ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^{[84] [85]}

Pobudnúc na jeseň minulého roku krátky čas v Lipsku,^[86] pozeral som, nakoľko to bolo možné, prepamätné miesto osudnej bitky lipskej,^[87] ktorá roku 1813 dňa 16., 18. a 19. októbra na rozľahlých okolitých rovinách zvedená bola. Tento prehrozný boj právom sa nazýva osudnou bitkou, pretože na jej výsledku záležal budúci stav Európy, všetkých národov ju obývajúcich, hoci aj bezprostredne nemali na nej účasť. Otázkou bolo, či Napoleon bude aj naďalej krajiny a národy podmaňovať, im z prestola svojho, na ktorý sa tak neočakávane vyšvihol, zákony a pánov, ako by sa mu zapáčilo, dávať a nanucovať, a či nie. Bitka rozhodla o tomto poslednom; Napoleon vytiahol čiernu kocku z urny osudov.

Ako každému kmeňovcovi a rodákovi ktorejkoľvek krajiny európskej táto bitka musí byť dôležitá pre výsledky vzhľadom na všetkých ľudí európskych, tak ona najmä pozornosť Slovana, ak uvažuje, na seba obracia, pretože on na oboch proti sebe postavených stranách vidí svojich bojujúcich pobratancov, a to na jednej strane slávne víťaziacich, na druhej hrdinsky padajúcich. Obe tieto veci len takto jednoducho pojaté, neuvážené vzhľadom na následky a príčiny, nemali by ešte takú závažnosť pre Slovana; no ak náš hĺbavý rodák bude po tých pátrať, veľká dôležitosť lipskej bitky pred oči mu vystúpi. Rusi, v ktorých krajine Napoleon pred časom preveľkú stratu utrpel, dopomohli najmä svojím hrdinstvom v tomto boji k tomu, že mu teraz taký úder nanesený bol, po ktorom nebol už schopný na nohy sa pevne postaviť; lebo keď dňa 16. víťazstvo na pravom krídle skláňalo sa na stranu Napoleona, takže už v meste Lipsku na jeho rozkaz, akoby po vydobytí úplného víťazstva nad spojencami, všetkými zvonmi sa zozváňalo, ruské vojsko, prihrnúc sa na toto pravé krídlo, k ústupu ho prinútilo a neskôr na hlavu porazilo. Nespomenieme hrdinstvo rakúskych plukov, ktoré — ako je známe — najviac záležia zo Slovanov. Touto bitkou oslobodilo sa Nemecko od poddanstva francúzskeho a nezadlho nato nasleduje premena správy občianskej v krajinách nemeckých.

Na druhej strane bojovalo niekoľko tisíc hrdinských Poliakov s Napoleonom; ich viedli neúnavní, všetko pre svoju vlasť podnikajúci Dąbrowski^[88] a Poniatowski. Poliaci preukazovali nadľudské hrdinstvo, lebo Napoleon, súc v úzkom, lichotil im zas všelijakými sľubmi pre dobro Poľska. Dali sa ešte konečne Poliaci podviesť Napoleonom, nepamätliví na predtým dané a nesplnené prísľuby, nepamätliví nevďačného zaobchádzania s nimi v Taliansku, na ostrove Haiti atď. Napoleonovi stačilo pokrytecky utrúsiť niekoľko slov a už sa valili pluky na jeho pokyn. Toľké hrdinstvo a také podvedené! Toľká viera voči iným namiesto voči samému sebe! A toto je, nad čím sa pátravé oko pozastaví.

Bitka už dňa 18. (dňa 17. na oboch stranách bol pokoj) o troch hodinách odpoludnia po strašlivom krvipreliatí bola rozhodnutá; Napoleon robil prípravy na útek. Hneď ráno nasledujúceho dňa asi o deviatej hodine utekal Napoleon so zvyškami svojho francúzskeho vojska. Poliaci, ktorým na čele boli Dąbrowski a Poniatowski, museli chrániť jeho útek a zastaviť cestu spojenému vojsku, kým by nebol na bezpečnom mieste. Bolo to miesto, kde Poliaci sami seba prevyšovali v neslýchanom hrdinstve. Keď ich množstvo padlo, spojené vojsko prerazilo ich pluky, načo tieto, vidiac všetko stratené a dosiahnuc svoj zámer, dali sa na útek. Utekal aj Poniatowski; keď však s koňom do rieky Elstery skočil, chcejúc sa prepraviť na druhý breh, a kôň, zoslabený už aj ranami, vo vlnách trochu zaviazol, vypustil hrdinského svojho ducha. Na tom mieste, kde zahynul tento muž, ktorý celý svoj život pracoval za vlasť, stojí dosť veľký kameň, na ktorom možno v jazyku poľskom a latinskom čítať tento nápis, ktorý v pôvodine podávame:

Tu w nurtach Elstery Jozef Xiąže Poniatowski wodz naczelny Woysk Polskich, Marszalek Państwa Francuskiego, trzema śmiertelnemi dotknięty ranami, okrywaiąc ustep wielkiego Woyska Francuskiego, i ostatni zchodząc z pobojowiska žycia Sławie i Ojczyznie poświęconego, dokonal w dniu 19. Pazdziernika 1. 1813. Žył lat 52.^[89]

Te skromną pamiatke lzami swemi skropiona Polak wspólrodakowi, Žolnierz Wodzowi položyl.

Ten kameň stojí v záhrade, vôkol ktorej Elstera tečie. Tu je tiež pochovaný Poniatowski,^[90] na ktorom mieste vidno namiesto hrobu veľký štvorhranný kameň, na ktorom sú zas tieto nápisy:

V letnom čase kladú sa na oba kamene vence z čerstvého kvietia ako na znamenie nikdy nehynúcej slávy zosnulého. Tento Poniatowski bol vnukom kráľa Stanislava Augusta, o ktorom je aj na Slovensku známa pieseň: