ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nie, poézia nie je hračka pre deti:
je zbraňou slovo, vykresané zo žuly!
Nech Erato a Euterpe odpustia,
keď vyvolenec bočí im
a nevšíma si úsmevov ich zvonivých —
tu sladké slová leteli by do vetra
a nieto času na hračky!
Nech teda ozaj odpustia,
že básnik pletie korbáče,
že Herodesov na súd poháňa
a litánie číta zhavranelým slabochom!

Nech jarmo nikdy nie je ťažie od žitia,
bo človek mieru má a klesne pod ťarchou.
On, keď ho uštvú, keď mu ide o bytie,
vie napäť sily, premeniť sa na obra
a mlátiť zhubcov hlava-nehlava.
Nik neprerazí hlavou múr —
nik! Ale silný láme presilu
a tróny váľa, zráža monarchov
a raz i Goliáša zmôže, ako Dávid zmohol ho
a vysoko si drží štít a zástavu,
ak skvie sa na nej práva, pravdy, žitia jas!!

Nik neprerazí hlavou múr,
no každý môže kliesniť cestu túžbam na svetlo!
Je podlosť taká, ako mnohohlavý drak.
Keď jednu hlavu zrúbeš mu,
tri iné narastú mu vzápätí,
že šabľu brúsiť nestačíš,
len biješ, biješ jednostaj
a súkaš rukávy,
sa nevzdáš za svet nádeje,
máš vieru, úfnosť, istotu,
že zdoláš protivníka v boji nerovnom!

Kto chce sa dočkať svitania,
ten prečkať musí noc,
sa nesmie ľakať strašidiel a sov,
a keď sa spustí na zem duchov hodina,
sa nesmie ani z miesta hnúť —
noc nepotrvá do súdneho dňa,
a viera — zbraň je výborná!
Byť slabým vždy je nešťastie
a dobre ešte, že je ruský cár
a cár je mocný! —
on, vladár všemocný,
raz zasurmuje, zvolá chrabrých kozákov,
sám postaví sa mocným vojskám na čelo
a pôjde brať si do ochrany národy,
čo chvália Boha slovom Hospodi…
Jak hviezda spasná príde z východu
a postaví sa hrdo na Jadran,
a beda, beda, beda každému,
kto siahne kradmou rukou na Tatry.
On príde, príde, svätosväte viem,
tu stojím v svätej dedovizni stráž,
a nepohnem sa z barikád,
kým od neho priam nedostanem rozkaz na odchod.
Hoj, Bože, carja chrani…

Ach, aká je to sila — vieru mať!
S ňou pominie i segedínska noc,
s ňou vzkvitnú Pohľady i Národnie,
s ňou možno sľúbiť otcom na hroboch,
že záškodníci spravodlivých nezhubia,
že nahradí si národ suchú ratolesť
a vymotá sa z nešťastného Kotlína.
Kto s vierou stojí na stráži,
ten zo žuly je, pevný ako val —
kto rastie s vierou, kto je vôle svojej kráľ
a nesie k nebu myšlienku,
raz iste, celkom iste zvíťazí!!

Hľa, život, ktorý barikádou bol!
čo nadarmo ho bila nepriazeň;
on bez ustania splácal údery
a stínal hlavy drakom stohlavým,
a nosil vo svet biednu svojeti…
Tak dvíhal bitých, rany hojil im,
a sial im do sŕdc chrabrosť, vzdor,
a kliesnil cestu jasu zôr.
On, básnik, poéziu kresal do žuly,
a nepohol sa z barikád,
hoc stáť tam bolo neraz bláznovstvom,
on — neoblomný — vytrval!!