ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bohumil Valizlosť musel ukázať svoje šťastie svetu i von z domu. Žili dosiaľ pre seba, k nikomu nešli, nik nechodil k nim, iba ak by cirkevníci po práci alebo s oneskorenými darmi.

Popoludní po olovrante sa vybrali do školy. Bolo dnes akosi veľmi krásne. Z vŕšku nad samou dedinou viala tuhá vôňa líp: na vŕšku je cmiter v tôni stromov, najmä líp. Starý pán má mnoho roboty okolo včiel. Nadkladá im koše, aby mali kde nosiť. Dnes zas sa mu rojili. Roj vysadol na hrušku na dosť tenký konár a starý pán mal dosť roboty, kým ho dostal do slamenáčika.

Bolo im veselo, keď vyšli do dediny, ale len čo sa ukázala škola, Mária spozorovala, že muž osmutnel. To dochodilo naňho tu i tu. V prvé dni nepozorovala ten zármutok; možno vtedy bola zaujatá priveľmi inými, mocnými citmi a nemohla ani pozorovať, možno vtedy i on plával, až sa topil v tých istých citoch a nemal sa kedy oddávať smútkom.

„Čo ti je, Milko?“ spýtala sa ho.

„Ah, naše obyčajné biedy, Mária. Táto škola, táto škola!“

Zadívala sa na ňu: škola ako škola. Je trochu stará, na dachu je mach, kde sú diery, tam sú záplaty, lenže nie z nových šindľov, ale zo snopkov. Budú iste i mäkké miesta, ktoré namoknú, v dažďoch prepúšťajúc vodu ako riečicou.

„Čo jej je?“ zasmiala sa, pozrúc na ňu bez veľkého záujmu. „Tej už nič netreba, len ju zrútiť a postaviť novú.“

Veď to! Bohumil Valizlosť práve o tom dumal často, o škole. I on mienil, že niet inej pomoci, ako zrútiť, čo je dnes, a vystavať všetko od základu. Ale kde nájsť prostriedkov?

,Na škole je budúcnosť národa,‘ hovoria skúsení, predvídaví. Aká čaká budúcnosť národ, ktorý má takú školu? Bohumil Valizlosť sa striasol od mrcha dúm, zarmútil sa nad školou i nad tým, ktorý si založil také základy.

Išlo sa hore vŕškom na podstenu. Na chodníku, ktorým šli, sú tľapkavé skalky, aby bolo na čo stúpiť v dažďoch, keď je veľké blato. Dnes je sucho, pekne: chodník je tvrdý, dobre vychodený.

„Okolo Žanky sa maj pekne, Mária,“ naúča ju Bohumil Valizlosť. „Bársaká pletka jej sadne na nos.“

„Ako ju volať? Žanka, panna Žanka, či tetka?“ spytuje sa ho v pochybách.

„Sprvoti nijako, potom uvidíš sama,“ radil jej, lebo nevedel sám, čo by zodpovedalo Žanke najlepšie. Málo ju vídal dosiaľ, iba čo tu i tu počul dačo o nej. „Ona má najradšej, keď ju ľudia zovú urodzená milosť.“

Zachichotala sa. „I ja jej tak poviem.“

„Pozor, Mária! Mohla by si myslieť, že sa jej posmievaš.“

Bohumil Valizlosť odchýlil ťažké dvere, ktoré mali v prostriedku veľkú čiernu gombu na krátkej, hrubej násadke sťa hríbik o tučnom klobúčiku na svojom koreni. Okolo gomby sa šírili štvorce od menšieho v prostriedku do veľkého na kraji, sťaby vychodili od gomby, sťa kruhy sa šíria na stojacej vode od kameňa, ktorý padne do nej. Dvere zavrčali tichučko, ale čím ich väčšmi odchyľoval, škripot bol tým mocnejší. S ním sa ozvalo hlboké vrčanie Dunaja spod schodov, ktoré vedú na pôjd. Uchýlil sa v odpoludňajšej horúčave do tichého kúta na trávnu plachtu, pohodenú zarána ešte, keď Mara prišla s batohom. Mária vošla opatrne do temnistého pitvora, idúc za mužom, lebo sa náramne bojí psa, keď vrčí, a myši, keď behá po izbe. Potom ju prešiel veľký strach, keď sa rozhľadela lepšie, vidiac, že Dunaj vrčí, ale sa nehýbe. Leží trochu na boku, všetky štyri laby dovedna a na nich čierny ňucháč s kvapkami znoja. Hlavu sa mu ťaží podvihnúť, iba čo očima číha zboku, kto sa to vkráda do domu v tichú hodinu, keď iba muchy nechcú odpočinúť. Keď videl, že hostia sú v beláskach, nie v bielych nohaviciach a krpcoch, utíšil sa a odfúkol si spokojne. I oči zatvoril. Na sedliaka by bol skočil, idúc mu ňucháčom na nohy, kde sú háčky na nohaviciach.

Keď bolo tak ticho, že sa nič nehýbalo, Bohumil Valizlosť nemohol sa prevládať, aby nenazrel do zadnej miestnosti. To je učebná sieň badišovskej školy. Do nej nakukne zakaždým, keď môže, nie aby videl, aká je, ale skôr, aby nezabudol, aká nemá byť.

Dlhé stoly o nohách na kríž idú popri troch stenách, popri nich lavice z jednej i druhej strany. V prostriedku ostane hodný kus prázdneho miesta. Za dverami je veľká pec s okrúhlinou navrchu, vysklepenou ani dienko na klobúku. Okolo nej ide i venček sťa okolo klobúka, aby mali kde rozmŕzať plánky, ktoré matere dávajú obyčajne zamrznuté chlapcom do kapsy. Za pecou je hodný kus miesta, kde by mal kde vylihovať pecúch. Ale na tomto teplom mieste nevylihuje nik, lebo na ňom pochodí v zime držať triesky, čo deti donášajú dažde ráno na kúrenie. Zíde sa ten teplý kút veľmi, lebo doma nadelia deťom obyčajne surových triesok, že z nich škvrčí miazga. Rodičia si myslia, že so suchým zhorí surové, lebo sa spúšťajú na to, že z iných domov pošlú suché. Teraz je za pecou prázdno. Ale keď sa vymočia rané konope, dajú ich sem, mysliac, že za pecou je i v lete najteplejšie.

Žiakov teraz nieto, popod stoly sa túlajú len kurčatá: staršie hniezdo na jednej strane, mladšie na protivnej. Staršie už nasadili i chvostíky, vedia vyskočiť na lavicu a z lavice na stôl, kde sa v zime pestuje veda, neostanúc po nej veľa šľaku, ale za kurčatami ich ostáva dosť hodne, kde sa len obrátia. Malé sa kutia popod stôl, kvočka nad nimi kvoče veľmi hlasno, zaškrečí jedovato a rozšíri krídla, ak sa priblíži kvočka starších. Táto je nie už rozpajedená. Jej materstvo je staršie, malo sa kedy obdrať a zovšednieť. Ani kvokanie už nie je také časté a dôrazné ako pri novopečenej materi. Na stole stojí kohút ani víťaz, obzerá sa dookola, či nepríde jastrab. Keď farár otvoril dvere, kohút sa ozval mnoho ráz, čo tu hľadá. „Čo sa starieš do školy?“ kričal naň vo svojej reči. „Nevieš, že sú vakácie?“

Ale Bohumil Valizlosť nedá nič na hnevy kohúta. Pozerá na kurčatá i na kohúta, ako sa mu spúšťajú mäkké, skvelé kosy popri chvoste na bedrá, na pec i na miesto, kde prídu konope, na obnovenú, akúsi slávnostnú katedru na vyvýšenom mieste hneď pri peci. Za katedrou na stene visí o remennej slučke feruľa,^[27] s jedným lopárikom, čosi širším od dlane, s druhým ako toliarik, dierkou, aby bolo cez čo prevliecť remenček. Pri feruli visí druhý odznak školského poriadku, signum,^[28] bez ktorého nesmie nikto vyjsť na dvor, keď sa vyučuje. V kúte za katedrou sú už dôležité prostriedky školskej prísnosti, virgy,^[29] dobré lieskové prúty. Svojho času boli nové a hybké, ale v letnej horúčave uschli. Keď sa otvorí škola o Všechsvätých, bude treba narezať iných. Rastie ich dosť súcich v plote za školou.

Z druhej strany dverí je dosť dlhá lavica, ale o nízkych nohách, z hrubej širokej dosky. Je dosť dobre vyhladená. Bolo by na nej dosť dobre ležať, ale je zle, že na koho zrevú: ,Líhaj, canis tua mater!‘^[30] musí ľahnúť na ňu dolu bruchom. S obrátenou tvárou nabok pozerá od spodku, ako stojí nad ním kazár s virgasom a číta mu rozvažite, koľko švihlo palíc.

Bohumil Valizlosť prezeral si dielňu, v ktorej sa vyrába literné umenie. Mária pozerala tiež spoza jeho pleca. Bola by myslela, keby bolo kedy myslieť, že učiť znamená mučiť. Nebola v nej tá myšlienka cele povedomá, len ju prechodil od základu niečo krajšieho, vznešenejšieho od tejto mučiarne. Bohumil Valizlosť hýbal plecami a ramenami. Bol by chcel skúsiť, či bude v nich sily zrútiť všetko toto a stavať znovu od základu, niečo krajšieho, vznešenejšieho od tejto mučiarne, alebo ak nie vystavať znovu, aspoň vyhádzať stoly a poslať ich do krčmy, nízku lavicu, virgy, feruľu a signum, konope a kurčatá a potom i knihy, obdraté zošity, v ktorých sa liahne literné umenie.

Nebolo nikde nikoho. Bohumil Valizlosť zaklopal na dvere prednej. Ozvalo sa ,Voľno‘, Dunaj zavrčal trochu spod schodov, z kuchynských dverí vytrčila strapatú hlavu Mara. Keď zazrela pánov z fary, o ktorých nepočula moc dobrého, chytro sa utiahla do kuchyne.

V prednej našli pannu Žanku na krátkej stoličke, s operadlom od boku i od chrbta, ktorá slúžila predtým ako katedra, kým ju nevysúdili zo školskej izby, lebo ju chlapci vykývali z podstavca, že by bola mohla ľahko podkľaknúť pod pánom rechtorom. Keď škola dostala novú, mocnejšiu, starú prepustili panne Žanke na oheň. Ale ona je tichá stvora, kde sadne, sedí, tak si ju nechala v prednej miesto kresla, iba čo k nohám vbila triesočku, aby sa nekývali. Sedí sa jej v nej dobre na vysedenom plstenom vankúšiku. Keď sa rozloží v nej ako svedčí v nakrochmálených letniciach so stolčekom pod nohami, je povážiteľná zjavom a držaním ani Mária Terézia na tróne. Zložila chytro okuliare, schytiac čiernu šnúrku, ktorá ich drží okolo hlavy, napravila si čiernu šatôčku, spod ktorej sa tisne okolo čela pochlpený pásik šedivých vlasov. Šedivé kučerky vykukujú i v tyle, kde je zviazaná končekmi do mašličky. Na hornej pere sa brnejú fúziky, ktoré pri kútikoch ošediveli dosť hodne. Zišli pozdejšie od vlasov, preto sa nedajú zaujať od šedín, ako ani obočia nad okrúhlymi tmavými očima. Odsotila trochu stolček a urobila dva krôčiky proti hosťom.

„Moja manželka, Mária,“ predstavuje jej svoju ženu Bohumil Valizlosť.

Žanku nepredstavil žene, nevediac, ako vieme, ako ju označiť bližšie.

„Veľmi sa teším a radujem,“ odpovedá Žanka a na potvrdenie ju bozkala na jednom i druhom boku pri kútiku. Nevesta sa veľmi zapálila, kostrnky pod nosom Žanky ju pošteklili po tvári. Bohumil Valizlosť sa holí i všetci Hoľášovci, takže sa jej v badišovskej škole prvý raz dotkli fúzy, i zahanbila sa, bárs fúzy boli poctivej a šľachetnej panny Žanky. „Čože nevstaneš, Samko, keď máme, ľaľa, hostí!“ vykríkla, pozrúc k stolu, na ktorom bola chlpatá baranica.

Zrepetil sa dosť zručne zo širokej lavice s operadlom nevysoký chlap v rokoch. Sadol, spustiac nohy na zem, oboma rukami sa oprel na lavicu, na ktorej bol postlatý hrubý koberec z kozích kostrubín, pretkaný zrebnými niťami. Chlap by zazíval vďačne, ale radšej prehltol ziv z móresu; čierne oči, ako sestrine, ale trochu mútne a podbehnuté krvou, uprel na hostí; podlhovastá tvár obrátila sa k nim, akoby sa spytovala: ,Čo tu chcete?‘ ako sa prvej spytoval kohút v školskej izbe. Tvár bola ohorená, koža na nej bola ako zo starej zájdenej medi. Pod nosom sa beleli tuho hrubé podstrihnuté fúzy; menej sa belela bočná brada, pri uchu úzka, ale na lícach široká, vykrojená skoro na podobu tešličky. V nej ako i vo vlasoch, medzi bielymi vláknami ako srieň našlo sa ešte čosi i čiernych vláken. Na tvári sedela veľká prísnosť, pre ťažké oči a či pre nos, ktorý visel trochu zahnutý nadol.

„Veniam rogo,“^[31] začal, ale vidiac mladú ženu v ľahkom sivkastom čepci, premenil na každodennú profánnu reč. „Nech odpustia, že ja takto. Ale som sa musel vyvaliť trochu popoludní.“

Pozrel na nevestu; jej okrúhle líca, červené ani sladké jabĺčka, sa mu páčili. Mária nebola veľká, ale bola pekná v tvári, tmavosivé oči žiarili vnútorným šťastím, že izba o nie veľmi bielych stenách začala byť od nich veselšia. Jeho oči akoby chceli zahrať iskrami na to divadlo, ale ich zašla mútna ospalosť. Nemohol sa už udržať, musel zazívať, keď mu zišlo na um, ako sa mu chutne chrapkalo v odpoludňajšej posvätnej tichosti tohto domu.

„Nech odpustia oni, pán rechtor,“ vyhovára sa Bohumil Valizlosť, že ho prišli búriť v takú posvätnú chvíľu, ale mu predstavil svoju ženu, aby sám uznal, že sa nestalo pre kadejakú pletku.

Vtedy sa i on predstavil: Samuel Primitivus Robko, a jej muž doložil slušne: z Robkova. Mária bola veľmi vážna, ale keď počula divné mená, ledva sa mohla zdržať smiechu. Na šťastie domáci pán zašiel na iný predmet, ktorý ju zaujal veľmi a rozohnal smiechoty.

„Po obede sa zberalo ako na búrku,“ začal jej vysvetľovať veľmi dôkladne. „Zaľahla spara ani olovo, muchy tiež dojedali, ale potom akosi prešlo poza Hundráč a obišlo Badišov. Mňa zvalilo, že som musel stisnúť oči aspoň na veršík. A pani farárka si nesadkajú u nás?“ riekol stenčeným hlasom.

Postavil sa na nohy a vyšiel spoza stola, že ho mohli vidieť od hlavy do päty, ako stál pred nimi v bielom barchánovom kamizole, ale nie s rojtou okolo pása, ako u žien. Slučky z bielych galúnov sa mu pýšili na prsiach a na bruchu; tam kamizol nestačil pokryť všetko, takže medzi krajmi bolo vidno košeľu z mocného konopného plátna. Od goliera nadol, kde by mala byť mašľa, zíva na košeli dosť široký rázporček, galún, ktorým sa golier viaže, prechodí ponad ten prázdny priestor sňať sa s galúnom druhej strany. Z rázporka tam nižšie trčia šedivé kučeravé chĺpky, skoro ako na hlave, ktorými, ako vidno, zarástli prsia. Na nohách stál mocne, skoro ako za mladi. Sivkasté nohavice, ktoré by pristali mlynárovi, idú ako patrí úzkym za sáry, lenže nie čižiem, ale iba akýchsi tiež sivkastých kapcov. Zo sivého súkna ich v celom kraji nešijú, ale, dosť veľké, dodávali i s nohavicami o hrubých kuklách jeho postave dosť hodnej sily a vážnosti. Možno i preto nosí kapce, hoci je, ako spomenul, horúčava a hoc sa v nich i blchy držia priveľmi.

Postáli tak zoči-voči, rechtor a jeho hostia; ale nie dlho, lebo farár musel ísť za stôl na lavicu s hrubým kobercom, lebo tam bolo najpoprednejšie miesto; jeho žena musela si ísť sadnúť k nemu, práve keď vyratovala v mysli, koľko by vyšlo dní, keby bolo dať do poriadku štetkou a vechťom prednú i učebnú izbu tak, ako by si to ona predstavovala. Bolo jej všakovak, keď sadla na rozhorúčený koberec. Divila sa, ako obležal na ňom v najhoršej spare pán rechtor, i to v úzkych nohaviciach a kapcoch. Ale nemala sa kedy diviť. Na horúcom koberci začalo ju dosť chytro omínať. Do školy donesú deti tu i tu predsa i blchu, potom i Dunaj ich zbiera všade po troche a iste i polihuje na koberci, keď práve nieto na ňom nikoho iného. Nemohla sedieť cele spokojne, ako by sa patrilo na poprednom mieste. Bola by skákala, ale nie od radosti, keď videla, že Bohumil Valizlosť začal s domácim pánom taký rozhovor, ktorý by sa bol mohol i pretiahnuť naďalej. Bola by išla k panne Žanke pozerať, ako šije, aby sa mohla oslobodiť od koberca, ale vidí, že šitie je nie ženské na jej kolenách. Obšíva bratov kamizol na krajoch, kde sa vyrusal, prv ako pôjde do zvárky.

Samuel Primitivus Robko nemal veľmi rád mladého farára, lebo od tých čias, čo je v Badišove, rechtorovi sa robí všaková krivda. Predtým bol on prvá osoba v dedine, štedrosť a priazeň ľudí požíval sám. Od tých čias, čo je farár, všetko sa delí medzi nimi, i to nie napoly, keď sa jemu ujde z dôchodku len polovica a z darov hádam iba tretina, a najviac ani toľko. Žalovať sa žaluje sedliakom, ale tí neuznajú, lebo sú nevďační: zabúdajú chytro, čo sa natrápil s nimi, kým vbil do nich tie odrobinky literného umenia, čo sa na nich prilepili v škole.

V Ozubinách by mu boli skôr porozumeli na fare i u pánov, lebo odtrhnutie Badišova v Ozubinách dosiaľ ťažko niesli, musejúc doplácať z roka na rok, čo s Badišovom odpadlo, ale sa okúňal žalovať, keďže pri odtrhovaní obce od Ozubín držal sa dosť obojetne, ba neraz podkladal i polienka na oheň priekov a hádok. Mal v sebe nádeje, že obec uzná jeho zásluhy, a keď bude hľadať farára, jeho osobu neobíde. To boli len tajné nádeje, či na fare a po panských domoch sa nedovtípili dačomu.

Tie všetky nádeje sklamali. Badišovanov zašlo čosi, čo neočakával. Keď vystavali kostol, posošili sa a vyvolili si i farára, hoc by boli mohli povolať jeho, keďže mal tiež školy a kandidatikum^[32] by len bol prešiel dákosi po dobrej známosti a poukážuc na doterajšie zásluhy. Tak prišiel Bohumil Valizlosť do Badišova, pol treťa roka býval v komore u Strakov, kým mu nevystavali faru. Rechtor ťažko niesol, vidiac tú peknú budovu ani dáku kúriu a badajúc, že všetka priazeň a štedrota ľudí smeruje do nej. Oňho sa už nikto neozrel, akoby ho ani nebolo v dedine, hoc bol osoba znamenitá, zaslúžená, k tomu zeman ako ktorýkoľvek iný. Keď mala byť premena z vidieka, o jeho votum^[33] tak chodili vidiecki páni, ako o priazeň hoci jeho osvietenej milosti pána Mikuláša Uzdica, hlavného išpána.

Ale by bol i na to privykol hádam, hocpriam vlastná škoda ťažko sa znáša, keby bol za farára prišiel aspoň dobrý kamarát, súci do sveta, ktorý sa rád zabaví a nevyleje; alebo keď nie kamarát, keby bol aspoň ako ozubinský, jeho velebnosť pán Daniel Kuchynka, senior, ktorý sa drží povinností úradu, nestrcia nos do vecí, ktoré s ním nesúvisia, sedí doma, číta a hoďas spisuje ,Domácí zrcadlo, do něhož se pravý, upřimný křesťan pílně nahlédati a nedostatečnosti své dle něho každodenně spravovati má‘^[34] a pred večerom ide s dlhou fajkou na hrady pozrieť, či sa nerozmohli v kapuste húsenice. Miesto toho prišiel do Badišova neskúsený novotár, ktorý zadiera do všetkého, čo nemôže nabiť na svoje kopyto.

Tak teraz hneď zadrapil doň, len čo sadol na lavicu s hrubým kobercom. Ako starší, chcel ho napomenúť, že sa zodral v úrade, začína cítiť roky, strávené v ťažkej práci, že mu padne ťažko pracovať ako za mladi. Tu mu farár hneď odpovedal:

„Načo sa toľme trhajú v škole? Videl som pred exámenom, že sedeli v škole od rána do mraku. To nemôže byť na osoh ani im, ani deťom. I v práci, najmä takejto, bolo by zachovávať mieru.“

„Čo je i nezdravé, musím predsa pripraviť deti na exámen,“ vysvetľuje mu rechtor trpko, že takú vec na lopate musí vysvetľovať neskúsenému. „Rodičia na exámen čakajú, čaká i dekan, i oni, pán farár, aby sa deti preukázali. Exámen mi nik neodpustí. Každý čaká divy.“

„Ja veru nie,“ očíšťa sa farár, pozrúc na rechtora s účasťou. „Pán dekan by im tiež odpustil vďačne donáta^[35] a vokabuly^[36] latinské a maďarské.“

Mútne oči pána Robka sa očistili, tvár bez účasti ožila, i hlava sa podvihla hrdo. Ako vyšlo šidlo z nenásytného farárskeho vreca! Závidí mu úspechy, ktorými sa honosil od počiatku až dodnes na výročných skúškach, keď prichádzali i z druhých dedín počúvať ľudia, ako deti vedia donáta a vokabuly. Keď chodievali zemianski chlapci zo Smoliec a tu i tu i z Ozubín, bárs i tam je chýrna škola, k nemu pre donáta a vokabuly.

„Rodičia o tých veciach zmýšľajú inakšie, pán farár,“ odpovedal mu dosť ostro. „Nič si nežiadajú toľme, ako to, aby im deti rozumeli, čo hovoria páni medzi sebou.“

Ale neskúsený sa usmial s poľutovaním.

„A vari ich rozumejú z tých vokabulov?“ spýtal sa ho. „Oni, skúsený, majú o tej veci iný názor ako nevedomí rodičia: vedia veľmi dobre, že reči sa deti nenaučia z vokabulov. Potom latinská reč beztoho vypadla z úžitku, vytisla ju maďarská. Ja by im bol odpustil i ,Vlastenský zemepis ve verších‘.^[37] Z veršov sa deti nenaučia, kde je Čadca alebo Kremnica.“

„Vlastivedu predsa patrí učiť!“

„Patrilo by, ale bez veršíkov.“

Tu mu už začalo byť horúce. I driemoty mu prešli. Veci mu znevažuje to, na čom vlastne stojí škola a všetko umenie, ktorým sa preslávila.

„Musia vedieť, pán farár, vo veršoch si deti zachovajú, čo sa naučili. Nepočuli nikdy starých ľudí opakovať, čo pochytili v škole?“

Farár mu prisvedčil bez rozmýšľania.

„Opakujú najskôr vtedy, keď si vypijú.“

To tiež doložil bez rozmýšľania, zabudnúc, že má pred sebou človeka, ktorý má verše vo veľkej úcte a tiež si vypije, keď na to príde, lebo je dobrý a nevynáša sa nad ľudí a ich krehkosti.

Rechtor sa veľmi urazil; vycítil, že naráža naň a znevažuje mu i prácu i osobu.

„Tak by sme mohli i zatvoriť školy, keď v nich učíme samé zbytočné veci. Načo nakladať na ne?“

Zaujal ho hlboký bôľ, že práca nemá uznania, hoc v nej strávil najkrajšie roky života a prišiel po troche i o zdravie. Bol by dodal, že keby nebolo treba nakladať na školy, viac by sa ušlo pánom farárom, najmä podajedným, ktorým zavadzia škola a rechtor, ale nechcel sa tu dohadovať s pyšným. Veď sa azda nadarí príhoda naučiť ho úcte k posvätným veciam.

„Nechcel by ja zatvoriť školy,“ podskočil neskúsený, tiež už červený trochu, lebo tento rozhovor ho rozohrial dosť dobre. „Skôr by ich nedbal otvoriť dokorán všetkým, bohatým i chudobným, dievčatám ako chlapcom.“ Tu rechtor odul pery, že by chcel miešať všetko dovedna, najmä dievčatá a chlapcov. Čo má dievča na dedine zo školy? On sa vždy vzpieral prijať ich do svojej. Na dievča sa nedá upotrebiť ani trest ako na chlapca. A vôbec, dievča nech je doma pri materi, nemá čo hľadať medzi rozpustenými chlapci. „Ale by učil len veci potrebné pre život. Nie kvôli exámenu, všetko kvôli životu.“

Rechtor len prikyvoval, lebo ,nič kvôli exámenu, všetko kvôli životu‘ sú prázdne slová. Kurča sa vystatuje, že je múdrejšie od kvočky.

„Ktoré by to boli?“ spýtal sa ho.

„Učil by ich náboženstvo a potom by ich naučil čítať, písať a rátať.“

„A či nevedia?“ urazil sa rechtor. „Mohol by sa spýtať, ktoré dieťa vychodilo školu u mňa, aby nevedelo čítať. Písať sa učia chlapci. Dievčatám netreba vedieť písať. Rátať vie každý.“

Neskúsený mu uznal; videl, že čítajú i píšu: ale mu nadhodil, že v čítaní a čítaní je rozdiel. Začal mu vysvetľovať, že je nie dosť literu klásť k litere.

„Ja by si žiadal, aby žiak, keď skončí školu, vedel prečítať všetko, čo mu príde do ruky v končitom písme i okrúhlom, a aby vedel, čo číta. Z takého žiaka, myslím, bolo by niečo.“

Tu farár zadrel už do živého. Pánu Robkovi sa vyjasnili oči, i krídla na nose sa striasli. Bol pobadal i pri ostatnej skúške, ako farár podchytával deti a dochodil. Ďorď Dechtiar, dekan, sedel v lavici a počúval dôstojne. Keď sa mu zapáčila výpoveď alebo rečňovanka, prisvedčil. ,Dobre, vidím, že vieš.‘ Ale farár si zavolal chlapcov jedného za druhým k sebe, dal si čítať, že preskakoval slová a riadky. Nuž deti sa neučili predsa preskakovať, ale čítať, ako donáša poriadok, lebo mnohé vedelo naspamäť, čo číta. Pamätá sa: dal im čítať i v svetských knihách, ba tuším i novinách; ak nevedeli prečítať, skúšal ich, aká je litera tá alebo tá. On predsa nemôže učiť čítať z kadejakých kníh a novín, keď má predpísané knihy. Väčšie učia začiatočníkov najprv a — be — ab, be — a — ba, a keď ich naučili šlabikovať, k jari začnú skladať slová. V druhom roku čítanie už ide ľahšie, deti vedia naspamäť slová, celé riadky; čítajú veľmi ľahko kdekoľvek v knihe, lebo ju vedia naspamäť, len im povedať prvé slovo.

„Nebolo by to žiadať primoc?“ rozhorčil sa rechtor. „Detí je toľko v škole, že sa učiteľ nemôže zaoberať s každým osebe. Rozumieť, čo číta v akejkoľvek knihe? To nevedia deti v gramatike,^[38] nie to v dedinskej škole.“

„Dedinská škola by mala smerovať k tomu, lebo učí pre život.“

Tu sa už ohradil pán Robko. Knihy cirkevné a školské sú v takej reči, v akej sa nehovorí v dedine. Biblickú reč môže sa naučiť dieťa len časom, ak mnoho číta, i to nebude vedieť nikdy, čo znamená ,medle‘ alebo ,anóbrž‘ a ,jelikož‘.^[39] Také veci sa môže naučiť v rétorike alebo až vo filozofii.^[40]

„Oni zabúdajú, že my učíme v škole i reč, lebo dostávame deti len s rečou kuchynskou do školy: kým dieťa nevie dobre reč, nemôžeme žiadať od neho vec.“

Neskúsený sa zamyslel. Začal sa vmýšľať do stavu učiteľa, ktorý učí neumelé dieťa v neznámej reči, a uznával, že má dvojakú prácu. Bolo mu ťažko, že práve deti nášho ľudu majú nešťastie, že sa od útlej mladosti musia moriť len rečami a nemajú sa kedy len pre toľké reči prepracovať k samej veci ako deti iných šťastných národov. Preto i vychodia zo školy bez veľkého úžitku, s vokabulami a detinskými veršíkmi z vlastivedy alebo prírodopisu. Čo je takému žiakovi zo školy, keď nemôže čítať knihu o hospodárstve alebo remesle?

„O tejto veci by sa dalo ešte mnoho hovoriť,“ riekol pán Robko, vidiac ho v dumách. Tušil, že ho nahnal do takého kúta, z ktorého sa ľahko nevymotá. „I iní by vedeli povedať čo-to, aby nepadala všetka vina na školu.“

Zamĺkol i on, lebo ťažko hovoriť, keď nepočúvajú rozvažití, ale len sprosté osoby. Medzi také zarátal hneď farárku a sestru Žanku, nemajúc na zreteli, že mu plátala kamizol, kým si on odfukoval na hrubom koberci.

„Máme i my chyby, pán farár, uznávam.“ Vyslovil pokorné slová, ale nie ako začiatok múdrosti. Na nich sa chcel zvrtnúť, ako sa zvrtávajú vráta na stĺpiku, kde sa opierajú pánty. „Ale robíme, čo môžeme: to je naša mienka. Veď ani nám netečie, ale iba kvapká. Vidia, pán farár, keď je zosyp, richtár štrichuje,^[41] kurátor štrichuje, len aby nebolo ani zrnka viac od toho, čo je vo vokátore.^[42] Vedia bedliť, vedia, aby miera nebola natlačená a natrasená: ale sa zabudnú prizrieť, akú robí sedliak, oplan, faloš. Zosýpa samé zadčeky, nie veru predné zrno, a i medzi nimi samý šmäták a kúkoľ. Ešte šťastie, že sa kúkoľ černie a dá sa poznať zďaleka: keby to nie, sedliak, loptoš, by ho zosypal miesto šošovice alebo hrachu. Nuž tým nalievať rozum lievikom do hlavy? Majú ho i tak viac ako treba,“ vybúšilo z pána Robka opovrženie a horkosť na sedliaka, ako sa ho naukladalo od počiatku sveta proti poddanému ľudu, ktorý sa odsluhoval pánovi tiež, kde mohol, tou istou mincou. „Sedliakovi je dosť vedieť, kde sú dvere.“

Bohumil Valizlosť nachýlil hlavu a pozeral pred seba na stôl. Jeho žena sa hniezdila nespokojne na hrubom koberci, čakajúc, kedy sa zoberie muž. Bola by išla k panne Žanke, povedať jej, že na kapustu prišli húsenice a na šalát akési malé slimáčiky, ale sa okúňala, lebo panna Žanka práve obšívala kamizol, kde sa najväčšmi zafúľal, najskôr od potu okolo hrdla. Vylákať ju do záhrady si netrúfala, lebo vidí, že má na bosých nohách len vychodené papuče, v ktorých sa jej bude tažiť chodiť po skalkách. Bezradne pozrela na muža, čo myslí, či mu je nie dosť návštevy: tu zbadala na ňom zasa niečo trápneho, ako prvej, keď šli do školy. Tvár mu bola smutná, zronená, z očí mu hľadel bôľ, sťaby žialil nad dakým. Aký je to skrytý bôľ v ňom? Či ho ona zarmútila?

„Je pravda, že ľud je hádam neuznanlivý k svojim vodcom,“ preriekol konečne Bohumil Valizlosť, „ale sa úfam, že to nepotrvá. I jeho srdce sa otvorí lepším citom, keď sa presvedčí, že pracujeme verne na jeho blahu. Neostáva nám nateraz, ako usilovať sa dvojnásobne, aby sme dosiahli tej uznanlivosti čím skôr.“

Pánu Robkovi sa vyjasnili oči, z nich sa sypali iskry. Tvár mu očervenala tuho, i žily naskočili na čele. Bol by vyskočil a buchol na stôl. Či si má dať ešte ukazovať straku na kole, keď je už vec jasná ako na dlani? Prvej nebolo dobre, ale odkedy je farár v dedine, je už vonkoncom zle. Prvej črplo i do školy lecikedy. Odkedy je tu farár, ani nefrkne. Ale na faru tečie cícerkom, neraz sa i leje. Hoc nezavoňal na faru, vie na oštiepček, na chlp sena, čo naznášali sedliaci, aby im farár kázal pekne na pohrebe. Vie, že kurátor Drozdík doviezol okov modranského do farskej pivnice, hoc ho pokryl senom. Bača Hamuľa dovliekol hrudu syra, hoc ho z fary vypšikali. Sýty neverí hladnému a hovorí mu o uznanlivosti, keď mu škvrčí v bruchu od hladu.

„Škola je na spadnutí,“ začal sa ponosovať pán rechtor už nahlas. „Keď prší, treba podkladať na pôjde nádoby, koľko ich jesto v dome. Ešte bolo ešte, kým ich bolo kde klásť. Onedlho ich nebude kde položiť, keď ich bude treba viac, ako je na pôjde miesta.“

Bohumil Valizlosť neopovážil sa pozrieť do tváre človeka, ktorý nehovoril o ďalekých alebo blízkych nádejach, ale o biedach, ktoré sú tu, búchajú na dvere netrpezlivo. Pritom vedel, že na stavbu novej školy nedá sa myslieť teraz, ani budúcej jari.

„Taký je náš stánok vedy a umenia,“ posmieval sa rechtor rozhorčený. „Vyhodilo sa peňazí na veci, ktoré mohli ešte počkať, ale na školu nebolo nákladov. Počkáme, kým nám podkľakne, alebo padne na hlavu.“

Bohumil Valizlosť sa začervenal. Tu mu strčili rovno pod nos, že nástojil na ľudí vystavať faru čím skôr, hádam, aby sa mohol oženiť. I jeho mladé štastie začalo mu horknúť, lebo prišiel k nemu zákrutkami, ktoré obchádzali narútený stánok umenia. Vydržal v komore u Strakov pol treťa roka, nebol by mohol vydržať dakoľko rôčkov? On by bol vydržal, ale Strakovci začínali mať pritesno a, najhlavnejšie, ľud nemal vôle priložiť ruky k škole. ,Zrúti sa na hŕbu‘, napomínal ich. Oni pohli plecom ľahostajne, akoby sa ich to nebolo týkalo.

Bol sa chystal nadškrtnúť niečo o kurencoch, o konopách, lieskoviciach a dereši i o feruli a signume, ale si rozmyslel, že by nebolo na čase. Školská budova a učebná dvorana tak, ako je dnes, so snopkami, machom a dierami na dachu s učebnými pomôckami i učiteľom a jeho zmýšľaním je vlastne nič iného, ako zaokrúhlený súzvučný celok spolu s metódou výučby a výchovy a jej výdobytkami a výsledkami.

Školu ti vystavia nový duch, ktorý oživí všetko staré, kostnatené a vymetie nepotrebné a záhubné. Tak akosi by bol povedal rechtorovi. Ale nepovedal nič. Bol v ňom popud, i svedomie kričalo, ale nemohol, nemohol. Neprišiel čas hovoriť otvorene a smele, lebo nebolo vnútornej sily. To boli len podlety, pokusy, hádam i prípravy k lepším časom, rozhodnejším krokom.