ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Káva, Caffea arabica z pokolenia Rubiaceae,^[1] je podistým tak dávno známa a v úžitku ako prostriedok na rozmnoženie príjemných pôžitkov života ako i tea (čaj). Nechceme tu opakovať bájky, ktoré sa o jej pôvode rozprávajú, jedine to poznamenajúc, že trebárs bola ona v svojej domovine už známa v úžitku, mimo svojej domoviny prišla do známosti len počiatkom XV. storočia. Bez všetkej pochybnosti nie šťastná Arábia je jej vlasťou, lež susedná Afrika, menovite Kaffa a Enarea, kde sa i prítomne vo veľkom množstve a bujnosti divo nachodí. Stade sa pôvodne rozprestrela cez Gallas, Etiópiu až do strednej Afriky, ba snáď až ta za žriedla rieky Niger. Kmene Galasov ovocie kávy, tak ako ho my známe, požívajú už od starodávna. Keď sa vyberajú na ďaleké svoje výlety, zaopatrujú sa pálenou a potom na prach potlčenou kávou, tú potom s maslom v podobe halušiek prerobenú so sebou nosia, čo im poskytuje znamenitú záživnú posilňujúcu živnosť k namáhavým pútom. Len po čase sa táto stará etiópska obyčaj, tak ako i vyvážanie kávy predrali k susedným arabským národom. To zapríčinilo, že i samú bylinu kávovú v Jemene sadili, ktorá krajina sa na to popredne hodila. Ale doba vlastného ta uvedenia kávového stromu nie je známa.

Káva sa etiopsky volá bun, a ešte teraz nápoj pristrojený z pálenej kávovej ovociny volajú Arabi bunniga, kdežto nápoj pripravený z lupín (sušené mäso kávových jahôd) menujú gisherom. I nemecké Kaffee-Bohne zdá sa byť odvodené z etiópskeho bun, a nie ako sa chybne myslí z podoby fazule alebo bôbu (nemecké Bohne). Arabské meno kahva, akým sa podobne označuje nápoj pristrojený zo semena, ukazuje na jeho vlasť a rodisko Kaffa.

Do priaznivých arabských nív prešla káva bezpochyby najsamprv z Adenu a Mochy. Utešené kávové sady jemenské zaopatrili kávou nielen Arabsko, ale i všetky ako východné tak západné susedné krajiny, ba pomohli jej voľnému priechodu i do ďalekých krajov a čiastok zeme. Osud, s akým potus arabicus^[2] a rozprestrenie kávového stromčeka museli na svetopúti zápasiť, je prizaujímavý pre dejepis ľudskej osvety, než aby sme ho tu mlčaním mohli pominúť.

Mufti Dhabani,^[3] to jest z Adenu rodený — tak rozpráva šejk Abd-Alkader-Ansari,^[4] právnik a lekár, žijúci počiatkom XV. storočia — videl počas svojho cestovania do Adjamu na západnom brehu Červeného mora svojich krajanov popíjať kávu. Skusujúc ju sám, presvedčil sa, že následkom jej pitia stal sa bedlivým, a že sa mu spať nechce. Navrátiac sa nazad do Adenu, uviedol ju do úžitku medzi svojimi dervišmi^[5] pre lepšie zachovanie modlitebných hodín. Stadeto sa to rozprestrelo až do Mekky. Keď sa veselé kávičkárske bursy^[6] zaplietli až do samých mešitových (mošea) svätýň a o ich jestvovaní sa presvedčil sám námestník Khair beg, rozhnevaný ich rozprášil a užívanie kávového nápoja prísne zakázal. Nato povolal radu mudrcov a lekárov, aby nad kávou vyriekli súd a výrok. Viedli sa tam tuhé borby, až konečne po dlhých hádkach v zmysle a podľa vôle námestníka bolo rozhodnuté: „Pitie kávy je najväčšia skaza ako pre dušu tak pre telo a hriech proti koránu.“ Tak hľa vojna proti káve vyrieknutá. Predaj kávy bol zakázaný, sklady zničené a chudáci priestupníci zákona dostávali bastonádu, to jest kyjami po holých podošvách. Potom posadení na osla a vedení po uliciach boli vystavení posmechu luzy.

Toto námestníkovo nakladanie medzitým nebolo schválené od sultána v Káhire, kde káva ako v pospolitom ľude tak i pri učených mala svojich zastupovateľov. Dosť na tom, zákaz musel byť odvolaný, kaviarne v Mekke zase pootvárané, ba nový námestník sultána, veľký to ctiteľ kávy, neostýchal sa ju ani so svojimi priateľmi verejne srebať. Za príkladom tohoto nasledovali tiež iné značnejšie osoby.

Týmto ale ešte vec konečne riešená nebola, bo náruživí odporníci kávy — ešte vždy čas po čase proti nej horlivší — sa našli. Roku 1532 vyzval fanatický šejk v Káhire luzu kaviarne útokom rozboriť, ba jedna dáma z háremu Solimana II.^[7] v Istambule vedela od neho vylúdiť nový zákaz proti pitiu kávy. To však dopomohlo káve na nohy a k úplnej platnosti, lebo synoda doktorov a právnikov v Káhire r. 1535, a naviac sám Kádi^[8] a jeho zákonodarci v Mekke, vyhlásili kávu za neškodnú a nevinnú, ba ani v spoločenských kávových bursách nič koránu odporného sa nenachodilo. Početné, to chválitebné to hanobné básne o káve v arabskej literatúre toho času dosýtosti dosvedčujú, s akými prekážkami jej oživotvorenie muselo zápasiť.

Tak už potom v druhej polovici XVI. storočia obľúbená káva prekročila hranice Sýrie a samého Bosporu.

R. 1554 sa už udomácnila v Carihrade. Prvá povstalá kaviareň bola strediskom zábavnej spoločnosti, na ktorej podiel bral všetok vzdelaný svet, a preto ju i právom nazvali „školou múdrosti“. Skoro zatým sa kaviarne množili ako huby po daždi, a to v tej miere, ako sa mešity prázdnili. Táto okolnosť bola by sa stala skoro príčinou nového zákazu pitia kávy, čo sa medzi tým pre veľa ju velebujúcich priateľov nestalo. Zvlášť ohnivo ju obhajovali panie, čím to tak ďaleko doviedli, až vymohli i zákon, mocou ktorého i stav manželský mohol byť rozviazaný, keby muž zabraňoval žene kávu piť.

O jedno storočie pozdejšie udomácnila sa káva po ďalšej Európe. R. 1671 vystavali prvú kaviareň v prístavnom meste Marseilli, rok zatým v Paríži. I tu sprvu musela káva prestáť všakové z predsudkov pošlé galiby. Keď v Anglicku krčmári výmeru piva a vína z bázne ukrátenia svojho živnostníctva sa jej rozšíreniu v odpor stavali, boli zase vo Francúzsku zvlášte synovia Aesculapa^[9] — lekári, ktorí prezývajúc ju „poison lent“ (pomaly účinkujúcou otravou) namáhali sa doniesť ju do planého chýru. Ale veru i slávnostná doktorská dišputácia Colomba r. 1679, ktorou Marseillečanom mal dokázať jej škodné následky, minula sa úplne cieľa.

Rovnočasne ako sa arabská káva ďalej a ďalej šírila obchodnou cestou, podujímavé národy Holandska, Anglicka a Francúzska o to sa starali, aby sa početným dopytom po nej mohlo vyhovieť presadením kávového stromu i do druhých príhodných krajín a jej tamojším úsilným pestovaním.

R. 1616 boli prvé semená kávy z Mochy donesené do Holandska, ale len r. 1690, teda sedemdesiatštyri rokov pozdejšie, pokúsili sa o jej siatie na ostrove Jáva. Jeden kus tu dochovaného stromčeka bol zaslaný do amsterodámskych skleníkov, a z toho pošlý potomok darovaný bol kráľovi Ludvikovi XIV.^[10] do Paríža, odkiaľ r. 1722 putoval do Martinique.^[11] Z toho jednotlivca pochádzajú všetky antilské stromčeky. Takmer rovnočasne r. 1718 presadili Holanďania kávový strom na svoj majetok Surinam, Angličania na Jamaiku a Francúzi na Ile de Bourbon.^[12] A tak sa oboznámil i východ i západ s nevinným prostriedkom spoločenského pôžitku, s kávou, ktorá v istom smere nemálo prispela i na ukrotenie surových výbuchov a nehladkých mravov. Šlo teraz už len o jej čím ďalšie šírenie v novej vlasti. A vskutku, vynaloženej pilnosti sa podarilo, že už r. 1719 sa priviezol prvý náklad jávovej kávy do Holandska a r. 1732 jamajskej kávy do Anglicka; nie menej obosielali svojou úrodou európske trhy tiež Ile de Bourbon a Surinam. Oveľa rýchlejšie sa však pestovanie kávového stromu dialo koncom osemnásteho a začiatkom devätnásteho storočia. Ceylon, Predná i Zadná India, ostrovy Sundy, Moluky, Filipíny, ako i juhomorské ostrovy rad-radom sa odeli kávovými stromami, a kde vo vrchovatých krajoch vlhkosť s potrebnou teplotou sa združili, tam bolo ich pestovanie zabezpečené. To isté sa dialo i v novom svete, celá Západná India, Stredná Amerika, Mexiko, južné čiastky Zjednotených štátov, Brazília atď. vydávali z roka na rok väčšie zásoby znamenitej kávy — natoľko, že už teraz Brazília všetky druhé kraje v tomto odbore predstihla, kým zase pôvodná kávová záhrada Jemen, čo sa výrobku týče, zostáva celkom v pozadí.

Kávový strom je pravidelne 12 — 15 stôp vysoký; ale môže byť pretvárajúcou umeleckou rukou človeka zmenený na štyri, ale zase i na štyridsať stôp. Kávový strom sa vyníma veľmi pekne. Peň s ovislými haluzami je štíhly, s vajcovito podlhovastými tmavozelenými, blýskavými listami. Kvet je malý, biely, premilenej vône. Malá, podlhovastá jahodová ovocina, spočiatku zelená, ďalej šarlátovočervená a konečne fialková, obsahuje v mäse dve tľapkavými plochami k sebe priľahlé semená: známu to nám kávu. Ako kvet, tak i ovocinka celý rok sa skvejú po zelených ratoliestkach. Tiež i u nás možno síce vídať kávový stromček dochovaný opatrným pestovaním našich žien v kvietnikoch, kde však to k ovocine stvrda a zriedka príde.

Káva sa seje do hriadok, skade sa po 6 — 7 mesiacoch vysádza, a už po dvoch rokoch nosí ovocie. Ale úplnú plodnosť dosiahne len vo štvrtom roku; ale tá sa zase líši podľa sily stromu a akosti krajov. Jeden stromček priemerne štyri lb. V Jemene dáva i dvakrát toľko, vo svojom pôvodnom rodisku v krajoch Gallas už vraj v druhom roku vydáva tridsať — štyridsať lb. — Oberačka sa deje viac ráz do roka. Po oberačke cieľom odlúštenia semena od mäsa dáva sa zrno do mlyna; keď semená obschli, potom idú do valca, aby sa odstránila ich obtáčajúca hrubá koža.

Ku zdaru kávového stromu potrebná je priemerná teplota 16 °R, ktorá nikdy nesmie zísť niže 10 °R. Ale ani prílišnú horúčosť dobre neznesie. Z tej príčiny darí sa len medzi trópmi, najviac po 30° severnej šírky. I tu sa lepšie darí vo vrchovatých dobre zavodnených krajoch, než po rovinách.

Káva rozveselí myseľ nadchnutím duševnej činnosti, zvlášť obrazotvornosti. Zrejme to vidíme pri kávových besiedkach, kde máme príležitosť obdivovať obratnosť pokrútených svalov jazyka pri vylíčení živých obrazotvorov. Ona zaháňa sen, posiľňuje v telesných námahách, a preto v novších časiech i vo vojenských ťaženiach pri vojsku je napospol uvedená. Čo ale je hlavné, umenšuje potravnú potrebu, bez toho, žeby pritom ujmu trpeli sila a schopnosť k práci. Táto vlastnosť, podobná vlastnosti čínskeho čaju, prispela k jej obľube a všeobecnému rozšíreniu u národov sveta.

Ale vo veľkej miere užívaná, káva zapríčiňuje trasenie údov, silenie moču, ektatickú^[13] rozčúlenosť a tuhý, dlho trvanlivý sen.

Vo východných krajinách pijú kávu z páleného semena i so spodkom, bez prídavku, bez cukru a mlieka. Mal som sám r. 1864 pod časom môjho bavenia sa v Carihrade príležitosť o tom sa presvedčiť, kde som prvú takúto takmer hustú čiernu, ale chutnú a vôni znamenitej kávu pil na vysokej tlstej Galatskej veži, pri utešenom výhľade na Peru, Galatu, Skutari, Istambul a more. Čibuk a „kaffa“ sú Turkovi najobľúbenejšie pôžitky. U nás sa káva od spodku odcedená píjava s cukrom a mliekom. — Listy užiarené na prach, zomleté a vrelou vodou zaliate tiež dávajú nápoj brunastý, chuťou a vôňou akoby striedok držiaci medzi kávou a čajom. Ale posiaľ ešte málokde v úžitku stojí.

Roku 1817 spotrebovala sama Európa 226 miliónov libier kávy, r. 1848 však 382 mil. lb. Severná Amerika súčasne strovila 160 mil. lb. — R. 1836 produkcia všetkej kávy obnášala 300 mil. lb., r. 1851 však 523 mil. lb. Teraz sa predpokladá, že sa už cez rok v Európe spotrebuje tri milióny a v celom svete pať miliónov centov kávy.

Veľká potreba a žiadosť kávy, ktorá ide ruka v ruke s umenšovaním potreby liehových nápojov — menovite pálenky, viedla ľud k rozličným vynáhradám kávy a vymysleninám všakového páleného semena, ovociny, korienkov atď. Medzi týmito pripomeniem len tie najznámejšie a najzvláštnejšie. Tak v Španielsku vynahradzujú kávu koreňom z Cyperus^[14] esculentus L. Na ostrove Korzika semä z Ilex anguifolium L.^[15] Grécko zase potrebuje na ten cieľ semä Cicer aritinum L.^[16] (Stragation) a Lupinus albus L.^[17] — Stredná Európa korene: Daucus carotta L. (mrkva) a Leotodon taraxacum L. (púpava), ale nadovšetko Cichorium intibus L. (čakanka); ďalej semä z Galium aparine,^[18] potom žaluď, rozličné zrná, napríklad jačmeň a všakové strukoviny. Na tento istý cieľ potrebuje sa v Švédsku Astragalus balticus L.,^[19] takrečený „Stragelkaffee“. — Z časov Napoleona I. a zatvorenia pevniny^[20] pomáhali si milovníci a milovnice kávy semenom z Astrogallusa officinalis (chresť — špargľa), zrnkami vínneho hrozna, jahôd atď. Podivné však je, že i sama Afrika, rodisko kávy, požíva všakové jej surogáty; tými prídavkami, akoby o sebe znamenitú chuť kávy chceli pokoreniť, polepšiť, ale popravde rečeno, ju pokazia. Ale darmo, pochúťky sú rozličné. Vídavame to pričasto i u nás, že mnohí nie z príčin uhospodárenia, ale zo zvláštnej obľuby, rýdzu dobrú kávu miešajú s cigóriou. Ale čo by sme sa i tomu divili, keď vidíme, že veľkí páni užívajú práve len nahnité, smradľavé mäso, čo oni nazývajú hogú.

Surogáty kávy v Afrike sú: Brabejum stellatum Thunb. z Capu.^[21] Semeno z Phoenix reclinata^[22] Jacq. Hottentotty, Sida mutica Del. (Abutillon asiaticum Guill et Perot),^[23] Hibiscus esculentus L.^[24] Semená týchto rastlín slúžia obyvateľom severnej Afriky namiesto kávového nápoja. Ale nadovšetko strom Gunus^[25] (Sterculia acuminata Beauv.), známy pod menom sudanskej kávy, ako i strom kávový z Burnu (Parcia africana R. Br.), ktorý je s predošlým nevyhnutne potrebný pre strednú Afriku. Th. Kotschy^[26] tvrdí, že nápoj pripravený zo Sida mutica býva v obyčají len v Núbii, kde predsa rastlina sama až do Sennaaru sa preťahuje.

Menej zaopatrená kávovými surogáty je Amerika. Tam okrem semena Cassia occidentalis Hort. (druh škorice) a žiarených jahôd (Triostelum perfoliatum L.), rastúcich vo Virginii a Karoline, druhé surogáty na ten cieľ neužívajú.

Najhlavnejšia účinkujúca látka kávy je kofeín a empyreumatický,^[27] žiarením semena kávy vyvinutý olej. Skúškami sa dokázalo, že sa nadovšetko vplyvu tohoto oleja má pripísať umenšenie vylúčenia záživných látok v moči, a tak v druhom rade opozdenie premien látok v tele. Na toto kofeín málo vplýva, ale tým väčší je jeho vplyv na mozog. Z týchto ohľadov káva — keď chuť do ohľadu neberieme — ináčej jej celkom nerovnými látkami, ako sme to videli, surogátmi býva zastúpená.