ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mária, keď dosiahla všetko, čo považovala do tých čias za vrchol šťastia na zemi, nebola taká šťastná, ako si predkladala kedysi. Medzi ňou a úplným blahom vždy sa vedela postaviť stena, ktorú sa nedalo preboriť, aby sa dostala k nemu.

V Badišove ju prijali ani dáku kráľovnú. Na ostatnom kŕmení furmani vypriahli kone, nakŕmili ich senom a sečkou, v ktorej bolo viac ovsa ako sečky. Keď si kone vypočinuli, obriadili ich ako patrí o svadbe: obrobili ich slamenými vechťami a česadlami i zaplietli im hrivu stužkami. Riad bol dosť nový, tiež sa dal očistiť čo z väčšieho.

Keď išli sadať do vozov, už viali šatky pri hlave koní, uzdy boli podperené perečkom v náčelnej pracke skoro pri uchu koňa, vozy mali lipové chvojky za lievčami.

„Majteže, chlapci, rozum,“ napomenul mládencov Ďorď Dechtiar, veselý ako vždy, čakajúc, kým vysadne mladý pár. S ním sa viezol i prvý družba, Peter Spevák, nemajúc svojho voza. „A vy, kurátor, bedlite, že nás neroznesú vaše kobyly. Vidím, ledva ich držíte.“

V prvých dvoch vozoch kone sa držali dobre, akoby neboli urobili toľkú cestu, ale kurátorove podriemkavali. I hačiatko ležalo ustaté temer pod samou materou.

„Prosím ponížene, dvojictihodná milosť pán farár, moje kone neublížia nikomu,“ odpovedal kurátor Skokan, opraviac pána farára, lebo ho mrzelo trochu, že má kobyly, a nie kone. Chcel ich už viac ráz prekupčiť, ale premena, čo mu núkali za ne, nezodpovedala nikdy ich hodnote. „Hoc im obroka nechybí, nikdy nešalejú.“

„Strihajú ušima, kurátor,“ zadrapoval doň, keď sa štveral na vozík, že sa celý prehol na jeho stranu. Možno i bekeš zavážil. Len v troch golieroch, ktoré pokrývali i plecia, bolo toľko súkna, koľko by vystačilo na dobrý oblek. Keď vyšiel pred sedadlo, obrátil sa ku kobylám, ako stáli s ovesenou hlavou. „Tá šatôčka im dala toľkú pýchu.“

Bola by sa strhla, možno, zasa hádka, ale vozy hrmeli a hrmeli dolinou. Badišovské kone sa ponáhľali, čujúc vetríky donášať vôňu z domácich lúk a pašienok. Kurátor mal dosť roboty s bičiskom, ak nechcel zaostať celkom za inými.

Kde sedel mladý pár, plachta bola odtisnutá nabok. Mladucha sa mohla kochať pohľadom na nový kraj, ktorý nikdy nevidela. Videla polia o úzkych, dlhých záhončekoch po vŕškoch so zbožím, ktorého v brázdach trčali iba osirelé stebielka, lebo ostatok poodnášala voda vo veľké jarné dažde i so zemou dolu na úvrate alebo hneď do potoka. Po skladoch bolo poznať čiary s väčším zbožím, idúce nadol, kde plúžik niečo hlbšie driapal chudú zemičku. Tie čiary bujnosti boli dosť riedke, medzi nimi sa spúšťali stužky riedkej, nízkej siatiny, cez ktorú prebíjala tráva, kde plúžik zadieral veľmi plytko. Na rovinách boli veľké panské lány a tably, bez tých čiar hojnosti a chudoby, lebo sedliak, keď oral na panskom, nesmel zajímať široké brázdy a kolok musel preložiť do prvej dierky, aby pluh išiel hlbšie. Ale i na žírnych poliach pánov žltla sa ohnica, ktorá sa sama seje a prerastá zbožie.

Spevák jej ukázal v hore holé bralo, pod ktorým je veľká jama do jaskyne draka. Do nej nosil panny, ktoré mu museli dávať, aby nebesnel a nepustošil polia a dediny. Mária počúvala roztržite. Myseľ blúdila tam v Tesnej Bani, s ktorou lúčenie bolo oveľa, veľa ťažšie, než si bola myslela.

Pred večerom sa im zabelela veža nad Badišovom, vošli do svojho chotára. Mária si ho obzerala, videla zasa len polia a lúky, ta ďalej sa černejú hory.

Nad dedinou museli zastať, lebo im zahradila cestu žinôčka, ovešaná stuhami. Tu ich už čakala mládež, mládenci a dievky, v sviatočnom. Spievala veselú pieseň, ale mladuche znela akosi smutno, že ju slzy zaliali. To už je raz tak, že dôležitosti v živote sa chytajú akosi za ruky so slzami. Zapálila sa ani pivónia, keď sa jej dotkli toľké pohľady. Mohla v nich čítať úprimný obdiv, že je veľmi pekná, lebo je biela, neohorená.

Vchodili do dediny, keď sa doštveral i vozík hrabovského farára. Pretiahli i jemu žinku a začali spievať. Kurátor popľul dlaň, kde mal bičisko, že si otvorí cestu nasilu, hoc i pretrhnúc žinku. Kobyly sa posošili, hačiatko sa tislo k materi.

„Čo robíte, kurátor?“ zahrmel Ďorď Dechtiar predesený. „Ale nás chcete pomárniť?“

„Ja by prešiel, dvojictihodná milosť pán farár,“ obrátil sa Skokan k svojmu pánovi. Vedel, že je veľmi bojazlivý, nedá sa mu podoberať na také hrdinstvo, kde sa kone zvalia na zem, ak nepretrhnú žinku. „Ukázal by Badišovanom kozu pod kozubom.“

„Ale sa vám rozum čistí, kurátor?“ vytreštil naň oči ako plánky Ďorď Dechtiar. „Chcete prísť do galiby?“

Naľakal sa teraz nie žinky, lebo videl, že kurátor nepôjde už do žinky, ale kozy a kozuba. Ak mládenci počujú ,koza pod kozubom‘, mohli by ľahko vyobšívať kurátora, pričom by sa mohlo ujsť i jemu na zadnom sedisku. Badišovania mali kozu pod kozubom za najväčšiu krivdu, že na nich vychytili okolité dediny taký posmech, keď kozu málokto držal u nich, a ak ju držal, mal ju v ovčiarni, a nie pod kozubom.

Vošiel chytro rukou pod bekeš a vytiahol hodne dvadsiatnikov ako srieň a dal ich prvému mládencovi do ruky.

„Hijó!“ pošteklil Skokan kobyly bičiskom a prešiel slobodnou cestou pred parobkami, ktorí pozerali posmešne na jeho mršiny. On zazrel na nich, nevediac si rady od jedu. Farár im dal najmenej dva tvrdé toliare,^[25] kotlošom. Opijú sa dnes a ešte sa mu budú posmievať pre tie nešťastné kobyly.

„Dosť im bolo i dvadsiatnika, dvojictihodná milosť pán farár,“ hrešil ho, keď už išli dolu dedinou, ďaleko za vozmi.

„Nech pamätajú, kurátor, kedy Hrabovčanom zahradili cestu!“ zavrátil ho Ďorď Dechtiar. Hoc spomenul Hrabovec, nemal vtedy na ume Hrabovec, ale psiu kožu, na ktorej stálo cifrovanými literami ,Dehtar de Matesina‘.

Pred farskou bránou bola celá dedina. Kurátor Drozdík a richtár Hamuľa vítali farárku. Tu musela zísť z voza, Bohumil Valizlosť jej musel dať ruku a boženík Smelec jej podložil hámrové brvienko spred zadných kolies, aby mala na čo položiť nohu. Nevedela ešte, ako sa schodí z takého voziska. Ľudia pozerali na ňu ľútostivo. Nebožiatko, taká malá a dengľavá musela sa tak ďaleko vydať.

Pred farskými dverami prežehnal ju starý pán vo vyplavenom slávnostnom kabáte. Spod tvrdého goliera, ktorý nechce nijakovsky uľahnúť, ale sa dvíha až po vlasy dohora, trčí v tyle počerná slučka. Ani ona z akejsi tvrdej šnúry nechce uľahnúť, lebo na nej visel kabát odnova a vystrel ju dorovna.

Ledva čakala dostať sa do domu a ukryť sa pred toľkými očima. Ale v prednej čakal prikrytý stôl. Ženy, najchýrnejšie kuchárky z Badišova, chcú sa preukázať. Márii je veľmi zle, nemôže nič vziať do úst a ženy vynukujú. Počúva, ako vo sne, veselé reči Dechtiara a Speváka, vidí kŕdeľ žien mladých v kloptavých čepcoch a jarabých šatkách okolo hrdla, starých s náčelníkom na čepci a v bielych šatkách na opadlých pleciach. Oblokmi odo dvora pozerá do izby hlava pri hlave, že sa mladuche mení pred očima. Ledva zdržiava slzy. Tu jej je tak, akoby bola sama samučičká, ďaleko, hoci sa hemží svet okolo nej. Srdce sa jej stíska, lebo už vidí, že tu neprivykne nikdy.

Tam vonku sa už o nej zhovárajú.

„Pekná je, len, nebožiatko, ako si poradí.“

„Veď hej, stvorička. Pozri, aké má ručičky!“

Najväčšmi jej pozerali na ruky, aké budú do roboty. Neukazovali sa veľmi súce. Ani postavou sa nezapáčila. Bola pridengľavá. Farár, keď už hľadal, mohol si nájsť niečo súcejšieho.

V pohároch sa perlilo jasnožlté modranské. Bohumil Valizlosť sa zadivil, kde sa tu vzalo.

„Milko, budeme ťa často navštevovať,“ sľubuje mu Dechtiar, dvíhajúc pohár. „Dobré víno dávaš.“ Štrngali si veselo okolo mladuchy, ktorá mlčí zamyslená. ,Aspoň víno napraví čo-to. Starý Zábor nás traktuje na posmech.‘

Pečienka bola mrcha. V kuchyni sa tmolilo moc kuchárok, nebodaj ju každá posolila, mysliac, že ani jednej nezíde na um posoliť, iba jej. Hlavne nevyhrnuli z pece, takže tam dymilo a zasmudili pečienku. I Spevák žuval veľmi dlho, zajedal kôrkou, lebo chlieb sa nepodvihol v peci, ale urobil mrzkú oslu nad spodnou kôrou. Ktorási doniesla i veľký pletený radostník; ten bol takto ešte ta, namazaný na žlto, ale bol zas prikyslý. Ale starý pán bol pyšný, akú traktu vytriesli badišovské kuchárky. Kurátor Drozdík na dolnom konci stola bol pyšný, že jeho víno sa zapáčilo všetkým. Richtár Hamuľa ujedal si chutne z dobrej pečienky, lebo bola z jahničky, ktorú bol daroval farárovi do gazdovstva.

Od stola vstali dosť chytro; hostia museli sa poberať pomaly domov, hoc kurátorovo víno by bolo zaslúžilo posedenia. Svet spod oblokov sa ešte nehýbal, ako vidno, čakal ešte niečo. Čo čakal, domysleli ženy. Rozkrájali kyslý radostník na kusy, dodali i zaliepancov a vyniesli v košíku na dvor. Mladucha pod čepcom vyšla sama medzi svet a prvý raz rozdávala dary, svadobnú výsluhu. Nesmelí ostali až von pred bránou. Ženy ju vyviedli i k nim s výsluhou. Svet sa začal rozchodiť, a keď sa odredikal vozík Skokanov zo dvora s farárom z Hrabovca a Posadiny, dvor ostal naostatok prázdny.

Prvé dni v Badišove boli Márii veľmi smutné. Obzerala si dom a gazdovstvo a začala sa cítiť ako cudzia, nebolo jej ako doma. Bolo jej, akoby ju bolo zavialo kdesi na pustatinu. Z priestranného domu, veľkého, pustého dvora viala na ňu prázdnota. Hoc je dvor obohnatý dobrou ohradou z nových skladov, medzi múranými stĺpikmi a pod dáškom, jej predsa len bolo, akoby bola niekde na vyhnanci. V Tesnej Bani nevídať toľké priestranstvá. Ako obsedí v toľkom dvore? Ani suseda sa nedovoláš. Parkanisko je toľký, že kým ho obídeš, ustaneš. Ale zasa nie je taký, aby nemohli preskočiť cezeň zbojníci a ozbíjať ich, alebo odviezť do hôr. Keď zazrela za parkanom záhumnie so starými hruškami a slivkami, za nimi toľké polia a tam ďalej badišovské hory pod šedivým Hundráčom, prišlo jej veľmi clivo, že nevidno ani znaku z Tesnej Bane.

„Ja tu neprivyknem, ja tu neprivyknem,“ húdlo jej neprestajne v hlave.

Na šťastie bolo všade hodne roboty. Kus dvora pred farou až po bránu kurátor bol oddelil na záhradku i obohnal šrankami. Na konci im urobili hlávky, akoby makovičky. Natreli ich na bielo a ostatok až po zem na belaso. Ale za pekným plotom bol nepekný pozemok, na ňom sa predtým husi pásavali, miestami ho rozryli ošípané. Hoci boli okopávačky, kurátor našiel ženy prekopať a vyrovnať pozemok, keď sa mladá pani požalovala dva-tri razy. Čakal, že bude spokojnejšia, keď bude porovnaný, ale i potom zbadal, že sa jej čosi nepáči.

„Čo by sme urobili ešte?“ začal sa jej radiť dorovna.

„Keby nebolo aspoň také holé,“ žalovala sa mu.

„Na to je ľahká rada,“ hodil nedbalo rukou.

Na druhý deň si uviazal rozsievku s ovsom a zasial ho na pozemku. Dve ženy museli hrabľami pochovávať ovos pod zem. Na druhý či tretí deň namoklo, pred farou zišiel ovos veľmi dobre. Keď podrástol a začal sa zelenať, pred farou nebolo hneď tak otupno. Ale tento zelený koberec bol čím ďalej, tým divnejší. Na miestach vyhúkla siatina dovysoka, bola bujná, zelenala sa dotuha, inde zišlo len kde-tu stebielko, i to bolo žltkavé. Tu kurátor zas videl, že je pani nespokojná. Vyjavila mu naveľa, že záhradka takto, ako sa ukázala, je veľmi nepekná.

„Nuž keď je novina!“ vyhováral sa kurátor. „Zem sa nepomiešala ešte ako svedčí. Zem, čo sme nanosili do jamísk, bola mŕtvica. Nechce rodiť.“

„Tak čo by sme ju dali vynosiť,“ narádzala mladá gazdiná, „a nanosiť lepšej.“

Kurátor sa usmial. Pomyslel si: ,Pekná gazdiná, bisťu-bohu! Človek ako kus chleba, a čo si dovedie!‘ Nepáčila sa mu, nebola ani tôňa toho, čo si on myslel, že bude farárka. Bola malá, mala byť aspoň o hlavu vyššia. Bola šťúpla, že by ju preštikol, ručičky boli maličké: ako zamiesi nimi na chlieb? Nie je ani zhovorčivá. Keď príde do fary, nájde ju zakaždým, akoby sa bola octu napila. Či sa nemohlo nájsť niečo súcejšieho? V Posadine jesto hodne súcich dievčat. Farár z Posadiny si vybral inakšiu, Žofku Malvina, bohatého farbiara. Naostatok nemohol už mlčať. Vysvetlil jej, že na jeseň dá prekopať zem do kolena, zem sa pomieša a začne rodiť všade jednako.

Ešte väčšmi ho najedovalo, keď začala obracať dom čím hore, tým dolu. Začala drhnúť znovu, hoc on sám dal vydrhnúť celý dom pred svadbou. Ženy, čo jej poslal, žalovali sa veľmi, že ich popreháňala. Pred večerom, keď prišiel nakuknúť, čo sa na fare robí, pozrel oblokom do prednej a zazrel ju kľačať na podlahe. Podviazala sukne, kľačí a drhne ostrým vechťom z koreňov. Ukazuje ženám, ako dávať prach z vakovky pod vecheť. Pokrúcal hlavou, lebo podlaha pod jej malými rukami ostávala biela.

„Je ako sršeň do roboty! Kto by sa bol nazdal?“ Bolo mu ťažko. Starému sľúbil, že bude stáť pri synovi, ale ako, keď si doviedol takú, čo sa nemá k ľuďom? On by stál vďačne pri ňom kedykoľvek, ale pri nej, čo by dala vynášať mŕtvicu zo záhrady! Čo videl a čo si myslel, zadržal pre seba, nezveril sa ani vlastnej žene.

Keď boli izby vydrhnuté a dosky sa len tak beleli, začala prenášať veci a rozostavovať cele inakšie, ako boli. Najedoval sa veľmi. Čo sa natrápil so starým pánom, kým dali všetko na miesto a tu prišla premúdra, nič jej je nie tak, ako má byť. Starý pán tiež obchodil ako stratená ovca. V celom dome nemal pokojného miestka, všade zavadzal. Videl nespokojnosť na kurátorovej tvári, ba že je ako urazený. Bol by ho nedbal učankať a prihovoril sa mu:

„A predsa, kurátor, takto ide byť lepšie, ako bolo prvej.“

Kurátor pozrel naň s úsmevom. Nechcelo sa mu priečiť pre pletky. Nech si prestavujú veci vo fare každý deň inakšie, ak chcú, ale on nemôže vyháňať ženy na robotu podchvíľou, najmä ak ich majú preháňať ako by ona chcela.

„Povedzte mi len, kurátor,“ spytuje sa ho starý pán, „kde by bola lepšie táto armaria^[26] alebo táto truhla?“

Kurátor neodpovedal, pohol nechutne plecom. On veru nepôjde hľadať iné miesto armarii. Nech im bude, kde ju dala postaviť, ale starý to miesto má za veľmi veľkú vec, usmieva sa i ruky si trie od radosti.

Kurátor pozrel naň, nevedel sa mu prenadiviť. Nad čím sa raduje. Že ho vyhnali z domu a nenechali mu ani tichého kútika.

„Veru hej, kurátor. Veru hej!“ pokyvoval hlavou a usmieval sa uveličený.

„Nad čím sa radujú, pán rechtor? Že im prevracajú dom?“

„Ako by sa neradoval,“ riekol mu natešený, „keď ma učia, ako môže byť lepšie?“ Kurátor krútil hlavou v pochybe: aká môže byť v tom radosť? „Vidíte, radujem sa veľmi a teším, že som ešte neostarel nadobre.“

„Azda omladli?“ zasmial sa i kurátor.

„Dosť hodne, kurátor, i moc. Nie som, ďakovať bohu, taký starý, aby sa nemal čomu učiť.“

Kurátor sa udobril trochu. I on je teraz o čosi mladší, lebo sa naučil, že starší je ten, kto viacej vie.

Niektoré veci dala vynášať na pôjd, ako snovadlá, krosná, kolovrátok. To jej odobroval. Načo majú zavadzať veci, ktorých sa i tak nik nedotkne. V komore po policiach porozkladala hrnce a všakové fľaše a geletky. Oštiepky zavesila pod povalu: maslo, čo nadonášali z dediny, vypražila a odpratala. Riad v kuchyni rozostavila po klincoch a policiach, múčniciam našla dobré miesto. Kurátor nakukol všade, keď ho nevideli. Hej, kuchyňa a komora je inakšia, ako bola prvej: poznať, že je tu gazdiná.

Ale ani iným neuhovela. Nemohli privyknúť na ňu pre hovor, lebo v ňom zanášala na iné kraje a nechcela pochopiť, že sa ona musí prispôsobiť kraju, nie kraj jej. Potom i preto, že sa so ženami nikdy nepozhovárala úprimne, ale prezradila sa hneď, že má niečo iného za lubom, keď sa zhovára s nimi: alebo mala od nich niečo pýtať, alebo chcela zvedieť, ako majú to alebo to a či by nebolo lepšie takto alebo onakovo. Keď sa nechcela pozhovárať beznáročne, ženy sa jej nenatískali veľmi. K chlapom nebola prívetivá. Keď prišli, zápäť im dala stoličku, ale k samým dverám. I to sa vyzvedelo, že keď vyšli z fary, ona hneď prišla s metlou, vechťom zametať a umývať.

Nuž nemala sa k ľuďom, nevedela im uhovieť.

Práve vtedy, keď dom už bol v poriadku a pýšil sa veľkou čistotou nad domami v Badišove, Posadine, a nebodaj na celom vidieku, zredikal sa zo salaša bača Ondrej Hamuľa. Bol strýčny brat Jura Hamuľu, richtára, hádam najzagazdovanejšieho chlapa v dedine. Bača mal účty s richtárom, potom sa mu žiada nazrieť i do domu, čo robí sama žena, ako gazduje. Ondrej mal tiež dosť pekné gazdovstvo, ale bačovstvo mu bolo nad všetky gazdovstvá a panstvá.

Keď už raz bol v dedine, chcel odbaviť i vo fare, čo mal odbaviť: o pol poludní vošiel s valachom Pavkom do farského pitvora. Pavko mal v ruke veľký uzol. Keď prechodil cez dvere, búšil uzlom o krídlo, ktoré nebolo otvorené. Keby bol vedel Pavko alebo bača, že na domoch bývajú dvoje dverí, bol by stiahol ľahko rígeľ i na druhom krídle; ale o takom poriadku tamhore nebolo slýchať. Druhé krídlo, keď mu dal Pavko šuchtu tým uzliskom, temer vyletelo z pántov, zadrnčalo po dome, celá fara sa striasla.

„Azda nás len počujú, chlapče?“ posmeškoval bača. „Alebo si očaptavel? Ešte im zrútiš kaštieľ.“

„Dobre ho postavili, strýko!“ istí Pavko a pozerá po stenách, ale i po povale, na ktorej sú tri poriadne hrady. Podlaha je nie utlačená hlina, ako býva všade, ale je vyložená tľapkavými kameňmi, vykresanými i na šesť uhlov, i na štyri. Pekná robota.

I bača sa obzerá po pitvore.

„Dobre, bisťubohu. Dokonale.“ I pokyvuje hlavou, odobrujúc veľmi. Sňal klobúk, prihladil vlasy, ktoré mu robili veľmi hustú strechu nad širokými plecami. Ani ich nebolo treba veľmi prihládzať. Boli dobre rozdelené chodníkom na prostriedku a leskli sa ani zrkadlo. Neľutoval bača masla na ne. „Sním i ty klobúk, chlapče; uč sa móres.“

Pavko slúchol. Pri stene bola poriadna lavica, mala i operadlo odzadu i zboku. Sadol si Pavko na ňu, ale tak, že uzol držal v ruke.

„Sám si sa ponúkol!“ zaťal ho bača, že si sadol bez ponúknutia. Valach chcel vstať na nohy, ale mu povedal bača: „Keď sa vozíš po mórese, chlapče, maj už aspoň osoh z toho a lopni.“

Pavko, zahanbený zasa, sadol. Zle sa mu dnes vodilo, bača mu nič neprehliadne.

Čakali chvíľku, nik nechodil. Bača sa poobzeral. Móres už raz načali, nebude veľká škoda, ak mu i on urobí štrbinku. Obkračoval opatrne po hladkej dlážke, podkovka pod krpcom so zúbkami klopkala po kameni, veľký mosadzný šparcháč cvendžal v ligotavú šajbu na opasku. Bolo horšie chodiť po hladkom kameni, ako tamhore na grúni po vyhladenej pažiti.

Kedy-netedy vyšla z kuchyne farárka do pitvora. Miesila na chlieb, počula, ako buchlo čosi; myslela, že sa hádam zrútil komín, ale nemohla ísť pozrieť s cestom na rukách. Bála sa vždy, že sa musí stať nešťastie v tomto veľkom dome a dvore. Teraz sa zľakla ešte väčšmi, vidiac na lavici dvoch hrozných chlapov. Videla ich všakových i v Tesnej Bani, čo dochodili z dedín, vedela, že ukradnú z maštale kravu alebo voly, ale títo, čo vošli do domu, boli omnoho horší.

Mali čierne košele, ktoré iste nikdy nezvárali, i súkenné nohavice mali byť biele, ale sú začadené, spredku sa už ligocú od masti. Opasky ju tiež naľakali s toľkými šajbami a prackami. Len z mladšieho by boli vystali Hancko, Nácko a Vendko. Ešte dobre, že sú aspoň umytí. Tvár im bola biela, i červenala sa ani u panny. Ako vošla sem, zarazil ju zápach dymu a možno i masla, ktorého bolo na nich všade po troche. Mladší držal čierny uzlisko vo veľmi bielej ruke, v širokom, čiernom rukáve sa mu belelo okrúhle, krásne rameno.

Uspokojila sa trochu. Spýtala sa nesmelo:

„Ste potrebovali dačo?“

„Máme čosi povedať pánu farárovi,“ oznámil jej starší, s vlasmi ani žúžol, okrúhlej tvári, s tieňom temného strniska na brade a na lícach.

„Zuzka, bež chytro po pána farára,“ skríkla na dievku. „Aby prišli hneď a zaraz.“ Bolo by najlepšie, keby bol muž tu, on by ich odpravil naskutku.

Dievka spustila chytro sukňu, lebo ju mala podkasanú pre akúsi robotu, a dupkala zdravými nohami po dlážke. Mária za ten čas rátala, koľko treba, kým Zuzka príde do včelína a kým sa vráti. Len by muž nemal roja! Tak by neprišiel hádam do obeda. A zo zafúľaného uzliska čosi vymoká, iste dáky smrad, na dlážkach je už celá mláka. Ak priškrie na ne, bude treba robiť na ne lúh, lebo od vody by nepustilo.

Odbehla do kuchyne, doniesla veľký vecheť. Mala ich vždy naporúdzi. Utieraj len jednostaj v tomto veľkom dome.

„Počkajteže trochu,“ riekla chlapom náhlive, „čosi vám tečie.“

Pavko podskočil. Aby nekvapkalo na dlážku, uzol držal nad lavicou. Ona prikľakla a zberá vechťom nečistotu zo zeme. Ani vecheť nemohol vpiť do seba všetko, ostalo ako masti na mieste. Vbehla do kuchyne a posypala chytro mastný fľak popolom. Chlapi sa dívali, čo robí: ako sa chytro obracajú tie malé rúčky s ohromným vechťom.

„Pre nás sa veru mohli neustávať, ich milosť,“ dohovára jej starší, počerný. „Čo by nám urobila mláka?“

Chcela mu povedať niečo, ale zazrela, ako sa počala zasa robiť mláka na lavici. Odbehla do kuchyne po iný vecheť.

„Počkajte, počkajte, tu vám zasa tečie.“

Pavko pokročil s uzlom, aby mala miesta pri lavici. Medzitým kvapkalo z uzla po zemi, ibaže sa nerobila mláka, lebo Pavko nestál na mieste. Keď videla, že sa takto neobriadi nikdy, vykríkla znepokojená:

„Ale ten uzol tečie! Zababre mi celý pitvor!“

„Čože si ho teperil dnuka?“ oboril sa počerný starší na mládenca. „Redikaj sa na dvor!“ Otvoril dvere a vyšiel on popredku. Pavko zmútený búšil zasa uzlom do dverí; len toľko, že ich nevyboril.

„Mohli ste si otvoriť i druhú stranu,“ naúča ich ona. I ukázala im, ako sa vytiahne rígeľ, keď sa otvárajú obe krídla.

„Aká sprava,“ krútil hlavou starší, počerný. „Načo ich bolo dvoje, keď sa mohli otvárať jedným vrzom naširoko?“

Z jeho hlasu vybadala posmešok. Keď neboli v pitvore, nebála sa ich toľme, a konečne i Bohumil Valizlosť by už mohol tu byť.

„Nie je toľká robota, otvoriť na dva vrzy, len sa dovtípiť,“ odsekla mu dosť ostro. Najprv zababrú pitvor a ešte odvrávajú. „Aby ste vedeli druhý raz,“ dodala a pričapila dvere.

„Neviem, na čo by mi to bolo vedieť,“ odvrkol už i Ondrej Hamuľa zahanbený, že ich vyctila i vytvorila z domu ako psov. „Málo som sa ti navrázil do domu, a môžem ešte menej, keď si taká.“ Bolo mu tak, že by nechal faru farou a šiel na zdravú stranu, ale ho videla Zuzka, že prišiel k farárovi, keď ho šla volať. Farára už len nemôžem mať za blázna. Ale sa obrátil k Pavkovi Hudákovi a povedal: „Ale nám bolo treba krpce drať do nich? Mohli sme sa radšej ohlásiť u Mochúľa. Rifka by nás nevypšikala z domu.“

Na šťastie nemuseli čakať dlho. Najprv pribehla Zuzka.

„Ako ste obeleli! Ani ľalie!“ Vyškerila zuby, jej veselé belasé oko šiblo i na švárneho Pavka. On bol i biely, ale teraz sa i zapálil.

„I tebe je, dievča, dobre, nie ti prednovka, bisťubohu!“ Bača zabudol na mláky a vechte, čierne oči mu iskrili. Tľapol ju bielou dlaňou po chrbte. „Ale poď s nami, obelieš i ty. Čo budeš jesť a piť, všetko bude biele: i syro i žinčica. Ty nežuješ čiernu močku?“

„Hach!“ zmraštila sa driečna Zuzka, i oko bolo ako naľakané. „Vari i ty žuješ, Pavko?“ prihovorila sa mládencovi.

Pavko bol ešte hanblivý: bál sa jej povedať, čo by sa bolo pýtalo. I tento veľký domisko odoberal mu všetku smelosť. Ale bača sa nedurí tak ľahko ničoho. Odpovedal on zaňho:

„On ešte nie, dievča. Lepšie sa vraj pritierať dievkam ako močke. A má pravdu. Keby chceli mňa, bisťubohu, ani ja by jej nevzal na zuby.“

„Aký ste vy! Kde ide rozum!“

„Nuž keď vidí rúču dievku, chlapí sa chlapí, že azda preskočí strungu.“

Šibla obhoditá do domu, že jej letnica len mihla vo dverách. Veľký dvor je zas prázdny, akoby vrčal na nich neprívetivo. Ale bača sa predsa udobril. Dobré slovo so švárnou Zuzkou je nad všetky vechte i hundravé gazdiné, čo ich majú v ruke jednostaj. Na tejto máš aspoň čo vidieť. Ramená má ako váľky a z očí šibe samé pestvo. Nepríde ani k poriadnemu vohľačovi v tomto dome. Parkany vysoké a ešte dášok na nich a v dome toľká čistota!

Práve bol v tých starostiach o Zuzku, keď vošli zadnými dvercami do dvora Bohumil Valizlosť i jeho otec. Dievka ich náhlila, naľakali sa, že sa niečo stalo. Keď zazreli baču a valacha, odľahlo im.

„A čo neprejdete!“ zvolal Bohumil Valizlosť natešený. Obrátil sa šibko, otvoril obe krídla. „Prejdite, prejdite. Nebudete azda predo dvermi. I ty, Pavko, i ty,“ núka valacha. „Čo ste nám to doniesli?“

I Mária sa ukázala, čujúc veselý hlas mužov. Len čo očistila dom od nich, už ich nerozmyslený volá dnu. Stála v kuchynských dverách, chystala sa utierať smradľavé mláky.

„Doniesli sme im tuto niečo do gazdovstva, dvojictihodná milosť,“ riekol bača. „Ale ešte cedí, dneska sme ju odvarili. Nože, nechoď zas do domu!“ skríkol na Pavka. „Zas ti potečie!“

Farára zarazili tie slová; v nich badal skrytú narážku. Po dlažbe videl vakovkový prach, Marienkine neúnavné rúčky zasa čistili a posýpali. Vtiahla s ňou do domu veľká čistota, rozmohla sa po všetkých kútoch, ale pred ňou uteká pohodlnosť a, ako vidno, i priazeň farníkov. Starý pán tiež neraz nevie, kde sa uchýliť pred ňou. Pomaly začnú Badišovania pošepkávať, ak už nezačali i dosiaľ, že faru vystavali nie farárovi a jeho rodine, ale veľkomožnej Čistote. Nieto kde prijať farníkov, keď prídu k nemu po práci, nie to pozhovárať sa s nimi. Pavko nevedel, čo urobiť s uzlom. Vychytil mu ho Bohumil Valizlosť, že mu ho vezme, ale uzol bol veľmi ťažký. Len toľko, že ho nestrhol k zemi.

„Váži, dvojictihodná milosť, váži,“ zasmial sa bača. „Ešte sa neocedilo.“

„A vy ste ho vliekli?“ zadivil sa farár.

„A čo je to?“ Bača vzal uzlisko do ruky, držal ho pred sebou ako mechúr s dohánom. „Kde ho dáme?“

Ohlásila sa Mária. Premohla odpor pred nečistotou a zavolala ich do kuchyne. Bača urobil dva-tri poriadne kroky, a už prešiel cez pitvor. Vo dverách zastal, skoro spadol horeznačky, aký bol oslepený. Na ich kolibe nieto oblokov, svetlosť vchodí len dverami. Z ohniska sa dvíha dym pod krov a snuje sa do bočnej komory pomedzi oštiepky, ako tam visia v plachtičkách, aby sa údili. Kôrový krov, ktorý je o Žofii zdnuka biely a zvonku smolnatý a rapavý, do Matky božej očernie. Bača je privyknutý na čierne steny a povalu v kolibe, ale i v kuchyni doma sú steny trochu začadené. Iba v tejto kuchyni ho oslepuje veľká svetlosť. Slnce svieti do nej veľkým oblokom, steny sú obielené vápnom. Po stenách všetko biele police, na nich biely riad a na stene sa ligoce riad z cínu a medi.

Ako vojsť jemu, čiernemu, do toľkej čistoty? Zobzeral sa chytro, ako sa zbaviť uzla. Nevidieť nikde hlinu, aby zniesol toľkú ťarchu, pod povalou nemajú žŕdky. Na šťastie visí na stene váľok na cesto. Prevliekol ho, kde sú zviazené rožky. Jeden koniec položil na múrik pred čeľusťou pece, druhý koniec oprel na poleno, ktoré postavil horekoncom. Iným polenom ho podoprel zboku, aby sa neprevalilo, že váľok stál na oboch, rozšírených do kobylinky. Polien bolo dakoľko pred pecou, lebo Zuzka sa hotovila kúriť pod chlieb. Zo steny sňal lesklú ťapšu a podšmykol ju pod uzol, aby sa malo kde ociedzať.

Mária otvárala oči, ako bača gazduje v jej kuchyni, i ako chytro si vedel poradiť.

„Nech sa najprv ocedí. Keď skysne, môžu ho miesiť,“ naúčal ju bača.

Mária sa predsa len dotkla prstami nečistej plachty, otvorili ju medzi rožtekmi; cez špáru zazrela biele syro, ani novohasené vápno. Nezašiel ju ani smrad zdnuka, ovialo ju syro vôňou kvetnatej paše a čečiny. Tvár jej hneď opeknela, tmavosivé oči nehľadeli s toľkou nedôverou na chlapov.

„A nech sa dobre mávajú!“ Pozdravil ju a redikal sa do pitvora.

„Ale už idete?“ strhla sa Mária.

Bohumil Valizlosť núkal ho prejsť dnu a otvoril dokorán dvere na prednej.

„Veru ďakujem ponížene. Musím sa i doma ohlásiť.“ Pavko sa schoval zaňho a poberá sa tiež k dverám. Bohumil Valizlosť vyhodil mu na oči, že im sen odnesie. „Cedilo je plné, dvojictihodná milosť,“ buchol na kapsu pri boku všakovak vybíjanú, ovešanú strapcami. „Nemal by ho kde položiť a do pazuchy sa nesprace.“ Prešiel pitvorom vyberaným krokom, ani tanečnica. Telo sa mu hýbalo krásne. Pozerali naň ako na zjavisko iných, lepších svetov. Poézia hory, voľných rozhľadov, jednoduchých prírodných krás vtiahla s ním na chvíľku do domu, ale sa hľadí vytratiť čím skôr, lebo sa jej tu nepáči.

„Po plachtu príde moja v sobotu,“ doložil, keď bol vo dverách.

Domáci ho aspoň vyprevadili. Mária nechápala všetko, aké má korene a aký zmysel, ale mala v sebe trápny pocit, že sa pomýlila, veľmi pomýlila. Hneď v tom, že ich mala za zlých ľudí.

„Prečo sa vám nepáčilo prejsť?“ prihovorila sa im i ona, keď vyšla predo dvere.

„Páčiť sa nám páčilo,“ odpovedal jej. „Majú tam veľmi pekne. Ale sme nie súci do svetlice!“ Postavil sa pred ňu s opaskom a cedilom pri boku; rozšíril ruky že ovisli široké, čierne rukávy. Na nich celembajú remenčeky. Bačovia si ich zapnú z oboch rukávov v tyle, aby boli rukávy vyhrnuté, keď treba robiť hrudu v putire. „A veria, nieto ani kedy.“ Pozdravil ich ešte raz a vyšiel s Pavkom Hudákom zo dvora.

Vošli do fary. Bohumil Valizlosť bol zamyslený.

„Prečo letel, akoby ho hnal?“ spýtal sa naostatok.

„Indy sa pozhováral,“ riekol starý pán. „Vlani tiež dal hrudu syra, ale vtedy ju len poslal. Teraz, vidíš, prišiel sám s ňou. Chcel ťa uctiť.“

Prišlo jej veľmi ľúto. Odtrhla sa od nich a vbehla kdesi do izby. Bohumil Valizlosť šiel za ňou. Našiel ju pri obloku v plači.

„Čo ti je, Mária?“ spytoval sa, položil jej ruku na plece a prisadol si k nej. Neraz ju už zastihol takto v slzách. Bol by jej chcel nazrieť do duše, čo sa skrýva za tými slzami. Kedysi mal predstavu, že duša ženy je otvorená kniha, len prisadni a čítaj: ale už vidí, že je kniha, ale písaná písmom, aké v školách neučia. Čosi začal už i slabikovať, dakedy myslel, že našiel k nemu tajný kľúč, ale, hľa, dnes stojí zasa pred novým písmom, z ktorého nepozná ani háčka. „Stalo sa ti niečo, drahá?“ Na milý prívet neprišlo odpovede. Zato začala plakať usedavo.

Starý pán, keď prechodil pitvorom, že pôjde zasa do včelína, dopočul tiež čosi a zastal.

„Čo ti je, Marienka? Povedz a neplač,“ počul hlas synov, zvlnený horúcim citom. „Neprivyká sa ti dobre?“

„Ja som ho obrazila, Milko,“ začala naostatok vykladať. „Videl si, ako sa poberal.“ Vyrozprávala mu spretrhane, ako nepoznala, že je bača, mala ho za tuláka, najskôr zbojníka, i ako ho preháňala s vechťom po pitvore a konečným koncom vyhnala ho predo dvere. „On sa prišiel zavďačiť, a ja som ho urazila. Ja som nie súca za farárku, nebudem nikdy dobrá farárka.“

Bohumil Valizlosť mlčal. Iste i on sa zľakol, čo sa stalo. Nevedel ju utíšiť, lebo nevedel, ako by bolo napraviť chybu.

„Už sa len utíš, Marienka,“ zamiešal sa medzi nich starý pán. Nepočuli ho vojsť do svetlice a strhli sa na jeho hlas. „Veď sa on udobrí. I malá vec im sadne na nos, ale sa i udobria. Prečo ti hneď nepovedal, že je bača Ondrej Hamuľa z badišovského salaša a že doniesol hrudu syra? Bola by si mu miesto ofúkla, kde má sadnúť.“

Mária prestala plakať, i usmiala sa na starého pána.

„Ej, keby to tak bolo, Marienka, všetko na dlani, bolo by nežiaľ,“ poučuje ju starý pán, prechodiac izbou. „Len probuj čítať v srdciach, či zazrieš, čo je v ňom? Slepí, ako sme, držíme sa na parsún. Úprimnosť srdca neraz sa nám ukáže ako surovosť a neogabanosť. Faloš nám lahodí, lebo hladí po srsti. Lepšie by sme sa dovtípili, čo je v kom, nehľadieť na podobu a zovňajšok. Sedliak nás odstrkuje, lebo nám je surový, neokresaný, hoc môže v ňom byť dobrá, šľachetná duša. My zas, čo mu žičíme a naúčame ho, sa mu protivíme až do hnusenia preto, že mu povieme tu i tu pravdu, alebo mu poukážeme na chybu. Nemysli si, že on pozná priateľov prvým razom. Horký! Lepšie sa mu počúvajú úlisné reči nepriateľa.“

„Mňa už nemajú radi,“ žalovala sa. „Hovoria, že čistím stoličky po nich, keď odídu; vymetám smeti z izby, čo doniesli.“

Starý pán pohol plecom.

„Všeličo budú hovoriť. Čistota nezaškodí ani im. Budeš ty farárka na mieste, najtiaž byť dlhšie s nimi. Naučíš sa i zhovárať s nimi, a potom budú inakšie hovoriť. Len nebočiť od nich.“

Bohumil Valizlosť by jej bol dohováral, a sotva by bol urobil dobre. Takto sa učila pozerať slobodnejším okom na ľud a striasať zo seba predpojatosť, čo doniesla sebou z Tesnej Bane.

„Toho leta pôjdeme na salaš,“ oznámil jej starý pán. „Uvidíš, ako je tam pekne. Donesieme i my dačo bačovi, udobríme ho.“

Chytil ju za ruku a viedol ju k obloku. Z neho sa otváral výhľad na záhumnia, polia a ta ďalej hory. Za nimi sa rozvalil starý, šedivý Hundráč. Mária už moc ráz pozerala naň s údivom. Rozložil sa tam pohodlne, akoby sa opieral na lakeť a pozeral dolu na malý Badišov. Často sa usmieva a žmúri naň prívetivo, ale neraz ho zájde čosi, položí si na šedivú hlavu strapatú čiapku, ba i mrzkú šedivú huňu, zachmúri sa mrzute, začne dudrať, že okolo neho len tak vrie. Najmä v lete, keď sú najväčšie roboty, Hundráč sa rozpajedí pre čosi, začne hundrať, a Badišovania sa ani nenazdajú, len keď musia bežať pod kríže, kde i tak premoknú do ostatnej nite a musia ciapkať domov. Nadurené oplecká hrabáčok opľasnú a lepia sa na ramená, letnice plieskajú o listy nôh.

„Tamhore je salaš nad horou, na poľane, Marienka,“ vysvetľuje jej starý pán. „Ej, uvidíš, tam ti je pekne, hoc Badišovania nemajú ho prečo chváliť, starigáňa. Veru nie. I pre tú strapatú čiapku i pre tú mrzkú huňu. Ale najväčšmi mu môžu mať za zlé, že sa, vidíš, rozvalil práve ta, odkiaľ vychodí slnce, i zacláňa im nemilobohu na celom chotári. Slnce si videla, koľko mešká, kým sa mu vyškriabe po plece a spoza neho už potom svieti na Badišov. A predsa Badišovania ho majú ako za svojho, a veru on je za ich chrbtom falošný. Pozerá druhým okom na iný vidiek, omnoho väčší a rozložitejší, jemu, falošník, žičí väčšmi, lebo sa mu nestarie do slnca, ale ho ešte zastáva ozornými bočiskami od studeného poliaka.“

Nevesta sa rozveselila od jeho žalôb na Hundráč. Jej vážna, neraz prísna tvár sa vyjasnila. Tmavosivé oči po slzách sa leskli ešte jasnejšie. Bola zasa Mária, krajšia a milšia od tej, čo vídal Bohumil Valizlosť v Tesnej Bani, ba i vo včelíne, keď hučali včely. Oblapila starého pána okolo hrdla, druhou rukou mu schytila ruku a niesla ju k ústam.

„Neboj sa ty, nevesta, neboj!“ hladil ju nežne po hlave. „Vykrešeme my z teba poriadnu farárku.“