ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Popoludní vtiahol do farského dvora Janko Drozdík so svojím furmanským vozom. Zoskočil zo šalagier,^[56] zastal nerozhodne predo dvermi, váhajúc, čo urobiť. Bol by mal vojsť oznámiť, že je foršpont^[57] už tu, ale už v dedine si pošuškávali, ako sa povodilo bačovi Hamuľovi, keď vošiel do fary so syrom. Janko vzal radšej kľučku do ruky a zašťukal tri-štyri razy. Vybehla Zuzka; jej červená tvár usmiala sa milo, keď zazrela mládenca, ktorý vlastne ešte nestal medzi mládencov.

„Čože si nám doniesol, Janko?“ spýtala sa ho čistým, milozvučným hlasom.

„Prišiel som po pánov, ak chcú ísť,“ oznámil jej.

Nevie sám prečo, v tvári je mu horúce. Cíti, že sa zapálil ako fakľa. Pred Zuzkou mu je veľmi nevoľno, akoby sa hanbil pred ňou a či bál. Nepozrel by jej za celý svet do očí; bojí sa, že by mu nazerala až ta, kde je zatvorený svet pre seba.

„Pôjdu, obliekajú sa,“ odpovedala mu. Ona sa ho nebála; keď videla, že sa on hanbí, nemusela sa ona. Vošla do nej veľká smelosť. „Janíčko, čo ti je?“ Jej hlas mu zunel milo v ušiach ako sladká hudba, ale čím bol milší, viac sa ho bál.

„Nič,“ zasmial sa veľmi hlasno. „Čo by mi bolo?“

„To, že nie si ten, čo si bol. Čo ťa preletelo?“

„Nepleť, Zuzka.“

„Striga ti srdce vyjedla. Z očú ti prišlo?“

„A čo ešte?“ porúhal sa jej.

Šiel ku kolomažnici, obkydanej kolomažou; preväzoval žinôčku, na ktorej visela, o drabinu.

Zuzka sa zasmiala a prišla k nemu.

„Vidíš, aký si, Janko! Pri kolomažnici sa kutíš, kde ťa netreba. Pozri sem.“

„Nech uviažem najprv. Ešte stratím kolomažnicu.“

„Nie kolomažnicu: srdce stratil Janko.“

„Ešte čo!“ posmieval sa jej.

„V Tesnej Bani bude kdesi, v Tesnej Bani.“

„Nepleť!“ Chcel ju okríknuť tuho, ale hlas mu zlyhal.

„Nepletiem. Tam dávajú perečká. Kde je tvoje?“

„No, veru! Uschlo!“

Jankovi sa zatriasli prsty, ako uväzovali žinku. Zuzka mu bola protivná, spomínajúc Tesnú Baňu a perečká. Čo ho má volať, aby pozeral na ňu? Čo je na nej vidieť? Prihladené vlasy na čele a sluchy, stužka vo vrkoči, belasé strapce na oplecku zo šatky, čo má okolo hrdla. Pekná je dievka Zuzka, ale nie jemu. Nie je ani on pekný jej — vie dobre.

Šťastie, že ho Zuzka nemohla už trápiť. Vyšiel práve Bohumil Valizlosť v slávnostnom kabáte s veľkou temnou mašľou pod bradou. Jeho široká, akoby stlačená tvár sa usmievala šťastne, keď držal Máriu za ruku, kým si stala na brvienko pred zadnými kolesami a vyšvihla sa do vysokého voza. Na tmavogaštanových vlasoch má ľahučký čepček žaluďovej farby so sivými čipkami. Takej farby mašlička trasie sa jej pod bradou od stužky, ktorou si ho uviazala.

„Dávaj pozor, Janíčko,“ odporúča starý pán v kamizole pohoničovi, držiac sa jednou rukou predného lievča. Dlhé kostrnky, ktoré mali zatušiť plešinku na vrchhlave, schytil vetrík a prevrátil nabok, že sa kníšu popri tvári sem a tam. „Nežeň bláznive! Kone akosi veľmi strihajú ušami, ako vicišpánove. Dal si ich na panský obrok, Janko… A vy sa neopozdite veľmi, deti,“ radí tým tam na zadnom sedisku pod plachtou, obrátiac sa k nim. „Napomeň mu ísť, Marienka, pred mrkaním.“

„Sú pekné dni, apa,“ riekol Bohumil Valizlosť.

„Ale noci tmavé, Milko. Mesiac vyjde až o pol jednej z polnoci. Zachovajte si!“

„Jaj, apuško, načo by nám bolo vedieť, čo robí mesiac,“ zasmiala sa Mária.

Smiala sa málokedy, ale keď sa zasmiala, jej hlas zunel hlbokou, mäkkou vlnou. Bohumil Valizlosť sa v ňom kochal, i starý pán ho veľmi rád počul. A on ho mohol počuť najčastejšie. Mária sa s ním často prekárala, priľnula k nemu, akoby bola s ním od detinstva.

„Zíde sa vedieť všetko, i o mesiaci a o slnci, na dedine, i aký bude čas.“

„Čo by povedal pán Gašpar Fejérpataky z Kľačian?“^[58] odporovala mu. „Ešte by sa nahneval a nadiktoval nám samý dážď, že sa mu miešame do remesla.“

„Len aby ti nenahnal búrku, kým prídeš domov!“ hovoril jej. A keď Janko vysadol už na šalagre, doložil vážne: „Len sa vy ponáhľajte!“

„A ako, apuško, keď ste Jankovi zakázali hnať?“ Zasmiala sa, že ho zaplietla do vlastných rečí.

I keď sa pohli zo dvora, myslela na starého pána, hoc muž bol tam pri nej. Čo ju pripútalo tak mocne k nemu, že zabudla, veru zabudla na otca v Tesnej Bani. Pri ňom jej bolo i teplo i bezpečne, ako jej nebolo ani za dieťaťa pri vlastnom otcovi. I vo veľkom dome a veľkom dvore privykla. Nebála sa toľme zbojníkov a mrcha ľudí. Šedivý Hundráč sa jej neškeril tak posmešne, neraz akoby žmurkal priateľsky. Už vedela v záhrade, ako budú hriadky, čoho nasadí do ktorej. V prostriedku bude čo ako koleso, zo strany po srdci. V kolese bude ruža, na postranných srdciach kvietie. Vo dvore budú ovocné stromy pekne v radoch. Predo dvere príde lipka; za ňu sa môže schovať, keď sa nahnevá na Hundráč a nebude chcieť pozrieť naň, ak by poslal na Badišov povodeň alebo kamenec, bože uchovaj! Ostanú stromy na pamiatku, kedy prišla do badišovskej fary. Ľudia o sto rokov budú rozprávať: „Veru tak! Dvor bol ako holohumnica, okolo fary nebolo ničoho nič. Všetko, čo je vo dvore, nasadila prvá farárka Mária, žena Bohumila Valizlosťa Zábora, chýrneho kazateľa.“

Hoc sa už ľudí nebála, netisla sa k nim, keď prišli do fary, lebo sa bála, že nebude vedieť s nimi hovoriť. Skryla sa obyčajne za dvere do komory, kým nepočula pri nich hlas starého pána. Potom sa už ukázala i ona. Starý pán ju vedel zapliesť s ľuďmi do hovoru, pri ktorom sa vždy naučila niečo od neho.

Išli peknou, rovnou hradskou, pri ktorej vidno tu vŕbu, tu rakytu. Na úbočiach medzi zbožím vidno ženičky plieť. Veľkú panskú tablu niže cesty vysadili zemiakmi; rozložila sa medzi zbožím sťa ozorná, počerná plachta, v ktorej by už neuvládal ani bača Hamuľa doteperiť syra. Na celej šírke sa rozostavil rad robotného ľudu: na jednej strane sú samé ženy, alebo skôr dievky. Biele oplecká s našuchorenými rukávami sa mihajú, ako sa motyka dvíha a padá, robiac kopčeky okolo vňate. Na druhej strane sú parobci. Pracuje sa ticho, nepočuť vravy, ani spevu. Pred ľuďmi stojí pán úradník, rozkročený široko; ruky má na chrbte, v nich pokyvuje hore-dolu dlhý korbáč.

„Pán boh pomáhaj všetkým vospolok!“ privolal im Janko zo šalagier. Jeho hlas prerazil hrmot voza a odrezal sa od dúbravy.

„Pán boh uslyš!“ zaďakovali mu Podholeničania z tably.

Vystreli sa v krížoch pozrieť, koho vezie mládenec na mocnom voze. Na voze sa belie furmanská plachta, ani čo by ju boli vyzvárali. Nerozoznať, pozerajúc z veľkého slnca do tône, či niekto pozerá na nich spod plachty, alebo nie.

„Robte, robte!“ skríkol pán úradník a švihol tuho korbáčom na sáry svojich čižiem. „Olovrant je tu, a nič ste neurobili. Len sa obzerať!“

Rad sa zohol v páse bez slova, motyky zablysli na slnci kopáčom nad hlavami. Tvrdá zem vyhladila železo, že sa leskne ani šabľa. Keď Mária pozrela spod plachty, zodvihnúc ju trochu na kraji, videla už len tmavý dlhý pás ženských tlačeníc, spod nich sa belejú holé listy^[59] nôh neviest a dievok. Iba kde-tu sa začernie sára kapcov daktorej staršej ženičky.

„Sú na panskom u osvieteného,“ vysvetľuje Bohumil Valizlosť žene.

Tvár mu zvážnela, hľadiac na ťažkú robotu, zaľahol na ňu smutný tieň. ,Robota a korbáč‘ — preletelo mu v mysli — ,jediní priatelia nášho ľudu.‘

I Mária spustila chytro plachtu. Zahanbila sa, ak ju tí tam z tably poznali, z veľkého úpeku sem do chládku pod zánovnou plachtou. Akosi ju netešilo sedieť pod zánovnou plachtou na šúpe žitnej slamy ani na perách, mäkko a pohodlne. Bolo jej primoc tej dobroty a pohodlia, keď sa iní musia zohýnať a pozerať do zeme.

Vozu prišlo ísť cez Smolce, dedinu v peknej doline. Domčeky sa učupili medzi slivkami a jabloňami. Tu i tu pri dome sa dvíha mladý, rozrastený jaseň. Malé, nepatrné domčeky akoby sa boli naschvál prikrčili k zemi, aby ich nebolo vidno.

„V Badišove sú domy predsa len väčšie,“ upozornila Mária muža, prezerajúc si dedinu veľmi zvedavo. V daktorom oblôčiku sa belie miesto tably papier, alebo prázdninu zapcháva staré vrece s klkmi.

„Badišov je majetná dedina, má sa k svetu,“ riekol Bohumil Valizlosť a bol uveličený, že to mohol povedať.

Zato, kde bolo v dolinke širšie, odráža sa od hradskej pekná cesta, vysypaná bielym štrkom, medzi radmi topoľov. Kde sa cesta končí, belie sa ohrada šranôk. Spomedzi stromov hľadí na hradskú biela stena kaštieľa, cez zeleň blysne neraz odraz z otvoreného obloka.

„Pekný kaštieľ, okolo neho záhrady a sady,“ chváli mladá žena.

„Pekný je poniektorý, pekný, páni pekne bývajú. Nie sú bohatí, ako v iných krajoch, ale si pekne žijú a pekne vystupujú,“ vysvetľoval jej Bohumil Valizlosť. Potom pokračoval: „Ale im je darmo ukazovať, že sa dobre majú. Keď prídu medzi bohatých z dolných krajov, všade im hudú: Jaj, szegény tót legény, mindig zabot zabálni.‘^[60] Najväčšmi ich mrzí nie ovsík, ale že sú ,tót legény‘. Pôvod ich väčšmi mrzí ako ovos.“

„Načo idú medzi nich, keď ich vysmievajú?“ zadivila sa a pozrela prísne. „Nebolo im lepšie sedieť v peknom kaštieli doma?“

„Ej, Mária,“ zvolal Bohumil Valizlosť veselo, „keby mali tvoj rozum!“ Položil jej ruku na plece, ktoré sa potriasalo, ako ju voz nadhadzoval. „Za tými bielymi šrankami rozumy chorejú, krpatia, pritom myslia, že sú na ceste pokroku.“

Mária pozrela na muža, v jeho tvári je zasa tajný smútok, tieň, ako ho mal včera v badišovskej škole, najmä keď doložil: „Otvorili brány a obloky dokorán dielu, ktorý na nich ide. Od neho im chorejú rozumy.“

Čo to má za bôle a či len tajné starosti? Prichodia odkiaľsi zvonku ich závery, pod nimi sa trasie, sťa od dychu mrazu, ich mladé blaho. Hľa, nepozerá na ňu zasa veselo a nežne ako indy.

Prišli do Ozubín. Domce nemajú miesta v dolinke, museli podísť do briežku. Tu je ešte viac kaštieľov ako v Smolciach. Tie si našli miesta i na rovine. Biele vysoké steny svietia na cesty, vysoké mohutné krovy majú dve poschodia. Pri nejednom je pošmúrna budova o surových, prachom zapadnutých stenách pod šindľovým krovom. V jeseni, keď vykopú švábočku, zvážajú ju sem, štvorhranný komín na boku začne dymiť a dymí do fašiangov, kým švábočka trvá.

„Naši postia od roka do roka,“ riekol Bohumil Valizlosť.

„Mäsa pojedia veľmi málo alebo nič. Jedia švábočku celý rok a pijú pálenku, ktorá je tiež zo švábky.“

„Načo ju pijú, keď ju i tak jedia?“ spýtala sa ho.

Nevedel jej povedať prečo, alebo zabudol. Na tvári mu zasa zaľahol ťažký tieň ako prvej pred peknými kaštieľmi o otvorených oblokoch a dverách. Zasa ten studený zádych, pod ktorým sa trasie ich mladé šťastie ani na mraze.

Prešli hodný kus Ozubín, tu ďalej už nebolo kaštieľov. Spomedzi stromovia vykukávali skromné gazdovské domy a neveľké domce bez zadných stavov. Niektorým sa dostal strmý holý briežok, že sa vypekali bez tône na slnci. Tiež všetko malé, skrčené domy, i pod strechou niektoré. Na jednom zamachnatenom rástla rakyta. Korene pustila medzi zhnité snopky a viedla si tam veľmi bujne.

Voz Jankov zrazu zastal.

„Či sme už tu?“ zvolal Bohumil Valizlosť, pozerajúc spod plachty. Mýlilo ho, že fary nevidel.

„Ešte nie,“ oznámil Janko. „Ale tadiaľto lepšie ísť pešky.“

Bohumil Valizlosť zišiel a pomohol zostúpiť i Márii. Videl sám, že je ozaj lepšie ísť pešky. Furmanský voz by prešiel i naprázdno dosť ťažko. Cestu rozjarčili dažde. Neostalo na nej nič, len miestami nánosu niečo, ostatok je holý chrbát sivej praskaly.

Bohumil Valizlosť sa obzeral zmýlený. Dosiaľ bola cesta znamenitá, drgalo čosi len na miestach, kde ju vysypali skálím. Rozdiel medzi ňou a tou, čo bola pred nimi, bol veľký: čo je tomu na príčine? V Ozubinách dosiaľ nebol nikdy na voze, vždy len vŕškami. Spýtal sa Janka, že ten bude hádam dačo vedieť, ak už bol tu dakedy. Janko tu tiež nebol nikdy, ale príčinu vedel. Vedeli ju všade na okolí.

„Tu hore už nieto kaštieľov, iba samé sedliacke domy,“ vysvetlil mu nesmelo.

Bohumil Valizlosť nemusel sa viac spytovať. Cesty sa naprávajú iba kadiaľ sa páni vozia, hoc ich páni nenaprávajú. Zadivil sa, že nenapravili aspoň ešte ten malý kúsok po faru z úcty k záslužnému pánu seniorovi. Chytil Máriu za ruku a pomáhal jej cez najhoršie miesta, ak sa nedali obísť.

Pred farou voňali dve krásne lipy, obsypané kvietím, ktoré už začalo odpadávať, ale včely i teraz hučali v korunách. Fara nebola vysoká, obloky boli dosť malé, ale krov bol veľmi vysoký a strmý, sťaby si malý chlapec postavil veľkú otcovu čiapku na hlavu. I na sedliackych domoch sú strmé dachy, úložité, by nepodkľakli ľahko, keď sa navalí mnoho snehu v zime. Takto, keď sa počne topiť, po strmine sa zošutruje ľahko do dvora; krovu odľahne práve vtedy, keď sneh oťažie.

Vyšli na podstenu dvercami, a mali pred sebou dlhý dvorík. Za farou kdesi boli zadné stavy. Záhrady nevidno nikde.

Prijala ich sama pani v bielom čepčeku a tmavých šatách. Na širokom kabátku mala široký biely golier so zúbkovaním. Spod čepčeka sa tisli vlasy, kedysi tmavogaštanové, teraz už niečo zriedené, premiešané dosť dobre striebristými vláknami.

„Teší ma, pani sestra, pekne vítam u nás!“

Bola máločo vyššia od Márie, i dosť chudorľavá. Sotva bola kedy pekná, lebo nos bol prismelo ohnutý a sedel s krídlami priveľmi rozšírenými. Ale oči pozerali veľmi prívetivo; boli ako Máriine. Hlas tiež bol hlboký, zvučný, znel ešte dosť sviežo.

Objala Máriu, že sa jej ledva dotkla ramien, bozkala ju popri kútikoch úst kdesi.

Mária i tu prestála prehliadočku od staršej, ktorá chcela predsa vedieť, akú si doviedol ženu badišovský brat. Tmavosivé oči mladej hľadeli pozerať niekde inde do prázdnoty; tvár chcela mať ľahostajnú, ale sa odkiaľsi prikradol na ňu výraz veľmi vážny, až skoro prísny. Staršia sa usmiala, akoby ju chcela udobriť pre prehliadku; i položila jej dlane na ramená.

V prednej ich prijal sám domáci pán, jeho velebná milosť senior Daniel Kuchynka, muž v najlepších rokoch, rovný, štíhly. Hlava sedí rovno, ale nie veľmi hrdo na hodnosť, ktorá ju zdobí. Štica je čosi preriedená, je dosť svetlá, že šedivé vlákna sa v nej tratia, iba pri ušiach sa hlásia naliehavejšie. Vlasy sa vlnia mäkko okolo hlavy, len nad čelom presvitá medzi nimi koža. Sivé oči sa hýbu chytro; vedeli by šibnúť i významne, keby chceli, ale radšej sa túlajú sem-tam, nehľadiac dorovna. Tvár má ostré záhyby, zaostrené ešte väčšmi od holenia. Ostrý nos a trochu končitá brada dodávajú tvári prísnosti. Šaty má tmavé, ale kabát, ktorý má na sebe, je hádam trochu krátky na vážny, prísny zjav a úrad toho, kto si ho obliekol. Roky mu ťažko hádať, ale držanie tela prezradzuje silu a pružnosť. Možno patrí k tým, ktorí sú za mladi starí a v starobe mladí.

Bohumil Valizlosť sa veľmi zadivil, keď natrafil na svojich tuná. Z jednej stoličky neďaleko dverí vstal ťažkavo a či nerozhodne badišovský richtár Juro Hamuľa a z nízkeho divána s troma hrubými vankúšmi, opretými o stenu, badišovskej školy rechtor Samuel Primitivus Robko z Robkova. Pri ňom sa zodvihol chlapisko ako dub, fúzy mu visia pred gambami už dosť ovesené ako zásterka. Okrúhle oči pozerali veľmi prísne spod stiahnutého obočia na nového hosťa. Kabát, priširoký v pleciach, visí akosi bezradne na ozornom chlapovi.

Bohumil Valizlosť podal ruku všetkým. Sztupayovi zišla na um ,krmička‘, nemohol sa zdržať a nepozrieť s hnevom naňho. Mária sa zľakla toľkých chlapov. Keby nebolo neslušné, bola by najradšej vrátiť sa, odkiaľ prišla. Jej očko len čo šiblo po nich, zachytilo, že sa im tu nepotešili veľmi. Čosi jej šepkalo, že títo hovorili o vlku, keď vlk bol predo dvermi. Čo mohli hovoriť? Pán senior si nedal pozrieť do očí, Sztupay bol ani Hundráč pred veľkou búrkou, Samuel Primitivus hľadel kdesi popri prítomných mútnymi očima a richtár Hamuľa si nevie miesta. Podhadzuje halenu, prehodenú cez plecia, spätú pod hrdlom širokou mosadznou retiazkou, pletenou ani vrkoč. Lieskovú palicu má v ruke i s čiapkou. Nevie si rady, radšej by sa prepadol do pána seniorovej pivnice, ktorá musí byť kdesi pod prednou. Stojí tu ako nahý v tŕní. Badišovský cirkevník, richtár k tomu, v tejto fare, kde ho pristihne badišovský farár, je práve toľko, ako keď mladého ženáča prichytí žena pri prvej frajerke, ktorú zohrdil, sám nevie prečo, lebo povážiac dobre, jedna bola devätnásť, druhá bez jedného dvadsať.

Prišiel po práci k jeho veľkomožnej milosti pánu slúžnemu dvorskému tohto okresu, Baltazárovi Ozubinskému, konať o ceste a reštanciách lanských a predlanských porcií.^[61] Či ich je obec dlžná alebo nie, sám nevie. Richtár len dávaj a dávaj raz na to, raz na to a raz na oboje, ale kde nič tu nič, v mištičkách, ktoré má v richtárskej armarijke, aby sa peniažky nemiešali, veru najviac svitá. Čo úrad zoženie, ide všetko, akoby z dlane zmietol. Všade moc keľčíkov a potom i dary, dary. S prázdnou rukou k pánom nechoď. Dakedy sa obíde s oštiepčekom, ale indy musíš doviesť jarku. Ešte najlepšie pohne veci teľa, keď zabľačí pod oblokom kancelárie. Jeho hlas zmôže viac od najkrajšej perorácie^[62] podkovaného prokátora.^[63] Keď sa odbavil u veľkomožného, ohlásil sa v kuchyni po košík od oštiepčekov, nuž mu naliali do kocúrika a na zájedku bolo slaninky.

Pani veľkomožná sama rozkázala gazdinej potraktovať ho. Tu z izby bolo počuť hlas veľkomožného: „Fero, Fero!“ Fera nebolo tam, skočila gazdiná. „Kde je Fero?“ Pán bol veľmi náramný, čeľaď sa striasla pred ním.

„V záhrade je. Pleje mak.“

„To je chlapská robota?“ okríkol ju. „Túto karotku hneď a hneď na faru. Ale skočiť! Pánu farárovi do ruky.“

Gazdiná zalamovala rukami. Fero je syn. Robil čosi okolo pivnice. Vedel, ktorý je načatý sud s pálenkou. Natočil si do krpky. Od rána leží ako snop.

„Ale sama pôjdem na faru, takáto?“

Hamuľa bol tam, videl jej trápenie. Škrabal sa veľmi tuho za uchom. Nesladilo sa mu ísť do fary, lebo pán senior dosiaľ zazerá naň, akoby on bol býval na vine, že sa Badišov odtrhol: ale človek drží sa ľudí, čo by bolo ako. Ponúkol sa gazdinej, že s karotkou skočí sám do fary.

Vo fare ho usadili pán senior na stoličku. Karotku prečítali i tri razy. Boli na nej len tri riadky. Ale pán senior si veľmi šúchal bradu. Na karotke stálo, že treba už raz započať. Posiela mu najpoprednejšieho, ktorého nie ťažko dostať, lebo ho už odpoly majú.

Pán senior vtedy už videl, že ide robiť, čo sa nepatrí, ale i na to sa treba raz osmeliť. Badišov je blízko, hoc je odtrhnutý, zíde sa mu zubadlo, lebo priveľká sloboda by mu mohla zaškodiť a nakaziť Smolce alebo ktorú druhú fíliu.

Mal sa už pustiť do roboty, keď zazrel oblokom ísť do fary pánov rechtorov z Ozubín a Badišova. Najprv sa zadivil, že sa pomerili, potom sa nahneval, že si nemohli iný deň vybrať. Ale raz vhupli k nemu; prijal ich veľmi priateľsky, hoc badišovský mal uňho dosť hodne na rováši. Rováš nechal medzitým rovášom, môže ho zrezať iným časom medzi štyrmi očima. Nateraz hosťom ofúkol miesto, kde si majú sadnúť; vytiahol fľašu so slivovicou, ktorú dostal od krstného otca z Trenčianskej ako po iné roky.

Keď sa naplnili kalíšky, Sztupay žmurkol na brata z Badišova. „Či som ti nepovedal, blázon?“ značilo to žmurknutie, lebo keď sa vyberali na faru, Samuel Primitivus všetko duplikoval, že ho vyhodia z fary na nečistej metle, kým Sztupay istil, že mu ofúknu miesto, na ktoré sadnúť. Bratia sa včera boli poharkali, pri obede sa pomerili. Pred večerom, keď sa prebudili v sade pod jabloňou, znovu sa poharkali pre tie tabličky, ale keď išli spať, boli zasa ako ozajstní bratia. Samuel Primitivus doviedol dnes predpoludním brata domov, pani sestra šomrala trochu, ale doniesla hriateho. Obedovali rúče ako v staré časy. Po obede, ustatí cestou a obedom, zdriemli si v sade pod jabloňou a vybrali sa do fary. Samuel Primitivus by sa bol rád najprv potúžiť, ale Sztupay ho odrádzal, že bude lepšie ísť na lačno. Vtedy bol sľúbil, že im vo fare ofúknu miesto.

Samuel Primitivus žiaril od radosti, keď videl kalíšky. Srdce mu pišťalo za niečím, ako vždy, keď je na lačno. Potom sa radoval, že obišiel dobre, lebo už videl, že dorgatórium^[64] ho ide minúť. Na pána seniora počal pozerať s vďakou, ba oduševnením, hoc sa nedržal, ako by patrilo pravému domácemu pánovi, lebo z kalíška, ktorý nalial sebe, neupil ani slzy. Vyhováral sa, že ho hlava bolí od prestydnutia.

Hostia vytrúsili dosť hodne kalíškov jeden za druhým. Samuel Primitivus začal sa cítiť v tejto izbe, akoby sa nebolo nikdy nič stalo. Bol oduševnený za pána seniora, ale mu zišiel na um jeho farár, súdok modranského, veľká fara, hruda syra a oštiepky. Bol rád, že je tu richtár: pred ním bude žalovať na odporcu, lebo vie, že richtár nechce s ním držať, hoc nedrží ani proti nemu. Aspoň ho poobháňa pred cudzími.

Odvolal sa hneď naňho:

„Nech povie richtár, keď je tu, či badišovská škola môže stáť ešte dva roky.“

„Mohla by stáť i pätnásť, len ju pokryť,“ odpovedal on.

„Ale ak ju nepokryjú?“ zvolal pán rechtor.

„Kto ju tam vie. Možno ju pokryjú: to vie najlepšie kurátor,“ vymkol sa on opatrne. Má dosť obecných starostí na hlave: nebude brať na ňu i cirkevné.

„Kurátor to nevie,“ uprel naň mútne, spurné oči pán rechtor. „U nás rozkazujú iní, nie kurátor.“

Sztupay sa zasmial, fúzy mu podvihlo dosť dobre z brady.

„Pán farár rozkazujú,“ zvolal veľmi tenkým hlasom.

Richtár pohol plecom: čo on vie, čo je medzi farárom a kurátorom? Nerád strká nos, kde ho nevolajú. Pán senior si prihládzal vlasy na sluchách.

„Pán farár rozkazujú,“ potvrdil pán rechtor. „Už mi povedali, že nebudeme učiť donát, ani vlastivedu. Z toho deti nemajú vraj nič. Vokabuly tiež vyhodíme. Čo poviete, richtár?“

„Ja sa veru do toho nerozumiem,“ priznal sa richtár veľmi úprimne. Zadierajú do farára, že chce vokabuly vyhodiť zo školy. Ak ich vyhodia, obec nebude mať škodu, ak ich nevyhodia, on s nimi nezaplatí lanské a pred lanské reštancie.^[65]

„Richtár nechce povedať nič,“ zasmial sa Sztupay a postavil sa pred neho ani veža. Široké sáry zalupkali mu tuho o listy nôh.

„Nemám čo povedať,“ bránil sa richtár pred jeho vysokosťou. Za dva-tri kalíšky slivovice by ho nedbali rozvadiť s kurátorom a farárom. I to slivovica nie je ich, ale vyššej vrchnosti. A vyššia vrchnosť sa nepletie do rozhovoru. Stojí stranou, očami behá sem-tam a hladí si ľavou dlaňou bradu. „Povedal by, keby vedel, čo je donát, vlastiveda a vokabul; ale neviem. Mám všakové starosti, zabudol som donát a vlastivedu. Vokabuly sa potratili najprv za volmi, keď som poháňal otcovi pri oračke, a potom i v chodení na vidiecky dom i do Ozubín. O donáte nech sa pozhovárajú s inými.“

Nuž áno, začali dojedať doň ani ovady. Nerád sa oškliví s nikým, ale čo moc, to moc. Ohradil sa. Sztupay sa zasmial a či sfučal. Fúzy mu podhodilo tuho. Zvrtol sa na päte a odišiel od neho. Sivé oči pána seniora pozreli naň chvíľku bedlive, len chvíľku. Nemohol vyrozumieť, či odobrovali alebo hanili.

Pán senior v tie časy ani neodobroval, ani nehanil, ale rozvažoval. On nezaviedol tento rozhovor, zaviedli ho postranní. Taká bola náhoda, že sa začal krútiť okolo tých plotov, za ktorými čupeli zajace, na ktoré sa chystal poľovať: jeden mu naložila karôtka zastreliť, druhý jeho urazená hodnosť vtedy, keď sa badišovský rechtor opovážil badurkať proti nemu Badišovanov. Dosť ľahko, že mu bude môcť teraz vyprášiť za to jeho sivý kabát a či mentieku. Počká chvíľku, či nenadíde čas namieriť na oba zajace.

Samuel Primitivus bol rozpálený. Obrátil sa k richtárovi, krídla na prihnutom nose sa mu potriasali.

„Ale budete vedieť, richtár!“ okríkol ho temer ako málokedy. V richtárskom dome nikdy nenaskočil naň takto. Pravda, tam richtár je predsa len hlava a rechtor-notáriuš len pero. „Alebo nebudete, či stará škola unesie nový pokryv, keď podkľakuje pod starým?!“

Zmrvil sa richtár, poobracal lieskovicu v ruke, i opasok pomkol. Zasa ho dochodia len pre tú školu. Ale nie je papľuh, chvalabohu, aby sa nevedel obhrnúť.

„Kurátor bude vedieť, či unesie, alebo neunesie; ak podkľakuje, nájde spôsob, aby nepodkľakla. Vie hocikto, čo urobiť s bútľavými brvnami, ak sú bútľavé.“ Mal na mysli, že by sa podvihol zrub v zdravej čiastke a miesto bútľavých podvalili by sa zdravé brvná. „V tej veci rozkáže on.“

„Pán farár rozkazuje,“ obrátil sa znova Sztupay k nemu, držiac ruky na chrbte, pod širokým kabátom. „Priznajte sa, kto rozkazuje?“

Richtár sa nepriznal, iba pohol plecom. Bol by povedal, že čo na tom, kto rozkazuje, len keď rozkazuje dobre, ale sa zdržal. Nechcel chváliť farára, keď pán senior nepovedal slova.

„Rozkazuje, kto vie navádzať ľudí,“ ozval sa Samuel Primitivus, pozerajúc na richtára. „Všetci tancujú, ako im píska jeden jediný. Vedia len prisviedčať, lebo zo svojej hlavy nevedia nájsť poriadok.“

Richtár už vedel, že toto všetko padá naňho. Jeho notáriuš by ho rád rozkývať a posotiť dopredku. Je mocný, plecitý; spoza jeho chrbta by chcel rechtor udrieť na farára. Ale nie je dnešný, nedá sa stavať pred nikoho.

Vec zasekla kdesi v hlbokom jarku, nedá sa pohnúť ani napred, ani nazad. Pán senior sa rozhodol, že je rad na ňom. Káru už nenechá v jarku. Ojcia proboval obrátiť na inú stranu.

„Darmo naskakovať na richtára,“ obrátil sa na badišovského rechtora, i hodil naň karhavý pohľad. „To je vnútorná vec cirkvi. Do nej sa nieto čo miešať.“

Samuel Primitivus obrátil sa k nemu. Aha, prijal ho veľmi srdečne, ale, vidno, neodpustil; smeje sa mu škodoradostne, poukážuc na vec ako na vnútornú.

„Keď je vnútorná, tak sa budeme klať pre ňu bez poriadku.“

„Veru bez poriadku,“ prisvedčil pán senior a pozrel radom na všetkých, ktorí pozerali, čo z toho vykvitne. „Kde je poriadok, nemôže byť klania. Klanie samo v sebe je neporiadok. Ak sa strhne v cirkvi, je hriech. Cirkev je chrám pokoja a lásky, nie klania.“

Všetci stŕpali na prísne slová. Nepočuli ich mnoho takých od jeho velebnosti. Rechtori sklonili hlavy, páchlo to trochu, čo počuli, ako dorgatórium. Richtár Hamuľa vydýchol, spadla mu ťarcha z hlavy, že sa nebudú klať a jeho vťahovať do ruvačky. Dosť mu je opletačiek, čo ich donáša sebou nešťastný úrad.

Samuel Primitivus zdvihol hlavu. Je zeman, nedá sa obkrikovať ako mendík.

„Pekné sú slová o pokoji a láske,“ riekol dosť podráždene, „ale čo, keď sa nájdu, ktorí zadierajú.“

„Nemôže byť zadieračiek,“ vysvetľuje mu pán senior veľmi prísne, „kde je pravý poriadok. Zavedú si poriadok, ako vyhľadáva duch cirkvi, a rozhojní sa pokoj a láska. O týchto veciach mne neprislúcha hovoriť, lebo Badišov patril kedysi k môjmu stádu. Pýtal sa oddeliť od Ozubín pre pokoj a lásku, a my sme ho prepustili, nech si ju pestuje, ako vie. Ale teraz, keď počúvam žaloby, že nemôžu nájsť lásky a pokoja, spytujem sa, kto je na vine, že neostali v obcovaní s nami? Nemajúci lásky a pokoja v sebe, nenájde jej, a čo by kde hľadal; či u nás, či vo svojom dome. Prečo sú žiadostiví zlého, a nenavrátia sa na stezky svornosti a lásky?“

Samuel Primitivus znášal trpezlivo šľahy, ktoré padali naň pre pýchu a ctibažnosť. I on je na vine, i on. Podkladal polienka na oheň nespokojnosti. Vyvarila sa na ohni horúca kaša, ktorú musí chlípať. Farár sa rozrástol pred ním, drží ho v tôni, zaberajúc pre seba slniečko priazne a dáždik hojnosti. Pomaly nik nebude vedieť o ňom, že je ešte tu.

Prišiel do fary s bratom Sztupaym, že u vrchnosti nájde opory a uznanlivosti, ale vrchnosť pamätá, ako ju vtedy vysmial. Teraz, keď ho vidí v klepci, smeje sa jemu.

Vrchnosť sa mu nechcela smiať, majúc pred očima, že treba trestať previnilých.

„Nezabúdajú, že máme autonómiu,^[66] čo znamená, že cirkev si zariaďuje domácnosť, ako sama vie,“ poučil ho pán senior dobroprajne.

Richtár Hamuľa by bol vďačne prisvedčil. Tá vec sa mu zapáčila. „Vrchnosť nemá sa čo miešať do domácnosti cirkvi, kým žaloby neprídu k nej. A z badišovskej nebolo dosiaľ počuť žalôb, skôr samé pochvaly, ako je všetko v poriadku.“ Richtár Hamuľa by bol vyskočil od radosti; dobre kreše vrchnosť rechtora. „Kto rozkazuje alebo nerozkazuje, je vnútorná vec cirkvi. Kto sa dá biť, budú ho biť a nedajú mu plakať. Väčšina rozhoduje, a ak má tvrdú päsť, môže i biť, lebo údovia môžu nebyť dobrí, hoc cirkev je dobrá. Ale cirkev má svoje hradby, za ne sa môže uchýliť, komu sa robí krivda.“

Pán rechtor pozrel naň, čo za hradbu to vynašiel? Jemu by sa veľmi zišla, lebo mu robia krivdu.

„Autonómia je hradba, ako som povedal prvej,“ oznámil mu pán senior a pozrel naň veľmi prísne. „Ona kladie hrádze násiliu; netreba nič, len ho skrotiť väčšinou. Ak im kto robí násilie, vezmú mu silu, alebo už väčšinu. Načo sa dajú tlačiť, keď predsa pôsobia v Badišove nejeden rôčik. Tu richtár sám je ich žiak, kurátor ich žiak, gazdovia rad-radom ich žiaci. Či budú nevďační ich vlastní žiaci, aby im dali robiť krivdu?“ Tu pozrel naň tak prísne, že sa pán rechtor až striasol, v slovách cítil ostrý výsmech. „Za toľké roky mali si kedy zadobyť srdce vlastných detí.“

Takejto kázne sa mu ešte nikdy nedostalo od nikoho. Nenazdal sa, že počuje takéto slová do očí, pred richtárom. Pozrel mrzko na Sztupayho. On ho sem zaviedol, sľubujúc mu, že mu tu porozumejú. Na šťastie sa nedá len tak odpraviť; keď jeho šľahli, vie šľahnúť i on. To bude na rozlúčku.

„Ich velebná milosť ich tiež krstila, niektorých starších sobášila a krstila im deti, pochovala im rodičov: pôsobila medzi nimi pekných pár rôčkov, a predsa, keď prišla tvŕdza, nedali sa nakriatnuť. Ja sa nespytujem, aké bolo čie pôsobenie, lebo poznám neuznanlivosť ľudí. Nik veru nestučnie, kto sa drží na uznanlivosť. Ja už viem, koľko je hodna.“

Povedal, čo mal na jazyku, nemal už čo robiť tuná. Keď mu nevedia pomôcť, aspoň si nedá voziť po sebe. Sztupay sa pridal k nemu, reči predstaveného ťali i jemu do živého. Začal i on zapínať obšírny kabát na gomby, upletené z hodvábnych šnúrok, na ktoré sa založí slučka šnurovania. U farára darmo hľadať spravodlivosť rechtorovi, a čo by to bol i senior, ak je proti farárovi. Nie darmo spieval básnik z cechu o tej veci. ,Farárovi smrdí rechtor ani bzdocha, spýtaj sa Kuchynku, Dechtiara a Kmocha‘.

Pán senior zabil jedného zajaca: dal odbojcovi, čo mu patrilo, ale nechcel rozhorčiť. Nepošle ich z príbytku, keď je vec hotová len do polovice. Treba položiť na dielo korunu. Na stolíku bola fľaša so slivovicou: v nej sa nájde uspokojujúci balzam na rany. Ponalieval chytro do kalíškov, a keď sa v nich zaskvel nápoj ani jantár, Samuel Primitivus začal myslieť, že čert je nie taký čierny, ako ho maľujú, a Sztupay, že pre pletky nehodno zabudnúť, z čoho žiješ. Pán senior štrngol o kalíšky, ostatní obstúpili stolík, richtár Hamuľa s halenou zabral ešte viac miesta ako sám Sztupay.

„Chcel som len povedať,“ pokračoval pán senior, akoby neboli padli predošlé narážky a bôľne poukazy, „aby sme autonómiu držali v úcte, keď jej dar nám zveril sám Boh. I v Badišove vykázať jej slušné miesto, a bude hneď všetko dobre. Pri nej sa neudrží vláda jedného nad všetkými.“

Samuel Primitivus vytrúsil kalištek, prestal žmurkať a vytreštil vyjasnené oči na jeho velebnosť. Či bude zasa šľahať a štípať, kaziac im chuť, čo ostala po dobrej slivovici? Pán senior pozeral do plného kaliska, akoby ťahal z neho múdrosť. „Prečo si nezvolili ešte inšpektora?“ Sivé oči zaboril do mútnych badišovského rechtora. Plný kalištek, ktorého sa nedotkol ústami, zasa položil na stolík, akoby bol zabudol liznúť z neho. Zo sivých očí prešla akási tuhá svetlosť do hlavy badišovského rechtora, prebila všetky hmly, ukážuc veci cele inakšie, ako boli dosiaľ.

Samuel Primitivus bodol si prstom do čela tri razy. Hľa, jeho velebnosť ako trafila klinec na hlavu! Zasmial sa naradovaný, smiech mu vybúšil rovno z natešeného srdca. „Prečo sme ho nezvolili?“ vykríkol víťazne. „Lebo sme nevideli ďalej od nosa.“

„Zákon vyhľadáva predsa, alebo už stará dobrá obyčaj mať inšpektora,“ napomenul ich pán senior. „Štyri oči viac vidia ako dvoje, a potom duch cirkvi je taký.“

Samuel Primitivus nepočul, čo sa povedalo. Ožili v ňom nádeje, spadla z neho tieseň, ktorá ho dusila ani mora, vyciciavala jej všetku sviežosť a šťavu. Tu je východ, a pohodlný, z klepca, do ktorého sa bol lapil. Inšpektor je odporca farárskej moci, prirodzený spojenec.

„Pohľadajú si súcu, horlivú osobu,“ radí im pán senior. Chcel už opatrne nadškrtnúť, kde je tá osobnosť: ale Samuel Primitivus bol v ohni, skočil mu do reči.

„Súca, horlivá osobnosť je tu!“ zvolal. Z očí mu sršali iskry. „Netreba ísť ďaleko, býva v Ozubinách náš inšpektor, jeho veľkomožná milosť slúžnodvorský, pán Baltazár Ozubinský.“

„Hoc i on!“ pristal pán senior. Hľa, druhého zajaca mu pomohli zabiť. Nemá čo robiť, len ukázať, že jemu záleží na veci, nie na osobe. „Nieto čo povedať proti nemu, je šľachetný, zaujatý muž za cirkev.“ Rozhodil ruky, že urobil, čo mohol, naznačiac cestu, ktorou sa ide k pokoju a láske. Dodal ako pre seba: „Ja ho voliť nebudem. Rozhodnú cirkevníci. Ich vec, čo povedia.“ Vtedy sa už obzrel trochu na richtára.

„Čo poviete na to, richtár?“ vyzval ho už rovno Samuel Primitivus. Cítil akousi temnou predtuchou, že tu má spojenca, pána seniora: azda mu pomôže dostať richtára. Richtár je taký, že ho ľahko dostať, ale ho i ľahko stratiť. Poviazať ho dobre na rukách i na nohách hneď tu, aby sa už nemohol vymknúť. „Máte dačo proti pánovi slúžnodvorskému?“

„Ale ja?“ podskočil richtár, v jeho hlase bola rozhorčenosť, akoby ho bola urazila taká otázka. Medzitým sa dvíhalo v ňom čosi, čo bolo proti nim. Dal sa ľahko obracať sem a tam od mocných, ale nemal rád prieky a rozbroje. Osobou pána slúžnodvorského vtiahli by sa znova do ich tichej dediny. Dosť im bolo Ozubín v Ozubinách, netreba si ich ešte doniesť domov. A potom kľuvalo sa v ňom podozrenie, či karotka nebola nástraha, či Fero bol naozaj opitý, či rechtori prišli náhodou, alebo sa dohovorili s pánom seniorom? Hamuľa sa dosť naobtieral okolo pánov, videl moc fígľov, niektorým sa i priučil. Naučil sa najprv ukázať peknú tvár, i keď mu dali hrýzť horič. Tak i teraz zvolal znova: „Ale ja? Ja ich zaraz potvrdím, len nech ich vyvolia. Bez voľby by sa to azda neobišlo!“ pozrel na jeho velebnosť, akoby čakajúc radu.

„Veru nie,“ odpovedal pán senior, skúmajúc richtára, čo sa skrylo pod tú otázku: či veľká sedliacka tupohlavosť, alebo prefíkanosť.

Ale richtár vedel vydržať také výskumy. Sedel tam na stoličke, akoby myslel na sená, ktoré budú kosiť onedlho, alebo na letné dane, ktoré príde vyberať tiež po tieto dni.

„Azda len stratíte i vy slovo za pána veľkomožného, richtár?“ oslovil ho Samuel Primitivus, chytajúc sa kalíškov, ktoré naplnil pán senior.

Richtár sa tiež chytil kalíška. Keď ho takto chytajú zo všetkých strán, aspoň sa im pomstí, urobiac im čím väčšiu škodu. Potom i kalíšky sú veľmi malé. Čím ich viac prevrátil, srdce tým väčšmi piští. Pozrel do kalíška a osvedčil sa:

„Čo by ho nestratil? Dobré slovo nešanovať nikdy, kde sa môže stratiť. Len by ho nepohodili, zodvihli každé tí, čo ho nájdu.“

Nuž rechtor ho posociava dopredku, pozerá naň dúfanlivo, že sa mu schová za široký chrbát, ale sa i on precibril; vie si nechať zadné dvercia. Samuel Primitivus sa neobzerá na pletky, berie za hotový peniaz, čo mu povedia, tak uveril i richtárovi pachtivo. Iba pán senior zbadal zadné dvercia: nešiel mu ich privrieť, ale poradí pánu slúžnodvorskému, aby ich pričapil. Nájde on na ne dobrú zámku.

Práve keď boli v najlepšom, vhupol medzi nich Bohumil Valizlosť so ženou. Jej tmavosivé očko sa len dotklo prítomných a poznalo, že tu nieto priateľov. Iba richtár neďaleko dverí pozrel na ňu ako-tak prívetivo, ale potom už uhýbal spred jej veľmi vážneho oka. Bolo mu tu nevýhodne. Keď domáci pán mal najviac roboty okolo nových hostí, richtár pristúpil k stolu, podhodil halenu na pleciach a prehovoril:

„Ale ja sa musím poberať. U jeho veľkomožnej milosti mám košík. Zberáme sa onedlho i na sená, ale teraz je okopávačka ešte. Treba sa obhadzovať.“

„Ja mám tuto pánu bratovi poprezerať včely,“ začal sa vyhovárať Samuel Primitivus. „Jeden klát mu ide strudovatieť.“

„Dajú im z druhého kláta plášť s vajíčkami vo včelných bunkách. Ak jesto ešte dačo pracovníc, odchovajú si mladú matku a vykántria trúdy,“ poradil im Bohumil Valizlosť, veľmi skúsený včelár. Naučil sa včeláriť od otca. „Ani som nevedel, že pán rechtor sa tiež rozumejú do remesla,“ usmial sa svojmu rechtorovi.

„Hej, i ja včelárim, hoc nemám včiel,“ priznal sa Samuel Primitivus zajakave.

Sztupay pozrel na Máriu zvysoka. Aká to farárka? Ledva jej vidieť od zeme, a už dvíha nos dohora. Na jej muža zazrel, akoby ho chcel ohlušiť očima. Oči mu podbehli krvou, zišla mu na um ,krmička‘.

Keď vyšli rechtori pred faru, o richtárovi už nebolo slychu. Ten už bol nebodaj kdesi v kuchyni jeho veľkomožnej milosti po ten košík. Pán senior ich vyprevadil pred bránu a lúčil sa veľmi priateľsky, najmä s badišovským.

„Ten ti má hlavu, Tomáš,“ riekol Samuel Primitivus veľmi vzrušený ešte odpoludňajšou poradou. „Povedal iba slovo, a to jedno slovo hneď ukázalo, čo nás kazí.“

„Hej,“ prisvedčil Sztupay veľmi tenkým hlasom. „Podajedným mudrcom v Badišove bolo by sa ho zišlo slúchať ešte pár rôčikov.“

Začali sa zasa priečiť.

Pán senior sa vrátil k hosťom. Máriu uistil, že v Ozubinách nájde priateľstvo vždy naporúdzi, kedykoľvek by ho potrebovala. Mária pozerala naň vážne a ďakovala sucho. On odkladal fľašu a kalíšky na stojatú armarijku do kúta; ta zaniesol i svoj plný kalištek. Keď hostia odídu, žltkavý nápoj vleje nazad do fľaše, veď sa ho nedotkol ústami. Len aby sa do tých čias nehodila doň mucha. Zaujatému v tej práci nemala mu Mária spôsobu pozrieť do očí. Bola by ona vyčítala v nich, čo tu bolo a prečo sa rozpŕchli pred nimi, akoby ich bol hnal.

Prišla domáca pani a vyviedla ju z prednej. Vysvetlila jej, že poriadne stvorenie si nemá ani kde sadnúť v tej temnici o nízkej povale a malých oblôčikoch, v ktorých sú k tomu ešte hrubé mreže.

„Poďme radšej do dvora, ukážem im, čo mám,“ zvala ju a vyviedla na podstenu.

Pred nimi bol úzky dlhý dvorík. Kdeby mohol byť výhľad na horu, stál vysoký múr, na ktorom trčali z hrebeňa ostré klince a kúsky skla, nabádané do vakovky. Keď prišli za dom, počuli burcovať prasa okolo dveriec. Kohút na kope hnoja vykríkol, sliepky, ako hriebli, ohlásili sa; moriak zadudral a začal rafať obdratými krídlami po tvrdej zemi. Ozvala sa i morka: ,Piť-piť!‘ Možno ju mýlila mladá v širokých sukniach na zvon. Vyparádila sa veru na túto návštevu. Jej sukňa zaberala temer celú podstenu. Za morkou ciepkalo dvoje opršaných morčiat.

„Tu sú moje morky!“ ukázala jej hrdo na chudobný kŕdlik.

„Pekné sú,“ pochválila ich Mária, hoc nevidela nič pekného na nich.

„Či nie?“ zaradovala sa veľmi domáca pani. „Ozdoba dvora, keď je, ako má byť; je morka a páv.“

„Morky som vídala u nás,“ priznala sa Mária. „Ale pávy nevídať. V Tesnej Bani sme mali neveľký dvor. Nemohli sme držať mnoho hydiny.“

„Teda z Tesnej Bane!“ zadivila sa domáca pani. „A ja som z Rušína!“

„Z Rušína chodievajú na trh do Tesnej Bane.“

Mária hneď s veľkým záujmom pozerala na ňu. Prismelo ohnutý nos s krídlami, sediacimi naširoko, jej hneď menej urážal krásocit. Boli z jedného vidieka, ale Mária hovorila mestsky a pani rušínsky.

„Ja som Alžbeta Rušínska z Rušína,“ predstavila sa jej už úplne.

Mária si práve lámala hlavu, z akého bude domu, lebo Rušín je sedliacka dedina. Tu vysvitlo, že domáca pani je z veľmi panskej rodiny.

Mária jej spomenula, že sedliaci často spomínali Rušínskovcov. Divila sa, ako ju zavialo sem, do úzkeho dvoríka z panskej slávy a nádhery. Jej skromný zjav nebol by veru hlásal, že je takého pôvodu.

„Mali sme dvor ako pol Ozubín,“ začala jej rozprávať pani a oči sa premenili veselšou teplotou. „Ani plota na ňom nebolo, iba lesiny, i to len na jednu stranu. Keď sme vyšli predo dvere, videli sme ďaleko až po Zelený Kameň. Ja tak rada veľký dvor.“ Poobzerala sa ako prebudená z pekného sna v úzkom, dlhom dvoríku. Pokrútila smutno hlavou a doložila: „Ja tu neprivyknem, neprivyknem.“

Mária pozrela na ňu prekvapená, že sa tmavosivé oči rozšírili od divu. Vzdychá, že neprivykne v Ozubinách, keď toľký kus života už preživorila v nich. Ak neprivykla za jedno dvadsať rokov, za druhých dvadsať veru už neprivykne. Má rada priestranné dvory, a tento dlhý, tesný dala obohnať vysokým múrom ani Jeruzalem, a ešte nasadiť doň klincov a kusov skla. Prišlo jej ľúto túžob, ktoré roky a roky driemu, a keď sa prebudia, nenájdu splnenia, ale nové a nové sklamanie.

„Keby mala veľký dvor, držala by moriek, moc moriek, ako v Rušíne,“ začala jej rozprávať ticho, ako veľkú tajnosť. „Tu im je zle. Tmolia sa okolo hnoja. Tak i ty rada morky?“ Nepočkala na odpoveď, iba sa zasmiala. „A ja ti tykám: farárka z Badišova sa nahnevá a nechá ma tu pri morkách.“

Márii sa čosi stalo. Do očí jej skočili slzy. Zišla jej na um Tesná Baňa, pitvorík pred svetlicou, kde vtedy čakala na muža, i kuchyňa, v ktorej ostala razom cudzia. Chytila ju za ruky, ktorá nemohla tu privyknúť.

„A ja to tak rada, to tykanie!“ zvolala natešená, hlas jej zlyhal. Z tváre sa kdesi podela prísnosť: naskočilo na ňu čosi prítulného, radostného. „Tykajte mi, tykajte!“ Hlas sa vlnil akousi náruživosťou.

„Dobre, pristanem, ak ma budeš volať tetuškou,“ pohrozila prstom, na ktorom, dlhom, tenkom, stavce boli trochu hrubé.

„Vďačne, tetuška!“

Mária nevedela ako, iba keď sa pritúlila k nej. Musela urobiť náramný pohyb, lebo moriak zadudral.

„Ty si ešte mladá, veľmi mladá,“ hladila ju po líci. „Nie takto zjavom, ale tým, čo je dnuka. Ja ťa budem mať rada. Pekne sa nosíš. Máš ho rada. Poznala som hneď. I on teba. Tak, majteže sa radi.“ Podložila prsty pod jej bradu, a naddvihla jej hlavu. Pozerala jej veľmi pozorne do tváre, ktorá sa pýrila. „Veru rada, neodškriepiš.“

Mária mala horúčavu v tvári. Ešte nikto nespomenul pred ňou túto vec. Iba on sa jej spytoval kedysi v akejsi horúčke, i teraz sa spýta, vystíha odpoveď. Keď sa mu musela priznať, tiež jej zblčala takto tvár. Teraz nevystíha odpoveď od nej, mohla by sa odmlčať, ale sa jej sladí vyjaviť niekomu kúsok svojho tajomstva.

„Hej, trochu,“ riekla veľmi ticho. Potom sa zasmiala, nevie sama prečo, ale smiech je bôľny, akoby ju hrdúsilo v hrdle.

„Iba trochu? No, dobre; vidím, komu sa riadiš,“ obzerala si ju veľmi pozorne. Mária bola ako na tŕni, skoro ako prvej, keď jej pozerala do tváre. „Riaď sa, keď máš komu. Poriadna, milá z Tesnej Bane.“ Vracali sa už k dverám, keď zastala. Spýtala sa jej: „Vieš, prečo som ti chcela ukázať morky?“

Mária sa zasmiala už slobodnejšie. Iste preto, že ich má veľmi rada.

„Vidíš, morka je mater nanič, hoc by mohla byť najlepšia, koľko má rada malé. Od veľkej lásky bojí sa o hniezdo, pre najmenšiu vec skáče na hniezde, nehľadí pod nohy. I táto z pätnástich vajec vyviedla troje, ostatné pobila.“

Mária sa usmievala, počúvajúc gazdinské pozorovania staršej, hoc vedela, že by sotva podsypala morku, majúc naporúdzi dobrú kvočku. Ona je mať gazdovského dvora pre všetky druhy hydiny.

„Dávaj dobrý pozor na veľmi bojazlivé matere, či nájdeš medzi nimi jednu dobrú, ako má byť.“ Mária jej prikyvovala hlavou, že si toho bude všímať lepšie ako dosiaľ. „Tie ti pobijú tiež všeličo od pečlivosti o deti. Najskôr im ohlušia dušu, aby vykŕmili telo.“

Mária sa zadivila, kde sa to obrátil rozhovor o morkách. Bolo by jej nevoľno pri domácej panej, lebo slová boli akosi bez dobrého súvisu, a potom sa mali, akoby chceli vychádzať na cele iné pole: ale čo sú slová, hoc i nejasné a záhadné, keď je cit živý a jasný? Chodili hore-dolu popod stenu, pani jej rozprávala, čo jej zišlo na um. Niektoré slová tiež zabiehali na iný výhon, a Mária si ich dobre všimla.

„Nejdem k nikomu, k nám tiež málokto príde. A kto by stál o kohokoľvek, čo? Najviac len sama v tomto kútiku. Nevidno ničoho, iba tieto múry. Môj ich dal vyhnať dohora, iba čo vidno kúsoček neba. Nie ti je divné? Ja vo dvoríku, on najviac v izbe. Nik sa do nás nestarie a my do nikoho. Že je tak vraj najlepšie.“

Mária, naučená v Tesnej Bani žiť takto pre seba, pred krátkym časom by bola prisviedčala, ale teraz už privykla na široké rozhľady v Badišove; v tomto úzkom dvoríku jej bolo ako v klietke, ktorú pokryli obrusom, aby vtáča nevidelo, čo je tamvon, a spievalo vo tme. I domáca pani jej bola ako také zatvorené vtáča, ktoré osmutnelo v tej zatvorenosti a prestalo už spievať. Sama hádam cítila to isté, mysliac na osihotenosť. Pomlčala hodnú chvíľu a dodala:

„Nuž sama neviem, či je to najlepšie.“

Prešli do zadnej izby, keď si pochodili po dvore. Fara bola zatvorená ani klietka, ale Márii nebolo smutno. Čas sa jej míňal veľmi dobre pri novej tetuške.

V prednej nebolo tak veselo ako v zadnej. Bohumil Valizlosť cítil sa, ani čo by ho niečo tlačilo, bolo mu v dome ako v temnici s tými múrmi a mrežami, ale i prítomnosť domáceho pána ho utlačovala. Dosiaľ málokedy boli zoči-voči, ale keď sa zišli i pred inými, Bohumil Valizlosť cítil, že si nepovedali nič z toho, alebo veľmi málo, čo by sa bolo pýtalo. I teraz sa zhovárali len povrchne, o pobočných veciach, hoc boli medzi nimi otázky, o ktorých by bolo treba pohovoriť. Bohumil Valizlosť čakal podchvíľou, že domáci pán dotkne sa niečoho pálčivého; badal pod povrchným hovorom, že ukrýva akúsi podstatu.

„Kedy budete mať voľbu inšpektora?“ nadhodil domáci pán zľahka, akoby mimochodom.

Bohumil Valizlosť sa trhol. Vedel už, že sa toto prevracalo pod mätienkou doterajších rečí.

Bohumil Valizlosť mal sa veľmi na pozore dať mu jasnú, určitú odpoveď.

„Neviem veru. Náš čas neprišiel ešte.“

„Hovoríte akosi záhadne.“

Pán senior sa hľadel i usmiať, ale jeho tvár nebola zariadená na smiech. Smiech na nej nechcel kvitnúť, hneď sa zošúveril a uschol. Chcel zažartovať, že badišovský dáva slovám akýsi prorocký náter, ale sa zdržal: o tých veciach sa nepatrí žartovať ani medzi zasvätenými.

„Vyslovím sa teda zreteľnejšie,“ osmelil sa pomaly Bohumil Valizlosť, i srdce mu zabúchalo, že sa ide dotknúť predmetu, ktorý je medzi nimi a ožihá oboch rovnako. „Náš dom je nový, základy sa mu neuľahli ako svedčí a nestuhli. Ťažko podkladať pod ne nové uholné kamene. Počkáme ešte s voľbou, kým sa neupevníme lepšie.“

Pán senior počúval veľmi pozorne. Slová boli nejasné, ale spoza nich už šiblo dosť tuhé svetlo.

„Nové uholné kamene? Ako to myslíte, pán brat?“ spýtal sa ho veľmi starostlivo, že si nemôže vybrať pravý zmysel tých slov.

„Myslím tak, ako som povedal. Pod hotovú stavbu príde podložiť nový uholný kameň, bez ktorého by bola stála ešte ta. Ak ho ta položíme, nevedieť, či ľahne dobre a nájde si dobrú jamku. Ak neľahne dobre a nezvarí sa so stavbou v jeden kus, bude len zavadzať a oslabovať základy. Inšpektor je predsa len svetský prvok, nie vždy vie priľahnúť hladko k správe duchovných záujmov. Pôsobí na ne rušivo, miesto spájať rozdvojuje a delí. Bojím sa, že pokoja užívame len do tých čias v našom novom sbore, kým si neuvedieme inšpektora. Nový nedostavaný Sion^[67] potrebuje pokoja, bez neho zrúti sa i to neveľa, čo sme vystavali.“

Pán senior sedel ticho, počúval pozorne, ale vytriešťal oči na neslýchané vývody, ktoré neuznával, alebo skôr sa ich hrozil.

„Takže inšpektora máte za nepriateľa Siona?“ riekol veľmi krotko, s tichou výčitkou. „Nie ste predpojatý?“

„Keby to bola predpojatosť!“ zvolal Bohumil Valizlosť, „tú by nebolo ťažko prevládať, keby ju chcela prevládať skutočnosť. Ale skúsenosť ukazuje, že inšpektor je nepriateľ, a veľmi nebezpečný, lebo neobchádza valy zvonku, ale sedí v nich.“

Pán senior pokrútil hlavou. Nemohol obsedieť na mieste, musel sa prejsť izbou. Naostatok stal pred neho a riekol:

„Či neobránili cirkev zemskí páni?“

„Z tej strany sa nehádam,“ riekol Bohumil Valizlosť. „Od vonkajších nástrah mohol ju zaštítiť platný vtedy poriadok: ,Cujus regio, illius religio‘.^[68] Možno i zemskí páni boli iného ducha, než dnešní, vpravovali sa hádam lepšie do správy cirkvi, netisnúc do nej svetské záujmy. Nad tým sa nemôžem hádať. Ale dnes je iný poriadok. Zemským pánom sa netreba ustávať obraňovať cirkev, keď ju štíti krajinský zákon.“

Pán senior, hoc sa vedel premáhať, bol dosť hodne vzrušený. Na lícnych kostiach mu naskočila červeň, i cítil v sebe veľký nepokoj. Takéto zásady neboli mu cele nové, ale ich nepočul dosiaľ hlásať na týchto stranách.

„A nedodávajú jej vážnosti, vplyvu a trochu i moci?“

„To nemôžem odtajiť,“ priznal sa Bohumil Valizlosť, pozrúc naň trochu odspodku. „Najmä keď si zasadne taký veľký pán v nádhernej mentieke a s krivou šabľou za predsednícky stôl, alebo i do lavice, kde sedia obyčajní členovia konventu.“

„I to je moc hodno,“ potvrdil pán senior.

„Veľmi moc,“ uznal Bohumil Valizlosť. „Pekne pristane toľká pestrota do prísnej jednoduchosti chrámu alebo poradnej dvorany. Ale by bolo hodno trochu viac, keby sa do vážnych porád obliekli do toho rúcha, ktoré spomenul Kristus, hovoriac o povolaných a vyvolených. Vážnosť, moc, lesk a vplyv cirkvi sú pochopy, ktoré sa hádam nezhodujú cele s predstavou, ktoré im prikladá občiansky verejný život. Neviažu sa k vonkajšku a jeho lesku; majú korene až tam hlboko v samej podstate. Lesk cirkvi vychádza rovno z toho, či plní a ako plní svoje poslanie. Pevnosť a sila je duch Spasiteľa, ktorý by mal v nej vládnuť. Lesk a sláva cirkvi neviaže sa len k osobe pánov, ale k osobe veriacich, či ich obcovanie v živote je v zhode s Kristovým učením. Toto je podstata, ostatok je len prívesok a márnosť, zahrnúc do toho všetky kučmy, mentieky a šabličky.“

Pán senior sa trochu zachmúril, pozeral si po nechtoch. Mladý brat mu čítal trochu ako filipiku,^[69] hrá sa na obrancu čistej viery a príkladného života: ale pod tou bielou zásterkou zatušuje zručne hlavatosť a panovačnosť. ,Kde to kerujeme?‘ rozvažoval, mysliac na lodičku, ktorej kormidlo mu zverili. Či mu ho i skutočne dali? On sedí pri ňom, ale sa len prizerá, ako ho skrúcajú. V Ozubinách ho skrúca jeho veľkomožná milosť pán Mihál Smolecký, v senioráte sám osvietený, komorník panovníka, a Mikuláš Uzdic. Jedna i druhá lodička ide pokojne prúdom, lebo ich vedú mocné, skúsené ruky. Ako držať za zhubu cirkvi také mocné podpory a piliere? Naostatok mu povedal, ako myslí o veci.

„Zostúpme na zem, pán brat, kde sa žije život, do každodennej skúsenosti. Vo svete je naše živobytie, nie v oblakoch. Držme sa veci, aká je, nie, aká by mala byť.“

„Hovorím zo skúsenosti, vidím príklady, ktoré odstrašujú.“

„Dopovedzte, nebojte sa!“ posmelil ho pán senior, vidiac, že hosť sa rozbehol, ale sa zastavil razom.

Bohumil Valizlosť skutočne začal váhať, či treba ťať do živého a možno uraziť citlivosti. Ale si dodal smelosti: poukázal mu na samy Ozubiny ako na mrcha príklad. Vyrátal mu stĺpy a mocné opory: slávne famílie Ozubinských, Smoleckých, potom menšie Stupnických, Krajčov, Žulovicov, z ktorých poniektorí už nosia krpce, nemajú na kordovánky.

„Ukážte, čo všetko dobrého vykonali tí mnohí dobrodinci a patróni?“ spýtal sa ho Bohumil Valizlosť. „Sú veľmi bohatí a mocní.“

Pýtal si ukázať, čo nemohol nikde nájsť. Škola bola len tak ošarpaná ako v sedliackej dedine Badišove. V Smolciach ani nebolo školy. Kostol už tiež čaká oddávna na opravu. Pokryv je veľmi deravý, plátať sa už ani nedá. Nieto na čo pribiť záplatu, keď rohy a laty bútľavejú pod šindľom.

Pán senior zniesol i túto pohanu; hoc mu oči iskrili, nevyskočil urazený, ani mu neodpovedal na jeho vyzvanie. Naostatok sa prebudil z akýchsi ďalekých dúm. Vzdychlo sa mu. Už vedel z väčšieho, čo sa stane. Vláda jedného zunuje sa i Badišovu. Samuel Primitivus začne hýbať mysle, bude mu pomáhať i richtár Hamuľa. Pán slúžnodvorský ho už bude vedieť inak nadchnúť, ako ho tu proboval Samuel Primitivus. Zaťatý ani nezbadá, iba keď ostane sám, ako keď hláča vyhodia na sucho.

„Tak sme sa pozhovárali,“ zobral konečne do štipky výsledok dnešnej priečky, hádam v úmysle napraviť ho na lepšiu cestu. „Moja rada ako staršieho je, robte ako iní: bude lepšie vám a vašim, a vec neutrpí škody. Staré obyčaje, tradícia je tiež zákon, často mocnejší od zákona. Zaslúži si úcty a šetrnosti, ak nie pre iné, teda pre minulosť.“

Bolo pred večerom, keď Bohumil Valizlosť viedol Máriu dolu dedinou k vozu. S návštevou nebol spokojný. Bol by mal predstavenému stúpiť lepšie do svedomia pre ľahostajnosť o školu i ľud. Ale i tak cítil, že si ho znepriatelil len preto, že povedal dakoľko pravdivých slov o pánoch: čo by bolo, keby bol narážal tuhšie na iné chyby, ktoré vychodia z nedbalosti. Domáca pani vyprevadila Máriu pred bránu. Dávno už nebola pred ňou, dosť dávno. I pán senior sa veľmi zadivil, keď ju tam videl. Pán senior pod tým dojmom začal sa odberať srdečnejšie od hostí, ako by to bol inak urobil. Panej nebolo ani to dosť, povedala mu sucho:

„Prečo ich neodprevadíte k vozu! Sotva už dožijeme, aby napravili cestu po faru. Ale načo spomínať? I tak im nikdy neprivyknem.“

,Stará pesnička!‘ pomyslel si pán senior, omrzený. Toľko sa jej napočúval, že ide jedným uchom dnu, druhým von. Nová pesnička mu bola pri nej, ako sa mala okolo badišovských. ,Našli milosť pred jej obličajom,‘ posmeškoval v sebe, obkračujúc najhoršie hroble. ,Len dokedy im potrvá?‘

Voz čakal na predošlom mieste, ale obrátený ojom k Badišovu. Janko Drozdík sedel na rázvore za zadnými kolesami, uhľadieť ich, keď sa budú vracať. Ako sedel, jedna noha sa mu celembala v povetrí. Hlavu mal sklonenú, ruky v lone a v nich suché kočianiky, zviazané bielou nitkou. Lístky sa dávno zdrvili a rozpadli, tobôž kvietky, ktoré dostal prvý raz zo ženskej ruky, uvité do perečka. Keď je takto sám, vezme často tieto pozostatky a pozerá na ne. V nich vidí Tesnú Baňu, dom na poschodie, svetlicu, v ktorej sedel za stolom a pred stojančekom peknú, štíhlu pannu veľmi jasných očí. Keď zažmúri oči, vidí ju pri sebe s koláčmi, čuje jej zvonivý hlások a dýcha zasa vôňu rezedy.

Vie šantovná deva veľmi jasných očí, že je stálym hosťom v mladých dumách mládenčeka, ktorý kdesi v Ozubinách sedí na rázvore?