Podobizne

Som Jonáš Záborský. Nech toto postačí,
že nevďačnej som slúžil Slovači.
Um jasný rozdával som nehodným a
tí blesky metali len po mne očima.
Či tak som robil a či onak konal zas,
vždy na púšť hnali srdca môjho hlas.
Len bili ma a večne zaznávali ma,
ich nevďačnosť i v hrobe ešte páli ma.

Vraj nepísal som dobre, nemám ducha dar.
A ktože dobre písal? Hurban var?
Čo spáchal Hollý? Jest mi Bože taký Svätopluk!
S ním pechoria sa všetci: dielo zlatých rúk…
A Sládkovič sa pre Marínu prekára,

on toká pre lásku a ona: volí — mäsiara.
No nechsi! Poviete mi: Bernolák!
Veď babral čosi… vytvoril reč, neborák.
Sú trudy moje lepšie, ale nech je tak či tak,
je všetko moje zlé a iba pre nevďak.
Je každý dobrý, iba ja som zlý —
nuž zožerte ma, keď ste ma už nahryzli!

Vraj haním národ, nemám ho vraj rád,
vás páli pravda, nechcete ju znať.
Tak maľujete ľudí ako smiešnych pajácov,
bo nezriete mu chyby z pyšných palácov.
Vy nevidíte, koľko v našich ľuďoch chýb,
čo pobadáte, ukryjete, ja však do nich púšťam šíp.
Je pravda síce trpká, ale sila rastie z nej,
keď žať chceš dobre, dobré semä sej!

Vy hovoríte: dobrý ľud… Nuž… Zúbožení bedári,
čo majú múdrosť v poverách a vo snári.
Kde hrdosť chlapská? Každý tak sa kníše ako trsť,
a každého si kúpiš, len mu grošom naplň hrsť.
Vraj človek! Na môj’ veru boží pod obraz,
čo pije, ožiera sa, slúži, pánom mu je ďas.

Je pôda u nás dobrá… ale iba pre neresť!
A smery? Do záhuby vedú z krížnych ciest.
Vy, slepí, slepým národ robíte,
ste zaslepení hlupci, zhubu plodíte!
Len bruchá pasiete si, ste, hľa, ako hyd,
ste šťastní, keď ma môžete hanobiť…

Vraj veľký národ… Ajhľa, Štúra má!
No veru! na ňom si len hlupák zakladá!
Hoc zaostalí vymýšľate novoty
a myslíte si: novota vám národ vopred posotí…

Sú chabé bájky moje, niet v nich pointy.
Oh, ktože máča lepšie od mňa pero do tinty?
Vám nič som, Aesop pyšne bratom si ma zve,
s ním v umení tom obidvaja rovní sme.
Vám márne viažem trudov svojich hrubý snop —
len na smiech som a — nabubrelý mizantrop.

Hry moje zlé sú, Shakespeare lepším majstrom bol.
Veď viem to, ja som za ním kráčať nemohol.
On javisko mal, herci mu reč brúsili,
mňa vždy ste iba podrážali v vzletnom úsilí.
Len rujete sa, sami robíte si divadlo —
ja rástol by som, keby vám tak scénu spraviť napadlo.
Bo verím, viem, že hry tie dobré sú,
raz zmúdrie národ, aj mu osoh prinesú.

Som Jonáš Záborský. Oh, meno prekliate!
Keď ódy vymýšľal som, mali ste ma v zamate,
lež potom, keď som zhodil, čo ma skrýval plášť,
vás všetkých podpálila razom čudná zášť
a keď som našiel drsnú, ale vlastnú reč,
hneď odvrátili ste sa všetci odo mňa preč.
Reč moja jasná bola: svojim slúžiť chcem!
Nie, nehodní ste bozkať šaty mojej lem.
Vás páli moja konverzia, mňa už páli tiež:
i tu i tam som cudzí, vyvrhnutý na útes.
Aj anjelom byť môžem, budete ma večne biť,
vy Krista zapierate, Barabáša chcete velebiť!

Zrieť chcel som deje dávne, dobre vidím ich,
však hovoríte: čo nám káže taký plebán, mních!
No na piaď zeme neustúpim, stojím za slovom,
aj vy si stojte ako teľce za napchatým válovom!
Vy mnohí s diablom chcete robiť kompromis,
len keby bolo šošovice čím viac mís…
Vraj cisár slovo dal a cisár vám je chlap —
oj, áno, ale zabúdate, nevidíte, že je — Šváb…
Ta dívať sa nám treba, odkiaľ slnko vychodí,
ak chceme vydobyť si z žitia dáke výhody.

Lež načo kázať? Škoda mojich dobrých slov,
nech padnú radšej v hrob, si spravím na ne rov.
Včuľ vidím, keď som veril na sľuby,
to na seba som váľal iba kameň záhuby.
Tu trčím na valalskej fare, plesniviem,
krem Viktorína nik mi nešle pozdrav sem.
Ja, plebán, na psí tridsiatok som vyšiel už —
a ani nie som baba, ani nie som muž.

No predsa sily vo mne ako v bitom tigrovi,
a striehnem, roztrhám tie vaše okovy:
sa nedám zlomiť, nedám živý pochovať,
keď sial som, moje právo! chcem i žať!
Mňa nevytrete zo zoznamu živých viac,
som Jonáš Záborský! — vám vravím, viacej nevraviac.