ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Básnik nech túla sa v kráľovstve krásy,
s múzou nech láska sa, na lutne hrá si — —

Nemožno harfu brať do ruky, moji,
vo víre básnik stáť musí!
Na život, na smrť sme v ukrutnom boji,
niet kedy kochať sa v pohľadoch múzy.

Bolo by, bolo by v pokoji spievať,
mámilej do srdca radosti vlievať —
ale tu neznie mi lahodne lýra:
nad rodnou chalupou mrákavy víria.

Básnik nech nehľadí na čierne mračná,
múza ho vyčkáva — na bozky lačná — —

Nezrieť šľahy biča, nečuť kvíľbu bitých?
Možno vidieť slzy, možno nechcieť zmyť ich?
Valibukom budem, pôjdem váľať hory —
toľko u nás žiaľu ako vody v mori!

Tvrdé moje slovo, kresané z kremeňa,
nebudem otrokom v národe bez mena!
Pyšné moje Tatry by ma pridusili,
nech tak nejdem mladý s drakom merať sily.

Básnik len slávu nech do venca spletá,
Sláva je sladšia jak mámenie sveta — —

Mne srdce tlčie ako otcu, materi,
nuž nemôžem ich zradiť pre slávu!
Mne slávu núkať, ich mať iba za zvery,
hoj — na to odpoveď mám túto meravú:
chcem stavať život na práci a na mieri,
lež najprv skántrim peleš nezdravú,
čo zahryzla sa do práva i do viery
a slúži krivde, zlu a bezpráviu!

Budem vám svedomím, otroci gniavení,
nárek váš, otec, mať vyplačem pred svetom —
budem vám právo striezť v otcovskom stavaní,
nebude otrokár s nami jesť pri stole prestretom!

Básnik nech nebúri zmierených s žitím,
môže sa slabý prieť s šakalím vytím?

Aj keby samému sa prišlo prieť,
a keby v márnosti sa stratiť mal ten priek,
aj keby volanie len hluchej púšti malo znieť,
ja budem zbierať svojim drahým vzácny liek,
čo z piesne odhodlanej vykvitol,
a budem viesť ich žitia na prestol!
Či možno zmieriť v utrpení otrokov
a možno brať im tešiteľov, prorokov?

Je krivolaký tento krásny, smutný svet
a ododávna na ňom Jánošíka niet!
Vstaň z hrobu, Juro, vstavaj, hynieme!
Poď so mnou, svety rovnať ideme!

Básnik, keď kňazom je, kostol ma strážiť,
dosť mu tu slovíčka o Bohu vážiť!

Tak teda!
Len otročiť a slúžiť, platiť daň!
Sa zvinúť do klbka a premlčať si právo na bytie…
Hoj, beda! beda!
Ja nedržím sa, vidiac národ stekať z rán!
Ak chcete, radšej si ma zabite,
no slúžiac Bohu, rodu slúžiť chcem
a barikádou mi je kanceľ, tlač i snem,
ja zo svojho sa na krok neuhnem!
Mám slovo, jeho silu znám —
mám pero, premieňam ho v zbraň,
ja biť sa budem, svojeť búriť priam,
kým oknom, otvoreným dokorán,
sa prúdom život do sŕdc vlievať nebude,
kým nevykvitne voľnosť na otcovskej na hrude!

Tak veru!
Ja verím v úsvit! Boh mi dal tú vieru…
Šij, kým som živý, pred tyranom neskloním —
a svojich viesť si budem! Som im živým svedomím!!

V rúhavých rečiach sa utopí sláva,
strhne ju, odnesie búrlivá riava — —

Niet slávy, kde sa nedá voľne žiť.
Hoj, zem drahá, slovenská zem,
poľúb že sa s ránom — —
nech sa radosť rozozvučí
v rode utýranom!
Svitne u nás, svitne,
požehná Boh chleba,
vyšvihne sa národ
pod ochranou neba!

Koho dar nezvedie, hrozba neskloní —
Martin Rázus!
básnik — Rázus!
kňaz — Rázus!
novinár — Rázus!
rečník — Rázus!
poslanec — Rázus!
bojovník — Rázus!
kamarát — Rázus!
nech ti naša pieseň slávou zazvoní!!