ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zachytiac sa od našich Tatier s tým presvedčením, že človek i ďalej má hľadieť ako iba na svoj rodný kraj, na jeho doliny a hory, že má vidieť, čo sa robí aj za jeho hoľami a pustatinami, pustil som sa do milej Chorvátskej, ako krajiny nám Slovákom i po národe blízkej a po ústave najbližšej.^[1] O tom, čo som v krajine tejto skúsil, dalo by sa obšírne písať; že mne ale terajšie moje okolnosti to nedopúšťajú, prijmite, Slováci, aspoň týchto dakoľko obrázkov, ktoré, znám, že i vás, tak ako mňa, budú milo tešiť.

Chorvátske pohostinstvo. Kade nohou stúpiš na zem chorvátsku, najmä ak si Slovák alebo inší Slovan, tak sa ti zdá, akoby si sa znovu narodil; ľahko si vydýchneš, keď po viacmíľovej ceste,^[2] na ktorej si ťa nevážili alebo aspoň krivým okom vítali, tuná srdečne prijatí súc, reč, obyčaj tvojej rodnej rovnú nájdeš. Áno, tak pôsobí milo toto privítanie na človeka, z väčšej čiastky medzi nesvojimi a cudzími vyrastlého, že mu spočiatku pomútený ani dôverovať nechce. Ale čím ďalej tým väčšmi sa presvedčuje, že nieto nad chorvátsku vďačnosť, srdečnosť a pohostinstvo. V dome chorvátskom si ako vlastné dieťa; uľúbia, uhostia ťa ako brata. Pri stole panuje veselosť, často hudbou rozmnožená. Na začiatku hostiny vyvolí domáci pán jedného zo známych hostí za „kučegazdu“^[3] alebo riaditeľa, upraviteľa stola, ktorý dáva pozor, aby hostia mali plné misy a sklenice. Ale žeby túto naloženú povinnosť tým lepšie vykonal, dá sa mu k boku pomocník „fiškus“,^[4] ktorý „kučegazdu“ v službe podporuje. Zatým príde „vitajná sklenica“ — „bilikum“ (toto slovo, ako sa mi zdá, z nemeckého „Willkommen“^[5] pochodí), čo v rozličných domoch na rozličný spôsob pripravujú a novému hosťovi predkladajú. Keď túto „vitajnú sklenicu“ vypil, považuje sa za úda rodiny a vždy sú mu, či vo dne, či v noci, vráta i srdcia chorvátskej rodiny otvorené. Potom sa všelijako pripíja, obyčajne mužskému so ženskou, „pajtašicou“.^[6] Veľa ráz som počul s veľkou radosťou, ako sa i na šťastie Slovákov ohnivo pripíjalo. Hostina sa obyčajne ukončuje zdravkaním za národnosť, jej podporovateľov, ochrancov atď. Panie a panny za týmto od stola vstanú a odoberajú sa do druhej izby. Vtom sa začne spev národných, srdce rozhrievajúcich piesní. — Istý pán cestovateľ ohlásil sa v maďarských novinách, že sa tu pri stole zbytočne, nemierne pije a slope. Veru si pán cestovateľ dačo v duchu pomyslel, no ja o nemiernom pití nič neviem; že sa pije, áno — ale vždy tak, ako sa na vzdelaných ľudí svedčí. A potom dato non concesso,^[7] pán cestovateľ vidí zrnko v oku bratovom, ale brvno vo svojom nevidí! Ako je koľvek, pán cestovateľ — neslušná vec je do kola dobrých, otvoreným bratským srdcom ozdobených ľudí sa vtrieť, s nimi vo všetkom účasť mať, a potom ich za chrbtom ohovárať…

Ľud obecný. Kým poviem niečo o Varaždíne a Záhrebe, prehovorím čo-to i o chorvátskom obecnom ľude. Ľud tento v mnohom nášmu slovenskému sa rovná, ale má i obyčaje a vlastnosti, jedine jemu samému náležiace. On je zhovorčivý ako Slováci, lež na poli alebo v záhradách nepočuješ Chorváta tak veselo spievať ako našich; tanec málo zná. Srdce má dobré, ale nadráždený hnevu sa veľmi oddá. Čo pred našimi Slovákmi má, je to, že pálenku nepije, čo sa mu ale za zásluhu rátať nemôže, lebo vo víne sedí; keď je napitý, do bitky sa tak ľahko nepúšťa, ale podperený sa len dohaduje a škriepi, akoby sa už pochytiť chcel, medzitým ti ale nič neurobí. Okolo poľa, viníc, jedným slovom — hospodárstva, by väčšiu usilovnosť preukázať mohol, ale to veru len ako dedo, tak aj synov syn robí. — Čo sa týka vzdelanosti obecného ľudu, tá veru dosiaľ nevysoký stupeň dosiahla, lebo zo sedliakov málo čítať a písať vedia; o knihách dosiaľ viac nevedeli, ako že v nich papier jesto. Ale v terajších časoch na rozkaz a podporovaním vrchnosti, ktorej chvála za to v mene obecného ľudu, budujú sa po dedinách a osadách školy, kde sa sedliacke dietky k učeniu pridržiavajú. Že je toto znamenitý krok ku vzdelanosti, každý uzná, a nieto pochyby, že sa v budúcnosti krásne odplatí podporovateľom vzdelanosti obecného ľudu. Mali títo priatelia obecného ľudu dosť prekážok, a to od ľudí, čo s hanbou vyrieknuť musím, ktorí sa za vzdelaných pokladajú. Hovorili oni: načo je vraj vzdelanosť sedliakovi? Takáto otázka je odpovede nehodná, len to nám je ľúto, že niekto ešte v devätnástom storočí s takouto otázkou na svet vychádza! Lež ako olej navrchu vody ostáva, tak aj vec podporovateľov škôl pre obecný ľud vždy víťazila, lebo prečože by sa i mal taký schopný a vtipný ľud zanedbať? Či azda preto, že je robotník, má byť vo svete duchovnom rab? Ale väčšia ťažkosť pri týchto školách od tejto opozície vzdelaných ľudí bude záležať v tom, že sú to dediny, najmä na Záhorí (Zagorje),^[8] nie ako u nás na Slovensku vedno, ale roztratené; jeden dom tu, druhý dom tam, štvrť — ba i polhodiny vzdialený medzi vinicami, poľami alebo horami, takže jedna dedinka leží roztratená vždy na jednej-dvoch štvorcových míľach. Pri takýchto okolnostiach veľmi ťažká vec bude pre dietky v zime z tak ďaleka do školy chodievať. Dobre by bolo, keby si Chorváti pomysleli: „Homo est ad societatem natus“,^[9] a svoje koliby jednu k druhej pripájali. Ostatne, aj vtedy by táto vec mnoho získala, keby tí malí žiačikovia aspoň v lete pilne do školy chodili; to že sa doista stane, za to nám ručí známa horlivosť podporovateľov vzdelania obecného ľudu.

Varaždín. Že som sa vo Varaždíne skorej obrátil ako v Záhrebe, teda i skorej čo-to poviem o ňom veľacteným rodákom. Veľmi príjemne na mňa pôsobilo v meste tomto hodne prebudené vlastenectvo, čoho dôkazy som videl všade. Vo dvorane stoličného domu milo ma prekvapili obrazy s podpismi: „Ivanus Gostumilus, Croat. regis filius; S. Augustinus Epi. Zagrebiensis; Godeskolcus Slavoniae rex et martyr; Ostroilus regnorum Cro. Slav. et Dalm. rex occupavit vi 547; Selimirus Croat. Dalm., rex 559; Lepa regna C. D. et Sl. fratri suo divo Ladislavo legavit testamentaliter; S. Quirinus episc. Sisciensis.“^[10] Pekný je to znak, že stoliční páni varaždínski vedia uctiť pamiatku vážnych svojich mužov a ten národ, z ktorého vyšli. — Tak sa mi zdalo, keď som si na terajšieho podžupana S-ča pomyslel, že ho musí ovievať duch týchto slávnych otcov národa chorvátskeho. — V čitárni tunajšej našiel som medzi kopou novín, najviac slovanských, aj naše slovenské: a tu, keď nie samé Tatry, aspoň ich Orla som privítal. — Z Varaždína som urobil výlet do Tonimiru, kde som u slovutného chorvátskeho spisovateľa J. Kukuljevića^[12] prežil radostné okamihy. So slovanskou vďačnosťou a prívetivosťou oboznámil ma so svojím krásne položeným príbytkom: ukázal mi svoju bohatú knihovňu, v ktorej sa veru pekný poklad nových a najmä starých kníh slovanských nachádza. Tiež jeho zbierka obrazov chýrečných slovanských mužov je znamenitá. Medzi starými listinami, ktoré som pre nedostatok času prezrel len v náhlosti, nachádzajú sa písma od Petra Zrínskeho^[13] a druhých údov rodiny Zrínskej, skade vidno, že sa predsa Zríni, s dopustením, opovážil byť Chorvátom, a nie tým, čo inší mysleli a myslia. Videl som ďalej aj „Intimatum od Štefana Seniec de Kis Senie Ep. Vaciensi S. Ces. Maj. Cons. intim.“^[14] v chorvátskom nárečí z r. 1628, na ktorom je podpísaný Fr. Batthyány Banus; z Prímoria legendu napísanú písmom hlaholským^[16] zo XIV. až XV. storočia atď. atď. P. Kukuljević preložil „Krátky dejepis národa slovanského“, ktorý sa mu veľmi ľúbil, s niektorými dodávkami na chorvátsku reč — „Malo zercalo naroda Slavjanskoga“.^[17][18] — Spomenutia hodnou sa mi zdá byť i zbierka najviac umeleckých kníh u mn. pána Lábaša v Lorečane, z ktorých veľa pekného tento pán vyčerpal a sebe privlastnil.

Záhreb. Čože mám povedať o Záhrebe? Mne tuná do očú najviac padol Národný dom. Dôkaz je on toho, že bratia naši nielen jazykom, ale i skutkom slávu svojho národa napomáhajú. Budovisko toto svojmu cieľu zodpovedá; pekne je stavané a dosť veľké. Zbierka prírodných, umeleckých, hospodárskych atď. predmetov sa zo dňa na deň rozmožuje a trebárs je i každý začiatok ťažký, predsa sa veľa urobilo, za čo sláva tým mužom, ktorí vec tak nevyhnutne potrebnú podporujú. — Hľa, krajania, čo môže vytrvalosť a mužnosť! Či Chorváti v tomto podujatí dosť prekážok a mrzutostí nemali? Mali veru, lež ich silná vôľa to všetko premohla a do života s palmou vstúpila. Chyťme sa za nos. Nech nám Chorváti slúžia na príklad. Či by sa nezišlo aj nám na pozdvihnutie vied a umenia, priemyslu atď. medzi nami podobné zbierky utvoriť? — Hospodárska chorvátska spoločnosť má v dome tomto svoju hospodu, stadeto vydala znamenitý „Kalendár za puk“ (Kalendár pre ľud), ktorý veľa užitočného a roľníkovi potrebného v sebe obsahuje a len 15 grajciarov v. č.^[19] stojí. Usporiadateľ chorvátskych spisov, hospodárskym spolkom vydávaných, je pán Karol Rakovec.^[20] — Záhrebská čitáreň je v dobrom poriadku; novín v nej jesto na výber — rozumie sa, že najviac slovanských. Naše slovenské tiež nechýbajú — na znak, že Chorváti nemajú slovenské nárečie za cudzie, ako to niektorí českí literáti urobili. Tajomníkom tejto čitárne bol pán V. Babukić,^[21] ale tomu teraz vôľa jeho kráľovskej jasnosti stolicu slovanskú zverila. — O tom smutnom mieste, na ktorom padli vlani dňa 29. červenca^[22] mnohí, pekné nádeje sľubujúci chorvátski mládenci, iba to poviem, že ešte aj teraz vidno steny guľami poprebíjané, že človeku až vlasy dupkom vstanú a žalostné myšlienky ho nadídu. Ale odoberieme sa z tohoto miesta smútku k obrazu veselšiemu, do záhrebského semeniska. Tuná mládež duchovná má svoj spolok, ktorý už silné korene pustil a zo dňa na deň sa vzmáha, kvitne a ovocie nosí, lebo každoročne na svoje útraty vydáva knihy pre mládež. Veľa prekážok sa tejto mládeži síce kládlo i od takých, čo by ju boli mali v tomto krásnom podujatí ešte napomáhať, ale dobrá vec predsa zvíťazila. S týmito a druhými mladými Chorvátmi a spisovateľmi som dosť hádok mal o našom slovenskom nárečí, ale konečne som ich k tomu priviedol, že presvedčiac sa o čistote našich úmyslov, sľúbili nám podávať bratské ruky. Tohoto národného ducha, túžbu po vzdelanosti, chuť k literatúre atď. podľa svedectva všetkých vzbudil dr. Ľudovít Gaj,^[23] za čo ho vďačnosť národa neminula.

Dokončujúc tento kratučký pohľad na Chorvátsku, o ktorej by sa toľko preriecť dalo, čo je mne pre všelijaké okolnosti vec nemožná, ale strímať sa nemôžem, aby som vďaku svoju vrúcnu tým verejne nevyjavil, čo mi pri cestovaní a poznávaní chorvátskeho života boli na pomoci. Prvá vďaka moja patrí pánu K. Jellačićovi, slúžnodvorskému, ktorý ma s nevýslovnou vďačnosťou a priateľstvom vyprevádzal, mňa na všetko pozorným robil, slovom, v každom ohľade dvorným sa preukázal. Vrúcne ďakujem i veľactenému starcovi opátovi z Marija Bistrice, dôstojnému pánu Krizmanićovi,^[24] pri ktorom — v jeho rodine a pri jeho priateľoch som strávil milé hodiny. Boh nech zdržuje túto drahú hlavu, ktorú miluje celá vlasť a velebí celý národ ako svojho verného ochrancu. Dôstojný otec, boh nech dá tvojmu osemdesiatročnému životu potešenia a milý večer! Úprimná vďaka i všetkým tým, čo ma vďačne prijali, ktorých mená by sa istotne na hárok nepopratali. Ja sa vždy slovenským srdcom na ich chorvátsku vďačnosť a lásku rozpomínať budem, a kedykoľvek sa na nich rozpomeniem, na um mi zídu tieto slová chorvátskeho spevca: