ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V ostatné časy bolo v Badišove veselo okolo fary. Celá dedina sa hemžila okolo nej, keď sa trochu odtisli jarné roboty v poli. Vedelo sa, že tohto leta prikvitne do fary mladá farárka. Každý sa staral, aby bolo ako svedčí v dome, keď príde, a nepadla hanba na dedinu, že sa nevie preukázať. Čo sa robilo, robilo sa nie tak z povinnosti, ako skôr sebe na slávu a najviac na to, aby chýr o tom, čo sa v Badišove robí, prišiel do Smoliec a do Ozubín.

Ozubiny sú stará, vychýrená dedina, Badišov prislúchal donedávna pod jej starobylý kostol. Považovali ho vo vidieku za prívesok ozubinskej moci a slávy. Ale časom sa dosť hodne premenilo. Nevedieť ako, v Badišove sa dali na furmanku i kupectvo. Pri kupectve prišiel Badišov ku grošu, že po troche začal viesť predok medzi okolitými obcami. V nich nemyslel nik na furmanky a kupectvo, lebo chotáre boli i väčšie i lepšie ako v Badišove; nebolo sa im treba potĺkať po svete za živnosťou, majúc doma, pri pokoji všetko, čo im treba. Okolité obce, miesto ďakovať bohu, že im je dobre bez veľkej roboty, začali hundrať; škrelo ich, že sa sprostí Badišovania, ľaľa, začínajú dvíhať, i pechoria sa, že idú predbehnúť okolitých. Okolití sa akoby spolčili proti nim, z čoho nastali trenice, hádky, mnohé mrzutosti, zvady a krivdy. Najmä na konci roku bývali veľké škriepky pri počtoch a repartíciách.^[21] Každé hrable k sebe hrabú: Badišovanom sa nepáčilo, že na nich váľajú len ťarchy, dotušujúc im, že, ďakovať bohu, majú z čoho nakladať a odmeniť chudobnejších vo veľkých ťarchách. Badišovania sa dosť rozhľadeli vo svete i dosť chytro zbadali v spoločnom gazdovstve dvojaký merťuk, keď sa delili výhody a výsady jeden a na dávky o moc, veľmi moc väčší. Keď sa žalovali, že ten na dávky je veľmi nadflikovaný, okrikovali ich:

„Kto to kedy slýchal o takej nevďačnosti! Boh vás požehnal, zmohli ste sa, rimštiaky meriate na merice a opálky, a my čím ďalej chudobnejší. Kto má mešec veľký, musí prisýpať viac ako ten, ktorý ho má prázdny.“

Badišovania i prisýpali dosť hodne, ale keď si chceli za to vydobyť dáke právo, ako za odmenu, okríkli ich všetci okolití spoločne:

„Poriadok je už taký od nepamäti sveta, nebudeme ho premieňať. Cirkev nie je svetská ustanovizeň, aby v nej rozkazovala nová móda alebo mešec. Zákony a staré obyčaje, ktoré sú už tiež zákony, nedajú nikam: v nich je zásada rovnosti pred Bohom. Každý má jednaký hlas, väčšina hlasov rozhoduje a súdi: menšina nemá sa čo vzpierať proti spravodlivosti zákona.“

Videli, že v tej veci najväčšmi brojila proti nim závisť. Okolití držali svorne proti nim i preto, že Badišov bol sedliacka obec, ale sedliaci boli šoltýsi,^[22] dedina nemusela chodiť na panskô. I malí zemani, ale i páni premysleli si rúče:

„Na cirkev nech platí Badišovan, keď je nie náš poddaný. Poddaných už radšej ošklbeme my.“

Boli by sa tak vadili, hádam, kým svet svetom bude, keby sa nebol nadaril zeman, dobrý fiškál, ktorý sa ťahal pre čosi za prsty s pánmi. Aby sa im vyvŕšil, poradil Badišovanom odtrhnúť sa od matky a mať svoj kostol. Rada sa im zapáčila. Schytilo ich veľké oduševnenie, ako v starých časoch; začali sa podpisovať, koľko sa podberajú platiť, kým nepreukázali, že zo svojho udržia kostol, farára a školu, ktorú už beztoho mali oddávna. Vec sa dlho preťahovala, vrchnosti nechceli pristať na také drobenie; z matky im robili prekážky, začali im i sľubovať a núkať výhody, ale Badišov sa už nedal nakriatnuť. Vydobyli si samostatnosť, odobrali sa pekným listom od pečlivej matky, ďakujúc jej za veľkú lásku a nezištnú opateru a vinšujúc jej i naďalej zdaru a časného i večného požehnania.

Vinica bola založená. Obecali pod ňu zem, ohradili ju od cudzích záškodníkov a začali hľadať delníka. Učiteľa mali dávno, obzerali sa za farárom. V tie časy sa vrátil z Nemecka práve syn čuhárskeho rektora, znamenitého Jonatána Zábora. Zavolali si ho kázať, a jeho slovo ich podmanilo, ale si ich pripútal veľmi i osobnými vlastnosťami. Našli v ňom čosi, čo ich priťahovalo; mali neurčitý pocit, že tento delník nenúka sa im kvôli mzde, ale že im prináša niečo, o čo by sa nedbal podeliť s nimi.

Vyvolili si teda jeho za prvého farára.

Keď už bol medzi nimi, pocítili, že sa im dostala mocná vzpruha, pevná vôľa, ktorá vie, čo chce a ako dosiahnuť, čo chce. Nadišlo ich nové oduševnenie a veľká obetavosť. Bez cudzej pomoci kúpili veľký pozemok a začali stavať faru. Panstvo im dalo po obyčaji drevo a neveľkú podporu. Robotu a iné náklady dali sami cirkevníci. Šichtu robili z poriadky i najpoprednejší. Tak vystavali veľmi peknú murovanú faru, že bola medzi gazdovskými domami ako lepšia, nová kúria. Pri fare usporiadali i dvor, ohradili ho pekne i vystavali zadné stavy. Mladý farár, majúc hotovú faru, začal hľadať Maru. Tak prišiel do Tesnej Bane do poprednej rodiny Hoľúšovskej odviesť si vážnu, rozvažitú Máriu.

Jonatán Zábor medzitým vyslúžil svoje roky v Čuhároch, cirkev mu vymerala dôchodok do smrti, takže sa mohol s ním uchýliť k synovi do Badišova na zaslúžený odpočinok. Na strane odo dvora mu vystavali peknú izbu v novej fare s výhľadom na nový kostol, na polia, peknú horu a za ňou na starý, šedivý Hundráč, ktorý sa rozvalil z tej strany pohodlne pozerať s úsmevom na dedinu.

Keď sa vyberal Bohumil Valizlosť do Tesnej Bane, fara už bola hotová, i ohrada zo šramôk na dosť hodnej záhradke pred domom. Keď odišiel už so svatmi, celý Badišov sa dal do roboty. Mládenci, vracajúc sa večerom z roboty, doviezli chvojiny, dievky nazbierali kvietia, večerom sa vili vence z lipy a čečiny. Celú faru ovešali zeleňou, najmä okolo dverí a oblokov. Veľkú bránu do dvora obliekli, že nebolo poznať ani nového šindľového dáška.

Kurátor Drozdík bez odedze, lebo už bolo teplo, v kožúšku bez rukávov a s čiapkou na hlave dozeral sám s palicou v ruke na robotu, ako sa už bol naučil, kým stavali kostol a faru. Nepodopieral sa palicou, lebo ešte vládal; mal ju pri sebe, lebo sa mu zíde obháňať trochu šantovnú čeliadku. Zišli sa dievky a mladé nevesty, že umyjú dlážky, vyčistia dvor a zadné stavy od toho, čo ostalo nečinu po stavbe. Niet horšej veci, ako táto čeliadka, keď sa sníme dovedna. Nebedlí na robotu, lebo rozum ide za šantom a fígľami. Ale on, hoc ešte mladý, dozeral prísne. Všetko sa ho bálo, keď zabohoval vo dvore, ba i v samej fare. V taký čas akosi pozabudol, že je kurátor cirkvi, ktorá vyznáva Boha jedného, bárs v troch osobách, ale keď prišlo na to, hneď zavalil do tristo bohov, dakedy i do tritisíc. Báli sa ho, lebo bol inakší ako iní gazdovia. Na temene, hoc nie starý, už oplešivel trochu, čelo mal už veľmi vysoké, blížilo sa k plešine, že sa s ňou spojí. Holil sa ako iní chlapi v Badišove, ale pri uchu skoro do pol líca si nechal úzky záhonček kučeravých vláskov, ktoré na slnci sa dosť dobre červeneli. I vlasy, čo ostali na hlave, hrali do červena. Preto ho v dedine mali za veľmi mrchavého.

„Nie je dobrý, parsún mu neukazuje na dobrotu,“ usúdili i rozvažité, staré ženy. „Lepšie nemať s ním do činenia.“

Keď začal kričať a zaiskrili mu oči, i chlapi sa mu vyhýbali.

„Čerti vedia, ako sa zapotrošilo medzi nás toto semiačko,“ hundrali po kútoch, keď nakričal na nich.

A mnohí, najmä skúsené ženy, mali ho za panský parsún. Medzi pánmi nájsť také červenkavé vlasy a výrazné tváre. Ktorási stará mať kurátora, majúc jeho predka pod pásom, zadívala sa vraj najskôr v kostole na daktorého pána a z toho pohľadu sa dostala pečať veľmi ďalekému potomkovi.

„Nejedujte sa toľme, kurátor,“ tíši ho starý pán s chudorľavou, podlhovastou tvárou, dolu ktorou idú dlhé vrásky. Nebude ich ľahko oholiť tak načisto, ako ich holí starý pán. Z tváre mu pozerá samá krotkosť a dobrota. Riedke vlasy necháva dlhšie, že mu prikryjú plešinku na vrchhlave. „Svet sa vám, ľaľa, usiluje,“ ukázal na ženy, ako tiahnu s plnými opálkami kamenia a štrku. „Čo môžete viac žiadať od nich?“

Kurátor sa usmial pod nos. ,Chudák, starý pán, ľahko tebe chváliť, keď nevieš, ako svet beží.‘ Ale aby si nemyslel, že ho nemá za nič, vysvetlil mu, ako treba pozerať na svet. Podoprel sa o palicu, vystrel pravú nohu, akoby chcel vykročiť, že sa mu zaligotali vymastené remence na bielej nohavici, a povedal:

„Prosím pekne, pán rechtor, vždy treba žiadať viacej, ako prislúcha, lebo nám nikdy nedajú toľko, koľko pýtame. Keď zapýtame moc, z mnohého je ľahko spustiť; ak zapýtame málo, ťažko by nám prisypali.“

„Skúsený ste človek, kurátor,“ chváli ho starý pán.

„Skúsil som nie mnoho, menej od nich.“ opravil ho kurátor. „Ale i nemnohá skúsenosť učí opatrnosti.“ Obzrel sa na čriedu žien, ktorým mu príde rozkazovať. „Keby nezvíjal palicou nad nimi, hlavu by mi objedli, jazyčnice! Prišiel by i o tie vlasy, čo mi ostali. Takto sa predsa len boja a robia. Ak nechceš, aby ťa vyobracali, musíš ich vyobracať ty.“

Starý pán naklonil hlavu a počúval. Jeho náhľady boli dosť ďaleko od týchto, hádam okolo protivného pólu, ale nepovedal nič. Počul, že Ondrej Drozdík, kurátor, si nedá radiť od nikoho; ťažilo sa mu teda hrach na stenu sypať. Cirkev mala dobrého strážcu nad mešcom, ale nad truhlou zásad nebol on cele súci strážca. Dobre bolo to, že ak ide za ziskom, nehľadá ho sebe. V dedine to tiež cítili veľmi dobre, preto si ho ctia, i vďačne ho počúvajú, hoci viac hádam zo strachu ako z lásky.

Keď bol dom čistý a suchý, kurátor vybral čo skúsenejšie ženy a dal rozostaviť po izbách, čo prišlo s prvými vozmi. I starý pán sa zastarel tu i tu, kde by bolo postaviť tú alebo tú vec. Mladým sa páčilo veľmi zrkadlo v pozlátenom ráme. Tuná ich nevídať toľkých a takých pekných na jarmokoch. Keď len mohli, prešli popredeň, i zastavovali sa, lebo sa bolo vidieť v ňom až do pása. Riad v dome bol veľmi pekný, Rysuľa sa tiež páčila: bola pekná, veľká krava s krátkou lesklou srsťou. Chlapi krútili hlavou, či sa bude šikovať taká parádna pod Hundráčom.

Richtár Juro Hamuľa bol opatrný človek. Keď Drozdík vypravil syna Janka s mladým zaťom do Tesnej Bane, i on oželel furmanku a vypravil Ondreja po rúcho. Ale keď vozy vyšli z veľkého farského dvora i s vozíkom Dechtiarovým, ostanúc so starým pánom a kurátorom chvíľku vo dvore, nemohol sa zdržať, aby nepoznamenal:

„Ďaleko sa ustávajú náš pán farár za šťastím,“ riekol starému pánovi.

A pre seba pomyslel: ,V druhej dedine ho veru nenájdeš, ak ho nenájdeš vo svojej.‘ Myslel, že i tu v okolí by sa bolo mohlo nájsť niečo súceho.

Starý pán mu vysvetlil, že syn išiel i ta po známosti, a kde je známosť, čo by bola i ďaleko, diaľka sa tratí a urobí sa blízkosťou.

„Tam, ako tu, sme tí istí, richtár, ako deti jednej matere. Len by sme boli mysle tej istej.“

Juro Hamuľa prikyvoval i na to, ale si myslel, že svoj je len svoj, ideš k nemu s úfnosťou, a svoj, keď je toľké svety od nás, ktovie, či môže byť naozaj svoj.

Starý pán, keď vozy odišli, mal najviac roboty. Do vyriadenej fary začali znášať všeličoho z dediny. Krave naznášali sena a máloktorý deň minul, aby neprišiel i batoh trávy. Suseda Strakovie alebo najviac Zuzka ju prichádzala podojiť. Mlieko pod Hundráčom nestratila, skôr jej ho pribúdalo, keď si odpočinula z dlhej cesty. Starý pán mal všetkého po troche, čo doniesli do gazdovstva, i sliepok, včasných kuriat, vajec, masla, ba i tvarohu. I oštiepkov sa nazbierala hŕbka. Richtár Hamuľa doniesol i jahničku, aby krave nebolo smutno samej. Starý pán ďakoval za lásku, ktorej bol toľký príliv v ostatné dni. Len či i tá neopadne časom, či nezovšednie i fara, keď ľudia privyknú na ňu?

Pred večerom prišiel kurátor bez palice do tichej fary. Za ním doviezol mladší, Ondrej, na taligôčke hodnú kôpku sena. Starý pán pozeral na seno zarazený. Nie dosť, že sa ustáva zadarmo, mešká dni a robotu, ale ešte si utrhuje od vlastného a nosí do fary.

„Nuž donesieme ho do humna, Ondrejko.“

Starý pán chcel už ísť pred ním, že mu otvorí dvere, keď zazrel, že toho sena je nie toľko, ako si myslel. Pod ním bol učupený súdok.

„A čo je to, kurátor?“ zadivil sa.

„Trochu vínka, aby sa bolo čím potúžiť,“ vysvetlil mu kurátor. „Skotúľame ho do pivnice. Pozdejšie sa môže stočiť, keď sa načne. U mňa sa dobre ustálo i očistilo.“

Kurátor sám skotúľal súdok dolu schodmi i postavil ho na polená. Starý pán zišiel za ním. Boli sami dvaja v pivnici, ktorej chlad lahodil.

„Nie dosť, že ste mali toľkú starosť na hlave okolo kostola a fary, ale ešte sa trápite i z vlastného.“

Kurátor sa iste potešil, že mu uznali ustávanie pri doterajších veľkých robotách. Dosť sa naustával i natrápil. Ale bolo v ňom čosi, čo mu nedalo myslieť len na svoje zásluhy. Nezabudol, že nepracoval len sám.

„Ja myslím, pán rechtor, že by sa bol kostol vystaval sám, i fara,“ začal mu vysvetľovať. „Prišiel taký akýsi duch na nás, na všetkých. Ten staval a spravoval; ja som len poslúchal.“ Zamyslel sa trochu a dodal: „Ten duch prišiel, nevedieť, odkiaľ. V ňom vidím, chodí i náš pán farár, poslúcha ho verne. Vidím, že sa nešanuje. Nie mu je dosť odbaviť len povinnosti. Ide i medzi nás, nezaháľa, tu napomenie, tu poučí. To by nemusel robiť, keby neposlúchal toho ducha. Iní odhajduchujú, čo majú, kým sú s tabličkami; ale keď ich snímu, neozrú sa o nič, hoc vidia, že nejde okolo nich, ako by malo ísť.“

Starý pán sa zachmúril, uznajúc, že sa nájde i takých.

„To sú nájomní, kurátor, nie praví delníci na vinici Pánovej. Škoda, že nešli na statočné remeslo, miesto tisnúť sa, kde nemajú čo hľadať. Môj syn počuť vaše slová, bol by ich mal za viac od tohto dobrého modranského. Slová uznanlivosti sú nad staré tokajské.“

„Ja im ich poviem zoči-voči kedykoľvek.“

„Pomaly, kurátor, pomaly,“ napomína ho starý pán, hroziac mu prstom a usmievajúc sa. „Také slová sú ako staré, dobré vino: sladké sú a opíjajú. Môj syn je mladý ešte, jeho cesta ďaleká. Povedzte mu ich, ak zaslúži, kurátor, radšej, keď sa deň nachýli a zjaví, aká bola robota. Do tých čias nech si hľadí pokory, lebo, verte, bez nej cit povinnosti vädne.“

Kurátor sa škrabal za uchom. Starý pán ho ochladil dosť dobre. Pekné sú to veci, ale neškodí ukázať i mladým robotníkom, ak zaslúžia, že ich máme radi.

„Ako by zvedeli, že sú na dobrej ceste, keby sme ich nepochválili?“

Starý pán mu prisvedčil. Uznanlivosť treba preukázať, ale tak, aby sa z nej nevyliahla márna prázdnomyseľnosť: nech i uznanlivosť slúži veci.

„Ničím ho nepochválite väčšmi, kurátor, ako keď mu budete pomáhať v dobrých zámeroch.“

Kurátor sa zarazil, že je v tom mnoho pravdy, na čo ani nepomyslel. „Keď zbadá, že ho nasledujete a pomáhate mu,“ vysvetľoval mu starý pán, majúc hádam na zreteli i kurátora, či by ho nemohol pripútať bližšie k veci, „nadíde ho väčšia horlivosť, lebo uvidí, že mu práca nebola daromná. Vy ste starší, skúsený, poraďte, vystríhajte, kde vidíte chybu. V náhlosti, keď chceme dobre, zle nám vypadne.“

„Nenecháme ho samého,“ osvedčil sa kurátor. Z jeho hlasu bolo cítiť teplo. „On pristal k nám, my pristaneme k nemu.“

Starý pán bol istý, že na to slovo sa môže spoľahnúť. Pozeral i dosiaľ naň ako na statočného, veľmi rozvažitého človeka, ale po takých slovách pocítil k nemu náklonnosť. Syn má, ďakovať bohu, krásnu postať; bude na čom pracovať. Pôda nebude azda taká kôrovitá, tvrdá, ako sa očakávalo po dlhom ležaní prielohom.

Boli už hotoví, súdok bol na mieste, kde ostane, kým ho stiahnu do fliaš. Kurátor bol rád, že zo súdka, čo mu doviezol Ondrej z Modry, vracajúc sa z Prešporka, mohol oddeliť čosi farárovi do mladého gazdovstva. Vínko bolo dobré. I on si rád vypil pohárik po robote, najmä pri dobrom kamarátstve. Ale keď hodil okom ešte raz pivnicou, zarazil sa, že je tam ešte jeden súdok na polenách. Bol čosi menší od jeho. Mal už i pipňu, z ktorej kvaplo tu i tu.

Nevedel sám prečo, ale ho trochu bodlo. I iný ktosi hádam daroval vína, alebo si ho farár kúpil sám. On prišiel neskoro. Mrzelo ho, lebo sa tešil, ako prekvapí farára.

Starý pán možno zbadal, čo zamrzelo kurátora.

„Vidíte, uznanlivosť i tu, kurátor,“ ukázal mu na súdok. Tvár sa mu usmievala, v očiach mu žiarila veľká radosť. „Po tieto dni bol u mňa richtár a kurátor z Čuhár. Doniesli mi, čo mi patrí na prvý polrok. Pomyslite, doviezli mi piva z lanskej várky. Verte mi, kurátor, keď ho pijem, chutí mi ako najlepšie tokajské.“

Kurátor otrčil ústa pohrdlive. Daj ti mi bože! Mali sa čím preukázať magnáši z Čuhár! Šľahol mu z oka blesk rozhorčenia.

„Veď i majú za čo, pán rechtor. Dosť sa natrápili s nimi so všetkými, od richtára do bachtára.“^[23]

Starý pán sa pozastavil. Slová boli tvrdé, ale i výraz v kurátorovej tvári bol pohrdlivý a či skôr nepriateľský. Ešte i uňho by ich nedbal doniesť o lásku a priazeň. Nedal znať na sebe, že by bol čo spozoroval z nežičlivosti.

„Bola moja povinnosť, kurátor, trápiť sa, keď som sa ich podobral učiť a viesť.“

„Veď učili a viedli, i narobili sa,“ pokyvuje hlavou a dusí v sebe veľkú trpkosť. „Ale sa i hovorí, že nebude zo psa slanina. Im poctivosť, ale by nebolo škodilo, keby ich boli knošili. Bola by sa zišla lieskovica. Byť ja v Čuhároch, bol by im každé ráno doniesol hybkú. Bol by sa im skôr zišiel náš pán Robko vyrábať im kožu na dereši a nie mrhať pekné náuky na oplanov.“

Starý pán sa striasol, aspoň myslel, že celá bytosť sa trasie od ťažkej strádoby nad takými slovami. Zuneli mu tak bôľne, urážajúc jeho žiakov, ktorých toľme ľúbil, akoby padali rovno na jeho hlavu. Čuhárčania prirástli mu k srdcu napospol, akoby mu boli vlastné deti. Znal ich od detstva, odchoval ich mliekom dobrých náuk, ktoré im vštepoval dobrým, láskavým slovom, nikdy nie palicou. Čuháre uznávali všade za dobrú obec.

„Čosi vám veľmi ublížili, kurátor, že o nich tak hovoríte.“

„Nemôžem sa veru pochváliť s nimi, nie!“ odpovedal zamračene. Tvár sa mu zapálila od rozhorčenia. „Sú zlodeji, kmíni; vlastného otca by dali za batoh trávy.“ Starý pán dobre z nôh nespadol na také tuhé slová. Ani dobre nevedel, či to naozaj počúva, alebo či je to nie mrzký sen. „Vtisli sa mi do vlastnej lúky, čo mám za Holým lazom na dvoje dobrých kosísk. To bolo pri lanskej kosbe. Minulého mesiaca mi zoťali najkrajší klát, čo som mal na Machnatom. Držal som si ho na dosky.“

Kurátor stál pri súdku s takým bôľnym výrazom, akoby bol prišiel o dom i všetky zadné stavy.

„Ktovie, či boli oni!“ nadhodil starý pán zmätený. Bolo mu, akoby mu boli podťaté nohy.

„A kto iný? Prezvedal som sa, ale nedýchne pravdou ani jeden. Cigáni ako vajda.^[24] Ale toho roku uhľadím, keď pôjdu kosiť, oj, uhľadím. Nebude dobre, nebude. Naučím ich prekášať!“

„Óvi, óvi!“ bedáka starý pán. „Ako sa tak pokazili, ako sa tak pokazili!“

„Kde by nie!“ vysvetľuje mu kurátor. „Im poctivosť, lebo hasili, hasili, popolom zasypali. Ale oni nemôžu ich pásť, keď vyšli zo školy. Zbojníctvo, čo bolo, je v Čuhároch, vybúšilo spod dobrých náuk. Kto ho vykynoží?“

Starý pán sa zamyslel. Mnoho ráz i jemu bolo na ume, že škola je nie všetko. Čo aká dokonalá, trvá predsa len málo a žiak, otrasúc školský prach zo seba, padne do zlého kamarátstva v takom veku, keď by potreboval najväčšmi radcu a správcu. Kostol nemôže čeliť sám osebe toľkým škodlivostiam. Ľud by potreboval poučenia slovom a možno i knihou. Treba robiť z neho čo ako nového človeka, vnášať nové svetlo do temnej masy. Ale odkiaľ, ako?

„Preto ja, pán rechtor, chválim pána farára,“ skrútil zasa kurátor, i tvár sa mu vyjasnila trochu. „Keď sa im pridá, vedia kresať. Len tak odskakujú ívery.“

„Nože, pomaly, kurátor, pomaly,“ tíši ho starý pán. Tvár sa mu ešte väčšmi zachmúrila. „Opatrnosť pri kresaní; okreš, čo veľmi zavadzia. Lepšie je predsa len obrezávať, kurátor, narovnávať, alebo ohýbať, kým je chyba malá: načo chytať hneď topor alebo tešlicu na mladý výhonok?“

„Kresať, a do živého, pán rechtor.“ I ukazoval dlaňou, ako sa kreše, i oči mu kresali iskry. „Kristus Pán bol Syn boží, a tiež kresal i korbáč pochytil.“ Bol rád, že sa môže odvolať na samého Spasiteľa. Nech sa páči pánu rechtorovi zazlievať, čo sám Ježiš urobil.

„V tej veci sa nehádam, kurátor.“ Starý pán zdvihol ruku na výstrahu a ustúpil o krok. „Nevedel by povedať, kedy vziať tešlicu a korbáč. Ale si myslím, že Syn boží mohol karhať i korbáč chytiť, lebo bol bez hriechu. Ale my krehkí a hriešni, kde sa my môžeme biť a vadiť s hriešnymi? Vychovával som celý život, ale som hľadel len obrezávať a naprávať. Veľmi ma zarmútilo prvej, že mi robota bola nepodarená. Ani toto pivo mi už nebude chutiť.“

Kurátor skoro banoval, že mu spomenul prvej zbojníctvo Čuhárčanov. Ale darmo je, nemôže sa ovládať, keď mu zíde na um lúka za Holým lazom a krásny klát v Machnatom. Dosky by boli len tak cvendžali z neho. Boli by dakde na vôdre, kým by ich bolo treba. Má troch chlapcov, bude musieť stavať izby pre nich, keď príde čas, aby každý mal svoju. Keď počul, že mu ani pivo nebude chutiť, musel sa zasmiať.

„Nuž veru by sa im nedivil, pán rechtor, keby nechutilo, aké ho varia v ich chýrnom pivovare. Kúpim si za groš odmladu, rozmiešam ho vo vode a budem mať dobré čuhárske.“

Tu sa mu už starý pán vzoprel: to, čo má tu, nie je také.

„Keby ste chceli koštovať, natočili by sme pohárik. Ja by vďačne vypil, lebo je akosi horúce.“

Kurátor sa mraštil, že ho núka čuhárskym; ale zasa ťažko je i zohrdiť. Pred chvíľou sa bol vyrútil bezohľadne na Čuhárčanov, nevediac určite, kto mu urobil škodu. Trochu stúpil do poctivosti i starému pánovi, že ich zle obháňal, a ešte im pohanil pivo. Aby napravil, ak sa v čom prenáhlil, prihol sa k pipni a natočil starému pánovi do pohára a sebe tiež našiel druhý. Penilo sa rúče, nebolo mútne.

Dotkli sa pohárom o pohár, zazdravkali si. Kurátor potiahol z pohára. Pivo mu horklo v ústach od trpkosti, že je dosť dobré, a nie ako odmlad rozmiešaný vo vode.

„Doniesli im rúče pivo,“ riekol kurátor chytro, chcejúc zatušiť nechuť, ktorú cítil, že nemôže ho pohaniť.

Bolo mu horko v ústach, hrdle i na srdci. Bol by povedal, že víno je predsa víno, rastie, rodí sa bez fígľov a primiešanín, netreba ho variť: ale radšej čušal, aby nepovedali, že cudzí dar haní a svoj vynáša.

„Ďakujem vám, kurátor.“

„A za čo?“ zadivil sa. Nemohol sa domyslieť, za čo by bol zaslúžil, aby mu ďakovali, keď ho hostia.

„Za dosť veľkú vec.“ Starý pán mu nadložil ruku. Keď kurátor vložil svoju do nej, stisol mu ju tuho a držal vo svojej. „Čuhárčania vám ukrivdili, urobili vám škodu, ale vy predsa uznávate, čo majú dobrého, veľmi ochotne.“

Kurátor prijal chválu, neodhodil ju od seba, lebo ho nechcel zarmútiť; ale v sebe opravil starého pána: Uznať som uznal, ale nie veľmi ochotne. Haniť by bolo išlo skôr od srdca.