ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Drobnohľad (mikroskop) pochodí z gréckeho mikrós (drobný, malý) a σϰοπειν (hľadieť, vidieť).

Drobnohľad je starší ako ďalekohľad (perspektív). Indovia, Feničania, Egypťania a Hebrejci, dobre znajúci brúsiť drahokamy, menovite diamant, pri útlej práci potrebúvali už zväčšujúce sklo, takrečené lupy (čiže luby). Táto predtým len domnienka došla potvrdenia, keď pri vykopávaní asýrskeho hlavného mesta Ninive v rumoch bola nájdená sklená zväčšujúca šošovica. Tento ináč malicherný nálezok stal sa dôležitý tým, že nám potomkom dokázal tú pravdu, že Asýrania znali sklo a jeho obrábanie na technické ciele.

Známo nám ďalej od časov Aristofana^[1] (500 pr. Kr.), že grécki filosofi potrebúvali sklené šošovice s pukatými plochami na zväčšenie drobných predmetov. Pozdejšie zložili viac takých šošovíc jednu na druhú v tej domnienke, že dovedna stisnuté dajú väčšie svetlo. Potom ich rozložili v istú pravidelnú diaľku, pripojac im osvetľujúce zrkadlo, postavili ten stroj na podlahu a vyhotovili mikroskop, potrebovaný s malými nápravami až po XVII. stor.

A na tento jednoduchý spôsob pomaly docielili viac než stonásobné zväčšenie. Po veľa prácach a skúškach, po tisíc rokoch prvého používania zväčšujúceho skla, podarilo sa konečne vyhotoviť rozličné drobnovidy, ako sú: vodnoslnečný a hydro-oxygeno-mikroskop.

Podľa udania Zacharias Janson v Mildeburgu bol r. 1616 prvý, čo odovzdal rakúskemu arcikniežaťu Albrechtovi^[2] spoluzložený mikroskop. Jedni pripisujú jeho nálezok Neapolčanovi Francescovi Fontanovi^[3] (1618), iní zase Angličanovi Drebbelovi^[4] (1621). Isté je, že jeho nálezok pripadá do doby Tridsaťročnej vojny a prvú výsadu dostal naň Janson & syn. Čo dnes mechanici v tomto odbore vyviesť môžu, je naozaj napodiv; čím sa učeným dáva možnosť vede prístupným urobiť tajnosti velebnej prírody, od vekov ukryté „siedmimi“ pečaťami ľudskému zraku a dojmu.

Keď nás skôr zdokonalený teleskop vynáša do závratných nebeských výšin a skúmavé oko sa bilióny míľ nesie vzduchom — otvára nám mikroskop nevídaný, neslýchaný drobný svet, predstavuje nám v slnečnom prášku život a pohyb: v kvapke vody, v chĺpku snehu vidíme tie najutešenejšie tajomstvá ukrytej prírody.

Ktože by bol myslel pred storočím, že v prášku, ktorý vidíme poskakúvať v zatvorenej chyžke v lúčoch cez okno vpadajúceho slnka, že v kvapôčke vody na drobulinkom vlákne machu žijú ústrojné bytnosti, bytnosti toho najkrajšieho, často umelecky spoluzloženého ústroja. Tieto tvory sa živia, hrajú, zabávajú, vospolok sa napadúvajú, žerú a denne na milióny rozmnožujú. Ich obapolné ničenie stojí v rovnováhe s ich náramným rozmnožovaním. Keby tamto nie, tak by sa povážlivo, ba nebezpečne a úžasne rozplodili.

Slnečný mikroskop^[5] ukazuje nám malilinkú kvapôčku vody vo veľkosti balóna, rátajúc v to i hemžiace sa v ňom živočíchy. Nuž a akože to vyzerá v tej kvapke? Hľa, mnoho čudesných zverov; jedny hranaté, nemotorné, druhé sa v najväčšej rýchlosti a v podobe hybkých hadov prehadzujú, tamtie sa podobajú hviezdam. Hneď sa krútia, mihajú, tešia činnému životu, hneď zase sa rujú, prenasledujú, ničia, tak ako i my tu na našom prášku — na svete.

Opravdu, hľadieť na to je pre rozumného tvora nevýslovný pôžitok. Všade život, všade smrť a z tej zase pochodiaci život.

Najmenší kúsok povšednej kriedy zjavuje sa nám pod ozbrojeným okom ako svet drobných nakopených korytnačiek, ktoré pred vekmi obývali moria. Malý chlapík, ktorý na školskú tabuľu malými prstami neortograficky načmára svoje meno, namazal tam sumu vápenných zvierat, ktoré by tak ľahko, ani so všetkými svojimi kamarátmi, nevedel spočítať. Tieto skamenené zvieratká také sú malé, že tristo týchto dieronosných (Foraminifera) povedľa uložené ledva činia jednu čiaru, a asi 10 miliónov vážia jeden funt. A predsa krieda tvorí celé vrchy, ostrovy, veľké kraje; koľký to cintorín skamenených zverov! Prírodoskumci našli v slinci (Thonschiefer), a to v objeme jednej palcovej kocky, 41 tisíc miliónov skamenených nálevníkovitých stvorov (Infusoria).

A tak to ide ďalej.

Infusorie, čiže nálevníkovité zvery, prvý vynašiel Ant. Leenwenhoeck^[6] v Delfte v Holandsku r. 1685. Sprvu kupecký tovariš, stal sa pozdejšie znamenitým učiteľom. Za ním ich pozorovali Ledermüller, Wrisberg, Needham,^[7] Spallanzani,^[8] ale zvlášť ich skúmal Linné. Spomenúť načim r. 1736 Dána O. Fr. Müllera^[9] a v novšej dobe slávneho profesora Ehrenberga^[10] v Berlíne. Po dvadsaťročnom skúmaní roku 1838 vydal tento veľký pozorovateľ svoje krásne dielo: „Die Infusionsthiere als volkommene Organismen“.^[11]

Túto drobnú, útlu, pohyblivú, nahú, zarastenú, obrnenú a hladkú čeliadku podelil Ehrenberg na troje: Anentera (bezčrevné) a Polygastrica (s mnohými jaskami chybne žalúdkami nazvanými) a Rotatoria (kolesovité); tieto posledné sa krútia hbite sťa mlynské kolesá. Toto podelenie už dnes vo všetkom nemá miesta. Vo sviežej vode sa infusorie nenachodia v tak hojnom počte, ako to býva vo vode kalnej, ktorej často poskytujú i farbu svojho tela.

Podľa svojho vývinu stoja infusorie na veľmi nízkom stupni ústrojnosti. Svaly vlastne nemajú, trebárs vládzu strojmi na pohybovanie, napríklad tyčkami, ktorými sa náhlym sťahovaním a vystretím postrkujú. Čuvy nepozorovali, hoci krvné nádoby bez nich sotva budú; ústroje na dýchanie a strovenie predstavujú sa v podobe sťahujúcich sa mieškov.

Tiež najmenšieho zvera, takrečený bodkozver, nám mikroskop predstavuje. Tento hrozný drobizg obnáša dvetisícu čiastku jednej linaje! A malý, premalý je priestor tej jednej linaje. Najsilnejšie stroje delia linaj v sto — do tisíc, a opravdu len dobrý mikroskop môže podeliť linaj na viac tisíc čiastok. No a bodkozver je dvetisíca čiastka linaje, a len 500 miliónov týchto božích tvorov má miesta a nájde chovu v jednej kvapke vody. Podľa Ehrenberga v jednom kubickom palci^[12] (côli) vody žije týchto svetárov 13 biliónov 824 000 miliónov; kto tomu neverí, nech si ich ide prečítať. A predsa každý jeden z týchto bodkárov má také právo meštianstva na tomto svete ako i ja.

Takmer taká drobná ako bodkozver je i vodná monáda a uvella, ktorým Ehrenberg venoval veľkú pozornosť. 46 654 miliárd týchto drobných oháv naplní jeden náprstok. A jedna miliarda je tisíc miliónov. Miliardy sme sa naučili rátať po francúzsko-nemeckej vojne.^[13] Na drobkoch jedál, na chlebe, mäse, strove atď. vidíme v lete tu i tu drobulinké červené bodky. Myslíme si, to je plieseň, a hybaj, stará bryndza, do žalúdka. Ale tie červené bodky sú miliardy hroznomonád (Uvella).

Okrem toho sú ešte mnohé iné monády, ktoré nám tu pripomenúť neprichodí. Všeobecné octové úhoriky 1/500 linaje veľké, pohybujú sa ako hady; pohyb hadíkov prítomných vo veľkom počte môžeme pozorovať i neozbrojeným okom. Všetko má svoj raj v kvapke, v tmavom črevci a na porušených miestach. Podľa ich veselého, živého pohybu súdiac, sú všade dobrého rozmaru, trebárs nekonečným rozmnožovaním môžu udusiť i najťažšie organizmy, napríklad v ľudských člách (epidémiách).

Drobnohľad nás ďalej naučil, že v usadline žabice, pošlej z vrenej vody v takrečenom opále a sladkovodnej žabici, napríklad v Jastrabej, Mičinej atď. sú skamenelé, na tvrdú žabicu znamenitých britvových brúskov pretvorené, pozostatky bylín — Diatomaceae.^[14] Sú to miliardy nakopených prvosných bylinôk.

Malinké paličkovité bytnosti (baktérie) boli dlhé časy príčinou hádky medzi bylinármi a zveroskúmateľmi. V najnovšej dobe pripočítali ich k bylinám.

Pod najsilnejšími zväčšujúcimi sklami, pri podmorení podľa Hartnackovho spôsobu, čo dáva štvortisícové zväčšenie predmetu, pod ktorým by človek — ak by sa to mohlo stať — vyzeral väčší ako Montblanc (14 000 stôp), ešte i pri tomto hrozitánskom zväčšení by sa nám baktéria, mikrokokus rečená, len tak drobná zjavila ako — bodka. A bacterium termo by vyzeralo ako čiarka.

Vzdor rýchlemu pohybovaniu, vzdor rýchlemu rozmnožovaniu, nie párením, ale predelením sa, patria baktérie tak ako Diatomaceae k bylinám, nie k zverom.

Baktérie sa nachádzajú všade. Žijú v miliónoch v kvapke vody, na lišajoch, machoch, daria sa znamenite v hnilobe, na zvyškoch jedál a deravých zuboch atď., kde jestvujú ako drobulinké — to guľaté, to podlhovasté (paličkovité) bytnosti. Pripisujú im pôvod diftérií, osýpok, šarlachu, úplavice (cholery), nákazlivých chorôb atď. Ale mnohí sú toho domnenia, že ony sú nie príčinou, ale len následkom choroby, lebo že sa v menšom počte nachádzajú i v zdravom organizme. — Nuž ale je prakticky dokázanou vecou, že rany opatrené pred vplyvom povetria karbolovou kyselinou, salycilovou kyselinou, spragom a listerovým obväzkom, kde sa teda uhniezdenie a rozmnožovanie baktérií prekáža, sa veľmi chytro, ľahko, dobre a bezpečne hoja, čo sa predtým tak ľahko nedialo. Teda príčinou zlého sú predsa baktérie.

Rozmnožovanie baktérií deje sa do neuverenia rýchlo. Dorastená baktéria sa cez prostriedok predelí na spôsob osmičky, tieto polovice sa zase rozdvoja, a tak to ide do nekonečna. Týmto náramným matematickým postupom sa jedna baktéria v dvadsaťštyri hodinách rozmnoží na 16 a 1/2 milióna, v štyridsiatich ôsmich hod. 281 a 1/2 bilióna. 40 miliónov baktérií váži vraj jeden funt.

Obyčajná plieseň vyzerá pod drobnohľadom ako utešený park. Divné foremné stromy, haluzy, kvety, byliny — vôbec zadivenému oku predstavuje sa tu kvetena, nemajúca na zemi sebe páru. A v tomto parku sa prechodia čudné zvieratá, pripomenuté už monády.

Milióny malých húb rastú na kríkoch, stromoch, starých múroch, plotoch a hnojoch, a rastú na našom vlastnom tele, napríklad na hlave (favus). Rovné pôvodom, rozdielne sú v podobách. Obývajúc ľudské telo ako cudzopasníci, dávajú podnet všakovým výsypkom. Také hubky vidíme už i v ústach novorodeniatka — v známych žiabrach.

Byliny nesú na listoch, byliach a kvetoch celý svet nových tvorov, o ktorých bez ozbrojeného oka nemáme ani tušenia. Motýľ poletujúc a paškrtiac z kvetu na kvet má pestrofarbité krídla pokryté miliónmi drobných, práškovo drobných bridlíc. Nielen v hrmení, v sopkách, povodniach, vrchoch a dolinách, ale i v týchto drobnosťou i počtom úžasných organizmoch musíme obdivovať správcu toho všetkého — boha.