ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vďaka tebe, Umka milá,
za návštevy u miláčka časté.
Videníms’ ho obšťastnila
a on rod svoj viedol v raste.

Priviedla si, drahá, dávne časy
k básnikovi na posiedku.
Zlaté tvoje slová
zahoreli žiarou spásy:
odkrylas’ mu múdrosť všetku.
Odstretý je závoj z dávien-dávna,
žije prešlosť znova —
kvitne doba slávna.

Žije sláva Svätopluka kráľa,
žije jeho krajna —
tvrdý vládca prekážok val váľa,
Šťastena ho vedie, jeho družka prajná.
V upevnených hradbách ríše
budúcim kráľ odkaz píše:
S odvahou i lsťou som zmohol škodcov v boji,
žite svorne na pokoji!

Pod košatým dubom v Mlíči
zrána, pri švehole spevnej vtače
do tmy vekov Umka pilne
leje svetlo, aby videl neomylne
Boha drahý miláčik,
keď sa vo hmlách vlnobitia
pustil hľadať cesty slovenského bytia.

Ožívajú tiché háje,
na fujare pastier vyhráva si —
opája sa básnik: medovina v čaši,
oviec zvonce vyzváňajú,
do klbka sa túlia na zelenej stráni,
pastier vetrom ošľahaný
na fujare zveruje im srdca taje.

Pri pramienkoch klokotavých
sladkosť žitia kvitne,
mlaď sa za úsmevmi jari zháňa,
žiaľ si z srdca vytne.
Pre selanky básnikove
ktože by bol v pomykove?
Umkou mládež popohnatá
k miláčkovi krásy so spoveďou chváta.

Po dňoch jasných čierne mračná
topia v slzách citné spevy,
pustila sa do pokojných šelma lačná,
miesto vína slzy tečú z révy.

Matka Sláva zaplakala nad údermi zloby,
s žalobou sa otvárajú hroby —
pri básniku Umka zadumaná:
Podúchaj len, to je tvrdých časov rana…
Ťažko svojich Pán Boh skúša,
do cesty im blesky metá —
nádejou sa kliatba zhlúša!

Pomiluj ny, Hospod, pomiluj ny,
nalaď jasom struny lutny,
pomáhaj nám viera svätá.
Nech sa búrky v diaľky ženú
ponad krajnu zúboženú — —

Jaro idú vyvolávať víly,
vsiaka do korienkov miazga žitia.
Tlkot srdca vekov ožil,
nová krv sa valí do žíl!
Dal Boh trpieť, dá i sily
vymaniť sa z búrok, vlnobytia.

Skúsil básnik nosnosť reči:
rúchu básne dobre svedčí.
Báseň liek je. Uzdravuje. Lieči.

Vďaka tebe, Umka — —