ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dotkol sa lýry peknotou ducha
miláčik Poľany nežne,
horička hučí, dolina slúcha
nápevy dojemnej piesne.
Piesne sú perly. Do srdca padli,
škoda, ach, škoda, keby tak zvädli:
prehriate najzrelšou láskou
v nádhere všetky zaskvieť sa môžu,
v akordoch anjelských hláskov
vyzváňať budú milotu Božiu.

Za jasom v bratstve s vílami kráčal
milenec vysnených svetov,
opitý snami skutočnosť strácal
na cestách blažených vzletov.
Dotykom prstov vyčaril z lutny
ohlasy duše v podvečer smutný —
čudesné bystriny, riavy:
v žalosti radosť, v radosti bôle,
v ozvene vetríček hravý
vrátil sa s nótou zo strmej hole.

Kochaný múzou, životom bitý,
spieva si poeta citne,
nádejou vrelou dušu si sýti:
v mladosti rozvil sa, kvitne.
O perle krásnej zanôtil poet,
krása vie tešiť, krása vie bolieť —
všetkému srdce je prameň,
priehlbeň túžob, vysokosť vzletu,
cestička k najkrajšej z panien,
najsladšia vlaha smädnému retu.

Bôľ zeme ťažký, v človeku čuší,
človek ho malosťou meral —
básnik však načrel v hlbokej duši,
vybral z nej ruženec perál.
Perličky-slzy zazvonia zvodne,
v diaľavu letia, v doliny rodné:
pri krbe nádeja, chlúba,
potecha, trýzeň, bolestí búra:
Marína, Marína ľúba,
láska je strašná, srdca mier búra!

Marína, výkvet dumného ľudu,
voňavá ružička v puku!
Veky ťa slávou odievať budú
pre rvúcu pevcovú muku.
Dušička, anjel, rozsievač jarí,
jediná báseň nebeskej žiary —
bohyňa posvätnej lásky,
vysnená túžba, počatá v šťastí,
zvaľ balvan zo srdca ťažký:
nemohlas’ pevcu, svieť aspoň vlasti.

Dotkol sa lýry radosťou žitia
miláčik Poľany pyšne,
túžby ho razom na krídla schytia,
dojatý jasá a pyšnie.
Pod zrutnou horou, Poľanou divou
zasadil Pán Boh bohatstvo divov:
medokýš po grúňoch tečie,
z fujary valach pesničky lúdi,
po hore Martin sa vlečie,
za milou svojou Elenou blúdi.

Z Detvy sa básnik podíval vôkol,
šuhaja s vrkočmi vidí:
na nebi nad ním zakrúžil sokol
nad zajkom. Šuhaj sa stydí,
valaškou mávol, útočník padol.
Čí asi? Kráľov! Čo počať? Nadol
pustiť sa domov? Veď, Bože,
náhoda, kráľ môj… Nechcel som zabiť!
Poviem mu: odpustiť môže,
nač sa dal sokol bezbranným zvábiť?

Nedobre, Martin, šuhajko smelý,
nedobre v Slatine bude!
Matej kráľ vojskám odvážnym velí,
obstojíš na tvrdom súde?
Pojmú ťa stráže, slobode beda,
Ale máš devu, ona ťa nedá!
Zašla by Elena v žiali,
bez teba kvietok voňavý zvädne…
bez nej ty… radš’ by ťa sťali!…
Do dumy šuhajko padne.

Elena pieseň na drumbli hrá si,
aký to v mladosti plameň!
Martinko, Martin… zahynie asi,
ak srdca kráľovo kameň.
Nemohol poet od pravdy bočiť,
napísal všetko, čo musel zočiť —
voľnosti rozstreté kriela,
vyliate slzy, túžobné mrenie,
životy bez jasu, cieľa —
na roli strmej stratené snenie.

Dotkol sa lýry vrúcnosťou srdca
miláčik národa zbožne —
nový svet stavia, starý svet rúca,
úrodu snažení zožne.
Dotykom prstov vyčaril z lutny
radostný úsmev na život smutný,
privábil z diaľavy vieru,
pozdvihol svojeť osudom bitú —
vzoprel sa hmlistému šeru:
priviedol Slovač k novému žitiu!

Na zlatej lýre pesničky spieval,
nádheru rozdával rodným —
na holiach šťastím srdce si zhrieval,
kochal sa so spevom zvodným.
V radvanskom tichu v pokoji sníva,
Poľana nad ním, Poľana divá;
k srdcu ju nádhernú vinie,
Marínu vzýva, nádeji kvietok —
čas letí, cvála, do vekov plynie:
vnoril sa do lásky všetok.