ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bohumil Valizlosť hneď na druhý deň chytil sa do roboty. Ako valach obchádza svoju čriedu, aby sa medzi ovce nevkradol vlk a nerozprášil ich po poľane, tak i on musí striezť nad svojimi, ktorí tiež sú ako na poľane, bez ohrady a obrany. Vybral sa ku kurátorovi najprv s veľkou novinou, že našli inšpektora.

„Ach, ich milosť pán farár!“ zhíkla mladá, driečna žena z pitvora, keď prišiel popod stenu k dverám. „Veľká robota! Ani len dom nebolo kedy obriadiť.“

„Veď ja i tak nepôjdem do izby,“ začal ju tíšiť, aby sa nebála hanby, že jej vojde do nevyriadeného. „Len kurátorovi som mal čosi povedať.“

„Nieto môjho veru doma,“ krúti hlavou mladá žena a či nevesta. „Akosi je vždycky kade-tade. Robota pri gazdovstve stojí.“

Bohumil Valizlosť ohlásil sa u kurátora tu i tu, v prvé časy i častejšie, ale nepamätá ani razu, aby sa mladá žena nebola požalovala, že muža nieto doma a robota stojí. I keď nebol v cirkevnej práci, vždy jej bol kade-tade. Ako vidno, za robotu mala len robotu, ktorá išla pred jej očima. Bohumil Valizlosť nikdy ju nepotváral v zabieravosti, lebo nepoznal ešte vtedy, že také ženy sa nechcú deliť o muža, ale byť trochu skúsenejší, bol by ju iste prirátal medzi také zabieravé ženičky, ktoré chcú mať muža vždy na očiach. I pri neskúsenosti vycítil v každej takej žalobe výčitku, že on vlastne odvádza muža od domu a roboty. Indy púšťal také slová jedným uchom dnu, druhým von, ale tento raz nemohol ich nechať tak, lebo vedel, že kurátor po tieto dni bude meškať svoju domácu robotu väčšmi ako indy.

„Viem, že vám robota stojí,“ uznal jej ako hlavný vinník, „ale i keď je kade-tade, kurátor nezaháľa. Vtedy robí tú robotu, ktorú by iný nemohol urobiť.“

„Nevedela som, že je taký súci,“ riekla už odpoly udobrená. Veľká chvála od farára, hoc jej odvádza muža, predsa ju len uveličila.

„Je taký súci,“ potvrdil jej Bohumil Valizlosť, hovoriac veľmi dôverne, i obzerajúc sa, či ho nepočuje niekto, „že bez neho by sa nemohol zaobísť. To hovorím len vám, ani mu to nepovedzte. Musíte prepáčiť, že vám ho odťahujem tak často od gazdovstva. Ale i pospolitá vec má veľmi zanedbané gazdovstvo, nemôže sa nijako zaobísť bez veľmi obozretných gazdov, lebo by inak skazu vzalo.“

Prevliekala krajíček bielej zásterky medzi prstami, ktoré boli vyrobené, so záderčekmi okolo nechtov, ale boli pekné a hybké. Veru i zásterku mala bielu, nechcela sa dať na belasú, hoc ženy pozerali nie dobrým okom, že len odkladá čas zamiešať sa medzi staré. Rukávy na oplecku sú nadudané, i okolo hrdla sa jarabie kosička so strapčekmi na pleciach, miesto skromnej tmavej šatky. Čepiec má tiež priširoké klopty i pridlhé, ostalo mu primnoho cifrovaného zúbkovania na okraji, ako pri nevestách. Ba i dienko je riedke s pletenými kvietkami, pomedzi ktoré sa tisne dosť neskromne lesk svetlých vlasov, zobratých do kyčky. Vidno, česala si ich i splietla i dnes, ako každý deň, zakladajúc si nebodaj v ich kráse. V nedeľu ešte vždy ide do kostola v podvike. Okrúti si ju okolo hlavy a okolo hrdla ani ozajstná nevesta, spustiac slobodné konce na prsia. Ženy krútia hlavou, keď ju vidia tak vyobliekanú medzi nevestami, ženu, ktorá už dávno mala sedieť medzi nimi zababušená v bielej šatke s dvoma lístkami Panny Márie a mládnikom rezedy a ruty za voňačku. Patrilo jej dávno byť medzi nimi, lebo má troch chlapcov ako dubcov. Dnes-zajtra príde nevesta do domu, naučí starú tisnúť sa medzi mladé. Vtedy iste nebude nosiť malé kordovánky, klopkať nimi ako nepatrí, keď sa skrúca pri laviciach, hľadajúc, kde sadnúť, ale si kúpi na jarmoku čižmy, aby mohla skočiť do nich z prípecka.

Stála pred farárom zarazená, počúvajúc o veľkom, zanedbanom gazdovstve akejsi pospolitosti. V Badišove nebolo o ňom slýchať dosiaľ. Bolo ich dakoľko dosť hodných. Najväčšie, na zeme, bolo Hamuľovo. Ich bolo čosi menšie na zeme, ale mocnejšie na zriadenosť, bohatstvo, lebo bolo čosi i hotových v striebre, hádam i v zlate a bolo hodne sem-tam medzi svetom na zálohoch a interesoch. Ak má pospolitá vec rozdrandané gazdovstvo, mala by pohľadať dobrého gazdu, lebo jej Ondrej verabože nebude sa drať na ňom. Má svoje gazdovstvo ako svedčí a nepôjde azda, ženáč a otec, kadejakej pospolitej veci na prístupky.

Ale to myslela len v sebe. Nechcela jemu odporovať, lebo hovorí divne, že by i jej hlavu prevrátil. Čo ako robila, ako sa patrí, riekla mu:

„Mohli len prejsť! Hoc je nie poriadok, nech prejdú. Azda môj príde.“

Bohumil Valizlosť vošiel váhavo, nechcel by gazdinú zahanbiť, vhupnúc do neporiadku a zasa ani uraziť, nevojdúc do izby. V izbe nenašiel toho neporiadku, čo mu oznamovala gazdiná. Na laviciach nieto nič rozhádzaného. Stôl na štíte je čistý; dve stoličky stoja, kde majú stáť. Zem je vymetená. V sobotu ju vymazali hlinou, nevidno nikde zárypov. Posteľ vystlali, periny a hlavnice idú už kdesi pod povalu.

Gazdiná sama utrela mu miesto na lavici za stolom vlastnou zásterkou, nezababre sa u nich farár, a hoc ani biskup. Doniesla chlieb i víno. Odkrojil si smidku i oblizol vína. Chlieb bol dobre pečený, záživný.

Pozrel na žrde pod povalou, viseli na nich sviatočné háby. V rámoch sa beleli rady tanierov a mištičiek a viseli krčiažky.

„Dobre vám je tu,“ riekol naostatok. Biele steny, veľká pec, vybielený kozub, na ktorom sa v lete nekladie, i pekná žena, ktorá sa nechce dať medzi staré, lebo jej nebadať rokov: všetko spolu sa mu prihovorilo tak milo, že musel niečo povedať. „Ďakujem bohu, že mám prístup do vašich poctivých domov. Keď som v nich, cítim sa istý. Viem, že sa mi nemôže stať nič zlého.“

Padlo jej dobre, že pochválil a uctil ich dom: ale nevedela by povedať, prečo by tu bol istejší ako vo fare, alebo práve u pánov, kde je nádhera a zbytok. Iba toľko cítila, že čo hovorí, naozaj bez pochlebenstva. Bola zaujatá inými starosťami priveľmi, aby bola mohla vybadať, že sa im pripojil v ceste muž a začal im vykladať pekné a divné veci; učil ich pozerať ponad obyčajné, denné starosti a príhody a vynájsť za nimi krajší zmysel. Ale toľko už cítila, že sú mu radi, i že ho je nie mrzko počúvať. Preto i povedala:

„Bodaj vždy boli s nami a aby im vždy bolo dobre!“

„Ťažko by mi bolo odísť od vás,“ priznal sa jej.

„Inde by bolo viac dôchodku,“ nadhodila ona, „ak je fara väčšia.“ I usmiala sa. Dodala na vysvetlenie: „Každý sa ťahá, kde mu je lepšie.“

„Verte mi, najlepšie je tam, kde prebýva láska a svornosť,“ začal jej vysvetľovať. „A ja myslím, že sa i v Badišove usalaší i do obce i do domov. Aby sa zhoda rozmohla, pracujeme oba, ja i váš muž. Chceme, aby naše domy boli pevnosť, v ktorej vládne láska a zhoda. Vás ženy a čeľadné postavili sme strážou na pevnosti, aby ste opatrili, čo je v nej najdrahšieho. Už viete, na čom pracuje muž, keď je nie doma.“

Nuž tak jej hovoril o pevnostiach, ktoré chcel stavať v každom dome v Badišove, potom v okolí a na celom Slovensku. Pevnosti domov a chalúp urobili by z každej obce väčšiu pevnosť. Všetky obce dovedna zložili by Slovensko do takej pevnosti, ktorú by už nezaujal žiaden nepriateľ. V pevnostiach by sa opatrovalo všetko, čo robí život životom.

Keď kurátora nemohol dočkať, pobral sa k richtárovi. Nevesta pred kurátorovým domom pozerala dlho za ním. Hútala o pevnostiach, ktoré stavia tento staviteľ chudorľavý a šťúply a jej muž mu dodáva tehly a maltu. Hoci sa nerozumela do staviteľstva, pozerala s väčšou chuťou po dome, ktorý je jej pevnosť.

U richtára boli boženíci Ondrej Smelec a Ďuro Koreň. S nimi bol i notáriuš Samuel Primitivus Robko z Robkova. Na stole bola dosť bruchatá fľaša, ale bolo už len na spodku čosi pálenky. Fľaša bola zašla, pálenka v nej bola ako mútna. Pri fľaši bol kocúrik, do ktorého sa nalieva. Ako pálenka, tak i oči chlapom sa zamútili. Richtár Hamuľa mal ich ešte dosť jasné i boženík Smelec, skôr až veľmi jasné, lebo im svietili, ale Samuel Primitivus a boženík Koreň pozerali už tupo očima, podbehnutými krvou. Richtár Hamuľa a boženík Smelec skočili, možno vypili menej, alebo hádam uvládzu viac ako starší kamaráti. Farár prešiel akosi ticho podstenou, že ho nezazreli oblokom, vstúpil znezrady medzi nich, inak by boli fľašu schovali i s kocúrikom do pazuchy alebo pod lavicu. Na vine je i richtárka, lebo v tom obloku drží pelargóniu, cypruštek a rozmarín.

Richtár doniesol stoličku so srdcom na operadle a postavil ju pred stôl. „Nech sa páči sadkať.“

Bohumil Valizlosť sa poobzeral v richtárskej izbe, je ako kurátorova, iba čo je tu zem vyrýpaná na miestach. Richtárka sa dosť nazhrýza, že nemôže byť u nich, ako v iných domoch. Ale kde sa toľko sveta premelie, nie div, že sa zem vyrýpe a nanosí smetí. Sediac a obzerajúc sa, videl všetko ako u kurátora, ale pomyslel si na pevnosť. Ak je i toto pevnosť s trochu vyrýpanou zemou, jemu je nie tak dobre v nej a iste ako v kurátorovej. Čosi tu volá: ,Ratuj, ratuj!‘

Samuel Primitivus roztvoril oči nasilu, lebo by chceli byť zatvorené. Veľká svetlosť ich uráža. Čo bolo rozumu v rožku, ten šomral, že je toto mrcha poriadok. Farárovi patrí kanceľ a nie sliediť po domoch a tobôž richtárskych. Koreň šomral na seba, že mu čerti posvietili vypiť viac ako indy. Vychytí farár naňho, že je korheľ, a on nie je korheľ.

„Ak by sa páčilo ich milosť pán farár s nami,“ ukázal richtár na fľašu. Vie, že farár nepije pálenku; ale čo je na stole, s tým sa núka u richtára každého, kto príde k nemu. Pravda, ak by ho chuť potiahla, nenalial by mu do tohoto kocúrika, z ktorého pije každý, dal by hádam doniesť i v krajšej fľaši, nie v takej zájdenej.

Farár zaďakoval, že neužíva. „Bol som u kurátora, tam som pil víno,“ vyhováral sa. Vedel prísne pravidlo, že ani podgurážení nelejú pálenku na víno. Ak teda neprijme od nich, čo mu núkajú, nevezmú za zohrdenie, ale za posluch múdrym príkazom.

„Nuž vínko je lepšie, najmä u Drozdíka,“ uznal richtár veľmi spravodlivo. Nie je on taký, aby sa držal tvrdohlavo len páleného, už či zo švábky, slivák a borievok alebo z jačmeňa. Nezohrdí ani to, čo sa vytlačí z hrozna. „Máva ho modranské.“

„Áno, dobré vínko,“ prisvedčil mu Bohumil Valizlosť. „Ale najlepšia voda. Na víno mi nestačí mešec, a voda je všade zadarmo.“

Samuel Primitivus pozeral rozdrapenými očima na farára, keď ho núkali pálenkou, či ju okúsi alebo nie. Keď sa vzoprel, schytil ho hnev, akoby mu bol najväčšmi do poctivosti vstúpil. Zohrdiac pálenkou, zohrdil hodných ľudí, ktorí by si z nej dali košeľu ušiť. Pri chválení vody sa zhniezdil, vediac, že to padá naňho. Ozval sa:

„Od ničoho sa neodriekať. Voda je všade, ale nie všade dobrá. Ja si vypijem všetkého, i pálenky. Jesto i kazateľov, ktorí sa neplákajú v samej vode. Všetkého primoc škodí, i vody.“

Tu už neboli všetci tej istej mienky. Boženík Koreň pridal sa hneď k predošlému.

„Zbytok nie je dobrý ani v jednej veci. Ozimina vyprie vo veľkej mokrote. Namočiť nový krpec do vody len na dva dni, uvidíte, čo z neho bude. Taký je zbytok.“

„Ani v sedení je nie dobrý zbytok,“ vyslovil sa notáriuš Samuel Primitivus.

Vstal za stolom, kde sedel, zhľadával čiapku, ktorú Smelec vytiahol spod lavice a oduchoval z prachu. Samuel Primitivus si ju položil do tyla, že pol šedivej štice trčalo spod nej. Tak sa pomaly vyvliekol spoza stola.

Boženík Koreň mu musel vystúpiť, a keď už bol na nohách, pozrel na fľašu, že je temer prázdna, a na farára, pre ktorého ju richtár už nepošle naliať. „Jedným vrzom pôjdem i ja,“ zobral sa za notáriušom. Klobúk si položil mašličkou nazad. „Prichodilo by zbierať rascu.“

„Vezmem ťa, ale carissime, poviem ti: svet je veľký, málo dobrého sa doň sprace: a v intraviláne^[80] bude ti viac praslice ako rasce.“

Naúčajúc ho priateľsky, vyšli z richtárskej izby, zabudnúc sa odobrať. Boženík Koreň podkľakoval trochu pri chôdzi. Samuel Primitivus staval zasa nohy veľmi dorovna, stúpajúc mocne. Pysky na sivých kapcoch pri každom kroku prikyvovali.

Keď ostali sami, pozerali jeden na druhého. Bohumil ešte raz prezrel si pevnosť, kde obec zložila svoju statočnosť, dobré meno a majetok. Steny boli podrýpané, z pevnosti môže odniesť, čo kto chce. Dvaja strážcovia neverne odišli, lebo neveria, že je dačo hodno, čo strážia, ostatní dvaja tu sedia v hanbe, že zle šafárili.

Richtár by sa bol chcel vyhovoriť, že on je nie vina. Keď príde Samuel Primitivus ráno, nemôže chytiť pero do ruky, tobôž si ho ostrúhať, čo sa mu ruka trasie. Treba poslať s fľašou k Mochúľovi. Keď je pálenka raz na stole, užije sa pomaly v spoločnosti. Keď z fľaše odbudne priveľa, ruka sa už netrasie notáriušovi, ale oťažie hlava. Nemôže sa urobiť nič od rána do večera. Tak úradskí sedia od rána do večera, ale nič po nič, lebo pre pálenku nemôžu nič odbaviť. Bol by mohol vinu zvaľovať na notáriuša, ale sa srdce vzpieralo, lebo vinu videl i na sebe.

„Ja myslím, dvojictihodná milosť pán farár,“ začal mu vysvetľovať richtár, „že bez tejto veci,“ ukázal na bruchatú fľašu so zájdeným sklom, „sa úrad nezaobíde v Badišove. Keď je na stole, je zle, robota ide po biede a naostatok zasekne, lebo pálenka by ju skazila, ak by sme ju chceli odpraviť pri nej. Proboval som sa zaobchodiť bez nej, ale som videl, že je zo všetkého nič, lebo sa nemôžeme ani chytiť do roboty, ak je nie pálenka na stole. Pri našom pánu rechtorovi si bez nej neporadíme. A tak biedime pri nej, robíme čosi, kým nám pomáha, a zasa nerobíme, kým sa nevyparí trochu z hlavy. Inakšie to už azda ani nemôže byť.“

Bohumil Valizlosť by bol našiel chytro rady: odohnať rechtora z úradu, keď sa nemôže chytiť do ničoho bez pálenky, a s ním i ostatných, ktorí sú ako on. Ale nepovedal nič, lebo v tom rozkazuje slúžnodvorský. On postavil rechtora do obecného úradu a nedá ho vyhodiť. Vyhodiť spitého rechtora zo školy, aby nekazil mládež? Ak by ho obec i vyhodila, seniorát sa ho zastane, lebo tam rozkazujú tí istí, ktorí rozkazujú v obci.

„Ťažko vám je, richtár,“ uznal mu Bohumil Valizlosť vďačne. Slová richtárove sa ho dotkli veľmi bôľne. V nich videl túžbu za nápravou, ale i bezsilie slabého. „Nemôže sa vám dariť práca pri takom pomocníkovi, ako je pálenka. Časom azda budeme môcť i pálenku vysúdiť z richtárskych domov. Do tých čias hľaďme, aby nás nevzala pod vládu, ako vzala úrad. Vy viete, čo myslím.“

„Aby sme na ňu neprivykli priveľmi,“ odpovedal richtár a zamĺkol. Možno meral v sebe silu, či jej je ešte dosť nedať sa prevládať pálenke. Bolo jej kedysi viacej, kým ju nezačal oslabovať návyk.

Bohumil Valizlosť sedel pred stolom v bôľnom stŕpnutí. Statočný Hamuľa pristúpil k nemu pýtať radu, k farárovi a iste ako i k učenejšiemu, vo veľkej potrebe. Tu by bolo treba odpomoci na mieste, vykoreniť hriech, kým nepodožerie i ostatné korene. Ale kde je odpomoci? Veď len nedávno našiel predstaveného s ľuďmi pri kalíškoch. Predstavený nepil, je striezlivý, ale častoval ľudí tým, proti čomu by mal brojiť. Svetské vrchnosti sú svedomitejšie? Sú zemskí páni alebo zemania nižšieho pôvodu: nájde sa u nich svedomie vysúdiť pálenku z obecných úradov a sedliackych domov? Tu by bolo treba povstať, zahrmieť do svedomia ľudu i pánom: ale kde? V kostole azda, kde vysilený, vyrobený ľud pod kázňou drieme, nerozumejúc, o čom sa hovorí?

Čo bude takto z pevnosti našich, ak ich zatopí pálenka?

„Ponížene, pekne vítam u nás ich milosť pána farára,“ ozval sa mu za chrbtom ženský hlas. Obzrel sa živo, vytrhnutý zo smutných myšlienok. Naprostred izby stála žena, nie nevesta, ako u kurátora, ale ani nie stará. Ale ona sa dala medzi staré. Oplecko bolo skromné, opľasnutých rukávov, ani okolo hrdla sa nejarabela šatka s tulipánmi. Čepiec bol tiež skromnejší, hoc nesedel na sivej hlave. V tvári sa už ukladajú vrásky pri očiach i kútikoch úst. Inak sa drží dorovna, v obleku nie je zanedbaná. Doniesla fľašu a poháriky, na stôl prestrela obrus, v ktorom bol zakrútený chlieb. „Nech sa páči bližšie,“ otierala mu tiež miesto na lavici za stolom.

Richtár sa potešil, že prišla žena a doniesla, čím uctiť hosťa. Nech sa zahovorí trochu, že farár našiel v jeho príbytku pálenku na stole a okolo stola potúžených, a veru i opitých.

Bohumil Valizlosť presadol na lavicu; tak mu padol richtár nabok a jeho žena temer zoči-voči. I teraz sa musel diviť, že richtár je vraj o štyri-päť rokov starší od ženy. On by jej z videnia hádal šesť i desať rokov viacej. Lebo richtár bol chlap na mieste, nemal šedivého vlasa na hlave, ktorá, môže sa povedať, je pekná, s dlhými čiernymi vlasmi a okrúhlou tvárou, temer bez vrások. Tvár bola veľmi úctyhodná, keby nos nebol prikrátky nad tučnými perami. I nosil sa trochu lepšie od iných. Teraz má nie kožuštek, ako boženík Smelec alebo iní chlapi, ale súkenný kabátik bez rukávov s tulipánikmi v rožkoch a okolo hrdla ako mládenec. Nezrobil sa, uisťujú závistliví. Prvej žena ho odmieňala v robote, teraz syn Ondrej. Mal by dvoch synov na pomoci, nech mu staršieho, Janka, Boh nepovolá k sebe ešte dieťaťom.

Teraz už i richtár ponúkol chlebom. Nebol o nič horší od toho, čo jedol prvej u kurátora. I boženík si musel odkrojiť. Richtárka naliala vína do oboch pohárikov. Bohumil Valizlosť sa cítil nepohodlne, že bude piť sám a richtár a ostatní sa budú na nich dívať naprázdno. Pozrel v očakávaní na ňu, keď sa spýtala muža celkom bežne:

„A ty, starý, už len toho smradu,“ hodila okom na bruchatú fľašu.

„A čože by! Azda vína?“

Doniesla odkiaľsi kocúrik, takže mohla naliať do dvoch. Richtár si vzal jeden a boženík druhý. Zazdravkali si, vypijúc, ako u pánov, všetci odrazu svoj diel. Richtárka smrkla len čosi vína, držiac s hosťom. Víno, usúdil Bohumil Valizlosť, prišlo iste z kurátorovej pivnice.

Zadivil sa, prečo richtár nedrží s ním, pijúc dobré modranské. Richtárka mu vysvetlila, ako je to. Jej muž nepil, kým ho neustavili na richtárstvo, čo ide na šiesty rok. S richtárskou palicou dostal i skleničku do ruky, lebo kto príde medzi vrany, musí kvákať ako ony, najmä keď má za notáriuša pána rechtora. Keď vypil prvý kocúrik, striasol sa na celom tele, lebo myslel, že vsypal pahreb do žalúdka.

„Ja zaďakujem z richtárstva!“ osvedčil sa na mieste a zberal sa spoza stola.

Samuel Primitivus, prvá osoba po ňom v celom úrade, vyskočil a chytil ho za rukáv.

„Čo sa vám robí, richtár?“

Hamuľa ukázal na fľašu.

„Radšej neslýchať o ničom, ako liať do seba tento oheň.“

„Pite víno, richtár. My budeme už len túto našu. Ale dakedy i vám pomôžeme, lebo latinák hovorí: ,Varietas delectat.‘^[81] I vy privyknete pomaly na pálenku a keď si uhnete tu toho a zasa toho, uveríte latinákovi.“

Richtárka to počúvala z kuchyne, rozvážila si vec poriadne. Večer, keď ostali sami, richtár sa jej musel zaprisahať i zabožiť, že v richtárskej povinnosti neoblizne nikdy vína ani piva, ale iba pálenku, najviac ak by dakedy trochu slivovice a borovičky. Žena, keď jej pribili na dom tabuľu a doniesli do izby richtársku truhlicu, vykladala, akoby muža pochovávala, lebo vedela, že o rok bude korheľ. Keď videla, že sa mu pálenka protiví, pýtala od neho ten sľub, lebo sa úfala, že sa pre pálenku nezohreje na richtárskom stolci, a ak ostane v úrade, nedá sa na pitie ako iní.

Juro Hamuľa vydržal v úrade zákonitú dobu. Pálenku pil na kocúriky a pri každom sa striasol a zahundral: ,Prekliata besnica!‘ Na pálenku neprivykol priveľmi, ale privykol na pánov. Rád sa okolo nich obšmietal, hoc pred ľuďmi a ženou ofrflal každú cestu do Ozubín alebo Posadiny. Páni si ho tiež obľúbili; nepočul nikdy ani jeden od neho ,nie‘. Na všetko prisvedčil a sľúbil všetko, čo od neho pýtali. „Čo ma stojí sľúbiť? Ale sľub prebije hlavu komu?“ Sľuby plnil, ale často sa vedel i vyšmyknúť spod nich, najmä ak by sa nepáčili dedine, lebo ani v dedine nechcel mať nepriateľov. Tak sa stalo, že hádam na celom vidieku nebolo richtára, ktorého by páni väčšmi chválili a v dedine menej preklínali. Keď prišla nová voľba, páni ho tľapkali veľmi po pleci a v dedine ho uprosili, aby sa len zas dal vyvoliť. Z jeho obľúbenosti dedina nemala škodu, lebo sedliaka len to zabolí, čo musí vysádzať z vrecka, majúc obecnú kasu za niečo cudzieho, hoci musí ju on naplniť, keď sa vyprázdni.

„Prekliata besnica!“ zašomral i teraz, odpijúc viac od polovice kocúrika. Ostatok pre móres vylial na zem.

Bohumil Valizlosť pozrel zarazený, prečo pije, čo musí hneď prekliať. Veď ani zdravkanie nemôže mať platnosti, keď sa naň kydne kliatba. Richtárka mu vysvetlila, čo je vo veci. Muž pije vlastne z prisilenosti, lebo sľúbil, že bude piť pálenku. Farár pokrúcal hlavou.

„Víno alebo pivo by vám bolo predsa len lepšie.“

Richtárka si popravila najprv čepiec a potom popravila i mienku farárovu.

„Na víno by sa naučil, ich milosť pán farár, a už by z neho nebolo nič. Na tento smrad sa už nenaučí, keď sa dosiaľ nemohol.“

Farár sa zadivil múdrosti ženy. Prisvedčil jej, že dobre robí, keď pije, čo sa mu protiví. Richtár naklonil hlavu oddane, že za richtárstvo znáša zo dňa na deň trest z toho kocúrika. Bohumil Valizlosť pozeral naň s účasťou, ako sedí ani hotová obeť svojho povolania. Richtár medzitým vyratoval, že keby on pil víno, ako ich napojí pálenkou? Obec by chytro vygazdovala a tí, ktorí by nepili víno, brojili by proti nemu, že je pyšný.

Bohumil Valizlosť bol veľmi proti pálenke, lebo ľudí zvádzala, mala ich v moci. Keď do nich prišla, hovorila z nich a nútila ich robiť, čo v triezvosti by nerobili. Ale tu videl jej mučeníka, ktorý ju pije, aby sa nestal korheľom.

„Tak vy vlastne, richtár, pre službu pijete pálenku, hoc ju nemôžete vystáť.“

Richtár mu prisvedčil a pozrel naň ľútostivo.

„Nemôžem, dvojictihodná milosť. Neprivyknem jej!“

Richtárka pozrela na muža s ľútosťou. Pre vernosť sľubu každý deň prezrie, čo sa mu protiví.

„Veru by nemysleli, dvojictihodná milosť, čo môj nevystojí, nie pre seba, ale pre dedinu. V dome mu príde každý deň vypiť čo-to, a keď ide k pánom, znášať od nich, ak im neurobí po vôli. Neraz ho vyhrešia, i ešte sa mu zastrájajú, že ho budú pokutovať. Bola som sprvoti veľmi proti richtárstvu, ale teraz som už nie, lebo vidím, že vie zastať obec pred pánmi a pri fľaši nerozviaže gágor. My v gazdovstve už sa len prebiedime i bez neho. Ondrej môže zastať za otca, ale v richtárstve ktovie, či by ho zastal iný, okrem tu kmotra,“ ukázala na prítomného boženíka Smelca. „On tiež nepije z dobrej vôle, ale iba keď musí. Keby postavili na richtárstvo každý raz iného, každý raz by bolo o jedného korheľa viacej.“

Bohumil Valizlosť nalial do pohárikov, richtárka zo zájdenej fľaše do kocúrikov. Pripil richtárovi a Smelcovi, že sa obetujú za pospolitosť, aby sa nenakazila pálenkou.

„Tento váš dom,“ pokračoval ďalej v nadchnutí, „je brána do našej dediny. Cez ňu by prešlo všetko zlé a nákazlivé, čo svet posiela na našu zhubu: ale vy, strážcovia, nákazu nepúšťate cez bránu, aby nám nivočila rodiny.“ Zaželal ešte, aby richtár mnoho rokov mohol brániť dedinu od útisku a krivdy a nedať prístupu do dediny škodlivým nákazám. „Len si žiadam, aby sme vždy držali verne spolu, lebo ja tiež strežiem v inej bráne, aby na nás neprišli iné nákazy. Vy viete, richtár, ktoré sú to.“

Richtár prisvedčil, že vie, ktoré sú to. Oči mu blysli posmešne, ako ho boli pochytili v Ozubinách.

„Nuž dobývajú sa všakové, dobývajú.“

Bohumil Valizlosť poberal sa veselo domov. Richtár teda je spojenec i proti nátisku z Ozubín, i proti korheľstvu, hoc sa vie ukazovať, akoby bol s každým v porozumení. Kurátor ho čakal už vo fare, lebo doma zvedel, že ho farár hľadal. Žena sama ho vypravila meškať robotu.

Bohumil Valizlosť mu oznámil, že inšpektora majú. Kurátor sa veľmi zaradoval, že pán Ústeľnicky sa dal nahovoriť.

„Budeme mať inšpektora. Nik nemôže dojedať do nás, že ho nemáme. On nám nezavadí, ak nám i nepomôže veľa.“

Bohumil Valizlosť mu prisvedčil, dal mu ruku i pozreli si radostne do očí, že vyhliadli takého súceho muža. Budú mať inšpektora, a predsa im bude, akoby ho nemali. Umenie je tiež vedieť si vybrať spomedzi zla najmenšie.

Kurátor bol človek odhodlaný.

„Čo má byť, nech bude hneď, kuť železo, kým je horúce. Mohli by ho odhovoriť z Ozubín.“

Farár mu zveril, ako ho nebudú môcť odhovoriť; len trochu opatrnosti a trpezlivosti. Drozdík sa smial, tvár sa mu vyjasnila.

„Hej, každej veci spôsob, len ho nájsť.“ Kurátor by si bol šúchal ruky, i podskočil: páčilo sa mu dať Ozubinčanom frčku, ale bol človek veľmi vážny, ktorý vie premáhať city, nedajúc ich znať na sebe. „Ja si už ľudí zaobídem, aby sa nedali zvádzať.“

Farár mu chcel obľahčiť robotu dobrou radou.

„I richtár vám pomôže.“

Kurátor krútil hlavou.

„Z richtára nič. Nech on drží s pánmi. Ale si nedáme od neho ani kaziť.“

Bohumil Valizlosť pristal.

„Dobre teda. Poďme chytro a smelo, ako Gedeon.^[82] Kto je proti nám, ani nezvie, koľko nás je.“

Drozdík začal chodiť po gazdoch. S polovicou dediny bol v rodine, s druhou polovicou v kmotrovstve. Nemali ho všade radi, niekde mu i závideli, ale keď išlo o kostol a faru, slúchali ho. Od Ozubín bočili všetci.

Bolo pred senami, nebolo veľkých robôt v poli. Ženy chodili do ľanu alebo jarín plieť, chlapi napospol hotovili drevo na zimu. Farár hneď v nedeľu vyhlásil konvent^[83] na voľbu inšpektora. Niektorí gazdovia to už vedeli, s nimi už hovoril kurátor; iní, čo nevedeli o ničom, ani sa veľmi netrápili, vediac, že tá istá vec sa raz musí odbaviť.

Samuel Primitivus sa zahniezdil za organom. Sivé mútne oči sa mu vyjasnili a blysli.

Ešte pred večierňou sa vybral po daktorých domoch. Niesol im chýr o jeho veľkomožnej milosti pánu Baltazárovi Ozubinskom, slúžnodvorskom, veľkom priaznivcovi cirkvi. Kde sa ukázal, všade mu povedali, že veľmi mnoho myslia na jeho veľkomožnú milosť i budú ju mať na pamäti. Kurátor pred večerom už vedel, kde všade pochodil Samuel Primitivus.

Hoc mal veľkú nádej, že veci dobre stoja, pán rechtor chcel mať bezpečnosť. V pondelok ráno šiel do Ozubín oznámiť, čo sa robí, i veľkomožnému i pánu seniorovi. Pán senior mal dlhú poradu s nádejným inšpektorom. Po nej naložili pánu rechtorovi len ďalej pôsobiť. Pán senior v stredu popoludní prikvitol sám do Badišova do fary pozrieť, čo sa dá robiť. Vyhovoril sa, že prišiel vrátiť návštevu mladým manželom.

„Moja ľutuje, že nemohla prísť. Vzkazuje poníženú službu a pozdravy pani sestre.“

Po káve, mede a masle rozpriadol sa nie veľmi úprimný rozhovor. Mária vyšla so starým pánom do včelína, lebo silený rozhovor s pánom seniorom sa jej sprotivil tak, že hosť ostal sám s domácim pánom.

„Teší nás, pán brat, že ste predsa slúchli. Pristupujete k voľbe inšpektora.“

Bohumil Valizlosť stisol plecia v rozpakoch. „Museli sme sa poponáhľať odbaviť i tú povinnosť, aby na nás nepozerali divným okom, že sa protivíme starým dobrým obyčajom. Bolo by sa nám zišlo pobudnúť bez neho, aspoň kým sa zriadime dokonale, aby nový hodnostár nemal okolo toho moc unúvania, ale, ako hovorím, radšej sme sa poponáhľali.“

Pán senior bol natešený. Obliekol si na návštevu dlhý kabát, temer po kolená. Hľadel sa i usmievať, ale sivé oči pozerali i vtedy vážne, ba prísne.

„Práve pri zriaďovaní sa vám zíde, preukáže vám veľkú službu, najmä skúsený.“ Pomlčal významne a opakoval na uistenie: „Veľkú službu. A na koho myslíte?“

„Je veľmi vážny človek, zemský pán, muž pokoja, zaujatý za cirkev: nateraz môžem len toľko povedať. Meno som mu sľúbil držať v tajnosti až do voľby.“

Pán senior pozrel naň zarazený. Načo sa tají, ak je všetko tak, ako vyrátal? Hanbí sa vari zaňho, alebo býva v tretej stolici, aby nemohol páchnuť na konventy? Mladý farár má nechuť k inšpektorom iste z vládybažnosti. Možno si vybral detinského starca, ako je Valentín Pulcheríny, ktorý na všetko prikyvuje, alebo zadĺženého bedára, ktorý z povďačnosti za hodnosť dá sa vodiť na retiazke.

„Je stadiaľto?“

Bohumil Valizlosť prešiel izbou trochu vzrušený. Napravil si vlasy, ktoré sa mu zviezli z čela nad sluchy a stal si pred hosťa. Pozeral naň veľmi úprimne, skoro s prosbou. Začal hovoriť veľmi ticho.

„Stadiaľto, akože, z Rubárskej stolice. Znáte ho i vy veľmi dobre. Ale je nie z Ozubín, ani Smoliec.“

Pán senior sa zachmúril. Dobre sa domýšľal, že bude dáky odkundes, pachtiaci za hodnosťou, aby sa potisol dopredku.

Bohumil Valizlosť zbadal jeho podozrenie a hľadel mu ho podvrátiť.

„Len ťažko sa dal nahovoriť dať sa voliť. Z jeho výhovoriek som si vybral, že sa obáva znechutiť si pánov z Ozubín a Smoliec, lebo si myslí, že sme sa s nimi v hneve rozišli. Naostatok sa i priznal, že by voľbu ani neprijal, ak by proti nemu kortešovali z Ozubín. On chce mať s každým pokoj. Taký je náš nádejný inšpektor: ozajstný muž pokoja a lásky.“

Pán senior bol človek chladný, ale tu mu málo chýbalo nepodskočiť a netľapnúť rukami. Šiel radšej k obloku, pozeral do záhrady, zasiatej ovsom. Vyšla nerovná úroda. Mŕtvica, ktorou zasypali niektoré jamy, nemala sa k veci, preukážuc sa žltkavou, šťúplou siatinou pri bujných tmavých fľakoch, kde bola zem mastná. Rozvaha domáceho pána bola asi taká, ako tie žltkavé hniezda, keď sa mu zveril v tej veci tak prenáhlene a detinsky. Jeho muž pokoja a lásky nepríde do Badišova nikdy za inšpektora, lebo od dneška sa začne v Badišove kortešovať proti čudným slovám a ľuďom.

Nepovedal, pravda, čo myslí, to zadržal pre seba. Badišovskému začal hvízdať z iného konca.

„Keď je tak, pán brat, viac sa vás nespytujem. Nech bude na šťastie vám i vašej cirkvi toto požehnané predsavzatie.“

Bohumil Valizlosť ďakoval úprimne za také slová. Bolo by na tom i ostalo, ale badišovskému zišla na um jedna pletka.

„Keď je tu vaša velebná milosť, zgazdoval som cestu do Ozubín. Zajtra ráno som sa zberal k vám.“ Pán senior podvihol obrvy i šuchoril vlasy na pravých sluchách. „Mal som vás prosiť v jednej šteklivej veci.“

„Spoľahnite sa, len sa zdôverte!“

Bohumil Valizlosť pristúpil bližšie a zveroval sa mu skoro pošepky: „Viem od očitých svedkov, že náš pán rechtor Samuel Primitivus Robko kortešuje za jedného pána z Ozubín.“ Pán senior sa zhrozil, že je to hádam omyl, aby rechtor toto robil na svoju päsť. ,Ešte len odteraz začne, milý pán brat,‘ pomyslel si. „Zvedel som to od tých istých, u ktorých kortešoval. Ľudia sú rozhorčení. Preto by prosil velebnú milosť napomenúť priateľsky pána rechtora…“

Pán senior mu nedal dokončiť. Obrátil sa veľmi šibko.

„Ja? Prečo ja?“

„Ako najprvšia naša vrchnosť, ako muž pokoja a nadovšetko muž, ktorého náš pán rechtor iste slúchne. Nie ako mňa, mladého, bez autority.“ Pán senior sa zachmúril. Čo pýtajú od neho? Miešať sa do vnútorných vecí? „Všetky veci sú vnútorné, v nich miešame všetci, kto ako svedčí, kto spakruky. Pán Robko mieša spakruky rozbúrať naše brány pokoja. Nech nám ich nerúca, napomeňte ho, velebná milosť.“

Pán senior rozložil rukami. „To je, ako hovorím, vnútorná vec, ešte skôr osobná. Vystúpte sám, ale opatrne, mierne.“

„Vystúpiť vystúpim šetrne, pán senior, ale viem, bez účinku, ako sa vraví o stene a hrachu. Vaše slovo by účinkovalo ináč, urobilo by hlbokú jamu v tej stene. To je moja prosba pre pokoj a lásku. Lebo ak sa prekazí vyvoliť toho, koho si vyhliadli Badišovania, začnú robiť iný poriadok sami, neradiac sa nikoho, ani mňa.“ Pán senior sa obrátil k nemu s rukami vo vrecku, vysoký, nie telnatý, ale mocný v slove a vplyve. Bohumil Valizlosť doložil: „Vyvolia si inšpektora vraj spomedzi seba…“

„Čo?“ zdvihol obe ruky dohora. „Sedliaka!“

Bohumil Valizlosť stisol plecia. Sedliaka, keďže medzi nimi nieto zemských pánov. „Tak vyššia vrchnosť bude sa musieť zamiešať i do tej vnútornej veci, keď bude treba uznať voľbu za zákonitú.“

„A vy, pán brat? Dovolíte?“

„Odo mňa si nepýtajú dovolenia, ani rady. Sú zhovorení a ja sa poddám väčšine, lebo svedomie mi je čisté.“ Pán senior mu pozrel teraz hlbšie do očí, či je ozaj veľmi čisté. Šípil, že je v tom zapletený kurátor s tými, ktorí prvej tiež viedli dedinu pri odtrhnutí od Ozubín. Teraz majú medzi sebou, kto ich bude držať v hŕbke, viesť a skrúcať. Budú opletačky, rekurzy,^[84] apelácie,^[85] konzistóriá,^[86] protesty, zasadnutia, disciplinárky a písačky. Príde sa naháňať po skrúcaných chodníkoch fiškálskych fígľov a praktík. Senior bude medzi oboma stranami. Keď sa budú biť, na ňom sa opráši veľká čiastka, kde bude najhustejšie padať. Badišovský mu ešte doložil:

„Pána rechtora budú potom už biť, vypomstia sa mu, že bádal do osieho hniezda, ktoré nemôže rozrúcať. A vypomstia sa vlastne na škole. Práve dnes som sa radil s nimi, kedy začneme poprávať školu. Oznámili mi, že uvidia po voľbe. To znamená toľko, že školu nechajú školou, kým sa nezrúti pánu rechtorovi na hlavu, ak bude búriť pred voľbou. Viem, že nevystavia novú, kým bude žiť, alebo kým nezaďakuje.“

Bohumil Valizlosť zamĺkol. Pán senior sa zamyslel. Bude, ako vidno, zo dňa na deň ťažšie spravovať seniorát v pokoji a zhode. Čuť zádych nového ducha skadiaľsi, z neznámych končín. Sedliak počína dvíhať hlavu a myslieť, že má i iné práva, ako znášať ťarchy, robotovať a dávať dežmu. Ten duch vtiahol do tejto dediny čosi prvej, ako do iných, lebo je slobodná, nemusí robotovať. Z nej presiakne duch odporu a vzdoru i do iných, možno i do samých Ozubín, rozdeliac jeho vlastnú obec na panský koniec a na sedliacky. Treba predísť zlému a nešturkať do osieho hniezda, keď sa nedá vykántriť.

„Dobre ste urobili, pán brat, že ste sa mi zverili. Na šťastie môžeme predísť zlému, vy v Badišove, aby mali rozum, ja inde, kde budem môcť. Stavajme v pokoji a láske a nebúrajme.“

Rozišli sa veľmi priateľsky. Pán senior sa okrútil do kepeňa starostlivo, od Hrbáča poťahovalo akosi studeno, ale čistou, sviežou vôňou zdravej hory.