ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po voľbe inšpektora zavládol pokoj v Badišove. Vlastne i pred voľbou sa všetko utíšilo. Samuel Primitivus prestal chodiť po domoch, roznášajúc veľkú slávu pána slúžnodvorského. Návšteva pána seniora v Badišove účinkovala. Sám pán rechtor ako notár napísal na konvente vokátor pánu Jonášovi Ústeľnickému ako inšpektorovi, a v pondelok ráno šiel s novinou do Ozubín. Pán senior sa zachmúril, ale iba dnuka, že si Badišov vyhliadol nie márnomyseľného starca, ako pán Valentín Pulcheríny, aby zaplnil miesto len očistom a prikyvoval na čokoľvek, ale muža slobodného, ktorý nemajúc úradu a odvislosti, vie povedať i rozumné, smelé slovo. V tvári nedal znať na sebe nechuti zo sklamania.

Richtár Hamuľa na konvente ani nebol. V piatok večer prišiel k nemu Juro Šabák s chýrom, že na holi sa zjavil medveď a dodriapal mu junca, náručného z páru, na ktorom tejto jari bránil. Bolo treba pozrieť škodu, či junec nevyničie. Ak by sa ukázalo, že je nanič, príde ho dorezať a mäso rozdeliť po gazdoch po spravodlivom kľúči, aby gazdovia nahradili Šabákovi škodu. Hoc zabolí i jeho, lebo to mäso príde posoliť i náhradou, bol rád, že nemusel ísť na konvent, pre ktorý by musel chlípať dosť horúcu polievku od pána slúžnodvorského.

V poli nadišli súrne roboty. Časy boli pekné, vybralo sa na chvíľu, žitá odkvitli, jačmene sa vyklasili. Žatva je predo dvermi, ktorá potrvá najmenej do Brtomila.^[87] V dňoch, ktoré ostávajú do žatvy, príde obriadiť sená. Chlapi tiahli pred svitaním na lúky, každý deň do iných honov a za rosy zložili trávu do radkov. Ženy varili doma a hneď za rána posielali chlapom jesť čo lepšieho, lebo je robota ťažká a potom, kosiac spolu, vidí jeden druhému dobre do dvojačiek, čo mu v nich posiela žena. Tu sa prisype bryndze na halušky a pirohy tiež nebudú suché, ale iste sa pocedí z nich omasta chlapovi dolu bradou. Chlapi, vyženúc radok, vracajú sa popri ňom zajať druhý, pri čom, aby nechodili naprázdno, rozhádžu ho kosiskom na tenšie. Predpoludním už tiahne mladá chasa, dievky a mládenci, v sviatočnom s hrabľami, prevracajú seno do polvečier, aby sa presušilo ako-tak, kým si ho gazdovia, ktorí sú v ralej, rozdelia spravodlivo a každý ho dovezie domov dosúšať ho vo dvore alebo intraviláne.

Po tieto dni Zuzka Strakovie nebola najveselšia. Chodila po veľkej novej fare, akoby jej bola striga vyjedla srdiečko. Ani si nezadudala, keď bola sama, a dnes ráno, keď dojila Rysuľu, plakala usedavo, že sa jej slzy ani hrachy kotúľali dolu tvárou. Nestačila ich utierať. Nevedieť veru, či sa dajedna neskotúľala i do mlieka v šechtári, kde sa penilo, keď doň striekalo so šuchotom z ceckov. Veru i to mlieko by zhorklo, ak padla doň dajedna, lebo slzy sú horké, horké, akých ešte nikdy nepreliala. Kde by nie? Služba je súžba, fara je nie fara, ale temnica. Cez ten oblok so železnými tyčkami pozerá do sadu a za sadom sú polia a lúky, kde si mládež dvorí v sviatočnom, obracia seno, hrabe a znáša do petrencov, spieva a šantuje. Len ona sa tu vadí sama ako palec. Ani len Ondrej neprišiel v tieto večery. Nemá kedy, príde neskoro, vstáva do dňa, cez deň robí. A, možno, na lúkach našiel inú. Nepríde ani v sobotu.

O polpoludní, keď oberala lobodu na sitko, zrazu sa vzal kdesi pri nej starý pán. Nechodil do včelína, včely sa už neroja, ľaľa, kosia im i lúky, hoc i lúky odkvitajú, lebo kukučka už nekuká. Bol v širokých črieviciach i kamizole o belasých pásikoch.

„Dačo by ti povedal, Zuzka. Ale ako ti poviem, keď sa fúkaš.“ Pozrela naň bokom. Inokedy by sa mu bola aspoň zasmiala, ale dnes jej je nie do smiechu. Čo sa má pritierať k nej? „A škoda ťa, škoda. Ako by si bola ostarela. Tvár ti je vo fercoch, ako, neprimeriavajúc, moja.“

Keď počula ,neprimeriavajúc‘, vybúšila do smiechu, ktorý ju schytil znezrady, ako sa nenazdala. Držal ju ako v kliešťach, že sa musela prihnúť, položiť hlavu na rameno, ktoré mala na stole. Starý pán počkal, kým jej prejde ten kŕč, lebo videl, že ju dusí, ale čakal nadarmo, lebo smiech sa medzitým premenil v plač.

Zahanbil sa, že je prítomný deju, aký každý, najmä žena, najradšej odbaví, keď je sám. Odvrátil sa a vytratil sa tíško z kuchyne. Zuzka sa prebrala chytro zo záchvatu, vzdychlo sa jej zhlboka, vzdychom jej odľahlo, akoby ju boli pustili húžvy, ktoré jej spínali prsia. Utrela oči a poobzerala sa. V kuchyni už nebolo nikoho. Dooberala chytro lobodu, náhlila sa, akoby bola mnoho premeškala. Zobrala kočianiky do zásterky vyniesť ich na dvor, ale sa spamätala, že bude lepšie prvej urobiť poriadok s lístím. Naliala naň vody, aby sa oplákalo, vyžmýkala ho a hrnček s ním pristavila k ohňu. S kočianikmi sa poberala na dvor.

„Či si sa vysmiala, Zuzka?“ prihovoril sa jej starý pán. Stružlikal pod cieňou kolok do dveriec na rezačke, aby bolo o čo založiť slučku pri zatváraní. Nepozrel na ňu, bol veľmi zaujatý dielom, aby vypadlo hladké. „Čakal som, čakal, kým ťa prejde, a keď si sa len smiala, šiel som robiť, aby dvercia nebúchali toľko. I sliepky vchodia do rezačky, keď je otvorená. Ešte Rysuľa prežrie pero s trávou.“

Zuzka pozrela naň, či je ozaj pravda, že ju videl iba smiať sa. Uspokojila sa trochu, keď sa stretla s jeho okom, v ktorom nebadať, že by bol zarazený. Vyhovorila sa, že jej bolo smiešne to slovo.

„Teraz ti už nevidno fercov. Smiech ich vyhladil. Tak ti môžem povedať, čo som nechcel prvej. Popoludní pôjdeme na huby.“

„Na huby, a kde?“

„Neviem, Zuzka, poraď.“

Radila mu Podliešťa, na Žiare, vo Viechach. Prestal strúhať, pri každom mene krútil hlavou.

„Kde sú dneska pri senách?“

Zuzke zabúchalo srdce, i vo vyplakaných očiach zasvietila radosť.

„Na Lúčinách, pán rechtor.“

On jej prisvedčil, že je to najlepšie. „Šli by sme Lúčinami dohora, dohora, samou pažiťou, Zuzka. Nebolo by pekne? Celá dedina sa tam obracia, iba my by sme šli, ako páni bez roboty. Neohovoria nás, že daromnikujeme?“

Jej nezišlo ani na um, či ju budú ohovárať, alebo chváliť. Iba videla, ako pôjde lúkami, kde panuje veselý ruch; opije sa vôňou pokosenej trávy a pohľadom na lúky a polia.

Po obede sa zobrali všetci, zatvorili faru. Môžu ju veru zatvoriť do samej Matky božej, alebo hádam i do Mateja. V robotách nikto nepríde o ohlášky alebo o vádzky. Ani len chorých nieto. I nevládni chrchľaví, ak sa len môžu kývať, berú hrable a prevracajú horko-ťažko seno na záhumní.

Starý pán si vzal valašku, široký klobúk o vysokom dne so širokou stuhou, ktorej málo chýba, že nevisí dolu. Na pleci má prehodený plášť, do ktorého by sa i štyria zmestili, keby ho rozšíril. Je vyblednutý ako i klobúk. Mária má čepček, ktorý sa jej jarabie na hlave ani makový kvet. Zato si obliekla skromné sivé šaty, sukne padajú rovno dolu, nenadúvajúc sa na obručiach.

Cesta lúčinami bola veľmi veselá. Ako šli hore pásom lúk, dochodili ku skupinám hrabáčok, kde raľa robila na hŕbke na svojom diele, kým sa seno nerozdelí medzi členov rale. Majúc raľa i dva alebo tri kusy, na každom sa obracajú robotníci z tých istých domov, najviac mládež. Lúčiny sa pestrejú bielymi opleckami, zásterkami i tlačenicami na kvety, ohlášajú sa spevy.

Zuzka ide za pánmi s košíkom na ruke. Tiež sa obliekla, akoby mala ísť na lúky. Je na lúkach síce, ale jej ťažko pozerať zboku, ako sa obracajú iní. Ako by sa sladilo zamiešať sa medzi iných a byť znovu, čo bola vlani, zalanským a čo zasa bude onedlho možno. Teraz je vo fare, za železnými prútmi, kde sa sama pýtala, že sa pri mladej panej naučí dačo lepšie okolo domu, prv ako sa vydá.

Na lúkach bol i richtár Hamuľa. Mal kabátik bez rukávov o tulipánikoch. Neodopäl ani opasok, ale ani nehrabal. Stál vážne, držiac hrable ako dlhú palicu ozubeným stĺpikom dohora, a prizeral sa, ako šantovná chasa zhrabuje seno na hŕbu. Nejednému, zabratému v práci, hodia na hlavu náruč sena, že sa zmätie pod ním a nevie, kde sa obrátiť.

Richtár podišiel na chodník, ktorým prichádzali, podopieral sa na hrable ako na palicu.

„Vari nám idú pomáhať?“

Jeho okrúhla tvár sa usmievala, zažiarená od slnca. Oči mu nesvietili, ako vtedy, keď musel z úradnej povinnosti sedieť pri bachratej zájdenej fľaši, ale ani nepozerali mútne, krvou podbehnuté. Vidno, vie uhovieť i povinnosti, i neprebrať sa pijatikou.

„Prišli sme len pozrieť, čo robíte. Od nás lahodná pomoc.“

Bohumil Valizlosť mu dal ruku, i starý pán.

„Lahodná ako lahodná.“ Podoprel sa druhou rukou o bedro, pod široký zánovný opasok s lesklými prackami. Bol pekný, mocný chlap, vysoký a plecitý. Cifry na nohaviciach siahali mu odzhora temer do polkolien z červených tulipánikov a koliesok okolo strednej cifry zo širokej zelenkavej šnúry. Vykračoval si v krpcoch po strnisku voľne a svižne ani mládenec. Panej sa len dotkol čiernymi očima. Bola nevysoká a tenká, nieto na čo veľmi pozrieť. Ale si lepšie obzrel Zuzku, svetlovlasú, vysokú, strojnú v úhľadných krpcoch. Medzi úradnými starosťami počul čosi, že budúca nevesta je vo cviku na fare. Ak je to ona, pristane do domu, ani nebude dlho vo fare. „Ej, dievča,“ mihol na ňu usmiatym okom, „zapriahneme i teba takto.“ Ukázal na dievky, ktoré teraz pilne hrabali, okúňajúc sa vystrájať šanty pred farárovci. „Vidíš ich, ako sa usilujú: ani sa len obzrieť v robote, nebožiatka!“ Dievky hrabali na preteky, držali dolu hlavu, ale sa ticho chichotali.

„Aké sú sená, richtár?“ zahováral ho Bohumil Valizlosť, aby odviedol jeho pozornosť od hrabáčok.

Richtár sa odvrátil spolovice od Zuzky, ktorá sa začervenala až po uši, keď ju oslovil richtár pred toľkým svetom. Dosiaľ mu vyhýbala, ako mohla, okúňala sa pred ním. Odteraz sa nebude pokrývať pred ním. Ondrejov otec sa jej veľmi zapáčil.

„Sená sú na div. Statok nebude mať biedy. Krmu bude dosť, a dobrého. Ale ľuďom, neviem, ako bude. Oziminy vypreli, na jariny sneť padla a švábka, nevedieť, či nebude hniť ako vlani. Jar bola mokrá, nenakotilo sa jej ako svedčí. Vyhúkla do vňati. Zbožie nebude podsýpať, ale prebité trávou dá aspoň dobrý krm statku.“ Po tomto krátkom prehľade vyriekol opatrný súd, nechcejúc ani chváliť bez poriadku, ani haniť úvalom. „Keď statku nechýba krmu, nám tiež bude nie najhoršie. Čo nám chýba na statku, vyrobíme.“

Hore vyššie natrafili na raľu drozdíkovskú. Kurátora tam nebolo, ale podišla k nim sama gazdiná. Bohumil Valizlosť by si ho bol žiadal vidieť medzi raľníkmi. Dedina mu nebola Badišovom bez Drozdíka. Spýtal sa jej hneď, kde je.

„Kade-tade, dvojictihodná milosť.“ Potrhávala stuhu na dienku čepca. Bola dosť široká, ale na šťastie nie jarabá. Bohumil Valizlosť sa strhol, keď počul o ,kade-tade‘. Nakoľko vedel, dnes Drozdík nemal úradného ustávania. „Na akési lúky šiel, i chlapca vzal. Ja tu sama, dvaja chlapci na druhom diele a hore musel ísť strýk Chystko.“

,Musí byť nie malá vec na tých lúkach, keď šiel na ne, a tu nechal všetko tak.‘ To si Bohumil Valizlosť len myslel. Nechcel ešte väčšmi badurkať ženu.

„Poďme i my, poďme!“ Všetci pozreli prekvapení, že starý pán ich súri; on, ktorému je nie nikdy náhlo. I nevesta pozrela naňho s opovržením. Nebadať na ňom, že by mal vážnu robotu pred sebou, deliť seno medzi raľníkov, robiť štvrtiny, osminy, až ta hore kdesi na rebríčku delenia po štyriašesťdesiatinu. Vybral sa naľahko hore lúčinami, pozerať, ako iní hrdlujú, a zabávať ich. „Máme ešte kúsok.“

I tak sa pobrali. Ale Bohumil Valizlosť nemohol už veriť, že by otec mal len výlet pred očima, keď ho zriaďoval. Spomínal ho už dávno, ale veľmi sa pousiloval, aby bol práve dneska. Išli popri skupinách ľudí, pozdravujúc, ale už nezastali, iba raz pri richtárke.

Farár nedbal na otca, podišiel k richtárke, tiež vymladenej, ale oblečenej veľmi skromne.

„Richtára sme tam dolu našli.“

„I môj vyšiel veru, hoc mu nedochodí. Prichodí kurensov deň po deň na richtára, neraz i šupasníci. Ak nieto v richtárskom dome nikoho, nemá ich kto poslať ďalej.“

Bohumil Valizlosť mienil:

„Dačo by mohol pomôcť i boženík Koreň alebo Smelec.“

„Z Koreňa je nič. Ani nechodí teraz do úradu pre čosi. Smelec nepríde v roboty, iba keď prší. Tak je všetko môjmu na hlave.“

„A pán notáriuš?“

Richtárka pohla plecom, pozrela významne na farára.

„Nie je odchodný od Koreňa, najmä keď môjho nieto. I fúka sa teraz. Od tej voľby: že vraj môj naschvál neprišiel na konvent. Takú má môj pomoc! Keď príde z lúk ustatý, musí doma doháňať.“

Tu sa zastarel starý pán. Bolo mu richtára ľúto.

„Keď je tak, nemal by ísť na lúky. Má synov a vás, poradili by ste si bez neho.“

Pokrútila hlavou. Ľahko môže radiť, kto nevie, čo je vo veci. Pristúpila bližšie a zverila sa im, ale aby to medzi nimi ostalo.

„V našej ralej sú mrcha ľudia. Pri delení sa povadia zakaždým skoro, a koľko ráz sa nepobijú. Vlani i kosami leteli jeden do druhého. Nuž môj medzi nimi. Najviac vyhorí od jedných i druhých, keď ich tíši. Ale oni zasa len, aby prišiel, že sa bez neho neobídu.“

Bohumil Valizlosť sa zadivil.

„Nuž pri senách sa vadia, pri božom požehnaní!“

„A čo im je požehnanie! Každý by chcel viac. Máli sa mu, čo má.“

„Poďme, poďme!“ Starý pán začal veľmi náhliť.

Richtárka až teraz zbadala Zuzku a kývla jej veľmi prívetivo. Prezerala si ju tu na lúke, vyriadenú, s košíkom na ruke a so skromnou okúňavosťou na tvári. Richtárka sa jej usmiala.

„Nikdy neprídeš do nás, dievča!“

„Veď prídem.“

Bola to len zdvorilosť, i to volanie, i to sľubovanie. Richtárka vedela tak dobre, že Zuzka nepríde k nim, ako Zuzka vedela, že ju Ondrejova mater volá iba očistom. Nepatrí dievke chodiť do domov, kde majú mládencov, tobôž toho jedného, ktorého má nad všetkých, všetkých.

Zuzke zatrepotalo srdce, keď podišli hodne k najhorším dielom. Medzi dievkami zazrela Ondreja. Dievky mu prihrabávali seno, že ho bola za ním hodná hŕba. Mnoho sa obšmietala okolo neho Hana Zádrobovie. Zuzke sa menilo pred očima, hŕba sena akoby sa pred ňou vlnila, ako živá. V nej videla závisť a skrytý úskok, ako číha na jej ľúbosť a Ondrejovu vernosť. Darmo číhať úskokom, kde je na stráži vernosť a ľúbosť. Ondrej sa neobzerá na vresky a šanty upriamených falošníc okolo seba. Hľa, nehanblivá Hana začala sa socať s inými. Dala sa sotiť do hŕby sena, a hoc veru nemusela padnúť, vyvalila sa náročky k samému Ondrejovi. On delil spravodlivé nôšky na hrabliach po petrencoch rad-radom, ako iní chlapi, bedliac, aby sa všade ušlo jednako. Ani sa neozrel o Hanu, iba čo jej prihrnul celú kopu na driek a na hlavu. Hana zvrieskala.

„Pán boh pomáhaj, deti!“

Na nepevný hlas starého pána rozjarení tam pri sene sa obrátili. I zaďakovali chórom. Hana Zádrobovie odhrnula seno z hlavy a videla, kto prišiel k nim. I Ondrej sa obrátil. Zazrel ju, zdvihol klobúk a obrátil sa celkom. „Pán boh uslyš!“ zvolal on sám, dosť hodne za inými. Alebo zaďakoval s nimi spoločne a teraz, keď videl ju, ďakoval osebe? Siahla do vrecka pod bielu zásterku, vytiahla neveľké jabĺčko, na jednej strane temer biele, na druhej s ľahučkým ružovým nádychom. Priložila ho k nosu, akoby ho voňala, lebo voňalo sladko-kyslasto, ako voňajú včasné, sklené jablká. Zasvietilo mu oko radosťou. Nebyť tu týchto všetkých! Vedel, čo znamená jabĺčko, čo ukázala. Len on sám vedel, nikto iný, i ona.

Vyšli pod Holé lazy. Zelenali sa úložitou úbočou ani menivý, čudný koberec, lebo vietor ho rozčesával vo vlnkách, ktoré leteli kdesi ta do tône pod mladú svrčinovú hôrku. Po chrbtoch a hladkých hrebienkoch vĺn vozilo sa slnce, šmýkalo a prelievalo, miešajúc do zelene tu blesky smaragdu, tu nežné zásvity sivkastého hodvábu. Koberec v prostriedku mal jarabé tkanivo v kolieskach, z nich sa potom tiahla menistá stuha záružliny a nezábudok popri jarčeku, ktorý vytekal z pestrého kolesa.

Tu s vôňou lúčin sa už miešal dych hory, sviežej čečiny a smoly, ktorá sa leje v čistých blyskotavých slzách dolu šedastou kôrou, sťaby padali perly. Obzreli sa, kadiaľ všetko išli dohora. Lúčiny sa prestierajú dlhým pásom temer odtiaľto medzi oboma úbočiami až tadolu, kde sa snímu vo vrbinovom kričí. Tadiaľ idú chodníky dolinou a hrebeňmi, skadiaľ sa vyrojilo to robotníctvo, čo sa hemží pestrým kvietím po skosenisku. Úľa nevidno, skadiaľ sa to všetko vyrojilo. Bude tam kdesi za vrbinovými plotmi v podolku zelených strání. Na úbočiach utekajú zbožia tiež kamsi vlnami do iných chotárov až hore po tmavý plot hory, z ktorej sa spúšťajú skalnaté jarky i skalnaté cesty a kiare do doliniek. To všetko patrí Hundráču, ktorý — stadiaľto zjavne vidieť — nerozvalil sa hocijako, ale sa pokryl temer po prsia tmavým pokrývačom. Ten mu je na miestach priširoký, robí záhyby a pazuchy a tam už nestačí pokryť veľké krpce, na ktoré sa už nič nedostalo ako skália.

Prešli spodným krajíčkom lúčiny trochu dohora, keď tu spoza briežka vyšiel Janko Drozdík, akoby bol zo zeme vyrástol. Bol zamyslený, ale ako ich zazrel, zobral sa dovedna a pozdravil.

Bohumil Valizlosť, idúc popredku, zazrel ho prvý.

„Odkiaľ ideš, Janko?“

„Bol som na našej lúke tuná za Machnatou.“

„Pokosili ste?“

Janko pozeral vážne na farára, alebo skôr starostlivo.

„Nekosíme ešte. Nedozrela vraj tráva. Najskôr ju skosíme, keď i Holé lazy.“

Zamĺkol, obzeral sa v rozpakoch po nových výhľadoch, ktoré sa mu podstrčili pred oči, najmä po Hundráči. Ale mu nevidí šedivú hlavu, zastrelo ju mocné zaokrúhlené plece. Bol by čosi povedal ešte, ale sa okúňal.

Starý pán bol pyšný, že je na vrchu, i klobúk si hodil nabok, vystatoval sa s kepeňom na pleci a valaškou.

„I my, Janko, ideme sa motať kdesi okolo Machnatej. Keď si tu, mohol by si nám ukázať, kde je. Ideme na huby: bude ich tam dačo?“

Janka rozradoval veľmi starý pán, že sa naň odvoláva.

„Bude ich viac ako inde. Machnatá je ďaleko, sem ide málokto na ne.“

„Tak nás odvedieš? Táto Zuzka má dlhé vlasy, ale krátky rozum. Ešte zablúdime v toľkých horách pri nej.“

Zuzka bola teraz dobrej vôle. Keď spustila ruku nadol, mohla pod ňou omacať jablko s ružovatým nádychom. I Ondrej sa veľa neobzeral na Hanu Zádrobovie, keď sa mu vykopŕcla nehanblivo skoro pod samy nohy do hŕby sena. Keď starý pán spomenul jej dlhé vlasy, ktoré mala pekné, bola by sa zachichotala, nebyť tu mladí. Má dlhé vlasy, ale zato ani rozum nie je celkom krátky. Má ho pre seba a nedá si ho merať rífom ako vlasy. Nech bude v schovanke.

Bohumil Valizlosť neodobroval, že starý pán chce vrátiť Janka. Jeho mať sa bude ešte žalovať, že pre faru mešká robotu nielen otec, ale i syn. Ale starý pán nedal na jeho výstrahy nič. Rozpustil sa v ľahkomyseľnosti ani mládenec.

„Čo by tam zmeškal, že nás odprevadí! Janko má mladé nohy, príde ešte dosť na Lúčiny do večera: a tam hore ho odmení do tých čias strýk Chystko. Či nie?“

Janko prisvedčil radostne a hneď sa obrátil. Išlo sa popod Holé lazy, kde sa zastavili na medzi alebo skôr dúbravke z lieštia, pod ktorou idú úvrate záhonov a záhončekov pod ovsíkom s prázdnou riasou. Ale onedlho napuchne i ona mladým zrnkom v mlieku, lebo z každého závitku visí prášnikový tobolec.

Zuzka sa s košíkom na ruke sponáhľala, prebehla gazdov, až sa našla pri Jankovi. Išlo sa im veselšie takto párom. Janko prepustil švárnej dievke rovný chodníček. Pozrela naň zboku, jej sivé oči sa mu usmiali uznanlivo, že pre ňu kráča trávou, obkračujúc krtince, kde-tu mraveniská.

„Janko, čo ti je? Neschodí z umu to perečko?“

Bol by ju mohol zaťať mrzkou novinou, že perečko dala panna jasných očí nielen jemu, ale i Ondrejovi. Ale perečko mu dnes nebolo na ume.

„Nezadieraj, Zuzka, mám inú starosť.“ Slová zneli smutne, dievka pozrela naň zarazená. „Otec šiel za Holé lazy s kosou, a nekosí. Čaká na Čuhárčanov, lebo nám prekosili vlani na dve kosiská. Ak sa povadí s nimi, ešte sa pobije, ak prídu. Tej kosy sa bojím. Nedoniesol ju kosiť trávu, ja viem. Šiel som s ním, lebo som videl, že sa neporobí dobre. Ale ma odohnal na lúčiny, keď bolo vidno vozy Čuhárčanov, ako idú.“

„Čo mi nehovoríš? Tvoj otec je taký?“ Tu jej zišlo na um, že má červenkavé vlasy. Ej, veru, kto ich má také, nie nadarmo ich má. V ňom chytro zovrie mrcha vára a vykypí znezrady taká horúca. Daj si pozor, kto si blízko, aby ťa nepopieklo. „Vieš ty čo, Janko. Starý pán mu nedá lapať kosu, ani vadiť sa mu nedá. I mladý mu ho pomôže krotiť. Poďme chytro, doveďme ich k nemu.“

„Zuzka, Zuzka, nemáš ty krátky rozum! I ja som tak premýšľal, keď som vás stretol.“

Bolo mu veselšie, i zasmial sa. Zuzka mu pohrozila.

„Čidali! Rozumom treba len pohnúť, aký je, taký je. Ak je krátky, narastie. Bude ho dosť pre Janka i pre iných, čo sa obzerajú za perečkami.“

Keď sa mu zastrájala, pochlapil sa i on. Pošepol jej, že tých perečiek bolo viac. Doniesla ich hrdá panna veľmi jasných očí.

„Vlasy mala ako ty, Zuzka.“

Osmelil sa a pozrel jej ukradomky na hlavu. Na nej by sa vlnili vlasy ani lesklý hodváb, keby ich nebola stiahla do hrubého vrkoča. Bol hrubý a mocný. Bolo by z nich zvýšilo i na omotky, keby chcela. Malo by jej čo tancovať popri tvári. Ona mu chvatla zakrádavý pohľad a usmiala sa pod nos. Nesmelý mládenček, ľaľa, začína sa osmeľovať.

„To budú panské vlasy, inakšie.“

Janko sa osmelil.

„Inakšie sú tvoje, dlhšie aspoň o dve piade, i viacej ich máš.“

Povedal, čo hádam nemal povedať, znepokojil sa veľmi. V tvári mu bolo horúce. Zasa pohľadom šuchol o jej tvár, zdravú, veselú, veru skoro bielu, ako panny, lebo nemala kde ohorieť. Vošla doň veľká smelosť a vysotila z úst, čo tam kdesi pletie na jazyku.

„I krajšia si, Zuzka, ver mi, lepšie v sebe. Poniesla by si ju vo výsypku. I oči máš krajšie. Pozerajú chutne.“

Bolo jej do smiechu. Veď jej povedal toľko, viac ešte ako kto iný.

„Vidíš ti ho, tichú vodičku: ako vie stýbať pekné slová jedno k druhému. Nebola by sa nazdala. Len či je to všetko pravda, Janíčko?“

„Pravda svätá, Zuzka!“

„To sa ja tebe páčim!“

Zasmiala sa, i hlások sa jej premenil akosi. Podskočil z nižšieho pántika na vyšší.

Pozrel na ňu ešte raz pozornejšie od neveľkých krpčekov, ktoré veľmi strojne kládla jeden k druhému, až po mocné plecia.

„Páčiš sa mi veľmi.“

I v dievčati zatrepalo srdce. Priznanie mládenčeka, hoc má mlezivo na gambách a tvár holú ako dievockú, pohýbalo jej srdiečko, ženúc ho na kvetnaté polia.

„Prečo si mi to nepovedal prvej?“ Pohol plecom.

„Načo by ti bol mal povedať? Nie som z tvojej vrstvy. Iní ti to povedali lepšie, ja viem.“

Tu by sa už bola rozosmiala, že by sa ohlásilo od dúbrav, ale neboli sami. Neďaleko za nimi išli iní. Nemali by vedieť, o čom rokujú oni napredku.

„Ako lepšie, Janíčko?“

„Hm, čo ja viem. Mne sa tak mätie, že čo sa páči len takto, čo sa každému môže páčiť, nie je ako to jedno, čo sa páči len jednému. Ja viem, Zuzka, inakšie sa ty páčiš Ondrejovi, inakšie ako mne. On by ti to povedal inakšie, hoc i slová by boli tie isté. Inakšie by si ho ty počúvala. Nie ako mňa tuná.“

Zvážnela Zuzka. Slová sa dotkli veľmi vážnej veci, o ktorej možno i premýšľa dakedy, ale jej nepríde na koreň.

Povedal jej to viac ráz, každý raz, keď sú spolu, ale nikdy tak sladko, ako prvým razom a ani raz tak mocne ako ostatný raz. Čakala ho, ako mu sľúbila, bárs už nechýbalo mnoho do polnoci. Gazdovia zišli z voza ustatí, ledva čakali dostať sa čím skorej do postele.

„Nezabudni dačo vo voze, Zuzka. Tam je i môj plást,“ napomenul ju starý pán.

„A dobre zavri. I bránu, Zuzka,“ dodala mladá pani.

Stavia sa smelou a vraví, že v Badišove nieto zbojníkov, ale sa predsa bojí, ak je brána otvorená, že prídu hoci z druhých dedín odviesť Rysuľu. Vniesla do pitvora plášte a kepene, za ten čas Ondrej obrátil voz a kone za uzdy viedol zo dvora. Išla za ním zatvoriť bránu.

„Zuzka, sľúbila si mi, že ma budeš čakať,“ riekol tíško, keď vytiahol na cestu. Nemajúc putká, zviazal koňom predné nohy liacami. „Tu je tak pekne, krajšie, ako pod tým oblokom so železami.“

„Ondrej, noc je, teba budú čakať doma, mňa vo fare. Vieš, čo mi povedali.“

„Viem, pôjdeš hneď. Len poď na chvíľku!“

Neozvala sa mu, skryla sa za voz. Obišiel okolo voza, nemohol jej nájsť. Ani vo voze jej nebolo. Učupila sa pri prednom kolese z protivnej strany. Prestal ju hľadať, ale zohol sa popozerať pod vozom.

Hoc nebolo mesiaca, videl, ako sa čosi černie za kolesom, ale nie až po zem.

„Pri kolese si, Zuzka. Nebuď taká.“ Schichotala sa, lebo ho mala. Nebude môcť prísť k nej pre voz. Vošiel do voza ticho a prešvihol sa na druhú stranu. Ale ona mala čujné ucho, kým prišiel ku kolesu, ona už bola pred koňmi. Presvedčil sa, že ju už nechytí.

Vytiahol lônik a sňal spoza neho prvý lievč. Prišiel s ním pred kone, ale ona už bola za zadnými kolesami.

„Nenazdal som sa, Zuzka, že ma budeš mať za blázna dneska večer.“ Pobral sa ako za ňou, ale zastal pri vrátach a lievč vložil do tej špáry, čo sa urobí pri pántoch, keď sa vráta otvoria. „Už je darmo. Nebudem ťa naháňať, ale si ver’ zachovám.“ Lônik vstrčil na miesto, odputnal kone a ťahal hore cestou. „Čakaj, kedy ma uvidíš. V piatok idem do Prešporka.“ Potiahol kúsok dohora tak, že voz bol na krajíčku, pri samom garáde. Zaputnával zasa kone liacami. Odvrával si pri robote sám sebe. „Ale to videl ktorý človek, najprv sľúbiť a potom sa schovávať. I ja sa viem schovať, neboj sa. Aj pôjdem raz do Prešporka, ktovie, či sa neohlásim i v Pešti. Ani sa chytro nevrátim do Badišova; čo ma doň? Jesto dedín i bez Badišova!“

Keď odišiel spred brány, bolo jej ľúto, že ide šomrajúc. Naľakala sa i Prešporka a Pešti a najväčšmi ešte tej druhej dediny. Tam veru sa sotva budú schovávať za voz.

„Ani nepovieš ,Dobrá noc‘, Ondrej?“ Jej hlas nezvonil tak veselo, ako indy.

„Mne sa minuli dobré noci. Odteraz budú mrcha noci. Nepoviem ja dobrá noc, ale najskôr: ,Ostaňte tu zbohom.‘“

„Var’ by si to urobil!“ V jej hlase bola veľká výčitka.

„Nebol by ani prvý, ani ostatný.“

„Za moju vernú lásku!“ Bolo cítiť, že slzy sú nie ďaleko.

„Pekná láska, čo sa skrýva poza vozy: nie žeby prišla, povedala: ,Tu som.‘ Beztoho vložili do obloka železá a k obloku sa treba driapať po rebríku.“

„Ondrej, nehnevaj sa!“

„Prečo utekáš?“

Neodpovedala mu. Nahneval sa veľmi.

„Vidíš, aká si. Ani ústa nechceš otvoriť. A môžeš sa už neduriť, nezjem ťa. Môžeš tam stáť do rána, neprídem k tebe. Ale ma budeš prosiť.“

Zaťali sa, ona pri bráne, on pri voze. Jej bolo náhlo ísť do domu, jemu nebolo náhlo, bol opretý o voz. Ale kone sa potrhávali. Nebyť liac okolo nôh, boli by sa i pobrali kade ľahšie.

„A ja ti, Ondrej, i tak poviem dobrú noc, hoc si ma i hrešil. Ja som nie taká. Ani sa nedurím, ale sa bojím, že ma budú čakať.“

Zasmial sa jej pohrdlivo.

„Nedurí sa, a skrýva sa za voz! Neboj sa, neprídem ti, iba ak ma zavoláš.“

Postála, pochybujúc, či by to bola pravda. Keď sa nehýbal od voza, bolo jej ťažko. Prišlo jej ľúto, naľakala sa, či už koniec vzala ich ľúbosť. Začala zavierať vráta, pomaly, pomaličky. I škrípali trochu. Veď on príde, keď ich počuje škrípať. Ale veru neprišiel. Tu, keď už neboli ďaleko od piliera, zasekli sa. Probovala ich potisnúť, ale sa vzopreli. Vyrozumela hneď, čo je vo veci, že v pántoch zavadzia čosi. Mohla ísť a vyňať triesočku, ale nešla.

„Ondrej!“

„Čo takého?“

„Nemôžem zavrieť vráta.“

„Čo ma do nich?“

„Poď, pomôžeš.“

„Voláš?“

Neodpovedala. Ale ani on nenaliehal. Prišiel k nej. O vráta sa ani neozrel. I ona sa pritúlila k nemu. Ale sa hneď strhla, že bola pridlho pri vrátach. Hašterili sa podaromnici, mnoho času zmrhali pre strach. Sama ho oblapila okolo hrdla, vybozkávala ho.

„Hneváš sa ešte? Pôjdeš do Prešporka, do Pešti?“ Za každou otázkou ho bozkala verne. Poodstúpila od neho, on ju ešte držal okolo pása. Bozkala ho ešte raz. „A teraz už poďme, holúbok!“ Vykrútila sa mu, pobehla k pántom a vyňala lievč. „Tu ti je, čo si stratil.“ A už bola za vrátami, že ich privrie.

„Zuzka, Zuzka!“ Nohu vložil do vrát, že ich nemohla privrieť. Myslela, že bude ešte pýtať na rozchodnú. Ale nie, podal jej voňavé jabĺčko. „To som ti doniesol z Ústeľníc. Bol som na samom vrcholci poň. Boli by ma dali stiahnuť, nech ma chytia.“

Odchýlila dvere ešte raz a nadložila mu ústa za jabĺčko. Keby ho boli lapili na jabloni, boli by ho dali stiahnuť. Striasla sa predesená. Zabudla sa domyslieť, že na jabloň išiel, keď sa stmilo.

I teraz položila ruku, kde je jabĺčko. Čo by povedal mládenček, keby vedel, že ho má? Ale on zamĺkol. Zabudol už i na to, že jej prvý povedal, ako sa páči jemu a ako Ondrejovi. Myseľ bola pri otcovi a pri kose, i ako ho zakríkol, že prišiel za ním.

Vošli do hory. Po úpeku prešlo ich až chladom. Janko sa dal chodníkom vpravo, ktorý sa drží krajíčka hory.

„Tu nájdeš húb, Zuzka, koľko len chceš. Najviac plávočiek a ak by niekde hríbček. Ak chceš, ja ti ich nazbieram a budem ťa tu čakať. Povieš mi, čo robí otec.“

Chodník zasa vyšiel z hory. Hora sa šírila napravo, až na sám vrch. Pred nimi už boli samé lúky. Ukázal im, kadiaľ ísť, ak chcú nájsť jeho otca. On už nemôže ísť ďalej, lebo ho otec odpravil na Lúčiny.

„No, len choď, my už potrafíme. Možno vás ešte zastihneme na Lúčinách, ak otcovi bude náhlo.“

Janko by bol zahúkal od radosti, že pri otcovi bude starý pán.

Urobili dosť málo krokov, a už boli ako v inom svete. Holé lazy a Machnatá zastierajú Hundráč, akoby sa bol podel dakde. Kopce, jemu ani do členkov, odpratali ho z výhľadu, akoby ho ani nebolo na svete. Tu na tejto strane jesto tiež Hundráčov, ale sú ďaleko. Iba sa dívajú zboku, podporujúc bedrá na rubársky kraj, lebo je vraj veľmi chudobný. Tu bližšie sú samé také vršiská ako Holé lazy a Machnatá alebo hen Vaskovec, že by ich Hundráč preskočil, ale hupkom, kedykoľvek. Preto ani nevidno mnoho stadiaľto. Zo Zácelia dolné domy a drevenú vežičku. Posadinu zastiera Vaskovec. Pod ním samým sa blyští kúsoček rieky medzi stromovím: zabožil by sa, kto vidí odtiaľto ten bleskot, že to bude najskôr močidielko, z ktorého práve vyťahali konope i so žabími perinkami. Z Čuhár nevidno mnoho; z hornej veže len dutinu, z dolného kostola i kúsoček dachu. Vidno cestu popri vyjedenom jarčisku do Ústeľníc, ale kaštiele sú za kopcom. Z Hrabovca nevidno ničoho nič, iba krčmu ,Na mýte‘, ktorá stojí ako stráž, kde sa cesta odráža k dedine a či vychýrenej píle. Veru tak, rubársky kraj z Holých lazov a Machnatej je pustý, sťaby v ňom nebolo vtáčka-letáčka. Pravda, na poliach poznať, že tu veľmi pilná ruka pracuje neúmorne deň a noc.

Ale pohľad z týchto lúk nadol je úchvatný. Možno, keď v rubárskej nebolo ľudí, len medvede, tieto lúky boli hoľa alebo polianka, na ktorej sa medvede hrali. Zaberaví Čuhárčania vyťali horu spod polianky, urobiac si z rúbaniska lúky. Spúšťajú sa nadol, temer ako po dachu. Ba tam dolu nižšie na jednom mieste je kiar. Čuhárčania sú veľmi priemyselní, hláča vraj vedia preobliecť za hlavátku: tak i tieto lúky, hoc vysoké, kosievajú pred žatvou a potom, keď podrastie na kosienkach mládza, prenesú na ne salaše s ovcami a jalovizeň, korarujúc ich neraz až do Všechsvätých, ak nepríde včas zima.

Kurátor, keď odpravil syna a ostal sám so svojou kosou, prešiel zo svojej lúky na čuhársku. Ruky zložené nazad brodil v tráve do kolien, hustej a kvetnatej, voňavej ani cíperie. Keď pozrel na svoju o šťúplej, riedkej trávičke s hlávkami púpavy, krútil hlavou a hmkal. Nebol tu dosiaľ nikdy pri stácej tráve na čuhárskom; nevedel, že ten istý Pán Boh požehnáva Čuhárčanov inkašie ako Badišovanov. Sem vysypal celú rozsievku čo z väčšieho a na badišovské iba vytriasol, čo v nej ostalo. Keď prišiel ta ďalej, videl v dolinu, ako pod vrchom zastali vozy. Čuhárčania vypriahli a na kone naložili noše, batohy, ba i truhlice, teperiac to všetko dohora. Ľudia idú okolo koní s kosami, ktoré hádžu blesky naokolo.

Vrátil sa na svoje a vyvalil sa pod medzičku, majúc kosu pri sebe. Onedlho prišli Čuhárčania s naloženými koňmi. Odvažovali povrazy, skladali noše a batohy, snímali z koní hune a koberce. Jedoval sa, ako Čuhárčan prešiel cez rozum povrazu, aby mu neodrel koňa. Postlal pod ne hrubé koberce a hune, ktorými sa môže prikryť v noci, lebo noci sú na Machnatej nie horúce ani v lete. Prišli len chlapi. Po polnoci, keď začne svitať, už vstanú kosiť, až kým slnce nevypije rosu. Potom si zajedia, vypijú si a pospia si, kým neprihrnú ženy a dievky s hrabľami, plachtami a žinkami. Čuháre ostanú dve-tri noci na Machnatom, kým nepokosia a nespustia pod vrch odpoly vysušenú trávu a nepojedia všetku merindu: Lebo na túto robotu sa v Čuhároch tak vyberajú, ako na dáku zábavu. Pečú sa koláče a veru i pečienky, varia sa i šunky, ako o Veľkej noci.

Neďaleko kurátora prišiel tiež Čuhárčan s koňom a dvoma veľkými batohmi. Kurátor sa učupil za hlôžik, či priemyselný Čuhárčan nepreoblečie cudziu lúčku za svoju a nezloží sa na nej. Hej, len by to urobil! Skočil by s kosou, nevyberajúc, kadiaľ zatne do mršiny. Ale Čuhárčan si dudal pod nos, klobúk mal nad uchom, opasok sa mu černel; iste ho mastil, aby bol ako nový. I nohavice má dosť nové, na nich sú väčšie cifry ako na kurátorových. Veľký pletenák v prostriedku je nie zo zelenej šnúry, ale z červenej, okolo nej cifričky s tulipánmi a kolieskami sú nie z červených nití, ale zo zelených. Nuž práve majú v Čuhároch všetko naopak, nie ako v Badišove. Kožuštek bez rukávov má Čuhárčan červený a nie biely a okolo hrdla má prevrátený golierik o čiernych brčkách. Rukávy na košeli nemá široké, ale ich má zobraté v golieriku za päsťou. Všetko preobliekajú inakšie, robia z hláča hlavátku a zo seba akéhosi odpoly mešťana.

Čuhárčan nevohnal koňa na badišovské, ale ho viedol ďaleko, kde púšťajú i iné kone, ale sputnané. Kurátora to dosť zamrzelo. Mať čuhárskeho koňa na svojej lúke, mal by sa hneď o čom pozhovárať s preoblečenými hlavátkami. Učupil sa za hlôžikom, pozerajúc, čo ešte bude.

Čuhárčan sa vrátil, rozviazal batohy, z nich sa vykotúľalo ktovie koľko batôžkov a uzlíkov. V jednom boli misky a či vahančeky a drevené lyžky. Poukladal uzlíky a batôžky do hŕbky okolo väčšieho batôžka a prikryl ich rozsievkou. Vzal kolíček, zabil ho do zeme. Prisadol si k nemu, sňal kosu a začal ju veľmi pilne kovať. Kurátor sa naddvihol za hlôžikom, lebo Čuhárčan nebol obrátený k nemu. Obzrel sa po čuhárskom. Lúka sa červenala od kožúškov, chlapi sedeli napospol pri kolíčkoch a klopkali.

Kurátor podoprel hlavu o ruku, počúvajúc čudnú hudbu, lebo klopkanie sa akosi zriadilo a zložilo sa do skladu, narážajúc jedno druhému. Pri hudbe začal hútať, čo tu vlastne chce. Čuhárčania nezačnú kosiť až do dňa. Ak ich chce prichytiť, musí tu prenocovať a čakať do svitania. Ale zajtra ráno na svitaní Badišov bude kosiť v Múľavine a on so synom musí tam byť pri raľníkoch, lebo jeho čiastka má vystanoviť dvoch koscov, keď berie seno za dvoch. Starého Chystku by mu iste neprijali za kosca. Dosť, že ho vzali za hrabáča dneska. A potom i keby ostal, bude vo veľkej nevýhode. Čuhárčania pred večerom budú jesť a piť, on sa bude na nich dívať a labu lízať bez merindy. Ani nocovať nebude najlepšie. Nemá sa čím pokryť, bude ho zima drviť nad ránom, keď začne rosa padať. Mal skôr prísť zajtra pred večerom. Do tých čias by mu iste tento, čo kuje, poprekášal na lúke. Ale zajtra by nestačil prísť, lebo Múľaviny sú hen kdesi v pazuche pod samým Hundráčom.

Chlap prestal kovať, čudná hudba sa tíšila, pomaly zatíchla úplne. Kdesi z druhého dielu rozlahlo sa ,I-hu-hú!‘ a za ním druhé, tretie. Zelená lúka sa zjarabela bielymi nohavicami a červenými kožúškami. Kurátor skočil tiež na rovné nohy. Nebude čakať zajtrajšieho svitania, ani mrkania. Nech bude hneď, čo má byť. Podišiel ku chlapovi, ktorý stál nad rozsievkou, rozmýšľajúc možno, či ju odkryť.

„Pán boh pomáhaj!“ pozdravil ho.

„Pán boh utlyš!“

Prezerali si ho, ako stál pred ním, s klobúkom trochu nabok. Chlap ako buk a bľaboce ako dieťa.

„Prišli ste kosiť?“

„Hej, pritli tme kotyť.“ Videl pred sebou kurátora spurného, so stiahnutými obrvami, s klobúkom trochu do tyla. I on pomkol svoj do tyla, ruku oprel do bedra; široké ústa, z ktorých vychodili nezriadené skladby, nakrivili sa trochu nabok. „Tý ty otec?“

Počujúc posmešné, ,čí si otec‘, kurátor len toľko, že nepriskočil k nemu a neschytil ho za prsia. Prevládal sa ešte, ostal na mieste, ale jeho slová zahrmeli ani hrom, keď zhrmí znezrady o poludní.

„Ja som Ondráš Drozdík z Badišova a táto lúka je moja.“

„A da tom Dado Dubidovie ch Tuar.“

,Čerti by ťa rozumeli.‘ Kurátor by sa bol smial iným razom na chlapiskovi, ktorý laloce ako dieťa. Ale chlap mu povedal prvej ,čí si otec?‘ a teraz sa mu stavia, urobiac vyzývavo dva kroky.

„Kto mi pokosil vlani lúku?“

Chlap vytreštil naň oči, podkľakol trochu, akoby mal zahajduchovať, vystrel sa, schytil klobúk z hlavy a čapil ho do trávy. „Tú tytýt humených.“

Zhovárali sa dosť hlasno, stáli proti sebe napohotove. I kurátor hodil klobúk do trávy. Naprával si opasok. Doniesol kosu, ale kosu len tak nechytajú. Musí sa zaobísť bez nej, keď neprichytil nikoho. Tu okolití začali sa obzerať na nich. Parobci, vidiac ich proti sebe, hotových do bitky, pribehli a kričali:

„Dado Dubidovie — Dado Dubidovie!“

Kurátor zrazu ochladol, akoby ho bol polial studenou vodou. Okolo neho sa zbehávajú šarvanci v červených kožúškoch, akoby im bol roveň. Dado Dubidovie, vidno, je napoly blázon: čo povedia v Badišove, keď zvedia, že sa s ním pobil kurátor Drozdík. Bol by vďačne ustúpil, keby sa nebál, že ho Čuhárčania vyhlásia za bojka. Bol rád, že nemusí ustúpiť na hanbu a ani sa nemusí pobiť, keď sa medzi nich postavili chlapi v červených kožúškoch.

„Dajte si pokoj! Nenadobývajte si ošklivosť. Nehodno sa s ním zapodievať.“

Dohovárali mu z jednej i druhej strany. Jeden Čuhárčan mu podal klobúk.

„Čo som mu urobil? Slova som mu nepovedal.“

Nebolo pravda od slova do slova, čo povedal, ale radšej sa vysekať akokoľvek, ako sa priznať, že sa prišiel pobiť. Pred nimi boli viacerí, obstúpiac ho, aby nešiel na Dada Dubidovie. Jeho protivníka odtisli dosť ďaleko od neho, hoc vykrikoval a skákal. Kurátor sa vyhovoril, že prišiel na lúku pozrieť, či mu neprekosili. Prišiel sa spýtať suseda, či nevie, kto mu odkosil vlani z lúky. Pre takú nevinnú otázku chcel sa sused dať s ním do bitky.

V tie časy už vysvitlo, že pred kurátorom je richtár Michal Klaviaň a z predných gazdov Daniel Heverin. Richtár mal v lícnych kostiach dosť širokú tvár, ale sa úžila veľmi, takže vychádzala v dosť končitú bradu. Brnela sa skoro až pod očima od mocného tmavého strniska, takže oči sa beleli tuho i zdravé zuby, keď ústa otvoril. Heverin bol vyšší od neho, mal dosť podlhovastú tvár vpadnutú v lícach, kde si nechával tiež pásiky svetlej brady, ako badišovský kurátor, iba že čosi širšie. Okolo hrdla mal uviazanú bielu hodvábnu šatôčku do širokej mašle. Kožuštek mal veľmi pekný, červený so žltkavými výložkami. I veľké gombíky na ňom boli pletené z kože veľmi žltej. Na krajíčkoch žltých výložiek ťahali sa belasé vrkôčiky, vyšité úzkymi remenčekmi. Heverin sa rád ukazoval v jarabých kožúškoch s vyvráteným brčkavým golierikom. Šil si ich sám, lebo bol chýrny kožušník ako jeho otec i starý otec. Mal najväčšie gazdovstvo v Čuhároch, málo menej od pol ralej. V poli málokedy robil, ale dobre dozeral. Ruky nemal vyrobené, iba čo na prstoch mu ostala červenkavá farba od šitia.

Neobišlo sa bez toho, aby sa nedozvedeli, že je on vlastne vychýrený v celom vidieku kurátor z Badišova, ktorý stavia kostoly a fary. Pekne je mať vychýrenosť. Richtár Klaviaň i veľký gazda Daniel Heverin už neodstúpili od neho. Vyrozprával im, akú mu škodu urobili vlani Čuhárčania, odkosiac mu pol lúky. (Povedal radšej viacej ako menej.) Pamätá sa richtár a Heverin na tú škodu, ale ju mali i Čuháre: kto vykosil, vykosil nielen jeho, ale i na čuhárskom.

„Na našom viac od osem kosísk. Len pozrite, koľko musel zobrať na našom trávy. Bola ako teraz, väčšia ešte.“ Kurátor videl ako richtár a Heverin opovržlivo ukazujú na jeho plešivú lúčku. V ich očiach bol výsmech: nebudú krasť žobrákovi cedilo. „Ale nebol kosec, čo kosil. Zákosy nepochodili od kosy, ale od kosáka. Ktorási trávnica nebodaj, ale veru nie z Čuhár.“ Ukázali mu už, kde ide čuhárske. Chotár čuhársky do jednej pazuchy schoval chotárik ústeľnícky i s horami, do druhej hrabovský so všetkým činom. Čuhárska trávnica má kde ísť na trávu, nie to krky lámať na Kozliny. Kozlinami volajú Machnatú iste preto, že je pri badišovskom. Vie i on, ako spomínajú všade kozu pod kozubom.

Čo mal robiť? Prekričali ho, že lúku vykosila Badišovanka. Mal prísť zajtra večer alebo pozajtra ráno, bol by ich dolapil inakšie. Ale keď ho prekričali, nedal sa zahriaknuť pre klát: vyžaloval sa, ako mu ho sťali Čuhárčania.

Ukázali mu, kde sa nebo opiera na ďaleké Hundráče. Tam sa belasejú a trasú od horúčavy, lebo slnce pečie a majú i hrubé kepene zo samej svrčiny. „Až ta idú čuhárske hory. Naši kradnú, keď kradnú, na svojom a majú pílu hneď na Bystrej. Sem na Kozliny neprídu krky lámať. Klát by prichodilo spúšťať, potom previezť po vode. Do vás je predsa len bližšie; a vaši sa tiež azda neodhodia.“

Vysmievali ho pre vypĺznutú lúku, pre malý chotárik, pre kozu pod kozubom. Naostatok Badišovanov vyhlásili za zlodejov. Čo mal odpovedať, keď sa richtár a Heverin mali veľmi okolo neho. Vábili ho k svojim batohom zajesť si a zaliať mrzutosť. Ale on je nie ešte utisnutý na čuhársku lásku. Pôjde domov, tam nájde tiež azda čo vložiť do úst.

Strhol sa krik a strk tam ďalej. Z mládencov a parobkov spravilo sa hodné klbko: tam sa navíjalo a rozvíjalo. Richtár musel ta ísť chytro. Kožená kapsa mu ľupkala popri bedre. Heverin musel ísť za ním. Tri razy ho chceli spraviť richtárom, tri razy sa vzoprel: ale kde ide richtár, tam musí byť i on, hádam aby ukázal, že by vedel i on byť richtárom.

Za nimi sa pobral i on. Celá Machnatá sa zhŕkla okolo klbka, ale nebolo vidno nič, ale bolo počuť: „Dado, neboj sa. Bude ti čačane!“

Naveľa richtár rozohnal rozšantovaných. V tráve ležal Dado Dubidovie, ale nie vystretý. Dal sa nahovoriť od chlapcov, aby mu prevliekli kus hrabliska rukávmi cez pazuchu, na hrablisko mu preložili nohy, že mu prišlo pod kolená. Bol zohnutý do klbka, rukami a nohami dovedna, sťaby priadze namotal na paličku. Rozšantovaní ho dokotúľali až na miesto, skadiaľ spúšťajú v dolinu batohy s trávou. Boli by i jeho spustili dolu grúňom. Ktovie, čo by sa bolo s ním stalo, ak by ho bolo hodilo ta dolu na kiar s toľkým kamením.

Richtár sa hneď vrátil ku kurátorovi, držiac v ruke hrablisko, ktoré vytiahol chlapovi z rukávov. Za ním prišiel i Heverin.

„Vidíte, taký vám je Jano Lubinovie. U nás i deti majú viac rozumu od neho.“

Kurátor sa začervenal, že ho majú za horšieho od čuhárskych faganov, keďže nemal rozumu viac od Jana Lubinovie, lebo sa chcel s ním pobiť. Richtár a Heverin mali sa ako vidno toľme okolo neho len preto, aby ho mohli badkať, že je Badišovan, že má chotár ako plachtička, že je koza pod kozubom a že nemá rozum ako čuhárski fagani. Nech si tu budú i s lúkou i klátmi. On pôjde potichučky na Lúčiny za synom.

Chcel sa od nich odobrať dômyselne, ako oni, keď zazrel starého pána s valaškou a s klobúkom nabok. Kráčal popredku, kepeň podhadzoval za ním vetrík, ani za černokňažníkom. Za ním šiel syn a nevesta v jarabom čepci, vyhriata, červená, i Zuzka Strakovie s jastrivými očima.

Richtár a Heverin bežali proti hosťom, vítali ich na Kozlinách. Badišovskí z fary sa rozveselili, že je tu i kurátor. Sama pani sa rozštebotala. Výhľad na široký kraj, ktorý ohrádzali roztrhané Hundráče, rozviazal jej okúňavý jazýček. Či by ho ctilo zutekať domov? Nebolo by to tak, akoby chcel pred nimi utiecť? Potom sa i bál, že by richtár a Heverin začali hneď rozprávať farárovcom, s kým sa chcel pobiť pred chvíľou. Ako by sa ukázal na oči farárovi a jeho vyberačnej žene, ktorej nie je nič, ako by si žiadala. Voľky-nevoľky šiel s nimi. Čuhárčania obstúpili starého pána, ešte i šantovná chasa. Na Machnatom počalo byť veľmi veselo.

Keď sa vyplietol starý pán z trmy-vrmy, klobúk mal už nad druhým uchom a kus plášťa sa vliekol za ním.

„Ale som sa ja nazdal, deti — ale som sa nazdal?“ Opakoval to mnoho ráz trasľavým hlasom. To padalo na to, že sa nenazdal, ako ho v Čuhároch majú ešte radi.

Vtedy skrsla i prvá nezhoda medzi richtárom Klaviaňom a majstrom Heverinom, od nezhody nebolo ďaleko do hádky. I jeden i druhý chcel zajať badišovských hostí ku svojim batohom. Na šťastie ako Heverin sa držal tuho richtára, tak i jeho batožiská boli neďaleko richtárových. Starý pán prestrel plášť figliarsky na miesto, ktoré bolo na pol cesty od jedných batohov k druhým, Nevesta si hneď sadla i jej muž a starý pán. Richtárovi a Heverinovi neostalo nič iného, ako vyvaliť sa do trávy. Kurátor sa tiež hodil do nej, ale z druhej strany. Začali sa čuhárski vypytovať, ako sa majú Záborovci v Badišove: či je nie veľký hlad? Nemusia zbierať lobodu po hradách a žihľavu popri plotoch na prívarok a kozinu na zájedku? Kurátora malo roztrhnúť, že spomenuli i kozinu. Nie náhodou, veľmi dobre vedeli, prečo ju spomenuli.

Ale starý pán ich zahanbil. „Máme všetkého dosť: mlieka, masla, bryndze, máme modranského vína. Chlieb jeme žitný, ale mohli by sme ho jesť pšeničný, keby sme len chceli.“

Čuhárski pokyvovali hlavou. „Badišov má pšeničný chotár?“

Kurátorovi sa stisli päste. Po Machnatom poznať, ktorý chotár je vyššie, badišovský či čuhársky. Z Badišova im prišlo máločo kráčať dohora sem idúc, kým z Čuhár ide jednostaj do vrchu a tu, hľa, ide nadol vysoký strmý grúň. Celý svet vie, že v Badišove sejú pšenicu len na ukážku. Starý pán ich i tu opravil.

„Chotár je nie pšeničný, ale dedina je pšeničná. Melie pšenicu z Trnavy. U kurátora jej bude i teraz plná sypáreň.“

„Hej, nájde sa ešte čosi. Vystačíme do novej.“ Nebyť tu farárovcov, bol by doložil: „Netreba nám preobliekať za pšenicu jačmeň ani ovos.“

Starý pán nechcel sa dať trpkostiam rozrastať na týchto pekných lúkach; obrátil sa k Zuzke, ktorá stála sama pod očima všetkých mládencov v červených cifrovaných kožúškoch.

„Z húb je dneska nič, my už sotva pôjdeme na ne: iba ak by si ty pozrela sama, či ich nájdeš.“

Zuzka vedela, že ju čaká Janko. Vyložila merindu na trávu a poberala sa chytro chodníkom, skadiaľ prišla. Richtár tiež vyskočil a zvolal na mládencov.

„Nože, chlapci, vatru. Upečieme tú jarku, keď je tak.“ Prešiel k batohom, čosi zhľadával v nich a vrátil sa o chvíľu s balíkom. „Tu sú, pán rechtor, tie novinky.“

„Tak chytro ste prečítali? Nedali ste ich dakomu čítať?“

Richtár si mykol klobúk nabok, napravil kapsu a začal vykrúcať. Čítal i nečítal. Začal i tu i tam kúsoček, ale veru nezašiel ani raz ďaleko. Vraj ako ovca, keď jej dajú močiarnej trávy, vyberá najprv kvetnatejšiu. Tú kyslú obchádza a neraz veru i vystrčí jazykom z pysku, čo nechutí. Dal novinky viacerým. Dosť chytro mu ich vrátili: sám nevie, či ich prečítali alebo nie. Mal ich i tuto majster Heverin.

„I ja som preberal, či by čo bolo dakde. Viac je hoden Vlastenecký kalendár pána Fejérpatakyho z Kľačian ako všetky tie novinky. V kalendári aspoň stojí, čo pokladá storočný kalendár, alebo kde je aký jarmok. Ale toto tuto o ničom, o samých pletkách a ďalekých krajoch. Veršíky na akési milostivé vrchnosti, čo sa vrátili do zámku. Ani len nepovie, či je vrchnosť stoličná, alebo cirkevná.“

Starý pán sa rozosmial na prísnom posudku. Bohumil Valizlosť sa zarazil.

„Vrchnosť neznamená, majster, vrchnosť, ale zemských pánov, a zámok je tiež nie zámok, ale kaštieľ. Verše zložili veľkým pánom, keď sa vrátili do kaštieľa.“

Zišla mu na um ,krmička‘ na ozubinskom exámene.

„Noviny by mali písať, ako je. Kožuštek je nie mentieka alebo bunda a pán je nie vrchnosť, keď je nie v úrade. A načo mu robiť veršíky, keď príde do kaštieľa? Lepšie verše oni poskladali, pán rechtor, keď Čuhárčan sa odobral z Čuhár na cmiter. I plakali sme zavše, lebo verše boli o nás.“

Kurátor sa díval, o čom sa vie zhovárať richtár a Heverin so starým pánom. Bolo mu všakovak. Starý pán ešte i novinky im posiela do Čuhár. Jemu nepovedal o nich nikdy slova. I Kalendár Fejérpatakyho z Kľačian videl na jarmoku, ale nikdy nevedel, že v ňom je storočný kalendár. Darmo je, starý rechtor žičí Čuhárom, lebo býval v nich a možno lebo majú veľký pšeničný chotár.

Starý pán položil noviny k merinde. Richtár sa veľmi vyhováral, že mu ich oddal v poli. Doniesol ich sem preto, že keď je raz tak blízko, pošle mu ich z Kozlín do Badišova.

Chlapci naznášali raždiny, suchých konárov. O chvíľu už prašťal ohník na lúke. Pokosili okolo neho trávu dosť veľkým kruhom, aby sa nedepčila. Naznášali i chvojiny. Zelená čečina sprašťala náhlivo a z ohňa začal sa valiť hustý dym. Chlapci preskakovali ponad hŕbu, strafiac sa na chvíľu celkom v dyme. Ženy, čo budú v poli, plejúc ľany, keď uvidia dym na Kozlinách, zaradujú sa a bude sa im žiadať byť čím skôr tamhore.

Medzitým už chlapi sťali a obkresali vidlice, na ktorých, keď sa vsadia do zeme, bude sa obracať obecný železný ražeň s jarkou. Malo by to byť až zajtra, keď zavítajú i ženy; ale keď sú tu takí vzácni hostia, prečo by sa i dnes neupiekla jarka? Nepôjdu Čuháre pre ňu po žobraní.

Keď už nahorelo dosť žeravého, nabodli na ražeň jarku a začali ju prihrievať zďaleka. Okolo ohňa sa zhŕklo mládencov a ženáčov, ale ich bolo moc i okolo starého rechtora. Okolo neho tiež prišlo vykosiť hodné koleso, nie menšie ako okolo ohňa.

Keď sa z jarky začalo už dosť dobre cediť, prišli z Machnatej nečakaní hostia. Klobúky nemali také široké, na nohaviciach mali len úzke šnúročky, bez cifier a koliesok. Mali široké rukávy, ale nie toľme ako v Badišove. Kožuštek bol veľmi krátky, ale ho nemali oblečený. Visel im pri malom uzlíku na kosisku. Kosy neboli narazené na kosisko, ale uviazané pozdĺž neho, na znak, že sú kosci v ceste a nie v robote. Krpce i remence zaprášili, iste prichodia zďaleka, zaprášenou hradskou. Bolo ich zo pätnásť.

„Odkiaľ, chlapi?“ spýtal sa ich starý pán.

„Z kosby, pán veľkomožný!“ Nazdali sa, keď si tu tak dvorí, že je on pánom tu, i nadali mu hneď do veľkomožných.

„Odkiaľ ste?“

„Z Úzkeho Dolu, veľkomožná milosť. Šli sme cez Podholenice. Tam nám povedali, že na Machnatej idú kosiť. Prišli sme sa ponúknuť.“

Starý pán si pomyslel, keby bol ozaj veľkomožný, ako je nie, vzal by chlapov do kosby. Nie sú vypasení, ale ani strhaní. Poznať na nich, že sú obhodití do kosby. Takto im už len ukázal na richtára, čo ten povie.

Richtár im nemal čo povedať, čo by ich veľmi potešilo.

„Dobrí ľudia, vidíte, gazdovia sami vyšli na lúky, každý za seba.“

Heverin tiež musel povedať niečo, keď richtár povedal, čo mal.

„Ja by bol potreboval piatich za seba, ale som si ich už našiel.“

„Tak sa dobre mávajte!“ Chlapi sa obrátili ísť svojou cestou. Jarka na ražni začala sa škvariť. Škvarenina zavoňala tuho, keď od pahreby zavial vetrík. Chlapi si ani nevšimli, čo sa to obracia na ražni.

Tu richtárovi zišlo na um, že má vzácnych hostí. I on sedel dakoľko zím za dlhým stolom o skrížených nohách, počul rechtora spomínať často pohostinstvo predkov. I v Čuhároch na Matku božiu je ani v úli pred rojením, lebo je vtedy hostina a jarmok; pol vidieka sa dohrnie, i nikto neodíde, aby ho nepotraktovali. Zišlo mu na um, že je on richtár, prvý medzi všetkými, hoc je nie prvý gazda.

„Čo vám je tak náhlo, chlapi? Keď ste tu, oddýchnite si.“

Heverin sa skrútil chytro, že ukázal pekné žlté cifry i na chrbte kožúška.

„Práve som i ja chcel povedať!“

Ustatí chlapi sa poobzerali, kde sadnúť. Nejedného oko zabehlo, hoc ukradomky, k vatre, odkiaľ voňala pečienka. Tá vôňa začala sa im prihovárať omnoho osobnejšie ako prvej, akoby sa ich teraz týkala väčšmi.

Starý pán sa pohýbal veľmi živo. Vzal valašku do ruky a vystrčil ju nad hlavu.

„Semka, Dolania, sem, okolo nás. Zložte tie kosy, dosť sa ich nanesiete.“ Posadali si opatrne okolo kepeňa. Poskladali klobúčiky. Hoc išli horou, bolo im horúce. „Kde ste všetko kosili, chlapi?“

„Päť dní kolo Rimavskej Soboty, vari štyri okolo Brezna.“

„Nič viac?“

„Tam všade mrcha sená, ale pšenica na div. Tu sená na div, ale oziminy vypreli a jariny dusí tráva, a u nás ani sena ani jarín.“

Richtár sa nahneval, že Úzky Dol prešiel tak zle.

„Čo je na vine?“

„Veľké dažde, povodne. Zjarčilo pole, trávy zamúlilo. Tam sú na lúkach kabáče. Statok ich nebude hrýzť. Čosi sa vyberie na stelivo, na krm kde-tu.“

„A švábky?“

„Už tri roky, čo hnijú. Starí ľudia hovoria, že už ani nebudú rodiť.“

Bohumil Valizlosť pozeral s pohnutím na chlapov. Starý pán mal klobúk dosť dobre nabok. Teraz si ho narovnal pomaly, trochu si ho stiahol na oči. Áno, v ostatné roky navštevuje Hospodin ľud svoj. Iste ho chce skúšať.

„To vy tam hladujete v Dole!“ okríkol ich Heverin temer surovo.

Pred takým prísnym slovom sa zhákli chlapi. Nie, hladovať nehladujú, nemôžu povedať. Iba je trochu ťažko, prednovka bola krutá a potrvá i naďalej, ak bude hniť švábka, lebo z jarín je nič.

„Bolo by nám bývalo horšie, možno i hlad, ale osvietenému v Ozubinách zapadla skoro všetka švábka a už neskopnelo do jari. Na jar nám ju dal zbierať za pluhom. Tá sa nám zišla.“

Heverin ho zas okríkol:

„Čo ste robili s ňou?“

„Pojedli.“

Heverin sadol a pozeral na nich so zazlením.

„Veď tá pomrzla! Ako sa dá jesť zmrznutá?“

„Keď sa dobre vysušila, urobila sa z nej veľmi biela múčka. Bola v koži, ani v mechúriku. Len ju vytriasť. Boli z nej dobré kabáče, s ovsenou múčkou a otrubami.“

Richtár pozrel ukradomky na starého rechtora. Mal klobúk veľmi na očiach. Jeho syn pozeral veľmi bôľne ta, na ďaleké Hrbáče v belasých hmličkách. Oči držal, akoby tu boli priklincované. Odtrhnúť ich odtiaľ čo len na chvíľku, cítil, že by sa zaliali slzami.

Otruby a ovsená múka na prosto, i tá múčka zo zmrznutých a rozmrznutých zemiakov! Daniel Heverin sklonil hlavu a stískal čelo prstami. Tamdnu sa čosi ponevieralo po kútoch, čo sa nevedelo vyklovať a ukázať sa, čo je; niečo veľmi dobrého a potrebného.

„Medzitým sme i vyhladli, Marienka. Majme sa radšej okolo merindy.“

Mária bola rada, že má čo robiť. Bolo jej otupno samej medzi toľkými chlapmi, všetko smutnými. Bohumil Valizlosť dosť dávno už čo nie je pri nej, zapadnúc ta niekde do tajného bôľu. Len starý pán vedel v tej tíšine, čo treba robiť, aby jej nebolo ako na púšti. Pochytila chytro uzlík s merindou. Ale keď rozväzovala rožky na obrušteku, chytré prsty sa začali zadržiavať; keď rozviazala prvé dva, sa zastavili. Starý pán videl sa červenieť medzi rožkami kôru chleba, ktorého nebolo veľa, za štvrtku bochňa. Pri ňom boli pušky s bryndzou a maslom. I Mária sa zarazila. Ako sa preukáže pred bohatými čuhárskymi takou chudobnou merindou? Len pred chvíľou sa vystavoval pred nimi starý pán, že majú všetkého dosť, a tu nieto ani všetkého, len najpotrebnejšie veci, a dosť veru tiež nebude, lebo merindy bolo štyrom dosť, ale nie dvadsiatim, koľko ich tu sedí. Veď len nebudú azda jesť oni sami pred ostatnými, nerečúc im ani, ako je obyčaj: „Poďte s nami.“

Keď videl starý pán, že váha, usmial sa potuteľne. Druhé dva rožky rozviazal sám. Pozrela naň bezradne, červeň sa jej rozliala po tvári. Dala mu znať očima, že ich je primoc naokolo. Prisvedčil jej. Dal jej znať očima, že je tu chlieb a okolo nich mnohí. „Neobíď nikoho. Deľ!“ Riekol jej to očima, ale i slovom, hoc tak, že nečul nikto.

Vzoprela sa. Ľahko rozkázať, ale ako deliť, keď nieto z čoho toľkým. Jej oči ho zakríkli zahanbené: „Nevystačí!“

„Vystačí! Deľ!“

I ostatní začali pozerať na nich, čo sa to hádajú. Nemohla sa s ním priečiť pred nimi o nich. Stisla ústa, sklopila oči, aby v nich nevyčítali hanbu a trasúcou rukou odkrojila veľký krajec. Nemohlo ich z celého kusa vystať viac od štyroch. Starý pán vyňal z pušky bryndze a postavil hodnú kôpku na krajec. Podal ho mladému Dolanovi, ktorý sedel hneď za ním. Chudák pozeral po vrchoch tam v belasých obláčkoch, aby nemusel pozerať, čo robia tam pred ním s chlebom a bryndzou.

Dolan pozrel naň úporne, či sa nezmýlil. Takým kavalom chleba ho dávno už neovalili, a k tomu s bryndzou na ňom. Starý pán mu ho nadstrčil bližšie. „Vezmite si, vezmite.“ Mládenec pozrel na malý kus chleba, z ktorého mu odvalili toľký kus, a zrazu nevedel, čo s ním počať. Videl pri sebe toľkých Dolanov, ktorí s ním prišli a obídu naprázdno. Vzal chlieb, ale ho držal v ruke. Neopovážil sa ani pozrieť naň od hanby.

Ale Heverin tiež pozrel, čo sa robí. Farárka sa chytila do takej veci, ktorú neurobí ani do polovice. Vtedy sa mu rozbrieždilo, nad čím si prvej darmo lámal hlavu. Už vie, čo treba urobiť, i netreba, aby čakal na richtára. Skočil na rovné nohy a šiel k batohom. O krátku chvíľu doniesol veľký bocheň i geletku s bryndzou.

„Takto sa bude lepšie gazdovať.“

Sňal vrchnák z geletky, kde sa belela dobrá jarná, že sa mohla natierať ani maslo. Starý pán hodil klobúk do tyla a pozrel posmešne na nevestu.

„Či som nepovedal, že vystačí, mudrlantka!“

„A čo som ja vedela, že pán Heverin…“ Neodpovedala, ale pozrela s toľkou vďakou na majstra, že sa veľmi znepokojil.

Od tých čias ju mal za najkrajšiu, najmilšiu gazdinú na celom vidieku. Malá stvorička, ale šumná. Jej okrúhla tvárička kvitne ani ruža pod jarabým čepcom. Richtár pozrel na Heverina zarazený. Dnes nejde za ním, ale pred ním. Dovtípil sa, uhádol.

Dolania dostali všetci svoj diel. Odkedy nemali takého chleba v ruke? Jedli pomaly, rozvažito, aby im neobvyklé jedlo nezaškodilo. Bohumil Valizlosť tiež sotil klobúk nabok. Začal prekárať richtára a Heverina, že ich vyjedia, celkom vyjedia.

„Nemajme ľútosti nad nimi, kurátor!“ Chcel ho povzbudiť, lebo Drozdík, chudák, bol tu ako zatisnutý do kúta pred toľkým bohatstvom. I zachmúril sa, keď čuhárski ukázali na svoj veľký chotár, až hen po Hundráče, o ktoré sa oprelo nebo.

Richtár sa tiež dovtípil. Neradil sa nikoho, ale dokotúľal súdok, kde boli hostia. Chlapi ho načapovali a v krčahu sa zapenilo najlepšie čuhárske pivo. Teraz už jedli všetci okolo Márie. Dolania, chudáci, nemôžu sa dosiaľ vynájsť, kde ich to náhoda zaviedla, alebo veľké šťastie. Jediac opatrne, dvíhajú každú omrvinku, ktorá im odpadne z ruky.

Zuzka sa nezabavila dlho na hubách. Jarka sa dopekala, keď sa vrátila s košíkom temer plným. Bolo najviac plávok o hrubom krušnom klobúčiku, ktorý, keď mu odlomili koreň, až pukol. Na nejednom bolo prilepené ešte črtenie, akoby si ho bola chcela prisvojiť tuhým rastením, lebo po teplých nočných dažďoch huby rástli chytro. Nemusela dlho zbierať, lebo keď prišla do hory, Janko ich už mal celý košíček, ktorý si v náhlosti splietol z chvojok. Poďakovala mu za huby tým, že ho uspokojila.

„Keď sme prišli, tvoj otec bol s richtárom a najbohatším Čuhárčanom, Heverinom. Odúchali by mu miesto, kde má sadnúť, nieto sa pobiť s ním.“

S ľahkým srdcom sa poberal na Lúčiny.

Keď sa mala vrátiť na lúku pri chodníčku, našla sedieť na vysadnutých koreňoch svrčiny ženu a dvoje detí.

„Kde idete?“

Žena jej nevedela ani veľmi povedať, kde sa vybrala.

„A kde prídeme týmto chodníkom?“

Zuzka si ju obzerala zvedavo. Nemala na sebe nič roztrhaného, a sukňa bola zaprášená, ani oplecko sa nebelelo veľmi. Bola bosá. Pri nej bola dosť dlhá palica, na druhom boku batôžtek. Zvedavosť Zuzky sa premenila v ľútosť.

„Prídete do Badišova. Nie je veľmi ďaleko, i všade vám je v dolinu.“

Žena si napravila tlačenú šatku na hlave. Prihladila pod ňou vlasy, čierne, ale trochu pochlpené.

„Tak si ešte odpočinieme trochu. Darmo by sme sa ponáhľali. Ľudia budú, viem, v poli.“

„Na Lúčinách, pri sene.“

Žena prisvedčila hlavou. „Dosť sa nám pohnúť o polvečier.“

Zuzka pozrela na deti pri nej; dievčatká možno sedem a päťročné. Boli vo viganoch, dosť obdratých na švíkoch. Vlasy mali svetlé, skoro ako zrebe, i tak bez lesku. Spod vigančekov trčali tenké vychodené nôžky. Deti ležali na suchom črtení. Okolo očí im pohrávalo slnce, hádžuc im na hlavu celý závoj, upletený zo svetla a tône ihličkami a chvojkami svrčín.

Prisadla k ustatým deťom.

„Ako sa voláte?“

Mať ukázala na väčšiu, že Hana a na mladšiu Evka. Deti jej ani neodpovedali. Hodili ustatý, smutný pohľad na jej sviežu, zdravú tvár.

Ten pohľad ju prejal. Prvej bola šťastná, veselá, teraz začal padať na ňu smútok.

„Jedla by si, Evička?“

Deti, hoc ustaté, pozreli pachtivo na jej ruky. Videli ich prázdne. Načo sa ich spytuje, či by jedli, keď im nemá čo dať. Ľahko sa spytovať sýtemu hladného, keď ho to nestojí nič. To je taká daromná hra, ako robiť hladnému ohnivé stuhy, rozháňajúc sa rozžiarenou hlavienkou pred nim a volajúc: „Ži-ži!“ Zuzka možno cítila, že sa to nemala pýtať detí. Hanba im robiť slinky podaromnici. Tu pod rukou ocítila jabĺčko. Keď ho má, mohla by im ho rozdeliť. Ona ho beztoho nebude jesť. Držať ho na pamiatku nebol by tiež veľký osoh. I medovník zvetrie a kde by nie jablko, tobôž sklené. Ani nezvetrie, ale zhnije. Keď ho chytila do ruky, že im ho dá, prišlo jej ho veľmi ľúto.

„Mám tu huby, pekné plávky; mohli by sme upiecť deťom, keby bolo ohňa.“

Žena pozrela na ňu tmavými očima, v ktorých sa zapálili iskričky nádeje. „Nech ti Boh vynahradí sto toľko na to miesto.“

Batôžik, dlhá palica a toto poďakovanie utvrdilo v nej myšlienku, že žena chodí po pýtaní s oboma deťmi. Ale vidno, nevie žobrať, ako by sa patrilo. Zuzke bolo ťažko, že deti pripravila o jablko a nemá im čo dať miesto neho. Nemá ani kôročky chleba pri sebe. Ale na lúke ostal uzlík s merindou. Ak už i jedli, jej iste nechali dačo. Ona nemusí jesť do večera, ba ani večerať. Čo padne na ňu, dala by vďačne deťom. Začala nahovárať ženu, aby s ňou išla.

„Sťa kde vám odpočinúť a potom môžete ísť s nami do dediny. Aspoň nepoblúdite.“

Žena zasa pozrela na ňu tmavým okom, že ju prejalo. Uviazala si batôžtek, vzala palicu. Deti sa ledva zodvihli, pokročili na nohách ako na štuliach. Evička zaplakala, že bolí, bolí. Mať ju pojala za ruku. Staršia sa držala vážne, nezastonala, že ju bolia nohy, ale v tvári jej poznať, že sa premáha. Zuzka ju chytila za ruku a šla veľmi pomaly. Ale o chvíľku sa mladé nôžky, hoc slabé, rozkývali. Deti samy začali ísť chytrejšie.

Starý pán sa neozrel o košík s hubami. Poznal hneď, koho to doviedla Zuzka.

„Ej, Zuzička, v dobrý čas si došla, i hostí doviedla. Sadnite si u nás a či v Čuhároch, sadnite.“

Richtár podvihol ruku s rozšírenou dlaňou na znak dôležitosti.

„Im v Čuhároch, pán rechtor, a všetkým hosťom, ako by bolo u nich. Vitajte u nás, dobrá stvora.“

Zaďakovala, hlas sa jej zatriasol. Z oka jej vypadla slza. Koľko minulo týždňov, mesiacov, čo nepočula: ,Vitajte u nás!‘ kde prišla. Málokde ju prijali prívetivo, koľko ráz počula výčitku, prečo nejde robiť, že je zdravá.

Mária vzala, čo ostalo z bochňa, a dala jej do ruky i s nožom. Žena tiež vytreštila oči na ten zriedkavý dar boží. V ľavej ruke mala chlieb a nôž, pravou sa prežehnala. Odkrojila si smidku. Deti pozerali predesené, keď mať veľký kus vrátila a s deťmi sa išla deliť o svoj. Mária ju zadržala.

„O deti sa netrápte. Tým už dáme my.“

Odkrojila veľké krajce a naložila na ne bryndze.

Mať sa znepokojila.

„Len či im nezaškodí toľko!“

„Chlieb je dobrý, z nášho žita, i bryndza od našich oviec. Nik neochorel dosiaľ od nej.“

Daniel Heverin hovoril surovo a trochu spurne. Nechcel dať znať na sebe, že sa mu pohlo srdce, vidiac toľkú biedu. Deti jedli náhlivo. Celá tvár sa im premenila. Oči svietili žiadostivo. Žena sa zmiatla, že ju nerozumel dobre.

„Vám nezaškodí, čo ho jete každý deň, ale nám, čo sme ho…“

Zahanbila sa, že išla hovoriť, čo sa nepatrí pred cudzími ľuďmi.

Bohumil Valizlosť podal jej chlieb a nôž.

„Môžete tu hovoriť, dobrá žena, ako medzi svojimi. Odkrojte si ako doma. Boh delí dary svoje predivne nie všetkým rovnako. Nehanbite sa, že vám udelil menej.“

Slová ju prekvapili temer ešte väčšmi ako chlieb, čo mala v ruke a bryndza k nemu. Zuneli jej v ušiach ako nejaká divná hudba. Osmelila sa na také slová a riekla:

„U nás veru nadelil Boh všetkým skoro jednako. Nik v dedine nemá čo položiť do úst.“

Heverin sa obrátil k nej prudko.

„Odkiaľ ste?“

„Z Mutinej.“

„Nemáte čo jesť v dedine?“

„Ani v Mutinej, ani Lučariskách.“

„A čo robíte?“

„Ideme po pýtaní.“

Heverin hodil rukou. Vidí sám, čoho sa chytila. To je slamka tomu, kto sa topí. Nebolo nič lepšieho čoho sa lapiť?

Žena mala v ústach chlieb s bryndzou, takú paškrtu, akej už hádam roky v nich nebolo. Ale chlieb a bryndzu nemohla prežrieť; čo bolo v ústach, v nich sa len prevracalo, rástlo a horklo. Studené železné prsty stisli ju za hrdlo a hrdúsili. Naveľa ju popustila ťažoba.

„Keď boli štoky u zápravy prázdne, môj muž sa vybral na zárobky. Išlo ich z našej dediny osemnásť chlapov. Robotu nedostali všetci. Môj zašiel vraj až do Banátu.^[88] Kdesi ho prikvačil veľký mráz, nevládali sa brodiť snehom. Zamrzli štyria.“

Prestala i jesť. Ruka s chlebom a bryndzou klesla na podolok. Deti si ujedali chutne. Medzi Dolanmi sa vzdychlo ktorémusi zhlboka.

Všetci zatíchli, i starý pán. Bol veľmi priemyselný, na všetko vedel nájsť radu, i každú vec obrátiť na inú stranu: ale táto vec, obracaj ju, ako chceš na všetky strany, je veľmi čierna. Iba richtár čo sa ozval nesmelo:

„Veru taká hodina!“

Priemyselná bola jarka. Richtárovi prišli chlapi oznámiť onedlho, že sa dopeká. Richtár sa vybral k vatre. Heverin zápäť za ním. Pri vatre už čakali po jednom z každej ralej. Richtár ich zavolal nabok a začal sa radiť s nimi. Dosiaľ tak bývalo pri jarke, že koľko ralí, toľko kusov. „Ale teraz máme hostí, pätnásť chlapov a nie najedených, tú ženu s dvoma sirotami a z Badišova piati. Všetko sa mi mätie, že nevyjde ako po iné roky.“

Chlapi sami uznali, že richtárovi je nie najlepšie. Hostí je primnoho; jarka, hoc tučná, primladá. „Ale keď raz prišli, hanba by ich bolo neopatriť. Nadeľte im ako jednej ralej.“

Poniektorí sa ozvali veľmi znepokojení.

„Vari deliť na trinásť!“

Iní zasa videli, ako zaobchodili Dolania s chlebom. Ani s lokšami alebo šiškami nezaobchodia s toľkou úctou. Vidno, v tých chlapoch besnie hlad, ale oni ho vedia krotiť a zakryť šľachetným studom. „Im je málo ako jednej ralej.“

Naostatok rozsúdil richtár. Pridať im ešte na pol ralej, aby nebolo trinásť dielov.

„Bude málo, veľmi málo!“

Heverin sa zamiešal do reči. Na pol ralej pridať sa páči i jemu: ale by ho dal v jednom kuse s dielom jeho ralej.

„Viete, že nás je len päť všetkých raľníkov. S jedným dielom by sme si i tak neporadili. Vezmeme si Dolanov do spolku.“

Všetci pristali vďačne, že na hosťov a Heverina má prísť pol treťa diela. Tu richtárovi prišlo ľúto, že odpadol na stranu. Začal prosiť Heverina, aby prijali jeho raľu do spolku. V nej ich je len sedem.“

Tak ostali s hosťami zasa len richtár a Heverin. K nim sa pridalo ešte desať raľníkov. Bolo ich hodne v kôpke; hoc im oddelili hodný kus, bolo by ho ťažko rozdeliť na spravodlivé diely. Richtár bol v tej veci priemyselný: netrápil sa o dieliky, ale kus rozkrájal na malé. Každému sa ich mohlo ujsť i päť i šesť. Sám richtár posluhoval hostí, núkajúc ich z lopára.

Čuhárčania, raľníci Heverina a richtára, pozerali s ľútostou na zdravých, mocných chlapov, ktorí sa museli premáhať, aby sa nehodili neslušne, pažravo na voňavé mäso. Žuli veľmi opatrne, alebo hádam pobožne. Iba Evka hltala, čo jej dali do úst, hoc jej mať dosť hovorila: „Žuj, Eva, žuj!“ Hanka sa už vedela držať veľmi poriadne.

Po pečienke ešte chceli traktovať vyhladnutých hostí údenou bravčovinou, ale sa vyhovárali, že by im mohlo zaškodiť toľko dobrého razom. Ale z koláčov si vzali, im sa už nemohli vzoprieť ani pevní, biedou zatvrdnutí chlapi.

Do súdka, nabitého na pipňu, začali častejšie dochádzať krčahy. I okolo hostí teraz obchádzal pilnejšie krčah s chýrnym čuhárskym. Kurátor mal radšej modranské, ale nezohrdil ani piva, najmä toto richtárske. Začalo byť akosi veselšie. Mládenci zo všetkých ralí sa zhrnuli na hŕbu a začali spievať.

„Poďme chlapci, poďme zbíjať…“

Starý pán mal zasa klobúk do tyla, i Bohumil Valizlosť bol tuná, Mária ho cítila pri sebe. Všetky veci sa ukazovali krajšie, i to, čo bolo mrcha, bolo akosi ľahšie dať do poriadku ako inokedy.

Richtárovi svietili oči, tvár sa zapálila pod brunastým strniskom.

„Keď ste raz ohlásili, chlapi, pomôcť nám na Kozlinách, pomôžete nám. Do každej ralej dáme vás po jednom.“

Heverinovi sa zapáčila rada. Dvanásť ralí, dvanásť chlapov. Tri dni potrvá kosba a aspoň dva dni potom, kým uschne seno. Ale traja chlapi by ostali bez roboty. Dolania robili v spolku, so zárobkom sa delili na jednako. Ale tu je nie len zárobok. Tí, čo ostanú, budú ako na najväčšej hostine. Na koho padne lós ísť do Úzkeho Dolu, nepôjde vďačne.

Chlapi zvážneli. Z pätnástich traja pôjdu smutní domov. I starý pán si ich čítal. Premýšľal, či by zvyšných troch nemohli zadržať v Badišove. I tam robia okolo sien. Umienil si pozhovárať sa s kurátorom a Hamuľom, idúc domov. Ale Heverin odobril richtárovi, čo premyslel, ale hneď i popravil jeho radu.

„V našej ralej nás je málo. Ostáva za druhými na chvoste. Toho roku nám vyjde lepšie. Troch zvyšných si vezmeme my a budeme hnať popredku.“

Mária sa zasmiala, že všetci pozreli na ňu, vždy veľmi tichú, rozvažitú, prekvapení. Keď Heverin pozrel na ňu, pozrela naňho zasa tak, že rástol v sebe, i prikývla mu; jeho rada sa jej najväčšmi páčila.

„Hľa, deti, ako sa dá všetko napraviť. Nikomu nebude krivdy!“ Starý pán so svojím krčiažkom šiel k richtárovi a Heverinovi, kým i oni nezdvihli svoj.

Zapili tú radosť všetci, i Mária, hoc jej pivo bolo prihorké.

Ale trafila pozrieť na vdovu s dvoma deťmi. Sedela tam smutne medzi veselými. Chlapi našli dobrú robotu a prítulok, iba ona, vdova pôjde s batôžkom a palicou po dobrých ľuďoch. Mária si umienila, že ju poteší; zaopatrí ju čo ako.

Ale i kurátor Drozdík sa cítil akoby osamelý. Čuhárske bohatstvo, najmä Heverinovo mu odobralo mnoho zo slávy a zahanbila ho i pohostinnosť, s akou prijali farárovcov, túlavú chudobu z Úzkeho Dolu a Mutinej. Cítil sa tu trochu ako odstrčený. Čuháre majú veľký chotár, uvládzu mnoho, ale Badišov pri chudobe chotára má zas priemysel v hlave. Nemusí sa dať zahanbiť.

„A ako sa voláte, dobrá žena?“

Vdova sa strhla z ťažkých dúm na ten hlas a dala mu znať, že sa volá Tereza a jej muž sa volal Bachar.

„Ostali by ste v Badišove pomôcť pri senách a zboží?“

„A kto by ma vzal s dvoma deťmi?“

„Deti nezavadia. Pôjdete do Badišova, zídete sa nám.“

„Ako sa vám odslúžime?“

„Odslúžite sa, keď nám pomôžete.“

Starý pán zasa zvolal veľmi rozjarený: „Všetko sa dá napraviť, keď sa Badišov spriahne s Čuhármi!“

Heverin a richtár pozreli na kurátora. I dosiaľ si vedeli rady bez neho, môžu i naďalej. U nich je nejedna pekná vec, o ktorej nechyrovať v Badišove. Majú v Badišove vari sklené jablká a kamienky hrušky? Dávajú chudobným výmer, aby nešli po iných dedinách žobrať? I kurátor pozrel na nich nie veľmi prajne. Ktovie, či mu predsa nevykosili tú lúku a nesťali ten klát a pred starým rechtorom a Badišovanmi hľadajú márnu chválu, ako vedia hostiť. Badišov im ukáže ešte, oj, iste, že sa nezahanbí ani v chudobnom chotári. Ale starý rechtor je tu, jeho syn so ženou je tu, pred nimi nemohli sa búchať hlavami ako barani, keď sa snímu na lúke.

Heverin musel uznať sám, že kurátor sa zadržal pekne, vezmúc k sebe vdovu s deťmi. Bol by to urobil sám, nečakajúc na nikoho z Badišova, keby nie žena. Je taká zádrapčivá, že ani jedna slúžka nedočkala Všechsvätých. Dakedy sa i tri premenia do roka: hoc si ich sama vyberá. Doviesť jej on ženu s dvoma deťmi do domu, vyhrýzla by ju za dva týždne, hoc trpezlivú ako Jób. Ale chlapi sú pod jeho správou, k nim ženský jazyk nemá prístup. Prečo by si i on nedovolil ponúknuť im niečo?

„Vy, chlapi, mohli by ste ostať tiež v Čuhároch. Po lúkach príde žatva. Zišli by ste sa…“

„Povedal som hneď, že sa všetko môže napraviť. Zuzka, mohla by si upiecť plávočku, keď je dobrá pahreba.“

Zuzka hneď skočila a vzala košík. Za ňou šlo oboje detí a za nimi i mať. Mládenci prestali spievať, keď šla popri nich švárna Badišovanka.

„Budete mať soli daktorý, chlapci?“ Vyškerila na nich zuby: nebála sa ich, hoc majú všetko červené na sebe i šnúry na nohaviciach i kožúšky. Škoda, že nemajú i nohavice červené. Boli by ako uvarený rak. Tak by im nebolo treba hláča preobliecť na hlavátku.

„Soli? Načo ti je soľ, vari…“ chceli povedať, vari koze lízať, ale dievke nehodno stúpať do poctivosti pre kozu pod kozubom.

Nebála sa ich, mala Ondreja istého, i jablko cítila pod rukou. Videla ako sa uškierajú; nebodaj by jej chceli dačo povedať o koze pre tú soľ. Nie je neokrôchaná, aby sa nevedela zastať.

„Vidíte, ideme piecť len huby. Nie hlavátky!“

Zachichotala sa im do tvári. Ej, byť to mládenec z Badišova s tým slovom, prevliekli by mu hrablisko cez pazuchu a kotúľal by sa dolu grúňom.

Keď Zuzka odbehla, myslela, že bude veľká veselosť medzi Dolanmi. Kde by nie! Byť na žatve u bohatého Heverina. Bude im ako na veselí. Ale chlapi sa nezaradovali, skôr sa zarmútili.

„Ej, ostali by sme, keby sme mohli, vďačne; ale vtedy nám príde ísť na panské.“

„Ale i na panské chodíte?“

„Veru hej, pánu grófovi.“

Z prítomných, ktorí nevedeli o panskom, nemohol nikto pochopiť, že by Dolania robotovali. Majú predsa zeme, ako sami hovoria, že nemôžu vyžiť na nich, majúc od roka do roka prednovku. Či by nebolo spravodlivé, keď sa robotuje, aby sa robotavalo za dačo a nie za hlad?

Heverin sa ohlásil prvý, bol veľmi rozhorčený.

„Ja myslím, že zemskí páni mali odpustiť robotu a dežmu^[89] v také neúrodné roky. Poddaní mali by mať aspoň toľko slobody, aby mohli zarobiť, čo treba do hrdla. Na nás sa pácha veľká nespravodlivosť, že berú od nás všetko, i slobodu, a nedajú nám ani toľko, koľko treba na výživu. O týchto veciach by mali písať novinky, ukazovať, kde sa nám robí krivda a čo robiť proti nej. Prečo o tom nikdy nepíšu?“

Starý pán by bol mal odpovedať, lebo jemu robil vlastne Heverin výčitky pre noviny, lebo on im ich donášal. Nemal mu čo odpovedať, lebo sám nevedel, prečo noviny mlčia o tom, čo najväčšmi ožihá.

„A či sú naše tie noviny? Majú sa azda za naše, keď nám ich posielajú.“

Tu sa už ohlásil Bohumil Valizlosť. Noviny sú naše i nie sú naše. Vychodia v Česku, na Morave i v Prešporku a Banskej Bystrici, ale nevedia, čo sa robí na našich stranách. Keď píšu dačo z našich krajov, píšu len, čo sa deje medzi učenými. Ako sa vedie ľudu a poddaným, o tom nevedia. „Mali by o čom písať, mali, keby prišli sem, medzi vás skusovať. Hneď tu by mohli opísať túto dnešnú schôdzku a bratské srdce, ako pritúlilo chudobných a rozohnatých biedou po svete. Iné bohaté kraje by urobili podobne, keby videli váš príklad a neodohnali by vdovu so sirotami od svojich dverí. Noviny sú naše, ale nie sú ako naše. My, čo ich čítame, necítime sa bratmi našich bratov. Sme bratia, a predsa nie sme bratia. Tu Dolania sú nám bratia, lebo sme z jednej krvi, a predsa neprišli dúfanlivo ako k bratom, ale len pýtať robotu, ako k bohatším. Veď skoro ani Badišovania sa nemajú za bratov čuhárskym, hoc sú chotárníci, ale za cudzích, hádam i neprajníkov. Byť noviny naše, chlapi z Mutinej by vedeli, že majú bratov v Čuhároch i Badišove a neboli by sa šli potĺkať po Báčke.^[90] Naše noviny by boli prebudili v nás ducha bratstva, naučili by nás, že nie je chotár pre seba chotárom, ale s inými tisícimi tvorí dovedna náš veľký dedičný chotár; my, v ňom žijúci, sme z jedného hniezda, majúci niesť biedy a radosti jedni druhým. A o čom by nemali čo písať noviny, keby boli naše, ako hovoria, že sú?“

Bohumil Valizlosť sa rozhorlíl. Mária teraz nakukla oblokom do tých svetov, nad ktorými zasmúti často jej muž, a vtedy akoby odišiel od nej ďaleko. Nezamlčal o učupených, nízkych domkoch okolo hrdých kaštieľov za krásnym stromoradím, o krásnych cestách k panským kaštieľom a o tatranskej praskale, ktorá trčí hrobľami, kde sedliak zváža na strhaných kravách. O školách na spadnutí s ošarpanou strechou a dnu s kurenci a konopami. O dereši a iných mučidlách, aby sa deti naučili nepotrebné vokabuly a rozprávky, ktorým netušia pravý zmysel, hľadajúc pri čítaní nie zmysel, ale nakopenie litier. Mali by učiť úbohého človeka, aby si z domu urobil pevnosť zachovalosti a dobrých obyčají a nepúšťal do nich nákazu opilstva a nedbajstva o vec pospolitú.

„Hej, bratia, mnoho nám treba, mnoho. Veľká robota nás čaká, kým sa naše tatranské hony zložia do jedného chotára!“