Podobizne

   I

Ešte sa len leda vládal,
a už zbieral, hľadal, skladal
zvučné slová z príkladu.
Na príklade chladný lesk,
dopadol naň matkin stesk:
ona, zlatá duša, reči neznalá,
rozplače sa bezmála —

Čože rodič z decka má,
trhá ho diaľ neznáma.
V cudzej diaľke stratí reč,
a to bolí, páli preds’!
Po reči i srdce zhluchne —
všetko cudzosť pohltí, 
ako ľudí — rieka na plti.

Ťažké dumky na mysli,
dobrý syn sa zamyslí:
vkladá srdce do pera,
život z neho načiera.
Zaplakala dobrá mať —
navracia sa slovo syna
do otcovských vrát — —

II

Hľa, keď sa mládnikovi jazyk rozviazal,
div boží stal sa, Bohu vďaka buď!
On našiel slovo! našiel reč!!
Nech kráča, opojený krásou, na Parnas,
nech rastie kráľom v ríši myšlienok
a rozstrie krídla, čo ho pojmú do výšok,
v nich na slnko nech premení sa pre svojich
a stade leje chorým balzam na rany!

Nech ako štepček zošľachtený mohutnie,
peň dorástol už, nech sa vzmáha koruna
a nech sa dvíha silný, košatý
ta, kde mu neublížia víchrice.
Jest vlahy pre korene v pôde otcov dosť
a uživí si decko každá mať —
nech lipou bude tento život nádherný
a tieňom nech si svojich pritúli!

Rasť, krása! Rasť nám, poet!

Nech zvučí slovo jeho ako čistý kov,
jak minca zlatá nech sa svetom kotúľa
ta, do nádhernej klenotnice života…

Už dozrel poet. Kreše „Napred!“ ohnivé,
znie ono ako rázny povel vojvodcu,
čo istý si je veľkým víťazstvom.
Nech svieti rovesníkom na cestu,
keď do kráľovstva ducha vedie ich.

Tak rastie mladoň. Rastie v nádhere
a stavia svojim poézie velechrám,
v ňom na oltári túžby rodu skvejú sa,
čo vierou požehnali veriaceho človeka.

Až k hviezdam pnie sa krása jeho slov —
sú čisté, ešte leští ligot ich a háv,
páč, miláčkovi sami hviezdy meno určili,
on skromne prijal dar ten — Hviezdoslav:
je v chráme múzy kňazom najvyšším.
Je slovo jeho silné. Na proroka vyrástol!
Ver, vskutku prorok, boží služobník,
čo nazrel do svätyne tajov poznania
a rozosieva štedro múdrosť prorockú — —

IV

Či sú letá, či sú pôsty,
rastú letorasty —
večne básnik múzu
zhovorčivú hostí.

S Chočom ako s bratom,
s dobrým kamarátom,
zhovára sa básnik
v roztúžení svätom.

Štebotavých vtáčkov,
ako malých žiačkov,
učí básnik spevu
s nehou, s vrúcnou láskou.

Roľníkovi zjari,
dobrý priateľ starý,
pomáha pluh vodiť
drsnom po chotári.

Orava, Orava,
celá si boľavá —
bolesť na fujare
pastierik vyhráva.

VI

Reč svoju iní cez storočia brúsili,
kým sprobovali skúšať na nej Hamleta —
hviezd priateľ v zanietenom úsilí
tiež skúša. K výškam zrutným mysľou zalieta,

a dáva kráľoviču z Dánska svojsky šat.
Keď nekochal sa v krásnej hudbe drahých slov,
on Shakespearea šiel smelo dobýjať,
aj premohol ho reči svojej prasilou!

A skvele, skvele matkina reč obstála:
Už zas sa v plnom lesku slávy ozvala.
Sú bez dna vody živej svieže pramene —

v nich perly rodia sa a drahé kamene
a Slovo, ktoré život znamená —
je žiarou! nezhltí ho šaľba mámenia.

VII

Bôľ vryl sa do duše a písal básnik sonet krvavý,
bo človek slúžil diablu, hnal ho pyšne do slávy —
už o dôstojnosť ľudskú metať mal sa v búrke lós
a trval, trval nekonečný, hrozný pôst.

Však žila ešte v básnikovi veľkosť prorocká,
sa modlil, slovom drahým chladil páľu rán —
a veril vierou otcov, praskne obruč otrocká,
a srdce na svitaní čisté otvorí sa — dokorán!

Bes vládol svetom, vládol nenásytník pažravý,
jak hyena sa vrhal na plemeno zakliatych —
už hrany zneli, keď sa mihol záblesk jagavý,

a prokok, keď mu skamenieť mal sledný dych,
keď všetku bolesť do krvavých básní vlial,
sa zaskvel ako víťaz nad neresťou: dobra kráľ — —

VIII

Hľa, stal sa Simeonom básnik — Hviezdoslav!

Zrel slnko skvieť sa nad Chočom
a rodných videl dužieť v jase pravdy, práv —
a potom šťastný navrátil sa ku otcom,
aby v klenotnici nádher ako perla žil
a aby rod ho nesmrteľného už nikdy, nikdy neprežil!