ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Samuel Primitivus Robko z Robkova, rechtor, sadol si zasa na lavicu s kobercom a sedel tam so zvesenou hlavou. Zišiel mu na um celý doterajší život, čo dosiahol od neho radostí a šťastia, a sedel tu chudobný ani žobrák predo dvermi chrámov. Zažil i radosti a šťastia drahne, hádam viac od iných, ale schybil, že nevyberal v košíku medzi nimi, ale bral od kraja, čo prišlo pod ruku, lebo mal v sebe hlad za radosťami a šťastím veľmi náhlivý. Pamätá sa, neraz i oči prižmúril a bral. Kládol ich do batôžka, že si ich odnesie, ale plachtička nebola z dobrej priadze, bola hádam i preležaná, že na nej bolo viac dier ako zdravých miest. Čo kládol dnuka, všetko potratil cestou. Dnes sedí tu za stolom chudobný ako žobrák, hladný a smädný, a nikde nič, odkiaľ brať a odnášať. Taká ho zašla bieda, že mu neostáva iné, ako závidieť iným, bohatým, ktorí vedeli lepšie vyberať a mali súcejšie plachtičky odnášať svoje bohatstvo.

Mnoho ráz počul v tie časy od jeho velebnej milosti pána seniora Daniela Kuchynku v Ozubinách: „Pán rechtor, Badišovu netreba farára osobitne.“ On mu prisvedčil zakaždým, ale cum reservatione mentali,^[43] že ak bude farár, nemusí byť osobitný.

Mnoho ráz mu hrozil brat z Ozubín, Tomáš Sztupay, rechtor: „Čo robíte, zle robíte, z jednej biedy idete urobiť dve. Neharaburď, lebo na seba pletieš korbáč!“ On sa božil, že neharaburdí, ale po Badišove zbieral pilne podpisy, aby sa odtrhol od Ozubín, lebo, lebo — myslel, že čo robí, robí pro domo sua.^[44]

A tu čo sa stalo, stalo sa. Vyvolili si osobitného, naňho zabudli, odsotili ho do kúta. Najhoršie bolo pritom, že sa rozišiel s bratmi. Od tých čias nenakukol do Ozubín.

Aké pekné časy boli vtedy, kým Badišov a Ozubiny boli jedno telo! Po kostole sa obyčajne išlo na obed do školy i so sestrou Žankou. Boli i mladí. Bolo nežiaľ ísť v lete vŕškami do Ozubín pomedzi zbožie a počuť natresnuté, staré zvony hrkať, keď vchádzali do dediny. V zime alebo v zlý čas odvážali ich sedliaci na zvlačuhách alebo drabinovci. Obed býval veselý. Sztupay, hoc čosi mladší, pristal mu ako brat. V stredtýždni, najmä na vakácie, prichádzal zas on do Badišova i so ženou a zabavil sa uňho deň, dakedy i dva.

A bývali i iné radosti. Ozubinský kostol mal pod sebou mnoho dedín, pán senior nestačil po ďalekých odbaviť koledu. Skoro každý rok poveroval ňou rechtora. Samuel Primitivus bol veselý, vzletný človek, koledoval veľmi svedomite. Domy si už rozdelil tak, že na večer mu ostal taký, o ktorom vedel, že je v ňom dobre prebývať. Keď mu dali, čo mu patrilo po vinši, mendíkov poslal s košíkmi a vrecami domov a dakedy i kostolníka. Indy, keď ho schytila veľká žičlivosť, ponechal kostolníka, ba i mendíkov, nech sa i im dostane. Keď uhly pukajú od zimy, každému padne dobre zohriať sa pri teplej peci. Gazdiná obyčajne prihotovila hriateho s medom a škoricou, v dobrých domoch sa pilo dobré vínko. Furmani ho dovážali z Modry, ale i z Miškovca. Tie večery bývali veselé. Zišli sa i susedia, jedlo sa, pilo, mládež si zaspievala, ale nie nábožné; napokon si i zatancovala pri gajdách alebo drumbliach, lebo veselosť, keď raz prikvitne, nevyberá, na čo sa zavesiť: či na cigánsku bandu, alebo na hrebeň, pokrytý tenkou kožtičkou z mechúra.

Ale i mimo koledy bývalo v Badišove vtedy veselo, veselo. Neobišlo sa bez neho krštenie o dvanástich kmotrách, ani svadba, ktorá trvala štyri dni. Nechýbal na kare alebo oddávaní, pri zakáľačke a oldomáši. Vypilo sa vždy, príčina sa vždy našla: kde sa pilo, nadaril sa obyčajne i pán rechtor. Keď bola veľmi znamenitá príhoda, prikvitol i pán Sztupay, vypili si spoločne s ľuďmi hriateho alebo vínka, kým pánu Sztupaymu neovisli fúzy na bradu v strnisku sťa čierna zástera pred gambami. Vlasy sa pochlpili a pán Sztupay začal, hoc ozruta chlap, vyťahovať tenkým hlasom ani hlísta: „Ani to nebolo, ani to nemôž’ byť, aby v Badišove nemali za čo piť.“ Keď sa rozveselil, podobral veľmi široký kabát, ako visel z pliec, rukami nazad, ktoré tam držal zakvačené jednu o druhú, a začal cifrovať. Široké sáry ľupkali o úzke šnurované nohavice. Pán Robko z Robkova nebol ozorný ako brat z Ozubín, ale obhoditý. Vyviedol si obyčajne najsúcejšiu nevestu. Keď už mali celkom dosť, zanôtili si latinskú. Sedliaci ju počúvali s obdivom. Čo boli medzi nimi veľmi dobrí latináci, radovali sa, že rozumejú, čo pesnička pokladá, a ťahali i oni: „Bibis non bibis, tamen peribis, omni momento, vini memento,“ alebo „In vino veritas, atque sinceritas, quid quid latebit vino patebit.“^[45]

To všetko sa premenilo. Na hlavu napadol srieň, do dediny prišiel neskúsený, ktorý sa v nej nemôže vynájsť, nedá si povedať: nerád veselosť, veselosť kazí iným. Sedliakov kazí, chcel by ich viesť, sám dobrý boh vie, kde. A on tu sedí sám za stolom, opustený ako Jób,^[46] chudobný ako žobrák. Z batôžka všetko vypadalo cestou, ostala prázdna plachtička o veľkých dierach.

Zodvihol sklonenú hlavu, buchol päsťou o stôl.

Panna Žanka práve poobšívala kamizol. Pozrela na brata, zložiac okuliare k sebe. Nieto čo meškať, treba sa ponáhľať. Prevesila kamizol na operadlo trónu a vyšla do pitvora, šúchajúc papučami. Dunaj zaskučal tenko, pozrel na ňu bokom, nezodvihol hlavu, ale zamrdal chvostom, hoc mu išlo nie najlepšie, lebo chvostu zavadzali záhyby trávnej plachty.

V kuchyni našla Maru, poslala ju k Mochúľovi po žajdlík okovitky.

„Nech ti dá dobrej,“ dotušovala jej. „Povedz, že je to pánovi. Treba ich pretrieť, čosi im prišlo zle. Najskôr z očí.“

Mara sa usmiala pod nosom. Pomyslela si: „Pretrieť sa dnom a zdnuka pálenkou.“

„A bež!“ rozkázala jej, keď už vyšla z kuchyne.

Keď šla s fľašou popri schodoch, Dunaj už vedel, kde sa ide; zrepetil sa i on z plachty. Bol poriadny domáci pes, vybral sa s ňou i on k Mochúľovi. Keď gazda ide niekde, pôjde i s ním; iba dnes ráno nešiel s Marou na medze vyžínať. Vedel, že nerada, keď ide s ňou na trávu, lebo by ju poznali zďaleka, keby ho videli za ňou: a trávnici sa nesladí, aby ju zďaleka videli, ako je v zahájenom a prišli ju zobrať.

Mara už vedela, ako sa pretieravajú okovitkou. Ohriebla pahreb na ohnisku, kde bolo najviac žeravého, dala trojnohu. Panna Žanka rozriedila okovitku, začala hriať hriato obozretne, aby nevyletel hore kochom červený kohút na deravý dach.

Pán rechtor hneď začal inak pozerať na svet, keď vytiahol z dlhého hrdla fľaše hodnú gundžu klkov a keď mu udrela do nosa obľúbená vôňa. Hľa, Žanka dala i dva, či tri hrebíčky, ktoré dodávajú hriatemu dobrej chuti.

Ako sa hriate míňalo z fľaše, tak sa mu ukazovalo jasnejšie a jasnejšie, že je toto nie život, ale hlivenie. Loptieť na mieste je toľko, ako byť v temnici. Dosť už bolo temnice. Musí vyjsť na svetlo božie, čím skorej. Farár ho učí, chce veľké novoty: ale to je sieť vymyslenín a bludov. Farár sa už lapil do nej, hádže sa sem-tam ako mucha, ale sa už nevymotá, lebo je poputnaný.

I v noci sa prebudil dva razy. Bolo čosi ešte hriateho, potúžil sa a zaspal znovu. Ale i tak počul kohúta spievať na polenách pod cieňou. Spieval mu na výstrahu, že je farár tu kdesi. Nesie batôžtek, v ňom sú nové časy. Videl čosi na ukážku z toho, čo nesú. Samá prevrátenosť, čo ju nesú, majú prevrátenú hlavu: čo našli, ukazuje sa im, že je všetko dolu hlavou a chcú prevracať všetko hore nohami, ako im káže prevrátený rozum.

Pred raňajkami vycedil hriate, čo ostalo, poraňajkoval. Vyfajčil najmenšiu fajku tabaku a začal zhľadávať čižmy v komore. Neboli veľmi lesklé, ale Mara ich aspoň vyhladila ako-tak súkennou handrou a sadzou z panvy.

Dunaj zbadal, že sa gazda zberá na väčšiu cestu. Zrepetil sa z plachty pod schodmi a pozeral naň prívetivo, akoby sa ho spytoval, kde, pričom krútil chvostom.

Miesto kamizola obliekol odpoly kabát, odpoly mentieku so šnúrami a gombami a na hlavu vsadil ľahkú letnú baranicu z brčkavého barančeka.

„Ak neprídem do večera, prídem zajtra, Žanka,“ oznámil jej, berúc do ruky čugaňu, do druhej penovku o nedlhom pipasári. Z vrecka mentieky-kabáta visia mu strapce mechúra, čo ušil dobrý kušniersky majster z Ohradnice; spomedzi strapcov padajú dosť nižšie dva chvostíky, na jednom je dobrý šparcháč, na druhom ocieľka v podkovičke.

„A kdeže ideš, Samo?“ spýtala sa sestra.

„Po práci. Richtárovi odkáž, že dnes neprídem.“

„Vari do Posadiny, Samo?“

„Neviem ešte, ale sa nezariekam ani Posadiny.“

Panna Žanka sa znepokojila, že nechce povedať, kde ide. I pozerala za ním, ktorou cestou sa pustí. Prešiel cez potok po tľapkavých skalkách, Dunaj za ním nie po skalkách, ale po vode skackajúc na troch nohách, pričom jej lizol širokým jazykom, akoby chcel probovať, či je dobrá. Pustil sa dolu dedinou, takže mohla usúdiť, že nejde do Čuhár, ale niekde do Posadiny.

„Len čo má v Posadine, keď nechcel povedať?“ rozmýšľala panna Žanka, keď už brat zmizol za domami.

Pán rechtor bol o chvíľu niže dediny za humny. Pred ním bola cesta hore, druhá dolu — do Ohradnice a Posadiny. Proti nemu bolo Dubkovo ani dobrý bocheň chleba, ktorý podvihol kvas privysoko na ňom, i cesty a chodníčky; i tie vodu kdesi či rovno, alebo okľukami. Pán rechtor zastal, šmykol čiapku nad ucho a škrabal sa. V ňom bola borba, ktorou cestou sa obrátiť. Šedivý Hundráč prizeral sa zboku a smial, že pod Dubkovom stojí už veľmi šedivý chlap, ani ten Janko, keď ho vypravil otec skúsiť sveta: tiež tak zastal, nevediac, ktorú cestu vybrať z troch.

Ale on vedel, kde sa vybral, preto sa i potúžil na cestu, dodať si smelosti. Obrátil sa len k Dubkovu, kde nebolo cesty, ale len chodníky a cesty poľné. Išlo sa veľmi pekne úbočím, posiatym žitami. Panovala tichosť na všetky strany, iba kde-tu bolo čuť ,podspodok‘. Keď prišiel na miesto, kde sa od chodníka odrážal chodník nadol, rechtor zastal a začal rozväzovať a váhať. Chodníkom nadol prišiel by do Smoliec. V doline sa ich ukazuje kus. Hoc videl Smolce mnoho ráz práve z tohoto miesta, bol by si pomyslel, ako indy, že sú Smolce najkrajšia dedina vo vidieku, ale dnes ho zaujali iné starosti. Videl dva kaštiele pod úbočím oproti svietiť bielymi stenami z tmavej zelene; k obom viedla od hradskej osobitná cesta, vysadená topoľmi. Sňal čiapku z hlavy a začal utierať tvár belasou šatkou o bielych kvetoch, možno jabloňových. Bolo už dosť horúce, hoc táto úboč nebola veľmi pod slncom. Tátam oproti, nad kaštieľmi, vysadená zemiakmi, sa vypeká na slnci. Rady ľudí, ktorí okopávajú, akoby sa triasli, i kaštiele sa trasú pred očima, nie od zimy, ale od horúčavy.

Keby bolo len ako pred desiatimi rokmi, spustil by sa chodníkom do doliny, šiel by topoľovou alejou do tienistého dvora. V jednom by našiel pána Gašpara Smoleckého, v druhom pána Ferenca, bratancov, ktorí si žili doma pri tichosti a radi prijímali hostí. Ale oba starci už odpočívajú v rodinnej krypte pod ozubinským kostolom. Gašparov syn, Mihál, je vicišpán, dni trávi najviac v Posadine na vidieckom dome. V druhom kaštieli už nesedí Smolecký, ale Žulovic, pán Ďorď, ktorý prišiel na prístupky do kaštieľa a dneska tiež bude na vidieckom dome. Veľký znalec zákonov a chýrny štylista, je od rokov hlavným notárom a pýchou stolice.

Nie, do Smoliec sa nieto ku komu spustiť. Páni bratia v malých dvoríkoch a domkoch žijú dosť chudopansky, hoc hľadia zastierať svoju chudobu. Dnes budú iste v poli okopávať švábočku na neveľkých škvarkách. Niektoré konáre rodostromu Smoleckých sa rozdelili na veľa menších a malých, takže Smolce sú plné Smoleckých a Krajčov, ale sa rozdelili i zeme na malé škvarky. Nejeden potomok slávnej famílie biedi ako sedliak, ba v stredtýždni i krpce nosí, majúc len nohavice čierne, hoc z valaského súkna, aby aspoň farbou ukázal, že je zeman, keď nemôže látkou. Kým trvalo tamdnu, čo si bol doma potiahol z fľaše, bolo ešte-ešte. Keď sa vypotilo, od veľkej horúčavy a pri chôdzi, čo by mu mohlo dodať smelosti, poklesol na duchu. Viac od troch rokov bude, možno, vyjdú i štyri, čo sa neukázal v Ozubinách. Sňal sa v Posadine tu i tu s ozubinskými na kongregáciách, alebo na jarmoku, ale to boli krátke strety, veľmi chladné, alebo veľmi sladkavé a obradné, z ktorých dávno vypáchla úprimnosť a priateľstvo. V Ozubinách považovali ho napospol za falošného a úskočného, lebo zradil spoločnú vec, keď pomáhal Badišovanom odtrhnúť sa od matky. Tej noci, keď sa prebudil a nemohol už zaspať pre urážky od neskúseného, rozvážil si, že nebude dobre, kým sa nepomerí s Ozubinami. Tam bol predsa úprimný brat Tomáš Sztupay, trochu surový a urážlivý, najmä keď si vypil, ale zmýšľajúci ako on vo veciach školy. Bol tam i senior pán Daniel Kuchynka, človek veľmi opatrný a uznanlivý, ktorý každému uznal a nezapáral do nikoho. Bolo tam i pánov hodne, o ktorých vedel, že nepozerajú milým okom na badišovského farára, nielen že je v odtrhnutej fílii,^[47] ale i pre neopatrnosť, že nehľadí vychádzať s pánmi, ako svedčí farárovi. V Ozubinách, kde neslýchať o novotách, našiel by jeho duch zaľúbenia a možno i podpory u seniora a pánov, ak by mu farár chcel pristúpiť blízko. Vtedy sa mu v nočnej tichosti predstavilo, že sa môže pomeriť veľmi ľahko, ale teraz, keď má stúpiť na ozubinský chodník, zmocnila sa ho pochybnosť, že upadol duchom.

„Čo ma hneď vyprášia metlou, pôjdem,“ rozhodol sa a šatku vložil do vrecka mentieky — kabáta a vykročil odhodlane na ozubinský chodník. Začal si urovnávať v hlave cestičky, ako pôjde najprv do školy s výhovorkou, že doniesol kurens^[48] dekanov, ktorý uňho záležal dakoľko dní, lebo nemal koho s ním poslať. Jeho mendík po tieto dni stúpil na tŕň, päta sa mu zbiera, a kým sa neprepustí, nemôže ho poslať ani zvoniť; farského mendíka nepýtal, i sotva by mu ho prepustili. Musí ísť Rysuľu pásť, lebo chýrnu kravu z Tesnej Bane nemôžu vyháňať s dedinskými kravami, aby nestratila mlieko. Inak kurens mohol čakať, kým sa päta mendíkovi neprepustí, lebo je v ňom to, čo každých vakácií, že sa škola má započať o Michale. Ale vrchnosti, ktoré to rozkázali, vedia dobre, že sa započne škola o Všechsvätých, i to, ak nebude pekná jeseň.

Neprešiel veľký kus z ozubinského chodníka, keď predstúpil pred neho sám ozubinský brat. Bol práve preskočil jarok, ktorý sa spúšťa dolu úbočou do Smoliec medzi vysokým vŕbím a rakytím, a stál zoči-voči pred pánom bratom z Badišova, akoby bol z neba padol.

„A čo tu robíš, Samo?“ oslovil ho ozubinský svojím veľmi tenkým hlasom, ktorý by bol skôr pristal hocakému papľuhovi, nie to chlapiskovi ako on. Jeho temné oči pozerali naň úporne. Sprvoti sa začalo naberať obočie, ale sa nenabralo. Vyhladilo sa znovu. Pán Sztupay bol cele na lačno, ani len neoblizol od rána, lebo fúzy neviseli na bradu ani zásterka pred gambami. Na lačno bol vždy veľmi ústupčivý, nesúci do zvady.

„Vybral som sa na Bradovku,“ začal zohýnať pán Robko, lebo mu padlo ťažko priznať sa, kde sa vybral. Toto stretnutie mu bolo ako pokyn pomeriť sa s bratom na polceste medzi Badišovom a Ozubinami. „Na Bradovke sú chýrne kozy, chcel som pohľadať jednu. Krava nám je jalová, ostaneme podjeseň bez mlieka.“

Sztupay sa zasmial, vybúšiac v smiech tak náramne, že mu až fúzy podhodilo. „Tak budeš naozaj ,koza pod kozubom‘. Kde bys’ ju držal?“

Badišovský sa tiež zasmial. ,Koza pod kozubom‘ sa ho netýkalo. On bol z Robkova, poriadnej zemianskej dediny.

Keď sa smiechy snímu takto úprimne, mali by porúcať ak bolo čo plotov a nezhôd medzi tými, ktorí sa chutne smejú. I Samuel Primitivus sa tomu veľmi poúfal, ale Sztupay sa prestal smiať, obočie sa mu začalo zberať.

„Tak na Bradovku!“ vykríkol s výčitkou. „Poza Ozubiny, Samo.“

„To už veru nie, Tomáš. Mal som vôľu ohlásiť sa.“ Sztupay krútil veľmi tuho hlavou, pozrel naň nahnevane, z očí mu kričalo na badišovského: ,Nech ti čerti veria, oplan.‘ Vtedy dostal do ruky dekanov kurens. „Chcel som ti dať tento kurens, lebo je veľmi náhlivý.“

Sztupay bol premožený; musel uznať, že sa prenáhlil. Pozrel skoro udobrený na brata. Ale keď je kurens taký náhlivý, otvoril ho hneď, lebo badišovský nedal naň ani pečať, keďže ho sám niesol. Prečítal dlhý list s odporúčaním a všetkými napomenutiami a zložil ho zasa, ako bol.

„Ako každý rok!“ pľasol si dlaňou o stehno. „Otvoriť školu o Michale! Moja je i teraz otvorená. V zime má otvorené dvere, lebo nieto na nich bľachu a menšie deti nedočiahnu založiť kvaku: ale má otvorený i zadný štít. Kto chce, môže ísť pôjdem do školy. Chýbajú dve dosky, ale ich kurátor nedá pribiť, lebo ich nemá.“

Tak sa zhovárali, stojac zoči-voči na chodníku; dolu pod nimi Smolce, ale len sedliacke. Spomedzi stromov ak len kde-tu vidno kus machnatej strechy, alebo čierneho šindľového dachu. Bolo im ťažko, že vrchnosti rozkazujú vec, ktorá sa nedá vyviesť, lebo je nie nikomu v moci, a nestarajú sa o veci, ktoré kričia o nápravu, lebo bez nich výučba kuľhá, alebo i vychodí navnivoč.

Na šťastie sú už otužení proti týmto nedostatkom. Behom času odtrhla sa vôľa od výučby, horlivosť ochladla. Naučili sa považovať povolanie ako remeslo a z povinnosti iba toľko, aby sa držal len rámec a klam očí, akoby sa v škole robilo niečo, a pod klamom vlastne neostáva nič. Škola je len na to, aby bola, a oni, jej majstri, tiež aby boli a zlepili oči, že sú tu a pracujú. Prešli radšej k inej veci.

„Kde si sa vybral, Tomáš?“ spýtal sa badišovský.

„Veru sám neviem. Vybral som sa naverímboha, aby nebol doma. Žena zvára, nechcel som jej zavadzať.“

Robko prisvedčil. Vedel, že nehodno byť ženám na očiach, keď zvárajú, najmä pani sestre z Ozubín. Mnoho ráz ju videl, že by ju nebol zobral na sedem vozov, hoc k hosťom sa ukazovala vždy priateľská, muž iste musel všeličo vystáť od nej. Vidiac, v čom je jeho veľký priateľ, nikdy nebanoval, ako by bolo bývalo pochvalné, že nepremenil svoj neúplný stav za cele dokonalý.

„Pôjdem do Posadiny pozrieť, po čom je ovos.“

„Vari ho máš na predaj?“ zvolal Samuel Primitivus zadivený.

„Ja nie,“ odpovedal mu. „Ale viem, v jednom dome na lúčiskách majú dvadsať mier. Ak by mohol zarobiť na ňom, kúpil by ho a odviezol do Posadiny.“

Samuel Primitivus vytreštil naň oči. Zle si musí stáť brat v Ozubinách, keď našiel tento neistý chodník k zárobku. Veľký kupec so zbožím v Posadine predsa vie o každom zrnku, čo je na vidieku na predaj, alebo čo chcú kúpiť. Ak by v tých dvadsiatich mierach bolo toliar zárobku, bol by ich dávno kúpil. Začal ho odhovárať, aby si s kupectvom dal pokoj.

„Ustanovili nás na pestovanie literného umenia,“ vysvetlil mu veľmi hrdo. „Vážme si svoj stav a nepoškvrňme ho kramárstvom. Pamätaj, čo urobil Ježiš s kupcami v chráme.“^[49]

Sztupay sa veľmi zľakol, do akého zlého chýru chcel uvaliť svoju vážnosť; bol veľmi rád, že ho mal kto odhovoriť od chybného kroku.

„Čo by si tam šiel krky lámať do Posadiny?“ začal mu dohovárať. „Na ceste je prach do členkov. Keď sme sa sňali takto pekne, vráťme sa do Badišova. Keď je tak, nemusím ísť ani ja hneď dneska na Bradovku. Pozhovárame sa pekne, ako bratia.“

„Ako bratia!“ skríkol veľmi tenkým hlasom Sztupay. Zasmial sa, že sa mu fúzy podvihli dosť hodne. „A čo robilo to bratstvo za štyri roky? Nepreležalo sa?“

„U mňa je dnes, ako bolo vtedy, vieš dávno,“ položil Samuel Primitivus dlaň na prsia. „Nič nepotuchlo, nič nevypáchlo. Môžeš prísť pozrieť, Tomáš, ak chceš.“

Chcel ho zaťať medzi oči, že čo mu je zo všetkého bratstva? Nech psom tráva rastie, keď kone podochnú. Čo sa stalo, už sa neodstane. Cirkev je nie voz, aby sa zadné kolesá dali pripnúť k predným jednoduchým svoreňom, keď sa odtrhli od predných. Cirkev je ako vínový ker. Odtrhni mládnik, zasaď ho do dobrej zeme, a prijme sa, rozrastie a o štyri roky obrodí. Čo sa raz odtrhlo, to sa už nespojí, ale bude žiť svojím životom, hoc rana po odtrhnutí na materskom pni nikdy nezacelie. Tak i Ozubinám až do skonania sveta bude chýbať Badišov. On síce od Badišova neťahal mnoho, lebo Badišov mal osobitného učiteľa, ale dostával doplatok i od Badišova za organovanie, mával oferu i od Badišovanov na druhý sviatok, potom volali i jeho k svojmu rechtorovi na každý lepší pohreb; posielal i oblátky do Badišova, ba koledu neraz on odbavoval s Robkom spolu, aby bolo slávnostnejšie. Netreba zabudnúť, že mnoho ráz bol i za krstného otca badišovskému dieťaťu, lebo chudobnejším nebolo ho ľahko vypriasť, keď bolo do kostola predsa len ďalej a chlapom sa ťažilo meškať robotu pre toľkú cestu, najmä ak dieťa bolo chudobných rodičov, alebo náhodou nemalo otca. V tých pádoch prišla baba poňho, on ju nikdy neodmietol, ale ani nikdy nezabudol prísť s krsteným do Badišova odbaviť krštenie, ako donáša obyčaj. To všetko i všeličo iné by mu mal vyhodiť na oči. Ale ktovie, či sú výčitky na čase? Volá ho ísť pozrieť na vlastné oči, presvedčiť sa. Čo by stratil, keby ozaj šiel pozrieť, ako sa má bratstvo?

„Ja by možno šiel, Samo, ale moja keby zvedela: vieš, aká je. Ťažkala si veľmi na vás.“

„Hnevy by patrilo ukrotiť, Tomáš,“ poučil ho badišovský, „lebo od nich pustne vinica Pánova ako záhrady od májových mrazov. Poď ty so mnou k nám a prenocuješ rúče, aby si nerobil dve cesty v jeden deň.“

„To už, Samo nijakovsky. Vieš, aká je moja.“

Vedel veľmi dobre, aká je: ale spozoroval, že sa brat veľmi sklátil. Hoc sa odhrýzal, bolo to viac len očistom. Spoza odhrýzania žmurkala veľká chuť ísť do Badišova, hádam i prenocovať. Samuel Primitivus ho získal celkom, keď mu sľúbil, že ho zajtra ráno sám odprevadí do Ozubín.

„Povieme jej, že si mi pomáhal plátať mechy na organe.“

„Len nespomeň organ: má ho v nenávisti.“

„Že si mi pomáhal vsadiť tably do obloka.“

I tak sa stalo, že Samuel Primitivus sa vrátil domov pred samým poludním. Bol, akoby ho bol vymenil, z očí mu žiarila radosť; bol, akoby bol omladol, alebo skôr akoby sa boli vrátili časy, keď bol voľný ako vták, mohol robiť, čo chcel, lebo z veľkého nového domu nečíhali, čo sa v škole robí. Sztupay začal veriť, že bratstvo žije.

Panna Žanka dobre že nespadla z nôh, keď videla brata vrátiť sa s dávnym priateľom. Ožila i ona. Hneď sa pobrala do kuchyne postarať sa o obed. Mohol byť len veľmi jednoduchý, ale keď hosť má ostať do zajtra, poslala Maru naskutku zarezať tučnú mládku, ktorá sa minulej jari veľmi zle usilovala. Zato hneď z príchodu im doniesla fľašu, ktorú Samuel Primitivus bol dnes ráno nechal prázdnu. Nemajúc inej roboty, nahriala hriateho, aby bolo popoludní studené. Ona ho nemala rada letné. Byť sama, bola by v odpoludňajšom tichu a spare nazrela hlbšie do fľaše, a potom by už bola ľahla na mrkaní spať až do zajtra rána. Takto čo prihotovila sebe, dostalo sa priateľom, ktorým dobre padlo potúžiť sa po chôdzi v toľkej spare.

Kým z fľaše neubudlo do polovice, rozhovor sa dotýkal bežných vecí. Nad Smolcami si povedali čosi, ale len povrchne, hlbšie do veci sa nepúštali. Ale keď sa hosťovi začali zapaľovať zore, rozhovor sa začal blížiť veciam ožihavejším.

„Tak si sa zapriahol k organu, Samo? Čo ti dali za božie gajdošstvo?“ Z tmavých očí šibol blesk na domáceho pána, ktorému oči začali sa už zaťahovať pláchou.

„Čo mi dali? Ošudili ma. Pridali mi tri miery žita, päť mier jačmeňa a osem mier ovsa. Za to sa neodplatí veru dať si zájsť za nechty o Hodiech, keď uhly pukajú.“

Sztupay sa veľmi zasmial, fúzy mu podhodilo. On si nedá zájsť za nechty. Keď príde zima, pustí si dlhšie vlasy, aby sa uši mali pod čím hriať. Keď ho začne oziabať v prsty, chytí sa za ucho, kým sa nezohreje. Túto odpomoc si vynašiel sám a nikomu neprezradil dosiaľ. Neprezradil ju ani badišovskému, hoc je dobrý brat, častujúc ho dobrým hriatym. Nech i on pohne rozumom. „Mám i oferu tri razy, vo výročné sviatky, v druhý sviatok.“

Sztupay sa zasmial, fúzy mu temer nad nos podhodilo. Už dosť dobre zastierajú gambu.

„Čida ti ju dajú v prvý! Chcel by si zobrať smotánku!“ Temer sa zachodil od smiechu nad sklamaním badišovského. „Budú v nej i gombíky?“ spýtal sa ho.

„Mal som ich tri v Turíčnej, vo Veľkonočnú dva,“ priznal sa zahanbený.

„To je nič!“ hodil Sztupay rukou. „Ja len vo Vianočnú som ich našiel osem, ostatok samé července. Rimštiaka som nevidel, počkaj,“ položil si prst na nos, že ho cele pritlačil, „nuž čo Badišov išiel preč od nás. Nebohý Drozdík dával po rimštiaku farárovi i rechtorovi spravodlivo, obom rovnako. Boh mu daj slávu večnú!“

„Jeho syn mne dvadsiatnik,“ priznal sa Samuel Primitivus. V srdci mal hanbu, ale i hnev pre veľkú krivdu. „Farárovi nedáva v kostole, keď je ofera.^[50] Čo povieš na to?“

Sztupay vytreštil naň tmavé oči i vlasy začal dvíhať dohora medzi prstami, najmä na vrchhlave. Dosť zriedkavý pád nedávať oferu, keď iní idú v slávnostnom pochode jeden za druhým okolo oltára a pri cínovej mise vyznávajú pred Bohom, koľko žičia tomu, komu dávajú, a koľko z darov božích chcú obetovať kráľovstvu božiemu. To je akoby tajnosť medzi Bohom a človekom. Z tých, ktorí idú popri mise, ani jeden sa neopováži pozrieť zjavne, čo je v nej, ani číhať zjavne, čo iní dávajú. Ale jednako pri všetkej tajnosti sa vie dosť dobre, čo kto dáva. Sztupay nepočul nikdy o takej veci, hoc vídal často prejsť s druhými popri mise a nedať nič.

„Samo, poviem ti čosi,“ položil mu ruku na plece i striasol ho. Druhej ruky dva prsty držal mu skoro pred samým nosom, kým nezačal na nich rátať druhou rukou. „Alebo mu Drozdík nedá nič, alebo mu dá moc. Tertium non datur.“^[51]

Vtedy sa mu Samuel Primitivus zveril o súdku modranského pod senom, o všakových daroch. Ostali oba, akoby ich bola ohlušila toľká štedrota. Nikdy sa nenazdali, že by jej mohlo byť toľko u sedliaka.

„Richtár Hamuľa daroval jahnicu,“ oznámil mu Samuel Primitivus. „Myslel, že ju prisadia, ale ju neprisadili. Upiekli ju, keď prišla mladucha.“

Sztupay prikyvoval hlavou.

„Vidíš, sedliakovi never. S tebou strebe z jedného žajdlíka, ale ti nedonesie jahnicu… Ako ide koleda?“ spýtal sa ho Sztupay.

Samuel Primitivus sa veľmi žaloval, veľmi. Nie že by mu menej dávali ako v staré časy, ale na omrzenosť musieť tam byť a počúvať nezábavné veci. Samé poučovanie a zhováranie o veciach, o akých nikdy nik sa nezhováral. Ešte i o vyvážaní hnojovky v sudoch na lúky.

Sztupay sa tak zasmial, že mu fúzy podhodilo dva razy. Potom mu rozprával, ako on sám odbavil koledu toho roku v Podholeniciach a Ozubinách. Pán senior stačil schodiť len panské domy, potom sa prechladol a už musel ostať doma.

„Bola veselá koleda, Samo, veselá!“

Sztupay sa veľmi nadrapoval; chválil sa, ako mu pán senior hovie, i prepúšťa temer zo svojho, lebo toho roku mal z koledy menej ako rechtor, hádam ani polovicu. Samuel Primitivus počúval, ale potom stratil trpezlivosť. Vyrozprával mu, čo jeho farár myslí o donáte, o vlastivede a vokabulách. Sztupay sa prestal chváliť. Vytreštil oči, buchol päsťou a radil: „Dať mu po rypáku!“

Keď mu Samuel Primitivus vyrozprával, ako by bolo treba učiť v škole čítať, zasa otvoril veľmi oči. Potom začal zhľadávať čosi v hmlách, ktoré už dosť husto sa motali medzi pochopmi, ktoré stáli ako roztrhané ploty v hlave.

„Vieš, Samo, teraz mi schodí na um,“ začal rozprávať veľmi dôverne, položiac prst na nos a nachýliac sa k nemu. „Ty vari ani nevieš, že sa vlani doštveral na exámen do Ozubín? Nechodil si k nám, lebo si sa fúkal. Jeden chlapec rectoval biblickú históriu pekne. Radosť bolo počúvať o Ezauovi a Jakobovi. Pán senior prikyvoval i Dechtiar, rodičia otvárali ústa, pán veľkomožný Smolecký Mihál, ako inšpektor, daroval chlapcovi desiatnik. Keď už chlapec dorectoval, tvoj farár sa ho spýtal: ,Šuhajko, povedz mi, čo to bola tá krmička?‘ Všetci sa veľmi zadivili. Krmička bola predsa šošovica, čo navaril Jakob a dal Ezauovi za prvorodenstvo.^[52] Ale chlapec sa nevynašiel. Kde by mohol vedieť chlapec, čo je ,krmička‘! Nie?“

Samuel Primitivus prisviedčal veľmi.

„Načo by mu to bolo?“ riekol a zmútené oči sa mu vyjasnili. „Neviem, načo?“ opakoval a spýtal sa: „A potom?“

„Potom chlapec pozrel na mňa v strachu, že ho budem biť,“ rozprával Sztupay veľmi tenkým hlasom. „Jednostaj si opakoval ,krmička-krmička‘, ale nevedel povedať, čo je. ,No, povedz Aristko,‘ prihováral som sa mu, lebo je zo zemianskeho domu, ,povedz, čo je „krmička“. Ale chlapec dolu hlavu, že sa hanbí. ,Len povedz, nehanbi sa.‘ Naveľa ti ten nešťastný chlapec vystrelil: a vieš čo? ,Krmička, krmička je vykŕmená prasička‘.“

Samuel Primitivus, ako bol sklonený k priateľovi, hodil sa nazad a rozrehotal sa. Taký smiech ho schytil, že sa rozkašlal, i slzy mu tiekli ako hrachy. Sztupay pozeral naň, nepochopujúc, čo je na tom smiešneho.

„A potom, Tomáš, a potom?“ spytoval sa ho, udrúc ho po ramene dakoľko ráz ťažkou rukou.

„Potom, Samo, boli v kostole, čo počúvali, samí takí ako ty. Rozrehotali sa. I sedliaci sa rehotali, keď im vysvetlili, čo chlapec vybúšil. Exámen sa zhumpľoval, ľudia išli domov a rehotali sa idúcky. Ani Aristidkovi nevyšlo dobre. Od tých čias mu prischlo ,krmička‘. Do smrti ho budú tak prezývať.“

Hoc ho boli prvej šibli, Samuel Primitivus sa nemohol utíšiť. Zarehotal sa znova, keď Sztupay vyriekol druhý raz predivné slovo ,krmička‘. Knísal sa napred-nazad, sťaby sa klaňal, a plieskal si dlaňou o stehno. Boh požehnaj Tomáša z Ozubín! Bude štyri roky, čo sa tak chutne nezasmial. Ako smutne sedel včera popoludní pri hriatom!

Sztupay by mu bol dožičil trochu smiechu. Nech by sa i rehotal. Malo ho zle najväčšmi to, že sa smeje na jeho nešťastí. Veď takým činom vlastne vyšiel na posmech celý jeho exámen. Sedliaci i teraz mu napomenú neraz ,krmičku‘ a rehocú sa. V hlave už boli dosť husté hmly, ale hnev ich porozháňal a rozriedil poriadne.

„A ty, Samo, kalika, chcel si nás preskočiť všetkých,“ začal znezrady dobíjať na priateľa. „Teraz ti je ako hadovi v rázštepe, ale ťa nehodno ľutovať. Rúče si ty badurkal Badišovanov odtrhnúť sa od matky a stavať kostol. Viem ja, že si si chystal oholiť fúzy. Bol by si si nedbal uviazať pod bradu tabličky. Myslel si, že ti ušijú badišovské dievky a nevesty kamžu, hej, najmä nevesty. Bol by si sa nadúval medzi nimi ako moriak: ,Du-dľu-du-du-dľu-du.‘ Akoby nevedel, za čím ti pišťalo srdce!“

I domácemu pánovi sa rozriedili hmly. Čo nikomu nevyzradil, ani samému sebe, to mu vyhodil na oči Sztupay, akoby chcel odhaliť jeho hanbu pred svetom. Buchol päsťou na stôl.

„Ale som sa nevyučil v Kežmarku, ako kto iný?“ naskočil na hosťa. „Nemám filozofiu a teológiu?^[53] Vari preto, že som nebol v Nemecku? A či každý musí ísť do Nemecka, povedz!“ Vytreštil naň oči, krídla na nose začali sa mu nadúvať, ústa mu potrhávalo.

„Už by len lepšie bolo, čo ako, mudrc. V Kežmarku je dobrý hrach, Samo, dobrý ľan, dobrá borovička, ale o veľkých vedách, hm, neslýchať.“

„A slýchať o nich v Ozubinách? Kde si ty bol? V Gemeri vari alebo vo Wittembergu?^[54] Ale nevieme, že ťa len otec naučil tulikať na organe a vbil ti palicou čosi do hlavy. Vieš, čo je syntax^[55] alebo rétorika? Dali ťa na rok k ujčekovi do Oslian, očistom vraj za pomocníka. Mechy si ťahal, Tomáš, ujčekovi, mechy. Viem, že si nevedel, čo je ,krmička‘, kým ťa nenaučili.“

Boli by sa ešte hádali, ale na šťastie prišla panna Žanka s rajnicou pšennej kaše, v nej veľká studňa rozpusteného masla; Mara doniesla taniere a lyžice. Priatelia fučali, stanúc každý k inému obloku, pozerali dolu na cestu.