ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

13. augusta 1877 večer sadli sme na železnicu. Hrmelo a blýskalo sa. Vlak rachotil. Vozňové lampy zahanbené boli bleskami hromu. A táto strašnovelebná práca rozzúrených živlov, predchodca to mimoriadnej horúčosti, odprevádzala nás, kýmkoľvek prívetivé, ranným vzduchom okúpané slnko všetkému búreniu prírody koniec neurobilo. A to sa stalo okolo Hatvanu, kde sme pretierajúc si oči raňajkovali. Takú kávu, akú nám tu nastolili, môže len ten smelým čelom do seba vliať, kto prv za tri dni budínsku horkú vodu z „Deákovho žriedla“ pil a nato za tri dni sa prísne postil. Bože, také raňajky sú opravdivou mukou. A čo robiť? V Lučenci dostaneš síce potravu nočnou dobou, ale musíš byť novozélandským kanibalom, ak ju skynožíš. Zlý jazyk, zlý jazyk majú v Lučenci! Šťastie, že som prv, než by bol ten jazyk pod zuby dostal, nosom doň strčil. Jazyk, naoko nevinný, smrdel akoby bol býval vzatý z anatomického teremu. A za také veci máš draho platiť! Naopak: draho by mal hostinský platiť, aby som mu tú lahôdku opovážlivého obsahu zjedol.

Slnko našlo nás teda na rovine. Vždy ďalej a ďalej ustupovali naše krásne hory, čím viac sa šírila pyšná, bohatá, ale málo poetická rovina. Nechcem ďalej túto známu, kedysi morskú rovinu s jej panskými sídlami opisovať, trvá ona až po Pešť; chcem ale predsa pripomenúť teraz významný kráľovský hrad Gedelov (Gödöllő). Tento hrad zakúpila krajina tuším za štyri milióny a oddala ho kráľovi, kde sa i s paňou, kráľovnou rád zdržiava. Vnútornosť hradu nie je mi známa. Okolie toto je široké, nízko vŕškovité. Hrad stromovím ukrytý leží v plytkom údolí; preto vidieť z neho len čiastku a bezpochyby i výhľad z neho bude obmedzený. Toto podľa môjho zdania je hradu na ujmu. Okolité háje a húštiny opatrené sú cestami, ktoré sú veľmi čisto a riadne držané, že sa to viac parkom než lesom podobá. Sú tam bažantnice a všakové zverince. Sama ohrada lesov, v užšom zmysle park, nakoľko to zo železnice, blízo mimo vedúcej vidno, je pekná, okrášlená staršími stromovými základmi. Pri železničnej stanici stojí kráľovský dvorský pavilón, ľahký, vkusný, s úhľadnými rezanými okrasami.

Týmito nivami časom, obyčajne na jeseň, jazdením a lovením sa zabávajúc, preháňajú si najvyššie a vysoké stavy po trudných štátnych prácach ťažké mysle.

Gedelov bol driev majetkom veľmi bohatej a vplývajúcej rodiny Graššalkovičovskej. Graššalkovič^[1] vyšvihol sa vraj za časov Márie Terézie z chudobného študenta na hodnosť kniežaťa s primeranými bohatstvami. Ale jeho kmeň vymrel už r. 1841. Hovoria, že starý Antol Graššalkovič (narodený 1771) mal ešte zachovaný jednoduchý hrniec, v ktorom si ako chuďas študent nosieval z kláštora darovanú chovu. Žil tu skvele, vydržiaval náramné hostiny, podobné tým, aké vykonával Thurzo v Bytčianskom zámku v predošlom storočí.

Ráno okolo ôsmej vystúpili na budínskom obzore kopce: Blockberg, Schwabenberg, Au- (rectius Sau-) Winkel,^[2] mená to vrchov všetko z čisto Arpádskej doby pošlé; pod tými vrchmi ležali kedysi staré Aquincum a slovanský Budín, pod ktorými naši novopečení „Turek-Venger-bratri“ do sto päťdesiat rokov a nepriam v rukavičkách, a tým menej na radosť teraz entuziastických „bruderov“,^[3] panovali. Hja, vrchy sa nezídu, ale Maďar a Turek sa zísť môžu! Nielen letohradmi posiate, vždy vyššie a bližšie vystupujúce hory budínske, ale i nablízku zjavujúce sa budovy, vysoké komíny, vily atď. dokazovali blízkosť veľmesta.

Prebehli sme historickú rovinu Rákoš, ktorej príbuzná prestiera sa pri Zvolene, kde zvlášť kráľ Matiáš s poľskými vyslancami rákošieval. Na tomto Rákoši vydržiavali sa od r. 1268 do r. 1525 hlučné uhorské snemy, voľby kráľov, uzavierania vojny. Bývalo tam v poli do 100.000 ľudí pod šiatrami — kde teraz rastú repa a zemiaky. Či má Rákoš meno od rakov, pochybujem, lebo raky po suchom piesku nerady sa plazia. Pravdepodobne pochodí to meno od rokovania.

Steinbruch^[4] je osada a hŕba rozličných priemyslových budovísk. Je to kraj opravdivej Slarafie,^[5] kde víno a pivo steinbrušské tečie a kde je svinstvo v najlepšom zmysle slova doma. Tu, hľa, týchto užitočných, črevami viac než mnohí ľudia rozumom preslávených zverov ročite do 30.000 vychovávajú. To dá do roka 120.000 šuniek. Steinbruch je teda, salva venia,^[6] svinskou univerzitou, kde chovanci pod zvláštnou opaterou a kukuricou k vyšším cieľom kŕmení, tak v hraničí ako do zahraničia k praktickým cieľom bývajú vyvážaní.

Sotvaže som na ceste obzrel štrk, ktorý svoj pôvod vzal z vrutných (eruptívnych) hôr trachyto-bazaltických^[7] tam dakde vo svahoch budínsko-vyšehradských, a už sme stáli v peštianskej stanici.

Naša batožina prišla prvej pod opatrný zrak finančnej stráže. Ako je to cestovateľovi obťažné! Nevyspatý si, neumytý, hučí ti v ušiach, oči dopoly zalepené, a tam musíš takému „ad hoc“^[8] mandatárovi stáť k službám, či ti a kým ti v črevách tvojho kufríka rukami sa prehŕna. Šťastie, že sme milostive s prenikajúcim, prísnym, až do žalúdka môjho čistého, len hatvanskou kávou zakaleného svedomia mršteným pohľadom hneď a hneď boli prepustení. Tu lúčili sme sa s naším spolucestovateľom, s mladým to skúseným cestovateľom, profesorom geológie ľvovskej techniky, pánom Julianom Niedzwiedzkým.

Ako sme šťastlivo peštiansky, i tak blízo pri kerepešskom cintoríne ležiaci finančný očistec prebehli, vysadli sme na fiaker a uháňali do mesta.

Pešť v najnovších časoch po dokončenej svadbe s Budínom nazýva sa Budínpešť. Toto manželstvo je obstojne normálne. Budín je od nevesty starší, vážny, vyšší, ale chudobnejší a chudší do Pešti, čo sa v manželstve často nachádza.

Meno Budín pochodí vraj od Buda alebo Budha, ktorý tu nikdy chrám nemal, trebárs jeden cudzí „svätý“, Gil Baba,^[9] svojou mešitou turecký kalendár, či legendu „svätých“ tu reprezentuje. Starý archeológ a profesor peštianskej univerzity, Horváth,^[10] nám prednášal, že Nemci meno Pec pôvodnej Pešti preniesli do Budína a stade — Ofen. Toto vysvetlenie etymologicky dosť správne chápe; lenže Pešť menovala sa driev Piešč, Piešť, a nie Pec. Budín, pravdaže, pôvodu slovanského, ležal pod Rimanmi tam, kde teraz starý Budín, ako to dokazujú mnohé vykopané starožitnosti, a menovali ho Aquincum. Tu ležala sicambrická légia.^[11] Pešť sa menovala Transaquincum. A to bolo to miesto,^[12] čo oslavuje nevyrovnaný náš, bohužiaľ teraz onemený básnik Samo Chalupka vo svojom „Mor ho!“.

Kdežeby taká krásna, kupectvu a obchodu príhodná poloha s teplicami (Aquae calidae superiores)^[13] panonským a rimanským národom vzácnou nebola bývala?! Zapáčila sa ona Maďarom a tak pozdejšie i Turkom. Že Turci už vtedy boli „Kulturträgrami“,^[14] učí nás pragmatická história a tá okolnosť, že ako nosiči kultúry na východ odniesli mnoho tisíc (40.000) zväzkov silnú knižnicu Matiáša kráľa, z ktorej r. 1877 poslali späť 36 zväzkov, tie druhé prerobili na patróny. Nuž ale to nerobí nič, preto oni predsa len ostanú nosičmi kultúry! Mimo kníh títo kulturáci odniesli so sebou na východ mnoho tisíc uhorských obyvateľov do biednej poroby, čo predsa nikto odškriepiť nevládze — a tým stali sa Turci a Maďari krvnými bratmi.

V Budíne, pravdaže, v Starom, prebýval vraj i Atila. Kto ho tam videl, neznám, teraz ale v Starom Budíne starých atíl, pretože už z módy úplne vyšli, v židovských barakoch dosť vidíš. Sv. Štefan na kopci terajšej pevnosti vystaval hrad. Za to, na znak úcty, uložená je jeho ruka v hlavnom chráme pevnosti a býva nosená vo sviatok sv. Štefana slávnostným pochodom po uliciach veľmesta. Králi, ktorí predtým to na Vyšehrade,^[15] to v Stolnom Belehrade sídlili, od r. 1531 usadili sa v Budíne. Po Moháčskej bitke, ktorú ani v Budíne, ani v Moskve neiluminovali, zajali Turci Budín a učili Maďarov vyše sto päťdesiat rokov z hradieb pevnostných pri janičiarskej asistencii volať: „Čok jašša!“^[16] Veru naši krajania majú slabú pamäť! R. 1683 vyfajčil stade Turkov vojvoda Karol Lotrinský.^[17] R. 1849 bránil pevnosť proti revoltantom generál Hentzi,^[18] ale zahynul i s posádkou, keď ju Görgey útokom zaujal. Jedenásteho decembra tohože roku zaujali Rusi Budín, oddajúc ho cisársko-rakúskemu vojsku.

Pešť, voľakedy Piešč, rozbúrali Tatári; ani ona nikdy zvláštneho významu nemala a medzi bytím a nebytím sa klátila. Jej mohutnejší vznik kladie sa vlastne do časov Jozefa I.^[19] Ešte v polovici predošlého storočia peštiansky mešťanosta bol platený asi 150 zlatými. Staršie monumentálne budovy sú plody cisárov a kniežat Leopolda,^[20] Jozefa^[21] a Karola. A teraz? Toto veľmesto v strede krajiny na brehu plavného Dunaja, na uzle mnohých rozutekajúcich sa železníc, je polohou na kupectvo medzi východom a západom stvorené; i rozviňuje sa Pešťbudín a rozostiera sa ďalej a ďalej do nedávno ešte neposedných rákošských pieskov.

Náš fiaker, opustiac beh Kerepešskej ulice, zabehol bokom do cesty Üllöiskej a stade „per avia et devia“^[22] narazili sme vo Vacovskej ulici do hostinca National.

Dolu idúc bavili sme sa v Pešťbudíne dva dni, vracajúc sa z cesty nazad bavili sme sa tu pol treťa dňa. Pre nepohodlné opakovanie veci udám návštevu a skúsenosti tohoto spolčeného mesta tak, akoby sa to v jednom a nepretržitom čase bolo stalo.

Keď sme po zmytí uhliarskeho prachu a železničnej sadze nového človeka obliekli, šli sme na breh Dunaja. Velebná rieka valí sa v povedomí svojej ohromnej sily pyšným letom medzi ňou delenými mestami. To miesto, ktorým a jediným som pred toľko a toľko rokmi^[23] prechádzal na náprotivnú stranu Budína, lodný totiž most — toho niet. A tam, kde sa lodný most držal brehu, kade sa hrnuli vozy, statky, ľudia — tam stoja tieňavé stromy a kriaky, tam stojí elegantný kiosk, v ktorom švárne obecenstvo srebe limonádu a sladoľad. Pred kioskom strieka ochladzujúci vodoskok. Po hrkotajúcom piesku a kvetohradách poskakujú a čvirikajú dotieravé a vždy vadiace a klbčiace sa vrabce. Nadureným kochlom požadujú títo nestydatí veľkomeštiaci potravu, ktorá sa im od skvelých dám v hojnej miere za podiel dostáva v podobe koláčových drobiek.

Za Dunajom pod kráľovským hradom rastie novostavaný bazár, ktorý ešte nedostavaný ukazuje, že bude veľkým a skvelým budoviskom. Naľavo od hradu, na vrchu Blocksbergu, kde som pred tridsiatimi rokmi obdivoval zaujímavé zatmenie slnka na jestvujúcej vtedy hvezdárni a tým spojený divno-smiešny výjav jarmočného ľudu na peštianskych brehoch, tam jestvuje teraz pevnosť a miesto hvezdárskych ďalekohľadov kukajú delá. Obraz vŕškov, vrchov a brehov a vôbec celej náprotivnej budínskej strany je veľkolepý.

Kochajúc sa idúcky rôznymi predmetmi, voľným krokom spiechali sme k reťazovému mostu. V jeho susedstve dláždili miesto, kde stál korunovací kopec. Kopec zo všetkých stolíc poznášaný teraz z površia zeme zmizol a je zahladený. Práca dláždenia, hoci sa i v nedeľu v nej pokračovalo, šla veľmi pomaly; keď som sa vrátil z cesty, ešte dokonaná nebola.

Pri prvom stĺpe mostu museli sme si dušu vykúpiť. Keď som v Pešti študoval (cez päť rokov), bili okované koly do Dunaja, kde teraz stĺpy stoja a ohromné balvany, zväčša z vacovského Nagyszálu pošlé, ležali tam nakopené, kde teraz zbytky korunovacej mohyly pracú. Dĺžka reťazového mostu obnáša 1250 stôp, šírka 32 stôp a výška nad Dunajom 45 stôp. Most drží osem veží (stĺpov) 200 stôp vysokých. Reťaze, na ktorých most visí, sú, ako sa myslieť dá, ohromné. Prechádzka nad Dunajom v čerstvom, vždy veternom vzduchu je mimoriadne príjemná. Chôdza na tej výške, s rýchlym pohľadom na zem, vodu a nebo účinkuje príjemným šteklením na čuvy. Pre zronené nervy by to mohlo byť sanatórium. Výška naprostred mosta je obľúbeným miestom tým, čo krachovaný život mienia zakončiť utopením v strmých vlnách Dunaja.

Pre nás bolo sanatórium hneď za mostom, pred budínskym jaskom napravo cesty ležiaca krčma s dobrým pivom a frankfurtskými klobáskami. Tu sme si vnútornú kožu zmyli a krepkej mysli ku ďalším výletom nadobudli.

Nuž a treba nám bolo podgurážiť sa, keď sme hneď nato kráčali k čertovému kolesu a či ako tú rampu volajú. Nuž a čo to za kľampa? Jedným povrazom hore a druhým dolu vyťahujú a spúšťajú naraz tri škatule. Stroj pohybujúci je pod zemou. Sadneš si do prvej či druhej triedy, zložiac hore-dolu 8 grajciarov, a na cengot každých päť minút ťahajú ťa ako anjel Habakuka hore a či dolu. Tam dolu sa počneš siakať, ešte si nos neutrel, už si pri boku prvého ministra, to jest pri jeho byte v hrade.

Táto rampová vozba nebola mi nepríjemnou. Nepríjemná vozba tohto druhu bola mi v rotunde viedenskej svetovej výstavy r. 1873, keď ma na chodbu a krov hore prázdnym stĺpom ťahali. Tam som visel v povetrí kolmo, tu ma vláčili po kosej zemi. Táto rampa zďaleka nie je tak závratná, ako bola tá na viedenskej výstave. Zo skleníka či rampovej stanice vystúpili sme na suchopárnu budínsku promenádu a pri rozličných dikasteriálnych palácoch^[24] šli sme pred kráľovský hrad. Čo sa živosti týka, je Budín pravý odpor Pešti. Keď totižto v Pešti tepna zimničným behom tlčie, tu v Budíne odráža sa ako u starého človeka. V Pešti hurt, stisk vpred, tu panuje tichosť a pohodlie. Budínsky hrad by som prirovnal k archívu, a ľudia, šuchajúc sa poriedko pokojnými ulicami, všetci zdajú sa byť kancelistami.

Kráľovský, žltou farbou obtiahnutý hrad málo sa zmenil od toho času, ako bol venovaný pre obydlie palatína. Tak stojí, akoby driemal a len vojenská, voľno pohybujúca sa stráž vyráža mu akési žmurkanie.

Kráľovskej rodiny tu nebolo.

Za hlbokým závozom oproti hradu je hlavná hradná stráž. Prizrel som sa jej. Znám ju. Raz som tam ako študent nebárs pokojný sen nočnou hodinou zažíval. Z omylu zaplietol som sa, to jest zaplietli ma medzi Don Miguel granatierov.^[25] No, malá rozpomienka! Poza južné krídlo hradu popri pekných kvetohradách a zelených chodbách prešli sme pred čeľuste na takrečenú elipsu, vysokú to hradbu. To najskvelejší výhľad, akému podobného málo vidieť. Pod nohami rozprestiera sa kráľovská, dolu brehom ležiaca záhrada so všetkými vnadami, pred očami tečie mohutný Dunaj, okrášlený mostmi, preháňajúcimi a doháňajúcimi sa loďami a paroloďami; za Dunajom rozkladá sa hlučná, ďaleko do rákošských rovín preťahujúca sa Pešť. Na obzore, kam oko začiahne, spúšťa sa nebo na zem, načrtenú sem-tam skupinami stromov a vysokými komínmi. Sprava nadol ťahá sa teplej mysle skalnatý Blockberg, zľava nahor severné, červeným vínom skropené vrchy. Príroda, priemysel, umelectvo sú pred tvojimi smejúcimi sa očami zviazané v jeden uzol.

Predmetov na obzeranie dosť a dosť. Zábava milá; tvrdo sa od nej lúčiť. I my sme zamýšľali dlhšie zabávať sa a hlbokým citom prenikali sme pred sebou rozprestrený obraz. Ale tam oddola z rákošských rovín brodili blankytom tmavé ťažké chmáry, zo širokých pŕs šomrali hromy a spúšťali sa kvapky, kvapky hoci riedke, ale výdatné, veľké ako págle. A my dáždnikmi neopatrení behali sme kosom cez hradný pitvor a odtiaľ ulicou nazad a zadychčaní vliezli sme do rampy a spustili sme sa dolu; tam v stanici čakali sme koniec božieho požehnania. Ako nám pred chvíľou tam oproti dobre padlo pivo, tak dobre smädnej zemi chutil dážď.

Nato vošli sme do jasku. Ten je väčší, vyšší a širší, ako bývajú železničné jasky. I prechodili sme cez črevá budínskeho kopca. Keď ho r. 1857 prebíjali, prešiel som, cestujúc Pešťou, tento nový, ešte nedostavaný jask. Padol som do žltou hlinastou vodou naplneného vodovodu, skade ma môj priateľ vytiahol. Bol som v rovnošate. Môžete si myslieť, aký som na svetlo vyšiel. Tam v jednom baraku ma kefovali, mrvili, prali a sušili. Šiel som nato do divadla a tam v horúčosti vyšla mi utajená hlina na povrch kepeňa a tak na posmech prezradený vytiahol som sa z maďarského divadla von. Toto len krátka pamiatka prvej mojej návštevy novootvoreného budínskeho jasku.

Teraz sa v tom istom jasku také dačo švihákovi prihodiť nemôže.

Vrátiac sa do Pešti, plietli sme sa bez istého smeru sem-tam. Prešli sme starý Orczyho bazár; črievičkári ho od prvopočiatku verne obývajú ako lastovičky staré hniezdo. Celé rodostromy ševcovských rodín rozvetvili sa v ňom a nesčíselný počet bôt a črievic z toho bazáru svetom sa rozišiel.

Slnko pripekalo mi rovno na meridián^[26] klobúka. Chodením unavení cítili sme potrebu jedenia. Nuž teda kam? Zo ševcovského do františkánskeho bazáru! Starý františkánsky kláštor nie je na poznanie; zhodil zo seba starú kamžu, zaodial sa hersky a teraz ako bazár sa predstavuje. Keď už takmer bol hotový, zvalila sa brána. Tým pevnejšia je teraz. Jeho priedvor je obložený sklepmi; pri prednej bráne je jedáleň. Tu teda u pánov františkánov (v krčme) sme obedovali a „porciunkule“ boli dosť výdatné a dobré, cena mierna. K obedu dostali sme i prídavok. Hojne totižto zastúpené bolo mladé úradníctvo a ako všade, tak i tu Maďari príliš nahlas mysleli. Beh ich myšlienok museli nolens volens^[27] všetci hostia vedieť. Nielen pri jednom stole šantovali a dišputovali, ale svoje rozjímanie telefonovali až na tretí a štvrtý stôl. Jadro ich harušenia väzilo v tom, že pešťbudínski učbári mládež školskú germanizujú! Rozhorčenosť bola veľká. Podľa nej a podľa vášnivých posunkov a neohľadného švitorenia súdim, že to boli diurnisti ministra kultúry, lebo ťažko mi prichodí veriť, že by nejaký vplyv majúci úradníci mohli toľko do sveta trepať.

Zľava od františkánov stojí novo vystavaná bibliotéka, stavisko to krásne, na tom istom mieste, kde predtým stála stará. Za mojich časov bol bibliotekárom vľúdny pán Černý, rodom z Krupiny. Tam som sa často schádzaval s nesmrteľným dunajským pevcom Jánom Kollárom, ktorý si dával odnášať kopy kníh na ev. faru. Františkánsky kostol sa nebárs zmenil. Tam niekedy načúval som i znamenité kázne výtečného pátra, ktorého meno mi už z pamäti vypadlo. Nebohý Štefan Széchenyi býval pilným navštevovateľom a poslucháčom tohože rutinovaného kazateľa; chodieval ta so svojou majestátnou ženou a dcérou.

Po obede šli sme na breh Dunaja, pred gréckym kostolom vstúpili sme na propeler, i chceli sme sa zaviesť na chýrečný ostrov sv. Margity. Vstúpila i vojenská hudba na palubu. Pri hudbe v oči sesterských miest, naberúc striedavo na jednom a druhom brehu nových pasažierov na palubu, viezli sme sa popod Margitským mostom na ostrov. Tento most je dielo šumné a nejde rovnou čiarou na druhý breh, ale je nahor prelomený; myslím, že to pre ľahšie preborenie jarných ľadov. Hneď povyše mosta je prístav, kde nás vysypali na ostrov, pokrytý hustým stromovím.

Ostrov je krásny háj. Hneď pred samým prístavom vítajú hosťa pokryté stoly pod tieňavými stromami. Na jednej strane je kaľavný hostinec, opatrený schodmi; oproti príchodziemu usmieva sa búda, jej povýšené miesto zaujal s nami prišlý hudobný sbor a rezal nôty, len to tak po žilách vošky preháňalo. Skupiny stromov a kriakov, lavice, všakové priečinky kvetín, vysadené Cannou indikou,^[28] tam zase vypínajúcou sa v kruhu Zeou^[29] a Palmou Christi — všetko to čisto, živo a vkusne je pestované. Vánok valného Dunaja, výpar rozličných stromov a zmiernené slnko veľmi príjemný dojem činia na rozteplenú kožu. Nad hostincom čnie veža. Pre pekný výhľad vyškriabali sme sa hore, ale očakávané sme tam nenašli. Museli sme sa prebíjať pavučinami a zaprášení vrátili sme sa nazad.

Vybrali sme sa na prechádzku a šli sme ostrovom hore, rúčimi vysypanými chodníkmi popri báječných luhoch. Tu videli sme kosiť luhy a na krátkych prestávkach ovlažovať trávniky pripravenými striekačkami. Tak, pravda, zelená, z prachu zmytá pažiť sa môže udržať. Chcel som ísť k rumom starého ženského kláštora, ale netušiac jeho ukrytú blízkosť, pretože pálili nás už podošvy, vrátili sme sa druhým západným brehom ostrova nazad.

Blízo pri hostinci začuli sme hrmot voza na železnici. Bola to tramvaj, ktorá udržuje spojenie medzi prístavom a kúpeľmi. Sadli sme si hneď na ňu a čochvíľa videli sme zbytky kláštora, obrastených Hederou.^[30] Z hornej strany prilepené je k nemu akési stavisko, ktoré by som radšej nebol videl, lebo mne aspoň mýlilo pravý dojem poézie.

Ešte kus vyššie sú kúpele a za kúpeľmi zasa hostinec. Medzi tými a týmto je pumpový stroj. Pred hostincom hrala cigánska banda.

Kúpeľ je veľmi hersky stavaný na podobu kríža a ako zovnútornosť pekná, tak je jeho vnútornosť skvostná. Kúpeľov obsahuje sedemdesiatdva, voda je tuhá teplica so smradľavým sirkovitým zápachom. Okolie kúpeľov je záhradnícke non plus ultra.^[31] Čo mi najviac nápadné bolo a čo som nikde, ani v Miramare nevidel, je pestovanie trávnikov, kde totižto tráva na zhyboch, výpukoch rozličných terás nožnicami strihaná, vodou polievaná, ako baršún sa skveje; rovné pažite bývajú kosené, alebo pre väčšiu dokonalosť a čistotu strihané, metlami zametávané. No opakujem, že v odbore pestovania pažite som väčšiu starostlivosť a dokonalosť nevidel nikde.

Vchod do kúpeľov je od južnej strany a vnútornosť prvej krížovanej siene velebnou tichosťou upomína na sviatočné kúpele starých Rimanov. Chodby, vyložené pokrovcami, nedopúšťajú šramotenie a dupotanie krokov a človek zdá sa byť v chráme víl.

Z oboch strán chodieb, kus znížene, rozložených je sedemdesiatdva kúpeľných izieb s nádhernými vaňami.

Vrátiac sa konskou železnicou nazad, večerali sme pri prvom hostinci, kde ešte vojenská hudba cvendžala. Slnko, kloniac sa na západ, malebne osvecovalo rôzne stromy; povetrie kus schladlo, a tak v tomto peknom kuse zeme, na tomto zelenom tanieriku cítili sme sa milo.

Čo fígeľ, to groš. Prizeral som sa, ako zo západného, trstinou porasteného plytkého brehu vyvážali šmuntu; bola jej už veľká hŕba nachystaná.

„Na čo to vozíte, zemkovia?“ pýtam sa slovenských sedliakov.

„Tým záhradník hnojí všetky záhradnícke pozemky.“ Tak, hľa, sám Dunaj donáša hnojivo.

Ale v zime a nadovšetko pred rokom ten istý Dunaj toho hnojiva i priveľa nanosil na ním objatú sihoť. Voda hučala vysoko nad sihoťou a ľadové kruchy práskali medzi zhybujúcimi sa stromami. Tam, kde teraz hudba znie, kde stoličky veselými hosťmi obsadené stoja, ba hen na mnohostupkovej terase pred hostincom krútil sa vír žltej rozhnevanej vody. Akoby to ani pravda nebolo. Nevidno nič. Ľudská ruka, dážď a slnko všetko pekne-krásne zahladili. A peniazmi veľa sa dá vykonať.

Sihoť sv. Margity je majetkom arcikniežaťa Jozefa. Pri jej zriadení strovil hrozné sumy, hoci kúpeľ, ako i výlety donášajú vraj zodpovedajúce úroky.

Zabavili sme sa dobre. I pľúca i koža, uši, oči a žalúdok dobre sa cítili, a tak vidmi, citmi uspokojení sadli sme na loď a plavili sme sa utešenou mokrou cestou domov. Slnko práve oprelo sa bradou o Schwabenberg a kukalo na horúčosťou omdletú Pešť; ona zunovaná žmurkala na slnko a tisíce jej očí iskrili sa červeným plameňom. Slnko odskočilo, mestá osineli a my poberali sme sa nasýtení dnešným dňom na hospodu.

Domnieval som sa, že námahou a všetkými možnými prostriedkami v metropole krajiny, v snemovom meste „suprema lex“^[32] štátnej idey nájdem „tetőtül talpig“^[33] splnenú, to jest mesto, alebo správnejšie jeho obyvateľstvo, zmaďarčené. Vyznám, našiel som oproti tým časom, keď som tam pred tridsiatimi rokmi cez päť rokov študoval, v tom smere pokrok, ale celkom ani toľkým rokom, ani tým upotrebeným prostriedkom nezodpovedajúci. Maďarčina má aký-taký úradný náter, formalitu; ale kde sa zmyslom prirodzený pud ponecháva, je on v menšine maďarský. V domácnosti, v kaviarňach, na uliciach, v hostincoch, vôbec v pospolitosti, kde sa úradný nádych tratí, tam prúdi nemčina a dosť hojne i slovenčina. Ešte toľko rokov by musela, rozumie sa, nemýlená, mocou a odmenou pod pazuchami vedená maďarčina vyvodiť, kým ona voči druhým, tu umiesteným národnostiam (polovicu teda s tými rovnými), ešte len rovnú časť zaujme.

Keď som bol v Nemzeti divadle,^[34] nado mnou v prvých lóžach rozprávali sa po nemecky a znali predsa i po maďarsky, lebo sa správne i v tej kedy-tedy zhovárali. V čom sa človek zrodí, je prírodou; k čomu sa rozličnými hľadanými prostriedkami priučí, je umelectvom. Príroda sa zatajiť nedá.

Druhý deň ráno vstali sme o šiestej a šli sme do farského kostola. Kostol je to jednoduchý, bez všetkých zvláštností, ako vôbec všetky peštianske kostoly. Stavaný je r. 1726 z rumov tureckej džamie. V Leopoldove mal byť pekný kostol, so štyrmi rožnými vežami, ale nedostavaný sa už na hŕbu strepal; to síce natoľko múdro urobil, že sa nepováľal pri dákej velebnej slávnosti.

Na propeleri tým istým smerom čo včera vybrali sme sa do Budína; vystúpiac na námestie, Bombenplatz^[35] rečené, navštívili sme vo vodnom meste rodinu, ale kým sme jej byt našli, stálo to mnoho práce. Pri tej práci skúsil som, že Budínčania zďaleka nie sú tak ochotní, akým býva opýtaný Viedenčan v udaní hľadaní ulíc a miestností. Jedného Budínčana som sa spýtal po ulici a dome, a ten, ačkoľvek v susedstve hľadaného domu býval, tú ulicu neznal, akoby včera z Honkongu bol prišiel; druhý s múdrou tvárou upravil nás do takého labyrintu starobudínskych kutíc, že málo chybovalo, že som do ostrihomskej baziliky čelom nevrazil; tretí vľúdne a v mene svätého Gil-Babu pýtaný, kde je Deligencova ulica, tak pozrel na mňa, že som nevedel, či som ja, či je on a či sme obidvaja blázni: prizrel sa na mňa stuha, nedal odpoveď a pošiel ďalej. Konečne nás predsa dáky Bummler^[36] na miesto dopravil.

Po skončenej návšteve šli sme širokým chodníkom medzi záhradami do pevnosti. Kým sme sa doredigali hore ku Viedenskej bráne, dokonale sme sa vyzvárali. Pevnosťou, krčiac sa po tieni, šlo to ešte ako-tak.

Nazreli sme do oddielov finančného ministerstva. To sú vám smutné múry a robia taký akýsi exekútorský dojem a staviská vo dvore predelené smrdia myšami ako staré opustené chyže. To pochodí azda od tých veľa vybavených a nevybavených aktov, čo tam ležia. Ledva sme sa, a to u vrátnika, o jednom vysokopostavenom úradníkovi dopýtali, kde píše, hoci jeho úrad mu bol nad hlavou. Ale tomu nie div pri toľkej armáde úradníctva. Každý týždeň v sudoch černidlo ako inde pivo do tohoto ministerstva dovážajú. — Včerajšou cestou vrátili sme sa do Pešti.

Keď vraj do veľkého ohňa vodou striekajú, že tuhšie horí. Sladoľad i nás na chvíľku obživil; tým väčšmi nás smäd na to trápil. Omáľam jazykom na ceruzku vyschnutým, vtom mi padne zrak, šťastlivý zrak — tam pred redutou na nápis „Plzenské pivo“. Zasmial som sa chutne; bol to smiech radosti. Našiel som známeho, s ktorým som sa roku 1873 na viedenskej výstave spriatelil. Jeden, dva, tri — už sme boli tamdnu za stolíkom a jeden korheľ bol mi už za nákrčníkom. Potom som sa len ešte poobzeral. Boli sme v sále, v tej sále ale bola záhrada, okolo steny stromy a medzi krovím na stĺpoch sochy: Deák,^[37] Vörösmarty,^[38] Kazinczi^[39] a ešte iní básnici a výtečníci dívali sa mi, ako sa to šúcha. Títo tichí hostia majú hospodu gratis bez chovy. Miestnosť je to elegantná, jedenie je tu znamenité, obsluha rýchla a to plzenské — no, mne sa tento vidiek lepšie páčil ako tam okolo Gödölőva. I umienili sme si, že kým sa budeme v Pešti baviť, sem budeme na obed chodievať. Zriadili sme si „tria tabernacula“.^[40]

Po obede šli sme popri starom mestskom dome do Leopoldovej ulice, kde sme obzerali monumentálne stavisko, nový mestský dom. V izbách sme neboli, lebo nebolo človiečika, ktorý by nám ich bol poukazoval, ba ako zvláštnosť musím poznamenať, že sme ani pred vrátami, ani vo vrátach, ani v celom budovisku živej duše nevideli; i prešli sme celé stavisko, obzerali, čo sa vidieť dalo a nestretli nikoho, ani čo by sme sa na memfiských pustatinách prechádzali. Schody, povala atď. sú umelecky vkusne hotovené a bohato pozlátené. Z tohoto nemého paláca tiahli sme na samé námestie, kde sme obišli velikánsky, pevne stavaný colný dom. Popod široký dunajský breh spojené sú jeho podzemné miestnosti pomocou kanála s Dunajom, kde sa tovar na lodiach dovezený môže skladať a vodovodom do colného domu dovážať. Či ten vodovod pri povodniach nebezpečným nebude, to neviem; ale ja by som myslel, že áno.

Na Sennom námestí zďaleka čítal som nápis Jána Kožuchovej firmy, dobre známej na Slovensku; je tam mnoho skladov hlineného, porcelánového a skleneného riadu. V susedstve tohto námestia sadli sme na tramvaj a viezli sme sa popri múzeu, snemovni atď. Kerepešskou cestou do mestského lesíka s hlavným účelom, aby sme obzreli zverinec.

Kerepešská cesta je dlhá a široká. Hneď na jej začiatku stojí národné divadlo, ďalej oproti hostincu „Orientu“ ľudové divadlo, potom nový slovenský ev. kostol, ktorý je v čistom slohu stavaný; konča ulice za mestom rozkladá sa nový cintor. Starý cintor, teraz už prekopaný, ležal von z Vacovskej cesty, vyše prvého parného mlyna. Za novým kerepešským cintorom je stanica železnice, vedúcej z Budapešti do Vrútok.

Na hodnom kuse pred kerepešským cintorom, a to už za mestom, zvrtli sme sa vľavo na sever, i poberali sme sa popri všelijakých vychovávacích a sirotínskych ústavoch, medzi ktorými sa viac židovských nachádzalo.

Pri samom mestskom lesíku v susedstve letohrádkov sme zastali a stade išli sme vykázaným nám smerom pomedzi stromorady ku zverincu. Dorazili sme k rybníku, ktorý v zime slúži peštianskemu svetu k veselostiam (kĺzačkám). Na brehu a sihoti stoja pekné búdy. Jeho zálivy z východnej strany sú zeleno-kalné a sčiastky trsťou zarastené.

Tu na brehu rybníka, pod tieňom tlstého stromu, videl a počul som Slováka limonádu predávať; mal skriňu a v nej stroj, ktorý pohyboval ochladzujúcu tekutinu. Bol to taký stroj s hrkálkami, cenganie vydávajúcimi, aký som pred rokmi často vídaval v Carihrade. Vidno teda predsa, že kultúra od východu prichodí. Táto limonádová cengačka a prúdenie sa občerstvujúcej tekutiny mala svojich obdivovateľov a tu i tu kupcov.

Ešte sme hodný kus išli, kým nás napravili do zverinca. A dosť divno mi bolo, že mnohý z prechádzajúcich sa po lesíku nevedel nám vývod dať o zverinci, kde leží. Ale i návšteva bola chatrná. Pravda, že slnko pripekalo! Pochybujem, že by počet stretnutých a videných tam navštevovateľov bol štyridsať vyniesol. A predsa je to zaujímavá vec a pekne usporiadaná zbierka, krajšia a početnejšia, než bol kedysi viedenský zverinec v Prátri. Plocha zverinca obnáša 40 jutár.

Pri vchode je pokladnica s malým hostincom. Pred chodníkovým labyrintom sme zastali i obrátili sme sa napravo. Prvé, čo sme videli, boli dravé vtáky, ako orly, kaňúry, jastraby atď. vo vysokej drôtovej klietke. V tej klietke stoja haluznaté sucháre, po nich sa majú premávať títo lapení vzdušní slobodáši. Ej, smutno to ide chudákom! Keď chcú vyletieť a vystrú krídla, zavadia o konár lebo drôt. Nevôľa a lenivosť vyzerá im z očí. — Každých päťdesiat krokov to z jednej, to z druhej strany pieskom vysypaného chodníka zjaví sa iná, obyčajne na spôsob viacčlennej hviezdy predelená oprava skupenín. Tam vidno jarabice, kuropty, cudzozemské zajace, medvedíkov a medveďov, a čo do tej čeľade patrí. Tie pískajú, klokotajú, tieto prežúvajú, žmurkajú, alebo ticho z miesta na miesto sa miesia a s vyzdvihnutým pyskom príchodzích oňuchávajú. Privyknuté sú tieto všakové beštie na omrvinky chleba a iné pokrmné drobky, ktoré im obecenstvo podáva; preto, ako zočia človeka, z úkrytu k mrežiam prichádzajú na poklonu. Pekná zbierka je všelijakých sŕn a jeleňov, kôz, oviec, oslov, tiav a mulíc. Medzi oslami vyznačuje sa jeden čistobielej farby. Pamätný je americký bizónový býk so strapatou okrúhlou hlavou a maličkými rožkami. Má dlhú bradu, široké prsia, krátke pevné nohy, hybké stehná a strašný pohľad. Je to obraz surovej divokosti a sily. Ešte hroznejší, lebo ešte raz taký veľký je býk tur z litovských lesov, darúnok to ruský; stojí oproti bizónovi, oddelený silnou hrádzou, poťahuje táto opacha seno a nestydaté potkany behajú mu popod nohy. Je to nápadný kontrast.

Pozornosť každého na seba obracia nemotorný slon. Apetít má táto živá masa náramný. Je dotieravý ani neapolský lazzaronc,^[41] aby mohol uloviť kus chleba. Vrchné ohradné brvno rypákom zrútil na zem, aby tým pohodlnejšie mohol okolostojacím vrecká „vizitírovať“. Tam stojacemu chlapovi, ako sa zdá, pohoničovi, rypákom všetky vrecká povyvracal, a keď nič nenašiel, namrzený obkrútil ho okolo brvna. Pažravec, ktorý istotne Goelisov prach^[42] nepotrebuje, je, súdiac podľa jeho posunkov, dosť krotkej povahy. Tento ozrutný čeľadník odháňal ako lopár veľkými ušami kŕdle neodbytných múch. Jeho pohľad je flegmatický.

Za týmto oddielom stojí hospodársky dom, či majer a v jeho susedstve rozprestierajú sa sady rozličných bylín, stromov a kriakov.

Šli sme dookola ďalej a prišli sme na zaujímavý oddiel, v ktorom sa nachádzajú kury; môže ich byť asi dvadsať druhov. To vám kotkodáka a krákorí, až milá vec, a všetok ten hyd, žobrajúc o potravu, tisne sa dopredu. Sú tam malé, veľké, hladké, kochlavé, strakavé, žlté, čierne, biele. Najkrajšie sú žlté a zlaté kury s ligotajúcimi sa pierami. Sú tam i pestré bažanty atď.

Celý deň sme boli na nohách. Motanie sa, vlastne vláčenie sa po tvrdom piesku zverincových chodníkov v neslýchanej horúčosti prinútilo nás hľadať chládok a lavicu. Našli sme pohodlné žiadané miesto, a práve na najvhodnejšom mieste — pri pavilóne leopardov a tigra.

Sediac prizeral som sa dobrú chvíľu šelmám, dovezeným sem z ďalekých krajov. Pravú čiastku pavilónu obývajú leopardy, ľavú tiger. Miesto kráľa pustatiny, ako nazývajú leva, je uprázdnené. Dva mladé leopardy sú darúnkom Osmanliho, ktorý ich minulého roku sem odoslal z ďalekého východu sťa stuheľ turkmenovskej pokrvnosti. Majú veľkosť stredného kopova a sú títo dvaja šarvanci veľmi krotkí. Jeden divák, ktorý sa pritisol až ku mrežiam, dal si nimi ruku lízať, pozdejšie tvár. Leopard stal si na zadné nohy, prednými dlabami držal sa mreže a tak srdnato škrabal jazykom pánovi po líci, že to bolo až počuť. Cítil, ako sa lízaný vyslovil, akoby mu pilníkom po tvári bol šúchal. Leopard mal jazyk ostrý ani — kofa. Zaujímavé to bolo divadlo, ale ja by som sa nebol s ním „pusrloval“,^[43] lebo z leopardových očú bolo čítať, ako sa o mačkách, kam i on patrí, hovorí: „Etiam dum blanditur, vulnera infligit.“^[44] Kto sa nerád umýva, toho len sem, ten ti to vymydlí.

Sused tiger nebol tak útlocitne vychovaný. On je darúnok istého ruského kniežaťa, daný uhorskému magnátovi, neznám, či tiež čo symbol pokrvnosti. Magnát daroval ho zverincu. Krajšieho tigra som nikdy ešte nevidel. Je veľký ako hodné ročné teľa, krásne čistý, všetkými atribútmi svojho pokolenia opatrený. Keď urobil niekoľko gracióznych krokov, vyskočil ľahunko a tíško bez namáhania pružistými nohami na svoju pohovku, pribitú o stenu. Táto pohovka záležala zo silnej, jeho telu primeranej dlhej dosky. Keď vysadol hore, pustil predné dlahy ako panenka z dosky dolu, chvost si opatrne pritiahol k boku, hlavu držal rovno a sedel ako vymaľovaný a či z kameňa vykresaný; len uši mu ihrali a v očiach akýsi magický zelenkastý oheň vyháral. Hrozne bol pekný! A človek sám svoj pohľad dráždil a tak mi bolo, akoby ma čosi k nemu ťahalo. Je to pohrávajúca fantázia pri toľkom strašidle. Ako tak, oprúc si hlavu o dlane, meravo naň hľadím, začne sa mu tlama triasť, otvárať vždy väčšmi a väčšmi, snehobiele, červeným mäsom obrúbené zuby sa vycierajú, jazyk sa vlní. V otvorenom hrtane je čierna horúca priepasť, v nej tamdnu hrmí a varí sa, v očiach plápolá medeno-zelený vulkán, svalmi mu trhá, začne ručať a chystá sa prehltnúť moju dcéru, ktorá mu zadivená stojí oproti s rozvinutým bielym slnečníkom; len-len, že ju už prehltne. Opatrovník tigrov ju napomenul, aby stiahla parazól. Ako to urobila, driev nadurená srsť ukladala sa tigrovi zase do pokoja a hrmot, ktorý z pŕs vydával, prestal.

Opatrovník nás zabával rozprávkou o tigrovom apetíte, ako i o tom, že on z tigrovho správania zatvárať môže s istotou na blížiacu sa búrku. Dakoľko hodín pred búrkou býva vraj ospanlivý a keď ona má vypuknúť v noci, nuž zavčasu hľadá brloh. Zvieratá majú predtuchu, či istý cit na počasie, ba čujú vopred i druhé elementárne príhody: napríklad keď má nasledovať zemetrasenie, nespokojné, chúlostivé hľadajú prítulok.

Prejdúc ešte dakoľko menších predmetov, vyšli sme na kopček, obsadený rumami hradu. Okolo spodku krútia sa a sem-tam snoria medvede, vlci a hyeny — pekné to, poctivé kamarátstvo. V hradných rozvalinách a v dierach túlajú sa líšky, nad nimi kníšu sa z nohy na nohu, vyvaľujúc voslep vypučené okále, kuviky a sovy, malé a veľké. Od tých spodných gavalierov a od tých vrchných rytierov vychodí nevýslovný smrad, čo túto i tak neladnú spoločnosť robí tým nepríjemnejšou. Vskutku, neznámemu v noci muselo by byť ozaj otupne prechádzať sa po tom zverinci, keď títo zo všetkých krajov sveta pozbieraní, nepriam útlocitní gavalieri fučia a ručia, revú, pískajú, brešú, šuštia, škrabú a krochkajú, k tomu ten zápach, chrúmanie a hryzenie. No a keď sa také zelené oči z kútov zasvietia!

Stade sme prišli k opiciam. Tieto pochabice a komediantky všetkých zverincov majú najviac obdivovateľov. V malej klietke bol zatvorený párik malých opíc s okrúhlou tváričkou a šedivou bradou. I z pohybov i z tvári vyzerala im usadlosť; očami klipkali veľmi vážne. Pri druhej klietke stáli vojaci a bol smiech. Jeden vojak zafúkol opici medzi oči dohánového dymu; poľutovaniahodná zatisla oči a slzy ronili sa jej vychudnutými lícami, tvár zmraštila na posmech a čosi do seba, akoby hrešila, šomrala. Ako sa vojak po chvíli uhol, chmatla mu chytrosťou blesku čiapku a s čiapkou jeho škundry. Sotva ho kaprál tak za šticu potriasol ako oná opica. Vo veľkej klietke bolo asi tridsať opíc; náležali asi k trom rozličným druhom. To bola peleš a naháňanie! Keď jedna dostala grajciar alebo slivu, tak druhé dali sa za ňou, prenasledovali ju po všetkých kútoch a keď ináč korisť nemohli uchvátiť, chytili ju za chvost, vyzváňajúc ním a trhajúc ho ako na zvonici. Vresk a šanta bola nešeredná. K tomu sa ohlasovali na žŕdkach vystavené papagáje, ktoré sú síce slabo zastúpené, no môžete si predstaviť tú šarapatu týchto buntošov.

V podlhovastej klietke ležal v pokrovci ukrútený obrovský had Phyton. Tento veličizný had toho leta zmizol. Múdri páni z komisie tvrdili svätosväte, že on sám dohora cez ohradu zverínca nemôže preliezť, teda že je ukradnutý. No, také brvno nepozorovane odniesť by sa i Samsonovi sotva bolo vydarilo, a ešte k tomu, keď je to brvno hadom. Dosť na tom, komisia povedala tak, nuž teda bol ukradnutý — punktum! Tu o niekoľko dní nájde Phytona akýsi chlap, ktorý hľadal čosi v susednom baraku, ukrúteného a v myšlienkach zakrúteného v kúte ležať; stade slávnostne bol prenesený na svoj starý kvartier. Keď sa totižto z klietky vyložený raz na slnci vyvaľoval a opatrovník na chvíľku sa oddialil, chcel Phyton vidieť, čo sa za doskami vo svete deje, i vyšvihol sa vzdor múdrej komisionálnej myšlienke cez plot do sveta. Pešťania, kým ho v baraku nenašli, báli sa vyjsť do mestského hája na prechádzku pre nebezpečenstvo, aby ich neprehltol.

Konečne sme pristúpili k rybníku. Ledvaže sme si sadli na lavicu pod smutnou vŕbou, už sa točí z boka na bok pomorská veľká hus prosto proti nám. Hlavu na vysokom hrdle niesla rovno a neklátenú, telo sa jej v ľadviach prehybovalo a brucho vláčilo takmer po zemi. Za touto smiešnou, ťarbavou, gagotajúcou kofou mrvil a tackal sa celý kŕdeľ husí a rozličných kačíc a narobili toľkého škreku, že nám už bolo na zutekanie. Dobre sa práve hodila ženská s krmom; za ňou sa háveď týchto nemotorných žráčov hneď pobrala.

Keď sme sa rozlúčili s touto trkotajúcou spoločnosťou, zverínec sme opustili.

Nadmier zunovaní sadli sme si na tramvaj a odviezli sa domov. Tento deň toho bolo dosť.

Ráno, prejdúc pekne rovno stavané predmestie Leopoldova, vošli sme do ohromnej kasárne, zvanej Neugebäude.^[45] Z jednej strany dvora stoja baraky pristavané pre dragúnske kone; naprostred dvora cvičilo sa delostrelectvo s uchaciusami.^[46] Dojem Karolovej, hoci väčšej kasárne, je príjemnejší než tejto.

Stadeto sme šli do krajinského múzea, aby sme obzreli starožitnosti. Čo sa zbierok starožitností týka, tie sú veľmi bohaté i čo do počtu i čo do zvláštností; najmä grécke a rímske sú obdivovania hodné. Najväčšia váha kládla sa na pragmatické pamätníky; tak zvlášť z doby tureckej sú tu rozličné zbroje uhorských bohatierov, sedlá (napr. cisára Žigmunda), utešené šperky atď.

Keď sme obkukávali drahé šperky uhorských velikášov, došli dvaja mužskí a jedna ženská, táto posledná v malebnej čiernobaršúnovej srbianke, zlatom obšívanej; na hlave mala takže zlatý malý národný čepiec, obkrútený čiernym vrkočom. I postava i jej tvár boli vznešené. Upravil som ich ku skrini tam hneď v susedstve, naplnenú srbskými starožitnosťami. Bola to srbská rodina.

Veľmi ma zaujímali rímske písomné nástroje, ako kovové tabuľky, papyrus a stylus. Nie menej s úchvatom obzeral som si rímske domáce nástroje, tie všakové, ozaj divnej podoby kľúče, zámky, lyžice atď. Boli tam sklené nádoby s ešte dobre zachovaným olejom a jedna dobre zapchaná a obsahujúca dačo také ako hečepeč.^[47] Príjemné mi to bolo túlať sa medzi týmito, viac ako tisícročnými predmetmi.

Ako starožitnosť a zvláštnosť parodíruje tu i bárs jednoduchý stolec. Na tom stolci vraj mudrc krajiny^[48] v mestskom lesíku myšlienky zbieral. Videl som: Nelsonovu^[49] veliteľskú palicu; obraz na kostenej doske v podobe kaplice; bývalého budínskeho pašu, ktorého meno mi nezíde na um a ktorý má turban na hlave toľkej výšavy ako ženský šiňon, opica to zázračná; šabľu Štefana a Gabriela Báthoryho^[50] a meč Petra Veľkého; lyžicu, nôž a vidličky kráľa Fridricha Veľkého, ktoré pri Kolíne stratil.

Rimania mŕtvym dávali peniaz obolus do úst, aby mali čím zaplatiť prieplavné na propeleri cez potok Lethe. I na Slovensku sem-tam dávajú mŕtvym na cestu peniaz do hrsti lebo do úst bez toho, aby vedeli staropohanský význam tejto obyčaje. Takéto obolusy vidieť i tu. Na pohreby Rimania najímali ženy „feminae eiulantes“^[51] zvané, akým podobné máva náš ľud vo vykladačkách; ich úlohou bolo z celej sily vykrikovať a odmena ich stála v tom pomere, ako dobre znali jačať a nariekať. Rodina zomrelého vylieva slzy, ale nie ako teraz na zem lebo do ručníka, ale do malých skleničiek, ktoré potom sa vložili do hrobu. Týchto, našim pálenčeným sklienkam podobných väčších a menších skleničiek je tu kopa a tak sa mi zdalo, akoby som na ich stenách videl zaschnuté vyplakané a vysmrkané slzy.

Vidieť tu i harfu Márie Antoinetty a tisíce iných predmetov, ktoré opisovať nemám už ani vôle, ani priestoru.

Medzi starožitnosti pripočítať načim i vojakov v živom stave, ktorí stoja v každej izbe po jednom: slepí, kriví a inak zmrzačení ako čestná stráž. Sú to invalidi-honvédi z r. 1848 — 49. Antropologickým zbierkam (z Akteleku) miesto vymerali v pitvore. Táto tak dôležitá vetva ľudskej histórie tu ešte nestojí na výške skúmavej vedy.

Tak blízko, ba v susedstve snemovne sa nachádzajúc, zašli sme teda i do nej. Nádheru veľmi, ba prevažne milujúci národ, myslel som, bude mať i skvostnú snemovňu. Zmýlil som sa v tom predpokladaní. A predsa mi jeden známy pán, ktorý stál pred jej čeľustím, povedal, že nás ona stojí šesťsto miliónov. V predsieni stoja rozložené, o stenu opreté, na konci guľami opatrené žŕdky; pri každej žŕdke vypísané je podľa alfabety meno vyslanca. Tu pred vchodom do siene zapchýnajú vyslanci svoje hlavové pokrývky, aby im vážne myšlienky neboli tlačené žiadnou ťarchou.

Sama sieň neprekvapuje ani veľkosťou, ani krásou. A spokojný by som bol, keby všetok náš vládny aparát čo do skromnosti tomuto zodpovedal. Teraz sieň bola prázdna a klobúky zo žŕdok a ich nosiči, zmiznúc zo snemovne, chodili okolo po vakáciách. Vrátnik nás povodil po všetkých miestnostiach, bibliotéke, ministerskej izbe a po bufete, kde unavení otcovia vlasti, držiac sa toho „Salus reipublicae prima lex esto“^[52] — teľacou pečeňou a šunkami svoju bytnosť udržujú a posilňujú.

Večer vpálili sme do maďarského ľudového divadla. Stojí ono asi v polovici Kerepešskej cesty — keď von ideš, na pravej ruke. Je vkusne stavané i zvonku, i znútra. Jeho vnútorné zariadenie sa mi lepšie ľúbilo ako zariadenie Nemzeti szinházu. Čo neznámi dedinčania museli sme hľadať parter a boli by sme skoro prieprahu potrebovali. Všetko je vkusné, prívetivé a v dobrej harmónii. Omrzlé nám bolo, že sme sa dostali do samej prvej stolice. Hrali „Žandára“. Žandár Čech, ako sa rozumie, bol vlastne predmetom vtipkovania, ako za Bachových časov na maďarských pustách zbojníkov a Cigánov lapá — či nelapá. Hrali znamenite a kus, odhliadnuc od tendencie, bol veselý, ľudový a dosť podarený.

Druhého rána vybrali sme sa zase do múzea, aby sme videli obrazáreň. Oddiel prírodných zbierok nebol otvorený. Z toho videl som len veľké kusy pri rímsko-gréckych sarkofágoch, rozložené pri vrátnikovej postriežke. Kým ženské skladali tam chladidlá, nakukol som na vystavené balvany dreveného opálu, pochodiace zo Šajby. Pristúpil ihneď vycifrovaný, vypasamantírovaný a vyforgovaný vrátnik a s veľmi vážnou tvárou začal ma poučovať o zriedkavosti tohoto zvláštneho kameňa. Keď som mu odvetil, že skamenelín tohoto druhu okolo Šajby, Čerína, Čačína, Jastrabej, Lutilej atď. toľko jesto, že by z nich mohli vystavať od základu toľké múzeum, ako toto, odvisla mu gamba a vtiahol sa do postriežky.

Vošli sme do obrazárne. Zastúpené obrazy sú najviac talianskych a nizozemských umelcov, ktoré daroval zväčša arcibiskup Pyrker,^[53] známy aj ako nemecký básnik. Zastúpené sú zvlášť z novšieho času i mnohé tuzemské a bárs živé obrazy. Mnohé predstavujú deje vlasti, tak menovite plachtou pokrytú mŕtvolu Ladislava Hunyadiho, ako ho venčia príbuzné ženské. Oproti tomu nápadný veľký obraz predstavuje Neronovu prechádzku po spálenom a zborenom meste Ríme; pred ním ako stráž so zmršteným čelom kráčajú zvetralí vojaci, za nimi splašení panoši. Nero — ukrutný, pyšný muž — tupým bláznivým pohľadom zazerá po svojom diele. Pri jeho nohách ležia polozhorené telá chlapa a ženy s milým dievčatkom. Zľava leží vystretá mŕtva postava bledej matky a pri nej stoja siroty, hľadiac bojazlivým zrakom, s dovedna zloženými rukami na mimo kráčajúceho ohavca. A kto by všetky tie milé a strašné, veselé a smutné dojmy toľkých obrazov mohol opísať? V poslednej sieni, ešte nie celkom vyplnenej, visí toľko ráz spomínaný obraz: Deák v rakve. Okolo neho stoja vysoké svietniky, pred rakvou stojí bokom k obecenstvu obrátená postava kráľovnej. Veľkú úlohu hrá veniec a z neho visiaca biela, široká a dlhá stuheľ. Veľkú časť obrazu zaujíma táto stuheľ. Mne aspoň sa obraz nezdal podareným; čosi meravého, veľmi konvencionálneho je v ňom. Tá biela stuheľ zdala sa byť maliarovi nadovšetko úhlavným predmetom jeho práce. Obraz smrti Ladislava Hunyadiho je, pravdaže, i čo do predmetu, i čo do vyvedenia prednejší, umeleckejší.

Večer sme navštívili Nemzeti szinház, kde dávali veselohru „Az ibolyafolyó“.^[54] Hrali veľmi dobre, obecenstvo bolo v najlepšom rozmare. Osvetlenie bolo slabé a hudba žiadna, čo mi bolo nápadné. Toto divadlo, na ktoré štát dopláca ročitých 60.000, je čo do skvosu divadlom ľudovým, Népszinházom predbehnuté.

Ráno sme vošli do kaviarne pri takrečenom semenisku, navštevovanej najviac študujúcou mládežou, menovite juristami. Nahliadli sme i do lekárskej fakulty, do takrečenej univerzity, nachádzajúcej sa v Hatvanskej ulici. Toto stavanie málo sa zmenilo, vynímajúc snáď anatomický terem, ktorý vyzerá kus pohodlnejšie. Vyhľadali sme moje staré bývanie v Jasennej ulici, kde som päť rokov býval. V ulici vyznal som sa málo. Nízke domky vyrástli na paláce, len moje bývanie, tesný domček, stojí nezmenený, i záhradka s malými premenami ešte jestvuje. V susedstve tejto záhradky, kde predtým tiež bola záhrada, stojí vysoký dom a na ňom trčí žŕdka s polmesiacom — je to bydlisko tureckého vyslanca. Nemyslel som veru pred tridsiatimi rokmi, keď som v záhradke z čibuku fajčil, že tam, kde rástli kaleráb a reďkev, voľakedy bude sídliť paša!

Ešte sme bumlovali^[55] sem-tam pri peknej židovskej synagoge, i poberali sme sa Kráľovskou ulicou, kde cez Červené more prešlý národ kraľuje a husi, cibuľu a všakové „starožitnosti“ predáva. Stade sme prešli do toho, tak často spomínaného bulváru. Je to skutočne krásny rad domov. Široká to, stromami vysadená, dlhočizná, palácmi lemovaná ulica! Od radiálnej cesty hore po samý mestský lesík ťahá sa táto rovná impozantná čiara, v malom podobná Nevskému prospektu v Petrohrade. Človek takmer zunuje, kým sa dokyvká do mestského lesíka. Pri prechodení radiálnej cesty nadišli ma myšlienky poddaného kedysi sedliaka, keď pozrel hore na panujúci nad ním pyšný hrad, ktorý chuďas poddaný svojimi plecami staval.

Pýcha na ulici a nič v truhlici!

A pretože sme boli skutočne zunovaní, hľadali sme tramvaj a odviezli sme sa spomenutou Kerepešskou cestou, kde sa nám stala nehoda. Asi v polovici Kerepešskej cesty, hoci náš kočiš, dávajúc signál, dosť sa na trúbe nadúval, zrazu z dvora pristojacej krčmy akýsi dedinčan vbehol nám v plnom behu kosmo so svojimi troma derešmi^[56] prosto do nášho tramvaja. Náš kočiš v okamihnutí trhol koňmi, no pozde — kone mu padli, oje zlomiac, splietli sa s koňmi sedliakovými a nastala trma-vrma. Aby sme sa ešte konečne neprekotili, zišli sme chytro dolu a išli pešky ďalej. Keď sme sa po chvíli obzreli, nebolo už tramvaj vidieť. Masa všetečného ľudu ho obkolesila a takmer zakryla.

Bavili sme sa v Pešťbudíne, ako už povedané, za polpiata dňa; no nie jedným dúškom, ale ta a nazad idúc. Preto nech sa nikto nemýli, keď sme to v jednom odbavili a keď povieme, že sme sa dňa 16. augusta ráno viezli na budínsku stanicu, aby sme sa podali na juh.

Za 178 zlatých dostal som v Budapešti pre tri osoby obežné povozné lístky (Rundkarte),^[57] ktoré mali byť platné na čas štyridsaťpäť dní. Človek opatrený takýmto lístkom môže vystúpiť zo železničného vozňa, kde sa mu to zachce, a baviť sa môže, ako dlho sa mu ľúbi; no poznamenať treba, že o štyridsaťpäť dní musí byť naspäť v Budapešti, ináč lístok stratí svoju platnosť. Výhoda je to veľká a cestovanie pohodlné; lebo kde si namyslíš, môžeš z vozňa vystúpiť a doň vstúpiť bez toho, žeby si sa ku kase musel tisnúť.

Pretiahlo sa to trochu, kým mi pokladník vyrátal súčet z frankov na naše zlatky, kým knižočky (miesto lístkov) opatril biľagom.^[58]

K nám sa pridružila i jedna pani z Talianska, ktorá už od viac rokov prebývala v Pešti a po tridsiatich rokoch mienila navštíviť v Trevise svoju rodinu. Hovorila mimo materinskej i reč francúzsku a ešte dosť dobre po nemecky. Táto dobrá pani, odporúčaná nám svojou kamarátkou, veselou to Parížankou, sadla s nami do jedného vozňa.

Dobré slovo a dačo k tomu zabezpečilo nám naše miesto. Po Pragerhof a celou tou dlhou, od šiestej rána do piatej hodiny jedenaštyridsať minút večera trvavšou cestou nedostali sme nového cestovateľa.

A tak pohodlne sediac, pohli sme sa o šiestej hodine ráno z Budína.

Akonáhle sme prebehli jask pod Blockbergom, začala sa pred nami šíriť rovina a zjavili sa nízke brehy, obsadené sprava vinicami. Nasledovali obce Tétény, Promontor, kde zámožnejší Pešťbudínčania majú svoje vinice a letohrádky. V treťohornom brehu vydlabané sú v pieskovci chýrečné pivnice, kde i tak samo v sebe dobré okolité vína bývajú znamenite opatrované. Také sú vraj výborné tieto pivnice, že čo by snáď vodu do nich vložil, tá sa na víno obráti.

Dunaj odchyľuje sa vždy ďalej a ďalej. Tam dolu stranou leží pôvodom a menom turecká osada Hanžabeg.^[59] Nezadlho dobehli sme, prejdúc úrodné stanice, Tárnok a Mártonvásár. Na rovinách tam ďalej okolo Velence stála r. 1848 bitka medzi bánom Jelačićom a generálom Vetterom.^[60] Nasledujú Nyék-Velence, Gárdony, Dinnyés a Stolný Belehrad (Alba Regia). Krásne obšírne sú tu vinohrady s peknými letohrádky. Toto bývalé sídlo uhorských kráľov, kde až po Ferdinanda I. bývali korunovaní uhorskí králi, má vyše 22.000 obyvateľov. Na námestí stojí pomník básnika Vörösmartyho. Tu sme v rozsiahlej stanici obedovali a jedli prvé hrozno, ale také kyslé, že mi i teraz ešte, keď naň pomyslím, zuby tŕpnu. Za mestom sme videli vojsko cvičiť sa v stavaní a dobýjaní hradieb.

Okolo Szabad-Battyánu a Lepsénu všade je rovina a bohaté nivy. Za Lepsénom predstavuje sa oku pekný obraz utešeného Blatenského jazera, zeleno-modrej farby. Práve z horného ľavého zálivu prehodíš okom celým, 10 míľ dlhým, od 3/5 do 2 míľ širokým jazerom. Opodiaľ celého ľavého plytkého brehu Blatenského jazera beží železnica, kým náprotivný hornatý, lesmi, ale zväčša vinicami, obcami, bielymi letohradmi a rumami hradov pokrytý breh usmievavo vykukáva. Kontrasty krásne, výjav utešený! Je to najväčšie jazero nielen Uhorskej krajiny, ale celej južnej Európy. Koniec jazera z Lepséna nedohliadneš. Južný (ľavý) breh je plytký, piesočnatý. Statok a ľudia, ktorých sme videli tu kúpať sa, ďaleko vnikli doň, kým im voda po hrdlo nesiahala. Z vody vidno čnieť trstinu; pozorovať i malé plytčiny, kde sa hemžil všakový divý hyd. Na samom brehu boli nastavané na sochách stojace, slamou pokryté búdy, ktoré slúžia ako útočište ovciam — cigánkam, aby sa im v čas pľúští jemná vlna nepokazila. Vo vode stáli a brodili veľké stáda bielych veľkorožných volov, tam zase veľké čriedy ihravých koní a v mlákach plazili sa stá byvolov. Je tu na neuverenie mnoho statku. Na nepriezračných rovinách od jazera dolu nevidíš domu; kde-tu uzrieš osamelý strom, na míle piesok a stepy, oráčiny ale málo. Akokoľvek to pre nezvyklého je interesantný a pôvodný zjav, tak peknou tú jednotvárnu rovinu menovať nemôžem. Celok: rovina, jazero a oproti rôznej formy hory — je krásny. Miestami na brehu vidieť na drevených pohranoch dosky a konča nich doštené búdky: to sú kúpele z ďaleka sem dobehnuvších pánov. Popri železnici usilujú sa piesok fixírovať sadením stromov: osík, brestov, topoľov a jelší, tu i tu v kruhu rozostavených. Ako teraz vlny jazera ticho rozprestrené ležali, tak v čas vetrov bývajú veľmi búrne a ďaleko, ako to po stopách bolo vidieť, zasahujú na suché, vyhadzujúc medzi inším i stromy i istý druh korytnačiek, veľmi podobných kozím paprčkám. Známy a obľúbený fogaš pochodí z Blatna. Na piesku oproti Siófoku až po Boglár rastie krásny bodliak nebovej farby, ktorý som pre veľkú rýchlosť vlaku nemohol rozoznať a na staniciach ho nebolo. Rastie v nesčíselnom počte a jednotlivé hlávky sú veľké.

Siófok je nepatrná stanica. Tu vyteká z jazera potôčik Sió a jeho výtok rozrobili na prístav malého parníka na priechod do kúpeľa Füred. Teraz práve čakal ten bielo-červený parníček na príchodzích pasažierov.

Na tejto stanici vniesli na stolci do vozňa nešťastníka, nemocného, na nohy pošinutého — lekára. Bez výsledku prišiel z Füredu a šiel šťastie skúmať do bahnistých kúpeľov (Schlammbad), nachádzajúcich sa v Kestheli.

Hodnú chvíľu to trvá, kým sa železnica, prejdúc Szántod, Boglár a Komárváros, lúčila s brehom Blatna. V diaľke vidieť Kestheľ, stojací na juhozápadnom konci jazera. Je to breh blatnatý.

Pre mňa pohľad v tie strany bol tým dôležitejší, lebo som tade pred rokmi ako študent štyri razy precestoval, a to dvakrát pešky z Budína na Stolný Belehrad, Vesprím, Kestheľ, Kanižu, Čakturňu, Varaždín a tak do vnútra Chorvátskej za šesť dní (čo teraz za dvanásť hodín).

Ešte som zabudol pripomenúť, čo sme, pravda, len z diaľky na druhej strane jazera v letku videli: kúpeľ Füred, potom na ďalekom výbežku či polostrove opátstvo Tihaň, ktoré bolo založené roku 1054, teda štrnásť rokov po smrti panenskej cisárovnej Kunigundy, manželky Henricha II. Rumy hradu Čobánu a Sigligetu stoja na končitých, to piesočnatých, to vulkanických kopcoch. Okolo nich rastú badačonské a šomlauské vína, ktoré viacej zaujímajú obecenstvo ako všetky druhé historické a prírodospytné opisy a pamätnosti.

Od Komárvároša nadol je kraj útlo vŕškovatý, príjemný, lesíkmi a vinicami vysadený, prívetivý a bohatý.

Nasleduje Kaniža, mestečko kupecké, majetné. Veľkú časť obyvateľstva tvoria židia, ktorých tu vidieť silne zastúpených menovite na železnici. Dosiahli sme Mura-Kerestúr, Kotoribu; tu už prevláda element chorvátsky; ďalej Kraljevac, tam stálo množstvo sedliakov podľa kroja a vzhľadu Chorvátov. Keď som sa ich pýtal: „Jeste-li vi Hrvati?“^[61] odpovedali radostne: „A jesmo.“^[62] Čakturňa, dosť šumné kupecké mestečko, je majetkom grófa Festetiča.^[63] Z okolia Čakturne predstavujú sa nám chorvátske hory. Medzi týmto mestečkom a Polostrovom prebehli sme hranicu krajiny uhorskej. Nasledujúce kraje okolo Polostrova, Friedau, Grossonntag, Mošgance obývané sú Slovincami a sú dobre obrobené, veľmi malebné. Pri Kotoribe prešli sme Muru; pri Polostrove a pozdejšie pri Ptuji prebehli sme Drávu. Výhľad na juh na hraničné vrchy Chorvátska je utešený.

Práve sa klonilo slnko za štajerské Alpy a osvetlenie chorvátskej hranice bolo impozantné. Ťah Ivančice a Veľkého Žleba objavuje sa s výbežkami a na úpätí Veľkého Žleba stojí malebný hrad Drakošťan v zelenom rámci bujných dúbrav na zápolí, čo ilýrsky strážca a nazerá smelo na ptujské roviny. Drakošťan je majetkom vlasteneckej rodiny grófov Draškovićovcov, z ktorých jeden obstarný už chlap^[64] za časov Ljudevita Gaja skvel sa medzi prvými kriesiteľmi národnosti chorvátskej. — Pre mňa očná prechádzka okrem svojej krásy mala ešte i tú cenu, že mi živo, ach, živo a milo pripomínala tie časy, keď som čiastku mladého veku trávil v milom, milom Zagorí a keď som tamto na tých výšinách Veľkého Žleba, idylické hodiny tráviac, nadšenou dušou vyzeral do rovín Uhorska, do Slavónie, južného Chorvátska, sem hore do Štajerska po samý Marburg a na hornoštajerské snežníky, na hole krainské, korutánske atď. Čo sa všetko od tých čias zmenilo, minulo, len moja rozpomienka nie, tým menej však svedkovia moji — tamto tie skaly pevné a múry hradné! Modrejú, modrejú tie mäkké obrazy, súmrak zastiera ich tmavým závojom a pekná vidina pošla ako všetky vidiny. Zbohom, Radoboj, zbohom, Chorváti!!

Mestečko Ptuj (Pettau) stojí na drávskej rovine, obklopené vinicami. Vprostred mesta čnie do oblakov 732 stôp nad hladinou morskou vysoký kopec so starým hradom a kostolom zo XIV. storočia. Pod Rimanmi nosil meno Petovium. Tadeto viedla cesta z Aemony do Korutánska. Toto neúplne 3000 obyvateľov počítajúce mestečko bolo voľakedy veľmi preslávené a má skvelý dejepis. Pripomeniem niektoré dátky. Petovium ležalo v hornej Panónii. Už r. 14 po Kr. ležali tu rímske légie, ktoré sa toho času i vzbúrili. R. 76 vystaval tu cisár Vespasián pomník Jupiterovi. Roku 68 ležala tu posádkou XIII. légia. Cisárovi Septimovi Severovi, ktorý s Partmi viedol vojnu medzi r. 199 a 203 bol tu tiež vystavaný pomník. R. 354 chytili tu a do Istrie odviezli cisára Gallusa^[65] z rozkazu cisára Konštantína. R. 378 bolo mesto Petovium skrz Julia Valensa, ariánskeho kňaza, rodeného Petovianca, zradené obliehajúcim ho Gótom, pri čom katolícky biskup Markus bol zahnaný a na jeho miesto bol postavený J. Valens, ktorý však r. 380 musel zutekať do Vlách. Roku toho porazil na rovinách ptujských cisár Theodosius vojsko Marcellinovo, brata to proticisára Maxima. Toto mesto bolo od konca II. do konca IV. storočia sídlom panónskych biskupov. Sv. Viktorín, zahynuvší tu r. 308 ako mučeník, bol prvým, Virgil, vypudený Avarmi, bol posledným ptujským biskupom. Norický námestník cisára Valentiniana III., Romulus, narodil sa tu. Tiež Serapis^[66] a Isis^[67] mali tu sochy. Na klasickej pôde ptujskej bolo nájdené mnoho starožitností, len sarkofágov do sto. Z toho teda vidíme historickú dôležitosť tohoto mestečka. Pred dvadsať-tridsať rokmi, keď ešte železnice nebolo, na tomto rímskom bojišti jedával som znamenité virštle. Teraz sme ho len tak prebehli. — Ptuj pripomína sa už roku 890 čo mesto. Roku 1253 dobyl hrad i s mestom Bela, syn Štefana kráľa.^[68] Sám sv. Štefan tu za niektorý čas sídlil. Roku 1259 Uhrov zase vyhnali.

Za Ptujou nasleduje Pragerhof; tu je uzol železnice, a to na sever hradecko-viedenskej, na západ ľubľansko-terstskej, na východ pešťbudínskej. Tu pasažieri musia čakať na príchod viedenského vlaku asi päť hodín, kým sa ďalej odvezú proti Terstu.

Pragerhof je len stanica s prislúchajúcimi budovami.

Po dvanásťhodinovom vození vystierali sme si tu kosti a na otvorenom mieste pred prívetivým hostincom pod stromami vo večernom chládku i žalúdok privádzali do hotovosti. Tak veru, kde pred 1864 rokmi rímske légie mečmi štrngali, štrngali sme si my pivovými pohármi.

Naša spoločnica, skromná, bledá, chudorľavá Talianka, sedela s nami za stolom. Zabávali sme sa príjemne, obzerajúc rozličných okolo nás vysedujúcich cestovateľov a naslúchajúc dišputu mladých, okolo okrúhleho stola sediacich železničných úradníkov. Predmet ich rozhovoru a škriepky bola otázka slovansko-maďarsko-nemeckej národnosti. Každá z nich mala svojich zastupiteľov a horlivých obrancov.

My sme si zaumienili prenocovať tu v hostinci. Talianka sa od nás lúčila s úmyslom, že o desiatej odcestuje viedenským vlakom do Trevisa.

Dostali sme podkrovnú chyžku s výhľadom na blízku stanicu. Ešte pod nami trvala vrava a osvetlenie obsadených hosťovských stolov, keď sme si ľahli na odpočinok.

Už sa mi pamäť rozvlačovala a neurčité myšlienky opúšťali mozog, keď ma voľačo pichlo v prsia. Hodím rukou na miesto atentátu. Pukne — a prsty mi zapáchli škoricou. Zapálim svetlo — a tu rozletia sa na mojom lôžku vo všetky strany krvilační bašibozuci. Akoby ma škorpión bol pichol, skočil som na nohy. Čo by dlaňou plesol, boli sme poobliekaní, hospoda vyplatená, a ponechajúc takmer nezohriate „Plevno“ za chrbtom, spechali sme batožinou vystrojení do čakárne, kde sme našu ospalú, nad naším návratom prekvapenú Talianku našli vystretú na lavici.

O pol hodiny sedeli sme zase vedno vo vozni. Ten istý spôsob čo posiaľ, dobré slovo a dobrý groš, zabezpečili nám pohodlnosť a samotu miesta až po samý Terst.

Môj pôvodný plán bol, že v Poličanoch (Pöltsach) zanecháme železnicu, stade navštívime veľké kúpele, vlastne kyslú Rohič a stade prejdeme do Chorvátskej do Radoboja a tam navštívime môjho priateľa. Osud prekazil plán, môj priateľ odcestoval do kúpeľa Radegund, ležiaceho pri Štajerskom Hradci, a pragerhofskí bašibozuci pomútili smer mojej cesty. Nočnou hodinou sme sa teda viezli cez Slovinskú Bistricu (Windisch-Feistritz), Poličany, môj voľakedajší priechod z Viedne do Chorvátska, Ponigl, Sv. Georg, Store.

Zatým prešli sme mesto Cilli (Celje).

Cilli je sídlom niekdy mohutných grófov Cillských, nám známych z uhorskej histórie, v osudoch rodiny Hunyadiovskej. Cillský okres, ako župa, voľakedy v XV. storočí za istý čas prináležal k Chorvátsku.

Cilli je takže staré, Rimanmi a to cisárom Claudiom Tiberom založené mesto a nosilo meno: Claudia Celleja. Medzi r. 42 — 54 po Kristu sv. Maximilián, lorský biskup, štajerský patrón, bol tu ako mučeník usmrtený.

Za Celjom prešli sme Tüffer, Römerbad^[69] (Teplice Laské), Steinbrück, odtiaľ na brehu Sávy prešli sme stanice Chrastnik, Trifail, Zagor, prvú to obec v Krainsku, Savu, Littai, Kresnicu, Laze, Zaloh.

Ľubľana (Laibach) je hlavné mesto Krainska s 35.000 obyvateľmi. Toto mesto som na svojich priechodoch jeden jediný raz videl podvečer, ináč som ho vždy precestoval v noci. Polohu má peknú, výhľad na hole Triglav a Karavanky z ich južnej strany (Steiner-Alpen)^[70] je veľkolepý. Okolo Ľubľany sú rašeliny, a z tej príčiny stavanie železnice bolo spojené s náramnými ťažkosťami. Nesčíselné množstvo skál museli do základov voziť. Rovina, kadiaľ teraz siahajú rašeliny, bola pred vekmi v dobe predhistorickej zaplavená jazerom. Že tomu vskutku tak bolo, dokázalo sa asi pred piatimi rokmi. Keď totiž z okolitých hôr prekopávali cestu, našli kolové búdy a pod nimi rozličné nástroje a všakové iné zbytky, pošlé z ľudskej domácnosti, z tých dôb, keď ľudia pre bezpečnosť pred dravými zvermi a nepriateľmi obývali jazerá v domoch, vystavaných na koloch. Medzi Halstattským jazerom a Išlom vedie železnica po močiaroch, kde hlboko pod železnicou nachádzajú sa takéto koly a zbytky ľudskej dávnovekosti. Ľubľanská barina rozprestierala sa na 40.000 jutrách, z nej je už vyše polovice vysušené. Počiatok urobili r. 1780 pod Jozefom II.

Ľubľana (Lebljana a Ibljana) leží podľa Plinia na mieste starej Aemony, ktorá prináležala k Panónii a skade cez Petovium viedla cesta do Korutánska. Ptolemaios^[71] písal ju Emona, Antoninus Hemona, iní Hemuna a Hema; i bola vraj založená skrz Argonautov pod Jasonom asi r. 1260 — 1223 pred Kr. Asi 100 rokov pred Kr. zaujali ju Rimania. Roku 16 po Kr., teda dva roky pozdejšie než v Ptuji, vzbúrili sa tu légie — VIII., IX. a XV. Roku 51 po Kr. ustanovil tu sv. Hermagor, patriarcha aquilejský, biskupa. Roku 240 po Kr. cisár Maximinus Thrax rozboril zväčša Aemonu. Roku 388 cisár Theodosius, ktorý, ako sme už pripomenuli, porazil pri Ptuji vojská Marcellina, brata proticisára Maxima, držal slávny vjazd do Aemony. Roku 400 ležal táborom pri Aemone Alarich; roku 452 rozboril ju Atila. R. 554 okrášlil a opevnil ju Narses.^[72] Roku 900 poplienili ju Maďari, keď tadiaľto tiahli na talianske makaróny. Roku 1210 mal tu Bernard, korutánsky vojvoda, peňažnicu. R. 1270 dobyl Ľubľanu Otakar Český^[73] po trojdňovom obliehaní. Cisár Fridrich založil tu r. 1463 nové biskupstvo, pretože staré už r. 860 zaniklo s Osvaldom, biskupom Karantánie. Roku 1515 obliehali Ľubľanu odbojní sedliaci a r. 1584 Turci, ale márne. R. 1797, 1805, 1806 a 1809 vzali ju Francúzi. Od roku 1809 do 1813 bola sídlom francúzskeho guvernéra ilýrskych provincií. Roku 1821 odbýval sa v Ľubľane známy ľubľanský sjazd.^[74]

Pri Ľubľane tečie potok toho istého mena, ktorý berie do seba Bistrú, Brevenicu, Išču, Ľubľanicu a Gradašicu. Hneď na svojom začiatku pri Vrchniku je Ľubľana splavná a v predslovanskej dobe sa menovala Nauportus. Ba či to nie tá istá voda, čo pri stanici Sv. Petra vychodí a pod menom Pojk vteká do jaskyne Postojnej a hneď mlyn a pílu ženúc zase po krátkom behu mizne južne od Lojču? Ľahko, že tomu tak, lebo celý Kars je jaskyňami preborený, o čom sa ešte i tak pozdejšie zmienime.

V Ľubľane vstúpil na náš vlak, vracajúc sa z Viedne, môj veľactený priateľ Karol Kuzmány bez toho, že by sme to boli tušili, a vezúc sa s nami, vystúpil v Terste mimo nášho vedomia. Pretože sme boli ospalí, videli sme málo alebo nič z celej túry od Pragerhofu až pred Postojnu.

Za Ľubľanou prešli sme stanicu Fraňovu Ves, Lojč a Rakek. Už pri Fraňovej Vsi vystupuje železnica do Karsu.

Za Rakekom začalo sa brieždiť, deň s nocou zápasiť a moje mihalnice sa dvíhať, nadol hmlový neurčitý výhľad natoľko dopúšťal posúdiť, že sa nachodíme na horách; blízo železnice v tmavších ťahoch zjavovali sa skupiny ihličnatých stromov. Javný krajobraz mimo tušenia oko si ešte utvoriť nemohlo. Moja zvedavosť striasla mi z viečok sen, i stál som na pozore, utierajúc rosou zabehnuté okno ručníkom. A čím ďalej, tým určitejšie vychodili predmety z raňajšieho šera. A napravo nás, v diaľke asi polhodiny, v blízkosti mierneho kopca svietili sa domy mesta Postojnej (Adelsberg). Na kopci zjavili sa zbytky neveľkého hradu.

Mesto Postojná, ale vlastne spomenutý kopec, je široko-ďaleko známy pre v ňom ukrytú velikánsku jaskyňu. Keby nás bašibozuci z Pragerhofu neboli vydurili, mali sme túto jaskyňu navštíviť. Ja som ju pred dvadsiatimi rokmi navštívil; ale presvedčený som, že by ma bola i teraz zaujímala.

Podám tu krátky opis mojej vtedajšej návštevy. Pred návštevou musí sa cestovateľ hlásiť u správy a zložiť taxu. Jej osvietenie je malé, veľké a najväčšie. My sme vtedy boli štyria, žiadali sme stredné osvetlenie a platili sme, ak sa nemýlim, každý 3 zlaté. Neďaleko vchodu tečie spomenutý potok cez jaskyňu tichým, ale dosť širokým a hlbokým tokom. Na druhú stranu prechodilo sa člnkom a tam potom vystupovalo sa kresaným chodníkom hore k otvoru. Predtým jaskyňa bývala známa len po toto okno, keď okno rozstrieľali, prišli náhodou do dlhých, všakovak sa rozvetvujúcich chodieb. Týmto otvorom sme prešli i my. I prišli sme do veľkej, priestrannej, hlinou rovno dláždenej dvorany. Je tam i prirodzený chór, kredence atď., a tam raz za rok vydržiava krainský ľud zblízka i zďaleka, tuším na sviatok patróna sv. Hermagora, národnú slávnosť s hudbou, tancom a hodami, kde sa tisíce ľudu hlboko pod zemou veselí. My sme sa tri hodiny motali sem-tam, kým sme von vyšli. V tejto jaskyni nachádzajú sa slepé jaštery istého druhu a telovej farby, pod menom Proteus auguincus, ktoré v každom múzeu sú zastúpené. Okrem týchto nachodia sa v týchto vlhkých tmavých podzemných dierach všakové temné chrobáky.

Za Postojnou nasledujú stanice Prestranek a Sv. Peter. Na severozápade v slnečnej žiare sa pýrila vysoká hora Nanos, i Kars už ohrievalo slniečko; a ten Kars, ach, je to divný kraj! Kars, vlastne Krast alebo Chrasť, nie chorvátsky chrast (dub), ale v slovenskom zmysle — má ozaj podobu chrasti, takrečenej hampury na ľudskej tvári. Sú tu doliny a nesčíselné vrchy všakovej podoby, objemu a výšky! A všetko to zo šedivého vápna, zväčša holé, sčiastky malou šticatou trávou lemované a kde-tu vídať skrpatený strom. Vody veľmi poriedko. Vápennák Chrastu je jaskovitý; preto voda vteká dnu do útrob a dakedy ďaleko pod morom vychodí najavo. V nespočetnom množstve na míle a míle rozťahujú sa od Gorice po brehy polostrova Morea nálevníky (pingy), priepadiská jaskýň, alebo vidíš sa ťahať úzke dolinky so strmými brehmi, ktoré značia beh prepadnutých potokov. V týchto nálevníkoch a dolinkách nazbiera sa prach, smeti, zem, vteká dažďová voda a tam, ale takmer len tam, vidieť bujné rastlinstvo podľa toho, ako jestvujú podmienky, potrebné na vzrast. Pri špeciálnom opise interesantného, hoci smutného a unujúceho zjavu ďalej sa baviť nebudem. Už som ho raz opísal na inom mieste.

Železnica križuje dakoľko ráz cestu, s ktorou zase sa zíde; rozumie sa, že pri toľkých dolinách a vrchoch musí prejsť i veľa jaskov a násypov. Sú tu vystavané i ohromné ploty a ohrady, aby chránili železnicu pred snehovými závejmi a pred bórou. Lebo, i keď Chrast na južnom svahu rodí víno a olivy, predsa tu bóra, severný vietor, z tirolských a karavankových velikášov i snehu navláči. Kontrast medzi teplotou a zimou býva tu veľmi citlivý a vetry tu ležia táborom.

Na ukážku, akú garazdu Chrastom vetry robia, nech slúži tá okolnosť, že pred dakoľkými rokmi víchor z násypu do mora strepal vlak, letiaci z Rijeky do Terstu!

Pôda Chrastu zriedka je zápolistá; jeho vápennáky sú obyčajne lebo v roztrúsených, alebo v kopených, rôznej veľkosti mrvoch. Strakatá jednotvárnosť! Hlavný charakter Chrastu je tá okolnosť, že na ňom nikde nevidíš účinky pluhu. Chrast a pluh sú veľmi sebe odporné pojmy.

Čím ďalej sa blížiš juhozápadným smerom k jadranským brehom, tým viac pozoruje oko tvoje medzi hranatými skalami na príhodných vŕškoch pozorovacie vežičky, pozostatky to dávnych, zväčša rímskych dôb, stavané proti návalom barbarov, ktoré však ďalším podmaňovaním severných národov boli vždy ďalej a ďalej na sever postrkované.

Za Sv. Petrom nasleduje Horný Lesec, potom Divaca, ako vidno osady číro slovanských mien, Slovincami obývané, ktorí však vládzu i talianskym jazykom. Okrem tých nachodia sa v okolí: Storje, Samarje, Podbrežje, Povjer, Tabor, Orleik, Lipica, Trebič, Gabrovica atď. Za Divacou vidí pozorovateľ na severozápade vypínať sa 10.000 stôp vysoký Triglav, ktorému som sa pozdejšie bližšie z korutánskej doliny Gaili prizeral od chrbta na hlavu. Je to hŕbka o 2000 stôp vyššia ako naša Lomnická. No a to je tiež pekná hrudka. Pri Divaci nachodia sa tiež, hoci od Postojnej menej pekné, ale predsa interesantné jaskyne St. Kanzianske.

Nasleduje Sessana a Prosjeka. Pri Sessane križuje železnica hradskú cestu, ktorá sa tu na blízky, nad Terstom panujúci vysoký vrch Občinu poberá. Nám oproti z toho skalnatého mora rozmrvených vápennákov čnie do neba okrúhla, ďaleko viditeľná veža; má to byť veža, vystavaná nad vodovodom vedúcim do Terstu. Čím bližšie k Terstu, tým krajšie zjavujú sa letohrádky obyvateľov Terstu. Všetko to už byty nízkymi krovmi a celým zovňajškom podnebiu primerané, od našich odchodné. Že letohrádky? To veru každému nápadné sa zdá byť, lebo radšej v lete bývať budem tam dolu pri mori v Terste, ako na týchto tak málo poetických chrastavých výšinách. Nuž ale človek už raz obľubuje si rozmanitosť, a čo to hneď je horšie, keď to len nie je povšedné.

Do očú padá v Sessane pekný, múrom obohnaný a brečtanom husto porastený hrádok. Tento skvostný byt patrí merníkovi, ktorý si ho železnicou, ním z Ľubľany do Terstu stavanou, vyvozil. Veru vskutku utvoril raj na tých bledých skalách a krásne hrozno len sa tak holengalo okolo neho.

Po krátkom behu došli sme do Nabreziny.

Šesť minút pred raňajšou siedmou sme došli a o osemnásť minút sme išli ďalej. Medzitým pred nami pohol sa vlak do Udine a Benátok, lebo sa tu železnica rozuteká do Terstu naľavo, do Benátok napravo.

A tu lúčila sa naša stará pani spolucestovateľka, Elisa Bresciani, s veľkým strachom, lebo vždy opakovala a obávala sa o svoju batožinu, ktorá bola ináč odovzdaná a dobre opatrená. Uisťovanie, tešenie málo platilo; ona sa len vždy a vždy obzerala za batožinou ako zajac za kapustou. Konečne ju konduktor, keď už odcengali, dlaňou pomaly síce, ale určite vtlačil do vozňa. A šuch, jedno pokynutie — a tašla do svojho rodného, dávno nevideného Trevisa, nami pravdepodobne ostatný raz videná.

Dakoľko menšín od stanice nabrezinskej porozdvojí sa železnica na brehu ešte nevídaného mora, i nasledujú preborené priekopy. V tých priekopách sú štrbiny a týmito štrbinami po prvé vidíš — more.

Aký to krásny, vyžiadaný pohľad! A ešte pre toho, čo ho po prvý raz uzrie! Ten cit tvrdo opísať.

Hlboko pod tebou leží tá, len nebom končiaca sa zelenkastá rovina, a na nej sem-tam sa pohybujú biele lode. Zľava brehy istrijské tratia sa na juh za Capo d’Istriou.

V zátoke naľavo rozprestiera sa v polokruhu mohutný, veselý, živý Terst.

Strmý breh nabrezinský od železnice dolu po samé čľapkajúce more je vysadený révami nanajvýš červeného vína, potom olivami, broskyňami, hruškami; od železnice nahor vidieť tiež síce záhrady, ale pre strminu a skaly poredšie, na to miesto vidieť tu chrastiny dubové a iné, potom Carpinus orientalis,^[75] Asparagus orientalis^[76] atď. Železná dráha spúšťa sa a po samý Terst s malými výnimkami je výhľad voľný na morský a pomorský svet až niže Capo ď’Istrie na výbeh Punta Salvore.

Tam pod nami vyrastá na skalnom výbehu tak prirodzenou polohou, ako i ľudským umom ozdobený nevyrovnane pekný hrad Miramare, o ktorom sa zmienim pri pozdejšej návšteve z Terstu. Tu dívali sme sa mu na temä z výšky. Na železnici stanica Grignano, sklená a do zeme vložená, bola určená pre miramarských obyvateľov. Vnútorná úprava tejto stanice je tmavočervená. Podzemná chodba viedla dolu do parku a stade do hradu Miramare.

Voľakedy, kým tu mladý Maximilián so spanilou Charlottou trávili idylické časy, bolo tu hlučno, teraz je tiež pekne, ale — smutno. Prebehli sme i to. Ešte jeden jask, a našli sme sa vo veľkej terstskej kolesni o siedmej hodine štyridsaťosem minút ráno.

Veľa sa nás vyrojilo. Pred kolesňou čakali na hostí rozličných hostincov pohodlne pristrojené vozidlá, takrečené omnibusy. Chorvátska a talianska vrava sa striedali, pravdaže, prevažne talianska. Sadli sme do príslušného voza. Za nami asi ôsmi ruskí židia v dlhých kaftanoch, s dlhými brčkavými kečkami. Okrem členov vyvoleného národa boli sme len asi piati. Títo židia dochádzajú sem valne každý rok s cieľom skupovať veľké gardské citróny, ktoré v istých sviatočných dobách v Rusku predávajú za ťažký peniaz.

Mne z r. 1857 a 1864 konaných ciest známy bol hostinec Albergo de Sandwirth; tam som kázal zastať. Tak sa stalo. Ale keď sa tam vyhrnuli všetky tieto cibuľové kaftany, zastal som, čo robiť. A keď mi môj oprotník Viedenčan odporúčal „Hotel Garni“ na Piazza Grande, zaviezli sme sa ta. Na druhom poschodí dostali sme elegantnú izbu s výhľadom na krásne námestie pred mestským domom a naľavo na široký prístav. Cena pre tri osoby pomerne veľmi mierna — 3 zlaté na deň.

Ponajprv sme sa umyli, uhladili, preobliekli, potom som viedol mojich na námestie pred našimi oblokmi, kde ich očiam otvorilo sa posiaľ nevídané múzeum, trhovište na ryby, zeleniny a ovocinu. Opísať tie všakové ryby, raky, slimáky a kadejaké, na pohľad nepriam chutné morské potvory, trvalo by pridlho. To sa hemží, škraboce, plazí a šuchoce. Veľké kusiská rýb pretínajú topormi. Okrem očú cíti nos i uši, to jest nešeredný krik rybárov, predavačov, vychvaľujúcich spevavo svoj tovar, a rybací zvláštny pach, popravde smrad tohto oddielu. Ale akokoľvek, pre nás zemských — podtatranských — potkanov je to nadmieru zaujímavý špektákel.^[77] Druhú časť trhu zaujíma ovocina, zeleniny a kvetiny; i tu zase i nos, i oči majú skvelú pašu, nemenej i žalúdok. Za malú cenu naješ sa hrozna, dýň, broskýň, až si prstom dosiahneš. Ešte včera v Stolnom Belehrade (Fejérvár) sme prvé kyslé hrozno neľudsky draho platili, a tu — za 10 grajciarov pre tri osoby hrozno, ani Noe ho lepšie nejedol! A ako to vkusne majú uložené, a nadovšetko kvetiny! Tá najobyčajnejšia sedliačka — Cincarica — to tak umele poskladá, že to napodiv; ani to krajšie byť nemôže. Koše, stolíky, čo aká nádoba, tak je kvetmi, kytkami obložená, že na tom ani ten najprísnejší krásocitník vykritizovať nič nie je vstave. Zdá sa to byť ľudu vrodené, preto všade a vo všetkom toľký krásocit. — Z trhu Piazza Grande^[78] šli sme na breh prístavu Riva della Porta, tam sme mostom prekročili Canal Grande,^[79] ktorý sa do mesta až po (kostol) Chiesa St. Antonio Nuovo^[80] s nápisom „Divo Antonio Thaumaturgo“^[81] ulicou ťahá a lode na vykladanie a nakladanie ubytúva; je 200 siah dlhý, 18 stôp široký a 14 stôp hlboký. Teda nielen v prístave, ale i mestom sa plavia lode. Z brehu Riva della Porta vychodí viacero múraných výbežkov užších-širších do mora, ku ktorým pre pohodlnejšie oddávanie tovaru pristavujú lode. A bolo týchto lodí veľa, parných a plachtových, dlhý, dlhý rad a na nich tresk, plesk, krik, vrzgot, čulý bez dychu život. Len podajedny z ďalekej cesty prišlé a na dlhú cestu sa chystajúce lode stáli tiché, akoby vymreté, a okolo nich vresk a buchot ako v súdny deň. Nemyslím, že by človek v Terste sa mohol ponosovať na dlhú chvíľu. Čo inšej roboty nemá, nech vyjde na Molo St. Carlo a tam vidí neprestajnú premenu obrazov. Rozličné roboty, rozličné dochodiace alebo odchodiace kroje a reči. A to more, to nekonečné more, tá pekná, stará hlboká Adria, to všetko pokojne, aspoň na tento čas pokojne na sebe nesie.

Povedám, že je Molo St. Carlo veľmi zábavné. Nie je Molo St. Carlo široké, ale dlhé, a na jeho chrbte sa najviac ľudu ženie, tovaru váľa a vozí. Keď naň vyjdeš, dobre sa obzeraj, že ťa nebúšia; vodiči a vysvetľovatelia sa ti hneď ponúkajú. Veľká paroloď „Iris“ chystala sa práve do Alexandrie. Voly už boli tam. Ešte 200 okovov piva nakladali, ako i kopu kamenných ciev, dorábaných v Terste. To som naozaj ešte nevidel. Zvonku sú tie cievy štvorhranné, znútra diera, hladko dookola vŕtaná. Veľmi čisto a pekne robené. Na pokraji výbežku móla sme si sadli na lavicu, hľadiac na maják, na priplavujúce velebné lode, na Miramare, pod nami na čistú zelenkavú, ale asi na 8 metrov priezračnú vodu, na dne povaľujúce sa morské hviezdice, lastúry, slimáky, a tam, tam na západ proti Gorici od Nabreziny ďalej na vrchy Flič. Tam od ich vrcholov nad more ťahali sa chmáry; tu slnce, pálčivosť, a tam sa blýskalo. Raz sa blyslo a strela zletela prosto do hladiny morskej. Pravda, to bolo pár míľ ďaleko, ale veľmi interesantné. Na tomto móle vítali Tersťania peštianskych softov^[82] hnilými citrónmi, pomarančmi a smradľavými vajcami, keď niesli Abdul Kérimovi^[83] čestný meč, ktorý on pozdejšie za 25 frankov založil židovi. Chodením, videním, ale menovite horúčosťou zmorení poberali sme sa do hostinca oproti nášmu, nazvaného „Hotel Specchi“. V prízemí je kaviareň, na prvom poschodí elegantná jedáleň.

Po chutnom a nie drahom obede šli sme domov, kde sme nevyspatí síce a pre africkú pálčivosť za hodinu vydržiavali siestu. Potom sme sa motali bez istého cieľa. Bumlovali sme Corsom, najživšou, bohatými sklepmi vystrojenou ulicou. Šli sme ku Canalu Grande, kostolu sv. Antonia, neďaleko toho otvorený stál kostol pravoslávny, stavaný v tom najčistejšom slavianskom slohu, skvostne nadaný. Tichá pobožnosť, postava, habit obradujúceho bradatého popa, čistota, polomrak svätyne — všetko dovedna učinilo hlboký nábožný dojem. Gospodin pomiluj ny, modlili sa za bratov, stonajúcich v jarme. Kedy, kedy sa už domodlia za všetkých?

Na Rive della Porta opäť otvorený kostol východných kresťanov národnosti gréckej, kostol sv. Nikola. I tu odbavovala sa pobožnosť. Ľudu bolo viac, ale nie tá veleba, čistota a nekalený staviteľský vkus, čo tam v kostole pravoslávnom. — Putovali sme ulicami krížom-krážom, až sme prišli do Via St. Giovanni navštíviť nášho úprimného zemka a priateľa pána Karola Kuzmányho. Vrátnik nám oznámil, že ho nieto doma, ale že šiel len na poštu a vráti sa šmahom. Čakali sme ho chvíľu, keď vrátnik za ním pošiel a na pošte ho nenašiel, oddali sme mu navštívenku a pošli sme ďalej. Keby sme boli tušili, že sa s nami viezol od Ľubľany po Terst, neboli by sme sa museli hľadať. No ale však sme sa našli.

A zase sme sa oddali okamžitému prúdu, to jest kam nás oči niesli. Keď sme prešli Via del Corso, poza municipálny dom tesnými prekrižovanými starými uličkami — vicoli — cez Via St. Sebastiano, Via di Cavana, na Piazza Lipsia, hore vystupujúc pri Academia Nautica,^[84] tiahli sme prosto dovrchu, aby sme získali voľný výhľad ponad mesto. Via delli Armeni, strmá, široká, hore vyššie schodmi opatrená, obrúbená je utešenými letohradmi kupeckých terstských milionárov a takže premilenými záhradami. Vidieť tam velikánske stromiská pri všakových teplokrajových kroch. Jeden taký dvojposchodový letohrad bol odspodku hore stenami a krovom vôkol dookola obrastený brečtanom. Všade jemnosť a čistota.

Rodenej aristokracie má Terst veľmi málo, ale je tam veľa kupeckej aristokracie. Milionárov tam ako u nás drozdov. Ekvipáže, paláce všetko kupecké, a tuto v prízemí číry sklep, zásobnice, byrá a nepríjemný pach; kože, loj, olej, ryby atď., ale — peniaz!

Keď sme už hodný kus hore vystúpili, ulice začali pustnúť, domčeky sa nížiť, ľudia rednúť, vinohradné múry a poľné cesty ukazovať sa počali, a slnce si už v Adrii otlaky vymývalo. Aby sme nezamrkli, prešli sme Via St. Vito, St. Michelo, a tak strmými uličkami zišli sme popod Castello a popri Chiesa St. Maria Maggiore^[85] dolu zase na Corso. — Castello bolo stavané medzi r. 1508 — 1680.

Ej, tie strmé uličky. Tam krov jedného domu, pravda, krov plytký, siaha ku spodným oknám vyšného domu, a kameňmi dláždené ulice tak sú hladké, že sa po nich kĺžeš ako na ľadovici. Keby tam tak mrzlo ako u nás, Taliani by tam fárali hore znakom.

Priehľad sme nemali toľký a taký, ako sme úfali, ale sme videli predsa dosť ďaleko, a videli sme Terst i v jeho obielkach, nielen jeho žalúdok.

A keď nám takto quasi^[86] pod bradou Terst rozprestrený leží a my sa naň od chrbta prizeráme, chcem sa nakrátko na doplnenie jeho obrazu ohliadnuť tu i na jeho dejepis.

Terst ďalej siaha ako jeho história. Pôvodne, ako svedčia jeho meno a susedné výšiny Nabrezina, Občina a slovanské mená okolitých osád, bolo slovanské, čiže ako teraz znie: slovinské. Pozdejšie sa sčiastky zlatinčilo a premocou staliančilo. Keby Trsť pôvodne bol býval neslovanský, istotne boli by sa zachovali miestne mená terajších potomkov rímskych. Okolo r. 130 pred Kr. pripojená bola Istria s Terstom k ríši rímskej a tí ho pomenovali Tergestum. Za Vespasiana vojenskí osadníci vystavali tu amphitheatrum a vodovod, ktorých zbytky ešte poznať. Za čias cisára Theodoricha^[87] a Dagoberta,^[88] nie ako udávajú nemeckí kronikári, Slovania valili sa od severu z Lužitan a Sarmácie na juh, lež Vendi týchto krajov a v okolí Karavaniek, Štajerska, Norika, Panónska bývajúci tlačili Nemcov do západného Tirolska a Helvécie, kde bývali dlhé časy predhistoricky, potom Gótmi vypudení, ako to dokazujú až vyše Lienzu pod Grossglocknerom zachované mená: Pasterce, Vindis Matrein, Pusterthal atď. Veľmi plodné pradávne roľnícke plemä slovanské oveľa ďalej siahalo, ako ho teraz skutočne nachádzame, a bolo ako teraz vždy predmetom strachu, závisti a utlačovania — kde sa dalo — cudzích národností. Tak teda po rozpadnutí rímskej ríše prechádzal Terst z jednej ruky do druhej: Byzantíncov, Longobardov, Gótov a Frankov. Susedné slovanské kniežatá, ako i ďalekí Arabi, a menovite Benátčania sa oň uháňali. Od r. 949 bol samostatným, keď si vykúpil slobodu od aquilejského biskupa. Ale netrúfajúc odolať nepriateľom, oddal sa r. 1382 pod ochranu rakúskeho arcivojvodu Leopolda Pobožného. Karol VI. vyhlásil prístav za slobodný. Od r. 1797 — 1814 bolo mesto v držaní francúzskom, od r. 1818 patrilo k nemeckému Bundu. Pod panstvom francúzskym býval vo vile ešte teraz zachovanej Jeromé Bonaparte,^[89] ako i Murat I.^[90] Jozef Fouché, vojvoda z Otranto, policajný minister Napoleona I., leží pred hlavným chrámom pochovaný, zomrel r. 1820. Arco di Riccardo má byť tiež historické meno, tam že bol chytený Richard Levie Srdce, kráľ anglický, z Palestíny sa navracajúci, ktorý potom v Dürrensteine v Rakúsku vysedel a stade uvrzol. A to za to, že šiel brániť kresťanov proti Turkom. Nič nového pod slncom. Medzitým Arco di Riccardo má byť pozostatok rímskej architektúry.

Najviac starožitností vidieť v hlavnom chráme St. Guistino a jeho susedstve, v múzeu starožitností.

Mesto Terst číta vyše 70.000, s okolím (territorio) 120.000 obyvateľov.

Už hodne mrkalo, keď sme sa navrátili na Piazza Grande. Tu vábení veľkými výkrikmi a tlupami ľudu, zašli sme na breh, za malý verejný park; tam práve z Grécka dovezené dyne na veľké kopy vykladali a svoj tovar obvyklým krikľavým spôsobom svetu ohlasovali. Dal som sa i ja do kúpy a sám predavač vybral mi za desať karantanov (grajciare) jeden kus. Ale môžem povedať smelo, že som nikdy za môjho života lepšiu dyňu nejedol. Ale sme ju vzdor jej vyhľadanej dobrote nedojedli, lebo výtečného lacného ovocia a sladoľadu sme toľko mali a užívali, že sme všetko premôcť nevládali. Už hrušky, ale menovite jablká nemajú chuť čo u nás, keď sa dobre vydaria a dobré sorty, ale hrozno, broskyne sú delikátne.

Doma sme sa čo možno pohodlne pripravili a do otvorených okien poopierali. Ale postojte, čo to? Očakávalo nás nevšedné prekvapenie.

Na námestí pod našimi oblokmi, akoby čarovným prútom hnané, kapali šiatre a predavači sa rozutekali. Čisté námestie stálo ako sála, trhovisko plnilo sa a plnilo ľudom, čosi kremobyčajného očakávajúcim. Nastal huk a živá vrava. Socha Karola VI., studňa, veľké, pražským podobné kandelábre, sprava municipiálna kasa, veľké hodiny krásneho cvengu, to všetko bolo čo najskvelejšie osvietené. Naproti Caffé Specchi, na prvom poschodí hostinec, na druhom nemecký spolok „Schiller“, všetko sa jasalo. Pred Caffé Specchi stála parádne vystrojená vojenská banda. Vľavo v prístave, blízo ako i v ďalšej hladine mora trepotali na nespočetných lodiach vlajky vo veľkej paráde, osvetlené ďalekou polokruhovou čiarou mimo pobrežnej cesty až po Miramare, a hore starou hradskou až po hostinec na vrchu Občina mihali sa svetlá. Krásny mesiac podpaľoval more, more tiché, ach, bol to za pohľad! Srdce i plakať, i smiať sa chcelo. Veleba prírody a krása umu, a v tom rozpoložení, v tichej námorskej noci hrala vojenská hudba! — Myslite si ten príjemný pôžitok.

Bolo to 17. augusta, teda predvečer menín cisára-kráľa, panovníka. Nebo i zem v krásnej harmónii. Neznám, či kde krajšie vypadla táto slávnosť, ale pochybujem.

Ako nám už prvý mráz nadšenia z chrbta odbehol, klope ktosi na dvere.

Tu náš Karol! Starí kamaráti, míľami zeme a vôd delení, srdcami spojení sa už hrdúsili. Čas ubehával otázkami a striedavými odpoveďami milým, ale rýchlym spôsobom. V pozdnú večernú hodinu, keď sa ľud na námestí už bol rozbehol, hudba zamĺkla a príjemný cveng susedných hodín mestského domu jedenástu odbil, sme sa lúčili, ale nie prv, kým sme si neustálili program nášho ďalšieho tunajšieho pobytu.

18. augusta spali sme krátko, ale spali sme dobre. Ráno sme sa prebudili včas. Bolo krásne jasno a z mora poťahoval chladný vánok otvoreným oknom, opravdu luxusný pôžitok. Po siedmej zbehli sme pred kaviareň Specchi, kde stolce boli ešte v tieni a stolíky takmer do pol námestia rozostavené. Hostí bolo veľa, však mala byť paráda na úctu Jeho Veličenstva. Všakového druhu námorní dôstojníci v rovnošate popíjali ľadovú kávu a na prsiach holengali sa im rozličné hviezdy. Množstvo týchto planét rôznych farieb, podôb a veľkostí mi bolo nápadné. Náš priateľ označil nám ich ako tuniské, tripolské a toho druhu africké, obyčajne ľahko, ako v Uhrách medžidie, zaslúžené rady. Sviatočne odený ľud sa už hemžil a o krátky čas stúpalo s veliteľmi na čele radové vojsko, delostrelectvo, krajinská obrana atď. Ale práve v ten čas, keď slávnosť mala sa započínať, náš vodič Karol, ktorému sme sa telom i dušou do milosti oddali, velil k odchodu.

Kam sme sa pobrali, počujete hneď. Parádu, akých sme už i tak dosť videli, sme opustili, aby sme mohli čosi nevídaného vidieť a zakúsiť. Teda poďme. Na Riva dei Pescatori^[91] sme sadli na malý biely parník, majetok rakúskeho Lloydu. Zaplatili sme za osobu po 40 grajciarov, zapískal stroj a frišký plavec pustil sa v more. Mali sme zatiahnuté plachty, bolo nám obstojne chladno. Zľava obišli sme vojenskú plaviareň, pri nej maják (svetláreň), ktoré dve veci pozdejšie opíšem, potom okolo Riva St. Andrea a mali sme krásny výhľad na sever na Nabrezinu, Miramare, Občinu, Terst, Castello, pred nami krásne, stromami a vinohradmi posiate pobrežie St. Andrea, Servola, Saba, Bicman, Dolina, Plavia, zátoku Muggia, na kopci vilu kniežaťa z Toskány, kostol Nikolaja, napravo k západu a juhu nepriehľadné hladké more, výbežok St. Giorgio a ďalej dolu výbežok Salvore za Capo d’Istriou. — Muggia, tie rumy tam hore, z ktorých už len kostol sv. Nikolaja čnie, bolo opevnené, morskými lúpežníkmi obývané hniezdo. Boli smelí, ale okoliu hrozní, a ak kupectvo chcelo prejsť, muselo sa vykúpiť. Konečne v XV. storočí rozhnevaní silní Benátčania s mestami Hanseatmi,^[92] ktorí kupectvom až hen sem zasahovali, spojení ich napadli, premohli, potĺkli a ich pevný úkryt rozváľali, ani sa od tých čias viacej nezdvihol.

Keď sme v polkruhu zakrútili, hnali sme do zátoky. Už zďaleka sme na južnom brehu Muggie videli akúsi velikánsku opachu. Podobala sa červenému kostolu, opletenému lešením. Tá mamuna ohromná je obrnená c. k. loď „Tegetthoff“, ktorej sme sa vlastne vybrali spraviť vizitu. Že je to velikánske dielo, uvidíte hneď z jeho rozmerov. — Ako sme sa blížili k cieľu, prešli sme popri krásnej, štíhlej, malej anglickej jachte (loďke), ktorej parný komín nečnel rovno nahor, ale bol nabok skrivený, podistým preto, aby dym žltkasto-biele plachty nezašpinil. Táto jachta je majetkom istého súkromného Angličana, ktorý so ženou a deťmi cestuje po celom svete podľa svojej vôle z prístavu na prístav, na lodi býva, je a pije. Ten sa veru zrodil skorej za žabu než za človeka. Tam stála i loď kniežaťa z Toskány, ktorá svojho, na Baleárskych ostrovoch zomretého tajomníka N. Výborného, rodeného Čecha, doviezla do Európy.

Tamtiež stála osamote, akoby sa jej bolo zívalo, neveľká paroloď, kúpená od Rusov na vojenskú službu na Dunaji, ale ona sa pre nastalé turecké prekážky na určené miesto dostať nemohla.

Pred nami je dok, kde lode naprávajú, a dielňa, kde lode stavajú, s dlhými staviskami, strojárňami a všetkými parhámami, čo k tomu patrí. Videl som železné strojárne v Banáte, v Rešici, pod Brezovím, v Hronci, na peštianskej, viedenskej atď. stanici, v Štajerskej, Sliezsku atď., ale tak rozsiahle som nevidel nikde. To ma veru prekvapilo.

Najprv sme obzerali dok. Potom spomenutú kazematovú loď Tegetthoff a stade sme prešli do dielní a strojární, patriacich k tomu.

Pri doku nakopené boli brvná stromov teplých amerických krajov, čo sú na budovanie lodí súce pre svoju zvláštnu spôsobnosť. Videl som tiež ležať nahotovené železné, pri spodku končité trubice, hotovené z pevného plechu. Tie sa v plytkom mori pred prístavom vbijú do dna; kde to potreba vyžaduje, zbijú sa dovedna i viac a stiahnu sa obručami spolu. Tieto koly, čiže trubice slúžia lodiam miesto kotvy na udržanie sa na pohodlnom, od brehu kus oddialenom mieste. Sú, pravda, hrubo zafarbené, ale myslím, že slaná morská voda, ktorá sa vôbec oproti železu nepriateľsky chová, i tieto cievy pohryzie — čo sa, pravda, hneď nestane.

A tak pristúpili sme ku samému doku. Dok je záliv, kde sa lode naprávajú. Vyzerá a deje sa to takto. Loď, ktorá sa má napraviť, vplaví do zálivu pozdĺž neho a zastane na jeho konci. Druhá k tomu pripravená loď plaví za ňou až na isté vyznačené miesto, tam sa zvrtne priečkou, takže pysk a zadná časť jej sadnú do zárezu (falcu), jestvujúceho v oboch brehoch zálivu; táto priečna loď, predstavujúc teraz zápravu a oddeľujúc tú druhú loď tam vnútri od mora, začne z priestoru, kde stojí loď zatvorená na nápravu, vodu parostrojom do seba vpíjať, čiže pumpovať. Tým sa ťaží a sadá zárezom, dolu v zátvore voda sa míňa a obe lode klesnú. Keď je loď plná vodou a sedí naspodku, zbývajúcu vodu v priečinku, čiže v zátvore pumpuje von do zálivu, kým priečinok neostane suchý a druhá loď tiež nesadne na dno. Poškodenú loď na dne sadnutú potom pohodlne odvrchu dospodku môžu naprávať. Ak je loď už napravená, strojná loď, čiže prvej spomenutá záprava začne parostrojom nahltanú vodu z brucha von do zálivu vydávať; tým obľahčená vystupuje vo falcoch na povrch, tým činom ale popod ňu tisne sa morská voda do priestoru, kde reparovaná loď stojí, táto sa dvíha atď. Keď je priestor celkom zaplnený, zápravná loď vyplaviac von z cesty vystúpi, a reparovaná loď švihá občerstvená z doku von.

Práve vtedy, keď sme tam boli, sedela zápravná loď ako kvočka priekom zálivu a v priestore asi 4 — 5 siah hlbokom sedela americká loď. Robotníci obíjali jej brucho novým plechom a robili šramot po jej koži len milá vec.

Ak som si dobre zapamätal, platí majiteľ lode vlastníkovi doku za jeden deň ubytovania 200 zlatých v zlate. V troch-štyroch dňoch loď bola na nohách — či na vode. Nuž ale je to pekné prepitné.

A teraz na pospas blížili sme sa k tej ohave. K tomu Tegetthoffu! Tento nesmierny železný bruchaj, veľký ako hodný kostol, stojí v povetrí podopretý celým lesom brvien a klátov. Vôkol neho sú lešenia, stupky, rebríky, chodníky. Popod brucho mu voľno prejsť. Všetok je červenou farbou zamazaný. Keď som mu pod bruchom zastal a na tú ohromujúcu železnú škrupinu hore pozrel, nuž ma mráz prejal. Bože, reku, ak by sa to teraz spustilo, tých pol druha stotisíc centov železa, neostalo by z nás ani toľko ako z blchy pod nechtom.

Ale budete mať pochop o tom velikášovi, keď vám láskavosťou pána Karola Kuzmányho rozpovedané dáta prednesiem. Zo strany štátu, to jest námorného veliteľstva, vedie on dozorstvo a správu Tegetthoffa. Nuž teda:

Tegetthoff (Sr. Majestät Casemattschiff)^[93] je dlhý nad vodou 276 stôp 8 palcov, široký 60 stôp 6 palcov. Šírosť delovej kazematy 68 stôp 7 palcov. Hĺbka lodného priestoru 33 stôp 6 palcov. Najhlbšie sadne do vody 28 stôp 8 palcov. Úplná váha vystrojenej lode je 7390 ton, čiže 147.800 centov. Váha samého, to jest jeho prázdneho železného tela 2255 ton, čiže 25.100 centov.

Stroj má byť po mene o sile 1200 koní, ale v skutočnosti 800 koní. Priemer cylindra 125 palcov, obeh behúňa (kolby) 51 palcov, priemer šróby 23 stôp 6 palcov, jej vystúpenia 24 stôp. Obrat šróby v menšine 70 ráz. Jej váha 21 ton. Hrúbka kľukovej valy 22 palcov. Priemer hlavnej parnej trubice 40 palcov. Prístroj na utvorenie pary pozostáva z 9 kotlov s 36 ohniskami, s 25.000 štvorcových stôp vykurovanej plochy a 3960 varocievami. Parný nátlak v kotloch 30 funtov asi na štvorcový palec. Dva komíny v priemere 8 stôp 6 palcov široké a nad kotlami 52 stôp vysoké. Stroj váži 1100 ton, čiže 22.000 centov. Zásoba uhlia má obsahovať 660 ton.

Delostrelectvo pozostáva zo 6 kusov dvanásťpalcových Kruppových diel z liatej ocele, 271 tonovej váhy, a 6 kusov osemklenbových diel (Bogenzuggeschütze). Zvlače (lafety) prvších vážia 11 ton. Jeden nábitok váži 450 funtov, k tomu prach 80 funtov! Úplne vystrojené delo s muníciou váži 62 ton. Súčet váhy celej artilérie s ručnou zbrojou a muníciou 403 ton.

Posádka učiní 350 chlapov, a tí majú byť opatrení živnosťou na 9 týždňov a pitnou vodou na 4 týždne.

Brnenie pozostáva zo 142 plitní. Hrúbka tých plitní je 14 palcov a vážia spolu 2300 ton. Jedna štvorcová stopa takej štrnásťpalcovej plitne váži 560 funtov. Klince na pripevnenie tých plitní vážia 100 ton, jeden každý klin, 4 palce v priemere hrubý, váži bez matky a plytkej podlohy 160 funtov. Jedna plitňa váži vyše 295 centov. Je to hrozné kusisko krásne kovaného železa. Kto naše samokovy a valce videl, môže si tú opachu myslieť.

Sťažne budú tri ľahké.

Kormidlo a kotva budú riadené zvláštnym parným strojom, taktiež lodná striekačka.

Teleso lode je podľa takzvaného skliepkového spôsobu (Zellensysthem) hotovené, pozostávajúc z dvoch lodných škrupín. Z tých vonkajšia je hotovená zo železných plitní, vnútorná z bessemerskej ocele,^[94] ktoré kroz rebrá z uhlastého železa a oceľových plitní budú rozpiate. Priestor medzi týmito dvojnásobnými stenami je 4 — 51 stôp široký. Tieto dvojnásobné steny sú kroz spomenuté kolmé rebrá a vodorovné zväzky podelené na 76 vodoodporných skliepkov. Každá cela (skliepok) je jedna od druhej neodvislá a môže byť vodou napustená a zase osebe vyprázdnená.

Krom toho je veľký objem lode podľa jeho veľkej výšky predelený šiestimi vodoodpornými stenami na 7 veľkých oddielov. Priechod do nich z jedného do druhého priestoru je umožnený vodoodporne (hermeticky) zatvorenými dverami.

Keby teda konečne štrnásťpalcové železné boky lode boli preborené a 1 — 3 priestory vodou zaliate, ešte by zvyšné 6 — 4 priestory, kým vodu vypumpujú alebo inšia pomoc dôjde, udržali loď na vode.

Čo sa materiálu lodného telesa týka, tak uholné železá a bessemerské plitne napospol pochádzajú z našej monarchie.

Útrovy úplne vyhotovenej lode budú asi tieto:

1. Teleso lodné 2,000.000 zlatých; 2. stroje na palube vystavané 880.000 zlatých; 3. brnenie (Panzer) 1,400.000 zlatých (č. 1 a 2 vyhotovujú sa v tuzemsku, č. 3 v Anglicku); 4. pristrojenie brnenia na loď 300.000 zlatých; 5. artiléria (jedno kruppovské delo jedenásťpalcové 75.000 zlatých v zlate) 500.000 zlatých; 6. vystrojenie a pristrojenie 400.000 zlatých. — V okrúhlej sume s povahou rozdielu kurzu učiní 6,000.000 zlatých.

Ohromná suma, ozrutné dielo, ako ste z hore uvedených dát zrejme mohli vidieť. A toto dielo zverené je očiam a umu pána Karola Kuzmányho, syna slovenského národa, dôverou nášho mocnára a úctou druhých vyznačeného. Ale nechcem sa ďalej dotknúť jeho ctenej skromnosti.

Robotníci hemžili sa na lodi ako mravce na tekvici. Prali perlíkmi po tých bľachoch a plitnách; bol to huk a cvengot neslýchaný, len tak nám v ušiach pískalo. Slobodne v povetrí stojí, brucho veľké, železné, nuž takýto klavír veruže rezoníruje. A slnce tak pálilo, že by si človek na ním zohriatom železe ozaj dlaň bol popálil.

Plný divu zišiel som z opachy na zem, krútiac hlavou nad tým, že do 150.000 centov železa po vode bude plávať tak ako drevo, ako orechová škrupina. Hľa, a keby tak po jednej tie dvestodeväťdesiatpäťcentové plitne do mora púšťal, ako by to čľupkalo do spodku. Ale, čo fígeľ to groš — tu ale fígeľ, veľký fígeľ, šesť miliónov zlatých stojí; za to veru by vystaval kostol i v Mojtíne.

Potom nás zaviedol náš učený a vzdelaný sprievodca do dielní. Videl som banátske železodielne, hrončianske, brezovské, viedenské strojárne, ale to len z muchy noha proti týmto.

Tam sú hydraulické preše, v ktorých štrnásťpalcové a dvestodeväťdesiatpäťcentové plitne podľa potreby vyrovnávajú alebo zahýnajú. Už zodvihnúť ich vyžaduje silu, a kde ešte ich vystrieť alebo zohnúť. Tam sme prišli do dlhej miestnosti, máločo kratšej, ako bola sieň, známa vo výstave viedenskej pod menom „Maschinenhalle“.^[95] Tam stoja vo dvoch radoch početné vyhne. V druhej sieni sú parokovy. Všade hurt a buch. Videli sme práve, ako obíjali bľachovú trubicu. V nej bol vlezený chlapec, držal vnútri na švíku kladivo a zvonku na to isté miesto búšili dvaja chlapi veľkými kladivami, len sa tak rúra otriasala. Že v nej chlapca tiež dobre vyosievalo, to sa rozumie. Išli sme i do stolárskeho oddelenia, kde stroje hobľujú a pília. Ide to náramne chytro a veľmi dokonale. Chvíľku, čo tam stojíš, a už si zasypaný rezom a stružlinami.

Napokon sme vyšli do siene, kde skladajú vzorky, a do byra pána Kuzmányho, kde nám ukazoval vidy a náčrtky. Po stenách visia úhľadné vzorky všakového druhu vystavaných lodí. Medzi nimi korveta^[96] „Donau“,^[97] vystavaná ním samým podľa vlastného plánu. Loď to veľmi vkusná a štíhla, na 2400 ton s 13 dvaasedemdesiatfuntovými delami, 400 (1800) konskými silami a 350 mužmi. Zdvorilý priateľ daroval mi podarenú fotografiu tej korvety.

Kým sa s Muggiou rozlúčime, ešte hodlám dodať, že Tegetthoff už dva roky stavajú a ešte dva roky budú stavať. Ešte aspoň 4 metre bude vyšší, ako som ho videl, lebo paluba vtedy ešte nebola vyhotovená. Vtedy práve hurtovali v komore, kde budú stáť delá. Ak sa delovým oknom predsa nejako nepriateľské strelivo dostane do železnej komory, budeže sa to trepať o steny. Ale pre delovú obsluhu to nepríjemná vizita.

Plní obdivovania vrátili sme sa asi o desiatej hodine predpoludním nazad do Terstu. Vystúpili sme na breh, najali sme si fiaker a uháňali sme do Miramare.

Keď sme prešli za stanicu, tam sa dvíha železnica hore strmou Nabrezinou, ale cesta ťahá sa nad samým morom, rúbaná vodorovne do brehu. Miestami bola proti moru chránená múrom. More je tu veľmi plytké, dno všade vidno. A všade sa kúpali. Horúčosť hnala ľudí valne do morských vĺn. Popri ceste do brehu hore pekne bolo vidieť usadliny kriedového vápna v tenkých vrstvách. Nižšie rastliny boli zoškvarené; pre bylinára smutná potecha. Po asi polhodine dobehli sme do malej dolinky, vysypanej pieskom a vysadenej tieňavým stromovím. V príjemnom chládku, v malebnej polohe stál neveľký, ale poriadny hostinec. Tam zabočil a zastal náš fiaker. Zišli sme dolu a kráčali k bráne; tú nám otvoril akýsi lazzarone za pár karantánov, hodených mu do končitého širáka. Keď sme prešli vkusnú bránu, zjaví sa nám nevyrovnane pekný obraz, opravdivý raj. Sprava nad nami zápolie so všakovými baštami, pustovnicami, a všetko to husto porastené rozličnými teplokrajnými stromami a kríčkami. Tak asi to môže vyzerať v indických hájoch. Pred nami šíri sa tenkým morským štrkom vysypaná cesta, čiže chodník. Na povýšenej rovinke, na strmom brale nad samým morom stojí hrad Miramare v tupom trojhrane, obrúbený štvoruhlastými vežami zrkadlí sa v zelenej hladine Adrie. Ej, či je to krása! Pod hradom v malej zátoke medzi zápoľami hojdajú sa malé člnky. Na priestore pred hradom rozprestierajú sa krásne, živými kvetinami ozdobené hrady.

Stupkami vošli sme do predsiene. V povale nad hlavou visí vložené veľké akvárium; odspodku a odvrchu možno doň nazerať z prvého poschodia.

Miramarský hrad obýva dozorca. Ten nás a jedného tam prítomného Francúza povodil rýchlym krokom po skvelých komnatách v prízemí a na prvom poschodí. Všetko tak a na tom mieste stojí, ako ho nešťastný cisársky pár Max a Charlotta zanechali po svojom odchode do Mexika. Veľa, veľa by tam bolo opísať — ale na to by nestačilo miesto. Krásne a utešené je to všetko. Medzi početnými krajobrazmi a podobizňami, ako i historickými predstaveniami pripomeniem len veľký obraz, predstavujúci príchod mexickej deputácie, vítajúcej Maxa za svojho cisára. Boli sme i v komnate, kde cisársky pár spával; akoby dnes boli odtiaľ vytiahli, každá márna vec stojí na starom mieste. Postele jedna pri druhej, len matrace do valov skrútené ležali na posteľných príhlavkách. Pri tejto chyži je izbička, určená pre komornú, ktorej náradie bolo jednoduché. Výhľad z vrchných izieb, dá sa domyslieť, bol rajský. Prešli sme asi tridsať izieb, či všetky, to neznám.

V parku tie najčistejšie veci — pestré voňavé kvetiny, sochy, mramorové schody, palmy, vodoskoky, divotvorné stromy a stromky, kaméliový lesík, pozostávajúci z vyše tristo kusov, ktoré na svojom mieste i zimujú. — Ale horúčosť ani pod pyramídami. Bol som mokrý ako pudel. Zavesil som si kabát cez plece a tiahli sme voňavou atmosférou ako cez lekáreň do zelenej chodby, obrastenej rozličnými ťahavými zelinami, a bolo nám ako v dolni (štôlni) chladno a tieňavo, ba až mračno. Zase sme vyšli na svetlo do rotundy, kde rozostavené stáli pohodlné železné lavice. Pod nami v bazéne skákali zlaté ryby, za chrbtom čľapotala po skalách voda. Zľava sa vypínali ohromné cyprusy, medzi nimi plnokvetý Hibiscus.^[98] Ďalej za kružinou medzi citrónmi a pomarančami na kopci stojí krásny chrámec, obohnaný mriežkami, opatrený vežičkou, ale — zamknutý. Farbisté obloky sa ligotali v slnci ako oheň. Ponad košaté výparisté stromy more, za morom Terst, okolo nás ticho okrem vnadného vánku a tam dolu čľapotu vodoskokov. Hore, hore! Ďalej! Času nieto, a už som bol mokrý ako tamto Neptún. Po sem-tam motaní a obzeraní sa prišli sme ku skleníku — prázdnemu. Na čo by tu i bol v lete skleník, keď tu kamélie vonku prezimujú. Za skleníkom v idylickom úkryte medzi hustými smutnými vŕbami leží jazierko, na ňom ticho plávajú labute a iné vodné vtáky. V listoch utiahnutý lesný domček, bydlisko vtákov, pánov toho jazierka. A takýchto krásnych vecí tu veľa a veľa, a všetko vkusné, príjemné, idylické. A všetka zem na zúrodnenie týchto brál dovezená zďaleka po zemi a po mori. Korfu je vcelku krásny ostrov, a vila, v ktorej naša kráľovná Elizabeta voľakedy prebývala, je vzor krásy, ale Miramare je — predsa krajší. Umelectvo a vkus tu omnoho viac utvorili než tam.

A tento raj pre nespoľahlivú slávu Max zanechal a šiel ta ďaleko do záhuby.

Admirála arcikniežaťa Maxa tu veľmi ľúbili, a mal všetko, čo si srdce zažiadalo, no predsa šiel ta, aby on stratil život, ona rozum.^[99]

Keď tu býval s Charlottou, často olovrantúval alebo raňajkúval pred hradom medzi kvetinami a príchodzí hostia z Terstu, pospolitý ľud, boli vľúdne pripustení, bez toho, že by on bol býval mýlený. Voľno bolo každému sa prechádzať. Kto sa mu poklonil, vľúdne mu ďakoval.

Po jednej popoludní prišli sme nazad do Terstu. Navštívili sme pána Kuzmányho a tak v jeho spoločnosti a pána A. K., rodáka z B. Bystrice, poddôstojníka, obedovali sme v záhrade v talianskom hostinci. Či nám bolo, na brehu Adrie piatim Slovákom tak ďaleko od domu! Tak sme si besedovali akoby pod Urpínom alebo Sitnom.

Na čiernu kávu šli sme do Caffé Specchi, kde sa užije mnoho kávy, ale viac sladoľadu. Obľúbené je takzvané granito — miešanina bieloružového sladoľadu, a preto jeho meno granit (žula), ako i pre jeho podobu — nastolený, vysoko nakopený v tesnom poháriku, je dobrý a lacný.

V kaviarňach a vôbec na verejných miestach ako muchy obletujú hostí dievčatá s kytkami; či chceš, či nechceš, zdobí ťa kytkou a stojí alebo ticho obkračuje, kým kytku nevezmeš alebo krátko neodvrhneš. Rozumie sa, že tu ide o diškréciu.

Okolo piatej sadli sme na člnok a viezli sme sa do plavárne. Plaváreň je erárna, vojenská, ale daná do prenájmu s povinnosťami slobodných kúpeľov pre c. k. vojsko. Leží za Molom St. Teresa, opretá o maják. Má dve kúpeľnice — zrkadlá — pre chlapov a pre ženské búdky. Náš krajan, poddôstojník pán A. K., bol učiteľom plavby, a tak tu bol naším vodičom, čo on konal s veľkou ochotou. On s pánom Kuzmánym sa kúpal vo veľkej kúpeľnici, pretože je tri metre hlboká, ja — hoci kedysi pri peštianskom Lageršpitáli^[100] ako i vacovskom Füzesi krepký plavec — už dávno od plavárne odvyknutý, netrúfal som si sem, ale som prešiel do menšieho oddielu, kde mi voda siahala po pazuchy. Tu som sa skusoval v plávaní a išlo to, no, pravda, kus nemotorne, lebo keď otec Talian svojich dvoch synkov volal plávať a tí, ako sekera plávajúc, rukami nohami trepali a ja ústa som rozškľaboval, capli mi morskej vody do úst a tá mala veru planú chuť. — Voda mala teplotu 22°! Po chvíli vyliezol som von a na chodbe, držiac sa podľa druhých, načapoval som na misu zo suda tam vystaveného sladkej vody a vylial som si ju na hlavu, aby som z nej zmyl morskú soľ.

Keď sme sa rúče adjustírovali, pozerali sme, ako sa z vysokej trambulínovej dosky do hlbokého mora metali plávači. Pekné to, krkolomné skoky dolu temenom.

Vyšli sme na krov plavárne a vystúpili sme z neho mostíkom na múr ohradzujúci svetláreň. Tam stojí delo, kde sa podľa astronomických hodín dvanásta hodina oznamuje výstrelom. Prejdúc dvorec, vošli sme dnu do veže. Schody boli tmavé a tesné, len sme tak po stene hapkali. Prišli sme do vojenskej stanice, kde prebýval i náš mladý krajan ako plavársky majster. Bolo tam asi osem-desať postelí, rozostavených dookola v nízkej izbe pri malých hlbokých oblôčikoch. Stade sme ešte vyššie stúpali, a prišli sme do strážnikovej chyžky, preplnenej vlajkami námorských národov, a v priečinkoch uložené vlajky podobali sa židovskému sklepu. Stade sme kráčali ešte vyššie hore a prišli sme do samého lampáša, hermeticky zatvoreného sklom i železnými rámami. Ale to lampáš taký veľký ako neveľká izba, okrúhly, zvonku obohnaný galériou. Táto v sebe i tak úzka galéria bola zatarasená vlajkami — nemohli sme ju pohodlne celú obísť.

V lampáši práve zapaľovali kameňoolejové svetlo.^[101] Svetlo stojí a kepeň z blýskavého plechu okolo neho sa krúti, preto v noci zďaleka sa zdá, akoby sa oheň krútil, čo je pre lode, plávajúce v tme, na rozdiel od obyčajného plameňa, plápolajúceho dakde na brehu mora. Okolo lámp je sklený, hrubý, hlboko brúsený a svetlo živo odrážajúci aparát.

V lampáši je dobrý ďalekohľad. Zboku ale vyvesujú námorné znaky, aby mešťania videli, aké lode sa k nim blížia. Zľava vyvesené vlajky znamenajú plachtové, sprava parné lode, gule k tomu privesené znamenajú počet lodí.

Že je z tejto tridsaťmetrovej výšky na móle, vystrčenom do mora, výhľad znamenitý, rozumie sa samo sebou, a býva od cestujúcich pilne navštevovaný.

Ale ako to tu v čas búrky vyzerá! Keď som roku 1857 prvý raz bol tam hore, striekali vlny hromovsky okolo neho a vodu prehadzovalo ponad násyp, kde stáli vystavené delá.

Ostatne, toto dlhé, v Terste najdlhšie mólo, je stavané na čírych navozených a do mora pováľaných balvanoch; je to teda ľudskou rukou v mori utvorený kopec a na ňom stojí mólo a maják.

Teplo bolo, ticho bolo, mrkať začalo a tam severne Občina začala sa striebriť vychodiacim mesiacom, keď sme sa poberali domov. Sadli sme do gondoly a hajde domov. Ale nie domov, šli sme najprv večerať.

Prv, ako by sme boli zasadli k pivu, vošli sme do krížnych chodieb veľkého burzového staviska, kde sa nachodí i kasíno. Tam leží veľký počet zväčša zahraničných novín s obecenstvom výlučne kupeckým. Na šraglách, ako veľké evanjelium rozprestretá leží kniha, kde sa naznačujú prichádzajúce i odchádzajúce lode, s akým sú nákladom a skade sú. V tomto stavisku deje sa veľká finančná cirkulácia a mimo nej v priestrannej miestnosti cirkulujú poháre dobrého penavého, pravda, nie terstského piva.

Druhý deň ráno zišli sme sa zase v kaviarni degli Specchi. Sadli sme na tramvaj a viezli sme sa cez Riva della Porta, cez Torrente do Giardino Publico. Je to veľká krásna záhrada, čiže park, ale bolo tak teplo, že sme sa ťahali po tôňach ako hady. Obecenstva bolo málo.

Stromy sú rozmanité, južné. Nad záhradou čnie veža, kde vraj liali broky. Tam nablízku je i mestská nemocnica. Dlho sme sa tu nebavili a vrátiac sa, navštívili sme muzeálne zbierky a palác Revoltellov.

Tento palác je na dve poschodia. V prízemí, vystrojenom s nádherou, vystavené sú sochárske, rezbárske a maliarske umelecké diela. Sú to diela, patriace i k domu, i vystavené na predaj a obdivovanie, od cudzích a domácich umelcov. Nápadný mi bol medzi inším veľký nový obraz, ako som sa pozdejšie dozvedel, maľovaný výtečným Čechom v Paríži, Čermákom,^[102] vlastníctvo Strossmayera. Predstavuje výjav čiernohorsko-tureckej vojny, ako sa Čiernohorci po zápolistých neschodných cestách koňmo a pešo driapu a vlečú so sebou ranených vojakov. Biele vápeniny a pestrý kroj, rázne postavy a výrazné tváre vojakov urobili znamenitý dojem na obdivovateľov tohoto živého obrazu.

V schodových predsieňach prvého a druhého poschodia sú vystavené utešené symbolické mramorové sochy plavby a kupectva. To je predsieň. Akože to tam dnu vyzerá? Čo sa skvosu týka, náradie tohoto paláca prevyšuje krásnosťou a vzácnosťou ďaleko Miramare. Tu najmenšia vec, i ten klinec je drahý. Len jedno, pravda, už do očú bijúce, chcem uviesť na dôkaz vzácnosti; na druhom poschodí je na stolíku porcelánový kvetník, dielo francúzske, za 23.000 frankov, čiže 8120 zlatých r. č. Bolže by na lekvár!

Palác s náradím, tak ako stojí, poručil bezdetný Revoltella mestu Terstu. A toto všetko je odhadnuté na šesť miliónov zlatých r. č.

Nebude od veci, keď vám poviem, kto bol pán Revoltella. On bol mäsiarom, šťastlivými špekuláciami a kupectvom náramne zbohatol; tak v taliansko-francúzsko-rakúskej vojne bol dodavačom v ten čas, keď sa Einatten^[103] a Bruck^[104] boli zanožničili. Jemu sa nič nedokázalo, a bol osobou obľúbenou v najvyšších kruhoch.

Raz dával vo svojom, práve opísanom paláci skvelý ples, na ktorý došiel z Milána i sám arciknieža Max. Ale aby i menej zámožné k nemu povolané panie mohli nádherne vystúpiť, dal jednu veľkú sieň vystrojiť všetkými, na bál potrebnými ženskými hábami, kde sa panie mohli pripraviť; a keď sa jednej-druhej rozdrapila črievica, rukavica, mantila alebo stratil ručník, mohla si tu vybrať všetko, čo len potrebovala — zdarma a elegantné. Že stoly na to boli primerane opatrené, rozumie sa samo sebou. Bol ten chlapík persona grata,^[105] a kto má šesť miliónov, stane sa hneď i múdrym i — pekným.

V jeho salóne visí jeho vyholená podobizeň. Ale on sám už hnije. Sic transit vana mundi gloria.^[106]

Opustili sme nabobský palác a prešli sme obzerať neďalekú zbierku prírodnín.

Zbierka to nie veľká, nie početná, ale — menovite, čo sa týče lastúr, slimákov, rýb a zoophytov^[107] — dobre usporiadaná. Medzi lastúrami som videl pekné exempláre: Dolium gigas a Strombus gigas; z týchto posledných hotujú, ako som to videl v Benátkach, pekné šperky: náušnice, brošne atď.

Z rodu korálov som krajšie sotva ešte videl. Utešené polypy. Arga Emplectella ako tie najútlejšie perá: vysoké, biele, červené a fialkové.

V mineralogickom oddelení ma potešil pohľad na známe bylinové a chrobákové odtlačky radobojského slinca (Chorvátsko) z ložísk sirkovej rudy. V geologických zbierkach zočil som zastúpený trachyt našich banských miest. Teda starý známy.

Medzi cicavcami pamätná bola kasňa s múmiami. Boli to múmie, zakrútené v povojníkoch, s hieroglyfickými písmami, a vyobalené, drevené, maľované rakvy. Farby živé. Čiary rakvy priliehali črtkom mŕtvol. Mŕtvoly ako bábky z medovníka, lenže, pravda, čierne. Okrem toho boli vyložené i mumifikované hlavy. Oči čierne — otvorené, zuby biele — vycerené, koža suchá, ťahy dosť dobre zachované. Jedna hlava bola chlapcova, asi desaťročného, s červenými vlasmi ako plameň, nie na spôsob murínov (černochov); vlasy krátke kučeravé, ale rozčuchrané, čo sa divno vynímalo poťahom červenej farby k čiernej tvári.

Nasýtení vidinami, tašli sme si i žalúdok nasýtiť.

Náš priateľ zaviedol nás do jedálne, podľa mena i podľa variva talianskej. Bola to dlhá prízemná sieň ako dlhý a vysoký pitvor so sklepenou klenbou. Pozdĺž nej stáli stoly a naprostred siene otvorená kuchyňa. Nad ohniskom múraný kepeň, aby dym a výpar, majúc z ohniska voľný odchod, neroznášal sa po jedálni. Všetko dovedna čisté. Hostia posadali si pohodlne, to jest chlapi bez kabátov. Tak som urobil i ja, čo je v horúčosti veľkou poľahodou. Pred ohniskom stojí tabla, čiže púdľa, na nej sú rozložené všetky jedlá v surovom, ale vkusnom spôsobe. Tam si vyberieš a vyjednáš, čo chceš jesť, a vidíš, čo budeš jesť, v akom je spôsobe, a pred tvojimi očami ho varia, smažia, pripravujú, čo je, pravda, praktické. Jedli sme „rizoto“, to je ryžová polievka, ale bez polievky, vrchom nakopená drobkami mäsa. Potom sme jedli najviac ryby: branzino, barbon, tunno, znamenité jedlá, ale všetky pražené v oleji, ale tak fajnovom, že to od masla ani nerozoznať. Taliansky šalát a trpké, ale veľmi fajnovej chuti červené víno. Ceny mierne.

Popoludní vybrali sme sa na parník do Capo d’Istrie. — Dnes nás bolo na parníku veľa. Plavili sme v tom smere ako včera, pred zátokou Muggia dolu na juh.

Poniže Muggie boli sme upozornení na znaky pri brehu, kde nové lode bývajú skúmané na rýchlosť, ako vedia plaviť. Je to jednoduchý spôsob ako pri fiakroch, keď behajú ozávod.

Zátoka Capo d’Istrie je širšia a hlbšia od Muggie. — Asi o malú hodinu pristali sme pri Capo d’Istrii.

Kopar aleko Kopr (chorvátsky) má 9000 obyvateľov a je hlavné mesto Istrie. V dávnych vekoch sa volalo Aegida. Podmanené kroz cisára Justiniána volalo sa Justinopolis. Stalo sa mestom slobodným, hoci v X. storočí podmanili si ho Benátčania, v XIV. Janovčania (Genua) a r. 1478 zdrapili ho opäť Benátčania. Toto v krátkosti jeho história.

Mesto stojí v zátoke Valle Stagnano na ostrove, ktorý je spojený múraným mostom s pevninou. Vystúpili sme na mólo. Vystupujúc doprosta malou výšinkou, podávali sme sa stromoradím hore k ďaleko z mora videnému vysokému a širokému žltému palácu. Tento palác je kolegom toho paláca, ktorý som vlani videl v Ilave, v Trenčianskej župe; je to teda väznica, kde oplani niže piatich rokov odsúdení miesta nemajú. Múry sú silné, obloky až pod vysokú strechu, ak sa nemýlim na tretie poschodie, napospol mrežami opatrené. Drahé klenoty staviska sú strážené na všetky strany vojakmi. Skvelý, pekný dom, opatrený krásnym výhľadom do voľnej diaľky, koľkými z ľudskej spoločnosti vyvrhnutými elementmi obývaný; kdežto biedna otrhaná nízka chalupa ukrýva poctivé duše.

Popri tomto tajuplnom stavisku šli sme k Palazzo Publico^[108] — staré, z benátskej doby pochodiace mestské stavisko. Vyznačuje sa rezbárskou prácou a originálnym slohom, ktorý v pôvodine upomína na Palazzo Ducale^[109] v Benátkach. Kostol, ktorý stojí práve na mieste, kde sa skvel chrám Kybely, zvonku je povšedný, znútra sme ho nevideli. Práve sa ľudia sypali z neho, a tak sme mali príležitosť obzerať kroj a postavy Istrijcov.

Pred kostolom stál cukrár. Detí bolo plno okolo neho, ako múch okolo medu, a predával im porciu sladoľadu po novom grajciari. Lacnejší som tento tovar ešte predsa nevidel; pravda, že to bola porcia asi za náprstok.

Ulice sú krivé, úzke, mŕtve, obločnice na domoch pozatvárané. Z kanálov na všetky strany smrad. Domy čierne, starobylé napospol sú bez krovu, čím sa od našich budúnkov celkom líšia a celému mestu dodávajú druhú tvárnosť. Horúčosť bola taká veľká, že podvečer pri jednom ženskom kláštore, keď som dlaň oprel o stenu, pálila ma ako horúca pec. Prešli sme celé mesto krížom-krážom i dookola. Sú tam mnohé historicky pamätné staviská, ale klonia sa zväčša k úpadku. Vidno viac zašlú ako prítomnú slávu a významnosť.

Obzerali sme jednu, mne posiaľ neznámu manipuláciu vyparovania soli z morskej vody.

Sprava, to jest z južnej strany mesta, ťahá sa po druhý breh plytčinou úpust, čiže hať. Keď je prítok mora, vpustia vodu haťou dnu, načo hať zatvoria, zachlopenú vodu ponechajú slnečnému vplyvu na výpar. Na tom priestore sú podelené hrady ako v záhradách. Voda sa vypára a soľ biela sťa sneh svieti sa na hradách rozprestrená alebo pozberaná do hŕbok, ktorú ešte príde čistiť od primiešania. Morská soľ je veľmi biela, belšia ako naša zvánová.

Vyrábanie morskej soli dáva komorský erár privátnym do prenájmu a platí im od váhy. V Kopari takto vyrobená soľ obnáša do 560.000 centov. To je istá zlatá baňa, ku ktorej je len morská voda potrebná, a tej je dosť, i lúče slnca, tie už len tiež nechýbajú.

Tam na brehu tejto soloparne predávali okolití Chorváti, zovňajškom a krojom podobní našim zvolenským čipkárom, bravov. Keď som sa pýtal o ceny tej kvikompolérie, chodili za mnou, dlane otŕčali a nasilu mi ich chceli odpredať. Bol by že mi to býval deputát na moju ďalšiu taliansku cestu.

Šli sme do hostinca „U Radeckého“, kde sme jedli kurčatá vyprážané v oleji. Stoly stáli vo dvore v tieni jedného ohromného vínneho kra, roztiahnutého latkami nad hlavou hostí.

Prezerali, obzerali sme všetko, súkromné domy, dvory a záhrady. Vošli sme do jedného zovňajškom vynikajúceho domu. Rukoväť na bráne bola nápadne krásna, z liatiny hotovená, predstavujúc letiaceho génia. Tá rukoväť by zaslúžila holengať sa na prvšom paláci. Pitvor bol vysoký, opatrený v prvom poschodí na všetky strany galériou, z ktorej viedli dvere do komnát. Prostred pitvora visel veľký lampáš, aký zvykli mávať — podľa obrazov — starobenátske galeje. V budovisku, pravdaže, starom, pamätnom, nevideli a nepočuli sme živej duše. Bolo to istotne v dávnosti bývanie dákej patricijskej osoby.

Benátski velikáši, keď už svojim deťom vysokú hodnosť nemohli zaopatriť, poslali svojich synov do podmanených miest, kde zastupovali prvé miesta. Oni so sebou doniesli benátsku veľkomestskú nádheru, pýchu v kroji, bývaní a vo všetkom obcovaní, a preto vidíme v týchto expozitúrach mnohé napodobnenie benátskych obyčajov.

Už mrkalo, keď sme dokončili našu púť, nad väzením už voľný mesiac nakúkal do prístavu, lampy po meste už horeli a ryby po mori čľupkali, keď sme sa pohli nazad. Radostný večer, plavba ani v raji.

Obecenstva bolo hore, ledvaže sme sa mali kde usadiť, už bolo veselo, hlučno. Nôtili, len sa tak okolo koparskej zátoky rozložené viničné kopce ohlášali. I to by bolo ešte ušlo, lebo večer pri Capo d’Istrii bol pekný, i taliansky spev, pospolitá to cnosť talianskeho ľudu, bol krásny, ale krv nie je voda. Rozmarení pasažieri začali nám ponad hlavy fľaše — ani nie celky vyprázdnené — a poháre do tichých vĺn metať. Keď sa benátsky duca sobášil s Adriou, hodil do nej zlatý prsteň, Tersťan to vykoná s litrom vína. Predsa dačo gavalierskeho v ňom trčí: keď už piť nevládze, leje víno do vody; inde lejú vodu do vína.

Čím diaľ od brehu, tým rástol spev, ale — každej kázni amen. Jedna a práve primadona, ktorej gágor konkuroval s píšťalou parného stroja, naraz začala chrapotať. Škrtilo ju, kŕče či zrádnik ju začal lomcovať a gágorom jej vrčalo ako husi. Jej spolucestovatelia krútili sa okolo nej v klbku, treli ju a prelievali jej zahrdúsený hrtan červeným vínom, liekom to univerzálnym. Až pri samom Terste sa precítila.

Druhé ráno, to jest 20. augusta o šiestej hodine desiatich minútach sedeli sme už zase na železnici. Tou istou čiarou ako sem šli sme až na Nabrezinu a stadiaľ, opustiac čiaru Ľubľana — Pragerhof — Hradec — Viedeň, odlúčili sme sa železnicou Nabrezina — Cormons — Benátky na západ.

Z Nabreziny nížili sme sa dolu. I tu počiatkom vítal nás tou istou skalnatou mrvenicou Chrast, ako sme to už prvej opísali. Ale čím sme išli ďalej, tým sa nám ukazovali prívetivejšie a úrodnejšie kraje. Železnica bežala mimo hradskej na nízkom brehu mora. Zľava Adria, sprava vysoké vápenisté flyšové vrchy.^[110]

Pri St. Giovanne odchýlili sme sa od zátoky Monfalcone a dorazili sme na stanicu Monfalcone. Odtiaľto na juh asi dve míle leží Aquileja, Atilom rozbúrané mesto, Bonchi, Lagrado, Gradiška, Rubbia-Savogna. Sady, polia sú pilne obrábané; striedajú sa morušové sady, vinice, ovocné stromy, hrušky, broskyne, marulky, figy, kukurica a ryža. Bohaté, úhľadné obce, majere, hrady, vily a fabriky na hodváb, staviská na chovanie hodvábnych húseníc, to jedno za druhým púta pozornosť cestovateľa. Kanále, ohrady, všetko to v najprísnejšom poriadku, a ani na piaď zeme neostane nepoužitej, neobrobenej. Ľudnatosť týchto krajov je veľká. — Prišli sme na gorickú stanicu (Görz), vzdialenú od mesta asi štvrť hodiny. Gorica leží vo veľmi krásnej vŕškovatej, stromovím a vinohradmi obtočenej doline. Na juh je nebo otvorené, na sever vypínajú sa mohutné hole. Práve tieto kaplnkami a hradmi posiate hole chránia veľmi malebný kraj pred severnými vetrami. Výtečná ovocina býva vyvážaná do Korutánska a ďalej na sever do chladných vrchovatých krajov. Železnica ťahá sa na míle a míle dlhou záhradou, ktorá, pozdejšie jednoduchšia, končí sa až neďaleko Benátok.

Pri Zagrade a Gradiške sme prekročili rieku Isonco, tak zase za Goricou pri Podgore a pri Koprive sme prekročili potok Versu, ktorý pri Topoljane a Isonco pri Via Vicentina vteká do rieky Torre. Potom nasleduje Cormons, posledná stanica na území nášho mocnárstva, a posledná obec hraničná na hraničnom potoku Indrio je Giasico.

Za mostom Indrie sme už videli taliansku finančnú stráž v zelených, žlto paspolírovaných kabátoch.

Po Benátky prešli sme ešte nasledujúce potoky a rieky: Erbezzo, Torre, za mestom Udine: Cermon, potom Corno, veľký Tagliamento, pri Pordenone: Medunu, vyše Treviso: Piavu (Pó), Torre, Livenza. Meduna a Tagliamento vyše polovice svojho behu sú náramne široké, ale pritom plytké a vyplnené bielym pieskom. Šírka je toľká, ak nie väčšia, ako Dunaj pri Pešti, ale dakoľko jarkov ospalo sa hadiacich v tom štrku mohol by preskočiť. V jeseň, keď sú dažde, a na jar, keď sa na tirolských holiach snehy púšťajú a južný vietor föhn ich líže, naplnia sa mútnou vodou a zaplavia roviny; preto mosty na všetkých tých, v lete suchých riekach sú dlhé.

Kraj od hraníc mimo železnice je všade jednaký — nepriehľadná rovina, málokde pretrhnutá nízkymi, plytkými kopcami. Celá táto rovina je ako záhrada podelená na milióny parciel, čiže honov. Každý hon je rovnaký. Medze sú obrúbené ovocným stromovím, prostriedkom sa ťahajú tri-štyri geometricky rovno bežiace stromorady, stromami hore ťahajú sa révy takmer bez výnimky červeného vína. Medzi stromoradmi kukurica, ale najviac ryža. Kde len možno, je kanalizovanie. Táto rovnošata ohromnej roviny, ačkoľvek bohatá, úrodná, je príliš jednotvárna, až unavujúca. Premenu zažíva oko jedine za istý čas na tirolských vápenných obroch, ktorí vypínajú svoje strieborné ochladené hlavy nad zelené bujné benátske a lombardské nivy.

V tejto nesmiernej záhrade roztratené sú, a to veľmi zhusta, mestá, mestečká, kláštory, kostoly, hrady, zámky, tvrdze, pevnosti, vsi, osady, dediny. A celý tento úrodný kraj hnojený je ľudskou krvou väčšmi ako kde inde na svete, z nových, starých, najstarších a pravekých čias. Celá táto hornotalianska rovina kloní sa, hoc i nepoznano, proti Jadranskému moru, a ona podľa povrchu a podľa zeminy je dnom stenčeného, v dávnych vekoch širšieho Jadranského mora.

Prvé talianske mesto, kde sme sa, či vlastne, kde nás pristavili, je Udine. Ale z toho som nevidel nič, len vežu. Nebolo ani kedy sa po ňom obzerať, lebo v čakárni sme museli čakať, kým nám financi prezerali batožinu. Čo hľadali, čo nie, neznám, či snáď Orsiniho bomby?^[111] Dosť na tom, keď si financ o moje nohavice a kabát prsty poutieral, nemrdol ani fúzom a prepustil nás suchých. Nebolo času na mesto pozerať. V kolesni som videl i prvých čatníkov (žandárov). Fraky od spodku hore vysoko vyrezané, takže spodnú časť náprsníka vidieť, nohavice a všetko tmavej modrej farby, pošité červeno. Pantalíre^[112] biele krížom cez prsia. Na hlave piroh, širokou plochou obrátenou k tvári, s vysokým trojfarebným národným šúľkom. S fúzmi a končitou bradou podobali sa z dreva vyrezaným vojakom.

Rýchlovlakom len ako v letku sme prebehli veľký polkružný priestor, a baviac sa sem-tam na okamih na staniciach, menšie práve len prebehnúc, prešli sme: Campoformio, Codroipo, Pordenone, Fontana, Sacile, Conegliano, Spresiano, Treviso, Mestre. V Mestre sa železnica delí do Padovy — Verony a na východ do Benátok. Okolo Mestre badať už močaristú pôdu a všetky príznaky ukazujú na to, že sa zase chýlime k moru. Pri Mestre a pri Malghere pozorovať silné tvrdze, pošlé z r. 1848 — 49 z obliehania Benátok;^[113] jedny sú obtočené kanálmi, nízke, pevné, ale nanajvýš nezdravé, tie druhé sú vystavané v lagúnach.

Most z pevniny cez more do Benátok je ak nie najväčší, aspoň jeden z najväčších vo svete. Táto sláva vytrvalosti a ľudského umu je 21 míle dlhá na 222 klenbách a na 180 menších a 36 väčších stĺpoch stojí v mori; pod mostom behajú lode. Od r. 1841 za päť rokov stál hotový. Okolo neho a ďalej napravo a ľavo vidno malé, v mori vystavané tvrdze; vynímajú sa ako „Kugelhupfy“^[114] špikované delami. Beh vlaku cez most trvá asi pol hodiny. Benátky, ktoré sa oku cestovateľa predstavujú zďaleka sťa jež, rastú vždy určitejšie z vody a picháče predstavujú sa ako početné veže tohto divotvorného, na vode a vo vode zakoreneného mesta. Krásne, veľké, ohromné sú kontinentálne mestá, ale Benátky sú svojou polohou zvláštne unikum.

O jednej hodine a deviatich minútach zastali sme v stanici. Strakatý ľud valil sa vrátami. „Hotel Grand Italia!“ zavolal som a našu batožinu bral sluha tohože hostinca. Zo stanice dolu schodmi zbehnúc, sadli sme do — člnka (gondola). A dvaja plavci (gondolieri) veslovali nás veľkému S podobným prieplavom medzi impozantnými, prosto z vody vyrastenými palácmi, popod utešený, na jednej klenbe stojaci most Ponte di Rialto do hostinca Grand Italia. Pred nami a za nami knísalo sa viac člnkov toho a druhých všakových hostincov. Atmosféra bez prachu, ale rybací zápach, pohodlné hučkanie, melancholické volanie gondolierov, pľačkanie vesiel, vôbec nový, cudzí zjav okolitých predmetov myseľ citného človeka uvedie do zvláštneho položenia. Treba to vidieť, opísať sa to nedá. Preto i toľkí putujú sem na obdiv.

A čo všetko sme mali ešte vidieť! Už tretí raz vždy po desaťročí som navštívil Benátky,^[115] ale bohzná, tak som tú vážnu matrónu obdivoval ako i prvý raz. Minulá sláva toho mesta, akoby sa smrteľník bál, že sa do mora zanorí, púta jeho zmysly, vzbudzuje jeho pozornosť.

Pretože v celých Benátkach vozov, a teda ani záprahu niet, konajú službu člnky, a preto sme tie hýbadlá stretávali celou cestou, ako hore-dolu behali. Na rohu ulice, to jest kanálu, aby nebúšili jeden do druhého, zavolá gondolier „ajé!“ a stojí, a druhý vykarujúc mu odpovie slovami, čiže melancholickými zvukmi.

Okrem Canala Grande majú Benátky, ktoré stoja na miliónoch kolov, do spodku lagún vbitých, a na 70 — 80 ostrovkoch, asi 400 menších kanálov a 450 mostov. Medzi mostami vyníma sa rozmermi most Ponte di Rialto, tak ako Canal Grande medzi druhými kanálmi. Opustiac Canal Grande pri Rio di St. Lucca cez Rio Barcaroli, zastali sme pri kamenných schodoch, kde nás i s batožinou vysypali von. V predsieni hemžilo sa služobníctvo hostinca „Grand Italia“, lebo v ňom sme boli; keď jeden bruchatý, hlavný hostinský z polhárkového fermanu vyčítal číslo izby, pobrali nám veci a nás schodmi hore, schodmi dolu, chodiac naľavo, pravo, rovno, krivo, vodili priam ako v podzemných väzeniach potti^[116] dóžovho paláca; keď sme došli na našu chyžku, počala sa nám už hlava krútiť. Uveríte, že tomu tak, keď vám poviem, že pán Bauer, rodený Viedenčan — teraz grand Talian — prikúpil ku svojmu povestnému hotelu (Hotel Bauer) jedenásť väčších-menších domov. Bolo nám strach vyjsť z izby, že tri dni budeme hapkať po chodbách, kým sa dostaneme do dákeho — kanálu. Sám jeden bez nitky by sa nebol pustil, ináč by sa bol naplakal po ambitoch za týždeň. Vskutku nám povedala obsluha, ktorá strážila kľúče asi 56 — 60 izieb v príslušnom pitvorku, že jeden pán, obývajúci susednú izbu za osem dní, bez pomoci nevedel potrafiť na ulicu. Výhľad našej ináč čistotnej chyže bol na starý susedný múr, čo stál tak blízo pri našich oknách, že ak by bol hlavu strmo von oknom vystrčil, bol by susedovi čelom stenu prebil. No ale však našou úlohou nebolo v izbe vysedúvať.

Chytro sme sa teda pristrojili a dali sme sa vyviesť von. Grand Italia má asi päťsto bytov. Má bibliotéku, konverzačný salón, biliard atď. Skvelá jedáleň bola nádherne pokrytá. Boli by sme si i my sadli k obecnému (table d’hôte)^[117] obedu, ale ten mal byť len o šiestej večer, a my lační pobrali sme sa teda do druhej otvorenej jedálne, kde sa obeduje veselšie, hoc menej aristokraticky a bez zaviazanosti. Obeduje sa vo troje: v priestore cele otvorenom, polootvorenom a v izbe. Mnoho tu hostí, najviac cudzích, a medzi nimi umelcov, maliarov a rezbárov, ktorých ako takých či nápadný zovňajšok, či rozhovor dokazuje.

Po obede šli sme na nevyrovnane pekné a zaujímavé námestie St. Marco.

Námestie to nie je podľa našich všeobecných pochopov, lebo tam nevidieť ani koňa, ani voza, ani žiadneho zvera okrem človeka, psa a nesčíselných holubov. Dlhé je 175 m, široké 56 — 82. Vykladané je trachytom a mramorom, čo v istej diaľke, napríklad ak to človek ráno, keď málo ľudu sa prechodí, obzerá, dobre sa vyníma a podobá sa obrovskému čalúnu. Toto námestie, podlhovastý štvorhran, lemované je z troch strán palácmi Procuratie Vecchie. Tieto mnohé paláce, bývania niekdajších prednejších republikánskych aristokratov, sú vlastne jedným palácom, lebo celé tri rady nerozoznávajú sa vonku ničím jeden od druhého a stoja spojené bez pretrhnutia. Pochodia zväčša z XV. storočia. Spodkom okolo tiahnu sa arkády, ktoré pár stupkami vyššie sú od námestia nesené rovnakými stĺpmi. Pod arkádami sú elegantné sklepy, zväčša zlatníci a kaviarne. Štvrtá časť Piazze končí sa chrámom sv. Marka a Piazzetta zadným krídlom Palazza Ducale. Zľava je Orologio, priechod na Mercerie. Piazzettou beží časť ohromného prelomeného palácového límca k prístavu Canala Grande, a v tom oddiele je Zeccha, to jest peňažnica (mincovňa). Pred čeľusťou Chiesa di San Marco stoja vysoké cédrové žŕdky, kde viali republikánske vlajky. Na Piazza di San Marco stojí ešte štvoruhlastá vysoká veža, pod ňou a o ňu opretá malá mramorová loggetta. O tejto sa zmienim pozdejšie.

Keď kráčaš obrátený tvárou proti chrámu sv. Marka a zvrtneš sa pri veži Campanilla pod rovným uhlom napravo, máš pred sebou Piazzettu, vlastne pokračovanie Piazza di San Marco, pravo v bok k brehu Canala Grande. Keď tu medzi Zecchou sprava a Palazzom Ducale poberáš sa k moru, príduc k brehu, k širokým k prístavu vedúcim schodom, pred čelom svetoznámeho Palazza Ducale na východ ťahá sa dlhý breh Riva degli Schiavoni (slaviansky), a ty stojíš medzi dvoma stĺpmi. Na ľavom stĺpe vysoko hore stojí lev sv. Marka (erb slobodnej benátskej obce), na druhom stĺpe oproti stojí sv. Teodor.

Tieto nápadné stĺpy sú z mramoru; doniesol ich duca (knieža) Domenico Michieli, vracajúc sa zo Svätej zeme, ako víťaznú korisť z ostrova Naxos r. 1127. Boli určené do chrámu sv. Marka, ale tým Benátčania tak boli zaneprázdnení, že na stĺpy — pozabudli! A tie zabudnuté ostali na Piazzette päťdesiat rokov v odpočinku. Keď si už dobre vydýchli, pribral sa a postavil ich hore koncom, hoci to v nedostatku vtedajšej mechaniky dosť tvrdo išlo, staviteľ Niccolo il Barattieri. Capitole im postavil preto, aby nemokli. Za vystavanie stĺpov pán Niccolo nežiadal peniaze, ale inšiu odmenu. Vtedy boli v Benátkach, tak ako teraz u nás, hazardné hry zakázané, on teda vypýtal si od dóžu povolenie vystavať medzi tými stĺpmi pre seba a potomkov herňu. Bolo to síce proti vôli kniežaťa, ale chcejúc zadržať dané slovo, povolil, a šantalkovalo^[118] sa tam za štyristo rokov pre majiteľa a jeho potomkov s očakávaným dobrým výsledkom.

Pozdejšie, ale v rozličných dobách, vystavali na červený stĺp sochu sv. Teodora, na sivý leva sv. Marka so sv. evanjeliom v dlabách. Pod kniežaťom Andreom Grittim^[119] boli medzi týmito stĺpmi odpravovaní zločinci, čím aristokratickí hráči sa úplne odpudili z tohoto miesta, pretože to miesto stalo sa nečestným.

Podľa povesti republika v nedostatku zločinov dávala na tom mieste zavesiť na prestrašenie ľudu mŕtvoly neznámych ľudí na znak toho, že právomocnosť prísne bdie. Čo ale, pravdaže, potrebuje potvrdenie.

Popri Torre dell Orologio išli sme do Mercerií. Je to vlastne trhovište s tesnými uličkami, kde v sklepoch i vo dne, nech je kus zamračená obloha, musia horieť svetlá. Domy sú vysoké z oboch strán, ulice tesné a veľmi preplnené prechádzajúcim sa obecenstvom. Spodky domov sú preplnené sklepmi, kde človek, hoc i nič nekúpi, zabaví sa a nájde všeličoho dosť. Keď ideš dačo kúpiť, zvlášť cudzí človek, musíš sa mať na pozore, lebo solídnosť predavačov je nie nepochybná, a keď príde na jednanie, uspokojíš ho aj tretinou opovedanej ceny.

Čas sme dobre použili a putovali sme bez prestávky, obzerajúc všetko, čo sa obzerať dalo, bez ustáleného na tento deň programu. Vydýchnutie záležalo v tom, že sme smädní veľkú žízeň hasili lacným sladoľadom alebo limonádou. Vodu, tak aká je, piť nemožno, tú lebo z pevniny dovážajú, alebo v cisternách lapenú filtrujú; ale je teplá, mäkká. Pije sa s kus ľadom, ktorý ti sklepník vloží do pohára.

Ale najkrajší pôžitok je večer. Tisíce svetiel v nádherných sklepoch pod arkádami sa odráža a množí v blyštiacich nepočetných zlatníckych pokladoch, k tomu veľké plynové lampy na arkádových pilieroch. To spolu tvorilo báječné svetlo. Nebo bolo jasné, tiché a mesiac sa ligotal, akoby ho bol kriedou alebo škripom vyleštil. Benátsky pekný svet, ktorý vo dne doma čuší, večer elegantne pristrojený valí sa pod arkády a na námestie. Všetko plno, všetko sa hýbe. Pred kaviarňami, von až takmer doprostred námestia, vyložené sú stolíky a stolce, kde sa ľud hostí; naprostred námestia hrá vojenská hudba. Čeľusť velebného, prísno-krásneho chrámu sv. Marka útlo osvietená hľadí na meniace sa, od stá rokov prichodiace a odchodiace národy; pred Piazzettou čľapkajúce vlny Canala Grande, postriebrené mesiacom driapu sa raz hore schodmi, raz zase utekajú nazad. To je ten obraz: „Jeden večer v Benátkach“ — a takých večerov, chvalabohu, zažili sme viac.

Keď sa hráva v divadlách — v horúcich obdobiach roku nehrávajú — večer o deviatej idú Benátčania do divadla a okolo polnoci domov.

Verejný život Benátčanov odbýva sa večernou dobou, a to na námestí sv. Marka, ozaj skvelým spôsobom. A kto takéto večierky zažil, ten na ne istotne nikdy nezabudne.

Keď sme napásli uši, oči — len nos nie, lebo lagúny smrdia — keď sme občerstvili žalúdok, uspokojili ducha, vrátili sme sa po odchode hudby i my na odpočinok. Za nami ešte dosť tam ostalo obecenstva. Však sa to tam dobre vysedúva, keď morský vetrík chladí; sedelo by sa tam trebárs do rána, čo, pravda, mnohý básnik, maliar a zaľúbenec istotne i urobí. Mnohí páni, menovite cudzinci, líhajú večer do gondolí (člnkov) a gondolieri šúchajú ich celú noc po kanáloch medzi starožitnými tajuplnými palácmi. Ráno, keď začne svitať, poberajú sa domov. Ráno pred východom slnca býva najchladnejšie, vtedy omdleté telo obživne a sa zotavuje.

Keď sme prišli na hospodu, bolo nám ako v pekárskej peci. Cez deň boli síce obločnice — ako to v Talianskej obyčajne v lete býva — zatvorené a na noc otvorené, ale čože, keď steny boli horúce. Na širokej, dlhej, pohodlnej talianskej posteli človek takmer nezakrytý rozvalený ležíš a pot cvrká ti vodoskokmi z rozmoknutej kože. Ba čo viac, následkom potenia sa dostali sme po celom tele, ale najviac po prsiach, červený svrbľavý výsyp, takzvaný kalori. Je on nepríjemný síce, ale povedajú, že slúži na zdravie, a to možno, lebo pozdejšie, keď sme prešli medzi taurských velikánov, kde je temperatúra značne nižšia a kde sa kalori stratil, cítili sme sa veľmi dobre a boli sme zdraví.

Druhý deň ráno sme vstali okolo šiestej. Voda na umývanie bola nám teplá, akoby ju bol hrial. Šli sme raňajkovať na námestie, kde bolo príjemne chladno. Ešte v hostinci sme si najali vodiča menom Olivier Ferrari. Zjednali sme sa s ním denne — za tri osoby — 18 frankov, čo je nie veľa, keď pomyslíme, že všetky diškrécie a gondoly on platí, čo je veľmi pohodlné, lebo sa človek o to ďalej starať nemusí.

Pri raňajkách nás obklopil kŕdeľ sivých holubov, všetko jednofarebných. Tieto holuby bývajú kŕmené na útraty republiky v jednom uhle na prvom poschodí v obloku o druhej popoludní. Sú podobné husiam rímskeho Kapitolia a voľakedajším kremnickým pávom. V Ríme už husi pojedli a v Kremnici miesto pávov do módy prišli krivonosy, len Benátky zachovali svoju dávnu obyčaj.

Táto čudná obyčaj má podľa povesti svoj základ v tom historickom deji, že keď admirál Dandolo v XIII. storočí obliehal Candiu,^[120] bol z ostrova o nepriateľových úmysloch upovedomený listom, ktorý mu doniesol holub. Nato Candia padla a túto zvesť poslal Dandolo Benátčanom zase skrz holuba, listonoša. Títo, teraz, pravda, už zo služby vypadnutí poštárikovia ničomne vysedúvajú v dlhých radoch na kamenorezbách velebného chrámu sv. Marka alebo sa točia medzi pocestnými na Markusovom námestí.

No ale dosť o holuboch. Po raňajkách vstúpili sme z Piazzetty do člnka. Gondoly (člnky) podľa starej obyčaje sú čierne, rovnaké. Prostriedok, kde sedia pasažieri, je pokrytý čiernou látkou v podobe pol suda. Sedliská sú nízke, ale sa dobre v nich sedí a v chládku; gondolieri, jeden spredu, druhý zozadu, veslujú a kormidlujú. Za časov staršej republiky začala sa v držaní gondol vyvinovať veľká nádhera, vláda teda ustanovila jednoduchú čiernu ozdobu pre všetky vrstvy. Teraz — pod talianskou vládou — už odstupujú i od farby, i od formy a gondolieri, predtým bosí, v krátkych nohaviciach po kolená, opásaní okolo pása červeným závojom, v košeli, na prsiach otvorenej, a s červenou lebo čiernou čiapkou na hlave — starý malebný kroj už začínajú opúšťať a odievajú sa krojom obyčajných brodárov.

Sedeli sme teda v takej ešte pôvodnej loďke, vyzerajúc bočnými oblokmi na predmety, všetko to nanajvýš interesantné.

Viezli sme sa popri veľkej bielo-červenej anglickej lodi, ktorá prišla z Východnej Indie a mala ta zase odplaviť. Jej výsluha bola napospol z černochov záležajúca. Čierne tváre a bielo-červeno-modré živé farby odevu sa nápadne odrážali, lodný kuchár bol celý v bielom rúchu a z istej diaľky vyzeral ako straka. Mužstvo drhlilo, mastilo a leštilo loď; mastili kolesá do cesty.

Ledva sme tú spustili z očí, stretli sme bagger-loď, poberajúcu sa s nákladom von do šíreho mora. Bagrová loď vyberá strojom podobným ružencu múľ z kanálov, ten múľ kydá do bočných bárok a keď sú plné, vezme ich pod pazuchy a ide von do mora, tam výkaly bárky vypustia von a poď zase nazad do roboty. Tieto výkaly slúžili by nám dobre do poľa, ale tam ho niet, nuž to púšťajú do hlbín tajného mora.

Parníky, loďky, člnky behali okolo nás krížom-krážom.

Preplaviac Canal Grande, stavili sme sa pri voľnom, širokom, pekne dláždenom námestí a pred nami stojí na schodoch povýšený jeden z najkrajších chrámov Chiesa St. Maria della Salute.^[121] Hrdo sa vznášajú jeho sudom podobné dutiny. — Tento chrám vystavaný je na 1,200.000 do mora vbitých drevených pilieroch.

Chrám je veľmi bohatý. Je stavaný v XVII. storočí, kupoly a kolosálne schody sú impozantné. Predná časť vnútra je osemhranná a nad ňou na stĺpoch 48 stôp vysokých spočíva kupola. Dutina je 50 stôp vysoká a 72 stôp široká. Okolo koridoru stojí šesť bohatých kaplniek a hlavný oltár ozdobuje utešený kararský mramor. Obrazov a rezbárskych umeleckých diel tu mnoho. V tomto ohľade vôbec vyniká každý z tridsiatich farských benátskych kostolov a tvorí pre seba veľké umelecké múzeum. Okrem tých je ešte šesťdesiatštyri menších kostolíkov, ktoré podľa svojho priestoru ukrývajú v sebe značné klenoty a umelecké poklady.

Chrám Maria della Salute, o ktorom teraz píšeme, má obrazy evanjelistov a cirkevných učencov, maľované sedemdesiatročným Tizianom. Ale maliarovu starobu veru na maľbe nepoznať, je bystrá, rukou bezpečnou vyvedená. Kostolný chór stojí na samokamoch (monolitoch), pochádzajúcich z Poly, z pohanského chrámu.

Už to pravda — nielen čo sami veľkolepého tvorili Benátčania, ale aj čo slávneho bolo, dovliekli zo všetkých strán sveta plody druhých národov na okrášlenie svojich monumentálnych budovísk.

Čo kostol, umom súdiac, najväčšmi zdobí, sú tri Tizianove obrazy: Ábelova smrť, Abrahámova obeť a Dávid keď Goliáša zrazil.

Celý kostol vystavala republika následkom učineného sľubu po hrozitánskom more, ktorý r. 1630 podrazil 44.000 Benátčanov.

Okrem iných vecí vidno tu na stene zavesené kľúče mesta Padovy, zaujatého skrz knieža Cararesa. Ešte tu veľa diel od Luca Giordana,^[122] Giuseppe del Salviatiho, Tintoretta atď. — bez konca a kraja. Ale pretože my koniec urobiť musíme, nuž zbežným okom prebehnúc veľa pekných predmetov, vstúpime ešte do sakristie. Tam nám vytiahli ťažké parapety, spodný oltárny obklad uložený v kasniach, a len v čas sviatkov na oltár pripravený. Sú to ťažké zlaté cizelované plitne, vykladané, hoc nebárs vkusne, drahými kameňmi a perlami.

Tento ťažký kapitál pod inváziou Napoleona I. zahrabali do zeme, a tak dlho tam ležal uschovaný, kým jeho panstvo nebolo stroskotané. Ináčej by iste z neho, a to hodný počet zecchinov, bol dal natlačiť. Vidieť tu i náhrobník Sansovinov s jeho poprsím, hotovený jeho učeníkom Vittoriom.^[123]

Pri kostole stojí priestranný seminár a za kostolom záhrada. Slobodný priestor pred čeľustím toho pekného chrámu veľmi dobre slúži, aby jeho pekné kupoly mohol obdivovať.

Vstúpili sme zase do člnku a plavili cez Canal Grande hlbšie do mesta do chrámu Maria Gloriosa dei Frari.^[124] Toto je pohrebište výtečných, slávnych rodín a doslovne posiate je krásnymi náhrobníkmi. Kostol bol stavaný od r. 1250 za osemdesiat rokov.

V krátkosti pripomíname: náhrobník Tizianov (zomrel r. 1576 na mor). Jeho socha stojí pri géniovi „il gran Tiziano Vecellio, imitatore de’ Zeusi e degli Apelli“.^[125] Je vyhotovený z kararského mramoru oproti pomníku Canova pod profesorom Zandomeneghim^[126] na rozkaz cisára Ferdinanda I. V susedstve toho jeho krásne obrazy, medzi mnohými inými i jeho obraz prvý a posledný. — Ďalej pomník Almerica d’Este z Modeny, generála republiky († 1660). Potom na treťom oltári sv. Hieronymus (Dalmatínčan), celá socha od Alessandra Vittoria; povedajú, že ťahy a postava sv. Hieronyma predstavujú deväťdesiatosemročného Tiziana.

Pomník Jacopa Marcellu († 1484), od Bart. Vivariniho.

Ďalej popolnica Jacopa Barbarigu († 1511). Pomníky Marca Zena († 1641), Giuseppe Bottariho († 1708), Benedetta Bragnolu († 1505). Popolnica s telom sv. Pacifika († 1437). — Socha republikánskeho vojvodu Paola Savelliho na koni († 1405).

Vráta sakristie krášli pomník generála Benedetta Pesara, zomretého na Korfu r. 1503. Sakristia sama je nadmier interesantná. Sakrárium je veľmi skvostné s relikviami. Rezba mramoru je od Fr. Pensa Cabianca. Oltárny obraz, Panna Mária so štyrmi svätými, je od r. 1488. Napravo sú krásne drevené, ľudský život predstavujúce hodiny. Vpravo proti dverám je pomník, vlastne náhrobník nešťastného dóžu Francesca Foscariho^[127] († 1457). Oproti nemu je pomník dóžu Niccolu Trona († 1473), divné, pekné obidve práce. Vyše podstaty pomník je podelený na štyri rady s devätnástimi veľkými sochami.

Obraz hlavného oltára pochodí od Salviatiho (1516), predstavujúc Vstúpenie, a je bohato zdobený mramorom. Ďalej pomník generála Melchiora Trevisana († 1500).

Vprostred chrámu pozoruhodný je chór so 124 sediskami krásnej rezbárskej roboty, zhotovený r. 1468, mramorová obruba okolo neho, takže pekná, figurálna, pristavaná bola r. 1475. — Ešte tamto veľký mramorový pomník Girolama Veniera, zo XVII. storočia.

Bočná kaplnka Di San Pietro má gotický, sochami a rezbou bohato zdobený oltár; pochodí z počiatku XV. storočia. Popolnica medzi oboma oblokmi chová pozostatky biskupa z Vicenzi, Pietra Miania († 1464).

Na krstiteľnici sv. Ján Krstiteľ je dielo Sansovina v jeho sedemdesiatom piatom roku, a veru sa mu excelentne vydarilo. Museli byť i Tizian, i Sansovino hustí chlapi, keď v tak vysokom veku boli ešte vstave tvoriť také epochálne diela.

Mauzóleum biskupa a — generála v jednej osobe, Jacopa Pesara († 1547). Predstavuje ho z mramoru, akoby sa mu snívalo.

Zase oltár s Tizianovými obrazmi.

Mauzóleum dóžu Giovanniho Pesara, veľké, nevkusné. Povedá sa, že dlhé vlasy, krátky rozum, no omnis comparatio claudicat,^[128] ale čosi podobné, a nie bezprávne, môže sa povedať o pomníkoch veneciánskych dóžov, a to, že čím slávnejšie knieža, tým skromnejší má pomník, a čím menej slávny panovník bol duca, tým krikľavejší pomník. Dobré sa len samo chváli, cnosť vraj čuší a hriech hrmot robí. Tu v cudzine prišli mi na um naše domáce pomery.

Elegantný pomník je len Pietra Bernardiho († 1538). Tento pomník už bol opísaný roku 1864 v Pešťbudínskych vedomostiach v cestopise „Zo Slovenska do Carihradu“. Pretože to už mnohí zabudli a mnohí nečítali, chcem o ňom pár slov prehovoriť. Veľká časť ľudí sa blázni až do smrti, ale daktorí ešte i po smrti sa bláznia, a takýto kompán bol i Pietro Bernardi, ktorý istotne mal viac peňazí ako rozumu, ako sa to veru často, prečasto stáva. Tento tu pochovaný blázon r. 1515 závetne poručil, aby jeho telo po smrti najvyberanejším octom poumývali, potom aby ho traja najvýtečnejší lekári mošusom v cene 40 dukátov zabalzamovali, za čo každý z nich má dostať 3 nové dukáty. Nato majú mŕtvolu vložiť do olovenej truhly, aloou a voňavým korením obložiť, túto olovenú truhlu majú zase ukryť do napotom neotvorivej cyprusovej rakvy, a toto všetko vopchať do mramorovej šesťstodukátovej archy. Na čele pomníka majú jeho skutky vypísať v ôsmich hexametroch, a to písmenami, aby ich každý bez okuliarov mohol čítať na 25 siah! Básnik dostal za každé dva verše jeden dukát. Ej, bolože by to našim pánom rechtorom funebrales!^[129] Nad jeho archou Boh otec a on sám v takej veľkej figúre, aby už na 25 siah diaľky veľký vyzeral. Poručil ďalej, aby slávne skutky čeľade Bernardo boli osemsto veršami ospevované. Sedem žalmov aby zložili na spôsob Dávidových a tieže každú prvú nedeľu mesiaca ráno dvadsiati mnísi mali pred jeho rakvou i s druhými modlitbami spievať. Jeho ostatná žiadosť medzitým nebýva škrupulózne plnená.

Ešte nám v hlave vírilo, a už sme stúpali na iné pamätné miesto: San Rocco. Je to chrám a hneď pri ňom stavanie Scuola di San Rocco. Stavanie započaté bolo r. 1490, pozdejšie podstúpilo mnohé obnovy. Ako všade, tak i tu nakopené sú umelecké diela rozličných majstrov, i Tiziana, ale najviac pracoval tu Tintoretto a jeho učeníci. Povesť totižto rozpráva, že Tintoretto vyhotovil dóžovu podobizeň, ale ten ju ako nepodarenú odvrhol. Nad tým rozhorčený Tintoretto primaľoval podobizni somárske uši a vystavil ju verejnému ohliadaniu. A ľud s jasotom a smiechom poznal svoje knieža. Ale, Tintoretto, utekaj, lebo bude zle! Ušiel do Asylu di San Rocco, tam bol zachránený, nikto sa ho nesmel dotknúť, kým sedel v kláštore, a to že trvalo blízo sedem rokov. Boli by ho mole zjedli bez práce, maľoval teda a vyučoval mládež v maľbe, a tak zaplnil kostol a Collegium velikánskymi svetochýrnymi obrazmi. Možno ho preto mnísi tak dlho u seba chránili a možno mu preto tak dlho duca nechcel odpustiť somárske uši, aby San Rocco okrašľoval. Taká býva politika.

Scuola, čiže Collegium, pribudované ku kostolu, bolo skupštinou^[130] bratstva sv. Rochusa zostavené z najmohutnejších rodín, ktoré sa združilo pod časom moru, aby opustených chorých opatrovalo a mŕtvych pochovávalo. Činy toho družstva vidieť najlepšie, a to drasticky na obrazoch, ako zakuklenci, v kuklách s dierami na oči a ústa, chorých opatrujú a nočnou hodinou vláčia mŕtvych. Pravda, vznešená úloha a veľké sebazaprenie.

Povedám, že sa vyobrazenia vzťahujú zväčša na život sv. Rochusa a na účinky družstva. A ako sám kostol je v tom pamätný, tak prekvapujúca je tá Scuola. Fasáda oproti kanálu je korintská. Mramor tu upotrebený je krásny, orientálny a grécky. Celé stavisko je pevné, skvostné a bohaté. V parterovej sále okrem iných padajú do očú: „Zvestovanie Márie“ a „Vražda neviniatok“. Na oltári socha sv. Rochusa. Schody od poschodia od Scarpagnina,^[131] stavané r. 1545, sú utešené, nie strmé a široké, boky lemované drahými Tintorettovými obrazmi. Jeden obraz tu pochodí od Tiziana, a to „Zvestovanie Panny Márie“.

Vrchná sieň, 122 stôp dlhá, 42 stôp široká a 31 stôp vysoká, je ako povalou, tak i stenou vyložená napospol obrazmi. Spodkom okolo steny sú drevené sedliská pre družstvo, rezba to elegantná. Dlážka pozostáva zo štvorhranných, 7 stôp dlhých kvádrov. Pohľad celej sály je impozantný. Všetko dýcha usadlosťou, povedomím a bohatstvom. Tu družstvo sv. Rochusa vydržiavalo zasadnutia, porady a slávnosti; ani veru primeranejšieho miesta na to mať nemohlo. Družstvo sa pominulo, ale tieto diela ešte dlho budú hlásať svetu jeho slávu. Keď sme my tam boli, stálo naprostred siene podnebie z červeného baršúnu, šperkované ťažkým zlatom, ktoré malo stáť šestnásťtisíc dukátov. Šiesti chlapi ho nosia, a majú čo niesť. Jednu žŕdku som podvihol a presvedčil som sa, že tomu vskutku tak môže byť. Plafón je krajší nad palác dóžov.

Na dverách do bibliotéky sú dva stĺpy z lastúrového mramoru; podivný, pekný kameň. Od tejto siene ide sa do bočnej menšej sály, kde sme videli prestol Viktora Emanuela, keď v Benátkach sa baviac navštívil toto stavanie.

V kancelárii vidieť voskovú náličnicu kniežaťa Alonisa Moceniga,^[132] ktorý tiež bol konfrátrom tohoto družstva.

V Sale del Albergo vidieť Tintorettovu podobizeň, ktorú r. 1572 on sám vyhotovil.

A zase sme sa dali na gondolu a hundali sme monotónne a zadumaným spôsobom po lagúnach, hľadeli sme po vysokých, ale tichých, akoby zakliatych palácoch, hľadeli sme na začierajúce veslá, ako chlpia morskú trávu, plávajúcu vždy a všade povrchu. Táto tráva, podobná šarine, všade sa močí a ťahá po kanáloch, ale nielen tá, ale všetky odpadky tohoto mesta s 15.000 domami a 120.000 obyvateľmi. Odtok to všetko vynesie do šíreho mora, prítok je zas čistý, ale zase sa nazbiera všakového neriadu, a tá hra trvá striedavo deň po dni. Pár ráz nám nemilo pretrhli dumanie nezbední chlapci, ktorí neohliadnuc sa na mimo člnkujúcich a na hustotu a akosť vody, skákali do kanálov a nás obstrekúvali. — K etnickým štúdiám patria i pohreby; i tie sme videli. Mladého i starého pochovávali, oba chudobní, a preto sprievod bol nepočetný, veľmi jednoduchý. Vprostred člnku rakev, gondolieri v červených ošumelých kepeňoch; decko malo na truhličke kvetiny. Nikto ich nevyprevádzal; bohatých sprevádzajú člnky a hudba. Tu nič, len veslá čľupkali melancholickým tempom. Vyvážajú ich von na východnú pätu Isola di San Pietro,^[133] kde teraz cintor majú v zemi, tak ako u nás. Predtým ich spúšťali do mora. Von za mestom v lagúnach trčal stĺp z vody, na stĺpe kríž a okolo kríža — voda, do spodku do múľu uložili Benátčanov, ktorí ani po smrti sa nemohli rozlúčiť s morom. Ale bohatých pochovávali v kostoloch.

Ój, talasi,^[134] sivé talasi! Veslovali sme ďalej, obdivujúc vždy nové výtvory ľudského umu, pýchy a nádhery. Krútili sme sa sem-tam, však sa máš kde krútiť po sedemdesiatich piatich kanáloch, dlhých, krátkych, krivých, rovných, širších a užších. Canal Grande je do 18 stôp hlboký, tie druhé 7 — 8 stôp. V lagúnach okolo mesta pod odtokom vody na mnohých miestach vystupujú blatlivé, povedal by som omáčkové, od všakových plazivcov hemžiace sa sihote.

Prejdúc z Canala Grande cez Rio di San Felice^[135] do Sacca della Misericordia,^[136] prišli sme na severný breh mesta, čiže do lagún, skade prišli sme do chrámu hneď v susedstve: Chiesa St. Maria Assunta dei Gesuiti. Tento chrám, stavaný počiatkom predošlého storočia, je elegantný, pekný, bohatý, ale na mňa urobil viac dojem novomódnej modlitebnice než velebného chrámu. Na čeľusti sú drahne zastúpené rezby. Vnútri opodiaľ stien sú stĺpy; ich kapitole som predtým videl zastreté červeným baršúnom, šperkovaným zlatými kyckami; teraz boli odhalené, čo predsa lepšie svedčalo. Naozaj prekvapujúce veci sú tu medzi mnohými inými a z mojej pamäti tak ľahko nevykĺznu. A to: na kazateľnici leží biela, čipkami bohato obšitá plachta, nedbalo zahodená. Pri odchode musel ju kňaz zmyknúť, lebo len toľko, že nespadla. A pred hlavným oltárom na schodoch je zahodený biely čalún, pretkaný zelenými javorovými listy. Natiahneš sa na kanceľ, pravda, bojazlivo, aby si nestrhol plachtu, skúmaš jemnosť čipiek, zohneš sa pred oltárom, aby si nahmatal prstami mäkkosť utešeného čalúna — a chytíš chladný mramor, tam fajne prebíjaný, tu do bieleho mramoru nevyrovnane umele vložené serpentínové listy. A tie záhyby sú tak prirodzene hotovené, že sa cudzí deň po dni na týchto znamenitých napodobeninách klamú. Tabernákulum je z lazúru. — Je tam ešte socha generála Orazia Farneseho († 1666). Hrob dóžu Pasquale Cicogna († 1595). K tomu obrazy od Palma, Tintoretta, Tiziana atď.

Stade, prejdúc popri Ospedale Civile,^[137] vstúpili sme do chrámu Chiesa St. Giovanni e Paolo. Pod Niccolom Pisanom r. 1240 započatý a r. 1430 dokončený, krásny taliansky gotický sloh, vysoký a priestranný, na desiatich stĺpoch spočívajúci. Po Chiesa St. Marco najhlavnejší chrám, pohrebište dóžov. Medzi mnohými inými pamätihodnosťami pripomeniem náhrobník víťazného dóžu Pietra Moceniga († 1476) s pätnástimi sochami, rakvu „ex hostium manubiis“ (z nepriateľskej koristi); pomník maliara Malchiora Lanza († 1674), hrob Marca Antonia Bragadina († 1571). Famagosta sa na ostrove Cyprus dlho bránil oproti Turkom, potom mu zajatému za to, že sa statne bránil, zaživa zodrali kožu, na osla ho vystavili a po ulici na posmech vodili. Tento dej nám vysvetľuje hrozný obraz. Pomník senátora Al. Micheleho († 1509). V kaplnke sv. Hyacintus, ako suchou nohou prekračuje potok, od L. Bassana. Náhrobník generála Niccola Orsiniho († 1500).

V chóre pomníky dóžov: Michela Massiniho († 1382) v gotickom slohu, Leonarda Lorenda († 1521), Andrea Verdamina († 1478) od Alessandra Leoparda,^[138] najkrajší v Benátkach, a gotický Marca Cernera († 1368).

Pri vchode do ružencovej kaplnky mramorové skupenie od Antonia Danteho predstavuje sv. Helenu, podávajúcu generálovi Vittorovi Capellovi veliteľskú palicu. Nad dverami pomník dóžu Antonia Verniera († 1400).

Capella del Rosaria bola kedysi pamätná a cudzími drahne navštevovaná miestnosť. Ja som bol tak šťastný obidva predošlé razy vidieť tam menovite krásne basreliéfy od Bonazza a Torcella, zhotovené z mramoru r. 1600 — 1732, deje Spasiteľa a Matky božej predstavujúce. Videl som tam i svetochýrny obraz sv. Petra mučeníka, prepadnutého a zavraždeného v lese, od Tiziana, ktorý bol tam vyložený na šraglách kvôli reparovaniu a či čisteniu. Teraz je po všetkom. Smutne som sa začudoval spustlosti. Táto ružencová kaplica i so svojimi pokladmi dňa 15. — 16. augusta r. 1867 zhorela. Kaplica bola vystavaná na oslavu lepantského víťazstva.^[139] Keď dominikánov vyhnali, ponechajúc len dvoch akoby na ochranu chrámu, v tú noc nato vzbĺkla. Povesť hovorí, že sami pohoršení mnísi kaplicu podpálili. Dosť na tom, chýrečný obraz sv. Petra zhorel a krásne mramorové basreliéfy vidieť už len začadené vo vyštrbených kusoch. Vzdor toho videli sme tam mladíkov umelcov napodobňovať tie, vždy ešte pekné zbytky.

Ďalej v kostole vidieť náhrobník ženy a dcéry dóžu Antonia Verniera († 1411) a sochu Leonarda da Prata na koni († 1511). Tizianovo poprsie a oboch Palmovcov^[140] zo XVII. storočia; mauzóleum dóžu Pasquala Malipiera († 1462), náhrobník senátora Ronza († 1508), ležiacu sochu kniežaťa Michela Stena († 1413), Aloisia Trevisana († 1528), pomník a konnícku sochu generála Pompea Giustinianiho, pomník duca Tommasa Moceniga († 1423), pomník dóžu Niccola Marcella († 1474), kópiu zhoreného obrazu zavraždenia sv. Petra mučeníka, dar od kráľa Viktora Emanuela, konnícku sochu Orazia Baglioniho († 1617). Konečne vidieť pomník markíza Chastelera († 1825), známeho z tirolských bitiek, mauzóleum dóžu Giovanniho Moceniga, nad hlavným vchodom mauzóleum dóžu Aloisia I. Moceniga so ženou, a duca Giovanniho Bemba († 1619). Celá táto strana patrí rodine Mocenigovcov, tá veľkolepá kompozícia pochodí od Tullia Lombarda.^[141]

Pochybujem, že by som tu, a to len povrchne, bol pripomenul z uvedených pamätností jednu desiatu čiastku. Kdeže by aj, však tu pomníkov a chýrečných obrazov viac sa nachodí ako na bystrickom trhu hniličiek.

Cítili sme už, že nám mysle nevládzu prijímať učinené dojmy, a preto sme už upustili od návštevy kostolov a hľadeli sme dať zmyslom i iný smer.

Vstúpili sme teda zase na gondolu a tu chcem spomenúť zvláštnu obyčaj. Kdekoľvek sa pristaví člnok, priskočí starý bosý Benátčan, vycivený, v chatrnom odeve, s palicou asi na meter dlhou a háčikom opatrenou, pritiahne člnok, stráži a drží ho pritiahnutý, kým sa zase neplavíš ďalej. Sú to výsadní mestskí invalidi, čiže položobráci, ktorým za tú, ako sa mi zdalo, nepotrebnú výsluhu vodič do klobúka hodí pár centesimov. Veľa je týchto chudákov darebákov. Krútili sme sa zase sem-tam do Canala Grande pred Palazzom Barbarigo, kde pod časom moru zomrel chýrečný, toľko spomínaný Tizian. Antonio Barbarigo stal sa z gondoliera dóžom.

V tomto starobylom paláci s peknými rezbami, schodmi a mnohými na jeho skvelú prešlosť ukazujúcimi predmetmi — je teraz fabrika na sklené nádhery. Ako známo, Benátky boli chýrečné na vyhotovovanie sklených perličiek. Dlhé časy vyrábanie toho tovaru bolo tajomstvom Benátok a veľké množstvo ladného, jemného výrobku prichodilo do južných a východných krajov ako prostriedok zakúpenia slonovej kosti, korenia a — otrokov. Tento výrobok prestal už byť monopolom Benátok, ale tu dorábané sklené šperky ešte predsa dosahujú vysoký stupeň dokonalosti.

V prvom poschodí je rukodielňa. Prizerali sme sa robote, pri čom cudzincom za malú odmenu pred očami veľmi spôsobne vykrúžlia takú guľôčku s kvetmi a menoznakom. Plynový plameň fučí asi na päť centimetrov, v jednej ruke drží v ohni kovovú tyčku, v druhej tyčku sklenú, takej farby ako mu vhod príde. Na plynovom ohni sklená tyčka sa topí a obkrúca sa okolo železnej tyčky; potom dupká, hladí, krúti a guľka je farbistá, pruhovitá, opatrená útlymi kvetinami lebo písmenami. Jeden robotník robil perly duté, prázdne, čo má byť umeleckejšie nad plné perly. Tretí tam zase z veľkých morských slimákov, znútra hladkých, ružových, vyrezával utešené náušnice a náprsnice (brošne), robota to ľúba, jemno tienená. Jeden pár náušníc 15 frankov, čiže 6 zlatých r. č. Obzreli sme sklad; ten bol veru bohatý, ale veci v ňom pre obyčajné vrecká takmer nedostižné. Najdrahší kus, čo sme mohli obdivovať, bol sklený, kvetmi, vtákmi a zlatým emailom vykladaný stolík prostrednej veľkosti za — 20.000 frankov, čiže 8.000 zlatých. — Akoby ma ten chlap dobrej vôle bol päsťou rezol!

Po náležitom občerstvení po obede šli sme do Palazza Ducale (to jest dóžov kniežací palác). Leží on, ako už spomenuto, vbok námestia svätého Marka, na severovýchodnej strane, a tak sa ťahá Piazzettou až na slaviansky breh (Riva degli Schiavoni), kde je oproti Veľkému kanálu obrátený čelom. Spodok stojí na sto siedmich stĺpoch, kade sa ťahajú arkády, vrch má podobu koruny; celok majestátnej, ale fantastickej podoby, akoby bol zastal západ s východom. Z čela tohoto stavania možno čítať pyšnú slávu a minulosť benátskej republiky. Každá skala na ňom nesie svoje deje.

Vidieť sa to ešte len dá — ale opísať to veru, čo by ako, ťažko ide. Toho je veľa, priveľa. Probujeme aspoň dačo.

V IX. storočí vystavaný palác zhorel r. 976 po zavraždení dóžu Pietra Candiana. Jeho nástupca Pietro Orseolo^[142] (Uroš?) ho zase vystaval. Ale z toho starého paláca nič viac nejestvuje. Tento, vystavaný r. 1422, roku 1577 zhorel a zase rok nato, to jest teraz pred tristo rokmi, bolo zase všetko napravené. Mnohé staré benátske obrazy zbĺkli. Medzi spomenutými sto siedmimi stĺpmi vynikajú dva z červeného mramoru, skade býval ohlasovaný výrok smrti.

Cez Porta delle Corta, kde vyvesúvali úradné ohlasy, vošli sme do dvora. Dvor, v XV. storočí nie úplne dohotovený, je nesymetrický. V jednom z vysokých okien sedel roku 1822 gróf Silvio Pellico,^[143] básnik, kým nebol odvedený do Spielbergu. Básnil v národnom duchu o zjednotení talianskeho národa. Jeho uväznili, a hľa, idea zjednotenia talianskeho národa išla mu za pätami. Vprostred dvora dve cisterny. Na fasáde hodinovej veže je umiestnená socha vojvodu Fraňa Maria z Urbina, generála republiky roku 1625.

Schody La scala dei Giganti,^[144] zhotovené Sansovinom roku 1554, menované sú podľa kolosálnych Marsa, Neptuna, Adama a Evy. Tam hore na schodoch bývali korunovaní dóžovia. Keď týmito schodmi vyjdeš hore, nájdeš sa na krytom ambite, zdobenom všakovými poprsiami. Poberali sme sa hore vyššie takzvanými zlatými schodmi, „Scala d’oro“, stavanými Sansovinom. Sú krásnej ornamentiky, mocne pozlátené a nimi vtedy smeli prechodiť len do knihy šľachty, patricijov zapísaní. Pre lepší poriadok obzerania vrátili sme sa Zlatými schodmi do prvého poschodia nazad a vošli sme do Sala del Maggior Consilio.^[145] Táto sieň je 25 m dlhá, 22 m široká a 14 m vysoká! Steny sú na všetky strany vyložené obrazmi dejov republiky. Sú to obrazy veličizné a krásne. Predstavujú najviac vojny. Zadná stena je jeden obraz, posiaľ najväčší vo svete, od Tintoretta; predstavuje raj. Toľko hláv na ňom namaľovaných, že ich posiaľ ešte žiaden — Angličan nestačil počítať. Je 22 m dlhý a 14 m vysoký; akože ho ten, a kde maľoval? — V tejto sále vydržiavali šľachtici — nobili, v zlatej knihe zapísaní — veľkú radu, a dóža tu volil vyznačencov uderením meča po pleci za republikánskych šľachticov. Pred tým veľkým obrazom je povýšené lešenie, kde stálo kniežacie kreslo. Hore na límci siene 76 dóžovských obrazov, počnúc od Angela Participocia († 827). Po druhých stenách je 21 obrazov od Bassana, Paola Veroneseho, Tintoretta atď. Predtým tam boli obrazy najstarších benátskych majstrov, ale v ohni roku 1577 zhoreli. Tých 21 obrazov najviac sa krúti okolo dejov dóžu Sebastiana Zianiho (1173 — 1179), ku ktorému sa utiekal pápež Alexander III. pred Fridrichom Barbarossom, a okolo dóžu Enrica Dandola (1192 — 1205), najsilnejšieho benátskeho kniežaťa. Medzi obrazmi, dóžu Zianiho sa týkajúcimi, sú mi v pamäti bitka pri Pirane,^[146] zničenie cisárskeho loďstva a zlapanie Ota, syna cisára Fridricha. Dóža predstavuje pápežovi Alexandrovi III. lapeného Ota. Pápež posiela Ota k otcovi kvôli zavedeniu pokoja. Fridrich Barbarossa kľačí pred pápežom pred vrátami chrámu sv. Marka. Pápež oddáva Zianimu prsteň, aby sa zasnúbil s morom (1177), čo sa potom každoročne opakovalo.

Oproti týmto predstaveniam ukazujú sa nám obrazy dejov Enrica Dandola, mohutného dóžu (1192 — 1205). Predstavujú opätné zaujatie Byzancie^[147] v spoločnosti francúzskych križiakov, Zaujatie Zary, Korunovanie grófa Balduina z Flandrie za gréckeho cisára v Aja Sofii v Carihrade, Grécky cisár Izák Angelos prosí za svojho otca u Benátčanov, Zbitie janovského loďstva kroz dóžu Andrea Contariniho.^[148] Tiež na povale samé víťazné bitky Benátčanov. V límci oproti ľavému rohu, v rade už spomenutých 76 podobizní dóžov, chýba jeden obraz, a miesto neho je založený čierny závoj s nápisom: Hic est locus Marini Falethri decapitati pro criminibus. (Tu je miesto pre zločiny sťatého Marina Falethriho, čiže ináč Falieriho.)^[149] A aký zločin spáchal tento chlap? Ten, že sa opovažoval zlomiť spupnosť a pýchu republikánskej šľachty. Zato ešte len aj jeho obraz z radu druhých vyobcovali.

Sala dello Serretinio. Límcom podobizne 39 posledných dukov, medzi nimi samý zadný Lodovico Manin (1797). Krásny je obraz od Giovaniho Palmu — Súdny deň. Na stene obrazy: Benátčania víťazia nad sicílskym kráľom Rogerom^[150] r. 1148, Zaujatie Tyrasu^[151] r. 1125, Víťazstvo Domenica Michieliho nad Turkami pri Jaffe r. 1123, Víťazstvo nad Pipinom, synom Karola Veľkého, v lagúnach, jeho obliehanie Benátok roku 809. Oproti dverám pomník dóžu Francesca Morosiniho, zvaného Peloponnesiacus (1684 — 1690), vydobyl Moreu, Atény, ale aj pováľal mnohé pamätníky Akropoly delami. Obraz: Lazzaro Mocenigo zbil Turkov pri Dardanelách; Bitka pri Lepante; Vydobytie Kotoru.

Potom nasleduje bibliotéka. Mnohé knihy sú na chrbte značené písmenou N. To znamená, že boli kroz Napoleona I. s nesčíselnými druhými vecami odnesené do Paríža. Po jeho pokorení prešli nazad, opatrené hore udaným znakom. Pamätné, maľbami okrášlené Breviario Grimani, dielo flanderskej školy z XV. storočia.

Archeológium, ukoristené zo všetkých krajov víťaznými Veneciánmi, obsahuje pár sto kusov. Rezby, najviac rímskeho a gréckeho pôvodu, rozložené sú v troch sálach — bývanie to benátskych dóžov do konca XVI. storočia.

V štvrtej sieni sú zemegule a zemevidy. Veľmi sa mi páčili tu dve veci. Svetovid hotovený kamaldulským mníchom Fra Maurom v r. 1457 — 1459. Divné sú to tam pomenovania mnohých krajov, nazdarboh. A nie menej podivné sú tabule, rezané na dreve kroz Hadgi Mehemeta v Tunise r. 1559. Tie tabule majú srdcovú podobu. Vidieť tu i plány Benátok.

Teraz zas vojdeme Zlatými schodmi do druhého poschodia. Z pitvora Atrio quadrato^[152] vstúpime do Sala della Bussola, pred sieň troch štátnych vyšetrujúcich sudcov (inkvizítorov). Zvonku z ambitu vidieť dve diery do steny. Tam boli predtým pripravené dve levie hlavy s otvorenými papuľami: Bocca di Leone. Do tých vpúšťali udávacie lístky, alebo udávali, denuncírovali ústne; vnútri našli sa vždy uší, hotové na naslúchanie a ruky na poznačenie udaných žalôb. Keď Napoleon I. stroskotal republiku, rozhnevaný ľud pováľal levie hlavy a ostali len diery.

Sala del Consiglio dei Deci.^[153] Ako predošlé a nasledujúce, tak i táto je vyfintená drahocennými obrazmi najvýtečnejších maliarov. Jej zovňajšok je veselý, prívetivý, a predsa sa tu diali strašné veci. Tu zasedával súd desiatich. Tu v búrnom zasadnutí bol v noci 15. — 16. apríla 1355 odsúdený benátsky knieža Marino Falieri a dva dni zatým sťatý. Sto rokov predtým zradca vlasti generál Carmagnola^[154] tu bol takže odsúdený na smrť.

V kútoch sú dve skrine. Tam pod vyšetrovaním stála ukrytá stráž, z jednej skrine viedli tajnou chodbou schody na prvé poschodie a druhou skriňou vodili nešťastníka väzňa do olovených komôr a do temníc.

Sala dei Capi.^[155] Pekný mramorový kamín zo XVI. storočia.

Arco quadrato.^[156] Osem senátorských podobizní.

Sala della Quttro Ponte.^[157] Podľa rímskeho vkusu hotovené elegantné vráta. Obrazov sila, medzi nimi zapamätal som si Perzské vyslanstvo u dóžu Cicogna r. 1585 od Carletta Caliariho, Príchod kráľa Henricha III.^[158] na Lidský prístav od Andrea M. Vicentina.^[159] Obraz obsahuje mnoho podobizní, kroje vtedajších čias, podoby goliov, barkov a slávnosť, všetko dopodrobna a verne vyobrazené. Je tam i obraz, ktorého význam len prednedávnom uhádli. Sú to vyslanci mesta Norimbergu, ktorí prijímajú zákony benátskej republiky z rúk dóžu Leonarda Loredana r. 1506.

Sala dell’ Senato; Sala dell’ Collegio. Na povale a stenách všade velikánske obrazy.

Pre milovníkov romantiky, a pretože skutočne architektúrou, maľbou a skulptúrou myseľ človeka, aby neriekol, je takmer stlačená, dobre bude obzrieť i olovené komory — piombi, a temnice — pozzi.

Tesnou chodbou vyšli sme na most vzdychov (Ponte dei Sospiri). Ten most spája vysoko nad vodou Palazzo Ducale so strechou olovených komôr, a je na boku jeho východnej strany. Je krytý, pevný. Sem púšťali väzňov do žalárov olovených komôr a stade do vyšetrovania, do spomenutej už Saly dei Deci. Bočnými oblokmi mosta vidieť dolu do závratnej hĺbky kanála a na Riva degli Schiavoni. Kým bol väzeň prosto mostom do vyšetrovania ľavou chodbou vedený, ešte choval úfnosť vyslobodenia, ak zabočili s ním na chodbu, vedúcu z mosta naľavo dolu do pozzi, bolo po nádeji. Pred otvorom vchodu zapálili fakľu a viedli nás dolu až po hladinu mora do tmavých, vlhkých temníc. Išlo to vždy nadol, tesným chodníkom, medzi čiernymi, vlhkými, plesňou páchnucimi múrmi. Vše tu, vše tam vedie do múru, pravdaže tlstého, štvorhranný nízky otvor, opatrený silnými dubovými, železom okovanými dvermi. To boli žaláre. Do jedného sme vošli. Sklepený, nízky, naprostred múraná kocka, na tej sedel, ležal, reťazou o spodok prikutý väzeň. Strašná existencia; tma a ticho ako v hrobe. Pri najspodnejších žalároch býval predtým povýšený stolec, pripravený o stenu, kde vysadeného odsúdeného zahrdúsili, založiac mu okolo krku žinôčku a krútiac kolovrátok. Toho interesantného republikánskeho vynálezku už niet. Na samom konci chodby v kúte jestvuje podlhovastá, pruhovitými dierami poprebíjaná skala; tu stínali väzňov a tou skalou stekala krv. Malý otvor vbok slúžil na odvážanie mŕtvol. V noci priplavila v tichosti gondola, mŕtvolu strčenú do mecha a skalou obťaženú vložili do nej, a poď s ňou do šíreho mora, kde ju utopili. Tam hore pýcha, tuto bieda, a tak každá i tá najkrajšia vec má svoj tieň.

A tak sme konečne opustili Palazzo Ducale, túto kopu zvláštností, drahotín a pamätností, poberúc sa do blízkeho susedstva — chrámu sv. Marka, takže hromade umeleckých krás a zvláštností, aké republika nazbierala či dobrým či zlým spôsobom doma a či po svete, menovite na východe.

Tak ako Palazzo Ducale, robí aj stavanie chrámu svätého Marka na obzerateľa dojem naozaj fantastický. Ak možno povedať, tak je sloh jeho rímsko-byzantský, až márnotratne obsypaný okrasami, čo človeka upomína na grécky vkus. I tu sa zase stykol západný vkus s vkusom východným. Znútra a zvonku zdobí stavanie päťsto mramorových stĺpov, obsadených rozličnými kapitolami sveta. Päť dutín sa vypína nad krovom chrámu. Predtým hlavným kostolom Benátok bol chrám Pietro di Castello a len od r. 1807 sa stal katedrálnym. V ňom spočívajú kosti sv. Marka, dopravené sem Benátčanmi r. 828 z Alexandrie. Roku 976 začali ho stavať a dostavaný je r. 1071. Všetky stoletia dolu bol okrašľovaný maľbami, mozaikami, rezbami, pomníkmi atď. a tak každý ľahko si môže predstaviť jeho veľkoleposť.

Nad hlavnou bránou, nad vchodom, v čeľusti vysoko tam hore, padne ti do očí krásny kovový štvorzáprah, rozchýrený po celom vzdelanom svete. Každý kôň v divom skoku v inú stranu beží. Podľa terajšej všeobecnej mienky pochodí z doby Neronovej a zdobil jeho slávnu bránu, pozdejšie Trajánovu. Konštantín dal ich previesť do Konštantínopolu, duka Dandolo ich z Byzancie dopravil roku 1204 do Benátok a Napoleon I. roku 1797 ich preniesol do Paríža. Francúzsky cisár ich dal r. 1815 doviesť nazad. Tak sa dosť tieto kone už najachali.

Čeľusť a predsieň sú vyložené majstrovskými mozaikami. Medzi mnohými inými je tiež predstavený chrám sv. Marka, práve ako doň nesú pozostatky sv. Marka — z XIII. storočia.

Atrio je tiež napospol okrášlené mozaikou, najviac predstavujúc scenérie evanjelia. Na dlážke badať tri červené kamene, kde pod časom zmierenia cisár Barbarossa, pred pápežom Alexandrom III. kľačiac, mal zvolať: „Non tibi, sed Petro!“^[160] Na čo vraj pápež hrdo odpovedal: „Et mihi et Petro.“^[161]

Do vnútra ide sa kovovými vrátami, hotovenými počiatkom XII. storočia v slohu byzantskom. Kostol je trojlodný, priekom trojlodne pretiahnutý. Tiež sklepenie piatich dutín je zdobené živými mozaikami, predstavujúc zväčša deje zo života sv. Marka. Dlážka je taktiež mozaika, ale sa kľakla na mnohých miestach, takže človek kráčajúc musí dať pozor, aby sa nepotkol. Keď si si tak zastal do prostriedku tejto starej impozantnej svätyne, dojem je veľkolepý. Obkľučuje ťa ozaj veľduch a úcta rozumu oproti bohu. Dlážka pochodí z XII. storočia. Do očí padajú dva pekné bronzové svietniky.

Hlavný oltár stojí pod baldachýnom (podnebím) z verde antico, na štyroch mramorových, z XI. storočia pochodiacich stĺpoch. Oltárna podstata, pala d’oro, je vachovka, hotovená v Carihrade z drahých kameňov na zlatých a strieborných plitnách r. 1105. Pod oltárom spočívajú kosti sv. Marka. Za hlavným oltárom je druhý menší oltár so štyrmi krútenými alabastrovými stĺpmi. Povedá sa, že pochodia z Jeruzalema zo Šalamúnovho chrámu. Prostredné dva stĺpy, keď vodič založil za ne sviecu, stali sa priezračnými.

V sakristii mozaiky, rezba, maľby a kovoliatiny. Dvere lial Sansovino r. 1556, hlava na kľučke je podobizeň jeho samého, v uhle hlava Tizianova, Paola Veroneseho a Pietra Aretiniho.^[162]

Vráťme sa do kostola! V pravej lodi pekná krstiteľňa, navrchu socha Jána Krstiteľa z r. 1545, pomník dóžu Andrea Dandola († 1354). Na oltári skala z vrchu Tábor. Vľavo oltára hlava Jána Krstiteľa z XV. storočia, pod ním kameň, na ktorom mu vraj zoťali hlavu. V kaplnke Zeno veľký náhrobník kardinála Giambattista († 1501) z kovu; navrchu leží celá kardinálova postava.

Poklady „Tesoro di San Marco“ sú velikánske, uložené vo zvláštnej kaplici. Medzi mnohými inými dve evanjeliá, zlatom a drahokamami vyložené, z chrámu sv. Sofie (Aja Sofia) z Carihradu; krištáľová nádoba so Spasiteľovou krvou, strieborný stĺp s kusom stĺpu umučenia; achátový kalich s kúskom črepu hlavy sv. Jána; meč dóžu Morosiniho; kyjové nápisy z Persopolisu; biskupské kreslo zo VII. storočia, údajne sv. Marka. Ešte vidieť na severnej strane pomník D. Maniniho, predsedníka republiky z r. 1848, donesený r. 1868 z Paríža.

Na južnej strane dva štvoruhlasté stĺpy s gréckymi monogramami z r. 1256, donesené z porúchaného chrámu z Ptolemais do Savy. Z porfýrovej skaly ohlasovali republikánske nariadenia. Porfýrové reliéfy pri vchode do dóžovho paláca predstavujú štyroch byzantských cisárov, ako sa objímajú s vytasenými mečmi. Pochodia z XI. storočia a sú sem prenesené takže z Ptolemais.

Ako vidno, Benátčania všade dobre kosili a domov hojne donášali.

A tak sme toho dosť, až veľa už popísali, a predsa sme len kde-tu okom hodili a tak veľkú väčšinu ani len nepripomenuli.

Oproti teraz opísanému kostolu stojí vysoká veža, takrečená Campanile. Stojí celkom osebe slobodne na námestí sv. Marka, je štvoruhlastá, r. 911 započatá a temer pol treťa sto rokov stavaná, posledne r. 1511 opravená; je 98 metrov vysoká. Pôjdeme, už pre krásny výhľad, hore. Je tá veža duplovaná, prostriedok prázdny, medzi oboma múrmi vedie hore chodník, nie schody, voľne zboka-nabok tridsiatimi ôsmimi úvratmi. Asi v polovici veže oblokom — až do XVI. storočia — v železnej klietke vystavúvali zločinných kňazov. Tam im zhora dnu podávali chlieb a vodu. Tam hore pod zvonmi je strážnik; ochotný chlapík ti donesie, ačkoľvek si nie priam chodením zunovaný, za dakoľko centesimov stolec a ďalekohľad, a hotový je zodpovedať všetky tvoje topografické otázky.

Ach, či to výhľad! Stojíš vysoko nad pyšnými Benátkami. Pod tebou palác dóžov, kostol sv. Marka, Námestie sv. Marka, po ňom behajú mravce — ľudia. Tam perú dvaja vulkáni na Torre dell Orologio perlíkmi o zvon — hodiny. Tí dvaja vulkáni stoja na plytkej veži slobodne pod holým nebom, pod nimi zázračná šajba s 24 hodinami. Z námestia a ulíc nepočuješ hrkot vozov ako po iných mestách; obkľučuje ťa zvláštna tichosť nadol i nahor. Pod časom slávnosti, menovite keď dóžu vyvolili a on sa ukázal na palácovom balkóne ľudu, zhromaždenému na Piazzette, zo závratnej výšiny vežového anjela hore na chlmci Campanile spustil sa na pripevnenom povraze dolu na balkón smelý benátsky mornár, oddajúc mu uvitú kvetovú kytku. Takto bývalo kedysi. Hľadím zadumaný na Venedig, pod nami prestrený v podobe rozpukanej bôty. Taliani si obľubujú v geografických bôtových formách. Bôta je popukaná, tie rozpukliny sú liskavé, sem-tam križujúce sa kanály, ktorými mihajú gondoly. Benátky majú málo — ani nehodno pripomenúť ich záhrady. Teda len múry a vodu. Za mestom niet záhumnia, niet záhrad, poľa, nivy. Hranice sú prísne a rovno kľúčené morom. Vyzerá to tam z Campanile, akoby pán boh širokou dlaňou bol toto 15.000 domov počítajúce mesto z neba do mora čapil. No je to unikum medzi mestami. — Keď nastane odtok, vydvihnú sa z lagún blatnavé liskavé ostrovy. Tie ostrovy sa mrvia, akoby boli živé; a sú veru živé, lebo to sa v nich chemrí ako v hnilej bryndzi — korytnačky, slimáky, hviezdice a aké len nie morské potvory. — Prídu časy, pravda, nie tak hneď, a zmiznú lagúny, povstanú z nich močariny, a potom nasledovať budú oráčiny, ak ich ešte bude ľudské pokolenie orať. — Benátky stoja vystavané asi na osemdesiatich ostrovoch; pretože boli blatnavé a v čas prítoku postavené pod vodu, vprali do nich koly, a tak stoja Benátky na samých, na milióny počítajúcich, do mora vbitých koloch. Benátky sú teda moderne to, čo obdivujeme pri mnohých už dávno zašlých, na koloch po všakových jazerách vystavaných kolibách, kolostavoch (Pfahbauten). Je to teda prechod predhistorických kolových obcí do našej historickej doby.

Počiatok Benátok zakladá sa v dobe sťahovania národov. Keď Ptuja, Altina, Aquileja boli pováľané víchrom východných kočovníkov, splašené pozostatky ich obyvateľstva utiahli sa v V. storočí na more, a tu založili Veneti Veneciu, ktorá tu chránená vodným elementom, tak ako terajšia Británia, zmohla sa loďami. Prvý dóža bol Paolo Lucio Anafesto r. 697, posledný Ludovico Manin r. 1789. Tento posledný bol stodvadsiate benátske knieža. Najsilnejšie, najbohatšie boli Benátky v XV. storočí. Celý svet uháňal sa o ich priateľstvo a podporu.

Takto som tam hore na Campanile rozjímal. Prv, než sme zišli dolu, hodil som okom na sever po vyčnievajúcich Alpách, po Eugenských horách pri Padui, na východ a na juh po hladkom Adriatickom mori, kde akoby v hmle rozmyté istrijské vŕšky.

Ťažko človek opúšťa taký velebný obraz prírody a velikánskych historických dejov.

Na úpätí sme obzerali o vežu oproti Palazzo Ducale pristavené loggettá^[163] z červeného mramoru. Krásne to krámce so sochami Apolóna, Merkúra a Pallas od Sansovina. Tu bývali prokurátori, držali stráž a velili stráži, keď senát zasadal na rade v Palazzo Ducale.

A pustili sme sa zase kanálom hore k mostu Rialto. Tento most až po r. 1854 bol jediný, čo sprostredkoval komunikáciu medzi západnou a východnou stranou mesta cez Canal Grande; je r. 1588 — 1591 v jednej sedemadvadsaťmetrovej klenbe smelo a pekne vystavaný. Stojí na 12.000 koloch. Na moste ťahajú sa vo dvoch pásoch búdy, predtým zlatnícke, teraz čoraz väčšmi spustnuté. Prostriedkom vedie jeden a pokraj mostu popri búdach vedú dva chodníky. Výška mosta nad vodou obnáša 18 stôp. Z jednej i druhej strany mosta sú trhy, vpravo na ryby, vľavo na ovocie. Z jedného i druhého sa tu predáva veľké množstvo; hneď nablízku je Fabricche Nuove a Fabricche Vecchie, námestie, kde ležali republikánske továrne, zásoby a byrá. Tam vidieť i malý, ale prastarý kostolík St. Giacometto di Rialto, stavaný r. 520, teda najstarší teraz tu jestvujúci kostol. Na malom námestí stojí malý stĺp z egyptského granitu, nesený kľačiacou figúrou; hore naň vedú kamenné schodíky. Z toho kameňa oznamovali trhovníkom republikánske zákony. Povedá sa, že prví dukovia bývavali na tomto starom námestí.

Plaviac sa nazad na Piazzettu kanálom popri palácoch Manin, Dandolo, Loredan, Farsetti, Pisani-Moretta, Grimani, Corner-Spinelli, Tiepolo, Mocenigo, Contarini, Moro-Lin, Grimani, Bernardo, Barbarigo, Pisani, Balbi, Grimani, Grassi, Mallipiero, Giustinian-Lolin, Serigni, Accademia di Belle Arti, Monzoni, Cavalli, Barbaro, Corner delle Ca Grande, Ferro, Contarini, Zachelli, Zichy-Eszterházy, Da Mula, Venier, Emo Treves, Giustiniani, Seminario Patriarchale, Dognua di Mare^[164] atď. atď. — videli sme mnohé paláce pusté, ktorých okná boli poznačené prilepenými bielymi papierovými tablami. Na otázku, čo to tak často opakované môže znamenať, vodič mi odvetil, že sú to domy bez obyvateľov, opustené a na predaj vyhlásené. Počet obyvateľstva že klesol až takmer na polovicu a paláce že v cene veľmi padli. Tak mi ukázal istým Viedenčanom zakúpený pekný trojposchodový palác za 6000 zlatých r. č.: pravdaže, viac ako toľko dal na jeho napravenie, ale bol dobre zriadený, pekný a pohodlný. — Blahobyt Benátok od tých čias, ako sa vyslobodili z Rakúska, veľmi klesol, čo oni v obecenstve napospol uznávajú. Predtým, keď boli tu pánmi naši, museli sme ich, my sami banknótami kŕmení, zlatom a striebrom platiť, naše banknóty považovali ako cudzie, a teraz ich noty sú biedne, až na pol franka znejúce; drobné strieborné peniaze nemajú žiadne, len samé nemotorné medenáky. A naše papiere kupci radšej berú než svoje vlastné. Tomuto skutku a svojmu zmýšľaniu, ako som od očitých svedkov počul, dali hlasitý výraz vtedy, keď náš panovník pred pár rokmi v Benátkach — vtedy už talianskych — navštívil Viktora Emanuela, a s ním na balkóne kráľovského hradu vyzeral na námestie sv. Marka. Tam kričal zhromaždený ľud s okázalými výkrikmi: „O, nostro vecchio patrone Francesco!“ (Ó, náš starý ochranca Fraňo!) Keď som istému kupcovi pri Procuratia Nuova platil v strieborných zlatníkoch, pochytil zlatník sťaby dáku relikviu, bozkávajúc ho so srdečnými slovami: „O, mio caro Francesco!“ (Ó, môj drahý Fraňo!)

Vystúpili sme na Piazettu a šli sme popri Palazzo Ducale cez Riva degli Schiavoni. Tam pohotove stál parník, ktorý každú hodinu odchodí a prichodí, a za dakoľko centesimov zaviezli sme sa, na východ sa plaviac, na dlhý, úzky, pred Benátkami rozprestrený, mesto pred návalom morských vĺn chrániaci ostrov Lido. Asi o pol hodiny vystúpili sme na ostrov. V Lido vidíš, čo Benátky nemajú: záhrady a kone. Benátčanom vozenie na voze taký jux robí, ako nám horniakom vozenie sa na člnkoch. Darmo je, človek vždy to žiada, čo nemá. Fiakristi privítali obecenstvo náramným krikom, kliatbou a zlorečením, ale ten krik sa netýkal nás, ale fiakristov samých. Druhého kolegove kone a kočiar ako len možno zhanobiac, vábi každý pocestných do svojej lády, a keď ich už dnu natlačil, krik prestane; fiakristi najlepší priatelia, ženú koníky akoby v oblakoch. Pár minút a už sme prebehli úzky ostrov a zosadli na jeho východnom brehu. Ten výjav sa opakuje od rána do večera každú polhodinu denne. Prejdeme široké šiance a pred nami leží most a krížom neho na vysokých koloch dlhý, dlhočizný barak. To sú lidské morské kúpele. Komôrok na preobliekanie má do štyristo; v priaznivý čas bývajú navštívené denne až 4000 hosťmi. Vymením kúpeľné lístky — kúpeľ, komôrka a háby frank 10 centimov za osobu — a rozišli sme sa, ženské naľavo, ja napravo. Vprostred budoviska stojí do mora vytrčená elegantná sála s pianom a pri nej otvorená veranda, skade sa voľne čudujú na kúpajúcich sa hosťoch. Prv ako sme vošli do komôrok, odobrali nám všetky drahocenné veci i peniaze a uložili ich do veľkej listovej obálky. Na obálku musíš si vlastnoručne napísať adresu. Zapečatia ju, dajú ti do ruky znak a ten istý na obálku. Je to pre bezpečnosť vecí. Preoblečený vliezol som dolu schodmi do vody, teplej 22°. Spodok bol zamúlený jemným pieskom; hravé vlny ho vždy prevaľovali. Dnu do mora boli stĺpy a od stĺpa do stĺpa povrazy. Človek, držiac sa povrazu, mohol vniknúť, pokiaľ chcel; ja som až po bradu vliezol. Smelí plavci pustili sa ta do šíreho. Okolo nás, menovite v kruhu tých stĺpov, križovali pre istotu člnky. Veľmi príjemný pocit to bol, keď šumiaca vlna, valiac sa z diaľky, podchytila chlapa a vydvihla hore, hojdala a zase uložila dolu. Kúpačov bola sila, vo všakových, obyčajne v slamených čínskych klobúkoch. Keď človek zastal vodorovne, vyzerala hladina mora ako tekvičné pole, toľko hláv všakového kalibru. A ďaleko von na obzore, akoby na sklenej table, odmeraným letom plavili ta do neznámej diaľky rozličné koráby. Po toľkom znojení sa padne kúpeľ nevyrovnane dobre a človek je akoby znovuzrodený. Moja čeľaď, ktorá sa tvrdo odhodlala do toho elementu, keď okúsila jeho príjemnosť, ťažko vychodila z neho, zbierajúc v piesku všakové lastúry. — Keď sme vymieňali naše odpratané veci, bolo nám treba karotku napísať, či je to isté, to jest majiteľovo písmo, čo na adresu napísal, a keď sa tomu rovná, dostane veci nazad. — Medzi bujnými záhradami prišli sme pešo k prístavu, skade po západe slnca a východe mesiaca vrátili sme sa nazad. Večer krásny, veselý večer strávili sme zase pri hudbe na živom, hlučnom Piazza di San Marco.

Nasledujúce ráno navštívili sme Campo e Chiesa di San Zaccaria.^[165] Tento kostol je pololatinským, pologréckym slohom stavaný od r. 1456 — 1515. Pri sakristii je náhrobník Alessandra Vittoria, chýrečného kamenára († l608 v osemdesiatom druhom roku). Sčiastky robil sám vlastnou rukou ten náhrobník. Qui vivens vivos duxit de marmore vultus.^[166] Tento výtečný a veľmi plodný umelec bol učeníkom znamenitého Sansovina. Tento kostol je na východnej strane neďaleko chrámu sv. Marka.

San Giorgio Maggiore stojí na konci ostrova Giudecca. Prosto neho cez Canal della Giudecca stojí Palazzo Ducale. Je to trojlodný chrám s dutinou a patril benediktínom. Vystavaný bol r. 1560. Vnútri nad dvermi obraz pápeža Pia VII., ktorý tu 14. marca 1800 vydržiaval konkláve. Štyridsaťosem utešených, v dreve rezaných sedlísk v chóre. Prostred chóru ohromný misál, vyložený na krútiacom sa pulte. Na druhom oltári sedemsto rokov starý kríž od Michelozza. Mnoho iných obrazov od Tintoretta, práce od Bassana, Rizziho, Alberta de Brole, Girolama Campagna atď. Náhrobník kniežaťa Maria Antonia Memma († 1615). V blízkosti je Campanile — veža; bola to stráž na pozorovanie lodí, to jest vystavaná pre protizorstvo^[167] cla dovezeného a vyvezeného tovaru. Obzor z nej na všetky strany je voľný. — Stade sme šli popri Giardini Publici cez Canal di San Pietro popri podošve a päte mesta do objemného arzenálu, benátskej zbrojnice.

Arzenál so svojimi strojárňami, dokmi, bazénmi je veľmi priestranné stavisko, čiže staviská. Objem zbrojnice vynáša dve miglie.^[168] Pod republikou tu bol veľmi čulý život; pri lodiach, delách, zbrojoch pracovalo do 16.000 ľudí, teraz ich je ledva 2000. Mnohé miestnosti sú spustnuté a prázdne. Veru i tu do očí bije úpadok pyšných Benátok. Pri bráne, stavanej okolo r. 1304, nápadné sú štyri levy. Najväčší pochodí z Pyrea, prístavu pri Aténach, s divným nápisom. Profesor Kopisch z Breslavi považuje ten nápis (okolo hrivy, dolu a hore nohou) za runský, a to vagerský, teda Slovanov, obydlených na Baltickom mori, pošlý z X. storočia, a znie vraj takto: Thisar — Thair — Litorais — R… — Salionvathisithiu — … — Runarat — … — Ha… — Tilsvartiat — … — Uaaftarin. No to tak znie, akoby kaša blbotala. Vo dvore sú staré veneciánske delá, ktorými svet korili a povetrím zatriasli. Jedno dlhé staré delo je vrchom brázdité, čo iste pochodí od nepriateľskej gule, ktorá ho pozdĺž šuchla.

Vošli sme do zbrojárne. Pamätné sú brnenia podmaniteľov Cypru, Kandie a Morey, generálov: Duoda, Morosiniho a Zena.^[169] Strelky Benátčanov až po XVI. storočí. Všakové zbroje, Turkom odňaté v lepantskej bitke. Šišaky dôstojníkov, víťaza Enrica Dandola po prvom zaujatí Carihradu r. 1204. Rozličné delá a gule z tých nekonečných vojenských ťažení benátskej republiky takmer s celým svetom. Brnenie krásnej roboty, ktoré nosil dóža Sebastiano Ziani v bitke s cisárom Barbarossom. — Dva železné širáky vjedno spojené s poprsím. Do toho inkvizítori — pripomenutí v dóžovom paláci — dali vinníka strčiť a zavrieť. V šišaku boli klince, ktoré vždy tuhším a tuhším priťahovaním šišaku do chudákovej hlavy sa vdierali. Na prsiach bol hák, kde si vyšetrovač oprel komótne rameno, ucho priložil k malej ústnej dierke a načúval, čo ten tamdnu stlačený bedár šeptal. Veru, pekná zábava, a tú malíciu volali benevolizáciou!^[170] Po skriniach nespočetná zbierka ozaj podivných, rafinovaných, surových a hlúpych mučidiel. Je tam i jeden stroj, podobný kľúču s perom; keď to pero spustil, vystrelil kľúč jedovatú ihlu a trafený hneď musel skonať bez toho, že by bol cítil bôľ. Týmto špatným nástrojom vraj tyran Francesco Carrara z Paduy zmárnil benátskeho generála Rusconiho z Bergama. Väčší diel tých kúsidiel pripisujú ukrutnej mysli menovaného už tyrana.

Ukazujú i železný šišak, ktorý vraj patril Atilovi.

Vidieť tu aj brnenie francúzskeho kráľa Henricha III., ktorý pán sa Benátčanom veľmi zaliečal. Vidieť i pomník Angela Ema,^[171] hotovený Canovom.

Zaujímavá je vzorka bucentaura. Bucentaurus bola skvostná, slávnostná loď, ktorá pri istých príležitostiach vozila dóžu, menovite keď sa snúbil s morom, čo sa stávalo každý rok. Cez celý čas trvania republiky boli vyhotovené tri bucentaury, zakaždým krajší. Posledný počas francúzskej okupácie znivočil surový vandalský ľud. Tu je zachovaný jeho model asi 4 metre dlhý. Bucentaurus bol znútra obtiahnutý červeným baršúnom, zlata sa na okrasy spotrebovalo za 18.000 dukátov. Vesiel bolo 322 a pri každom vesle traja chlapi, vyberaní, vyznačení mornári z arzenálu. Na palube, prehojne zdobenej rezbou, na zadnej čiastke stál kniežací prestol. Keď vyšli do otvoreného mora, zostúpil dóža, odený najväčším skvostom, z prestolu, nahol sa cez operadlo, vrhol prsteň do vĺn Jadranského mora — a svadba s Adriou bola dokonaná.

Ešte dačo som zabudol. Medzi starými vojenskými nástrojmi ukazujú dve, blízo tristo rokov staré delá, upotrebované na benátskych lodiach, a to jedno s viac cievami, ktoré sa dali krútiť, teda mitrailleuska, čiže revolver, a druhé zadovka. Sú to teda staré vynálezy, a tak nič nového pod slncom. Opustiac arzenál previezli sme sa Canalom di San Marco a Canalom Grande do Academie di Belle Arti,^[172] bývalého stanu regulárnych kanonikov portuenských.

V pitvore je nápis z r. 1377, ktorý v staroveneciánskom slohu poučuje, že tu bola Scuola della Carita. — Je tu zastúpená stará i nová škola benátskych maliarov. V samej poslednej sále sú novšie obrazy, zväčša komického obsahu.

Je to zbierka obrazov, zachovaných zo spustnutých palácov, kláštorov atď. Obsahuje v dvadsiatich sálach, okrem átria^[173] a schodov, kde tiež sú obrazy vystavené, 612 kusov obrazov a mnohé kamenárske a rezbárske diela.

Z Accademie zaviezli nás šikmo Canalom della Giudecca na ostrov tohože mena do chrámu Chiesa del Redentore Giudecca; ostrov bol vraj obývaný vyhnancami mesta Benátok v IX. storočí, pozdejšie židmi. Predtým mal do 8000 teraz počíta ledva 3000 obyvateľov. Kostol del Redentore bol založený r. 1577 dóžom Alvisom Mocenigom a vystavaný skrz Andrea Palladia.^[174] Keď mor, zahrdúsiac do 50.000 Benátčanov, prestal, vystavali tento utešene, triezvo a súmerne prevedený a podnes veľmi čisto zachovaný kostol, v podobe latinského kríža. Nápis zreteľne poukazuje na pohnútku tohoto velebného diela: Salvata civitate ex pestilentia, voto curavit senatus a. 1576.^[175] Niektoré veci nie sú ešte dostavané, tak v oblokoch miesto kamenných sú drevené sošky. Skulptúry sú od Massa de Bologna, obrazy od Giovanniho Belliniho^[176] (utešené anjeliky) a od Tiziana. Keď Napoleon chcel so sebou odniesť kovové sochy apoštolov, a ako sa domnievajú, preliať na kanóny — čo však o takom veľkom ctiteľovi umeleckých diel možno pochybovať — jeden smelý mních-kapucín dosvedčoval, že sú sochy z dreva, a pretože jedna z nich je skutočne drevená a na podiv tým druhým na pohľad úplne podobná, zarezal do nej na presvedčenie nožíkom a Napoleonovi ľudia odstúpili od prenášania vraj drevených sôch — sic fabula narratur.^[177]

Večer sme sa ešte poslednýkrát príjemne zabavili na námestí sv. Marka.

Ráno 23. augusta pobrali sme sa z Benátok preč. Pretože nám na železnicu ešte zvýšilo času, dali sme gondolierom, čo nás mali odviezť na stanicu, dakoľko centesimov^[178] darom, a tí nás viezli sem-tam po kanáloch, aby sme sa ešte poslednú hodinu mohli kochať pohľadom na toto divotvorné mesto.

Vystúpiac konečne z člnku, vošli sme do kostola Chiesa degli Scalzi, susediaceho so stanicou. Nie je veľký, ale je to jeden z najbohatších benátskych chrámov. I zvonka i vnútri je zdobený pestrým mramorom. Na oltári obraz Panny Márie od Belliniho. Na tento oltár poručil prokurátor Soranzo 60.000 dukátov. V kostole je šesť úhľadných kaplniek. Celý kostol, stavaný r. 1649, mal stáť 1,300.000 dvadsiatnikov.

O ôsmej hodine päťdesiatpäť minút ráno pohli sme sa rýchlovlakom do Verony.

Väčšia časť tohoto, 60.000 obyvateľov a 6000 mužov vojenskej posádky počítajúceho, ohromne opevneného mesta leží na rovine, zadná časť s rozličnými tvrdzami, z ktorých poniektoré siahajú až do tmavých vekov, opiera sa o dosť vysoké, malebne rozložené kopce a hory. Potok Adige (Etsch) preteká mesto tak ako Canal Grande Benátky v podobe veľkého S. Štyri väčšie mosty spájajú cez vždy pobelavomútnu Adižu ňou podelené čiastky. Po toľkých rovinách sa človeku zase zažiada vyzerať na vrchy, a ešte keď tie vrchy sú rozličnými novými a starobylými tvrdzami, vinicami, letohrádkami, slovom — rôznymi zelenobielymi strakatinami okrášlené a temená vežami a baštami korunované. Veľa je toho tam a veru všakove pestré. Ináč celé mesto je obohnané hrozitánskymi šiancami a pevnôstkami. Chýrny taliansky pevnostný štvorhran, ako zvykli nazývať štyri talianske pevnosti, stál naše mocnárstvo 30,000.000 zlatých konvenčnej mince. Tu, hľa, pri Verone vyľahúval kedysi náš hrdina Štefan Pinka.^[179]

Viezli sme sa cez Porta Vescovile,^[180] stretávajúc vozidlá na dvoch silných vysokých kolesách, dva — štyri kone po jednom rad-radom zapriahnuté — voziť veľké náklady. Prečo to oni tak tesno a nadlho priahajú, neznám. Vezúc sa bránou, videl som objem násypov. Zvonku by človek ani netušil, že to šiance, skorej by to považoval za zelený kopec; však je kopec, ale kopený ľudskými rukami. Od mesta hore škrabú sa mu po chrbte vojaci, a učupené delá zívajú papuľou do šíreho okolia. Velikánska to katoveň.

Zišli sme v hostinci Colombo d’Oro.^[181]

Tu som sa podľa obyčaje jednal o izbu. Táto obyčaj jednať sa vzťahuje sa i na obedy, divadlá, bývanie v hostincoch atď. Za šesť frankov sme dostali priestrannú, peknú izbu.

Po obede vzali sme si vodiča a prvé, čo sme šli navštíviť, bola chýrečná veronská aréna.

Aréna je obyčajne ten predmet, ktorý ponáhľajú sa cudzinci prvý obdivovať. No i my sme tak urobili, ale kým sa pustím do jeho opisu, chcem všeobecne dačo o Verone pripomenúť.

Verona je veľmi staré, Galmi založené mesto; pozdejšie stala sa rímskou kolóniou (osadou). Bola sídlom Longobardov, starými Nemcami Bern nazvaná. Pod vojnami ghibellinov s guelfmi^[182] mnoho trpela, a len pod Scaligerovcami^[183] sa zotavila. Scaligerovcov nasledoval Giangaleazzo Visconti,^[184] skrze jeho vdovu pripadla Verona Benátčanom.

Na najväčšom veronskom námestí, Piazza Bra (pôvodne rímske Praedium) stojí teda aréna. Pochodí vraj z časov Diokleciána (r. 284 po Kr.), v nemeckých poviedkach nazvaná Dietrichovým domom (Teodor Veľký), je 32 m vysoká, 166 m dlhá a 133 m široká. Objem dookola je 480 m. Sedlísk odspodku stupkavo hore, to jest radov sedlísk 45, každá stupka, čiže sedlisko je 148 cm vysoké a 187 cm široké, takže 25.000 ľudí mohlo sedieť a 70.000 stáť. Zvonku toto impozantné, ale už i roznosené, pod hradskou ležiace kolo je pohľadu pošmúrneho, z veľkých balvanov stavané a sem-tam porastené stromčekmi a trávou. Vojdúc dnu od severnej strany, vstúpili sme do arkád. Navonok vysoké stĺpy, ale oproti centru koldokola sú ležiace pyramídy alebo klinu podobné — koncom do stredu obrátené — chlievy, čiže cely, kde chudákov gladiátorov a vôbec ľudské obete a divé šelmy zatvorené držali. Medzi tými celami vedel nám náš vševedúci vodič ukázať strašnú dieru, kde boli zatvorení martýri sv. Firmus a Rusticus pred krvavým zápasom s dravými zvermi. Sadli sme si na mramorové sedadlá, skade sme mali výzor na otvorený priestor arény pod holým nebom. Tam dolu na piesku, kde sa gladiátori mečmi borili a šelmy — levy, tigry, medvede sa medzi sebou a s ľuďmi ruvali — stojí teraz chatrný barak, letné divadlo Verončanov. Koľký rozdiel medzi dneškom a Rimanmi! Koľký huk tu bol vtedy, keď obecenstvo, palce hore zdvihnúc — dávalo znak, aby na zemi ležiaci premožený gladiátor bol omilostený, alebo palcom dolu obráteným, aby bol premožiteľom preklatý. Teraz tu ticho, hrobové ticho, len slnce takisto páli ako za čias rímskeho panstva. Vyše pol druha tisíc rokov prebehlo ponad arénu, časy sa zmenili, ale ona stojí, ako drzý pomník surových zábav rímskeho obecenstva. Sediac zamyslený na mramorových stupkách tohoto ohromného krvavého divadla, zdvihol som zo škáry vyrastenú tichú bylinku trávy, Eragrostis pilosa,^[185] a akési Origanum.^[186]

V susedstve arény je hlavná stráž, Guardia Antica, a Municipio.^[187] Pri bráne Portone stará veža Scoligerovcov.

Najhlavnejšia a najživšia ulica je Corso Cavour s mnohými peknými palácmi. Veronské paláce, napríklad Palazzo Cappuletti, majú čeľusť zdobenú obyčajne freskami. Asi v polovici Corsa Cavour priekom stojí chýrečná brána, stavaná pod cisárom Gallienom^[188] r. 265 po Kr. Je veľmi dobre zachovaná, čo je pri toľkých nepriateľských nápadoch naozaj divné.

Corsom prišli sme na Piazza delle Erbe, jedno z najinteresantnejších talianskych námestí, plné ovociny a zeleniny, šiator na šiator; tam predávajú medzi inším veľkosťou a dobrotou vynikajúce vičentínske broskyne. Kúpili sme tam za dakoľko centesimov (100 cent. = 1 frank = 40 grajciarov r. č.) päť kusov, a tie pospolu vážili kilo. — Piazza delle Erbe bolo predtým fórum republiky. Mramorový stĺp na hornom konci námestia nosil až do konca predošlého storočia benátskeho leva, ako znak veneciánskeho panstva. Na studni je kamenná socha — Verona. Vprostred námestia je kazateľnica, chránená na štyroch stĺpoch stojacím baldachýnom. Z tejto kazateľnice pod republikou bývali ohlasované zákony a nariadenia. Vidieť tam ešte i kupecký Domo Casa dei Mercanti,^[189] stavaný počiatkom XIV. storočia. Hneď za tým nasleduje 100 m vysoká mestská veža.

Námestie Piazza dei Signori je malé, štvorhranmi dláždené, veľmi pamätné, obklopené palácmi. Pri spomenutej veži je mestský dom s divným dvorom, založeným r. 1183.

Oproti tomuto v kúte stará radnica Palazzo del Consiglio (La Loggia).^[190] Na streche čnejú sochy výtečných rodených Verončanov, nám dobre známych z gymnaziálnych štúdií: Cornelius Nepos,^[191] Catullus,^[192] Vitruvius,^[193] mladší Plinius Aemilius Macer, básnik a priateľ Vergiliov. Ovid spieva: „Mantua Virgilio, Verona Catullo.“^[194] Martial však: „Tantum magno suo debet Verona Catullo, quantum parva suo Mantua Virgilio.“^[195]

Prostred námestia stojí Danteho socha z mramoru. Dante, súc vyhnaný z Florencie r. 1316, prvý čas vyhnanstva trávil u priaznivých mu mohutných Scaligerovcov. Oproti nemu stojí starý súdny palác, dostavaný r. 1263.

Blízo toho nachodia sa pamätihodné pomníky kniežat Scaligerovcov, čeľade della Scala, ktorá nad Veronou panovala vyše sto rokov, a to od r. 1262 do 1389. Ich címer, rebrík, nachodí sa často opakovaný na mrežkách obtáčajúcich pomníky. Prvý Scaliger bol kupcom s rebríkmi (scala = rebrík).

Najväčší z týchto pomníkov na uličnom rohu dal vystavať Can Signorio ešte za svojho života († 1365). Na štyroch stĺpoch podlaha, na nej rakva (sarkofág), nad ním baldachýn, na baldachýne jazdecká postava samého kniežaťa. Na druhej strane pri radnici pomník Mastiniho II. († 1351), tiež na baldachýne socha s jazdcom. Medzi oboma pomníkmi štyri sarkofágy, tri z r. 1311, ostatný z r. 1359 patrí Can Grandemu, ktorý bol toho roku od vlastného brata vo dne na verejnej ulici zavraždený. Nad kostolnou bránou rakva a jazdecká postava Francesca della Scala (Can Grande zomrel r. 1329), priateľa a obhajcu vyhnaného Danteho. Ďalej pomníky Giovanniho della Scala († 1350), konečne Mastina I. († 1277). Tie prvšie pomníky pod baldachýnom stoja pod holým nebom na námestí.

Potom sme zašli ku kostolíku sv. Anastázie, započatému r. 1261. Vnútri sme neboli. V susedstve pri kaplnke San Pietro Martire bývalý samostan,^[196] aký, už neviem. Nad bránou do dvora, vysoko nad hlavou, ozaj na podivnom mieste, akýsi čierny mramorový sarkofág grófa Castelbaria. Pod bránou na ľavú ruku tri podobné sarkofágy — jeden z červeného mramoru.

V kláštore, teraz premenenom na opatrovňu, počuli sme veselú vojenskú hudbu. Vošli sme do chodby a tam stojaci žandári a výborníci nám povedali, že deti skladajú skúšku; poznajúc v nás cudzincov, pokynuli nám vľúdne, aby sme vošli dnu. Ako sme vkročili do školy, horúcej ako vápenica, hrnuli sa deti a obecenstvo na arkádami obohnaný dvor. Na prostriedku sedel radom vyznačený pán (podľa môjho zdania nemohúc pre lámku nohami hnúť) na kolieskovom stolci. Deti, chlapci a dievčatká, boli rozostavené vo vojenských radoch. Ženské v čiernom habite, iste učiteľky, a kňazi riadili tento milý manéver. Pri speve sprevádzanom hudbou robili všakové smiešnopekné evolúcie. Všetky tieto papľúchy boli oblečené v červenočiernej kockavej rovnošate. Pod arkádami na stoloch boli rozložené rozličné, nimi hotovené ručné práce. Stojac na stolci, prizeral som sa tomu zaujímavému špektáklu. Ale keď sa mi stolec pod nohami prelomil, zakončil som sám špektáklom obdivovanie. Uspokojení týmto nápadným etnickým výjavom dali sme sa na ďalšiu púť.

Hlavný chrám (dóm) pochodí z XII. a XIV. storočia. Sloh je goticko-románsky. Na portáli polovypuklé sochy paladínov Karola Veľkého: Rolanda^[197] a Oliviera. Pod strechou erb terajšieho arcibiskupa, pes nesúci koštiaľ v pysku — Canossa (Canis a os). Na hlavnom oltári obraz Nanebevzatia Panny Márie od Tiziana. Na severnej strane chóru krstný kostolík San Giovanni in Fonte, bazilika z XII. storočia.

Vedľa je biskupská rezidencia s bibliotékou, v ktorej sa nachodia Gaiove Institutiones.^[198]

Podvečer zastavili sme sa pred kaviarňou na námestí pred arénou. Oproti radnému domu striekal kvetmi ohradený vodoskok. Prišlá vojenská hudba zabávala pestré obecenstvo a ku uchvacujúcej romantike nechybel ani všetečný mesiac, ktorý tam nazeral na nás spoza tmavej arény. Pravda, tento príjemný večer dlho netrval, lebo dakoľko hrubých dažďových kvapiek, hrmotne padajúcich na prechádzajúce sa publikum, ukončilo zábavu.

Druhý deň šli sme ešte obzrieť peknú záhradu grófa Giustiho. Prešli sme mostom bystro sa ženúcu Adižu. Za mostom, kde vraj býval tiež Dietrich (Teodorich) z Bernu, vykopali nie tak dávno základy neznámeho starého amfiteátra. Predná časť Giustiho záhrady je na rovine, zadná dvíha sa hore strmým skalnatým vrchom. Na rovine povykopávali množstvo rímskych starožitností: bôžikov, náradie atď.; to je tam vyložené v búdke a vložené v stenách. V pekne ustrojených kvetných a kríkových hradách vypínajú sa krásne hrubé, 40 m vysoké cyprusy, počtom asi dvesto, ak nie viac; aspoň päťsto rokov sú staré. V strmej časti napravo je jaskyňa, vysoká a priestranná; jej pôvodný prirodzený útvar je ľudskou rukou prihladený a ustrojený. Držia tam teraz mulice, a preto trusový zápach je prenikajúci; keby ten nie, bolo by tam znamenite odpočívať, lebo jaskyňa je chladná. Prostred záhrady strminou hore je veža, polo v skale, polo vypuklá. Tou vežou vedú slimačie schody na najvyššiu časť záhrady; tam je letohrádok a z druhej strany medzi zápoľami malý, klietkami opatrený zverinec. Z letohrádku je tak na mesto Veronu ako na okolie voľný výhľad.

Na juh rovina s obcami Sommacampagna, Custozza^[199] a Villafranca,^[200] známych z bitiek z r. 1848 a z pozdejších rokov. Na sever vypínajú sa tirolskí velikáši — vápennáky a dolomity, tvoriac celé labyrinty hrebeňov, chrbtov a dolín. Okolo Verony žltý vápennák, ten istý, ako tie, čo pred sebou a pod sebou vidím, so zbytkami roztrepaných lastúr; tam ďalej ukrýva v sebe skameneliny Rhynchonella bilobata.^[201]

O dvanástej hodine sedeli sme vo vozni. Obežný lístok znel síce z Verony na Alu a tak bezprostredne v severnom smere do Tirolska, ale my sme si okrem tohoto smeru vymenili lístky do Milána. — Naším spoločníkom bol mladý, ohnivý, ale príjemný vicentínsky statkár. Veľmi sa nám stal úslužným pri upozornení a poučení o prebehnutom kraji.

Zľava až po Miláno, s niektorými zriedkavými výnimkami nízkych nevýznamných kopčekov, rovina, zase pekne bohato, ale jednotvárne vysadená. Zľava tá rovina, to bližšie — to ďalej, je lemovaná lombardsko-benátskymi alebo tirolskými a či zase švajčiarskymi Alpami. I na rozsiahlosť, i na výšavu, ozrutnosťou ony ďaleko prevyšujú naše Tatry. Naše Tatry sú takmer len krtiny oproti týmto zaschnutým vráskam svetovej tváre. A kde sa vo výške tisne dáky vodný prameň a okolo neho dačo sa zelenie, vidno bodky ľudských bytov. Každá minúta donáša nové obrazy nehatenému oku. Na všetko nás upozorňoval galantný Talian.

Rýchlovlak letel, horúčosť bola veľká, ale i suchota citlivá, a pretože je železná dráha stavaná na drobnopieskovitej pôde Lombardských rovín, vietor, ktorý letiaci vlak i sám tvorí, namiešal mnoho prachu. Obloky sme pre horúčosť zatvoriť nesmeli, a trebárs boli zastreté závojom, napchalo sa do vozňov veľa tak cestovného ako i strojového uhliarskeho prachu. Keď k tomu prirátame pot, nuž si môžete predstaviť výraz tvárí cestujúcich. Keď teraz vstúpila do vozňa poctivá, solídna vyhladená tvár, o pol hodiny nebola na poznanie, zamazaná ako generál Skobelev,^[202] keď sa vrátil z dymového kúru pušného prachu pri Plevne.

Náš galantný taliansky spoludruh ponúkol nás svojím, nim pestovaným znamenitým hroznom a jednou obrovskou broskyňou, pričom celkom vážne nás uisťoval, že on dochoval broskyne, z ktorých jedna váži obyčajne 500 gramov (pol kila). Podľa tých broskýň, čo som ja videl a jedol, a podľa tej, čo nám daroval, sa to veru dá i veriť.

Kraje mimo železnice sú i historicky pamätné; z týchto pamätností podajedny padajú i do novšej doby a sú svedkami našich víťazstiev i našich strát. Tak Sommacampagna, Castel Nuovo preslávil Radecký, tam ďalej na juh neďaleko železnice na výšinkách Solferino^[203] a Villafranca. V Solferine na poli bitky stojí pamätný kostolík, ozdobený mnohými lebkami a kosťami tam padlých bez rozdielu — Rakúšanov, Francúzov a Talianov. Sú tam zbierky solferinskej krutej bitky: šiat, listov, radov, prsteňov, hodiniek, toboliek, odznakov, a to všetko veci padlých vojakov. Chudáci, všetci pohromade, tí, čo sa ani nepoznali, a ani neznali, prečo sa vraždia. Pre česť.

Ukázal nám neďaleko Sommacampagne mimo železnice dovnútra rozťahujúce sa vysoké šiance, kde on v horúcom potyku s husármi bol ranený guľkou do stehna. Tam, povedá, leží veľa našich a vašich ľudí. — Chudáci, zďaleka prišli a ostali tam. Prebehli sme Mincio, vytekajúci z jazera Garda (Lago di Garda), zazreli sme Peschieru a pri nej zazreli sme Garda, krásne a pekné jazero. Jeho krásu opíšeme pri návrate z Milána, preplaviac ho až po Riva. Potom nasleduje obec Lonato. Ďalej prebehli sme značné mesto Brescia, potom obce Ospedaletto, Coccaglio, Palazzolo, Gorlago (náš Grlach = Görlach?) a veľké pekné mesto Bergamo. Toto mesto leží na kopci a okolo pekného kopca pred Alpami medzi jazerami Iseo a Como.

Pri Gorlagu videl som taliansky vojenský cvičebný tábor, šiatre, priekopy, pohyby atď. Náš pútny druh spal horeznak, na nepoznanie zamazaný prachom a znojom. Hoci sme cestovali rýchlovlakom, mimoriadne zastal vlak na tejto skromnej nevýznamnej stanici. Zvedaví cestovníci vystrčili von hlavy, lebo sa rozniesol chýr, že kráľovič — teraz už kráľ — Humbert^[204] čaká na stanici i s celým vojenským komonstvom. A tak bolo vskutku. Náš mladý ohnivý Talian sa zobudí a natiahnuc sa von oblokom, pýta sa s nevoľnou tvárou konduktora, prečo stojíme. „Kráľovič Humbert,“ povedá šeptom konduktor, „má sadnúť do vozňa,“ a napomenul nášho pasažiera, aby z úcty oproti vznešenému pasažierovi nerobil kriky. Tým ale nášho ohnivého Taliana ešte viac dopálil. Ostentatívne vyrazil dokorán vozňové dvere a vyhojdnúc sa na nich na perón, rezoníroval na neporiadok, že rýchlovlak stojí mimo predpisu na malej stanici, a my pocestní tu čas márniť musíme. Rezoníroval a rezoníroval; konduktor utiahol sa do svojej kutice a vlak len čakal, kým z Bergamo a či hen z Milána nedobehol osobný vozeň pre Humberta a jeho komonstvo. A tak asi o pol hodiny zatým vlak sa pohol a náš srdnatý kohút ľahol si zase, sám so sebou nanajvýš spokojný, a hovel si ďalej až po Miláno. Od Bergama a okolia vstúpili k nám kňazi a medzi nimi jeden učený, múdry a pekný človek, dr. teológie Carlo Locatelli, v Ríme dobre známy muž; zná i nášho Šimora^[205] a Strossmayera. Náš rozhovor, po latinsky vedený, krútil sa okolo vecí sociálnych a náboženských, bol veľmi zaujímavý, otobôž, že Locatelli vládol latinčinou neočakávane dobre a Taliana málo mu bolo poznať. Jeho kolegovia, po latinsky rozprávajúc, tak sa krútili v reči, akoby chodili v cudzích čižmách.

Bergamo, statné mesto, stavané na kopci a okolo neho, nechali sme napravo. Má peknú polohu na predhorí talianskych Álp, medzi riekou Oglio, vytekajúcou z jazera Iseo, a riekou Addou, vytekajúcou z jazera Como. Prebehli sme popri obci Verdello a stanicou mesta Treviglio, popri obciach Cassano a Limito; okolo piatej vrazili sme do Milána. Už v samom okolí sme badali, že sa blížime k veľkému a priemyselnému mestu, lebo grand Milano^[206] — rímske Mediolanum — s početnými fabrikami a 300.000 obyvateľmi. Ráz mesta je vo všetkom, i čo do ulíc, i čo do obyvateľstva elegantný, výrazu — aspoň čo sa posunkov a obyčajov týka — viac francúzskeho než talianskeho. — Stanica je veľká, pohodlná, čistotná a maľbami vystrojená. Poriadok prísny a svedomitosť príkladná; to som pri mojom odchode sám citlivo, ale príjemne pocítil, čo potom pospomeniem.

Sadli sme teda do omnibusu hostinca „Tri Svizzari“ a viezli sme sa peknými živými ulicami cez hlavné námestie pri hlavnom chráme, neďaleko kráľovského paláca a v blízkosti pošty, do menovaného už hostinca „Troch Švajčiarov“ — Via Larga.

I tu tak ako vo Verone zjednali sme si hospodu: uličnú, elegantne bútorenú^[207] izbu v druhom poschodí s balkónom. Na tri dni a dve noci platili sme za ňu 21 frankov. Akonáhle sme sa oprášili, umyli a preoblekli, šli sme bez vodiča obzrieť krížom-krážom mesto, bez programu, na výzvedy. Na druhý deň zjednali sme si vodiča.

Čo cudzinca najprv a najväčšmi láka, je hlavný milánsky chrám. Však ho ešte i podnes naši starí Gyulayovci,^[208] ba snáď ešte i Bakonyovci spomínajú. Námestie pred hlavným chrámom je veľké, ale nie pravidelné; zľava sú arkády, sprava vysoký, nádherný, sklený bazár, Galleria Vittorio Emanuele. Viedenská firma Haas nemálo prispela k jeho dokonalosti; je to svetoznáma firma chýrečných čalúnov, právom obdivovaných na svetovej viedenskej výstave. Pod týmto krížodobným bazárom sú síce tie najskvostnejšie sklepy, ale ako skvelé, tak i drahé. Ale čo si srdce zažiada, to tu máš zastúpené. Taktiež tu, ako všade po Miláne, je nekonečný výber utešených hodvábnych vzoriek. Veru sú v tom majstri, tí Milánčania; krása, vkus, farby a umelecká dokonalosť vývodia v tých tak veľmi rozmanitých hodvábnych výtvoroch. A pomerne, proti našim cenám, sú lacné. Podľa možnosti a okolnosti sme si dačo z toho tovaru kúpili, a v tom druhom kochali sme sa aspoň lacným pohľadom a pochúťkovaním. Pozoruhodný priemysel, ba umelectvo väzí i v cukrárstve; ako je to vtipne poukladané, poriadené, ako podarene vyvedené, je to naozaj až na smiech, a cena toho pomerne mierna. Vôbec život je tu nie drahý, a kto sa v tom vyzná, lacný. Ak v hostincoch nechceš byť ošudený, záleží na jednaní, ale tomu ľahko vyhneš, lebo je na oblokoch v hostincoch vypísaná cena, za akú dostaneš jedlá, tak napríklad jedli sme budúceho dňa v poriadnej jedálni blízo pri bazári: polievku, mäso s omáčkou, teľacie smidky s citrónom, syr, ovocie, a to znamenité, múčne jedlo, čiernu kávu, buteľku červeného vína a k tomu podľa ľúbosti chleba — za 21 franka, čiže zlatý r. č. Olovrantovali sme pod arkádou v tvári chrámu, kde sa hemžil z radiálnych^[209] ulíc došlý a odchádzajúci ľud, koče, vozy a omnibusy hrkotali. V Benátkach na námestí sv. Marka tichosť, okrem šumotu reči a šumotu obuvi inšieho nečuť; tu opak toho, stisk a ohlušujúci hrkot.

Večer hudba na všetky strany a spev. Každý predavač vychvaľuje tovar spevom, kancelársky človek ponáhľajúc sa z práce spieva, mladý či starý, všetko jedno, spieva a píska. Na železnici sadne si k tebe šedivý starec, rozmýšľa, poobzerá spoločnosť a po chvíli spieva si dáku operu, alebo ju píska, mne nič, tebe nič, ako dáky drozd.

Domov príduc, vzdali sme sa vrchných šiat až na najpotrebnejšie, k čomu horúčosť nútila; a v tom pohodlnom položení sadli sme si na balkón práve tak, ako to urobili nám oproti, vedľa nás a vyše nás. Stade sme hľadeli na ulicou sa mrviace obecenstvo a vozy. I tu sme boli ušitými svedkami talianskeho milovníctva hudby. Už hneď v útlom veku väzí im to v krvi. Chlapci až po desať rokov starí tiahli v procesii hore-dolu ulicou, z čírej zábavy, a tak pekne spievali opery, že to bolo do podivenia.

Keď sme ráno raňajkovali na námestí, videli sme tiahnuť na čele s hudbou a so zástavami zástupy sviatočne oblečených ľudí obojeho pohlavia. Boli to rozličné technické, náboženské a politické spolky, ktoré tiahli, pretože bolo to v nedeľu, do kostolov. — Meštianky, čo ako chudobné, chodia v hodvábnych šatách, a čo by hneď ony boli zašpinené, potrhané, a ženy s bosými nohami v drevených kalapódiách. Kroje vidieckych žien boli národné a dosť malebné. Videl som pri pestrom, tarkavom obleku pokryvu hlavy, podobnú tým lampovým plechom, aké predtým upotrebúvali na odrážanie svetla. Druhé, domnievam sa, že slobodné, mali malý, v konte priečky vtiahnutý šperk, podobný dvojačistej jedácej lyžici.

Prvá naša starosť bola teraz vstúpiť do hlavného chrámu, tohoto mramorového vrchu. Tento akoby z cukru stavaný, z číreho bieleho mramoru, neohádzaný, hladký, len kameň s kameňom spojený chrám je veľkolepý a mal stáť asi 550,000.000 lír. Stojí slobodne, povýšený nad rovným námestím natoľko, že sa k nemu vystupuje širokými schodmi. Venovaný je „Mariae Nascenti“,^[210] ôsmy zázrak sveta; okrem chrámu sv. Petra v Ríme a hlavného chrámu v Seville je vraj najväčší v Európe, 145 m dlhý, 56 m široký a 48 m vysoký. Objem plochy (okrem stĺpov) 8406 m. (Kolínsky chrám 6106, Svätoštefanský vo Viedni len 3236 m). Dutina je 68 m vysoká, veža nad ňou 108 m. Krov je zdobený 98 utešenými gotickými vežičkami. Po vežiach, gzimsoch,^[211] vôbec vonkajšok chrámu je krášlený asi 2000 sochami. Hrdý Gian Galeazzo Visconti započal stavanie r. 1386, a pri rozličných staviteľských škriepkach stavali ho až do XVI. storočia, ba Napoleon I. dostaval štíhlu najvyššiu vežu nad kupolou, za to i jeho hlava medzi tými 2000 figuruje.

Vstúpiac zázračne vysokou bránou (ktorá, keď ju celú chcú otvoriť, pohybuje sa istým mechanizmom donútra), bol som veľkoleposťou chrámu naozaj ohromený. Pomyslite si tie rozmery priestoru, 52 štvorradových, 16 stôp v objeme majúcich vysočizných stĺpov. A to všetko hladký, liskavý, žltkasto-biely mramor. Farbistými oblokmi padalo svetlo šikmo do mračného vnútra; osvietenie bolo báječné. Už som videl veľa pekného, ale v tom momente bol som vo vytržení.

Spamätajúc sa a preniknutý pobožným citom pokročím napred, pred čiaru, bežiacu šírkou kostola a potom z oboch strán stenou, hore vytiahnutou asi do výšky 4 metrov; táto blýskavá mosadzová čarodejná známka je milánsky meridián. — Vpravo, vbok zdvihnúc oči z meridiánskeho pásma, zastavil sa mi zrak na rakve biskupa Heriberta Antimiana († 1045); na rakve je vztýčený kríž, ktorý vraj tenže biskup pred Karolom (?) nosieval do boja. Gotický náhrobník biskupa Marena Corella. Ďalej pomník bratov Giacoma a Gabriela de Medici, postavený na rozkaz ich brata pápeža Pia IV.^[212] Na stene vo veľmi starom rámci je umiestený menoslov všetkých milánskych arcipastierov. Prvý biskup bol r. 51 po Kr. Anatalone, ostatný Bartholomeo Carlo Romilli, zomrel r. 1859, a ten bol sto tridsiaty tretí. Prejdúc ešte dakoľko pamätných sôch, náhrobníkov a pamätníkov, zastali sme pred sochou sv. Bartolomea. Túto podivnú sochu hotovil Marcus Agratus, tak tomu svedčí naspodku umiestený nápis: „Non me Praxiteles sed Marcus finxit Agratus.“^[213] Sv. Bartolomej zo žltkastého mramoru svoju vlastnú odranú kožu nesie prehodenú cez plece. Pán Agratus anatómiu dobre chápal a musel ju, ináč sa myslieť nedá, z mŕtvoly kopírovať, lebo ťahy tvári, nosa, žily podkožné, vyduté svaly sú na odratom tele veľmi prirodzene napodobnené. Na prehodenej koži — hlava nazadku sa holengá — poznať, hoci je pokrčená vo vráskach a záhyboch, ťahy tvári, ktoré úplne zodpovedajú hlave. Tento podiv chceli zakúpiť Angličania. Hrdí Milánčania im ho ale za žiadnu cenu nepredali. Kariatídy sú síce unikum dokonalosti v prirodzenom, normálnom stave, ale tento sv. Bartolomej z kože stiahnutý je veru podľa zákonov pitvy obdivovania hodný.

Pravo neho blízo bočných dvier je podzemný vchod popod ulicu, čiže námestie, do náprotivného arcibiskupského paláca. Keď je daždivo, môže nepozorovane a sucho prejsť touto podzemnou chodbou do veľkého chrámu.

Sakristia s gotickými dvermi ukrýva v sebe veľké poklady. Tento „tesoro“ obsahuje veľa zlatých a strieborných vecí. Staré, zlatom obíjané knihy, velikánske misy, svietniky, palice atď.; do očú padajú dve sochy životnej veľkosti z číreho striebra, sv. Ambróza a sv. Karola Borromea.^[214] Prsteň a palica tohoto. — Ďalej jestvuje v kostole čierny mramorový pomník kardinála Marina Carraccioliho († 1538), vyslanca na korunovanie Karola V.; „Qui primam Carolo V. Imp. ad Aquas Grani^[215] (ale nie v Garamsegu) coronam imposuit.“^[216] — Socha sediaceho Pia IV. — Krásne sú maľby oknového skla. — Pred bočným oltárikom Ukrižovania stojí pekný strom, predstavujúc strieborný svietnik, pochádzajúci z XIII. storočia. Druhý oltár s obrazom sv. Ambrózia, ako oslobodzuje cisára Theodosia od cirkevných pokút. V malej kaplici drevený kríž, čo r. 1567 nosil sv. Borromeus v čas moru, keď sa bosý po ulici modlieval. — Krstiteľnica je tiež zvláštnosť; je to rakva z porfýru sv. Dionysia, venovaná kroz sv. Borromea tomuto účelu. Keď sme takto okolo kostola pochodili (nepripomínajúc menšie veci, len čo zväčšieho opísali), namierili sme kroky doprostred lode pod kupolou. Tam je okrúhla, peknými mriežkami obohnaná diera, akoby studňa. Okolo ohrady kľačí nábožný ľud. Keď sa nadhneš, vidíš pod zemou priestrannú kaplnku s peknou striebornou rakvou. Okrem toho veľa tam zlata, striebra a drahých kameňov nakopené jesto. Žiadal som si vidieť túto interesantnú kaplicu zblízka, a tak viedli nás oproti sakristii zboku hlavného oltára popod zem cez kryptu. Je tam tma, ale bolo tam ešte lampami osvietené; na všetky strany zívali nám oproti čierne vchody do dlhých podzemných katakomb. Povetrie udusené, razí plesňou. Má tam byť pochovaných mnoho značnejších ľudí. Prejdúc kryptu, prišli sme do kaplnky. Nad hlavou spomenutý otvor do kostola, pred nami oltár so striebornou rakvou s pozostatkami sv. Borromea, okolo toho ťažké strieborné svietniky a iné skvostné náradie. Tú rakvu obetovala cisárovná Mária Terézia. Práve pri našom príchode čítal kňaz tichú omšu, za ním stáli a kľačali dakoľkí Milánčania. V tom ukrytom, tichom podzemnom mieste služby božie upomínali ma na opisovanie prvého kresťanstva, s tou výnimkou, že tie nemali toľkého skvostu kolo seba, ako pôvod a meno capella so sebou donáša.

Keď sme i to videli, ponáhľali sme sa na krov chrámu, čo nesmie nikto zameškať, kto navštívi kostol a Miláno vôbec.

Z viedenskej rotundy na Viedeň, z Campanile na Benátky, z galatskej veže na Carihrad, z Občinej na Terst je výhľad pekný, ale výhľad z galérie milánskeho dómu na Miláno a jeho blízke a ďaleké okolie hojne odplatí cestu, podniknutú na výšavu krovu milánskeho chrámu.

Neďaleko sakristie znútra kostola je východ 194 stupkami. V slimačích zákrutách vyšli sme na slobodné povetrie na galériu. Vyzeralo to všetko ako hladký vrch, stavaný z ľadových kruchov. Tam ani dreva, ani tehly. I sám krov, po ktorom môžeš behať, pozostáva len zo samých plytkých bielych mramorových balvanov. Nemyslite si, že to tam hore jednoducho vyzerá. Ide to tam hore-dolu, von a dnu, pretkávané rebrinami, vypuklinami; ponad hlavu ťahajú sa klenby od jednej gotickej veže k druhej, a tých je vyše deväťdesiat, štíhlych akoby ich bol vytočil, každá z nich v kvetnej korune nesie sochu. Ako sa to zdola vidí byť útle, je to masívne, ale súmerné. Popod, ponad a popri tejto skladnej všakovine prechádzali sme sa, nohami chropkajúc, asi meter širokým chodníkom ku čeľustiu chrámu, to jest napred. Tam vedú dosť strmé, ale široké schody mimo ohňomúru v dvoch skokoch na štít (do rohu) krovu. Slnce hrialo, stupky sa leskli, a keď si kukol sem-tam stenovým okienkom von, videl si sa v závratnej výške. Začnem rozmýšľať, či ísť hore, či nie. Vtom sype sa dolu tými schodmi s druhým kýmsi druhom jeden čeľadník s krivou nohou o barle. To pohlo. Keď ten s barlou tade skackať môže, hanba by nám bola nejsť hore. Šli sme teda zase 150 stupkami a stáli sme na balkóne v štici (frontispicium)^[217] ako v hniezde, v povetrí vysoko nad hlavnou bránou.

Rovno pod nami čneli zo gzimsov a stien rozliční svätí a iné ornamenty, a široko pred nami rozťahovalo sa námestie s celým svojím živým obchodom.

Pred asi tridsiatimi rokmi bol tento balkón dejišťom hroznej príhody. Dvaja mladí ľudia, Felice a Claudia, ľúbili sa veľmi, ale on, ako to v románoch, ale i v skutočnosti býva, chudobný, bol rodičmi odpravený, a ona dostala sa za ženu bohatému kupcovi. Často a druhí šarvanci, mysliac si, že je i viac dievčat, idú po svojom, a vec je dokonaná. V tomto prípade ale nie, nevedeli sa zabudnúť. On vše prechodil sa tam po dlážke niže bazáru pravo chrámu, kde nešťastná jeho milenica bývala, zazerajúc hore na okná. To ale manžela, pracujúceho tam dolu v sklepe mýlilo, a vykonal u vrchnosti to, že zakázala mladíkovi pred oknami kupcovými, vlastne jeho ženou zastávať a hore na ňu žmurkať. Dobre; to teda prestalo a bol pokoj. Toto prvý oddiel románu. Ale horký pokoj.

Tam dolu zľava pred rohom kráľovského paláca (vtedy cisárskeho) stojí granatier Bakonyiho regimentu, z Osady pochodiaci, na stráži a zíva sa mu pod medveďacou čiapkou. Príde mu pozrieť na krov chrámu a vidí jeden pár škriabať sa hore schodmi na štít — ach, však to videl každý deň — no ale len hľadel, snáď mu nápadný bol červený šál okolo jej krku. Vyjdú na balkón, i to každodenné, ale sa ti tu on vykrúti na poprsie balkónu, nohy holengajú mu dolu. Štefan Pinka, náš granatier, rozdrapuje oči a nosové dierky; ale ešte väčšmi natiahne hrdlo, keď zočí, ako šuhaj pomáha ženskej k sebe, a ona si tiež tak závratne sadne. Kýho diabla! Vezme jej šál a obviaže ním seba a ju dovedna — Štefanovi oči lezú; — hrmen bohov! — Už letia zo závratnej výšavy, frknú poza sochu anjela, takže šálom zachytení bokom voľno dolu visia a sa holengajú — chvíľku, šál popustí, a obaja prask, na tlč rozmrvení padli pred portál na tvrdú mramorovú dlážku. Koniec ich letenia Pinka už nevidel, lebo veru, už ako ich videl bombáľať sa ani hrušky spoza chrbta svätého, už ležal i on na dlážke, čiapka osebe, puška osebe, a on tiež osebe — zamdlel, chudák, jeho osadské srvátkové granatierske srdce to preniesť nemohlo, zamdlel! Citliví, k takýmto ľudským výjavom zmysel majúci Taliani vzkrieseného granatiera v plnom zmysle slova peniazmi obsypali. Heroických zaľúbencov ale Milánčania podnes ešte spomínajú, a červený šál a klobúky dlho pod menom „a la Felice“ a „a la Claudia“ v móde zachovávali.

Vrchol, čiže štít alebo hrebeň krovu je široký asi 11 stopy, takže človek pohodlne po ňom môže chodiť, a je takže z toho istého hladkého bieleho mramoru.

Z balkóna sme zase vyšli naň a ako mačky v marci kráčali sme jeden za druhým, vyzerajúc vľavo, vpravo — nazad ku kupole. Okolo dutiny vedie chodba a z nej oblokmi vidno do kostola, prosto dolu do diery, čiže krypty sv. Borromea. Z kupoly vinie sa štíhla ako minaret, ale fajná ani cukor a najvyššia veža, dostavaná pod Napoleonom I. Železné schody medzi riedkymi a veľmi fajnými kamennými ciframi krútia sa tak smelo, že to vyzerá, akoby to z pavučiny bolo hotovené. Ako keby ta do nekonečných nebies mienilo sa vyzdvihnúť a odletieť. Slnce už tuho pálilo, a tak veru, bojac sa závratu, odstúpili sme od vyššieho vandrovania, ačkoľvek sme nad naším temenom videli miesiť sa viac turistov (a medzi nimi i ženské), opatrených ďalekohľadmi.

Viseli oni tam viac v povetrí ako my, ale sotva viac videli ako my. — Počujte, čo z tohoto miesta všetko vidno:

Naľavo Monte Viso, ďalej Mont Cenis, medzi oboma Superga pri Turíne, Montblanc, veľký St. Bernhard, Monte Rosa, najväčšmi čnie Matterhorn; ďalej Mischabelhörner, Monte Moro, Fletschhorn, Monte Leone na Simplone, Bernské Alpy, St. Gotthard, Splügen, Bernina a ďaleko východne Ortlerspitze. Na juh Certosa (naše Čerťaze?) pri Pavii, pri tom veže a dutiny z Pavie, a zatým Apeniny (Kollárove Vápeniny).^[218]

Teda okrem iných zvláštností vyniká tento chrám i neobyčajne veľkým výzorom.

Prejdúc námestie Scala pri ohromnom divadle toho mena, kde postavený stojí pekný pomník Leonarda da Vinci, prešli sme do Palazzo Brera, bývalého samostanu jezuitov, teraz obrazárne a múzea starožitností zvlášť mesta a okolia milánskeho. Na dvore veľká socha Napoleona I., venčeného vavrínom. Obrazáreň (pinacoteca) obsahuje v trinástich sieňach okolo 800 obrazov. Že sa pri toľkom kráme s opisovaním jednotlivých kusov nemôžem zapodievať, ľahko mi uveriť. Dosť na tom, skvejú sa tam práce Rafaela; fresky lombardskej školy. Figúry od Leonarda da Vinci. Diela Gentila da Fabriano.^[219] Carlo Crivelli,^[220] Tizian, Bellini, Bonifazio atď. sú tu zastúpení. Okrem toho je tam oddiel, kde terajší maliari vystavujú kritike svoje náčrtky a vyhotovené diela. Prístup je dovolený len na to oprávneným známym umelcom. Tam sme sa teda od dvier vrátili. Zbierka starožitností nie je ešte úplne usporiadaná.

Medzi týmito osemsto obrazmi prišiel som náhodou na obraz, ktorý mimoriadne pútal moju pozornosť. Bol to obraz, vlastná maliarova podobizeň, nášho rodáka Slováka Jána Kupeckého (Kupetsky), v Pezinku r. 1666 narodeného a v Norimbergu r. 1740 zomretého. Bol žiakom majstra Klausa. Že je obraz znamenitý, znamená už jeho vystavenie v tomto slávnom mieste, ale nie jeho podarenosť bradatá; však tam veľa krajších, slávnejších diel — ale radšej jeho slovenský pôvod mi bol nápadný.

Ešte sme navštívili Chieso di San Sebastiano a mnohé iné, viac pouličné, etnicky významnejšie veci, a tak tretí deň o dvanástej odviezli sme sa nazad tou istou čiarou po Desenzano, kde sme na jazere Garda sadli na parník.

Na milánskej stanici pri veľkom návale cestovateľov zaplatil som pokladníkovi mylne o 10 frankov viac, ako prichodilo, čo som len pozdejšie spozoroval. Keď sa nával rozišiel, pristúpim s malou úfnosťou prinavrátenia mi zvyšku k pokladnici; ale statočný pokladník, akonáhle mi do očú pozrel, bez najmenšieho váhania prinavrátil mi zvyšok 10 frankov. Moje srdečné vyvolanie „onesto uomo“^[221] a pripomenutie talianskej statočnosti nech slúži za uznanlivosť a vďaku.

O jednej hodine a desiatich minútach pohli sme sa rýchlovlakom z Milána a o tretej hodine deväťaštyridsiatich minútach boli sme v Desenzane. Toto je mestečko neveľké, ale peknej polohy, vystavané na jazere Garda, na juhozápadnom jeho rohu. Počíta asi 4000 obyvateľov. Zo stanice až ku parníku v Desenzane vozíš sa viac ako štvrť hodiny v omnibuse.

A tu teda leží pred tebou Lago Garda (Laeco Benacus), jedno z najväčších hornotalianskych jazier v podobe kyja, ktorého rukovať je medzi hoľami v Tirolsku, resp. Rakúsku, široká hlava ale rozvalená na rovinách Talianska. V dĺžke má 60 km, v šírke od 3 do 24 km a je miesty 300 metrov hlboké. Jeho malá severná čiastka patrí k Rakúsku.

Všeobecne nás upozorňovali na to, že jazero Garda býva búrne. „Fluctibus et fremitu adsurgens Benace marino.“^[222] (Vergilius.) Keď na severných holiach pálčivým slncom snehy sa topia, pary sa dvíhajú, ochladne povetrie, nastane pohyb vzduchu a náramným prúdom neočakávane z tých skalnatých výšin vrazí do vĺn víchor a blboce v jazere sťa v kotle. No my sme mali šťastie, povrch vody bol hladký, modrastý, hodvábu podobný. Vetrík vial, ale len natoľko, aby — zahrávajúc sa nám vo vlasoch, miernil povetrie. Ako sa to dobre, ľahko dýcha tam na palube, kde ťa horúčosť neunuje a do seba vťahuješ čisté povetrie bez prachu a smradu.

Jedna plavba vedie západným od Desenzana, druhá z Peschiery východným brehom do Rivy. Peschiera je väčšie mesto, ale pretože západný breh je interesantnejší, volili sme ten.

Gardské brehy sú utešene malebné, a k tomu úrodné, takže sa tu v slobodnom dochovávajú citróny. V zime ich však predsa pokrývajú rohožou. V sadoch všade vidieť — a už ďaleko z jazera — čnieť snehobiele stĺpiky v tmavozelenom lístí. To sú tie gardské citróny, väčšie a silnejšie od sicílskych, a dajú sa i dlhšie držať, len sú kus horkastejšie a ostrejšie.

Po krátkom čase, ako sme sadli na loď, vyzdvihla loď kotvy.

Najprv sme si rozkázali obed. K mäsu som pýtal uhorky. Zdalo sa mi, že sa hostinský pri vyberaní uhoriek zo sklenice potuteľne usmieva. Zahryznem, preglgnem kus tej pomorskej lahôdky — tristo hrmen! Myslel som, že som prehltol torpédo. Tá samé korenie, pekelný oheň a koncentrovaná sirková kyselina. Ak pustím uhorku na zem, prežerie dieru do lode a zahynieme. Ináč všetko bolo dobré, snáď i uhorky — ale pre mornárske žalúdky. Ja ich nezabudnem.

Prvé, čo sa nám sprava nás zjavilo vprostred južného brehu, siahajúc ďaleko do jazera, bol polostrov, dlhý, úzky jazyk Sermione. Tento podivný zelený kus zeme je historicky pamätný. Teraz tam jestvuje maličká rybárska ves, kde kedysi mocní Scaligeri vystavali nádherné byty a skvostné kúpele. Pre utešený výhľad a zmiernené povetrie stálo tu i tusculum Catullovo, kde svoje básne skladal „Sirmio, peninsularum, insularumque ocellus“.^[223]

Neďaleko brehu plávajúc, pohybovali sme sa počiatkom v čarovno idylických, ale potom zázračne romantických krajoch. Prechodili nám na videnie to bližšie, to ďalšie obce, mestá, letohrady, hrady bohatých talianskych šľachtických rodín. Paroloď v svojom behu z Desenzana do Rivy pristavuje sa v Sale, Maderne, Gargnane, Piovere, Tremosine, Limone a tak v Rive. Pri Sale a z druhej strany pri Forri započínajú sa ohromné vápenné vršiská, a hore sa jazero čoraz väčšmi úži, takže výhľad na oba brehy je veľkolepý. Sediac na palube, pri chladiacom vetre pohodlne sme obzerali meniace sa fantastické výjavy. Snáď najkrajší bod v jazere je Gargnano. Tremosine sedí na vysokej, kolmo do jazera asi 60 metrov vpadajúcej zápoli. Odspodku ho ani nevidieť, len podajedny vincúrske domky, kaplnky a letohrádky medzi olivami a citrónovou hustinou napokraj skaly čupia prilepené v závratnej výške alebo tam v dákej hlbine, priekotnej terase v bielom dolomite. Musí to tam byť strašné, keď im ponad hlavy víchor hučí, krúpy bijú a pod nohami jazero duní, rozhnevané vlny o skaly trepe. Každým krokom, každým zvrtom inší zákrut, inšie tvary, ale napospol, a kde len možno, pre vyšší kontrast holých skál — zelené veselé sady citrónových stromčekov, vinice, a k tomu spomenuté biele stĺpiky. Myslite si k tomu dlhú modrú hladinu jazera, tak mi uveríte, že sa vozenie týmto jazerom ozaj odplatí.

Z limonského prístavu vedie len chodník krkolomnými skalami hore dolinou do mestečka. Ťažko by som bol veril, že to spájka s obcou, keby som nebol videl driapať sa pasažierov ako kozy hore. Podobné čosi som ešte nevidel. Vôbec, celý dnešný deň bol mi interesantný.

Vyše Limone, voľačo viac od polovice cesty stadeto do Rivy, je hranica rakúskeho Tirolska (trientinská), priekom cez jazero, oproti Monte Altissimo. Pravým brehom od Rivy dolu, do kolmej steny, nad vodou vyššie a vyššie sa dvíhajúcej, je vystrieľaná nová cesta, ktorá zvrtnúc sa asi hodinu cesty dovnútra, tiahne dolinkou do Biacesa, Legos atď. až k jazeru Ladro.

Riva leží v strašnom žlebe. Pred ním jazero, vôkol neho sú nakopené ohromné hory, sprava Monte Traversole, Monte Oro, Monte Peri, zľava ďaleko dolu až po St. Vigilio siahajúci Monte Baldo. Riva v svojom alpskom hrobe už začala mrkať, keď sme sa pristavili. A kým ma na tridsiatku vyzvárali, zatmelo sa. Zato ale pribehol mesiac s lučivom a prívetivý Tirolčan, kupec surového tovaru a würtemberský kráľovský ekonomický správca, naši spolucestovatelia, nás trpezlivo čakali, kým ma odbavili. Niesol som voľačo milánskeho hodvábu, ten som oznámil, a po odvážení, ocenení, zaplatení, premieňaní, opakovanom zapálení vyhasnutej sviece, zapísaní a konečnom poklonení — išiel som namrzený do hostinca.

Na prívetivej terase sme s tými pánmi dlho do noci besedovali, rozprávajúc každý svoje zažité skúsenosti. Zo samého mesta sme vlastne veľa nevideli; len toľko viem, že sme hore schodmi, dolu schodmi, cestou a terasami, jedno nad druhou kráčali. A keď som na hostinci obločnice zatváral, videl som, že mi nad samou hlavou delá trčali. Ako lastovičie hniezdo hore na skale stála vylepená pevnôstka a z nej dolu zívali na nás krupovice.

Tak vyzerá Riva v noci. Ráno o štvrtej boli sme už na nohách. Začalo svitať, keď sme sa zase brali dolu k brehu. Domy sú horšie rozmetané ako v Štiavnici. Pred poštou sme raňajkovali a na poštové káry (a či čo to bolo) sadali. Veľmi pohodlné to nebolo, ale predsa dačo pohodlnejšie od trenčiansko-žilinského dostavníka. Pri rozodnení zjavovali sa nám nad hlavami určitejšie, a akosi bližšie sa nám zdali pevnosti a delá nad rivanskou skalinou. Pohotovo stáli privítať talianskych Italia irridente,^[224] ak by sa im zachcelo urobiť vizitu hore Gardou a Rivancom. Nad mestom je stará bašta, Scaligermi stavaná, v meste Castelo la Rocca kasáreň a minoritský kostol s maľbami od Guida Reniho. — Brali sme sa smerom na východ brehom jazera. Spočiatku som sedel na predku voza, potom som šiel peši; týmto spôsobom človek sa najlepšie môže oboznámiť s novými predmetmi. — Cesta viedla nás už rovinkou, až do skalných stien vytesaná, kade stoja domčeky finančnej stráže. Skupeniny malebné, interesantné. Ďalej nás viedla cesta cez malý prístav Torbole. Od Torbole diali sa cesta od brehu Gardy do vysokého sedla ohromného Monte Baldo. Toto sedlo vpadúva asi pod uhlom 30 stupňov na západ a vrch sedla môže vystúpiť asi na 2500 stôp. Celé toto kusisko predstavuje velikánsku, sem-tam popukanú tablu a len v tých rozpuklinách vykukáva, i to len kde-tu, kerčok divých fíkov alebo trávy. V perspektíve vyzerá to, akoby bolo okresané. Keď som pod cestu alebo nad cestu vystúpil, šlo to tak ako po krove, ale len drsnosť zvetraného nummulitového vápennáka udrží botu. Videl som po tom úvale i čiernu kravu a kozy chodiť; tie len zvyk, hlad a pažravosť mohla nútiť takéto prechádzky vystrájať. A kosom tejto kosmej tably vedie hradská z Rivy do Mori k železnici.

V Torbole pripäli dvom poštárskym vozom po páre silných volov a tak pomaly slimačím krokom hýbalo sa to nahor. Ja som hneď medzi vinicami zišiel dolu a jachal som už po Nago na vrch sedla pešo.

Moja raňajšia prechádzka sa mi veru zavďačila. Za Rivou som videl od štice až po odtlaky dolu mohutný Monte Gicemella, na juh hladinu Gardy.

Dolina od Rivy na sever delená je prostriedkom akoby sihoťou vo dvoje bralatým kopcom. Na tom kopci sedí hrad v rumoch. Z oboch strán dolinou ponáhľajú sa zelenými nivami a olivovými sadmi dva potoky do jazera; sú to žriedla Mincia, oba belavomútne, tak ako ich neďaleký sused, mohutná rieka Adige (Etsch). Tam ďalej na obzore, slncom pozlátené, divnou trhanou formou a vôbec rozmanitosťou vynikajúc, kopia sa hora za horou. Kraj to veľmi hrbatý a rapavý, ale interesantný. Keď som takto i pred seba, za seba, okolo seba i nad seba pozeral, skúmal a kochal sa — blízo samého hrebeňa priblížili sme sa k pevnôstke, malému Šipka-pasu,^[225] blízo pod hrebeňom sedla. Stavaná je tak, že musíš prejsť cez jej brány, a flankírovaná^[226] je z oboch strán baštami. Tie bašty majú podobu bosmana (baba), čo ku káve dávajú; lenže miesto hrozienok sú špikované delami. Uhorský pechúr, puška v ruke, si na tomto, čo sa výhľadu týka, krásnom, ale ináčej nudnom hniezde vytieral oči. Po malej chvíli vyšli sme na sedlo, na rovinu s bujným porastom a veselým okolím, a tam medzi stromami, figami, hroznom, olivami atď. hovie si Nago.

Obec Nago musí byť v zdravotnom ohľade veľmi príhodná. Pre milovníka romantiky a prírodnín ozaj vítané miesto. Pri ceste stojí široký dom na poschodie; prízemím toho domu sú tmavé arkády, kde sa stenou prúdi do primeraného kamenného džbaru čistá chladná voda. Ako príjemne, chladno to tam. Z bokov naťahujú sa révy, rozličné kvety a ovocné krovy. Pekný taliansky obraz. — Na sever a na juh vystupujú hore vysoké Alpy s mramorovými lomami, farby to červenej, to žltej a podoby trhanej alebo hladkej, obrastené krovmi: tie najživšie kontrasty. Pred nami na východ kloní sa cesta mnohými kľukami dolu do tesnej doliny, obkľúčenej zázračnými zápoľami.

Kým sa pohneme ďalej, umienil som si preriecť o Monte Baldo a jeho vrstovníkoch dačo z odboru prírodopisu.

Monte Baldo je treťohorný, kriedového útvaru, v ohromných stupkách ako pri Ferrare di Monte Baldo. Dolomity sú veľmi zhusta zastúpené, ale rozpukané; v tých hrozných rozpuklinách sa roztekajú potoky v podobe vejára.

Ďalej pri Adiži sa nachodí dolomit a červený amonitový vápennák.^[227] Všetko to v ohromných rozmeroch. V dolných vrstvách nachodí sa riolit.^[228] V južnom Tirolsku objavuje sa na vápennáku i spiriferina.^[229]

Dačo som zodvihol i z tu zastúpenej kveteny, tak asi: Stachys recta,^[230] Calamintha officinalis,^[231] Physalis alkekengi,^[232] Centranthus ruber,^[233] Scabiosa suaveolens,^[234] Artemisia pontica,^[235] Eryngium amethysticum,^[236] Funica saxifraga.^[237] V ďalších holiach na východ vo Vall di Fassa rastú: Saxifraga oppositifolia, Saxifraga androsacea, okolo Boce (Botzen): Saxifraga squarrosa, Trioidea decumbens,^[238] Calamagrostis montana,^[239] Daphne petraea.^[240]

Hneď za Nagom medzi skalinami a zákľukami viezli sme sa hladkou cestou nadol. Príprahu volov sme nechali na vrchu, a tak pri vkusných, na príhodných miestach stojacich kaplnkách a ovenčených sochách, tu i tu násilnú smrť značiacich krížoch, zišli sme do kotla; spodok toho kotla vyplnený bol malým, ale pekným romantickým jazerom Loppio (líška). Z jazera dvíha sa zelený kužeľovitý kopec, na ňom navrchu vidieť akési rumy. Ešte to chvíľu išlo tesnými, myseľ človeka zabávajúcimi priesmyky, až sme vošli do obce Mori. Tam zastala pošta, zložila, čo zložiť mala, nás ale zaviezla na asi štvrťhodinu od mesta vzdialenú stanicu Mori. Tu sa už dolina na pol hodiny rozšíri, kade tečie rieka Adiža a kade hrnuli sa od pravekov čaty barbarských národov za korisťou teplého Latia a za pokladmi vysokého umenia a vied rímskych národov. Touto cestou tisli sa rímske légie, predierajúc sa vždy diaľ do odľahlých vrchovatých krajov, podmaňujúc si národy rozličných jazykov a všakových zvykov. Toto teda bola brána víťazov a premožených národov. A vidieť tu stopy všetkého toho, všetkých storočí, až po najnovšie časy. Tu zanechal odjakživa lakomý človek zreteľné znaky svojej povahy: „bitie pre bytie“.

O pol deviatej sadli sme si s Tirolcom, známym od plavby na jazere Garda, a Würtenberčanom do vozňa a viezli sme sa v severnom smere na Franzensfeste. Od Franzensfeste vedie dráha ďalej cez Brenner na Innsbruck; ale my sme sa viezli odtiaľ na východ až po Lienz, kde sme došli večer pred šiestou.

Ačkoľvek som sa na tomto dlhom kuse cesty na staniciach a okolím len práve natoľko obzeral a bavil, nakoľko to dopúšťal chod vlakov, predsa pre veľké krásy prírody a inšie pamätnosti túto trať dačo bližšie opíšem.

Prvá stanica od Verony v Tirolsku je Ala, veľmi zaujímavej polohy. Potom nasledujú Serravallo a tak Mori. Poniže Mori, chýrečný pre tam pestovaný dobrý chresť, pri St. Marko vidieť silný úšust zvaleného Danteho vrchu „Inferno“,^[241] ktorý vraj r. 883 zasypal celé mesto.

Povyše Mori nasleduje zámok Lizzana, obývaný r. 1302 Dantem ako ghibellinským vyhnancom. Isera s pekným vodopádom a vinicami, ktoré vo Val Lagarine všade bývajú pestované. Víno je červené, dobré, ako je znamenité i všetko druhé ovocie.

Reveredo, pekné mesto s 8000 obyvateľmi; tu ročite produkujú do 120.000 funtov hodvábu. Dosť na šlepy. Starý kaštieľ na námestí Piazza del Podesta je hodný videnia.

Villa Lagarina, Calliano, Matarello. Pred Callianom na výšinke zámok Beseno grófa Trappa. I tu sutiny pripomínajú, že sa tu dakedy pováľal celý grúň. Pred Trientom dedina Sardagno s vodopádom.

Nad Adižou, popri ktorej sme spechali, s tými všakovými prítokmi z tirolských velikášov, tie najpodivnejšie podoby hladkých, strmých, drsných, zeleno porastených alebo bielych, suchopárnych, červených, čiernych, žltých vrchov; za nimi a nad nimi vykukávali strašnopekné, snehom pokryté, nad organickými ústrojmi vyvýšené hole. — Tu dolu záhrady, vinohrady sa smejú, ľudia sa prplia, chrámy, hrady, smutné alebo veselé v nivách, na zápoliach viesky a mestá, každé okamihnutie nový a nový obraz. Ja som opravdivý Slovák, syn hornatých krajov — ale veru oproti tomu množstvu a ohromnosti sú naše Karpaty len krtince. Keď to tak pozdĺž a priekom prejdeš, a hrb za hrbom pred očami máš, veruže to tak vyzerá, akoby tam svetu rebrá von vychodili. Alebo — ak má svet tvár, a hnevať sa vie, tak sa mu ona v Tirolsku škaredo zmraštila. Desať hodín železnicou sme ich istotne mnoho videli, a koľko sme ich nevideli!

Trento (Triento, Tridentum) so 17.000 obyvateľmi, podľa povesti stavané Etruskami, Strabom, Pliniom a Ptolemaiom pripomenuté. Leží medzi velikánskymi skaliskami. Vyniká vežami, mramorovými palácmi a mnohými pováľanými hradmi. Nad mestom panuje kasáreň, kedysi arcibiskupské sídlo, pod menom Buon Consiglio (dobrá rada). Hlavný chrám založený roku 1048, stavaný od r. 1212 do XV. storočia, obsahuje porfýrový pomník benátskeho táborníka Sanseverina, ktorého Trenťania r. 1487 pri Calliane (železničná stanica oproti Rovereta) úplne zbili a jeho samého zahlušili.

V rokoch 1545 — 1563 sa tu vydržiavalo často spomínané Concilium Tridentinum, v St. Maria Maggiore. Na severnej stene sú závojom zakryté podobizne členov toho koncilia, a to: 7 kardinálov, 3 patriarchov, 34 arcibiskupov a 235 biskupov.

Mestské múzeum chová pamätné starožitnosti rímske a keltské.

Na pravom brehu Adiže vidieť kopec podoby bašty, vrch rovný, boky zápolisto-strmé. Stade býval najvoľnejší výhľad na okolie; od r. 1857 ho opevnili a teraz návšteva tohoto bodu je vojenskou správou obmedzená.

Vyše Trentu vteká z doliny Voal di Cembra do Adiže. Tadeto cez viac ramien vedie 920 m dlhý most. Povyše neho je stanica Lavis.

Za tým vidieť prastarý brod, vedúci cez Adižu, Nave St. Rocco, do Nonsbergu.

St. Michele (Wälsch Michael, čiže Adler) s priestranným kláštorom otcov augustiniánov z r. 1143. Zľava priesmyk Rochetta, vedúci ďalej do Nonsbergu.

Mezzo Tedesco a Mezzo Lombardo, obce delené potokom Noce. Tadeto behom Adiže bola dolina voľakedy celkom zaplavená močarinami; teraz, keď vody spustili, je to kraj ako slušný tak i úrodný.

Salurn, prvá nemecká stanica. Pri nej rumy starého hradu, stojaceho na končistej neprístupnej skale.

Nasledujú obce Margreid, Kurtatsch a Tramin. Po Salurn vládne talianska národnosť, a to je ten kraj trentský, ku ktorému Taliani z ohľadu národnosti, bratstva čoraz väčšmi dávajú najavo toľké sympatie. Nápadné sú však tichému pozorovateľovi tie mnohé slovanské mená obcí, dolín, hôr a potokov. Hole oproti vrchom Monte Baldo menujú sa Lasini. Vyše Bozen dolina Windschgau (Vindi), Primiero, Predazzo, Meran, Kurtatsch, Perdonig, Sirmian, Prisian, Tramin atď. Lež hore ďalej v taurských vrchoch, Dolomitoch a Karavankách hore Drávou a Iselou nájdeme ich viac.

Dolina až sem prekonaná, ako i ďalší jej beh, je takmer výlučne, nakoľko som to mihom mohol pozorovať, vápenná, ale badal som i vrútne (eruptívne) skaliny a sčiastky i kryštalické horniny.

Od Trentu naľavo v ďalekých dolinách vykukávali cúcore Giudikánskych Álp, od Traminu Ortlerské hole. Sprava, menovite z okolia Bozen, nazerajú fassanské snežníky. Fassanská dolina je geológom chýrečná, tam sa utešený epidot,^[242] fassait a mnohé iné nerasty nachádzajú.

Za Traminom nasleduje obec a stanica Neumarkt, taliansky Egna, zväčša nemecká. Leží na ľavom brehu Etschi (Adige). Vyše Neumarktu prekračuje železnica rieku Eisack, ktorá tu vteká do Adiže. Riečište Eisacky je veľmi svojvoľné, strmé, nánosom zatrepané, široké, čo je znakom toho, že Eisack zosilnená vodami hôľ, búrna letí tuhým prúdom. Zo všetkého vidieť, že tu rozuzdená príroda robí hrozné búrky. Odtiaľto železnica ide na brehu Eisacky ďalej na sever, kdežto Etsch (Adiža) zvrtne sa naľavo a tečie cez Windschgau (ako Windischdorf).^[243] Windischdorf pochodí bez otázky od Vindov a je zreteľný etymologický dôkaz rozsiahlosti pravekých Vindov, čiže Slavianov. Adiža tečie pri Merane a vychodí z jazera vyše Glurnsu z Oetzthalerských hôľ neďaleko dlhej, celé Tirolsko preťahujúcej Innskej doliny. Adiža je napospol mútna, farby popolavo-bielej, tak asi, akú vidíme vytekať zo Štiavnických stúp.

Bozen (Bolzano), mesto s 9000 obyvateľmi, so zvláštne peknou polohou, medzi Eisackom a Adižou, ktoré sa hodinu nižšie spájajú, na potoku Talfer, prišlého z dolinky Sarnthal — leží na predhorí, v teplom úrodnom kraji. Tu a v okolí sa dobré vína rodia a kaktusy a granáty (Punica granatum) divo rastú. Do päť hodín vzdialeného Meranu a hodinu ďalekého Griesu lekári posielajú na prsia nedužných. Zdvihnúc zrak hore vo východnú stranu, vidno od neba trčať fassánske dolomity, jeden strašnejší od druhého: Schlern, Rosszähne, Rosengarten, Rothe Wand — vo svojom spôsobe hrozitánske. Kotlina, v akej leží mesto, je v lete veľmi teplá, a preto zámožnejší, aby vyhli pálčivostiam, bývajú na takzvaných Ritten (lazy) po okolitých romantických vŕškoch.

Okolie mesta je zaujímavé. Kamkoľvek sa obzrieš, všade nájdeš interesantné predmety, menovite hrady, zámky, kostoly a kláštory.

V stredoveku bolo Bozen strediskom obchodu medzi Benátkami a severnými krajinami.

Hlavný chrám pochodí zo XIV. storočia a má podľa lombardského zvyku na portáli dvoch levov.

Nachodí sa tu i záhrada arcikniežaťa Rainera.^[244] Za oltárom v hlavnom chráme stojí náhrobník. I jeho pekná a dobrosrdečná pani v Bozen zomrela.

V blízkosti mesta stojí hrad Kuebach, majetok grófov zo Sornthein, v peknom položení, s pekným výhľadom. Ďalej kúpele Radl, zámok Kampen, hrad Runkelstein s freskami, vzťahujúcimi sa na starú baladu „Tristan a Isolda“.^[245] Rumy hradu Karneid. Interesantná je Sarnská dolina s potokom Talferbach. Vedie tu cesta popri a popod staré hrady, bohatými na povesti, a to: St. Anton, Rendelstein, Runkelstein, Ried, Wangen.

Zápoľa Kofel je strmá, asi 140 metrov vysoká skala, na nej stojí pútnický kostolík. Zo Sarntheinu vedie chodník cez 1973 m vysoký Kreuz-Jochom do Meranu, známeho to sanatória, kde chorí na prsia bývajú liečení príjemným letným povetrím a hroznom.

Neďaleko Neumarktu stojí ďaleko viditeľný, arcikniežaťom Sigismundom r. 1473 stavaný hrad Sigmundskron. Na tom istom mieste nad Adižou stála rímska tvrdza Formigaria. Potom pri dedine St. Paul rozpadnuté hrady Wart a Altenburg, Fuchsberg a Boimont a najhodnejší zámok Hoch-Eppan.

Tu v Bozen nás opustil spolucestovateľ Tirolčan. A tu kúpili sme hrozno a inú ovocinu, lacnú a výbornú. Tu v Bozen v žalári sedel vtedy povestný Heinrich Tourville, čo svoju ženu dolu strčil z brehu grúňa Stilfzerjochu. Akýsi špekulatívny mešťan, majúci svoj byt oproti Tourvilleho žalára, všetečných turistov púšťal za peniaze, aby sa vrahovi mohli do jeho chyžky nazerať a mohli jeho myšlienky načúvať. Vo Viedni, keď dakoho odpravia šibenicou, pečú Galgenpretzln,^[246] predávajú Armensünderwürstln^[247] a Francesconibinden,^[248] nuž, hľa, našiel sa tiež v Bozen kšeftmacher a našiel bláznov.

Od Mori počnúc, a čím ďalej tým viac, ale najviac, pravda, vo Franzensfeste, kam sme dobehli na obed — badali sme z celého sveta pošlých turistov, obojeho pohlavia, medzi nimi najviac takých, čo sa škriabu po holiach, takzvaných Alpenfekserov^[249] opravdivých a — afektovaných. Rád som sa im prizeral, a ako som tých skutočných fekserov obdivoval, boli mi tí všakoví naprúžení a afektovaní rytieri veľmi smiešni.

Tam na stanici z tej alebo onej doliny prišlí posadia sa do vozňov — dámy v krátkych tesných sivých šatách, s tmavými okuliarmi a rozpustenými vlasmi. V rukách nesú železom obité palice, dlhé ako oje, ledvaže sa to priekom vozňa vprace, a ty v ustavičnom strachu čupíš, že ťa po nose chropnú.

Dámy to obyčajne vysoké ako tá Kleopatrina ihla, nedávno privezená z Egypta do Anglicka. Ich bledá pehutinavá pleť, červenasté vlasy a seriózne natiahnutá tvár dokazujú, že ich nosičky sú — Britaniky.^[250]

A tí mužskí fekseri! — Štajerský, podperený, pohúžvaný klobúk so zelenou šnúrou a kyckou. Krátky huňavý tmavý kabát, pléd^[251] v remeňoch, ďalekohľad, palica a okuliare. Keď sa ho vľúdne pýtaš, ako sa tam onen snehový končiar volá, nepozrie na teba a nedá ti odpovede. Vytiahne mapu a chodí prstom po nej, prehodí pár slov k druhovi, z ktorých rozumieš asi toľko, že včera večer raňajkovali na chlme Ortlera a zajtra ráno že budú obedovať na Grossglockneri. Títo mlčanliví opovrhovatelia nás povšedných bedárov sú tí opravdiví Alpenfekseri, členovia toho alebo onoho Alpenvereinu.^[252] Pred tými že rešpekt, tých som obzeral, akoby boli z neba padli.

Tí pretvorení, maškarní, veľkomestskí Alpenfekseri, obyčajne takrečení „pudelspringeri“,^[253] keď pár krtičných kopencov prešli, napchajú si za širák hôľne kvety, menovite Gnaphalium leontodon,^[254] a sú vyberane, švihácky vyfintení, pravdaže, v tirolskom národnom kroji. V ruke tiež nesú neodbytnú „rennstangu“. Ale aby vystrojenie srdnatého chlapa bolo úplné, siahajú mu nohavice vyše a pančuchy niže kolien, takže mu holé kolená von vyzerajú. Opravdivého tirolského horniaka, ktorý je prinútený šúchať sa na nebezpečných pochodoch po kolenách, sú ony ohorené a rapavé ako brest; ale takýto omáčkový fekser ich má biele a mäkké ako dažďová hlísta. A to na všetkých staniciach prichodilo, odchodilo, mrvilo sa, že by človek myslel, že už tie ohavné vršiská na drobkoch roznesú.

Od Bozen hore sa dolina úžila, vody poskakovali, čím menšie, tým bystrejšie, ráz všetkého okolia stával sa vrchovatejším a chladnejším, dochodili ihličnaté stromy, úpusty, hrable, píly, samokovy, maše, strelnice, rízne, skoky, plavačky, kde-tu ešte poriedko pltnice.

Pokiaľ sme ešte videli bozenskú červenú vežu, je dolina široká, a povyše viníc rozprestiera sa pekný gaštanový les. Potom ako sa dolina zúži, nasleduje stanica Blumau.

Stanica Atzwang. Vpravo od nej vyteká potok Finsterbach. V jeho doline medzi Langmoos a Mittelberg sú mnohé pyramidám podobné zosutiny brehov. Okolie je tu porfýrové.

Stanica Waidbruck. Pred Rollmannom vteká do Eisacku Groedenbach. Nad Groedenbachom v doline čnie nad priepasťou hrad grófa Wolkensteina: Trostburg.

V týchto divých, romantických dolinách videl som podivný spôsob spúšťania dreva, takzvané rízne, na pevných telegrafických stĺpoch nahor do strmín natiahnuté drôty, čiže drôtové povrazy. Na takom povraze visiaci klát letí do doliny.

Železnica tiahne úzkou dolinou po strmých porfýrových stenách pri klokotajúcej živej Eisacke. Vysoko nad ňou nad strmými, drsnými stenami rozložené kvitnú nivy a na nich ľudnaté dediny.

Stanica Klausen. Vo všetkých vojnách bol tento priesmyk predôležitý. Napravo, na skalinách sedí benediktínsky kláštor, známy pod menom Seben; bol pôvodne rätským castellom^[255] Sabiona, do X. storočia biskupské sídlo a potom rytiersky hrad. Tadiaľto kedysi tiahli bojovní Cimbri^[256] proti Rimanom, poraziac rímske légie päťkrát jedno za druhým, kým 640 rokov po vystavaní Ríma pri Verone kroz Gaia Maria predsa raz neboli Cimbri zbití. Na prednej stene veže nad priepasťou namaľovaný je kríž, skade sa r. 1809 do hlbiny zhodila Francúzmi prenasledovaná mníška. — Kapucín Joachim Haspinger († 1858), známy z odporu Tirolcov oproti Napoleonovým vojskám, r. 1809 bol otcom tohoto kláštora.

Nasleduje mesto Brixen (569 m nad morom), taliansky Bressanone. Cez deväť storočí hlavné mesto r. 1803 zaniknutého biskupského kniežatstva. Leží v peknej zelenej doline. Hoci ešte i tu vidno gaštany a vynútené révy, je toto okolie na orbu a zväčša už na chov dobytka odkázané. V tomto meste bol internovaný bystroumný a slobodomyseľný český publicista a redaktor „Slovana“, Karol Havlíček. Vidno tu veľký seminár a biskupskú rezidenciu. V kostole, pošlom z XV. storočia, spočíva rytier a básnik Oswald z Wolkensteinu († 1445).

Pri Franzensfeste vbehúva železnica zase do hlbokej tesnej doliny. Je to obraz dolín, akých v našich Tatrách často nachodíme. Tu sa železnica delí: jedna na sever cez chýrečný Brenner do Innsbrucku, druhá na východ Pusterthalom do Lienza atď. Pred ústim doliny stojí silná, hoci nepatrná tvrdza Franzensfeste, okrúhlej podoby, vylepená na brehu Eisacky, ktorá tam v hroznej škuline blboce priepasťou. Popri pevnosti vedie hradská do Pusterthalu 48 m vysokým, r. 1178 vystavaným mostom ponad Eisacku.

Asi štvrť hodiny vyše tvrdze nachodí sa veľká koleseň i s hostincom. Tu sme vystúpili a obedovali. Vlaky prichodili z troch strán, dovážajúc hostí všakového kalibru. Po obede som vyšiel na perón obzerať cestovateľov, pospiechajúcich do Talianska. Ako vlak odbehol, čujem krik a zhon. Poskočím i ja ku koľajam, aby videl krásneho poľovného psa s odťatou hlavou. Zadné koleso posledného vozňa mu cez krk prebehlo. Ešte tri razy pysk dokorán otvoril. Či to samovražda bola, nevedieť.

Cesta do Franzensfestu na Brenner je preslávená z časov francúzskej vojny pod statným A. Hoferom,^[257] spomenutým už Haspingerom a inými tirolskými junákmi.

Odbila hodina i nášmu odchodu. Tiahli sme nazad k tvrdzi, tam vysokým závratným železným mostom prestúpili sme priepasť nad Eisackou a poberali sme sa do krajov Rienzi, najdlhšej tirolskej doliny Pusterthalu, ktorá prebehnúc vodnú hrádzu medzi Rienzou a Drávou pri Toblachu, končí sa až hen pri meste Lienzi.

Tu zase — ako to sami nemeckí cestopisci a dejepisci dopúšťajú — nápadné sú slovanské miestne mená dolín, riek a hôľ, čo ukazuje na slovanských praobyvateľov a ich dávnovekosť. Naozaj, nepredpojatý človek sa zadiví, v akých končinách, kútoch a výšinách starej Európy nájde stopy prepočetného národa slavianskeho. Nebolo by to na verenie, kam ten národ sa roztiekol, a predsa je to nad všetku pochybnosť povýšenou pravdou.

Dlhá dolina Pusterthal bola pustou dolinou, kade sa Vindi (Slaviani), terajší krainsko-štajersko-korutánski Slovinci tisli na západ. Oni dali meno i potoku Rienz (Riečka). Tam máte Taurské (Turské) hole, tam Venediger, tam vyše Lienza Vindisch-Matrey. Tam na výšinách (12.000 stôp) Grossglocknera pastviny „Pasterce“ rečené. Ďalej v Soľnohradsku Pinzgau (= Vindsgau), tam dolina, potok, mesto a priesmyk Gerlos, dolina Zem. V okolí Grossglocknera mená vrchov, obcí, dolín, potokov: Kreml, Sventek, Zlap, Tremul, Petzek, Devant, Gösnitz, Pregraten, Mohvitz, Welzeloch atď. Pozrite na mapu a zahľadíte sa, ako ďaleko ťahá ten slovanský polyp. Teraz po ňom zostali už len slovanské mená. Za čias Julia Caesara býval vraj v Pusterdoline kmeň Pyrustov, ktorí robili výpady až po Aquileu.

O slavianskej topografii písali i sami Nemci, tak menovite prof. Biedermann: „Die Slaven in Tirol“.^[258]

Bože, bože, čo sa tam národa prehemžilo pod úpätím tých prepevných pravekých svedkov ľudských dejín: Rätských, Julských a Taurských hôľ. O tom nám pripaľuje svetlo Hellwald, ktoré svetlo však rozumieť a chápať práve len Slavian je vstave.

Keď sme z tvrdze Tranzensfest presadili železným, 190 m dlhým a 80 m vysokým mostom Eisacku, prešli sme pri Aiche — stále vo východnom smere — 250 m dlhý jask. Napravo dvíha sa velikáš Sohlern. Pri Schabse vyše Brixenu prerýva priekopa spomenutý klinovitý hrb, hranicu deliacu Rienzu od Eisacku. Cez Fallerbach vedie železný most. Tam naľavo dedina Spinges známa z vojny r. 1797. Stanica Mühlbach, mestečko pred dolinou Valser, ktorá sa odtiaľ hore ťahá päť hodín až po Zillerthalské snežníky.

Za Mühlbachom dolina sa sťahuje; priesmyk bol r. 1809 proti Francúzom bránený násypom. Stanica Unter Vintl a hneď zase dosť dlhá dolina Pfundersthal ťahá sa do Pfitschthalu.

Po prekročení Rienzi nasleduje St. Sigmund, pravo vbok malý sirkový kúpeľ Illstern. Stanica Ehrenberg s kaštieľom grófa Künigla.

Prešli sme popri drsných skalnatých kútoch do mestečka Lorenzen. Tu mostom sme prešli z doliny Enneberg tekúci potok Gader. Stoja tu oproti sebe pováľaný samostan Sonnenburg a na zápoli Michaelsburg.

Brunneck, hlavné miesto tejto doliny, pred dolinou Ahren lebo Taufer. Chorý cisár Karol V.,^[259] prenasledovaný kniežaťom Móricom Saským,^[260] našiel tu r. 1552 útočište; tu pri oddychu zajedol si knedlí. Z Innsbrucku bežal cez Brenner sem. Snáď stade pochodí nemecké porekadlo: „Er ist durchgebrennt“.^[261]

Tauferská dolina od Mühlbachu je divá. Daktoré z tých hôľ Riesenfernergruppe nakúkali z diaľky troch až šesť hodín až na nás. Tak napríklad Stuttenock, Grauenock, Hochgall, Schnebige Nock, Ruthnerhorn od 8000 do 10.000 stôp vysokí šuhajci.

Stanica Olang pred dolinou Antholz. Nasleduje stanica Welsberg pred dolinou Gsies so starým hradom, pochodiacim z XII. storočia. Vyše Niederndorfu otvára sa interesantná dolina Prax s krásnym zeleným Wildsee na podnoží mohutného, 2808 m vysokého Seekofela. Hneď za Welsbergom prekvapila nás vidina podivných Dolomitov. Patria ony k dlhočiznej reťazi (rätských) takzvaných „Južných vápenných hôľ“. Ony sú severnou hranicou Veneciánskej provincie, skade pyšno nazerajú cez roviny lombardsko-benátske do talasov Jadranského mora a nazerali doň už i vtedy, kým sa ono rozprestieralo až po samé tieto bralá, zaplaviac celú teraz bohatú rovinu. Ešte sa vlny veľkého vtedy Jadranského mora trepali o päty tvrdých Dolomitov, keď už rovina terajšieho Uhorska ležala na suchu a Blatné jazero, ostatok stečených vôd, blýskalo sa na svojom terajšom mieste.

Cukrovo biele, hranavé, nad zelenými vrchmi a v modrine nebeskej, ačkoľvek ešte len ďaleko, nakrátko predstavili sa majestátne Dolomity a vyniesli ma do nadšenia, tak veľkosťou ako i bielou neškvrnenou farbou.

Čím ďalej sme sa viezli a do výšky vystupovali, tým viac nadobúdali kraje alpský obraz. Celý vzduch, všetko, čo ťa obkľučovalo, páchlo hoľami. Pastviny, lúky, lesy, ľud, domy, krása prírody, chudoba ľudu, ale pritom predsa usporiadanosť. Ženský tmavý kroj nezdal sa byť vkusným. Krovy sú skalami obťažené. Hoci blízo pol septembra, a ľud ešte žatvou zamestnaný. Lichva je dobre opatrovaná.

Pri stanici Niederndorf pod vrchom Dűrrensteinom kúpele Majstadt. Tuto poslednýkrát prekračuje železnica Rienzu, ktorá vyteká z doliny Ampezzo.

Stanica Toblach je významná svojou polohou. Stadeto sa ťahajú Toblašské hole do vysokých Taurov na sever, na juh otvára sa prepamätná dolina Ampezzo s Rienzou. Touto dolinou je priechod medzi a cez nesčíselné Dolomity do rovín veneciánskych. A poloha Toblachu je pamätná ešte tým, že stojí na rozhraní Rienze — neskôr Eisack — Adiže a Drávy. Hneď niže osamotenej stanice Toblachu vyteká nepatrný jarček Dráva, ktorá ďaleko, ďaleko s Dunajom a v spoločnosti s veľa, veľa prítokmi vteká do Čierneho mora. Nuž, hľa, taký drobček je tu Dráva, kým sa diaľ, skalami skackajúc predráva. Močaristé lúky sú jej prameňom, s medokýšovou kožkou na povrchu práve tak ako na tom našom malinkom Hrone, tam vyše Telgartu pod Kráľovou hoľou.

Vznešená panoráma! Pravda, dolina Ampezzo z toblašskej stanice je len po kuse viditeľná — vedie cez Belluno do Benátok — rok po rok navštevovaná húfmi cestovateľov; z boka na bok sa točí pretekaná Rienzou. Riečište a cesta lesknú sa bielym vápennákom. Zem tu dolu je živo červená a fialková, pravdepodobne pochodiaca z červeného ležiaka (Rothliegend). Údolie je zarastené zeleným, tu tmavým, tam veselším lesom, a ponad to do blankytu okomodrého neba vystupujú vo fantastických formách jeden spoza a sponad druhého cukrovo biele hranaté Dolomity. Je to pekný, pekný, velebný chrám boží, a pobožným citom hľadel som do svätyne chrámu otvorenými dverami Toblachu.

Keď sme sa viezli z Toblachu dolu popri Dráve, sprava celkom nad nami dvíhali sa vždy iné a iné 8000 — 10.000 stôp vysoké Dolomity, meniac formy až po Lienz, kde ich už večerné šero zakrylo tmavým závojom.

Sneh, ktorý ležal na tých ohavách, ťažko bolo rozoznať od brál; kamenné mrvy a sneh boli takmer rovnaké, len žltkastou farbou (od prachu) sneh sa dal rozoznať od podlahy.

Niže Toblachu pri spešnej Dráve leží stanica Innichen, kde bavorský vojvoda Tassilo I.,^[262] utratiac vlastného syna Garibalda v zúrivej bitke, Slovincov (Vindov) porazil a zatlačil do dolín Cilje (Gail) a Isly. Pri Innichen otvára sa dolina Sexten s kúpeľom „Innicher Wildbad“. Južne pekný výhľad na Dolomity, menovite na takzvaný Dreischusterspitz (3074 m), teda ešte mocne vyšší od našej Lomnice. — Stanica Silian. V ústí doliny Villgratenthal rozvaliny hradu Heimfels. Južne dolina Kartič (Krtič) s priechodom do doliny Zilja (Gail). Stanica Abfalterbach. Stanica Mitterwald. Tu prechodí železnica do údolia Lienzer Klause. Tento priesmyk bol opakovane statnými Tirolci r. 1809 oproti Francúzom bránený.

O piatej hodine štyridsaťpäť minút došli sme do Lienza; tu sme nocovali.

Lienz je okresné mesto v brixenskom kraji s 2000 obyvateľmi; leží v romantickom kraji na vtoku Isly do Drávy. Na juh čnejú 6000 — 8000 stôp vysoké Rauchkofl a Spitzkofl, holé, drsné, roztrhané zápole. Vidno, že do oblakov siahajúc, s hromami sa bavia. Od Lienza na sever vedie dlhá dolina až pod veľaznámy a často už spomínaný Grossglockner s jeho „Pastercami“ a v doline rozkošne, hrúzno-romanticky uloženým Windisch Matreiom. Za mestom nad Islou hrad Bruck, predtým rodisko grófov z Lurnu a Pusterthalu. V XV. storočí dostal Lienz i so zámkom Bruckom od cisára Fridricha III. za odmenu služieb, čo mu vykonal, český šľachtic Jan Vítovec,^[263] ktorý ho pozdejšie predal svojmu príbuznému Ondrejovi z Višprijan (Weissbriach). — Lienz bol v VI. storočí po Kr. pod menom Loncium rímskou vojenskou stanicou (mansio). Podľa domnenia túto osadu založili Slaviani prišlí od juhu. Tunajší chrám je gotický.

Lienz je na východnej hranici posledné mesto Tirolska. — Hoci je hostinec priestranný, predsa bol preplnený hosťmi, výhradne cestovateľmi, ktorí odtiaľ lezú na všetky strany hlbokými dolinami a driapu sa na impozantné končiare.

Ráno som včas vstal a vyzeral von oknom. V čistom vzduchu za pekného rána sa to príjemne vyzerá v medzihôľnych krajoch. Temperatúra voľná, zrak rosivý spočíva tam — myslíš, že to rukou dosiahneš — na Rauchkofle, Rosentaberle. Dolu rodí sa ešte i pšenica. Ba na štakétoch^[264] pod strechami videl som i révy. Zišiel som potom na námestie s úradským domom. Prešiel som i dakoľko ulíc, no s tým všetkým skoro som bol hotový. Vyšiel som i do doliny Isl, na cestu do Windisch-Matrei, kade práve na koňoch pospiechali turisti pod Grossglockner, na hole sa škriabať a tu i tu sa zahlušiť.

No a tak s pamätnosťami Lienza hotoví, 29. augusta o deviatej hodine štyridsaťdeväť minút ráno brali sme sa na hostinského dostavníku na stanicu.

Tu hneď, ako sme vstúpili do vozňa, zažili sme veselé malé intermezzo. Vozne už boli turistami nadobro zaplnené. Konduktor vmiestil nás do vozňa, obsadeného troma osobami, a štvrtá, ktorá na chvíľku vyskočila, mala sa navrátiť. Sadli sme si, a ja obsadnem miesto neprítomného pána. A nastal krik a odpor, ani proti okupácii Bosny. Vtom prirukoval i úskok, a tu sekali do nás pani matka s dcérou. Nemohli nás už deposidovať,^[265] lebo medzitým vlak prišiel do behu, ale vrelo to medzi nami ako zlô v oblaku. Konečne jeden usmievavý bruškatý pán vzal kufrík na lono, lebo „dobrých ľudí sprace sa veľa“, a uhniezdili sme sa. Ale myseľ nadlho ešte nebola ukrotená. Zazerali sme z kútov jeden na druhého ako z hniezda vybrané líšky. Po chvíli rozpráva pán — čo som mu miesto zaujal a z ktorého fyziognómie vyčítal som lekára — že istý sedemdesiat ročný pán tú a tú hoľu precestoval bez zunovania. Ja, zamiešajúc sa do rečí, odseknem: „Ten istotne ešte v lekárskych rukách nebol.“ Myk tebe, reku. Pozriem na účinok mojej filipiky^[266] — uštiplo. Obrvy stiahnuc, môj odporca hodil na mňa žeravý zrak. Aha, myslím si, ty si lekár. Po malej prestávke pokračoval ďalej, že i on rád po vrchoch kráča, ale že si presilil svalový zväzok na nohe, ako i nervus ischiadicus.

Ja na to z kúta stranou: „Pane! Vy tak hovoríte, akoby ste boli lekárom.“

„Tým som!“

„Ja tiež,“ odpoviem zase, „a toť moja žena.“

„A toť moja. A táto tu jediná moja dcéra.“

„I ja mám len tú jednu,“ odvetím ja. „Ale, pane, ak máte hemoroidy, tak ste trojaký môj kolega.“

„Mám!“ Podá mi priateľskú ruku a zamenili sme si karôtky.

Bol to c. k. zdravotný radca z Ľubľany. Známosť bola hotová a prúd rozhovoru v týchto krajoch zbehlého pána bol v toku, a my, čo sme sa pred chvíľou pre sedisko skoro pochlpili, stali sme sa priateľmi. Naša v letku usnovaná známosť odznela ešte len po mojom návrate do domu v tom, že som jemu posiaľ neslýchaný slovenský výrobok, bryndzu, poslal, čo mu vraj znamenite chutilo; on mne ale navzájom poslal krainské klobásky, a tá vzájomná posielka tu tiež došla zaslúženej pochvaly.

Za Lienzom nasleduje stanica Dölsach a Nikolsdorf, posledná to stanica v Tirolsku. Hneď za Nikolsdorfom prekročili sme hranicu Korutánskeho kniežatstva.

Stanica Horný Drauburg. V blízkosti jeho stoja tri staré hrady. Sprvu v rukách grófov z Gorice, prešiel pozdejšie do imania grófov Cillských. Od r. 1475 — 1524 boli v držaní korutánskych kniežat, konečne pripadli kniežaťu Porzia.

Greifenburg leží asi v polovici horného Podrávia. Drávska dolina je tu tesná, najviac pol hodiny široká; beží od západu na východ. Južný svah v úslní je plodnejší než náprotivný, ležiaci v tieni.

Touto dolinou r. 1552 bol v nosidle vlečený cisár Karol V., keď z Innsbrucku cez Brunneck, kde si vydýchol, do Villachu utekal.

Tohoto veľkého mocnára, v ktorého ríši nikdy slnce nezapadlo, prepadol chytrý Móric, vojvoda saský. Móric obsadil dajedny tirolské priesmyky, keď práve cisár Karol V. v Innsbrucku na lámku bedákal. Choroba nechcela poslúchnuť veľkého pána, pedále mu vypovedali službu, a pretože lámka a strach plané sú, popchol v nosidle cez Brenner a Pusterskú dolinu do Villachu. Tam si oddýchol, kým ho prestala pichať podagra, choroba, na ktorú veľkí páni často trpievajú.

Stanica Kleblach Lind. Stanica Sachsenburg stojí zavrznutá na juh a sever medzi vysokými horami; Dráva v polkole prediera si cestu a objíma ohradné múry. Sachsenburský priesmyk bol v divých časoch vojenských ťažení a vpádov veľadôležitým, a preto bol z dvoch strán už pred dvesto rokmi strážený rozváľanými — hradmi. I r. 1809 vo francúzskej vojne bol opevnený.

Stanica Lendorf. Stanica Spittal. Pochodí od pánov z Ortenburgu, ako mnohé obce toho mena na len cieľ vystavané, aby pútnici, menovite tí, čo putovali do Svätej zeme alebo proti Turkom na Východe bojovali, nachodili prístrešie a opateru. V XII. storočí toto mestečko bolo významné.

Je tu i hrad, o ktorom pripomínajú nasledujúcu povesť. R. 1524 dostal sa pod arcikniežaťom Ferdinandom do rúk Gabriela Salamanka, baróna z Freyensteinu. Ten ho okrášlil. Tohoto vnuk Juraj zomrel na lámku, zanechajúc syna a vdovu Katarínu, divú, surovú to saňu. Synaka vychovávala vo veľkopanských zábavách: ľudí a zver trýzniť. Tohoto mladého pána potom vraj mäsiarski psi vo Villachu roztrhali. Jeho pani matka tým ešte väčšmi nenávidela ľud; čím staršia, tým neprajnejšia, a aby jej poklady neprišli cudziemu do rúk, všetky dala zamúrať do akejsi hlbokej pivnice. Aby to murár nezradil, zahlušila ho a zatvorila k pokladom. Hja, ale ešte komorná bola svedkom vraždy a pokladu, tú teda v spaní pantofľou zahlušila.

Ľud povedá, že ešte podneska megera^[267] máce, nesúc v jednej ruke kľúče, v druhej zodvihnutú papuču. Na výstrahu ženám, čo pantofľou vládnu.

Od r. 1662 je v držaní kniežat Porzia.

Asi pol hodiny odtiaľ na kopci stál kedysi hrozivý hrad Ortenburg. Jeho grófi pilných villašských obyvateľov prenasledovali, ale i obraňovali. Teraz sú tam len rozvaliny. Pred osemsto rokmi vystaval ho gróf Fridrich Sponheim a celé, 40 štvorcových míľ obsahujúce okolie volalo sa župou Ortenburg. V XIII. storočí gróf Fridrich III. stratil jediného mladého syna, on ale pri veselom obede otráveným jablkom skrze vlastnú manželku bol pripravený o život. Tak sa dostal Ortenburg i so všetkým aj tak už mocnému, i nám Slovákom z dejepisu vlasti dobre známemu Ulrikovi z Celje. R. 1456 po smrti Ulrika išlo to i s Ortenburgom dolu. Ešte r. 1666 sa ubytovala v hrade cisárova nevesta^[268] Margita, prejdúc cez Korutánsko do Viedne; bol teda ešte dosť skvelý. Ale od tých čias upadúval vždy viac a viac, a materiál z neho bol upotrebovaný na stavanie samostanu na úpätí zámockého kopca; dneska ten kláštor tiež už leží v rumoch. — Tiež asi pol hodiny od Spittalu je na kopci St. Peter drevený kostolík. Pred tisíc päťsto rokmi stála tam rímska tvrdza a okolo nej veľké mesto Teurina.

Stanica Peternion Feistritz. Všetky tu časté obecné mená Feistritz sú nemecky pokazené „Bystrica“.

Nasleduje stanica Gummern a stanica Biljak (Villach). O tomto meste sa obšírnejšie zmienime pri našom návrate z Vrby. Tu vo Villachu sa železnica križuje, a to z Franzensfestu (Tirolska) cez Celovec (Klagenfurt) do Mariboru (Marburg) v Štajersku, a od juhu na sever: z Videmu (Udine) cez Biljak (Villach) do Lubna (Leoben).

Stanica Föderach a stanica Velden (Vrba). Tu sme zišli, bo tu sme sa mali zísť s mladším pánom Pavlom Kuzmánym, naším úprimným priateľom. Od stanice išli sme medzi záhradami, sadmi a peknými sem-tam malebne vo švajčiarskom slohu stavanými letohrádkami nadol do takrečeného, z dakoľko domov záležajúceho Veldenu, po slovinsky Vrba. Pre idylickú polohu a pre čerstvé kúpele v Otolickom jazere (Werder), na ktorého západnom kruhu leží táto malá obec, býva z roka na rok hojnejšie navštevovaná. Keď sme prešli obec, záležajúcu z dakoľko domov, a hospodu márne dovedovali, poslali sme, neznajúc pomoci, po pána Kuzmányho, ktorého ulovili v hostinci. Po krátkom dopytovaní vykonal nám v byte samého hostinského dve izby a bolo nám spomožené.

Vítanie s tak dobrým a starým priateľom, tak ďaleko od laribus paternis^[269] vzdialené, bolo, ako sa samo sebou rozumie, srdečné. Staré víno a staré priateľstvá sú obe dobré.

Non solum ex verbo sed etiam ex pane vivit homo.^[270] Akonáhle sme sa ogabali, zišli sme dolu úvalinkou do hostinca, kde nás privítal príjemný zápach.

Augurie^[271] boli v poriadku. Prejdúc dvorec vošli sme do drevenej verandy. Východná strana bola otvorená a obrátená k jazeru. Predný rad stolov stál už nad jazerom. Pekný, utešený výhľad — nadovšetko na pokryté stoly. Pred nami jazero Werder, čiže Otolické, brehy ozdobené všakovými skupinami stromov, dolinôk, kopčekov, domov, letohradov, starých i nových zámkov, kostolov, dvíhajú sa zvoľna; ďalej vyššie lesnaté vrchy v rozmanitých tieňavých farbách, v úzadí snehobieli skalnatí velikáši, hrozní vo formách, ponad hlavy nižším lesnatým vrchom odrážajú sa bielou farbou v zelenej hladine celovského jazera. Nie je to ľúbezný obraz? A nad tým čisté jasné nebo. Slnce osvecuje tú božiu velebu tam od hole Grlice nad Ossiašským jazerom. Báječná krása!

Ako sme hľadeli cez operadlo verandy, pritiahli celé obláčky strieborných rýb z tajných hlbín jazera, a keď sme im vrhli objedené omrvy, leskli sa im boky ani piky postupujúceho vojska.

Po obede tašli sme ku pána Kuzmányho rodine na poklonu pod košatými stromami. Pán Kuzmány chodieva sem od viac liet s celou rodinou, kochajúc sa v podivuhodnej prírode a jazerných kúpeľoch.

Podvečer sme sa šli kúpať.

On, jeho pani, moja dcéra a ja sme sa kúpali. Tí vošli do šíreho, strmo zbehujúceho jazera, menovite pani smelo a ďaleko plávala. My sme sa len kúpeľnej búdky a schodov pridržiavali. Voda bola čistá, čerstvá, ba pričerstvá, tak veru, že ma po krátkom čase vydurila na sucho. Veľký to rozdiel medzi Lidom a Otolickým jazerom, čo sa teploty týka.

Večer bol nad očakávanie krásny. Večerali sme na spomenutej verande. Miestnosť bola hojne navštevovaná hosťmi, živá a dobre osvetlená, takže blízke okolie jazera odrážalo sa červeným svetlom. Pozadie len pri ostrom pohľade v tajnom šere sa dalo vynímať. Vtom akoby ohnivý vrch z vody soptil: prosto nás v rovnej čiare, to jest pozdĺž jazera vystupoval červený mesiac a od jedného konca celou dĺžkou jazera po verandu ako ohnivý meč ťahal sa rovný pruh, kým sprava a zľava bolo mračno. Len poskakujúce ryby a ladný vetrík vlnil ten ohnivý meč. A aby sa obraz stal tým dokonalejším, nuž vše z jednej, vše z druhej strany, raz bližšie, raz ďalej cez ohnivú čiaru mihali člnky.

Ale i ráno je tam pekné. Sadli sme si pred obloky a pásli oči na vidinách. Pred nami vykukáva z húštiny červený letohrad, s krovom ozdobeným rezbami. Tam ďalej na kopci Sternbergu biely kostolík, tamto — „Á, dobré ráno!“ Priateľ náš tu; spiechame raňajkovať. Potom sme šli na stanicu; tam som telegrafoval a oznámil náš príchod do Bleibergu priateľovi Edmundovi Makucovi.^[272] Vrátiac sa nazad, začali sme bumlovať.^[273]

Popri valche a dubokôrových stupách, kde nám skutočná Margarita Maultasch^[274] vysvetľovala stroj, stúpali sme na západ a po krátkej chvíli stáli sme pred mlynom. Mlynár, pekár a jeho majetník je vyslúžený plukovný lekár. Povyše mlyna je malé jazierce; ono je vlastne hýbadlom predrečeného mlyna. V jazierku videli sme sa potáčať dosť veľké šťuky vo vode čistej ako krištáľ.

V jarku zarastenom trávou našiel som zdivočenú bylinu Aster panniflora.^[275] Jazierko je odzadu obrúbené sosnovým lesom, zemina lesa porastená je hustým zeleno-ružovým baršúnom, i u nás známou Calluna vulgaris (vres).

Keď sme sa k poludniu vrátili domov, práve priplavil s pasažiermi parníček z Celovca. Okolo celého brehu tohoto jazera, kde sa nájde na to pohodlné miesto, vystavané sú vily a kúpeľné komôrky, a tento parník z brehu na breh všade robí vizity: nuž ale menšie stvorenie toho druhu som ešte nevidel. Varechou, takou ako halušky načierajú, by ho vyhodil na sucho. Ale službu koná statočne, ačkoľvek monitor^[276] z neho nikdy nevystane. A predsa i ten drobizg vodu namútil a keď chvostíkom krútiac s pyšným čľupkaním odbehol (zdalo sa mi, že bral kurčatá na palubu), vytiahol som za ním vodnú bylinu Myriophyllum verticillatum^[277] (krocen).

Pravo hostinca v húštine stojí vlačcom (Hedera helix) zarastený ošarpaný zámok kniežaťa Liechtensteina. Tam je teraz pošta. Zámok ten patril voľakedy barónom Khevenhüllerovcom, títo ale, v reformácii zapletení a prenasledovaní, utratili zámok s mnohými inými panstvami. Rodina Khevenhüllerovcov v predošlých storočiach hrala v Korutánsku slávnu úlohu.

Po obede v spoločnosti Kuzmányovcov vybrali sme sa pešo na Sternberg. Je to asi hodinu a pol od Vrby. Najprv sme prešli pohančené a kukuričné šikmé polia, potom striedavo luhy, lúky, dolinky a briežky až ku železnici. Železnica na našej púti prerazila opuku (Glimmerschiefer) tmavoliskavú s grafitom.^[278] Odtiaľ potom peknými nivami, luhmi a popri roztratených lazoch stúpali sme ustavične, ačkoľvek voľne, po samom bielom mramore dohora. Pod samým Sternbergom bolo strmo. Všade naokolo obývané sú tieto kraje Slovincami, ale ich reč je premiešaná nemčinou ako kapusta s bryndzou. Dorozumieť sme sa dorozumeli, ale namáhavo. Keď sme premohli najstrmší kus, stáli sme na temene dubinou a bučinou obklopeného vŕška, pred vrátami tichého, múrom obhradeného kostola. Krásny trávnik a sem-tam košaté lipy s lavicami vítali nás k odpočinku.

Na severovýchod predstavili sa nám hoľa Gerlica, vysoká 6020 stôp, pod ktorou skryté rozťahuje sa Ossiašské jazero so starobylým, r. 766 založeným kláštorom. Od Gerlice proti juhu Paualpe (6557 stôp), Korhola (6759 stôp), Pecen (6678 stôp), Obir (Obor, 6751 stôp), Oušová (6094 stôp), Raducha (6489 stôp), Harlouz (5817 stôp); ťah vysokých skalnatých vrchov: Košuta-Ortača (6918 stôp), Kočna (6913 stôp), ďalej na juh Poludník (7358 stôp), Kamenný Vrch, Saiský Vrch, Čierny Vrch, Plenge (7435 stôp), Rosskofel. Ďalej tam na juhozápad z hŕby roztrepaných drsných končiarov vyťahujú hrdlo Triglav (9036 stôp), teda ešte hodne vyšší od našej Lomnice; ďalej Mangert (8462 stôp), Viš (8421 stôp); tuto Karavanky podávajú bratské ruky bielym Dolomitom, tej istej podivnej, strašne-krásnej podoby. Tieto ale okom ďalej nasledovať bráni Bleiberg a pekný, pre výzor pohodlne postavený Dobrač s domkom a kaplnkami.

Toto boli hranice nášho ďalekého obzoru a vyzerali ako ozrutné biele stĺpy, povolané držať modrú klenbu nebies. Priestor medzi týmito holými obry vyplnený bol vŕškovatými, všakovak pretkanými a popremetovanými dolinami a údoliami. Základná farba je zelená rozličného stupňa so všakovými podriadenými bakmi:^[279] hradmi, obcami, majermi, kostolmi, a v tých zelených nivách krútili sa blýskavé potôčky a hrdá Dráva, obrúbené listnatou košatinou a čerstvými lúkami, a do týchto zátok vtierali sa blýskavé zrkadlá — korutánske jazerá. Žlté krivé čiary sú cesty, bezohľadne rovné čiary — železnice. A z nich sa kúri a vlak uháňa; a kúri sa i z ľudských bydlísk, kúri sa i z hustých tmavozelených lesov ďaleko na obzore, z uhlísk a samokovov. A ten dym sa dvíha pomaly v jednom smere až po temená Karavanôk, kde v nekonečnom vzduchu mizne.

Vidíme 21 míle dlhé Otolické jazero so šírkou asi Dunaja, ale tá sa mení, prerušená mnohými polostrovmi a jazykmi, siahajúcimi doprostred jazera. Jeho výška pri Vrbe je 1326 stôp nad hladinou mora, na dolnom jeho konci ale 1320 stôp, teda o 6 stôp nižšia.

Na juhozápad usalašený leží Biljak (Villach), pilný mravčienec.

Sternberg ťahá sa znenáhla do vyššieho vrchu ostrým chrbtom; grúne z oboch strán porastené sú listnatým lesom. Na vlnistom chrbte dobre vyše Sternbergu hľadí do doliny žltobrnavý hrad Hohenwarth.

Ešte raz krútim zrakom po celom širokom obraze, obdivujúc jeho modrú klenbu, biely kamenný rámec a zelený usmievavý stred. Ale máme sa na čom kochať, keď i predmety nablízko okolo nás poobzeráme. Skromný, z mramoru — látka, na ktorej stojíme — stavaný kostolík nazerá do šíreho okolia; v stene sú vmúrané starobylé mramorové podobizne svätých. Pri kostole neveľká, ale čistotná fara. Fara a kostol ohradené múrom. Von z ohrady na nižšej terase v zelenom trávniku škola, na ten čas takže ako vymretá. V pekných skupinách rozostavané stoja lipy a pod nimi lavice. Všetky tieto staviská a trávniky krajom strmého vŕška sú lemované hustými listnatými stromami. Na západnej strane je asi 12 m dlhý a 2 m široký, krajom obrastený výbeh podobný jazyku. Tam je strašná kolmá priepasť. Je to vyrobenisko mramorového kameňolomu. Hlboko pod nohami kníšu sa vrcholce starých stromov; tu i tu ostrou bielou skalou pretrhnutá húština.

Či nablízo či naďaleko všetko je interesantné a všetko napína a prúži myseľ.

Rozsiahle kameňolomy svedčia o tom, že tu od pradávna na dobývaní mramoru bolo pracované, pravdepodobne za Rimanov, keď pomyslíme, že od Julium Carnicum cez Biljak (Villach) mimo Ossiašského jazera asnáď za, i pred Juliom Caesarom viedla hradská cesta.

A veru možno, že i tamto ten biely bod ďaleko na blýskavom Otolickom jazere, z úzkeho dlhého polostrova do hladiny nazerajúci kostol, pochodí z tohoto lomu. Maria Werd, ako sa ten kostol i s obcou nazýva, už od r. 891 krášli brehy jazera.

Farby krajobrazu mäkké, večer letný, všeobecný pokoj, v mieri harmónia! Len cvrček v oči tých veľa Obirov sa nadrapuje. — Po okolitých lazoch cengali červené kravy. Chladné snehové končiare ďaleko za sebou ťahali tiene, pes brechal — a ja, nepovšednou vidinou snáď najväčšmi preniknutý, napomínal som k odchodu. A tu padne mi zrak na jednoduchý síce, ale okolím a obsahom vznešený pomník slovinského národovca.

Nápis znie nasledovne:

„Tu počivata! — Časti, vredna županika — St. Jurske fare, sorodna — po slovinski krvi, veri, upanju, ljubezni.“^[280]

Škoda, že som meno tohto po krvi súrodného Slovinca pre mrak a náhlosť nestačil odpísať.

Keď sme sa vrátili na hospodu, bolo deväť hodín a tma.

Ešte na poludnie mi bol doručený telegram priateľa Edmunda Makuca v správnej našej slovenčine, v ktorom vyjavuje radosť nad naším očakávaným príchodom na budúci deň.

Druhý deň (30. augusta) rozlúčili sme sa s Kuzmányovcami a šli sme rýchlovlakom nazad do Biljaku. Cez Drávu zaviezli sme sa na dostavníku do hostinca rečeného „Post“.^[281] Prv, kým sme sa odviezli ďalej do Bleibergu, poprezerali sme toto živé, obchodné, starodávne a dejepisne interesantné mesto.

Jeho meno Nemci odvodzujú z doby rímskej: Villa na Ache (Ach = Bach = potok). Už za Konštantína Veľkého r. 334 osadil sa vraj kmeň slobodných Slavianov počtom 300.000 hláv od Terstu hore až po Julské Alpy, po doliny Manhartu a hoľu Triglav. Pozdejšie za časov Dagoberta II.^[282] tisli sa Ziljou a Drávou, dolinou Pustou (Puster) do Taurských hôľ. Bezpochyby ale oni boli tu praobyvateľmi. Do historickej známosti len potom prišli, keď sa potýkali s Tassilom Bavorským pri Innichen vyše Lienza. — R. 979 daroval cisár Oto II. Villach Alboinovi, brixenskému biskupovi. Keď ten 8. decembra 983 zomrel, pripadol Biljak zase cisárovi. Cisár Henrich r. 1006 — 7 založil bamberské biskupstvo, kam pripadla i veľká časť Korutánska s Biljakom. — Ku cti panenskej manželke cisára Henricha II., šumnej dcéry grófa z Luxemburgu Siegfrieda II., po r. 1197 vystavaná bola v biljackom hrade kaplica. R. 1229 biskup Eckbert založil tu hospitium^[283] na česť sv. Katariny. Susední páni rozličných hradov, menovite rytieri z Rasu, napadávali továrne a sklady villašských kupcov, ale r. 1238 boli prepadnutí a pobití.

Vo františkánskom kláštore sv. Margarety bola škola, na ten čas chýrečná, kde mladí rehoľníci tohože rádu boli vyučovaní, horliac proti učeniam dominikánov. — Podľa legendy kláštorskej žil tu cez dakoľko rokov sv. Bonaventúr (Doctor Seraphicus), ktorý v tomto úkryte spísal život sv. Františka de Assis, zakladateľa rádu. — Sv. Bonaventúr svojimi spismi a rečou pohol mnohých misionárov k sťahovaniu sa do Afriky. Navštívený vraj bol sv. Tomášom z Aquiny. — Rod Rasovcov len napadával bamberské panstvá a hoci už viac ráz karhaný, zase dvíhal zbojnícku ruku proti pilným Biljačanom. R. 1286 premožený, prinútený bol k pokoju: k tomu cieľu pritiahol r. 1300 do Biljaku knieža Leopold.

Roku 1301 prekvitalo mesto kupectvom. Počet židov obnášal voľačo vyše sto hláv. R. 1311 urobilo bamberské biskupstvo u Henricha, kráľa Poľskej, Čiech a vojvodu Korutánska, dlh 8000 hrivien (mariek), za čo sa zaviazalo medzi druhými poplatky z banských dôchodkov (tak menovite z Bleibergu) polovicu splácať veriteľovi.

Právo kuť peniaze potvrdil cisár Ľudovít IV. r. 1331. Mesto Biljak chcel si podmaniť gróf z Ortenburgu.

Konrád z Auffensteinu prepadol Biljačanov, lúpiac kupcov a plieniac biskupské panstvo. Wernhard ho i so spojencami pokoril a lapil 4. septembra 1334.

R. 1335 zomrel Henrich, vojvoda Korutánska a Tirolska, zanechajúc dcéru Margitu, nazvanú Maultasch, špatnú, hroznú, surovú a veľmi bojovnú to ženu. S veľkou silou, jazdiac a mávajúc mečom, zaujala veľkú časť panstiev a hradov bamberského biskupstva a zastala pri Biljaku. Nepripravený, poddal sa r. 1336. Keď poplienila i hrad Dietrichstein, vrátila sa nazad do Tirolska. — R. 1348 bol Villach zborený zemetrasením, keď sa zvalila i hoľa Dobrač, o čom prehovoríme pozdejšie.

R. 1350 utvorili v Biljaku mohutný spolok grófi: Henrich z Gorice, Herman z Cilje a Fridrich z Ortenburgu. — Roku 1360 začali stavať farský kostol. — Pod kapitánom Konrádom z Himmelbergu bolo mesto opevnené múrom a strážené dobre ozbrojenou milíciou.

R. 1360 vojvoda Rudolf (Habsburský) vyslal Fridricha z Kolníc, slovinského zemana, pokoriť neposlušných mešťanov. Títo si zaumienili pod svojím chrabrým kapitánom Konrádom z Himmelbergu brániť sa do posledného chlapa. Čo z mesta utekalo, bolo Kolnicom zrúbané. Po dvoch útokoch, keď jeden z posádkových ozbrojencov obliehateľom otrčil zadok, rozhnevaní preborili hradby. Obklopený kapitán Konrád z Himmelbergu bol Kolnicom dva razy ranený do hlavy, ale predsa s dakoľkými ozbrojenci uvrzol. Načo Kolnic dal porúbať všetkých obyvateľov, okrem tých, čo do kostolov zutekali, mesto spáliť a pováľať, takže po ňom nezostalo len pohorenisko a hŕba zborenín.

R. 1365 panoval tu a v okolí veľký mor. Pretože sa zaslepený ľud domnieval, že studne potrávili židia, mnoho týchto popálili. Počet spálených židov obnášal v ten čas v celom „vzdelanom“ Nemecku do 12.000!

Kapitulský Dietrich z Abensbergu dal vystavať pri takrečenej Stubici kaplnku sv. Anny (r. 1377), kde pochovávali prednejšie biljacké rodiny.

R. 1423 napadával Biljak pán z Landskronu, Herman gróf z Cilje, a pozdejšie to isté robili páni Khevenhüllerovci, majetníci Landskronu.

R. 1433 prislúchal Biljak biskupovi Antonovi z Rottenhanu. Nakoľko sa pamätám, bol kedysi v XVII. storočí pánom na našom Ľupčianskom zámku tiež istý Rotthan (Rubingallus).

R. 1451 prisťahovali sa k baníctvu mnohí podnikatelia z Benátok a Friaulu: Della Grotta, Manote del Gambro, Marco Benaglio, Raserolla atď. Della Grotta stali sa pozdejšie čelnými grófmi z Grottenecku.

R. 1454 tiahol gróf Ulrik Cillský s vojskom proti Biljaku a vyrovnal sa s ním prostredníctvom záhrebského biskupa Baltazára. Medzi inším sa Biljačania vyhovárali, že oni Čechov, ktorých gróf Cillský nenávidel, „ani neznali, ani im nehoveli“.

12. októbra 1476 dojachalo z Bosny 4000 peších a 6000 konných Turkov, rozľahnúc sa villašskou rovinou. Jedna časť z nich tiahla popri Ossiachu k Feldkirchenu, druhá riekou Krkou (Gurk) hore, tretia časť ich čakala pri Biljaku. Keď sa títo naši „bratia“ navrátili z plienov, spojili sa v dolnom Korutánsku a odtiahli Sávou do Bosny. Túto „bratskú“ vizitu nazval vtedajší kniežací námestník „Der Türken Inzug Anno 1476“.^[284]

Dva roky nato vybrali sa naši dobrí susedia zase na zboj tou istou cestou, ale ešte výdatnejšie pustošili, vraždili a do otroctva zajímali. Obrátili sa na Goricu, dňa 26. júla 1478 prešli cez Prediel do Tarvisu. Gróf Ortenburg sa im tu postavil v cestu, no nadarmo; 310 z jeho ľudí padli, Turci sa sypali ďalej a 27. júla 1478 stáli zase pred Biljakom. Strach a hrúza! Pamätajúc na neresti utrpené pred dvoma rokmi, okolitý ľud a mešťania zutekali do hôľ a lesov. Ich prázdne horiace byty, dobyté horiace hrady a mesto Biljak osvecovali v noci smutné bralá okolitých hôľ. Iluminácia^[285] a hrúza tureckých víťazstiev. Keď už nebolo čo brať, vrálili sa Turci s plienom a s 10.000 otrokmi nazad do svojej domoviny.

Turci majú dobrý apetít. Po štrnástich rokoch, to jest r. 1492 vybrali sa zase Biljak navštíviť. Ale vtedy im tu pripravili dokonalú hostinu. Cisár Maximilián I. poslal 200 jazdcov a 5000 kopijníkov; k tomu pridružili sa zblízka a zďaleka ozbrojenci, lebo videli, že len spojenými silami možno odolať. Veliteľstvo nad kresťanskou armádou vo Villachu prejal statný Rudolf z Khevenhülleru. Turkom velil Hallil paša. A stala sa na poliach biljackých zrážka. Keď ľavé krídlo Turkov začalo cúvať, za chrbtom Turkov väznení kresťania udreli na divochov a osmanské vojsko bolo rozprášené. Hallil paša Khevenhüllerom dohonený, bol zahlušený. Turkov padlo 10.000, ranených bolo 7000.

Za tým už potom plných tristo rokov, to jest od r. 1492 do 1797 malo mesto Biljak pred nepriateľmi pokoj.

V Biljaku prebýval za čas výtečný muž, i teraz často spomínaný Theophrastus Bombastus Paracelsus, v mnohom ohľade veľmi praktický lekár. Bol výtečný chemik, ale i alchymista. Hľadal „kameň múdrosti“ a nenávidel ženské. Narodil sa r. 1493 v Einsiedeln vo Švajčiarsku a zomrel po opätovnom navrátení sa do Biljaku r. 1541 v Soľnohrade.

Býval pod č. 18/64 a v jeho laboratóriu ešte pred pár rokmi bolo vidieť jeho podobizeň. Už jej niet, kúpil ju za 5 dukátov jeden Angličan.

Pod cisárom Fridrichom I. r. 1496 sa židia zase do Biljaku prisťahovali; r. 1535 ich ale zase pre akési nepríjemnosti, že sa do všetkého miešali, vypudili. Tohože roku kúpil mestský sudca Andreas Halfinger synagogu, pravda, bez židov, za 120 zlatých. R. 1497 bol Biljak skladišťom tovaru, prevážaného medzi Augsburgom, Nürnbergom a Benátkami.

R. 1513 následkom vydržiavaných svadobných hodov vyhorel.

Cisár Karol V., ktorého viac ako peniaze lámka trápila a ktorého sme už pripomenuli pri opise hornej drávskej doliny, prebýval tu za istý čas r. 1552. Za preukázané mu služby obdaroval mesto erbom, a to orlom, nie celým, ale len s jedným pazúrom, čo toľko znamenalo, že mesto nie je samostatné. K tomu dostali vysoké cisárske povolenie: smieť pečatiť červeným voskom. Lacné, ale i lačné to cisárske odmeny.

R. 1559 kázali už v Biljaku kňazi ev. a. v., sprvu potajmo, bez značnej reakcie.

13. októbra 1567 bola veľká povodeň.

R. 1572 zase bolo veľké zemetrasenie.

Patriarcha Fraňo Barbarus r. 1585 nespoľahlivých kňazov znovu zaviazal k viere, odpadlých ale prenasledoval. Biljacký ľud sa vzbúril a málo chýbalo, boli by ho zavraždili, keby došlý biskupský námestník, Georg zo Stadionu, nebol ľud upokojil (1595).

R. 1600 nastali protestantom smutné časy. Arciknieža Ferdinand zaumienil si ich vykoreniť. Poslal ozbrojenú komisiu do Biljaku, ktorá početných vyznávačov tohoto nového učenia mala poučovať cum argumentis ad hominem.^[286] Biljačania sa nadurdili a postavili na odpor. Sedliaci a bleiberskí baníci zatarasili hlboký tesný priesmyk pod Dobračom, kade sa komisia mala poberať.

Komisia ale predsa, nie silou, ale sľubmi a krotkým zachádzaním sa do mesta dostala dňa 24. októbra 1600 ráno. Sprvu mešťania nechceli ustúpiť, ale potom zunujúc znepokojovanie, vrátili sa k starému náboženstvu. Načo protestantské knihy verejne na námestí boli spálené. Ľud v odľahlých dolinách pod hoľami zostal až do času cisára Jozefa potajmo verný svojej viere, a potom verejne mohol svojmu presvedčeniu žiť.

Ďalej prišiel rozkaz, že tí, čo sa nechcú zrieknuť protestantského náboženstva, po pol roku majú byť vyvedení na hranicu Štajerska, Korutánska a Krainska. Mnohí sa vysťahovali, medzi nimi i vážna rodina Fuggerovcov.^[287] Mnohí baníci sa vysťahovali do našich banských miest, čím mnohé bane celkom zapustli.

R. 1606 zhorelo pol mesta. Na pamiatku tej smutnej nehody vystavali na námestí sochu Sv. Trojice.

Keď r. 1619 cisár Ferdinand nastúpil prestol, bolo veľmi lacno: jedna kila zrna^[288] stála 12 grajciarov, 2 holby istrijského vína 4 grajciare.

R. 1641 v tridsaťročnej vojne so Švédmi preniesli do Biljaku biskupské klenoty.

R. 1660 dal biskupský námestník Peter Fil. z Dernbachu mladého Petra z Pekerna vrhnúť do temnice hradu Waldenstein a nechal ho hladom zomrieť. Nápis v tomto zmysle toho nešťastníka nachodí sa tam na stene.

R. 1690 bolo tretie zemetrasenie. Potriaslo i farskú vežu dokonale a zasypalo mnoho ľudí.

Ako rok 1619 sa vyznačoval lacnotou, tak rok 1701 bol drahý, lebo pod španielskou následníckou vojnou tadeto tiahlo vojsko a mesto i okolie veľmi vyjedlo. R. 1713 zase zbĺkla veľká časť mesta.

R. 1735, keď terstský prístav bol vyhlásený za slobodný, vzala kupecká svetová dráha nový smer, a kvet blahobytu mesta Biljaku začal upadávať.

R. 1759 bol Biljak so všetkými biskupskými panstvami predaný eráru za 1,800.000 zlatých, a tak nad bamberským panstvom v Korutánsku panovalo kniežatské biskupstvo za pol siedma sto rokov.

Po obede hľadali sme príležitosť; zjednali sme kočík, podľa obyčaje jednozápražný, do Bleibergu — za 3 zlatky.

Prv, ako sme odcestovali, poprechodili sme celé mesto. Je pekné a obchodné. Pod francúzskou okupáciou dobre sa cítilo a francúzsku stranu držalo, kdežto neďaleký Celovec (Klagenfurt), hlavné mesto Korutánska, bolo v držaní nášho mocnárstva. Obyvateľov počíta 4528. Hlavný chrám má mnoho náhrobníkov z XV. storočia dolu. Vyšli sme na vežu. Zvrchu je ďaleký obzor. Vežový strážnik v XVI. storočí mával tú hodnosť, že pred vyvoleným mešťanostom, odeným v čiernom baršúnovom rúchu, v španielskom kepienku a trojrohom klobúku, nosieval do jeho bytu palicu, odznak hodnosti. Tento predtým historický muž vyzeral na tento čas hystericky.

Popri záhradách a fabrikách na železný a olovený tovar viezli sme sa smerom na západ. Prešli sme mimo obce St. Martin, popletenej s osudom mesta Villachu v predošlých historických dobách. Už pod cisárom Karolom Veľkým bol Svätý Martin veľkou farnosťou. Ďalej viezli sme sa vŕškami hore, vŕškami dolu, ale vždy vystupujúc popri Villachu dobrou cestou do poľa. Vľavo od cesty leží Heiliger Geist.^[289] Sprava tiahla sa kedysi cesta do Bleibergu vysokým brehom mimo Kadučov a volá sa podnes Knappenstegom a pole Knappenacker. Medzitým načim pripomenúť, že dobývanie olova v prastarých rímskych časiech dialo sa v okolí Svätého Ducha a len pozdejšie prebíjali sa hľadači dolinou hore pod Dobrač do takrečeného oloveného vrchu. Asi o pol hodiny, keď sme vošli do doliny, výzor do okolia sa úžil. Sme v lese, v hustom čiernom lese. Nevidieť len pred sebou umele stavanú cestu, pod sebou a nad sebou zarastené strminy, často prerušené ohromnými bralami; v doline stupkavo skáče a šumoce po bielych a popolavých vápennákoch bleiberská riečka. Stretávame káry s cinkovým šlíchom (drobným pieskom), tam v polhore vidíme osamelú krčmu, a už, už — známy nám domorodý obraz: zazreli sme cez cestu, pod a nad cestou banské násypy a čím diaľ tým častejšie sa opakujú, tu prastaré, staré, tu nové a teraz v práci stojace bane. Raduč, malá obec vysoko vo vrchu, stála predtým v spojitosti s baníctvom. V aktoch z r. 1346 pod vojvodom Albrechtom sa už Raduč pripomína. Z toho by sa dalo uzatvárať, že vtedy bol významnejší ako teraz. — Doviezli sme sa potom na miesto, kde svet nie síce doskami, ale skalami zabitý zdal sa byť. Zo dvoch strán chcú sa dvaja kamenní obri objať, a voľakedy sa objímali, ale roztápajúca voda túto vápennú hať pretrhla a teraz z nej strapy sťa dvaja strážcovia škeria sa nad dolinou. Hradská, vtipne a múdro zákľukou hore vedená, vysokým múrom podopretá, bez veľkej ťažkosti prekročila prírodou nakopené prekážky. Tento kus cesty, pretože sa zákrutom šmotle, má cestovateľ chvíľu pri vhodnom zapozdení sa obdivovať krásy tvorivej a bujnej prírody. Tu, hľa, r. 1597 zatarasili sedliaci a baníci priesmyk; ozbrojení stáli po zápoliach, očakávajúc arcikniežaciu ozbrojenú komisiu, vyslanú nútiť protestantov na starú vieru. Tu ich tisíce čakali s otvoreným náručím, v náručí držiac kuše a balvany, aby ich slávnej komisii na kapucne pospúšťali. Ešte chvíľku sme sa viezli tesnou hlbokou dolinou, bielo vysypanou cestou, a už vystupuje nám pred nosom modrý hutnícky dym a divný potuchlý banícky pach, aký obyčajne býva v banských závodoch, tlačí sa ti do nozdier. Už hálne, stupy, sypárne, krámy, veža, domy a tak jedno za druhým vyrastajú nám pred očami. — Ako sme práve do Bleibergu vtiahli, prepadne nás silný muž najlepšieho veku, zastaviac nám cestu. Čo robiť, reku, darmo je, podrobme sa mu — a ležal som v náručí od pár rokov nevideného priateľa Edmunda Makuca, správcu banských závodov a lesov celého bleibersko-greutského obvodu.

A tak ocitli sme sa v pohostinnom príbytku úprimného priateľa. — Kým prejdem na objektívny opis tohoto zaujímavého banského závodu, chcem ctených čitateľov oboznámiť s jeho predošlosťou.

Aktmi dokázané je bleiberské baníctvo z časov vojvodu Albrechta r. 1346, ale bez otázky bolo staršie ako ten vydaný akt, lebo v ten čas aktmi nerozhadzovali tak ako teraz, ačkoľvek a bezpochyby pre lepší prístup olovo bolo vyrábané sprvu z východnej strany tohoto pásma už pod Rimanmi. Sotva sa prehreší proti pravde, kto, stopujúc kultúrny vývin človečenstva, povie, že dorábanie olova v biljackých vrchoch staršie bolo ako Biljak a tomuto mestu základ dalo, tak ako napríklad zlato, striebro dalo podmienky jestvovania našim uhorským banským mestám. Rimania iste mali potrebu na olovo, a tam, kde ho dorábali, pristrojili mu ochranu a vystavali stredisko castellum — Biljak. Prisťahovavšie sa talianske rodiny, medzi inými zaslúžení Della Grotta a Fillaferro, vprostred XV. storočia tu a v okolí až do Raibla pozakladali veľké banské závody. R. 1492 nakukli do bleiberskej doliny Turci, ale netrúfali si od priesmyku ďalej, lebo na holiach stáli ozbrojení kresťania — a tak odfárali preč. I rodina Fuggerovcov, pochodiacich z Augsburgu, mala tu r. 1495 čiastky a jej členovia bývali v Biljaku, Bleibergu a pri Arnoldsteine, kde dorábali meď. Fuggerovci vtedy i u nás dobre známi boli, i v Španielsku, pozdejšie i v Mexiku. Kremnický archív má na tri prsty hrubú knihu, ako Obmann^[290] oddáva bane v banskobystrickom okolí Fuggerovcom. Jeden z nich má i náhrobník v bráne nemeckého kostola v Banskej Bystrici. — Doctor medicinae Theophrastus Bombastus Paracelsus, z rozkazu Fuggerovcov prebývajúc v Biljaku, navštívil olovené bane a o bleiberskom olove chválitebne sa zmienil vo svojej „Chronica“, kde povedá, že toto olovo nielen do Germánie, ale i do Panónie a Turcie sa vyváža.

V tretej štvrtine XVI. storočia topili olovo v malých pieckach a odvážali strminami — keďže vtedy ešle cesta dolinou nejestvovala — do Biljaku, čo bolo spojené s útratami.

R. 1600 museli Bleiberčania lebo vieru ev. aug. odprisahať, alebo sa vysťahovať. Jedni urobili tak, druhí inak. Tí, čo boli stáli, opustili Bleiberg a presťahovali sa do Uhorska do banských miest; týmito skúsenými baníkmi vyhrali uhorské banské mestá veľa. Mnohé mená, ktoré tam ešte nachodíme, prešli vtedy k nám, napríklad Raner, Treitler, Lutz atď. I bohatí Fuggerovci z Fuggerau zanechali bane a svoje bydlisko na Gailici (Ziljici) a vysťahovali sa.

R. 1632 navštívil Bleiberg biskup Ján z Bambergu. Dal povolať baníkov a gverkov a tí mu pod banským sudcom Fridrichom Schwarzom prisahali vernosť, a to podľa vtedajšej baníckej obyčaje so zdvihnutými päsťami.

Evanjelici, ktorí pod cisárom Jozefom mohli dať svojmu presvedčeniu voľný výraz, a to z Bleibergu a Gereutu, spojili sa pod Nečovskou farou. R. 1747 dostal Bleiberg banského sudcu, plateného 600 zlatými skrze biskupské panstvo.

Ako s mnohými inými banskými závodmi, tak dialo sa to i tu, vše totižto klesali, to zase sa dvíhali, raz pre nedostatočnú silu vyrábania, raz pre padanie ceny tovaru. Markus Fugger od svojich vysťahovavších sa príbuzných kúpil banské čiastky za 11.000 zlatých. Bezcenný Bleiberg hodlal predposledný bamberský biskup darovať. Ale r. 1732 zase boli nájdené nové žily a pod cisárovnou Máriou Teréziou so všetkým iným bamberským majetkom kúpený prišiel do imania eráru i banský závod. Pred pár rokmi predal ho erár zase súkromnej, v Biljaku bývajúcej spoločnosti.

Keď im najlepšie bohatstvo vytopili vody, začali na odtláčanie dotieravších vôd r. 1798 podbíjať hlavnú dolňu od západnej strany za sedlom Gereutu. Ľahostajnosťou a škriepkami gverkov s erárom vždy bola práca pristavená, kým sa nedostala do rúk pána Makucových, ktorý jemu vrodenou vytrvalosťou dňa 18. augusta 1878 toto osemdesiatročné dielo skvele dovŕšil. Z tých, ktorí ho započali, nikto nebol prítomný na slávnosti ukončenia tohoto veľkého diela.

Najstarší akt, týkajúci sa oprávnenia závodníkov na dolovanie, znie z r. 1662. V predošlých časiech nebol tu známy banský výmer (Grubenmaass), akým sa teraz udeľuje právo dolovania s ohraničením podzemného priestoru. Namiesto rádiusa bol takrečený Schachtelmaass. V istej forme prizmu, 56 siah širokú a 21 siah vysokú, mohol do vrchu kopať napospol do nekonečnej diaľky, alebo kým by z druhej strany vrchu nevyšiel zase dierou tej istej formy von. Ale nad seba, pod seba, vpravo, vľavo z miery vystúpiť nesmel. A tak jeden podnikateľ pri druhom mohol robiť ako v stolovine, alebo lepšie povedané ako v dzierzonskom kláte,^[291] pozdĺž sa týkajúcom. Pravdaže, museli, kde sa už viacerí nahniezdili, pre bezpečnosť proti zrúteniu povaly steny nechať stáť. Roku 1750 počali na banské streľby upotrebovať pušný prach, teda sto dva rokov pozdejšie ako v Kremnici. R. 1717 tiahli mnohí bleiberskí baníci s kniežaťom Eugenom^[292] na obliehanie Belehradu; keď sa tam vyznačili, dostali ukoristenú tureckú zástavu; tá býva nosená pri banských slávnostiach. Taktiež dostali zástavu r. 1809, keď kopali pri Sachsenbergu šiance proti Francúzom.

Keď sme sa teda uvítali, potešili a poobedovali tak po našsky, ako pri domácom kozube, tu pod 6814 stôp (ako náš Ďumbier) vysokým Dobračom a 5164 stôp vysokým Bleibergom, tu v ďalekom Korutánsku, v cudzine a predsa doma — vyviedol nás priateľ obzerať miestne pamätnosti.

Bleiberg leží v úzkej doline pod menovanými už horami; myslel bys’, že rozpiatymi rukami grúne oboch hôľ môžeš dosiahnuť.

Zdĺžosť bleiberskej doliny a vlastne rozťahaného Bleibergu trvá asi dve hodiny, a len južná strana Bleibergu (vrchu) je skoro výnimočne prevŕtaná dolňami a až vysoko hore preplnená násypmi. Tu i tu prilepené sú ako lastovičie hniezda banícke domky. A všetko to v bielom a plavom vápne. Oproti na severnej strane Dobrača lezú až hore jedle a smreky, pretrhnuté strminami a bralami; vrch sám je lysý a tam stoja nemecký a slovinský kostolík a okrem toho hostinec s telegrafom. Žltkasto-biele strminy zhora nadol sa šíria, strašné pohľadom, posypané skalami a podrúzganým drevom — hrozné to prechádzky nám z našich hôľ dobre známych úšustov.

Za Bleibergom ukázané nám bolo miesto, kde kedysi stála kaplnka, rozmrvená úšustom. Samotné podajedny domy pekného vzhľadu, predtým obývané gverkmi, značené sú nad vchodom vmúranými, niekoľko kíl ťažkými olovenými kovmi. Vtipná to myšlienka, inde som ju ešte nevidel. Po štvrťhodine cesty doviedol nás priateľ na to osudné miesto, kde sa predošlú zimu strepal velikánsky úšust. Föhnom (južným vetrom) zmäknutý sneh, letiac dolu strminou, bral skálie, česal stromy a bokom neho poveterný nátlak drúzgal jedle; a to všetko zhŕklo na dolinu, tam akýsi mlyn zmlelo a robotnícke domy zvalilo atď., a už čiahala chladná beštia proti nemocnici, vyvrhla zo základov pokryvu studne, ale na šťastie vyšla jej pri samej stene para a tam zdochla. Zakrútila do seba i dakoľko ľudí. Po namáhavom dolovaní dajedni boli nájdení živí, druhí mŕtvi a niektorých našli len pozde na jar. Ale úšust musel v rukaviciach a kapcoch zbehnúť, lebo ho do Bleibergu ani nepočuli. — Keď sme sa vrátili domov, zachodilo slnce, osvecujúc na rozlúčku temeno Dobrača.

Z priestranného poschodného bytu pána banského správcu pekne sa vynáša Dobrač; stade vidno i čiaru cesty do hôľ. Výhľad z 6841 stôp vysokého Dobrača je utešený, a preto býva často navštevovaný; a to sme si zaumienili i my. Ako už spomenuto, sú hore na temene tri staviská: slovinský a nemecký kostolík a hostinec, kde cez leto pracuje i telegraf, a to kvôli častým turistom. Všetok materiál museli na chrbte vynášať, aj teraz vynášajú hore proviant na chrbte alebo na vrchovom koni. Cesta, driapajúc sa strminou, trvá štyri hodiny. Najaté kone sú náramne drahé (pár, tuším, 18 zlatých); živnosť v hôľnom hostinci, ako sa samo sebou rozumie, je — slaná. Jeden pán, čo tam večeral, nocoval a raňajkoval, platil 14 zlatých, a nevidel nič, lebo zaľahlo hmlou, a pri obede vraj tiež bolo málo vidieť. Tej drahote sa niet čo diviť, keď tam dakedy pre daždivé počasie i cez týždeň hosť nepríde a čerstvé jedlá predsa vždy napohotove zdola musia donášať. Hostinec vystavali len pred pár rokmi. Keď kráľovič Rudolf^[293] vystúpil na Dobrač, jeho pričinením zariadili tam i telegraf. Cez zimu tam, pravda, nieto živej duše. Stavanie hostinca stálo hôľsky spolok (Alpenverein) 20.000 zlatých. Prenájomník platí ročite 600 zlatých árendy, k tomu drží tam kuchárku, ženskú i mužskú výsluhu. A tých pod nebom istotne dobre platiť a chovať treba, lebo tí sa pre obzeranie peknej panorámy ta hore nevyšikovali. Pani Makucka mi rozprávala, ako to tam hore býva dakedy veselo.

Raz pod časom búrky sklepník (Kellner) z dlhej chvíle hral na gitare a len keď mu po prstoch pichalo a pomedzi nohy akoby pištoľou strieľalo, upustil od ďalšieho cimbalovania, a voľky-nevoľky nohami — bo ho v nich štichalo — mrvil. Kuchárka hromom preľaknutá vybehne pred dvere, zablysne sa, prask — a kuchárka zamdletá vyvalí sa vo dverách; srdce zmäklo jej na omáčku. — Do telegrafu už tiež dvakrát hrklo.

Kostolík na vrchu, teda asi na výške nášho Ďumbiera, vystavaný bol r. 1692 na česť Nanebevzatia Panny Márie skrze milodary baníkov a závodníkov bleiberských olovených baní. Každý rok 15. augusta vychodí ta procesia a veselosť okolitého národa býva spojená s pôžitkom utešeného výzoru. Pravdaže, to musí byť poetická prechádzka.

Z vrchu tohoto korutánskeho Rigi — rozumie sa, pri prajnom počasí — vidieť zôkol-vôkol do 277 pamätnejších predmetov. Z týchto predmetov je asi 101 vrchov, vyznačujúcich sa formou, polohou a inou zvláštnosťou a z tých sú vyše 2000 stôp — dva; vyše 3000 stôp — tri; vyše 4000 stôp — dva; vyše 5000 stôp — sedemnásť; vyše 6000 stôp (ako náš Ďumbier) — dvadsaťtri; 7000 stôp — dvadsaťpäť; 8000 stôp (naše Tatry) — dvadsaťjeden; 9000 stôp — dva; 10.000 stôp - päť; vyše 11.000 stôp - dva a vyše 12.000 stôp — jeden, a to Grossglockner. Tých druhých 176 predmetov sú doliny, jazerá, potoky, obce, mestá, hrady atď. Na ukážku podávame i mená poniektorých vyšších hôr: Grebence, Sirbic, Verdice, Mošelice, Mirnok, Gamarica, Rosenik, Karek, Kovesnok, Hochnarr, Grossglockner, Čekalnok, Žarnik, Gradlice, Gorča, Lača, Polinik, Zelou, Paludnik, Ostrnik, Šinoue, Lasnice, Usec, Lušnar, Viš, Predil, Priezel, Jeluc, Travnik, Princa, Kanjoue, Triglav, Razur, Škrenoterca vrh, Dobrze vrh, Stou, Gradšica, Ortač, Kočna atď.

Dobrač, ktorý ako temer celé z neho videné Alpy, patrí do útvaru kamenouhoľného, obsahuje skamenené koraly, a na samom vrchu nachodia sa od pár gramov do pár lótov uhladené ťažké kusy železnej rudy, takzvanej Raseneisenstein. Kamenčoky v ruke miešané hrkajú. Podoba a ich úhľadnosť pravdepodobne pochodí od vplyvu atmosféry a snáď od tam usilovne hašteriaceho mluna (electricitas). A prečo nie? Keď tvorí v žabičnom piesku^[294] hromové cievy (Blitzröhren), prečo by nevedela dovedna spliesť zrná roztratenej železnej rudy. Len, pravda, že by potom sotva zostala rudou, ale by sa zmenila na železo (meteorovo?).

Druhý deň 31. augusta ráno vybrali sme sa ďalej obzerať predmety oloveného závodu.

Obec Bleiberg s poštou a telegrafom leží 2825 stôp nad hladinou mora. Nie sama vysoká poloha Bleibergu, ale blízkosť vysokých hôľ, to jest hĺbosť doliny sú faktormi, že pre málo vnikajúce slnce stojí rastlinstvo veľmi v pozadí. Ovocie sa tu nepestuje; okolo domov vidieť pre okrasu kraja divé gaštany. V poli sú hlavne zastúpené kapusta a zemiaky. Ale ako všade v banských miestach tak i tu existencia ľudu zakladá sa na banských závodoch, a nie na poľnej ekonómii. Dobrač, ktorý celou svojou šírkou a výškou stojí proti juhu, zavadzia slncu od polovice novembra do polovice januára. Cez ten čas, ako plavci na severnej točni, nevidia tu svietiť ani slnce ani mesiac. Pána Makucove deti sviatočne slávili obnovený príchod slnca, keď pomedzi tri zuby spoza Dobrača prebleslo zase po uplynutí dvoch mesiacov. Kým sa vydvihlo nad tie tri štrbiny, tri razy denne vyšlo a zašlo.

Spod toho boku Dobrača, skade zbehol opísaný úšust, majú podzemným vodovodom narazenú vodu na náprotivnú stranu priekom doliny. Následkom tuhého nátlaku v cievach ženie stroj Rudolfovej jamy, stojacej v brehu asi pol hodiny od Bleibergu. Vošli sme do jamy, až po hĺbku 13 siah, kde pekný stroj dvíha predmety z jamy von, tak dnu. Tesaniny (cimra) vidieť málo; pevná vápenná skala zväčša stačí sama steny udržať v poriadku.

Vyrábajú olovo a zinok. Olovo je čisté bez striebra, a preto hľadané. Teraz do roka ho vyrobia okolo 40.000 centov; okrem toho zinok. Jeho zvyšky, ktoré sa dosiaľ tratili bez osohu v šmuntách, lapané, dobre sa hodia na farbenie.

Keď pán Makuc, povolaný z Kremnice, sem prišiel, celý komorský závod, kúpený súkromnými podnikateľmi — zväčša kupcami z Biljaku — bol v rukách rozvratu a šudierstva. Tomu ale urobil krátkym procesom koniec: nespoľahlivých úradníkov odprášil, a bolo po všetkom. Ale oni pobúrili baníkov a tí, v počte asi tisíc, prvý raz od tureckej a francúzskej vojny zase sa zdvihli a pána Makucovi povybíjali okná, vyhrážali sa jeho čeľadi a len na vlase chýbalo, a boli by ho zmleli. Energický muž nedal sa zľakať a vydržiac všestranný útok, vec prelomil. Keď sa po odstránení rozvratných úradníkov a namáhavo premožených intrigách svojich predstavených o stave veci presvedčil, umožnil robotníkom pri uvedení robotných hodín do poriadku a regulovaní pláce lepšie jestvovanie — získal si konečne po nespočetných trudoch dôveru tak u svojich robotníkov ako u predstavených, a ide to teraz ako po masle. Ako sme pripomenuli, keď v auguste toho roku dal prebiť hlavnú dolňu, uľahčil a zabezpečil tým na veľa rokov zväčšený výrobok kovov, dôchodky baní a jestvovanie banského ľudu. Strenuus labor omnia vincit.^[295]

Dr. Theophrastus Bombastus Paracelsus už pred tristo rokmi vychvaľoval dobrotu olova, ktorého osoh on ako lekár možno viac len v pilulkách zveleboval; teraz ale z toho istého olova fabrikujú iné pilulky, ktoré pacienti neradi berú a aké Čiernohorci, Bosniaci a Hercegovinci štedrou rukou rozdávali. Veru, Bleiberg už mnohých okaličil a mnohým život vyfúkol. Veruže ma divné nadišli myšlienky, keď som videl v pristrojených vymývadlách ženy a deti malými prštekmi vymývať z rudy olovené zrná — toho kovu, čo bol po svete puškami rozmetaný v krutom boji, v ľudskom tele zaseknutý a chýrečným lekárom Nelatonom^[296] Garibaldimu z päty vybraný. Tam dr. Theophrastus Bombastus Paracelsus, tu dr. Nelaton mal s olovenými pilulkami do činenia. Bleiberg čudným spôsobom ľudské pokolenie blaží.

Olovo tu, ako i v Raibli, v Obiri a inde v Karavankách, nachodí sa vo vápne, a to v bývalých jeho škárach. Ako som videl v znamenitej pána Makucovej zbierke, skamenená korytnačka Isocardia bola oblepená oloveným leštencom.^[297] Je to zaujímavý dôkaz jeho neptunického pôvodu. Olovo bolo totižto v rozpustenom spôsobe obsažené v triasovom (trias) mori,^[298] pokrývajúcom Korutánsko a umiestilo sa chemickým spôsobom zmenené ako usadlina oloveného leštenca (Bleiglanz) do vápenných skalín a okolo pospolu uložených mäkkýšov (Molluscum). To isté, pravda, drastickejšie, dokázané je v provincii Utah, v Severnej Amerike, kde v baniach nájdený bol olovom obložený mamutový zub. To, hľa, opravdu blombovaný zub mamuta! Kovy vydobývané z Bleibergu sú teda olovo a zinok v rozličných formách, ako: galmei, olovený leštenec (galenit), ceruzit,^[299] olovený biely a žltý kov vulfenit, Korallenerz,^[300] Bergleder (zinok v podobe bielych remenných trhancov) atď. Tieto náchody kovov, ako iné skameneliny triasového útvaru sú pekne zastúpené v zbierke pána Makucovej. Táto zbierka sa honosí popri domácich i vzácnymi prespolnými mineralogickými kusmi.

Olovo a zinok sa teda nachodia vo vápennáku, a to triasového útvaru, kam patrí veľká časť korutánskych vápennákov a menovite Karavanky. Trias delí sa na viac vrstiev v užšom zmysle. Z tých v Bleisbergu ako kovonosné pásmo je Wetterstein-vápennák, s ním a kolo neho lastúrový vápennák (Wellenkalk?). Táto vrstva vápennákov je chýrečná obsahom skamenelín, ktoré pre svoj opaľujúci lesk brúsené ešte v predošlom storočí sťa šperky boli hľadané a platené aj na tisíc zlatých. Teraz sú milovníkmi skamenelín hľadané len ako pekný kameň a prírodná zvláštnosť. Svetu učenému a šperkovnému známe sú tieto kamene pod menom lastúrový vápennák: lumachelle alebo helmintholit (hlístokameň). Lastúrový vápennák je usadenina tichého hlbokého mora ako počernastý, často opukastý, do dolomitu prechodiaci vápennák. Je bohatý na skamenené morské zvieratá — na počet nie, ale na rodzaje. Najviac sú zastúpené Ceratites nodosus,^[301] Encrinites lilioformis^[302] a Terebrutala vulgaris.^[303] Vrstvy bleiberského vápna ležia vyššie ako hallstattské. Obsah ich skamenelín okrem už rečených je: Ammonites floridus, Arcestes cymbiformis, Phylloceras Jarbas, Nautilus Sauperi,^[304] Wulfeni, Halobia rugosa. Ďalej v triasových vrstvách bleiberského vápna nachodia sa: Nautilus subsulcatus, Enomphalus catillus, Productus giganteus,^[305] Spirifer bisulcatus,^[306] Orthis crenistria,^[307] Rhynchonella pleurodon, Terebratula sacculus atď. Ak sa dobre pamätám, v bleiberskom triasovom vápennáku nachodí sa do osemdesiat rodov fauny.

Keď sme peknú, a pod zemou i nad zemou dobre zariadenú jamu opustili, vošli sme do pisárne, kde nám boli predložené vidy a vzorky závodov, kovov a banských vrstiev. Zo všetkého vidno, že budúcnosť závodu je na dlhé roky zabezpečená. Stade sme šli na návštevu k lekárovi závodu, dr. Maričićovi. Ten mi predložil svoju zbierku bylín, zväčša bleiberského okolia; z nej som si jeho láskavosťou — pozdejšou zámenou a tiež vlastným zbieraním — zadovážil dakoľko bylín.

Závodný ránhojič, ale zaoberá sa skúmaním a zbieraním chrobákov, a tak títo pestovatelia prírodných vied ruka v ruke zastávajú a vymieňajú si jednotlivé a vždy zaujímavé odvetvia milej matky prírody. Komu by sa ľúbilo do styku prísť s týmito pánmi, vďačne to ct. redakcia „Orla“ skrz mňa vyprostredkuje. Popoludní sme sa viezli do doliny (Gailthal), okolo a za Dobrač. Ako sme sa viezli od Biljaku hore, viezli sme sa teraz v tom smere, ale protivne na juhozápad dolu. Roztratené domy a časté závodné stavania úzkou dolinou menujú sa Gereuth (Kreutz). Z hút vystupuje dym a tu ústi sa hlavná, vtedy v auguste dokonaná podbitá dolňa. Trvalo to hodnú chvíľu, kým sme, vbehnúc do údolia Cilje, zase mali voľný, ba impozantný výhľad i naďaleko i nablízko. Sem-tam hadiacou sa dolinou prešli sme napospol drsné vysoké, nahé vápennáky, hallstattské vrstvy,^[308] Werfener a Guttensteiner, pestrý piesočník, Grauwacke,^[309] a ako pozdejšie vyrútený dolerit.^[310] Na viac miestach pozoroval som v samom zelenokameni vpečené kusy susedného vápennáka, ktoré kusy pri svojom silnom vyrazení mäkká roztopená ohnivá látka zdrapila so sebou a objala. Od tmavého doleritu živo sa odráža tento dnu vpečený dolomitový kameň. Akú premenu podstúpilo toto vypálené a atmosferickým vplyvom vystavené vápno?

V údolí Cilje, kde sa nachodí opuka s odtlačkami bylín, nachodí sa i takrečený fusulínový vápennák.

Ciljské údolie sa ťahá od východu na západ od Biljaku po Kečach na hranicu Tirolska, pretekané potokom Cilje. Medzi Drávou a Ciljou ako ostrov ležia bleiberské hole a Dobrač so svojím komonstvom. Ciljské údolie, hoci len asi hodinu cesty od Bleibergu, predsa leží toľko nižšie a chránené je kolmými vrchmi proti veterným búram, tak že sme tu už videli bujne pestované ovocné stromovie a kukuricu. Dolina je široká, lúčnatá a obcami posiata; na sever lemovaná ohromným Dobračom, na juh ešte ohromnejšími Karavankami a Dolomitmi. Pekná, krásna panoráma. Na hornom konci Hermagor s neďalekou hoľou Kühveger, kde na dvoch miestach dosť husto, ale jedine tu na svete rastie bylina Wulfenia carinthiaca.^[311] Môžete si myslieť, že ta botanici radi putujú. V Lesiackej doline pri Mýte, čo ale z našej cesty vidieť nebolo, viedla stará, ale veľmi umele cisárom Juliom stavaná hradská cesta do Forum Julium (Friaul). Ešte podnes badať jej pevné základy. Vpravo od nás Bistrica, potom v miešanine skalnatých Karavanôk vyťahuje sa drsný Manget a ešte drsnejší Triglav; ten istý, čo som na jeho trojčitú ostrohranatú hlavu nazeral z Chrastu (Karsu) a z Jadranského mora. Zľava nad nami z južnej strany Dobrač. Odvrchu dospodku, vprostred vrchu pod kostolíkom vidíš svetlejší, žltobiely široký kolmý pás. Je to zvláštnosť hroznej prírody, ktorú musíme pripomenúť.

25. januára r. 1348, keď mnísi tamto oprotivného, čarovne uloženého arnoldsteinského hradu a opátstva v chóre spievali — zdunela zem. Skala puká, dub sa láme a tá zem sa trasie. Zemetrasenie rozpolilo chrbát Dobrača, povetrím rachoce, pôlt odvrchu sa delí, stromy strminou sa klátia a s veľkým druzgom letí masa nezvážiteľných zápoľ do doliny. Okolie zhrkotalo, akoby sa zemeguľa napoly roztresla, a zvony samy zvoniť počali. Po hromovom huku krátky jakot, desný výkrik splašeného ľudu, zatým ale nastalo ticho a okolím zaľahol červenožltý dym. Čo bolo pod Dobračom ľudského, to je pochované. Mnísi, splašení buchom, očakávali súdny deň, a veľmi sa nemýlili. Opát, držiac v ľavej ruke kríž, pravou sa bil kajúcne v prsia. Jeho síce nepritislo, ale pritislo druhých. Dolinu zasypalo priekom. Cilja sa spätila a zatopiac dolinu s obcami, po dakoľkých dňoch si prežrala cestu násypom. Zvalená masa tvorí teraz dlhý chrbát do ciljskej doliny, porastenej smrekmi a peknými letohrádkami; pod tým kopcom šestnásť zasypaných majerov i s ľuďmi čaká na súdny deň.

Napravo a nižšie dolu, na listnatom zelenom kopci prívetivo nazerá malebný hrad a bývalé opátstvo bamberského biskupstva, Arnoldstein. Tento hrad vystaval v IX. storočí šľachtic z Arnoldsteinu. Potom pripadol bamberskému biskupstvu. Opátstvo počítalo do predošlého storočia štyridsaťdva opátov a bolo správne a múdro opatrované.

Dňa 11. októbra 1476, keď sa kráľ Matiáš s cisárom Fridrichom harkali, vtrhlo 4000 peších a 600 konných Bosniakov hore Sávou pod vodcom Vallumoni (či nie Váli?) Markečeviča, popálili okolité dediny a dvakrát surmovali hrad Arnoldstein, ale mnísi so svojimi ľuďmi ho statne bránili.

Strassfried a Foederevo pre bezpečnosť okolia a továrnych ciest opevnili.

R. 1494 bývali Fuggerovci povyše Arnoldsteinu, kde v majetku trímali medené bane a sčiastky i Bleiberg.

R. 1659 rozhnevaní sedliaci Slovinci, ktorí už zápustom boli prestúpili k protestantizmu, opátom Nonnosusom nie priam vľúdnym spôsobom nútení navrátiť sa k pôvodnému náboženstvu — len-len že opáta nezahlušili, pred čím sa jedine útekom spasil.

Po tolerančnom edikte zjednotili sa pozostalí evanjelici pod farou Neč.

Až na úpätí Dobrača v hladine príjemnej Ciljskej doliny zatiahli sme v obci Sak do hostinca. Je to hostinec obecný, ale poriadny, s dobrou výsluhou a navštevovaný častými turistami. Ležali tam po stole i rozličné noviny a či stariny, ktoré sme ešte dakde hen v tretej krajine čítali. Ináč čistota po dedine i v hostinci. Ľud tu napospol slovinský, pekný, silný a pilný, a líši sa i čo do tvári, i čo do kroja od susedných Nemcov. Bleiberskí baníci sú miešaní, ale zväčša Nemci a ponemčení Slovinci.

Kusom peško a zväčša na jednozápražných vozíkoch, ako to tu vo zvyku, vrátili sme sa pri zaujímavom rozhovore v spoločnosti zdvorilých Makucovcov večer domov.

Druhý deň zavčas rána bola určená lehota vyžiadaného vystúpenia na Dobrač. Ale večer bol mimoriadne sparný a nebo po veľa jasných dňoch začalo sa od Jadranského mora zaťahovať. Z Dolomitov na Karavanky, z Karavanôk na Taurské hole preťahovali sa ohromné konce nebieleného plátna. A v noci taká blýskavica, taká hrmavica, až som myslel, že praveký Dobrač vyskočil z kože, a dobre som sa vedel namyslieť do položenia arnoldsteinských mníchov, keď parturiunt montes,^[312] Dobrač sa pred päťsto rokmi škeril. Ráno si Dobrač utieral sivým ručníkom nos, zem mokrá, nebo vlhké, vrchy hmlou zaobalené, a našu cestu na Dobrač a krásny výhľad museli sme odložiť na — lepšie časy.

Videl som dvoch pánov a jednu paniu, ktorí bledí, nevyspatí, s dlhou tvárou a fialkovým nosom zliezli z Dobrača. Musela to byť tam hore noc! Bisťusvete! Tí si museli cestu hustou hmlou nožmi krájať.

Deň 1. septembra sme vybavili pri priateľskom rozhovore; a keď sa Dobrač neprestal smokliť, vybrali sme sa 2. septembra domov. Naši neúnavní priatelia nás vyprevadili až po Biljak; a tak na dvoch príležitostiach tiahli sme dáždnikmi opatrení do Biljaku. Tam na stanici sme sa lúčili s priateľmi — do videnia, povďační za ich útly cit a priateľskú obetivosť oproti nám. Zbohom!

Keď sme prebehli cez stanicu Vrbu (Velden), pýtal som sa strážnika, či je pán Kuzmány ešte tam. Povedal mi, že sa zberá budúci deň na cestu. Kázal som mu vykonať pozdrav; či ho vykonal, neznám.

Bežali sme celou dĺžkou Otolického jazera (Werder-See), ktoré hoci nie je ani také široké ani dlhé ako Blatenské, okolie má predsa krajšie, trebárs nie viničné. A tak po krátkom čase dobehli sme k Celovcu (Klagenfurt). Toto hlavné mesto Korutánska so 14.000 obyvateľmi leží na peknej rovine, bezpochyby na pôde niekdajšieho zväčšeného Oteckého jazera, s ktorým teraz je spojené pomocou zálivu. Úrodná celovecká dolina obklopená je veľkými vrchmi, zväčša snežníkmi. Pri meste tečie potok Glan a možno, že odtiaľ jeho nemecké meno (Glanfurt). Pôvod Celovca siaha od rímskych dôb, ale jeho vtedajšie meno nie je isté; jedni ho nazývajú Claudia, druhí Adundrina. R. 1395 vzbúrili sa mešťania oproti zemskému hajtmanovi Kreygrovi, ale ich Miklúš Liechtenstein pokoril; taktiež povstanie roku 1465 bolo potlačené mocou. Roku 1472 drancovala ich rodná krv Maďarov — Turci, ktorí v ten čas i k Biljakovcom na vizitu chodievali. R. 1518 cisár Maximilian ho daroval korutánskym stavom.

Okolie Celovca je plné zvláštností: Krainburg, veľký samostan Viktring, zámok Maria Loreto, hrad Freienthurm, rumy hradu Seeburg a Leonstein — oba skryté vysoko v lese.

Kraje od Celovca do Mariboru (Marburg), kade nás viedla železnica, veľmi menia podobu, sú však zväčša vrchovaté.

Prešli sme potoky Glanu a Krku. Pod malebným kopcom, Škarbín rečenom, stanica Grafenstein s kniežacím Rosenberským hradom. Drávsku dolinu, ktorú bola železnica opustila, zase sme nastúpili pri Kühnsdorfe; oproti stojí zámok Neidenstein. Stanicou Kühnsdorf vedie cesta na sever do Volkermarktu, južne od Vindickej Kaply a cez pekné kúpele Vellach do Krainburgu.

Stanica Bleiburg, mesto a malebný hrad. Výzor je prekvapujúci. Severne vyrastajú spomedzi vrchov vysoké hole Saualpe, a na juh Kora, Karavanky s čipkatými vrcholci; medzi nimi Obir 2134 m a Grintouz 2556 m vysoký.

Stanica Prievali leží na rovine; má náramne veľké a pekné železné závody. Za stanicou dvíha sa hoľa Pecen, v ktorej pravdepodobne dorábajú železnú rudu a pod ktorou za rímskeho panovania stálo rímske selce^[313] Juenna (teraz Jauernthal, slovinsky Javer, čiže Javor). Prievali boli založené na vyrábanie zinku, keď sa to ale neodplácalo, r. 1823 vystavali na to miesto rafinírové závody; ťahajú koľaje atď. Neďaleko potom prechodí železnica z údolia Drávy do doliny Miesy a prekročí ju trikrát železnými mostami. Nablízu pod vrchom sv. Uršuly leží mestečko Guttenstein so zámkami Streiteben a Gamseneg. Železnica ďalej ide pustou hlbokou dolinou medzi lesmi pri hrmotnom potoku. Tu, kde len vyzrieš, vidíš účinky lesníctva: píly, hate, fľúdre, míle, hrable, spusty, rybníky, žleby, krčmy, kolkárne a strelnice, ale všetko malebné a odené v štajerskom kroji. Vyzerá to v týchto odľahlých lesných dolinách, akoby ťa starého známeho, ukazujúc priateľskou rukou, volalo na širokú, chmeľom otienenú lavicu: poď, bratku, sadni si medzi nás!

Stanica Unter-Drauburg; stadeto vedie cesta do Windischgrätzu (Slovinský Hradec) cez St. Leonhard, Weitenstein do Celje. Od Unter-Drauburgu^[314] sme prešli dedinu Kienberg, ležiacu vysoko na výbehu Korhole. Na Bistrici oproti Vysoké Mýto, Mahrenberg s hradom a rumami starého kláštora. Na brehu Fresen úbočinami Veľkej Kappy (1538 m) vedie železnica do stanice Lorenzen. Tam nablízku pútnický kostol Márie v púšti.

Dolina sa úži, Dráva tečie hlboko; potom prejdeme 210 m dlhý jask popod romantický hrad Fall, a z druhej strany jasku sme prešli cestovod s troma otvormi nad potokom Lobnicou.

Nasleduje Bistrica (Freistritz), Mariarest, jemu oproti zámok Wildhaus. Tu sa už zase zjavujú dobre obrobené vinice, za Drávou obec Gams, obtočená vinicami. Napravo na úvale bacherských vrchov zámok Rothwein. Z desných vrchov, sem-tam všakovak sa krútiacich dolín prestúpili sme na voľnú šírinu, bohatú, úrodnú, viničnú, stráženú v ďalekých kruhoch zôkol-vôkol hoľami. A v tej hrdej šírine rozprestiera sa dnešný zámer našej cesty: Maribor (Marburg). Asi pol hodiny pred mestom rozprestierajú sa mestu podobné železničné dielne. Dlhými komínmi, akoby chceli dieru do neba preboriť, v škótskom kvadrilírovanom pristrojení, sa čmudí. Zem okolo smutných dlhých stavísk je čierna a ľudia olejom a uhliarskym prachom zamazaní s čiapkami ovisnutými do krku, s kliešťami a kladivom v ruke mocú sa v tomto strojárskom labyrinte. Že to velikánsky závod, uveríte mi, keď vás uistím, že tu hotovia stroje pre skoro všetky rakúske železnice.

O šiestej hodine tridsaťosem minút sme došli do Mariboru, teda z Biljaku sme sa viezli asi šesť hodín. Už začalo mrkať, keď sme v hostinci v blízkosti železnice zosadli.

Maribor počíta vyše 13.000 obyvateľov, má vyššie gymnázium a je od r. 1859 biskupským sídlom. Ako neďaleká Ptuja (Petovium), ako proti Štajerskému Hradcu ležiaca Lubnica bola Rimanom známa sťa Mureola, bezpochyby i Maribor medzi týmito mestami v peknom úrodnom kraji obývaný bol už pod Rimanmi. Historicky známejším stal sa on ale r. 1481, keď ho obliehal kráľ Matiáš. Ale kráľov odporník, ostrihomský arcibiskup, v spojení s Václavom Vlčkom^[315] zobrali 7000 — 8000 chlapov a Korvína oddurili het. R. 1529 mali sa Turci trikrát doň, ale statný Žigmund z Vyšnej Hory rozprášil týchto bratov po krvi čertovej.

Pretože som toto mesto nevidel vyše trinásť rokov a tadiaľto som voľakedy i vozmo cestoval, vybrali sme sa ho obzrieť hoci pri lampovom svetle. Teplo bolo, ale chmúrno. Mesto sa od tých čias následkom železničného obchodu značne zväčšilo. Dlhou širokou ulicou a pod stromoradím prišli sme až k námestiu, kde pred chrámom stojí pomník husárov, padlých r. 1809, menovite statného Čecha Karlíka. Počalo kvapkať, vrátili sme sa teda nazad. Idúc počuli sme v jednej verejnej, živo osvetlenej záhradnej miestnosti hudbu, vravot tisnúceho sa ľudu. Pýtam sa, čo to za slávnosť. Odvetili mi, že robotnícka železničná hudobná banda hrá. Keď som sa dozvedel ďalej, že prístup je za peniaze voľný, predstúpili sme ku kase. Členovia železničných robotníkov platili po 10 grajciarov, cudzinci 30 grajciarov. Veľká dvorana v záhrade bola dupkom naplnená. Na vysokom lešení sedeli hudobníci v modrej rovnošate so zlatými ozdobami a červenými výložkami. Stoly boli tak zaujaté, že sme ledva dostali miesta a piva; toto sa tu tak doručovalo, že si musel pri prijatí pohára vtisnúť sklepníkovi ihneď peniaze do päste. V tomto ohľade, možno veľmi primeranom a praktickom, nezdalo sa ale obecenstvo požívať veľkej dôvery hostinského.

Túto dobre cvičenú bandu založil len pred pár rokmi jeden vyslúžený vojenský trubač, teraz železničný obsluháč. V prázdnych hodinách pritiahol okolo seba dakoľko patentovaných pľúc svojich plnolícich druhov, a tak kameň ku kameňu, a či lepšie fuk ku huku a vznikla táto, teraz v každom ohľade zriadená banda. Vstupné takýchto verejných predstavení obracia sa v prospech spolku, na zakúpenie hudobných nástrojov, rovnošaty, not atď.

Toto nám s hrdým povedomím vysvetľoval pri našom stole jeden, podľa napuchnutých, poškrabaných a načernastých prstov súdiac, bezpochyby tiež zámočnícky pomocník velikánskej železničnej strojárne.

Po všakových etnografických štúdiách prebehli sme domov.

Ráno 3. septembra sme šli na železnicu, o deviatej sme sa pohli, o chvíľočku sme boli v Pragerhofe, teda už na stanici, ktorou sme pred osemnástimi dňami frčali do Terstu — na tú istú krvilačnú stanicu, kde nás vtedy nočnou hodinou prepadli červení bašibozuci a stante pede prinútili ku reterírovaniu^[316] nie síce do Doboju — bo s nimi do boja púšťať sme sa nechceli — ale do Terstu.

Z Pragerhofu delí sa železnica vo troje: do Viedne, Budína a Terstu. Bolo nám čakať na terstský vlak. Kým ten dobehol, sedeli sme asi pol hodiny v čakárni. Cestovateľov bolo dosť. Tam bola i rodina, myslím, z kúpeľov došlých törzsökös Maďarov;^[317] ich hlava, podľa výrazu a krikľúnskeho chovania sa, čisto čudského pôvodu, obzerajúc nás pilno prehovoril k svojim: Ezek oroszok, már pofájokból is látszik.^[318] Bolo to v ten čas, keď v Pešti začali kvitnúť sofisterie.

Ledva to vyriekol, uštichla ma osa nešeredne na malý prst. Tešil som sa tým: Ist nicht das schlechteste Obst, an dem Wespen nagen.^[319] — Vstúpili sme do vozňa a o pol druhej hodine boli sme na hranici vlasti.