ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na druhé ráno dosť zavčasu prikvitol kurátor na faru. Bohumil Valizlosť šiel s ním do bočnej, kde obyčajne pracuje.

Mária bola pri starom pánovi; rozkladala mu, čo skúsila v Ozubinách; chválila sa, že na jar dostane morčacie vajcia, podsype ich pod kvočku. Starý pán lepil súš na pántiky a počúval veľmi vážne Máriu. Pochválil i on veľmi, že podsype kvočku a nie morku.

Starý pán čakal, že sa syn odbaví chytro a pôjde s ním do včelína; ale keď sa ho nemohol dočkať, vybral sa do včelína sám.

Mária myslela, že bude treba začať variť obed. Najprv išla k bočnej a zadivila sa, že je tam kurátor. Potom už naozaj bolo treba stavať hrnce k ohňu, a kurátor bol ešte vždy v bočnej. Nemohla sa zdržať, išla zasa ku dverám a rozoznala hlasy oboch. Bolo jej ľúto, že nemá prístupu ta, kde môže byť cudzí človek. Začala sa cítiť ukrátená, že ho môže iná vec zaujať, keď by mala mužovi toľko čo rozprávať o návšteve v Ozubinách. Schytil ju divný nepokoj, akýsi žravý bôľ, že nemôže byť teraz pri ňom. Vtom jej zišlo na um, že hádam bude oblok otvorený od bočnej. Vyšla do záhrady, že stane podeň počúvať, čo sa v bočnej robí. Oblok bol skutočne otvorený, ale nepočula nič, iba ako sa odoberá kurátor. Keď vychodila zo záhrady, kurátor už otváral zadné dverce a vyšiel za humná.

Mária mohla ísť k mužovi. Našla ho v bočnej, upratoval spisy na stole. Keď vstúpila, obrátil sa chytro k nej, akoby sa bol zľakol. Bol vzrušený. Mária pobadala na ňom premenu, hoc sa hľadel premôcť.

„Čo ti je, Milko?“ spýtala sa ustaraná.

Pozerala naň skúmavo, jej tmavosivé oči upreli sa naň temer prísne.

„Nič, Mária, pletky,“ hľadel sa i usmiať.

„Vari som ja na vine?“

„Ach, nehovor!“ durdil sa on a pristúpil k nej živo. „Samé nepríjemnosti, ktoré patria k úradu. Nevzťahuj nikdy na seba, keď vidíš, že mi je dačo. Ale už je dobre.“

Bol naozaj veselší, i oči sa mu smiali. Keď sa takto zasa vrátil k nej, i jej odľahlo. Oči jej žiarili.

„Úrad sa nezaobíde bez nepríjemností, Mária,“ začal jej vysvetľovať. „Treba ich znášať obetavo a premáhať v trpezlivosti.“

Potom jej podvihol briadku prstami a pozrel jej do očí akosi veľmi hlboko, že jej srdce zabúchalo. Ten pohľad jej hlásal: ,U teba je veľký sklad zaopatrovať sa z neho trpezlivosťou a nadchnutím.‘

„Mária, dneska zasa na návštevu,“ oznámil jej veselo i usmieval sa.

Zadivila sa, čo ho to zašlo. Myslela, že po včerajšej návšteve ostanú doma aspoň tri dni.

„Musíme sa poponáhľať, Mária. V Ústeľniciach by sa urazili, keby sme dlho odkladali. Hádam im by bola patrila prvá návšteva, a nie seniorovcom, lebo sú krstní rodičia. Ale seniorovcom som musel dať prednosť, aby si nemysleli, že máme dačo proti nim pre staré spory. Mohla by si sa spraviť do poludnia?“

Prisvedčila mu veselo. Včerajšia návšteva sa skončila veľmi dobre; nalakomila sa na dobrotu, čo ju čaká iste u krstných rodičov v Ústeľniciach.

„Sprav sa pekne, Mária, aby si bola ako včera,“ zažartoval. Neušlo mu, že si paniu naklonila. Videl, ako srdečne vybozkávala mu ženu pri odchode. „V Ústeľniciach sú i švárni mládenci,“ pohrozil je], „daj si pozor!“

Odbehla hotoviť obed natešená. Bohumil Valizlosť bol rád, že ju uspokojil. Zbadal, že nevyhľadáva mnoho uspokojiť ženu, v ktorej kvitne šťastie. On šiel za otcom do včelína. Keď vyšiel za humná, zachmúrila sa mu tvár; pozeral zamyslený do zeme. Neboli to pletky, ani nepatrné nepríjemnosti, čo ho znepokojili. Kurátor mu prišiel s novinou, že sa chystajú v Ozubinách proti nemu. Chceli by mu všantročiť za inšpektora slúžnodvorského, ktorý by iste nerozhojňoval svornosť a pokoj v Badišove. Richtár Hamuľa, keď sa vrátil z Ozubín, šiel hneď ku kurátorovi a vyjavil mu, čo sa hovorilo u pána seniora.

„Mňa poslali do fary s karôtkou,“ rozprával mu richtár veľmi úprimne, „že ma nakriatnu. Ja som sa im hneď sľúbil, lebo čo by osožilo odpierať? Ale som už vedel, že sa znôtili medzi sebou, ako ma dostať, len som nebol istý. Keď som odišiel z fary, šiel som rovnou cestou do kaštieľa. V kuchyni som našiel Fera. Bol triezvy, neopil sa v pivnici. Čo mi jeho mať nacigánila, to ju iste naučil pán veľkomožný. Hotujú sa na farára, a to je na nás. Mňa už majú, ja som sa im sľúbil.“

„Budete proti nám, kmotre?“ naskočil naň kurátor Drozdík. Pozeral naň s opovržením.

„Sľúbil som sa stratiť dobré slovo,“ priznal sa úprimne, keď kurátor podskočil rozhorčený, chytil ho za rameno a riekol mu skoro pošepky, „ale budem vedieť, pred kým. Nájdem takých, ktorí ho nezodvihnú.“ Usmial sa a pozrel naň významne. „Hneď som im povedal, že stratiť ho je ľahko, len by ho zodvihli.“

Kurátor krútil hlavou. Nemyslel, že sa dá richtár navdať na takú vec.

„A čo povie kmotra?“ spýtal sa ho.

Usmiata tvár richtárova sa zachmúrila. Žena mu poletí k hlave, že sa pridal k nepriateľom.

„Vy mi budete svedok u nej, kmotre, že som sa pridal len očistom. Nebyť mňa tam včera, neboli by ste ani zvedeli, čo nám vyparatia z Ozubín.“

Kurátor sám musel uznať, že má pravdu. Je pravda, že má slabé sťaháky, dá sa hneď schytiť za vozom dolu vrchom. Ale zasa nie je podlý, lebo prišiel dať výstrahu. Divil sa, skadiaľ zobral smelosti prísť a prezradiť nástrahy.

Hamuľa mu vysvetlil všetko dopodrobna.

„Ja viem, kmotre, že vyhorím,“ riekol smutne. Za dlhý čas nebude sa smieť ukázať u pána veľkomožného, iba po veľmi pilnej práci. Ak sa i ukáže, nezavolajú ho iste do kuchyne na kocúrik a slaninku. „Všetko sa skúri na mňa v Ozubinách, kmotre, ak zvedia, že som im podložil nohu. Ale volím vyhorieť raz dokonale a preniesť, čo sa na mne skúri, ako byť vo svojej dedine za celý život medzi nákovou a puckou. Lebo keby sa usalašil tu, mali by sme jednostaj prieky.“

Kurátor sa usmial. Nevedel by sám povedať, či ho treba pohaniť celkom, alebo mu i uznať dačo.

„Len na tie slová pozor, kmotre, aby ich nebolo moc!“

„Môže ich i byť, hoc by i bolo zle na mňa. I mlyn môže veľmi hrmieť, a málo zomlieť.“

Kurátor hneď zavčas rána išiel na faru vyrozprávať, čo sa dozvedel. Farár bol rozhorčený najväčšmi na seniora. Radil sa s kurátorom, čo by bolo robiť. Porada bola dlhá, v nej musel podstúpiť Bohumil Valizlosť veľmi prudký zápas medzi povinnosťou a osobnými záujmami. Bola mu veľká poľahoda, že kurátor stál pri ňom a sľúbil mu držať pri dobrej veci, a čo by čo bolo.

Tak skoro hneď po obede zastal furmanský voz pred farskými dverami, ale miesto pejkov kurátora boli v ňom zapriahnuté kone richtárove. Poznať ich zďaleka po lampáši na podsebnom, ktorý siaha skoro po nozdry a hore sa zatúlal až nad jedno oko, že sa belejú i mihalnice na ňom. Náručný mal zas všetky štyri nohy biele do kolena, ba na jednej i kopyto.

Ani Ondrej nevošiel do fary; strýk, badišovský bača u nich rozprával čosi, ako sa mu povodilo vo fare. Ale Ondreja neťahalo veľmi do pitvora, ani nezašťukal kľučkou. Dal sa podstenou do zadného dvora; pri maštali bola dosť vysoká priehrada. Priehradou sa vyštveral dohora a preskočil do sadu. Zakrádal sa popod stromy, napospol slivky, kým neprišiel pod oblok, jediný, čo mala fara z tejto strany. Aby sa nenanosili cezeň do domu, kurátor dal vsadiť doň dva železné prúty hore koncom a zo tri ležiačky; fara bola istá od zlodejov, ale nie od zvedavých.

Ondrej sa vyštveral na slivku a stal si do vidličky, ktorú tvorili konáre; z vyššieho stanoviska mohol nazerať, čo sa robí v kuchyni. Videl police s hrncami a misami. Druhej steny kúsok, čo sa dal vidieť, bol ovešaný ťapšami a pokrývkami.

,Aká im je biela kuchyňa, ťaj!‘ divil sa Ondrej.

Začadeného ohniska s panvou nevidel, ale videl umyvák z tvrdého dreva o medených obručiach okolo dna a okolo venca: bol podlhovastý na nízkom stojanci, na ktorý sa môže ukladať umytý riad, aby odtekal. Práve ho umývala Zuzka a kládla na tablu; pozerala vážne do umyváka, drhla chytro, že sa kosička okolo pliec triasla a strapce z nej sa mihali sem-tam na oplecku. Ondrej mohol vidieť hlavu s chodníčkom od čela nazad, lebo ju mala prihnutú trochu nabok. Vrkoč sa opála lenivo na chrbte, mašľa na konci je ani motýľ s červenými ružami.

Ondrej vystúpil trochu vyššie. Chcel by ju vidieť celú, aká je a vedieť, čo sa zamyslela toľme. Vyplatilo by sa vedieť. Z vyššieho stanoviska videl i tlačenicu, ako sa mení v akýchsi bielych steblách o dlhých listoch na belasom poli. Zabudol na nej oči, najmä na peknej hlave, na ktorej by sa svetlé vlasy nabrali naskutku do vĺn, nech ich vrkoč nesťahuje do tyla.

Bol by zahúkal na slivke a chcel by vidieť toho, kto by mu ukázal krajšiu dievku od Zuzky v Badišove, ba nie, v celom vidieku! Ale zahúkať nesmie. Strýk Strakovie mohol by byť na humne a prísť do sadu, kto sa mu to liepa po slivkách. A takého veru nieto, aby ukázal krajšiu dievku od Zuzky. Pred samou tvárou medzi zelenými slivôčkami zabelel sa mu dúži ogrman s bradavičkami. Odtrhol ho, a, necieľajúc veľa, hodil ho do obloka. Neudrel do tyčky, ale vletel otvoreným oblokom do kuchyne, udrel Zuzku do tyla a odskočil na stôsik umytého riadu. Zuzka sa strhla, vzala ogrman, obzerala si ho, a hneď poznala, odkiaľ pochodí. Šla k obloku a na slivke videla Ondreja. Ruky rozšíril, držiac sa konárov, že sa mu rukávy zošmykli vyše lakťa. Šajby na opasku sa ligotali. Smial sa, husté zuby sa mu beleli.

„Čo tu hľadáš, šaľo!“ okríkla ho, ale tak, že bolo temer pošepky.

Pohol plecom a riekol:

„Len tak, stvorička.“

„Ale chceš, aby ťa videli? Ľaľa, pani idú.“

„Priletia hneď,“ posmieva sa Ondrej, potriasajúc konáre, „donesú i vechte. Hádam som im v pitvore — cediť srvátku!“

„No, len no!“ hrozila mu Zuzka. „Prac sa mi spred obloka!“

„Ak mi povieš, že budeš večer čakať.“

„Neviem, Ondrejko. Ak budem môcť. Ale už choď, idú!“ Strhla sa a odskočila. On sa zohol vo dva konce, že ho nebolo vidieť. Načúva, kto vošiel do kuchyne. Nepočuť ničoho, iba pridusený chichot Zuzky. Vystrel sa a videl sa belieť zuby medzi perami ani maliny. Belasé oči, ktoré mu porobili, nedajúc mu pokoja od tých čias, čo sa prvý raz nazrel do nich, pozerajú naň posmešne. „Nedur sa, Ondrejko. Obliekajú sa. Pôjdu zaraz. Ale choď ku koňom. Padne na nich mucha, ešte ti utečú.“

„Moje potešenie!“ roztúžil sa. „Ako je tam pekne!“

„Veru tak, Ondrejko. Radšej príď večer.“

„Oblok vysoko a železá v ňom,“ žaloval sa veľmi vážne. „Čo nevymyslí krstný otec Drozdíkovie, bodaj ho hus pečená kopla!“

„I tak sa vidíme, zlatý Ondrejíčko!“ posmieva sa mu.

„Abyže ho kopla,“ potvrdil Ondrej, „že ho nedal nižšie.“

„I tak si ty moje všetko!“ riekla hlbokým hlasom, veľmi vážne. Z neho akoby sa liala mäkká horúčava. Odvisol na jej pohľade. Zabudol, že je v sade Strakovie. Nemohol sa vynadiviť pokladu, ktorý mu zatvorili do fary za oblok so železami. Mlčali hodnú chvíľu v blahom pozabudnutí. Keď sa prebudili, riekla mu tichým hlasom, v ktorom sa ešte triaslo pohnutie. „A teraz už choď! Ponáhľaj sa.“

Vrátila sa k umyváku a dala sa do riadu. Začala ho utierať. Neobzrela sa do obloka, akoby bola zabudla naň. Tu jej zasa padol mäkký ogrman na hlavu. Naliala trochu vody do starosvetského pohára s ružou, obrátila sa k obloku a obšustla Ondreja. „Povedala som ti, Ondrejko, choď, ponáhľaj sa!“

Zredikal sa zo slivky a utiera si tvár širokým rukávom.

„Len počkaj, počkaj!“ zastrájal sa pod oblokom.

Odpovedal mu pridusený chichot.

Ľahkým krokom vrátil sa do dvora. Pozrel do voza a rozložil koberec na sediskách zo šúpy. Tu už vyšla i pani. Pozerala vážne, skoro prísne, len keď sňal klobúk, jej oko sa mu usmialo. Mala pekné šaty škoricovej farby. Kosičku si prehodila na plecia, v zaokrúhlenom rožku pekné pero z červeného maku a nevädzí. Bohumil Valizlosť jej podložil pod nohu brvienko z hámovníka.

„Ondrej, pozor, a nežeň veľmi!“ napomenul starý pán mládenca. Mal na hlave vysoký klobúk o širokom venci. Obliekol si vyplavený slávnostný kabát so slučkou, vyčnievajúcou spoza vysokého tvrdého goliera, na ktorej visieva. Pod pazuchou mal niečo v papieri, hádam spisy. „Veru tak, idem i ja. Podurím vás včaššie domov, aby ste nocou nechodili!“

„Už len nešomrite!“ hrešila ho Mária. Urobila mu pri sebe miesto na zadnom sedisku, vyhládzajúc dlaňou koberec.

Bohumil Valizlosť sedel proti nim.

Ondrej spukal bičom, že sa vracala ozvena skadiaľsi. Farské dvere sa otvorili, vyšla Zuzka na dvor. Dupotala podstenou a dolu dvorom popri záhrade. Stala si ku krídlu vrát, čakajúc, kým voz prejde. Na šalagrách sedí Ondrej, poháňa veľmi pomaly, zdržiavajúc kone. Nebedlí veľmi na cestu a kone; pozerá na ňu, ako podopiera krídlo a usmieva sa mu. Pokrútil hlavou, ako je to, že je tak blízko, a predsa ďaleko. Ani ruku jej nemôže dať. Len keď prechodil popri nej, nachýlil k nej bič. Dlhý bič zatancoval tromi červenými kystkami v povetrí a tak tancujúc vliekol sa jej po pleci a hlave.

Kone vedia, kade ísť, nezavadili o pilier. Voz sa pustil dolu dedinou. Keď sa vyrovnal na ceste, Ondrej sa nahol na šalagrách. Videl ju na môstku pred bránou, ako pozerá za vozom. Nespustil jej z očí, kým sa cesta neskrútila. Pred zákrutou zakýval jej rukou, v ktorej mal bič. Ona mu zakývala oboma rukami a skočila za dverce.

„Hijó, čo sa vlečieš!“ skríkol a pošibal kone. Strhli sa a pustili dobrým behom dolu dedinou.

„No, no, ako ženie,“ šomral starý pán. „Drž sa, že ťa nevyhodí,“ napomenul nevestu. Ale tá sa len smiala na strachoch starého pána.

Ondrejovi nebolo ani to chytro. On by bol hnal vo výcval, ta, ale najmä nazad. Dnes večer má veľmi pilnú robotu, nerád by zmeškať.

Bolo im v dolinu, cesta sa míňala chytro. Ani sa nenazdali, iba keď sa ukázali záhradky a sady na oboch stranách; spomedzi stromov smejú sa im domy o bielych stenách a väčších oblokoch ako po dedinách. Prešli popri pivovare a pred traktírom, ktorý patrí k nemu, sedeli mešťania v belasých nohaviciach a čižmách. Bolo horúce, ale im bolo dobre v chládku pod veľkou lipou. Hoci je Posadina mesto, sedeli bez odedze, iba čo mali vestu, i to rozopätú, o hustom rade gombíkov. Rukávy mali nadurené, iba za päsťou sa stisli, zviazané pod golierikmi tkaničkou. Popíjali z krčiažkov pivo; bolo horké, ale im sa sladilo. Mali ho za najlepšie v celej krajine.

Rínok bol dosť prázdny, iba čo okolo veľkej studne stáli dievky a ťahali vodu na dlhých hákoch. Stálo dakoľko drabinovčekov bez košín so šupou slamy miesto sediska. Fara, kde býva mladý, driečny Peter Spevák, pozerá na rínok, mala zatvorené obloky, aby mohla hádam lepšie vidieť. Zabelel sa i dlhý vidiecky dom, blýskajúc obločnými tablami na horúcom slnci. Pod lipkami nevidieť nikoho, ani na laviciach, kde sa obyčajne presúšajú vidiecki páni. V bráne stojí veľký hajdúch s vytasenou šabľou, opretou o plece. Remenec z čákova založil pod bradu, hoc nieto vetra. Má červené nohavice, zelený dolomán, ale na ňom je prehodená belasá mentieka s bielymi brčkavými prámikmi. Hrubé šnúry z nej okrútil si okolo hrdla. Fúziská si vysmolil dorovna, stojí ako stĺp, iba čo sa mu taška kníše na dlhých remencoch temer nad samými pätami, najskôr od vetríka.

Ani pod ratúzom nebolo vozov. Hintovy už najskôr odfrčali do dedinských kaštieľov.

Za Posadinou zasa išli poľom. Popod peknú dúbravu v hlôží a lieští tečie dumná rieka. Ide si tu pomaly, sťaby sa jej ťažilo odísť z vidieka, kde sa narodila a hneď podrástla. Iba kde ju stislo medzi vysoké brehy, zahučí šomrave a spení sa, váľajúc sa po zmachnatených skalách.

Mária naddvihla plachtu, pozerá na tably zbožia tu dolu, tam povyše po úbočiach a vŕškoch na dlhé, úzke pásiky s prázdnymi brázdami. To sú sedliacke záhončeky, nad nimi pašienky s fľakmi horičiek.

„Kraj hrbatý, ale milý,“ riekol starý pán.

„Milý,“ prisvedčila. „Pekné kapusty!“ ukazuje mu na hrady popri rieke. „Toho roku bude ľanu,“ ukázala na úboč pod belasým rubášom, ktorým ju prikryli rozkvitnuté ľany.

Bohumil Valizlosť hľadel roztržito na známy kraj, nepočúval, čo hovoria na sedisku oproti nemu. Sivé oči o zelenkavých odbleskoch poberali pošmúrne, chvíľami sa i obočia naberali.

„Pozrú, dvojictihodná milosť, čo je hentam,“ prebudil ho z ťažkavých dúm hlas Ondreja zo šalagrí, usmiatu tvár spod plachtovej striešky obrátil k nim do voza.

Bohumil Valizlosť sa obrátil svižne, prihrnul sa a pozeral spod plachty, držiac sa rukami za drabiny. Nevidel nikde nič zvláštneho.

„Pozrú na Vaskovec, na sám vrch.“

Ukázal mu bičiskom dosť vysokú stráň ešte od nich dosť ďaleko, hore ktorou, pomedzi polia, krútila sa biela cesta. Na samom vrchu sa beleli steny veľmi úzkej kapličky pod tmavým krovom. Nabok od kapličky sa kreslila proti belasému nebu štvorhranná kasnička, na nej sa kníše trochu z boka na bok mohutná, plecitá postava pod širokým klobúkom. Popri kasni drobčí hádam pes, alebo kozička, preberajúc ľahučkými nôžkami.

„Veru naozaj,“ prisvedčil Bohumil Valizlosť živšie. „Pán farár z Hrabovca.“

„Kde, kde?“ skočila Mária naradovaná. I ona chce pozrieť na priateľa a zasmiala sa veselo, že je to naozaj on. Jeho aspoň poznať zďaleka. „Keby sme ich mohli dohoniť!“ zvolala žiadostivo.

„Malá starosť!“ zasmial sa Ondrej. Spukal bičom nad koňmi.

Voz sa pohol čosi lepšie a už hrmel až po Vaskovec. I do vrchu išli kone dobrým krokom. Chomúty a šíry so šajbami sa tuho mykali z boka na bok.

Z Vaskovca otvoril sa pred nimi rovnejší kraj. Ondrej prihamoval a voz sa spúšťal chytro na roveň. Na jej krajíčku blyští sa na slnci rieka medzi lúkami. Obišla Vaskovec oblúkom a bola by tak išla ďalej, keby ju neboli zastavili dúbravy, že sa musela skrútiť popod ne. Tam si zasa tečie pomaly popod zelené stráne.

Rovňou prešli ak dve-tri strelenia, keď už začali doháňať vozík hrabovského farára. Pred vozíkom sa usilovali mršiny kurátora Skokana, popri ňom bežkalo hačiatko podsebnej kobyly. Ondrej spukal bičom, žriebä podskočilo a tislo sa od strachu; v dúbravách nad riekou nieslo sa kdesi slabé pukanie, až zaniklo. Vo vozíku sa obrátila postava chlapa, čo sa to robí za ním.

„Ďurko, kde ideš?“ volal naň Bohumil Valizlosť spod plachty, skoro tam, kde robí striešku nad Ondrejovou hlavou.

„Ľaľa, Milo!“ zadivil sa Ďorď Dechtiar. „Kde sa tu berieš? Kde je tvoja polovička, ktorá je viac hodna od tvojej celosti?“

„Tu som!“ ukázala sa pri mužovi Mária. „I tatuško je tu.“

„No, veď tak!“ uspokojil sa Dechtiar. „Zíde sa kazár na roztopašné deti.“

„Kde si bol, Ďurko?“

„V Posadine, carissime.^[70] Darmo som sa drgáňal. Vidiecky dom je prázdny. Zhováral som sa iba so Števkom, ak si ho videl v bráne pod šabľou.“ Bohumil Valizlosť bol by chcel vedieť viac o vidieckom dome, ale nieto kedy sa zhovárať, keď vozy musia stáť, lebo v hrmote by nebolo počuť slova. Mária pri ňom sa smiala, unesená mohutným zjavom chlapa a malými fakmi, ktoré ho musia ťahať. Pritom spoza pleca vykukuje úzka dlhá tvár Skokana pod čiapkou, ktorú bola podperila Emka, s končitým nosom, ktorý ukazuje hen kdesi k dúbravám nad riekou. „Kde ste sa vybrali? Hádam do nás?“ zaradoval sa Dechtiar.

„Nie veru, druhým razom. Teraz len do Ústeľníc!“

„Prenocujete?“

„Len na kávičku,“ vysvetľuje mu Bohumil Valizlosť trochu zachmúrený. „Vidíš, prvá návšteva.“

„Vidím, vidím — hm. Budú vás zdržiavať. No, poďme! My do Hrabovca. Do Čuhár máme jednu cestu.“

„Poď s nami, Ďurko,“ začal ho nahovárať Bohumil Valizlosť, čosi stiesnený, akoby sa bál pred niečím a hľadal oporu v ozornej osobnosti Dechtiara.

„Ale takto, amice?“^[71] poukázal na priestranný bekeš s tromi či štyrmi goliermi. „Pekný by bol pri takej parádnici!“

„Aspoň by sme boli pri vás krajší, pri neogabanom,“ ozval sa veselý zvonivý hlások pri mladom farárovi.

„Nebudete sa hanbiť za mňa?“ spýtal sa jej už odpoly navedený ísť s nimi. Obrátil sa napred, kde sedel Michal Skokan na prvom sedisku. „Uvládzeme ešte, kurátor?“

„Čo by sme neuvládali, dvojictihodná milosť pán farár,“ odpovedal trochu urazený. „Ak chcú, i do Trenčína.“

„To by bol zbytok!“ zahriakol ho farár. „Ja len do Ústeľníc, kurátor!“

„I do Trenčína ich zaveziem, dvojictihodná milosť pán farár, i do Mičinej, ak chcú.“

„Vari kupovať junce!“ rozhorčil sa Dechtiar, i pomykal sa na sedisku. „Poďme len do Ústeľníc, ale čo by sme došli ešte za vidna, kurátor.“

„Pofrčíme, dvojictihodná milosť pán farár. Len sa držia dobre!“

Dechtiar sa zhniezdil. Napaprčilo ho, že ho má kurátor za vrece švábky alebo sečky, ktoré môže vypadnúť z voza, ak ho neuviažu dobre. Bol by mu dačo odsekol, ale už vedel, že by takým činom hádka mohla trvať do zajtra, ak by nenechal posledné slovo kurátorovi.

Michal Skokan sa obrátil ku koňom, popľul dlaň, v ktorej mal bič, a zašvihal nad mršinami. Čosi sa im ušlo i po chrbte. Vozík sa pohol dobre po dobrej ceste. Ondrej spukal bičom sem-tam, voz začal hrmieť. Hača sa strhávalo pri pukaní a tislo materi k predným nohám, ako hádzala pilne sem-tam, len aby šla chytrejšie.

Spočiatku išlo ešte ta, ale potom vozík začal sa vliecť, ani pod ťažkou fúrou. Ondrej skeroval ku garádu, že ho predbehne. Kurátor zbadal, čo zmýšľa ten za ním, nevystúpil, iba šteklil mršiny bičiskom. Veľký voz nemal kadiaľ prejsť, lebo boli i hŕbky skália pri kraji. Vyjsť s vozom na hŕbku, bojazlivá pani by začala vrieskať, že ju vyvalia. Inej rady si nevedel, ako pukať bičom, ani čo by z pištole strieľal. Skokan len mrdol plecom a smial sa pod nos, mysliac si: ,Koza pod kozubom, coky! Zemana nepredbehneš!‘

Keď prišli do Čuhár, Ondrej musel zastať. Starý pán zišiel z voza a postál pri ňom.

„Ondrej, nežeň. A neoneskorte sa. Ohláste ma v škole.“

„I nehnať, i neoneskoriť sa: ako to splníme, tatuško?“ posmievala sa mu zasa nevesta.

„Len neprevracaj slová, moja umnica!“ napomenul ju starý pán.

Z Čuhár sa odrazili do poľa. Bohumil Valizlosť pozeral na vežu, obielenú v podobe cibule. Tu chodieval chlapcom duriť kuviky a netopiere. Pod vežou je veľká pažiť okolo kostola, na nej skopnie z jari najsamprv, aby sa mali kde hrať čuhárske deti pri jarku na stupy a mlynčeky. Proti kostolu je škola. V nej pôsobil vyše štyridsať rokov Jonatán Zábor a doniesol ju do veľkého chýru na celom vidieku.

Išli údolím popri hlbokom, vyjedenom jarku; teraz v ňom netečie, len kde-tu sa zablyští mláka, ktorá hádam má tajnú studničku. Keď kopnie v poli, vtedy týmto jarkom hučí potok s mútnou vodou ani kaša; podmýva a trhá podjedené brehy.

Spoza kopca sa usmiali na nich Ústeľnice. Spomedzi stromov belejú sa steny, alebo sa vypínajú dachy.

„Postojte, kurátor!“ rozkázal Dechtiar.

Michal Skokan zastal a obzrel sa naňho, čo mu chce zasa.

„Mohli sme len zatiahnuť, dvojictihodná milosť pán farár!“

„Ako zatiahnete tak bez poriadku, kurátor!“ zazlieva mu veľmi farár. „Nevidíte, že ste ich nechali kdesi? Hádam v Čuhároch budú!“

„Veru nebudú ani v Čuhároch, dvojictihodná milosť pán farár,“ odporoval mu Skokan. „Celou cestou sa pechoril, že nás predbehne. Ale darmo je, nevládal.“

„Hnali ste ako na šarkanoch, kurátor,“ uznáva i Ďorď Dechtiar. „Pozrite, ako ste mu vyzvárali kone!“ Ukázal na voz, ktorý sa blížil. Ondrejove kone dupotali veselo po mäkkej poľnej ceste. „Či žiješ ešte, Ondrej?“ zavolal naň starostlivo. „Naučili sme ťa poháňať!“

„Veru hnali, dvojictihodná milosť!“ uznal i Ondrej.

„No, už len poď popredku. Tebe patrí viesť predok.“

Ondrej pozrel s úsmevom na mršiny, ako sa im boky dvíhajú. Obrátil sa nazad; nevedel, ku komu zatiahnuť.

„Do Jonášov,“ rozkázal mu Bohumil Valizlosť, hlas mu zasipel, keď dal ten rozkaz, i srdce mu zabúchalo. Stisol pery a sedel ticho pri žene. Na tú vec pozabudol dosiaľ, ale teraz ho zhrýzalo, zhrýzalo.

Ondrej zahol trochu nabok; hladkou, peknou cestičkou prišiel k bráne pod strieškou o dvoch pilieroch, vymazaných trochu na belaso. Cez bránu vtiahli do veľkého dvora. Kolesá furmanského voza šušťali po drobnom bielom štrku.

Vpravo bol veľký sad a záhrada v jednom kuse. Medzi ovocnými stromami vývodila lipa, pod ňou stôl a stoličky, natreté na bielo. Z druhej strany stál pekný dom na poschodie. Šalogátre boli podvihnuté, niekde i otvorené dokorán. Do dverí sa išlo piatimi schodmi na široký trnác pod balkónom. Na trnáci boli stoličky a stôl, dielo dedinského majstra.

Mária sa s úľubou obzerala po krásnom dvore. Jej veľká čistotnosť našla tu svoj vzor. Popri podstene ide dlhá kvetná hrada; teraz sa na nej pýšia najväčšmi tulipány a klince.

Vo dverách ich prijal starý pán, vysoký, plecitý, ako hrabovský farár. Golier ľanovej košele sa belel za golierom pohodlného kabátika so šnurovaním.

„Teofil doviedol nám ukázať svoju ženičku!“ zavolal do pitvora, v ktorom boli zotvárané dvere do izieb. „Tak vitajte, vitajte, deti!“

Mladého farára objal a vybozkával. Máriu držal za ruku. Bol holohlavý, ale mu ani nebolo treba klobúka, na hlave sa vlnili bujné vlasy, na sluchách už dosť šedivé, i na úzkych pásikoch, ktoré sa spúšťali do pol líca. Beleli by sa tiež, keby nebol sadol na ne žltkavý nádych dohánu. I teraz, tuhý fajčiar, drží v ruke penovku so strieborným vrchnákom.

„A ako sa voláš?“ naklonil sa k Márii, ktorá mu nesiahala ani po plecia.

Mária mu riekla svoje meno celá zmätená.

„Vitaj, Mária, vitaj a prejdi!“ držiac ju za ruku, voviedol ju do pitvora.

Videla i tu lavice o operadlách, ako je v ich fare: ibaže sa tieto vyhladili a vyleštili od prichodiacich hostí, i počerneli iste od mlák srvátky, čo na ne potiekla zo syra, ktorý donášajú sedliaci za dežmu. V tých nesnádzach zišiel jej na um bača Hamuľa, a zmiatla sa ešte väčšmi.

Bohumil Valizlosť vkradol sa za nimi do pitvora, obzeral sa splašený. Okom šibol na Máriu, ktorá bola prinepatrná, hoc sa vyriadila, pri urastenom domácom pánovi. Hoc mal čižmy zablatené na spodku, lebo bol hádam v poli, a sivkasté úzke nohavice ošúchané popri šnúrach, bol predsa len pán. Ako pochodí tu jeho Mária? Nestratí sa priveľmi vo svojej bezvýznamnosti? Ak prepadne pri skúške? Schytil ho akýsi strach, akého nepocítil ani pred skúškami. Chodieval do tohoto domu chlapcom, potom šuhajom, ba i kandidátom, vyznal sa v každom kúte dvora, domu i záhrady, ale teraz prišiel nový, s Máriou. Stŕpal od počiatku, len keď pomyslel, že mu ju príde doviesť sem.

Z jedných dverí vyšla do pitvora obstarná pani v tmavom čepčeku s čipkami a veľkou čiernou mašľou nad čelom, kde sa vlasy, premiešané bielymi vláknami, delia na dvoje.

Sivé oči sa usmiali, dlhé vrásky, čo bežia k ústam, sa vyrovnali: celá tvár omladla pod úsmevom. Tichým krokom prišla k Márii, akoby sa vznášala na sukniach tuho do zvona.

„To je Teofilova Mária, Lucika,“ zvestuje jej starý pán.

„Vitajte!“ ozvala sa hlasom ešte dosť zvonivým.

Dala im rúčku, ktorá vykukovala z bielej rojtičky okolo zápästia. Bohumil Valizlosť, ako domáci, dostal len ľavú. Keď ju bozkal, prihnúc sa nízko k nej, na vrchhlavu mu zavial akýsi vietor širokú tmavú stuhu, ktorá viala domácej panej z pleca. Oň sa pani veľmi neozrela, ani o stuhu, ktorá sa mu potom spustila na plece. Hoc je len rechtorský syn, jeho ženu privinula predsa k sebe opatrne, aby si nepokrčila široký hodvábny kabátik, i bozkala ju za kútikmi a, pozrúc jej skúmavo do tváre, usmiala sa zasa a povedala: „Veľmi pekne od vás,“ ale zabudla dopovedať, čo je toľme pekné.

Za paňou vyšla deva gaštanových vlasov. Z nich dva-tri závojčeky tancovali jej okolo podlhovastej tváre s peknou okrúhlou briadkou. Rastom predbehla mater o dobrej pol hlavy. Držala sa hersky, biele čipky okolo hrdla stáli jej pekne a ona sa ich iste nikdy nedotkla, lebo hlavu niesla akosi opatrne, aby ich hádam nepokrčila. Ústa by boli pekné, len by sa chceli usmiať; ani jamôčky by nechýbali okolo kútikov. Okolo nosa jej spŕchlo zdakadiaľ dakoľko pieh, ale veľmi malých. Ju hádam mrzia, že sú tam, ale nemajú ju prečo mrzieť, lebo ju nešpatia. Hlbokým okom pozerala na Máriu; tmavobrunasté inokedy, teraz stemnelo, hľadajúc v Máriinej tvári akú-takú odpoveď na mnohé, veľmi závažné otázky.

Kým hľadala odpoveď Márie, muž stál so stiahnutými plecami, bledý, zahanbený ako vinník.

Dosť sa navodil s pannou, počnúc od syntaxe až po kandidatikum; on bol rechtorov Teofilko, ona dcéra veľkomožného pána Jonáša Ústeľnického. Čuhársky rechtor ju zasvätil do tajnosti literného umenia, kým ju nedali do Prešporka na edukáciu.^[72] Vo vakácie boli kamaráti veľmi dobrí, až po filozofiu, potom sa akosi pretrhlo veľké kamarátstvo. A potom Teofil, keď už začal byť Bohumilom, začal pozerať na devu ako veľkú dokonalosť. Trochu sa jej i bál, i hanbil sa, lebo v zrkadle videl, že je veľmi nepekný. Stlačená tvár ho mrzela, i líca vpadnuté s vyčnievajúcimi lícnymi kosťami. Či mohol ostať i naďalej, takto ako bol, kamarát dokonalej panny?

On sa uťahoval od nej, ale do Usteľníc sa predsa len vláčil, hoc sa zakaždým zaprisahal, že je to ostatný raz. Nemohol nejsť. Čo bolo najhoršie, ona sa ho nestránila. Bývala rada pri ňom. Keď boli sami, v tých tmavobrunastých očiach vybúšili neraz ohne, že on stŕpal pred nimi, hoc ho hriali a hruď nalievali neslýchaným blahom. Srdce mu búchalo neznámymi túžbami. Keď ho v taký čas nechala samého, zavliekol sa za pôľčie alebo ríbezlie, ľahol do trávy a plakal ako papľuh. Moc vystál, keď sa mu približovala, keď sa mala okolo neho, ba sadla si i k nemu na lavicu. Slovo sa dobýjalo z pŕs, pre ktoré by bola vysmiala rechtorovho Teofila hrdá panna z Usteľníc.

Na šťastie musel sa odpratať do Badišova. Úrad ho zaujal, pozasýpal popolom horúce pahreby. Do Ústeľníc už nenakukol. Vystavali i faru. Šiel do Tesnej Bane na skusy. Prvá návšteva ho veľmi nerozohriala. Pri druhej sa prelomili ľady, v ňom ožili city, ktoré sa priviazali k Márii, nie dokonalej, ale prístupnej i jeho ruke. Keď si dali sľub a city sa pohýbali niečo, srdce sa ťahalo k srdcu; Bohumil Valizlosť v tmavosivých očiach Márie zazrel plamene, ktoré tiež hriali a vlievali do srdca blaho. Bol veľmi šťastný, že tie plamene horia jemu. Mária sa priznala naveľa, že ich zapálila ľúbosť.

Dakoľko dní pred svadbou musel sa ísť predsa odobrať do Ústeľníc od krstných rodičov. Videl blčať plamene v tmavobrunastých očiach. Zažala sa v ňom veľká svetlosť; ukázala mu, že plameň je ten istý ako v tmavosivých očiach, zažihá ho vo všetkých očiach tá istá fakľa. Zdúpnel, ako to nepochopil dávno. Keď pozrel na pannu, srdce sa mu stislo úzkosťou, koľko zla narobil v tomto krásnom, milom dome. Keď sa lúčil od nej, povedala mu ticho: „Hľadali ste šťastie ďaleko.“ Vtedy málo chýbalo, že nevykríkol: „Keď bolo tak blízko, tak blízko!“ I pozrel na ňu; vie, že pozrel takým okom, akým nemal pozerať ani na jednu okrem Márie. Oči utiekli na chvíľu spod uzdy. Keď sadal do voza, prisahal slávnostne, že toto bol ostatný raz v Ústeľniciach. A dnes je predsa tu, s Máriou. Musí pozerať, ako hľadia hlboké oči vyčítať odpoveď na mnohé otázky z tváre Máriinej. Vyčítali niečo?

„Lujza Ústeľnická,“ predstavila sa hlbokým, zvonivým hlasom. „Tebe budem len Lujzka, ak dovolíš,“ dodala teplým závanom a pozrela na Máriu úprimne.

„Vitajte zasa u nás,“ riekla mu, dajúc mu ruku, ale bez života. „Pekne od vás, že ste na nás nezabudli.“

Bohumil Valizlosť bľabotal čosi, sám nevedel, čo. Ona mu prikývla hlavou i usmiala sa, že odpovedal veľmi dobre. Oči sa podkradli zlodejsky k jej hlbokým, videli len jasnotu, plameňov nebolo. Ale naostatok prešla nimi ťažká chmára, veľmi ťažká, v nej sa valil veľký bôľ, krutý.

Ale vošiel Ďorď Dechtiar v bekeši. Ledva prešiel dverami kaštieľa. Jeho príchod rozmiešal slávnostnú ťažobu, ako topárka rozmúti smotanu, keď sa zaborí do nej.

„Ja, pán brat, ešte vždy svatom po pani matkách!“ chváli sa domácemu pánovi. „Napopáckali ma v ceste. Od Vaskovca som ich viedol. Nebyť kurátora, ktovie, kde by ešte boli.“

Odviedli ich do veľkej svetlice o dvoch oddeleniach: tam ďalej veľmi slávnostné s bielymi stoličkami a stolíkmi o pozlátených pásikoch a ozdôbkach, tu pri dverách v kúte je lepšie. Stoličky a kreslá z orechoviny unesú i Dechtiara. Tam si i posadali. Mocné kreslo predsa len zastonalo, keď sa v ňom rozložil, ako sa jemu páčilo.

Lujza vstala zo stoličky pri mocnom diváne a pružným krokom vyšla z teremu. Bolo jej, akoby sa mala zrútiť na ňu povala s veľkou maľovanou cifrou v prostriedku, z ktorej sa spúšťa ťažký luster na dvanásť sviec, že ju pritisne k zemi a nedá jej už oddýchnuť. Keď vyšla do pitvora, ťažoba popustila trochu, ale tvár sa premenila, premenila. Úsmev uletel splašený kamsi do kúta, keď sa dovalil ťažký, neslýchaný bôľ. Z pitvora bežala hore schodmi, ako čo by ju hnal, potom na kúsku chodby, až vpadla do jednej z izieb. Pri stene bola posteľ, bežala k nej, mysliac, že len tam je útecha pre ňu. Hodila sa na ňu dolu tvárou, vytrhli sa razom hate a úpusty. Na bielu hlavnicu o ľahučkých čipkách liali sa horúce, horúce slzy.

Nevedela sama, koľko to trvalo a čo robila vlastne, búrka bola veľmi prudká a silná, ale sa dosť skoro vybúrila z najhoršieho a začala sa tíšiť. Možno, že i vzdychala alebo plakala, zmožená bôľom. Dvere tiež zabudla zatvoriť ako svedčí, keď vbehla sem. V nich sa zjavila hlava s podlhovastou tvárou a tmavou briadkou. Potom sa dvere odchýlili väčšmi a cez ne sa prešmykol do izby mládenec v ľahkých črievičkách, v dlhom kabáte zelenkavej farby, zobratom pekne do drieku. Pritvoril dvere veľmi ticho a priblížil sa k deve na posteli.

Sklonil sa nad jej hlavou, jeho tmavé fúziky týkali sa temer tých vĺn vlasov, a spýtal sa jej pošepky, temer do samého ucha:

„Čo ti je, Lujzka?“

Strhla sa. Obrátila k nemu strhanú, prestrašenú tvár; ešte bolo poznať, že veľká búrka besnela nad ňou. Sadol k nej na posteľ, iba čo odhrnul najprv žltkavú hodvábnu pokrývku a podvihol krídla slávnostného kabáta, aby sa nepokrkvali. Deva sa hneď pritúlila k nemu a položila mu hlavu na prsia.

„Nie už, nie,“ teší ju tichým hlasom, v ktorom sa triasol cit. Hladkal ju po tvári a opakoval: „Vidíš, moja, ako vypadlo, ako vypadlo. Aká škoda, aká škoda!“

Hovoril to ticho a citne, ale tak akosi ako ženy, keď vykladajú nad mŕtvym v truhle. Zišlo jej na um, že i jej ľúbosť je tak, leží pod bielym rubášom. Prichodí ju pochovať hlboko, hlboko na dno srdca vlastnou rukou a zasypať pomaly — ale čím, čím?…

Z očí sa vyvalil nový prúd sĺz a lial sa jemu na slávnostný kabát a na bielu košeľu. Díval sa na jej hlavu, ako sa potrhávala. Bolo mu sladkobôľne pod tou pŕškou sĺz, akoby stál v rozkvitnutom poli na tichom letnom daždi.

„Vedel som ja, vedel,“ opakoval zasa ako predtým.

„Čo si vedel, Lacko?“ Striasla sa, ale nepodvihla hlavy, kde predsa jej bolo akosi najútulnejšie.

„Vedel čiastku, hádam najväčšiu, Lujzka. Kto by bol pomyslel, že takto vyjde?“ Zamračil sa a i jemu v tvári ukázal sa bôľ. „Keby bol slúchol cit, a nie mrzké vnuknutia, ty by si bola šťastná.“

„Mrzké vnuknutia!“ odhodila sa od neho, utrela oči napochytre a otvorila naň veľké, hlboké oči. V nich videl zhrozenie. „Aké, Lacko?“

„Dal sa zviesť mamone!“

„Nehovor, Lacko. Nie je pravda.“ Z očí jej šľahali blesky hnevu. „Nedal sa zviesť od ničoho, len nemal smelosti. Nemal smelosti. Bál sa, lebo všetko tu vychodilo z jeho rámca. Najväčšmi sa bál výsmechu.“

On mlčal, ale pochyboval. Mal podozrenie, že chudobný farár šiel do Tesnej Bane po ženu k majetnému kupcovi, kde bude hotových a potom hádam i výplatok, keď sa bude deliť odmrť po starých. Lujza Ústeľnická nemohla mu predsa doniesť hotových, lebo tých nieto, a z majetku, vedel, že dievke nevykroja ani brázdy, keď jesto chlapcov vo famílii, na ktorých pripadne meno i majetok.

Pritúlila sa k nemu a rozprávala mu, ako sa motalo šťastie okolo kaštieľa. Bolo veľmi bojazlivé: ľakalo sa mena, prepychu, bohatstva a panskej pýchy. Chodilo po peknom dvore, popod stromy. Keď muselo ísť do veľkého teremu, nedalo sa vytiahnuť z kúta. Ona mu šla v ústrety, hľadala ho, ale sa nedalo privábiť a skrotiť. Krylo sa pred ňou, vyhýbalo a naostatok utieklo. Bálo sa nebodaj, že mu nebude dobre v peknom kaštieli.

„A ja by bola vďačne i v badišovskej fare, kdekoľvek, v začmudenej kolibe, na najhoršej brdárke.“

Lacko sa rozhorčoval. On je vlastne vina všetkému. Keby nebol chodil do čuhárskej školy, nebol by sa s ním kamarátil, nebol by ho vodil do Ústeľníc. Videl neskoršie, keď mal ísť na patvariu,^[73] čo sa snuje medzi nimi. Či by sa bol vtedy nazdal, že city pridusia a poviažu akýmsi smiešnym strachom? Vari mal ísť k nemu a ponúknuť mu sestru? Veď to nerobia od hanby ani v ostatnej rodine. Čo teraz? Mal ho temer ako brata: ako bude s ním odteraz, keď predsa zadal ranu krvavú.

Ale ona hneď našla radu. Začala ho prosiť, aby bolo ako prvej, ani sa hnevať s ním, ani neodcudziť razom. On beztoho už prestane k nim chodiť, bude prichádzať zriedkakedy. Dnes poznala sama na ňom, koľko ho stálo prísť sem. Nenazdala sa nikdy, žeby prišiel po tom bôľnom rozlúčení. Keď ho dnes videla znezrady, otriaslo ju, že musela chytro utiecť do izby.

„No nič, sestra,“ tisne ju k sebe a hladí po tvári. „Máš rodičov a máš mňa. Ja ťa neminiem. Budeme spolu, kým ti bude ďaka.“ Prikývla mu a tisla sa k nemu bližšie. „A teraz môžeš k nim? Nenúť sa, ak nemôžeš. Nájdem výhovorku. Oddýchni si.“

„Už môžem.“

Zdvihla sa, prešla si mokrou šatkou po tvári a očiach. Usmiala sa, keď pozrela na brata. Po slzách jej hlboké oko žiarilo akousi bájnou milotou. Srdce sa mu stislo žravým bôľom, do očí sa mu tisli slzy.

Vyšiel smutne z izby, kde vykrvácala verná ľúbosť. Bol by nešťastný, keby mu nebola ožiarila bôľ čistotou svojej duše. Bol hrdý na ňu, priateľa mladých liet ľutoval, že sa pripravil o toľké poklady; nemohol sa hnevať naň.

Keď zišiel do slávnostnej svetlice, vystupoval isto a prirodzene. K mladej panej sa mal ako k žene vrstovníka a priateľa.

„Ako sa má tatuško?“ spýtal sa priateľa.

„Dobre. Spyšnel,“ odpovedal mu otec miesto hosťa. „Od tých čias, čo odišiel do Badišova, ani sa neukáže. Dneska šiel s nimi, ale zostal v Čuhároch. Ktovie, čo zmýšľa!“

„Že má pilnú robotu v Čuhároch,“ vyhováral ho Bohumil Valizlosť. „Ale pred zimou sa zberá sem.“

„Len nech nezmýšľa!“ odvráva domáci pán. „Hanba je na starosť opustiť staré chodníky a hľadať nové.“ Tu mu zišla veľmi vážna vec na um. Obrátil sa k synovi. „Mal by si mu poslať deputát,^[74] Lacko. Sklené už budú hádam súce.“

„Ešte nie, tatuško,“ odporoval syn. „Ak by sa našli na vrchovci dve-tri zrelé.“

„Tým sú vzácnejšie, synku. Nepošleš mu ich azda, keď začnú padať, že ich nebude kde dievať. Jemu samé prvotiny, štepil ich svojou rukou.“

Dechtiar sa smial, ako idú starému Záborovi deputáty z Čuhár, a tu zasa i z Ústeľníc. Bohumil Valizlosť dumal, aký mu je otec natešený, keď mu donesú také dary. Sám by hádam nevedel povedať, čomu sa raduje väčšmi, daru a či tým, čo mu ho doniesli. Rozsieval pilne celý život, a teraz už dozrela žeň. Dočká sa i on žne po ťažkej robote?

Domáca pani a Lujza odviedli hostí na trnác. Tam už čakala káva a koláče. Bol i dobrý žitný chlieb, maslo a med. Na mise sa červeneli voňavé jahody z ústeľníckej hory. Za vrchstola usadili Dechtiara, pri ňom ostal pán Jonáš. Panie sa dostali akosi na hŕbku na inom konci stola.

Mária sa až teraz začala cítiť čosi lepšie v panskom dome. Tlačila ju tu nádhera, veľkosť a bohatstvo, ako Hamuľu hnala priveľká čistota z fary. Spočiatku sa nemohla akosi pridať k Lujzke, hoc sa mala pekne okolo: tu za stolom predsa akoby si boli menej cudzie.

Po káve prišli fajky; i Dechtiar dostal jednu. Sama Lujzka im doniesla uhlík.

Bohumil Valizlosť nefajčil, ani Lacko. Dechtiar bol veselý, mal vždy o čom hovoriť, Lacko bol mlčanlivý. Bohumil Valizlosť tiež sedel v dumách. Mária stŕpla, zazrúc mu v tvári zasa smutné tiene. Kde sa vzali, práve keď sú v bohatom, nádhernom dome? Lujzka tiež zbadala na ňom niečo veľmi bôľneho, akúsi strádobu, a Lacko ho ľutoval. Tušil, že i v ňom hučí možno búrka, ktorá sa oborila prvej na sestru. Ako si to zahráva život s osudom nevinných, robiac z nich obete?

„Nadišiel čas,“ preriekol Bohumil Valizlosť takým premeneným hlasom, že všetci pozreli naň, čo mu je. To ho ešte väčšmi zmiatlo. Obledol akýmsi mocným pohnutím. Začal teda znovu: „Nadišiel čas, že sa musím obzrieť za súcou osobnosťou na inšpektorstvo. Nesmiem dlho odkladať, ale pristúpiť k voľbe čím skorej.“ Obrátil sa rovno k domácemu pánovi a riekol: „Neprijali by ste tú povinnosť na seba?“

Pozreli naň zarazení, že o veci hovorí pred celou spoločnosťou, potom že sa dal do nej znezrady, keď na ňu nikto nemyslel, a nezručne, hovoriac nesmelo, zajakavo, akoby pýtal nemožnú vec.

Domáci pán tiež zvážnel, tuším i fajku vyňal z úst. Lacko pozrel na sestru a ona naň. Ona v sebe ustálila, že by nebol dnes prišiel k nim, keby nie inšpektorstvo, a možno vôbec by nebol prišiel. Sotva by ho bola u nich videla, čo by bolo toľko, ako roztrhať celkom staré priateľstvo. Zabúchalo jej srdce, ale nie od žiaľu. Musel ju mať veľmi rád, viac ako všetky priateľstvá, keď by ho bol pretrhol pre ňu. Musel ju mať veľmi rád. Poznať mu i teraz, ako mu je tu zle. Zbadala i Mária, ako mu je. Celá predesená pozerala naň. Len toľko, že nevyskočila. Nevidela ho nikdy premeneného ako teraz.

Prvý sa spamätal domáci pán. Tiež pozrel naň prekvapený, že ho takto verejne zaskočil, nespomenúc nič prvej a nepresvedčiac sa, či prijme priaznivo jeho prosbu. Nedal na sebe znať, ale mu to veľmi zazlil. ,Čo mu je?‘ hútal v sebe, ,Môj krstný veru ma nezaobišiel najzručnejšie. Nebol by veru súci za korteša.‘

Nedal znať na sebe, že je nemilo dotknutý; aby zahladil trochu prekvapenie i u iných, usmial sa a zažartoval: „Vidíš, myslel som si, že si prišiel zabaviť sa s nami po priateľstve, a tu vyjde šidlo z vreca, že si prišiel z povinnosti.“ Bol by mu mohol povedať, že by nebol prišiel, keby ho nebola dohnala k nemu veľká súra.

„Vyznám, že som prišiel i po práci,“ riekol Bohumil Valizlosť, očervenejúc od hanby. Cíti v sebe, že keby nie životný záujem Badišova, Ústeľnice by ho neboli videli dnes ani pozdejšie. Nebol by prišiel ešte raz na oči devy, ktorej zavdal taký úder, že pohľad naňho musí ju len raniť znovu a znovu a jatriť boľačku. Radil sa veľmi dlho s Drozdíkom o tej veci, a keď nebolo inej cesty, ako ísť do Ústeľníc, mal v sebe ukrutný zápas, či priniesť túto obeť za spoločnú vec, alebo nie. Povinnosť zvíťazila: prišiel, vykonal ťažkú cestu, ale, vidí, nezručne sa dal do veci. Zlyhalo umenie, zavdal si pred krstným otcom i pred všetkými, že nedozrel k ťažkým úlohám, ktoré ho čakajú. Keď sa priznal, že prišiel po práci, zbadal na tvári krstného otca ľahký tienik. On netuší, čo sa robí okolo neho. Také slová sa mu môžu predstaviť ako úplná nevďačnosť. Vykríkol skoro bôľne, i hlas sa mu zatriasol: „Nebyť toho citu, čo ma viaže k vám a vašej veľkej dobroprajnosti ku mne, veru by sa nebol opovážil pýtať od vás túto obeť.“

„No, o tom nik nepochybuje, Teofil,“ riekol veľmi vážne domáci pán.

Ostatné slová zahladili z väčšieho, čo prenáhlené predošlé pokazili. Lacko a jeho sestra znali ich význam v celej hĺbke a šírke. Vyrozumeli najsamprv, akú on musel priniesť obeť svojmu úradu, keď prišiel práve k otcovi s týmto návrhom.

„A na mňa ti padlo oko?“ zadivil sa domáci pán, krútil v rozpakoch hlavou. „Veru sa mi nesnívalo ani zďaleka. Nie som mladý, ale tiež vyznám úprimne, že som neskúsený ako najmladší medzi novými. Do tých vecí som sa nikdy neplietol. Ani sa už nepamätám, kedy som bol ostatný raz na seniorálnom konvente. Čo ti bude zo mňa?“

„Veľká výhoda!“ vyskočil Bohumil Valizlosť veľmi vzrušený. „Budem predsedať pri poradách o pospolitú vec s človekom, koho mám rád ako-ako…“ Chcel povedať otca, ale sa zhákol. Ustrašeným okom dotkol sa Lujzky. I ona stŕpla. Opravil sa: „Koho si ctím a vážim ako málokoho.“

Domáci pán bol dojatý. Prestal fajčiť a dodal zadumaný:

„No, mohol si dopovedať, čo si nechal pre seba. Krstné otcovstvo je tiež otcovstvo, najmä také, ako bolo moje.“

„Ako je to sladko čuť, krstný otec, najmä dnes.“ riekol Bohumil Valizlosť veľmi pokorne.

Neopovážil sa podvihnúť očí od skvelej činovate, ktorá pokrývala stôl. Prstami si chodil po čele, stierajúc kropaje znoja z neho. Cítil, i prsty sa mu triasli.

„Prečo najmä dneska? Nie je dnes ako inokedy?“ vyzvedal sa krstný otec.

Všetko, čo počul od neho dosiaľ, znelo mu akosi divne. Badal v krstnom habkanie, neistotu, veľkú bojazlivosť.

Bohumil Valizlosť sa predesil, že ešte vyjde najavo veľké tajomstvo. Uvalí seba a Máriu do nešťastia a deve urobí ešte potupu. I ona stŕpala, či sa neprezradí. Vo veľkej súre predsa len našiel cestu vysekať sa.

„Dneska najmä preto, že prichodím s veľkou prosbou. Vaše slová mi dodávajú nádeje, že našla u vás ohlasu.“

„Dobre narážaš vodu na svoj mlyn!“ zasmial sa. „Ja že nevieš tak kortešovať.“ Zamyslel sa, lebo sa ešte nemohol vynájsť, prečo si vybral práve jeho za inšpektora. Vari len nie preto, aby ho vodil ako medveďa na retiazke a učil ho tancovať, ako mu pohudie. Je neskúsený v tých veciach, ale vodiť by sa nedal na motúzku ani od krstného. Vedel by ho i on povyzvŕtať. Ale keď pozrel naň, opadlo v ňom také podozrenie. Nesedí tam pred ním ako veliteľ alebo záškodný utlačovateľ. „Nuž uvidíme, synku, rozmyslíme si,“ riekol konečne, rád, že ho neodmietol, ale sa ani nezaviazal k ničomu.

„Keď rozmýšľať nieto kedy!“ skríkol Bohumil Valizlosť. „Kým by sme rozmýšľali, za ten čas by Badišovu natisli človeka, ktorý by narobil zla. V Ozubinách sa hýbu, spomínajú zákony, staré dobré obyčaje. Pod starou dobrou obyčajou myslia na zlo. Musím ich predbehnúť, aby nemali kedy búriť u nás.“

„A kto by búril?“ spýtal sa domáci pán.

„Zemskí páni z Ozubín a Smoliec,“ odpovedal Bohumil Valizlosť už smelo. Stiesnenosť spadla z neho. Oči mu zažiarili, i tvár mu ožila. Lujzka sa upokojila, i domáci pán prikývol: tak už hej, prišiel zasa do koľaje. „Chceli by z Badišova urobiť zasa len Ozubiny,“ rozkladal rozhorčený, s ohňom. „Ale Badišov sa nepotreboval odtrhnúť od Ozubín a vziať toľké ťarchy na seba, ak by mal ostať Ozubinami. Ja by si žiadal, aby bol Badišov niečo lepšieho: najmä aby v ňom vládol pokoj a láska, lebo len to vedie k dobrému. Muž lásky a pokoja je ten, ku ktorému som sa obrátil. Jeho príchod do Badišova bude, viem, požehnaný. S vami nebude ťažko previesť ťažké veci. Musíme vystavať najprv školu.“

„To už hej!“ prisvedčil Dechtiar. „Samuel Primitivus bude rád. Dávno sa bojí, že ho vytopí ako sysľa.“

„Novú budovu, alebo aspoň opravenú od základu.“ Bohumil Valizlosť bol, ako obyčajne býval. Zabudol na Lujzku a jej nešťastie. Ona nepozerala naň, ale počúvala veľmi pozorne. Jeho hlas jej milo zvučal v ušiach. Bolo v ňom zas tepla, ktoré vyteká len z najhlbšieho presvedčenia. „Ale nielen budovu opravovať. Je mnoho čo opraviť i dnu. Do školy musíme vniesť nového ducha, dať jej životnejší smer. Nie je škola len na brúsenie pamäti: treba cvičiť i um a rozsudok, kriesiť v duši dieťaťa túžbu po poučení a dokonalosti. To bude moja snaha a práca, a hľadám si dobroprajného človeka, aby mi nerobil prekážky. Tak viete, prečo som pomyslel na vás.“

„Nuž je to tak, synku!“ ozval sa domáci pán a pokrúcal hlavou. „Máme za lubom i novoty.“

„I na ne raz príde rad,“ zvestoval Bohumil Valizlosť. „Uvádzajme ich opatrne, z kroka na krok.“

„Čo povie Samuel Primitivus?“ zasmial sa Dechtiar.

Ale zvážnel veľmi chytro. Pomyslel na roky dekanstva, posvätené škole. Či ostanú stopy po tom dlhom pôsobení? Vychodí tak akosi, že na čom školu našiel, ako novopečený dekan, tak ju i zachoval. Hrivien mnoho nezískal. Ale sa mu zapáčilo, že mladý zapálenec ide si založiť hámovník, aby sa veľmi nepachtil za novotami.

„Keď je tak, na novoty mladých dám ti Lacka tuto.“

Oba skoro vyskočili, i Lacko i hosť. Lacko od prekvapenia a protivnosti, Bohumil Valizlosť tiež od nespokojnosti. Rozhodnutie domáceho pána nemohlo sa uskutočniť. Lacko nemal toľko váhy, aby bol mohol odolať tlaku zboku. Chcel mu to uviesť i všeličo iného, ale Dechtiar sa zamiešal.

„Nebude dobre. Mladých nedáme spolu. Ktovie, čo by nevyparatili párom. Rozdelíme si vás. Vás, pán brat, do Badišova k mladému za hámovníka, Lacka ku mne na povzbudenie. Pán Valentín Pulcheríny ostarel, nemôže chodiť do Hrabovca. Dali by sme mu Lacka za viceinšpektora.“

Strhol sa ešte väčší nepokoj: odhŕňali sa svorne, i otec i syn. Predvídali ani nie moc roboty, ale opletačiek a nepríjemností, ako sa ozaj majú stavať proti prúdu. Z toho nekynulo nič takého, z čoho sa rozrastajú kúrie. Dechtiar začal vynášať ich famíliu, lebo chvála otvára srdcia snadnejšie ako prosba.

„V dome Ústeľnických musela sa nazbierať veľká kopa činorodého snaženstva, ktorému hriech dať hlivieť. Ústeľnickí boli vždy zapriahnutí vo verejných službách, len dnešní sa akosi stránia. Prečo by to malo byť? Ja zasa sľubujem tu slávnostne, že nikdy nezvolám konvent v tú istú nedeľu s Badišovom, aby ste mohli prísť i sem i ta v hintove a na parádnych koňoch. Cestu mi napravia k samej fare pred budúcou reštauráciou.^[75] Toto bude tretia, čo mi ju sľúbili napraviť.“

Dechtiar mohol podkiadzať, nahovárať i žartovať, koľko chcel, Ústeľnického nemohol chytiť na tie lepy. Zemianska duša je od storočí zariadená na zdravej zásade ,Do ut des‘^[76] (Darmo ani Pánu Bohu neslúžime), nedá sa zviesť ľahko na cestu, kde bijú a plakať nedajú. Starý sa zaťal, že sa nedá vliecť do verejnosti, mladý mal v sebe trpkosť, že v tých kamarátstvach vyhorela sestra, lebo jej neboli roveň. On je nie predpojatý, neutiskuje nikoho, ale sa ani nedá utiskovať pre nikoho.

Bohumil Valizlosť nebol veľmi zbehlý v zákrutách verejného života, ale vycítil, že sa darmo ustával do Ústeľníc. Neľutoval pre seba. On bol pripravený na obete, hoc i ťažké: ale mu bolo ľúto, že príchodom musel zadrieť do srdca devy, ktoré nemalo povinnosti trpieť ako jeho, pre jeho vec. Potom sa i sklamal nebodaj. Inšpektorstvo krstného otca, hoc dobroprajné, nemohlo splniť, čo očakával od neho. Zemianska obozretnosť a vypočítavosť nedá sa narovnať na ,cestu života tŕnistú‘,^[77] ktorú si on vyvolil: nebude mu pomáhať na nej, ale skôr byť vždy hámovníkom. Zobral sa teda dovedna. Tak, ako je, postaví sa sám proti Ozubinám. Ak stojí v zápase, zaistí si slobodné ruky, ak podľahne, nechá Badišov Badišovom a pohľadá si inú obec, kde ľud ho lepšie podoprie.

Lujzka vycítila, o čo tu ide, i že sa rozhoduje o budúcnosti priateľa. Nevybral si ju za spoločnicu života, ale ju nemôže odsotiť, ak mu bude tu i tu spoločnicou snáh. Tie snahy budú spoločné šľachetne zmýšľajúcim. Prečo by si ich neprisvojil i otec i brat? Vstala od stola, vošla do pitvora a stadiaľ zavolala otca. Zadivil sa veľmi, keď mu začala dohovárať veľmi vážne, aby sa dal prehovoriť.

„A čo je, Lujzka, čo je?“ spýtal sa trochu zarazený.

„Ťažko mi je, že sa odťahuješ, keď syn pýta len pletku. Veď čo je to celé inšpektorstvo? Valentín Pulcheríny alebo Mihál Smolecký je v ňom celý život, a sotva mu ošedivel i jeden vlas preň. Jeho otec veru sa neodťahoval. Lacka držal u seba toľké roky ako svojho a mňa chodil učiť do Ústeľníc, či bolo pekne alebo dážď.“

Otec by jej bol odpovedal, že čo sa môže žiadať od rechtora, nemôže sa žiadať od zemana, ale povážil, že i Zábor je zeman, hoc nesedí v kúrii, a potom pri dievke zbadal čosi, čomu ťažko odporovať. Beztoho málokedy pýtala dačo od neho. Vrátil sa na trnác zaťatý, ale očistom. Sadol si na miesto a počúval roztržite, čo sa hovorí. Keď nastala pomlčka, domáci pán oznámil:

„Aby ste vedeli, dnes večer ostanete u nás.“ Hostia pozreli naň prekvapení skoro tak, ako prvej hľadeli domáci na badišovského farára, keď vyrukoval znezrady s inšpektorstvom. „Veru tak!“ istil im. „Urobil som už poriadok.“

„Ale nás čakajú v Čuhároch,“ vyhováral sa Bohumil Valizlosť.

„Tatuško by myslel, že sa nám dačo stalo,“ dodala i Mária a začervenala sa.

„Koľká starosť o tatuška!“ porúhal sa jej domáci pán. „Nech by sa premínal. Čo sa odhadzuje od nás? Ale aby si neplakala, odkážeme mu, že ste tu.“

„I doma čaká robota,“ vzpieral sa Bohumil Valizlosť. „A neodkladná.“

„Mňa by zasa moja kurentovala,“^[78] ozval sa Dechtiar. „Nazdala by sa, že ma kurátor odviezol do Mičinej.“

„Tak dobre,“ pristal domáci pán. „Nocľah vám nedám, keď ste takí. Ale bez večere vás nepustím. Čo by mi povedali, že ste museli ísť bez večere toľké svety!“

Dechtiar sa veľmi neodhrýzal. Čakali ho doma s obedom, potom s olovrantom: čo preto, ak ho budú čakať i s večerou? Ale Bohumil Valizlosť bol zronený. Pohostinnosťou chcú zatrieť neochotu v životných veciach. Nemal sa k tomu dať si zaslepiť oči takým panským zaobídením.

„Nuž hľa, Teofil, odo mňa žiadaš brať na seba povinnosti, a ty mne kvôli bojíš sa ísť domov potme. Ruka ruku umýva. Ukážte vy teraz, že držíte na priateľstvo, a my ukážeme, že mu vieme tiež vyhovieť.“

Bohumil Valizlosť skočil, akoby ho bol podhodil. Dechtiar chytil za ruku domáceho pána. Pristali veľmi vďačne ostať na večeru. Bohumil Valizlosť pozrel na devu; v tvári jej žiarila radosť, že sa jej podarilo, čo si zaumienila. Nepozeral na ňu bojazlivo, ale s povďakom. Hoc ju urazil, ona predsa sa neodhodila od veci, ktorú on niesol so sebou do tohto domu.

Spoločnosť sa podvihla. Išla do dvora, ba i do zadného dvora. Alžbeta Rušínska by sa tu cítila dobre. Bolo na ňom i moriek i pyšný páv na parkane, hydiny kŕdliky. Mária, vidiac pannu vo dvore, ako sa zhŕkla okolo nej hydina, pomyslela si: ,Čo jej tu môže chýbať ešte? Veru nič, len vtáčie mlieko.‘

Tu bol i voz Jankov i vozík s mršinami kurátora. Chlapi si opatrili kone z panského šopu, ich opatrila kuchárka z kuchyne. Dobre statku i jeho gazdovi v bohatom, pohostinnom dvore.

„Z nás je do večera nič, kurátor!“ oznámil Dechtiar Skokanovi. „Že nás vraj nepustia do noci.“

„Nuž pôjdeme po noci, dvojictihodná milosť pán farár,“ pristal kurátor s čiapkou v ruke, prihládzajúc si vlasy. Jeho krivý nos pozeral nie na Dechtiara, s ktorým hovoril, ale na hrdú pannu, ktorá stála pri bratovi. Ak i nechcela, musela sa usmiať, že ukazuje tak nakrivo. „Moje kone,“ oznámil Skokan, „vidia v noci ako vo dne. A ešte keď idú domov.“

„Nezmeškáš mnoho, Ondrej?“ spýtal sa Bohumil Valizlosť mládenca, ktorý tiež stál holohlavý.

„Len čo by bolo dneska!“ riekol Ondrej trochu utrápený.

Čo, ak by prišli nado dňom? Zuzka by sotva mohla čakať toľko. Táto novina mu veľmi ochladila radosť. Ktovie, dokedy sa zabavia páni.

„Opatrite si statok, ľudia,“ rozkázal im domáci pán. „Ľudí nieto doma, ale rezačka je otvorená i šopy. A ste boli v kuchyni?“

Mal starosť i o sedliaka, hoc závidí pánovi i robí mu škodu, či v poli alebo v hore. Na to je sedliak, aby čakal pána trpezlivo, kým večeria, ale lepšie ho obriadiť. Čaká sa mu lepšie sýtemu, ako keď mu svitá v bruchu.

Keď sa vrátili na trnác, Lujzka sa prikradla k Márii a zobrala ju so sebou.

„Obzrime si dom,“ zaliečala sa jej. „Nech sa oni tam radia.“

Odvliekla ju do kuchyne. Ženy sa krútili okolo ohniska. Jedna vyhŕňala z pece žeravé uhlie, že vstrčí do nej teľacinu a koláče. Je najhorší čas. Kurence a kačky ešte nenarástli. Barance sa dávno minuli, iba čo sedliak donesie tu i tu teľa. Zato maslo znášajú napospol práve teraz. Ale i doma ho je nadostač. Mária pozerala udivená, ako sa tu gazduje. Kydajú smotanu, hádžu kusy masla do cesta.

„Ako privykáš na našich stranách?“ spýtala sa jej.

„Sprvoti sa ukazovalo ťažko,“ zverovala sa jej. „I sveta som sa bála trochu.“ Lujzka sa zasmiala. Krútila zadivená hlavou, čoho by sa bola mohla báť. „Boli mi trochu ako suroví, i nečistí. Nazdávala som sa, že sú zbojníci.“

Lujzka sa chutne smiala na nej. Vliekla ju po izbách. Vysvetlila jej múdro, že sa nemá čo báť ľudí. Ona ide k nim sama do poľa. I dobrí sú, i nie nečistí. Zbojníci sú veľkí, to sama uzná, ale iba keď je vyžať medzu, alebo odvliecť pekný klát z hory. Odvezú ho na pílu pod Hrabovec a narobia z neho dosák. Potom choď, hľadaj ho. Pozerala na Máriu ako na stvorenie veľmi nedokonalé. V tvári bola dosť pekná, ale čo z tváre, keď postava nezodpovedá farárke. Ako sa jej budú v Badišove báť, takého bábätka? Pritom nevie ničoho nič o živote na dedine; všetkého sa bojí, od pletky sa okúňa, iná vec sa jej hnusí, kde nieto nič hnusného. Bolo jej zaraz veselšie. Mladý Zábor si ju vzal nie preto, že jej dal prednosť pred inými pre krásu, alebo veľkú súcosť, ale že nemal nič lepšieho pred očima. Bojazlivosť a babráctvo je veľká chyba pri mládencovi, keď si ide vyberať medzi dievčatami, lebo sa bojí, že je nie hoden hodiť okom na niečo lepšieho, a vezme si, čo sa mu nadhodí.

„A budeš chodiť k nám, keď pán otec bude inšpektorom?“ spýtala sa jej nevedomá Mária. „S tebou by mu, možno, nepadlo tak ťažko prísť do Badišova.“

Strhla sa Lujzka, i hlboké oko poberá tvrdo spod stiahnutých obŕv. Lebo to by bolo treba ešte: vláčiť sa k nim a pozerať, ako majú v dome! Priniesla obete, že otca naviedla na inšpektorstvo, ale aby sa zmohla na takú obeť, to už veru neurobí ani Lujzka Ústeľnická kvôli žene takého babráka, ako je Zábor. Ale to si len myslela tak jasne. V slovách vyšla odpoveď trochu inakšie.

„S tatom azda i prídem dakedy: ale veru každým razom ťažko. V dome je veľa roboty, a mamu často pobolieva hlava.“

Večera nebola veselá, ako sa nazdávali. Zavolali na ňu strýka Mihála, bratanca domáceho pána zo susedného kaštielika. Nebol veselý, zhovorčivý ako jeho bratanec. Z chudorľavej tváre s červenkastou bradou nehľadela úprimnosť. Tmavosivé oči hľadeli podozrievavo. Jeho otec, dôstojník v napoleonských vojnách,^[79] oženil sa s Nemkou; jeho syn s plešivou hlavou, nevysoký, nemal v sebe nič z rodu Ústeľnických. Preto sa mu hádam i spreneverilo šťastie. Čo otec načal mrcha gazdovstvom a hrou, to syn dokončil. Ich diel padol pod záloh, bol by šiel na odpredaj, nebyť hrdosti pána Jonáša. Zhrnul všetky peniaze, čo mal na bydle i zadĺžil sa, vymeniť zeme spod zálohu. Teraz má veľký majetok, ale i dlhov hodne a ešte viac starostí. K tomu Mihál hľadí naň podozrievave, že ho pripravil o dedovizeň. Syna poslal do škôl, že z neho bude chýrny fiškál vypravotiť majetok od strýca: ale zato berie svedomite deputát od bratanca i podpory na syna v školách, a pritom sa príde i priživiť k bohatému stolu a kaziť dobrú vôľu hosťom i domácim.

Bolo dosť neskoro, keď vyšli z Ústeľníc. Mária veľmi spokojná, že ju pekne prijali. Bohumil Valizlosť naradovaný, že sa darmo neustával a netrápil pannu a seba.

„Lujzka bola veľmi milá,“ chváli sa Mária. „U nich je veľmi čisto, ale mrcha gazdovstvo. Čo minuli na večeru, nám by trvalo týždeň, len trochu pridať múky a zemiakov.“

Bohumil Valizlosť počúval roztržito jej dôkladné výpočty, koľko by sa dalo u nich zgazdovať.

„Sú veľmi bohatí, Milko, že môžu tak zle gazdovať?“

„Bohatí, Mária,“ prisvedčil v dumách.

Pomyslel, koľko poddanských rúk mozoľuje, zhŕňajúc do panských záčinov a komôr všetko to bohatstvo. ,Ľudu prechodí cez ruky všetko to bohatstvo, z neho neostane u nich ani zrnka, iba krvavé mozole.‘ Ale jej nepovedal nič. V tom bohatstve sedel jeho krstný otec.

Na hradskej sa odrazil Dechtiar k Hrabovcu, Ondrej skeroval do Čuhár. V škole zobrali starého pána, ktorý sa ich ledva dočkal. Zabavili sa len chvíľku u rechtorov, sľúbiac sa iným razom na návštevu.

„Dávaj pozor, Ondrej, nežeň veľmi!“ napomenul starý pán mládenca v šalagrách. „Prídeme i pomaly!“

„Veď!“ prisvedčil Ondrej.

Ale keď vykeroval na hradskú, voz sa pustil tuho do behu, ani čo by to bol hintov jeho osvietenej milosti pána kráľovho komorníka a hlavy stolice.

„Ondrej, ženieš!“ kričal starý pán rozkročený v polvoze. Vo voze ho triaslo. Dobre si jazyk neodhryzol.

„Neženiem, prosím ponížene, pán rechtor,“ odpovedal Ondrej. „Ešte ich zdržiavam. Ale sa nedajú zdržať. Ťahá ich dom,“ pritom držal bič nad koňmi, aby im tancoval po slabinách.

„Máš pravdu, Ondrej. Všetko sa ťahá domov.“