzí. Ani nikto zas nemá rád, aby mu statok chodil po návštevách po cudzích kampoch. Bolo by ho potom treba ísť zhľadávať, odrážať a vylučovať, a to je šipľavá, nepríjemná robota, skoro ako keď kapustu alebo šalát oberáš z húseníc.

Pás dvadsať metrov šíre, čo je medzi oboma čiarami, sa považuje ako hradská cesta. Nech si nikto nemíva, že je to hradská na Šturec, alebo cez Brestovú: jednoducho pás poľa, ktorým sa prelieva celá premávka z jedného kraja na druhý. Tu prechodia jazdci a povozy; tu sa preháňa i statok v kŕdľoch a kŕdlikoch. Na tom páse kampa, na hradskej totiž, vyplnila sa stará kliatba: že totiž zarástli trávou stezky jeho, takže máločím je odchodný od okolitého poľa. No kliatba nemá tých hrozných následkov, ako keď zarastú chodníky, ktoré vedú do domu a sklepu kramárovho. Statok, keď sa poberá po nich, ide a či vlastne vlečie sa, postávajúc, obzerajúc sa, bľačiac, zhľadávajúc jahňa, alebo kmotru, alebo stratenú priateľku, a to sa vie, i popásajúc sa, a to najviac. I pri rozčúlení, nehodách a žalosti ovca a i druhý statok neprestáva pečovať o brucho. Keď prestane žrať a cele ovesí hlavu: nikdy nenie pre duševné bôle a žiale ako napríklad pri citlivom slávikovi, keď sa rozžiali, zatvorený v klietke, ale vždy pre telesné neduhy. Napríklad prežrie sklo alebo perie, a čo ja viem ešte, čo mu zaľahne v knihách. Tak i cestuje, popásajúc sa po hradskej, lebo, ako vieme, do cesty nenosí merindy. Čo mu treba, musí hľadať v ceste a i poskubáva neprestajne, kde vidí aký chĺpok. Keď po hradskej prejde viac takých kŕdľov jeden za druhým, ostane čistá a hladká: kŕdle, čo po nich idú potom, už poskubávajú menej, no tým viac bľačia.

Cestu, vlastnú cestu pre povozy nevytiahli práve inžinieri z centrálnej kancelárie zo Santiaga. Vynašli ju pohoniči a najviac samé kone a voly, keď idú s karretami a vytláčajú koľaje, ktoré sa belejú v poli naďaleko.

Tieto krásne polia majú majitelia alebo, už povedzme, veľkostatkári od rokov právom vlastníctva. Ľudia bohatí, ako otec Abrahám. Ako ceny idú, tu odkupná cena dala by sa temer za dva roky vyťažiť. I nelenili a vyťažili pekné sumy z týchto zemí. A čo je divné: bohatstvo sa neumenšuje; keď vyberáš z bane, naostatok neostane v nej nič. Zem je taká, že čím viac dáva, tým viac má, tým viac jej ostane na dávanie. V tomto prípade dáva hojne, ale sa i ona popráva; statok, čo z nej žije, zas ju popráva svojím trusom i svojím telom, ktoré ostane naostatok v zemi. I druh statku sa zlepšuje z roka na rok: napríklad teraz dáva viac vlny a lepšej akosti, tiež viac mäsa, než dával v predošlých rokoch.

Treba i pripustiť, že ak sú bohatí, zasluhujú svojho bohatstva plným právom. Dosť sa oni najedli kobylieho mäsa, kým vybŕdli z ohromných ťažkostí prvých počiatkov. Tu nebolo ničoho, iba prázdna pampa; ešte horšie, keď sa premenila celá v hradskú a po nej sa preháňali húfy Indiánov na svojich koňoch, poľujúc na guanaka a pštrosa. Ciest nebolo, nebolo z čoho stavať domy, nebolo kde predávať vlnu a mäso. Viedli život pustovnícky, plný nepohodlia, práce a odriekania. Pozdejšie sa, pravda, všetko zmenilo. Premávka sa uviedla, mäso a vlna počala sa predávať obstojne. A dnes ujde sa i na dobrú pečienku, ba i na koláče. Tí, čo sa prestrašili prvých ťažkostí a dali sa na druhý, pohodlnejší a výnosnejší obchod, teraz sa škrabú za ušima a banujú.

Okolo desiatej predpoludním sme sa odrazili od hradskej a vtiahli na podnik, kde sme mali prísť. Andrija vzbudil podivenie, priviazaný, ako bol, o Petisa chlapcovho. Sú vlastne dva podniky v susedstve: majú polohu trochu vysoko, súc vytisnuté medzi vrchy a po vrchoch. Je paša bujná a mäkká, vody hojné a zdravé. Statok tu veľmi chytro a snadno stučnie, i ten, čo zodral zuby a nemôže sa už na tvrdej paši popraviť. Škoda, že tá dobrota trvá iba cez leto. V zime padnú tu neraz veľké snehy a potrvajú i mesiace. Statok utratí, čo získal v lete, neraz sa nedočká jari. Musíme tu povedať, že statok tu sa nezatvára do ovčiarní na zimu; na senníky sa tiež nemôže spoliehať ako na našich stranách.

Na vrchoch a i grúňoch je tu hora. Nie je to hora miešaná, lebo rastie v nej skoro iba jediný druh stromovia, ten, čo spisovali botaniku pokrstili menom fagus antarctica,^[13] a my by sme ho mohli volať južnopolárny buk. Je to teda bučina, ale zas nie je ako bučina. Rastie prihusto, prechádzka cez ňu nie je veľmi pohodlná. Sú to stromy akosi skrivené, ale sa nájdu i rovné ani svieca a vysoké ani jedľa. To na miestach, kde je nie húština. Kto chce mnoho, ujde sa mu obyčajne málo. Veľké a mocné svojou silou a veľkosťou, vyšvihli sa nad slabšie a spozdilejšie stromy, odobrali im slnce, koreňmi im vycicali dobrotu zeme, slovom, vykántrili slabšie susedstvo, už uschlo, zhnilo; svojou smrťou ustúpilo im miesto; porušeným telom, hnilobou popravilo zem, dodalo im potravy, aby sa ešte väčšmi vyšvihli. Je teda každý ten veľký strom vlastne nič iného, ako vrah a zhubca mnohých a mnohých slabých a neduživých, šíriac a tešiac sa nad svojou mohutnosťou a silou a smejúc sa nad záhubou slabých.

Spodné konáre sú na týchto stromoch najviac suché. Vyzerá, že tento buk, keď ich raz vyhnal, nestará sa už o ne. Hľadí čím skôr vyhnať druhé, až ich je toľko, že nemôže ich všetky opatriť. Má lístie malé, až smiešne malé na taký dúži strom. Sú to skôr lupene než listy: lístie jelše napríklad je lopár v porovnaní s ním. Keď také lístie odpadne, zem sa veľmi z neho nepohnojí. Nešuchorí tiež pod stromami suché lístie, keď ideš po hore, ako v našej bučine. Zeleň mu ide akosi viac na žlto a vyzerá takto trochu mľandravá. Drevo mu nenie také hutné a tuhé, ako drevo nášho buka, ktorý, darmo je, mocný je ako buk. Pri horení nedáva tú horúčavu, čo náš buk; keby sme chceli vyberať figúry, povedali by sme, že ak je náš buk v zime hoden za dobrý kožuch, tento môžeš ceniť ako halienku, ale nie novú, skôr obnosenú, čo má už niti odhalené, tak že sa vidia sťa nite na zrebnom vreci.

Nerád by mu tým všetkým, čo som o ňom povedal, stúpať do poctivosti. Lebo je on strom veľmi užitočný: dodáva dobré drevo k stavbe; dosky z neho sú prekrásne. Z nich môžeš vyrobiť, ak len vieš, náradie veľmi vkusné, a nie veru také ťažké, ako by vyšlo z našej bučiny. I na mocné stavby nie je najhoršie. Na pílach môžeš obdivovať kláty, ktorým sa načim pokloniť; vystanú z nich mostové trámy, ktoré znesú ťarchu i nákladných vozov a kamionov.^[14]

Na podnikoch sme našli veľký ruch. Nie že by bolo vidno mnoho sveta na dvore, priestranstve pred staviskami, ale z veľkej pajty, ktorá je v ústraní, ozýva sa tuhé štekanie motora. Štekaním pomenovať najlepšie to neprestajné klepotanie a tlčenie. Je to temer také hlučné a krikľavé, ako keď pred našimi stajňami sa ozvú trepačky v jesenné večery. Okrem toho klepania čuť i mocné syčanie, sťaby si brúsil dvadsať-tridsať kôs alebo kosákov. Tá robota, ktorá sa tak neďaleko ozýva, je striženie, najdôležitejšia ročná robota na týchto stranách. Jej pôvaby a výhody môže oceniť najlepšie ten, kto bude za ostriženú vlnu čítať peniažky. Ako u nás gazda vďačne sa zimí na holohumnicí, keď sa mláti, a vďačne hlce prach spod vejačiek; bez reptania znáša, keď sa mu ôstie zabáda za golier; ani gazdiná nehundre, že zapadla prachom, keď cúdi zbožie na riečici. Vie, že sa to všetko vynahradí, keď bude čítať turáčky za to zbožie.

Ovce sa tu strižú mechanickými nožnicami, hnanými tým štekotavým motorom. Robota vypadne veľmi úhľadná: ovca ostane naholo a nahladko, bez schodíkov, i to za otčenáš. Trápiť sa nesužuje mnoho, ale strachu vystáť vystojí veľkého. Kde by nie v takom pekelnom tlčení a syčaní!

Ovce, čo sa strižú dneska ráno, dohnali včera večer ovčiari a zatvorili na noc do pajty, ako u nás korteši zatvárali voličov v tú noc pred volbou. No ovce nie tak preto, že by hádam utiekli, ako by vari tí voličia, ale iba zato, ak by pršalo. Mokrá vlna nedá sa strihať ani mechanickými nožnicami, iba by sa žuvala a ovcu by nemilosrdne kvákalo.

Sú tu ovečky tučné, okrúhle ani války, na úrek, a to od hustej periny, čo nosia na sebe, a i od tučnoty. Pekný je veru pohľad: kŕdeľ takého podareného statku! Menovite keď je tvoj ten statok. Vlna je polojemná, dosť dlhá, dlhšia ako na našich birkách.^[15] Je to merino,^[16] pomiešané s druhými odrodami, ktorých je mnoho. Čisté merino nešikuje sa veľmi dobre na týchto stranách i pre dažde i pre zimu. No i táto polojemná vlna dobre sa predáva, tým viac, že jej ide o čosi menej na váhu.

Na mäso je tento statok dobrý a výdatný. Škopce sú ani teľce, bujné a dobre urastené.

Kto dohnal prvé ovce na tieto strany? Boli to prisťahovalci, v prvom rade Škóti, ktorí sú majstri v opatrovaní statku a zvlášte oviec. Prvé podniky mali na ostrovoch Falklandských^[17] a stadiaľ sa ovca rozšírila a rozliala po celej Patagónii. No i terajší statkári nie sú leniví. Vynakladajú rok po rok veľké peniaze na zakúpenie nových, jemných odrôd z Anglicka, ba až z Austrálie, aby svoje stáda popravili a zdokonalili.

Obedovali sme veľmi dobre a chutne na susednom podniku a začali hneď robiť prípravy na ďalšiu cestu.

Prípravy záležali v tom, že gazda rozkázal dohnať tropillu,^[18] všetky robotné kone, a vybral z nich, ktoré sa mu zdali najsúcejšie do cesty. Mal z čoho vyberať; bolo ich okolo sto, čo pod sedlo a čo pod chomút. Vybral z nich päťadvadsať; ostatné ostali na podniku. Na podniku má ostať i náš Andrija a na ďalšiu cestu budeme mať druhého, skúseného sprievodcu.

Nám sa dostali dva krásne, vrané, vysoké kone, širokej, mohutnej hrudi. Menovite Oto, čo ide medzi ojcia, je kôň veľmi krásny. Lysne sa sťa zrkadlo, pohľad mu je ohnivý, nie divoký. Druhý, Martillo,^[19] nenie taký súmerný, ale je veľký tiež. Súc kostnatejší, čosi nezaokrúhleného, neokrôchaného sa vidí na ňom. Je pritom netrpezlivý a bezpochyby i durný.

I na susednom podniku sa pripravujú na cestu; pán majiteľ sa vyberá do Punta Arenas. Zapriahol do sulky dva utešené koníky škoricovej farby, jednakej postavy. Majú po sebe fľaky biele, rozostavené tiež temer jednako. Bol to záprah veľmi neobyčajný, pár veľmi pekne zložený; vynímal sa utešene pod chomútom.

My, z prvého vozíka, vysadli sme chytro, aby sa kone nenudili dlhým čakaním. Vysadovanie je temer výkon akrobatický: aby si koňa kde nepošteklil, alebo nestál dlho napretý na ojciach. No naša opatrnosť predsa neosožila mnoho. Martillovi sa pozdalo, že sme hádam mali vysadnúť ešte rýchlejšie. Fŕkal, metal sa, premínal nohami, kým sme nevysadli. A keď sme už boli hore a mali rušať, tu sa on postavil skoro horekoncom na zadné nohy a urobil ohromný skok napred. Oto ho nasledoval viac z nútenosti, urobiac pohyb čosi živší, no jeho umiernenosť nás nevytrhla; škoda už bola urobená. Martillo roztrhal pobočky.

Reparácia na šťastie netrvala dlho: pre také príhody sú vždy ťahance v kasničke naporúdzi. My vysadli znova a sám pán sused chytil Martilla za uzdu, aby nám nevyparátil niečo takého ako prvej. Tak sme sa dostali z dvora bez ďalšej nehody. Keď sme sa za mostíkom odrazili na hradskú, náš gazda chcel ešte čosi povedať pánu susedovi; možno, odkázať dačo do Punta Arenas, a to sa vie, zastal. No práve v tej chvíli popri nás prehrmela tropilla, tých päťadvadsať koní, čo sme vydelili do cesty. Keko^[20] im je kazárom a vodcom. Preletel popri nás sťa vidina, trieliac za nimi.

Keď sa vyhrnuli z hlavných vrát na slobodné pole, totiž na hradskú, dali sa na všetky strany, utvoriac vejár, akoby chcel každý svojou stranou. No Keko sa im nedá uchýliť, letiac okolo nich vo výcval, kým ich nezohnal dovedna. Rožky čiernej šatôčky, čo má okolo hrdla, plávajú mu skoro vodorovne popri ušiach: tak, ako pstruh, keď šibe proti prúdu, švihajúc chvostom. Keko krúti tatarcom nad hlavou, pukajúc, sťaby z pištole strieľal, kým kone nevzali čiaru rovnú, idúc jeden popri druhom, alebo jeden za druhým, ako sa patrí. Vzdor tomu je to cesta divoká, takto vo cvale, až zem temno dudnie.

Medzi kŕdľom sa divne vynímajú dva mocné kone, obťažené batožinou; tá im visí z oboch strán popri bokoch, priviazaná o sedlo zvláštnej sústavy, opatrené hákmi a obrúčkami. Je popriväzovaná žinkami krížom-krážom vedenými, ako keď drotár stiahne cele rozsypaný hrniec umelou sieťou drôtovou. Závažie nedovoľuje koňom cválať, ako by im bolo najpohodlnejšie. Zaberajú dlhočizným trotom, majúc chrbát silne prehnutý, držiac i nohy čosi rozšírené, hádam aby nestratili rovnováhu. Batožina je síce priviazaná solídne, ale predsa len sa kníše z boka na bok, prekážajúc im v behu.

Bolo ju načim naložiť na kone, lebo vo vozíkoch nemohla ostať. Nie tak pre ťarchu, ako pre nedostatok miesta. Veď i takto ledva sa zmestíme dvaja do tesného sedla, obložení, ako sme, kepeňmi a pokrývačmi.

No nezbýva veľa času, aby sme mohli obdivovať výkony Keka a jeho tropilly. Kone sa nám zas veľmi znepokojili, a to väčšmi Oto. Hodil dva-tri razy nervózne hlavou z boka na bok, potrhol veľmi rozčúlene vozíkom, že sa pohne a počne rušať. Keď ani to neosožilo, začal cofkať a búchať sa do Martilla, ktorý tiež sa premína na mieste. Hrajú v nich žilky, len vytrhnúť sa z ruky a pustiť sa za tropillou, ktorá medzitým bola zašla za kopec, stratiac sa nám z očú. Nezbývalo, ako rozlúčiť sa v letku s pánom majiteľom susedného podniku, zaželať mu šťastnú cestu a popustiť koňom liace, aby nám čo nedodrúzgali.

Oto sa dal do tuhého trotu, dvíhajúc hlavu, strihajúc ušima a vyzerajúc úzkostlive na všetky strany. Rehce, že sa naďaleko ozýva, v strachu, že sa kamaráti stratili naveky. Upokojil sa trochu, až keď ich zazrel znenazdania za prvou zákrutou cesty.

Zľava nám bola úboč nevysoká a dosť úložitá, pokrytá preriedenou horou. Stromy stoja viac každý osebe; málokde vidno húštiny. Vyzerá to ako starý zanedbaný sad s ovocnými stromami, dosť hrčovitými, skrkvanými a neprečistenými. Mnoho suchých konárov vidno v korunách.

Sprava je pampa, ktorá sa tiahne donekonečna v tú stranu a prestáva iba, už kde nebo sa skláňa k zemi. Za nami blyští sa kdesi za kopcami, pri samom nebasklone ohromné zrkadlo veľkej lagúny.

Polia a polia a či skôr prielohy stelú sa kopcami a úbočiami, za nami a napravo. Pred nami sa dvíhajú, za nami znižujú sa ta až k lagúne. Na niektorých nížinách vidno fľaky tuhozelené: malé vegy,^[21] kde rastie tráva mäkká, lebo na týchto miestach ustavične presakuje vlaha. Tie miesta si obľubuje statok.

Polia sa žltnú so svojou dosť vysokou trávou, šibajúcou chlpmi z akýchsi hrboľov, akoby hrúd. Tráva je práve v kvete; jej riasy sa obsypali kvietím, ako keď sa sype naša žitnačka alebo ovos a zakvitne. Kvet tejto trávy hrá silne na žlto: polia vyzerajú sťa zbožie, keď je hotové pod kosu. Polia sú, povedal by si, nekonečné lány pšenice a medzi nimi v údoliach lúky temnej, sýtej farby. Po týchto poliach, ale zvlášte po tých temnejších fľakoch pasú sa ovečky, roztratené a i vo väčších-menších skupinách. Každá temer so svojím jahniatkom, ktoré sú už hodne podrastené. Pri mnohých sa nájdu blizny. Vynímajú sa sťa kôpky alebo chlpy bielej bavlny, rozhádzanej poľom a po lúkach.

Je to obraz patagónsky, a zas zdá sa byť, že nenie: že je skôr prenesený z druhých strán, s poľami obrobenými, ktoré čakajú na kosca a na žnicu. Podchvíľou načúvaš, že sa ti ohlási prepelica a jej odpovie chriašteľ; že ťa prekvapia tiahle piesne žníc a hrabáčok. Zdá sa ti, že sa spustíš cestou, tak o Jakube akosi, od Lišova a máš pred sebou celý bohatý kraj, pokrytý pšeničnými lány a kukuričnými poľami, až po samé Šahy…

Neďaleko malej lagúny rozložili svoje stánky karreteri,^[22] zdejší furmani. Nuž obzrime si trochu lepšie týchto ľudí i ich riadiky; beztoho sa im blížime, musíme prejsť popri nich. Karrety sú patagónskej módy a i patagónskych rozmerov. Vyzerajú vozy veľmi starosvetské, a či skôr malo by sa povedať: stavby. Je rozdiel nemalý medzi našou taligou a touto tu ozrutou. Koleso by mohlo ísť do ktorejkoľvek dediny miesto palečného, a málo by mu chýbalo. Treba spomenúť, že mu nechybujú ani bahry, ani ráfy a ani spice. Hlavu má ako koleso, iba že je ohromná a ťažká.

Sú tieto vozy a či karrety o dvoch kolesách. Majú drabinky mocné a hrubé; dno voza je zhlobené z hrubých dosák. Pod týmto dnom ide oje, ktoré je už naozajstný trám, skoro ako hrada, čo sa nachádza pod mostmi. Karreta, keď je vypriahnutá, ako teraz, leží na tom oji opretá. Hrúbka a sila oja zodpovedá len ťarche, ktorú musí niesť.

Treba si to všetko obzrieť; máme pred sebou niečo veľmi ctihodného a prepotrebného, ako vidíme; temer jediný premávkový prostriedok týchto krajov, predurčený na prevoz tovaru a plodín zeme. Ide pomaly, ale iste: ak len môže byť čo istého, menovite na týchto stranách. Netreba si namýšľať, majúc na zreteli rozmery a masívnosť týchto mašín, že máte pred sebou niečo večného, že sa im nič stať nemôže. Žiaľbohu, je to nie tak. Koľko ráz nájdeme na cestách Patagónie zlomené karrety, teraz úplne dodrúzgané a doriadené. Vidno neraz i to oje zlomené, vzdor tomu, že vyzerá, akoby mohlo trvať, kým svet svetom bude. Os je z kutého železa hrúbky tých rohov, čo sú na krovoch, a predsa sa láme veľmi často: je iba jedna na celú tú fúru; ak kde sekne, sekne dokonale. No vzdor takýmto príhodám a nehodám cestuje dosť iste a zasluhuje náš obdiv a uznanie i pre svoje starosvetské zloženie a rozmery. Dosť ľahko, že na takýchto vozidlách sa redikali balvany, z ktorých sú stavané pyramídy, a možno i na chýrečnú babylónsku vežu na nich tiež vozili tehly. Tak sa zdá, že bola stavaná z tehál. Nadovšetko zasluhuje uznanie, že jej treba ďakovať za celý pokrok a blahobyt Magallanesa^[23] a Patagónie vôbec. Na takých karretách sa dovážalo náradie, ktoré je potrebné na podnikoch, už či v dome alebo poli. Na nich sa dopravila väčšina stavebného materiálu, ktorý sa neraz dováža zďaleka. Potravné články, ktorých, ako vidíme, tu nikto neseje ani nežne a samy tiež nemôžu doletieť z prístavu. Mnohé luxusné predmety a nástroje, ktoré môžete nájsť po podnikoch: gramofóny, fonografy, krásne pianá, motory na naftu a paru, porcelány a zrkadlá, záclony a obrazy — vôbec všetko, čo po podnikoch vidíte. Na nich sa vyvážajú do prístavov nesčíselné žoky dobre prešovanej vlny, zväzky koží, poukladaných jedna na druhú alebo poskladaných, ktoré potom už idú ďalej na svetové trhy. Málo ujde v jeden deň toto vozidlo, ale konečne predsa len príde prvej alebo neskoršie. Nikde ako v kampe sa nepotvrdzuje tak často stará, dobrá zásada: pomaly ďalej ujdeš. Karreta neraz dovezie i auto, ktoré zaviazlo v ceste a bolo by tam ostalo trčať do skonania sveta, keby sa nebola nad ním zmilovala a vytiahla ho zo závozu.

Karreteri rozložili ohník medzi dvoma karretami. Roztiahli veľkú plachtu medzi ne, aby ich zastala od vetra, a tak v závetrí sedia pri ohníku a pečú svoju pečienku. Nie na ražni, ale na drúku, ako sa tu rečie. Mäso sa napichne na ražeň, ale ten sa nevrtí: zabodne sa do zeme pri samej vatre a obráti sa tu na jednu, tu na druhú stranu. Keď sa priškvarí zo všetkých strán, bárs je zdnuka i niečo krvavé, nastolí sa a je. Ba gauči, ako sa volajú obyvatelia pampy, idú tak ďaleko v záľube za šťavnatosťou pečienky, že mäso upečú v koži. Hovorí sa, že taká pečienka je veľmi chutná: ja nemôžem nič o nej povedať, lebo som jej nikdy nejedol.

Ja sa priznávam, so závisťou som hľadel na týchto dobrých ľudí, ktorí tak spokojne sedia, čakajúc, kým sa pripraví večera. Sú jednoduchí, ale, povážiac vec lepšie, hádam najväčší páni, akých možno dnes vidieť. Jediná cecha a či sekta, ktorá nemá nad sebou tyrana, najväčšieho a neúprosného kráľa, vládcu a správcu všetkého, čo je na zemi i na oblohe. Ona toho tyrana neuznáva: smeje sa mu do očú a robí, čo chce, i proti nemu; jeho zákonov ona neuznáva: čas a jeho beh. Ona ho neberie do povahy, ktorý je všetkým tak vymeraný, a tak sa mi vidí, vymeraný nakrátko. Im je ho vždy nadostač. Majú ho dosť; práve toľko, koľko im ho treba. Im život neletí rýchle a pachtive, akoby sa nevedel už dočkať svojej méty a určenia; neletí v otrasoch a búrach, ale tečie pomaly, jednako, mohlo by sa povedať, slimačím krokom. A vždy dosiahne svoju métu sťa tá ich karreta; ide a príde kedy-tedy, ak v ceste neostane. Závidel som im mier duše a tela a nadovšetko slobodu, ktorá je väčšia tuná, než tam, kde sa sveta natislo husto.

Vidiac tento tábor, zišla mi na um legenda, ktorá sa akosi rozšírila svetom, že vraj medzi týmito ľuďmi je dosť hodne aristokratov. Pohŕdli nádherou a prepychom kaštieľov a mestských palácov, dali sa na tento slobodný život, kde nemajú nad sebou tyrana — čas a druhé spoločenské ohľady. Pod skromným oblekom nosia hodvábne košele, popíjajú šampanské na takýchto zastávkach a keď sa im trafia hostia, pri ohníku, medzi vozmi.

Takého aristokrata ja som nikde nevidel medzi karretermi. Ak sú kde, tu v južnej Patagónii nebudú. Trochu severnejšie, kde je podnebie príjemnejšie, snáď by im bolo lepšie žiť, ale i to pochybujem, že by ich tam veľa bolo.

Medzi majiteľmi podnikov jesto i aristokratov; niektorí sú i správcami podnikov, pravda, rozsiahlejších. No tí všetko žijú skromne, ako iní ľudia, nosia sa ako i ostatní. Jesto v Patagónii, i to medzi robotníctvom, ľudí iných spoločenských tried: bývalých úradníkov i juristov a poslucháčov univerzity; žijú zamiešaní medzi druhými, cítia sa dobre ako ovčiari alebo správcovia.

Povesti také skrsnú ľahko, ako i u nás povesti o aristokratických pannách, ktoré sa zamiešali medzi Cigánov a prijali ich obyčaje. Takýto život pokojný, jednoduchý, patriarchálny púta mnohých, čo ho nepoznajú zblízka, a okrášlia ho výtvormi svojej obrazotvornosti.

Druhých nepriťahuje ani najmenej. Keď som gazdovi zdelil svoje myšlienky o tejto veci, on mi tiež nezatajil svoje.

„Ja zas ho nepovažujem za bohviečo,“ odpovedal mi. „Mne sa zdajú tí ľudia ako trochu leniví. I nejdú medzi nich najlepší robotníci. Ja by umrel od nudy, keby ma prisilili chodiť za karretami. To sú také náhľady a každý má svoje: nemôžeme ich všetci mať jednaké. Tak by sme všetci chceli ísť za karretami, a bolo by ich priveľa a nemali by čo voziť. Nech idú tí, ktorým sa to páči.“

Keď sme vyšli z kaňadúna, ako tu volajú takéto dlhé doliny a úžľabiny, tamhore sa nám ukázal vidiek lesnatý, do ktorého i naša cesta vchádza. No hory sú to preriedené, stromy ošarpané, skrivené, daktoré i popodhárané. Hôrka smutná akási, akoby stromy cliveli, že sú preriedené, osamelé: jeden nemôže zaštítiť druhého. Každý stojí osebe; bráni sa a odolieva vetru i záškodníkom, ktorí idú na ne sekerami. Stadiaľto ešte lepšie prezrieť náš kaňadún i polia, čo ležia za nami, až hen k lagúne. Vyzerá ako ohromná plocha zbožia, ktoré sa trochu vlní pod vánkom vetríka. Ja, ktorý na všetko prikladám len staré merťuky, ktoré som zabudol nechať kdesi doma a zadovážiť si nové: zase len vidím kraje, čo ležia tam kdesi ďaleko za oceánom, kde sa prestiera moc takýchto údolí s lánmi pšenice.

A ono sú to iba pašienky: dobré a bujné, to je pravda; ale iba pašienky, ktoré, tak sa zdá, pašienkami i ostanú. Veď i načo chcieť všetko zabrať pre seba? I statok potrebuje krmu a priestoru; bolo by skrivodlivo vziať mu ho a vysúdiť ho i z tejto jeho ríše.

Za vŕškom stojí strán cesty osamelý kopec a či skôr skala. Skoro ako Skala vo Vyšnom Kubíne, iba že táto je jedna, a nie dvojčatá ako kubínska. Nebudú po sobotách chodiť na túto panny zbierať cíperie a kašky, ako tam na tú, šuhajovi za klobúk a za pero do kostola. Na tejto cíperie nekvitne, a keby i kvitlo, mládenci a dievky museli by chodiť ďaleko. Je to skala ozajst osamelá, stojac tu ako na stráži medzi pašienkami.

Spúšťame sa dolu brehom, o chvíľku sme na brehu rieky. Je opadnutá, lebo je leto: nemá sa voda odkiaľ brať. Ale v jar, keď sa rozpúšťajú snehy, rozlieva sa naďaleko. Svedčí o tom i koryto, ktoré siaha z tamtej strany ďaleko. Nebude tu ľahko brodiť, keď je rieka rozvodnená; nejeden, kto to proboval, zaplatil smelosť životom. Voda táto musí byť prudká, lebo koryto je zanesené zvariakmi a balvanmi. Potok je dnes hodne menší než Orava vyše Podzámku. Tropilla sa vovalila veľmi ochotne do vody, nájduc brod plytký. Voda siaha koňom ledva vyše kolien. O chvíľu i naše vozíky vtiahli do nej. Brodiac na druhú stranu, nám sa vidí, že vozíky idú hore vodou, kamsi dohora. Klam, ktorý vyvoláva voda, čo tečie prudko pod nami, ale nesiaha ani po hlavy kolies.

Na strelenie od brehu je rozsiahly dom, prízemný, nevysoký, s verandou. Na jeho krove zo zinkových žliebkovaných tabiel je nápis tohoto domu: aby sa vedelo, kam máte ísť a nezablúdili ste hádam do druhého hostinca. Lebo, rozumie sa, táto budova je hostinec, pochvaľne známy naširoko a ďaleko. Pred ním je vozík, brat alebo možno strýc našim taligám: to sa vie, vypriahnutý, opretý na ojciach. Tie sú skrivené, ako i naše, trochu ako pipasár. Na verande stoja a prizerajú sa nám dvaja páni, z domu sa ozýva s ohromným hrmotom hlas akejsi hudobnej mašiny a či kasne s bubnami a ťapšami. Hrá starého známeho, ktorého sme dávno kedysi nechali doma, a tu zasa našli: Donau-Walzer!^[24]