ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Anča, Paľo

ANČA (vracia sa z poľa, kde sadili zemiaky, kladie na podstenie kôš, motyku a tíško si spieva):

PAĽO (za spevu sa prikradol k nej od chrbta a zakryl jej oči): Ďakujem, pánboh daj aj tebe!

ANČA (vymkne sa mu): Juj, ale som sa zľakla. A čo ďakuješ? Pozrime, aký je namyslený, už si človek ani pesničku nemôže zaspievať.

PAĽO: A čoby nie! Aj ja ti zaspievam a nebudem sa dušiť, že to tebe nepatrí. (Privinie ju k sebe, spieva.)

ANČA: Paľo, ty už zasa klameš, nič som ti nepovedala.

PAĽO: Ja klamem, hej? A kto na mňa zakýval pred chvíľou, čo? Nuž dobre, tak ja klamem, ale aby si vedela, kto klame, ten aj kradne. (Rýchle ju bozká.) Tak. A teraz som už aj kradol.

ANČA (hodí sa mu do náručia a prežalostne plače).

PAĽO (utešuje ju): Teraz plačeš, vidíš. No tak, neplač, Anča, veď som ti vzal iba jeden bozk, juj, a koľko ich ešte máš!

ANČA (plače ešte väčšmi): A čo mi ty máš čo brať?

PAĽO: No, moja maličká, čičí, tak ja ti ho dám naspäť, ja ti ten bozk vrátim, dobre?

ANČA (utiera si slzy): Uhm!

PAĽO (bozká ju): Na, tu si ho máš! Už som ti nič nie dlžen.

ANČA: Nič? A úroky?

PAĽO (chytí ju): Ach, pravda, ako som mohol zabudnúť!

ANČA (vymkne sa mu): Nie, nie, na úroky ti počkám. Teraz zmizni, Paľko, lebo naši hneď prídu a vieš, čo by bolo, keby ťa tu otec pristihli.

PAĽO: Že či! Ujček by mi odhryzli hlavu a hodili mi ju medzi oči.

ANČA: No, len sa smej! Mne je nie tak do smiechu, keď musím ustavične samé kázne počúvať, najmä ako sa ten hlúpy Ďuro k nám vláči. A otcovi je Ďuro po vôli.

PAĽO: Azda ťa aj nútia?

ANČA: Nuž nútiť ma priam nenútia a mať, tá by nám aj priali, ale otec neprestajne hudú: Ďuro sem, Ďuro tam, aj pole má, aj obecným sluhom je, hotový groš každý mesiac prinesie do domu a dnes sa vraj len tým dobre vodí, čo na isté môžu rátať.

PAĽO: Neboj sa, Anička! Len to trpezlivo znášaj, veď si my aj tvojho otecka nejako nakloníme. A potom, veď ja nie som žobrák, mám kúsok role i dvoje zdravých rúk…

ANČA (pritúli sa k nemu): Štvoro, Paľko, veď i moje sú tvoje.

PAĽO (chytí ju za ruky): A moje tvoje.

ANČA: Naše. (Hľadia si chvíľu do očú, potom sa Anča strhne.) Už idú, odíď, Paľko!

PAĽO (pozerá do kulís): Áno, idú a… ide s nimi aj Ďuro. Čo zasa chce?

ANČA: Neviem. Nás s mamkou pošlú vždy do domu a potom tu besedujú. Aj včera sa tu radili.

PAĽO: Anča, načim nám vedieť, čo stroja. Ja sa tu skryjem.

ANČA: Kde, tamto za plot?

PAĽO: Nie, tam by som nič nepočul. Počkaj. (Obzerá sa, zazrie vrecia.) Vrece. Schovám sa do vreca. (Lezie do jedného z prázdnych vriec.)

ANČA: Nie, Paľko, ak zbadajú…

PAĽO: Neboj sa, čo by zbadali. Dlho budú tu posedúvať?

ANČA: Nie, len čo mať prihrejú večeru. Potom pôjdu otec dnu.

PAĽO (skrčí sa celkom vo vreci): Prikrúť.

ANČA (prikrúti vrece).

(Na scéne sú teraz dve vrecia plné. V jednom sú zemiaky, v druhom Paľo. Pri nich je pohodené ešte jedno vrece prázdne.)

ANČA: Ticho, už sú tu! (Odbehne do domu, vpravo.)