ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^{[21] [22]}

Tunajšia slovanská mládež, chcejúc prejaviť svoju vďačnosť mužovi, o literatúru našu a tunajšiu učiteľskú stolicu vysokozaslúžilému, a zároveň preniknutá veľkou radosťou nad mužným ujímaním sa v obrane našej veci zo strany muža už šedinami pokrytého, ale teraz ešte sviežeho, túžobne očakávala deň 24. apríla^[23] ako vhodnú príležitosť na uskutočnenie svojho úmyslu. I pripravila sa v tichosti k tomuto hoci malému, ale úprimnému dôkazu svojej uznalosti a úcty a prekvapila vážneho kmeťa, nič také neočakávajúceho ani netušiaceho, a poctila ho týmto spôsobom:

Uvedeného 24. apríla pobrala sa v hojnom počte do jeho príbytku a hneď po vstupe do izby začala sa spievať táto pieseň:

Po odspievaní tejto piesne vystúpil zo stredu mládeže Samuel Bohdan Hroboň,^[24] námestník v prednáškach samého profesora, a mal ku kmeťovi, zjavne dojatému, menom učencov Ústavu^[25] slovanského túto reč:

Už skoro polstoročie slovanský Ústav náš pod otcovskou ochranou vašou stojí, počtom sa rozmnožuje, duchom zvelebuje! Vy ste boli a ste jeho múdrym vodcom a verným opatrovníkom, vy jeho tešiteľom a anjelom strážcom vo všetkých pohromách a nebezpečenstvách, ktoré mu hrozili, vy ste z čistej lásky k národu svojmu vychovávali školám múdrych učiteľov, cirkvám horlivých kazateľov, vlasti a národu užitočných občanov! — Prítomnosť i budúcnosť vám dobrorečiť neprestanú.

Aj my prichádzame, drahý otče, v synovskej dôvere pred láskavý obličaj váš, aby sme vám v tento radostný deň menín vašich vrúcne vďaky za otcovskú neúnavnú starostlivosť a lásku vzdávali a naše úprimné želania prejavili. Nech drahý život váš, ako príroda v jarný čas, čerstvým zdravím sa obnovuje, vždy novým blahom osladzuje, vždy novou slávou okrašľuje! Hospodin všetkých národov nech korunuje ctihodnú starobu vašu pokojom a slávou a nech popraje vám dočkať sa sladkého ovocia, ktoré ste neúnavnou prácou národu svojmu pripravovali.

Po skončení tejto reči začal hovoriť Ľudovít Štúr takto:

Poznajúc veľkú časť vašich voľakedajších chovancov, teraz už verejné úrady zastávajúcich, poznajúc hodný počet nášho slovenského ľudu a zároveň jeho zmýšľanie o vás, slovutný muž, pestovateľ nášho vzdelávania národného, ktoré zmýšľanie ste si dobročinným účinkovaním a neúnavnou starostlivosťou o jeho duchovné pokroky, nepretržitým úsilím o rozširovanie životu preužitočných a prepotrebných známostí nadobudli a získali: prichádzam aj ja s bratmi pozdraviť vás v mene všetkých týchto, aby vďačnosť naša bola doplnená a miera radosti vašej spravodlivo zväčšená. Prijmite teda, drahý učiteľ, k svojim meninám všetkých týchto i moje radostné želania, ktoré záležia v tom, aby vás dobrotivé nebo po mnohých a ovociaplných prácach dlho ešte, dlho v sile a čerstvosti medzi nami udržovalo a vám láskavo dožičilo tú zriedkavú a najblaženejšiu radosť tešiť sa môcť ešte dlhý čas z usilovaní a plodov svojich!

Keď prestal hovoriť, vystúpil zo stredu plesajúcej mládeže Ľudovít Hroboň^[26] a s krátkou rečou odovzdal starcovi, ponorenému v radosti a spomienkach na dávne roky, báseň na jeho počesť zloženú a tunajším Ústavom slovanským vydanú, ktorú Ústav porozposielal všetkým známym vlastencom, a preto ju tu ani neuvádzame. Nato ešte zaznela úprimná pieseň, lahodnými hlasmi dojímajúca prekvapeného vážneho kmeťa:

Po skončenom speve vážny kmeť, sťaby prebudený z milých snov, pozrel láskavými očima po mládeži, ďakoval jej vrúcne a v ďalšej reči ju usilovne napomínal k stálosti a vytrvalosti v láske k materinskej reči svojej a k národu svojmu a konečne s nadšením poznamenal, že po búrke sa obloha vyjasní a vec naša jasnejšie než kedykoľvek sa na svetlo postaví.