ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

To je už na zunovanie. Je veru, keď sa jedno a to isté, a to zase jedným a tým istým spôsobom opisuje. Výstava je ale nadmieru rozmanitá, a tak môžu byť pohľady podľa stanovísk rôzne. Či ste videli v maliarskom ústave U sv. Anny, keď učenci jednu a tú istú živú vzorku kreslia, každý ju z druhého boku, z druhej vidiny napodobňuje. Tá istá vec a vždy je ináč vyrazená. Živá vzorka „granatier“^[1] stojí na vykázanom mieste naprostriedku, svetlom odhora ožiarený, a koldokola amfiteatrálne postupne rozostavení stoja a sedia maliari a sochári, a každý ten istý predmet v inšom položení vyobrazuje.

To platí i o výstave. Veľa sme čítali, veľa počuli o svetovýstave. Na obrazotvornosti nám tiež nechýba, ale vyznať nám nutno, videnie samo prevýšilo všetko očakávanie. Rozmery ohromné, počet predmetov nesčíselný. Nechcem, ba ani nemôžem zachovávať chronologický a topografický poriadok,^[2] preskočím ten pedantizmus, a zdelím vám momenty rapsodicky^[3] tak, aký objektívny dojem práve na mňa za štrnásť dní urobila výstava.

Nevyspatý, dobehnúc do Viedne, hľadal som samé prvé prístrešie, a našiel. Lacné ale skromné som takrečeno z prachu vyškrabať musel. Pulvis et in umbra fuit.^[4] Do môjho jednozlatového príbytku slnce nikdy nenahliadlo, čoho potrebu som i tak necítil, bo som sa pravidelne len nocou, a i to len na pár hodín doň uväzňúval. Keď som sa potom 22-grajciarovým kapucínom, to jest kávou s voľačím bielym namiešanou k raňajkám potúžil, vyhodil som sa na priestrannom, živom Pratersterne na tramvaj, veľký to železničný, ale koňmo ťahaný voz, asi so sto spolupatriacimi pasažiermi, komótne tlačený; a tak prejdúc búdy Wurstelprateru,^[5] divadlá, pavilóny, sochy, Aquarel a tomu podobné bezpočetné lákadlá, došli sme ku vchodu svetovej výstavy. Lístkami zaopatrení prešli sme čertovým kolesom,^[6] počet hostí značiacom, popri kase do výstavného, koldokola vysokým plotom obtočeného miesta. Tu už potom ideš po vôli, kade pud a túženie srdca ženie. Tu pasažieri vyťahujú mapy z kapsy, skúmajúc, študujúc, kde počať, kam ísť a kde sa obracať v tomto novom svete. Veru by tu ľahko i kopov zablúdil. Medzitým, kým novopečenci po mapách nosom i prstami blúdia, tí, čo už pár podošví vo výstave zodrali, hrdí, s pozdvihnutou hlavou ženú sa dopredku.

Nerozmýšľajúc dlho, lebo na to ani tak času niet, vstúpil som do prvých, pred nosom mi otvorených vrát, do Brazílie. Prv ale, ako som sa dostal do tohoto teplého kraja, švihol som okom po celej budove výstavy a po budove strojov. Bratia! to je ohromné, ale ohromnejšie, keď pomyslím, že to všetko od vzniku za pol druha roka bolo vystavané! Veda je moc, to tu vidieť eklatantne, a nedivím sa tomu, že toľkí mocnári sveta, ktorým veľa a vzácnych vecí vidieť a skúsiť možno ľahko, z ďaleka a blízka priputujúc, toto dielo ľudskej slávy a ľudského umu prišli obdivovať.

Keď som do tej svätyne vstúpil, zdalo sa mi, že som vo veľkom, umeniam a vede zasvätenom chráme. Všetko obecenstvo, so sviatočným výrazom tváre, správalo sa slušne, ticho, zdvorilo, a po celý čas môjho tam sa bavenia nepozoroval som najmenší exces,^[7] zhon, spurnosť alebo urážku. Každému nedorozumeniu zdvorilé obecenstvo vyhýbalo. Každý bol preniknutý pohľadom okolitých výtvorov vedy, umenia, sily a peňazí. Všetkými týmito rozličnými vecami preplnenými priestormi nepočul si len klepot nôh po drevenej dlážke, monotóny huk rôznorečovej vravy a pobadal si divný zápach náteru farieb, vystavených plodov, korenistých látok, zvlášť pásma vrelého, semien, bylín a všakových kozmetických voňačiek.

Mojou úlohou bolo sprvu, aby som sa vedel orientovať, všetky miestnosti nakoľko možno povrchne prebehnúť, predmety všeobecne prezrieť, a keď polohopisnú známosť si nadobudnem, mňa sa bližšie týkajúce veci hlbšie preskúmať, ich preštudovať.

Tvrdo to šlo sem-tam sa nezastaviť, ale stály v predsavzatí kráčal som dlhočiznou chrbtovou kosťou budovy až na pokraj, ponechajúc si rebrá a bočné výrastky nabudúce. Pravým bokom dolu a tým istým poriadkom druhým bokom hore, ale vždy napravo sa držiac. Ale mi veru podošvy špeli. Nerobí to však sama chodba, ale nátlak videných zázrakov na ducha. A ktože by neustal? Za dve hodiny pobeháš celý, počuj, celý svet. Teraz si bol napr. na polnočnej točni,^[8] a už stojíš pri levovi z Dobrej Nádeje, o chvíľu nato dívaš sa, ako Číňan nohami mrviac hodváb tká, tamto ale Brazílčanka ligotavé náušnice z ligotavých chrobákov hotové predáva. Tamto galantný Francúz čokoládu hotuje, Turek datle predáva, Rus si malachitové stolíky, Peržan nos utiera, a to tak ide takmer bez konca a kraja, vždy nový a zase nový novučičký obraz. A tak s päťdesiat grajciarmi a pár otlakmi na nohách prejdeš jeden kraj sveta za druhým na suchom, bez obavy oceánu, trebárs všetky jeho plody a mapy vidíš. Nie síce vždy po suchu, lebo sa stáva, a často stáva, že ti, zahľadenému na dáku indickú tekvicu, výslužná ženská, tri-štyri razy na nebezpečenstvo ale márne upozornenému, kropiacou kupkou nohy ovlaží.

Prostred tej zázračnej impozantnej budovy stojí, ako vám známo, chýrečná rotunda.^[9] Má podobu velikánskej bľachovej kupy na kamenný olej. Ale je to veru majestátna kupa! Keby sa sv. Štefan zobudil a pozrel hore na tú dutinu, veru by mu koruna z hlavy sfrkla.

Moja skromná, možnože mýlna mienka by bola, že keby v rotunde žiadne predmety vystavené neboli, žeby sa ona impozantnejšie, nepoškvrnene zadivenému oku predstavila. Sama v sebe je výstavou umelectva, načo ju článkami fabrík — ač v sebe krásnymi — zaplniť, a ju na bazár pretvoriť? — Krásny na jej prostriedku bazén zaujímal ma i tým, že tritony^[10] vodu hore na vyšné misy vyhadzujú, skade ona zase krížom na dolnú misu steká.

Zvláštnou náhodou som práve v tejto širočiznej rotunde stretol drahne tlstých pánov; či stalo sa to zo sympatie k rotunde a či pre pohodlnejšie pohybovanie, neviem. Bol by som myslel, že takéto neobjemné indivíduá by skorej do „mašinenhaly“^[11] patrili ako do rotundy. No ale, dajme im pokoj.

Keďže som už v rotunde, v jednom podotknúť chcem (ačpráve sa to len o štyri dni pozdejšie uskutočnilo), že ma čert pokúšal, aby som sa na tie galérie vytrepal. Ale nebol to vlastne čert, lež čertica. Adam sa dal nahovoriť Eve a zahryzol do jablka; tak som i ja urobil.

V jednom z tých rotundu podopierajúcich stĺpov je stroj, ktorým hosťov na prvú galériu za desať grajciarov tískajú. Vstúpiš dvermi do toho prázdneho, asi ako šachta priestranného stĺpu a tam si sadneš do akejsi skrine s pätnásť — dvadsať pasažiermi. Naraz vystupuje s tebou skriňa do výšky. Odspodku tisnú skriňu cievy v podobe vyťahujúceho sa ďalekohľadu, tlačené od zeme povetrím. Keď som videl obločnými mrežkami ľud a vystavené predmety mi spred očú miznúť, počalo ma štekliť, ale sklopiac oči, preniesol som to dosť pokojne, ale vyskúsil som na sebe, že by som v balóne nevedel lietať. Po chvíli nás vysypali na prvú galériu. Tá je pohodlná. Prejdúc ju celú, hľadeli sme dolu na ten radvanský jarmok^[12] a na tie hučiace mravce. Vzduch bol zdusený. Bočnými dvermi vyšli sme potom na krov a pohodlne kráčali sme na druhú galériu. Chodenie je tu tak ľahké, že to človek ani netuší, že nad hroznou priepasťou, po bľachu nad hlavami tisícov ľudí kráča; zdá sa to tak, akoby po okrúhlom kopci chodil.

Z druhej galérie proti tretej je už východ onakvejší. Tam sa ti ľahko mozog zakrúti. Východ tento je kolmý, ako pavučina v povetrí medzi nebom a krovom visiaci krúti sa strmo v podobe slimákovej okolo vlastnej osi. Tam už mnohí z vystupovateľov, čo im srdce kus hlbšie do sáry viselo, vypriahli a odišli nazad. My ale, položiac ešte žiadaných dvadsať gr. na tanier, vyvŕtali sme sa do neba, ta, kam by sa vari už ani škovrán neopovážil. Vylezúc hore, ešte sme pár krokov po plytkom krove prešli a vyšli na tretiu galériu okolo lampáša pod korunou. Ba takí sme boli rozdráždení, že by sme boli bývali vstave ponad korunu až na samý Orión hore sa vydriapať. Nuž ale ako ma smelo budovaná, v rozmeroch ohromujúca rotunda k nadšeniu pohla, tak som pri výhľade z tretej galérie na okolie od radosti a prekvapenia ani ústa dovedna stiahnuť nemohol. Celá výstava s jej pár sto budovami ležala nám pri nohách, k tomu tie krásne kvetné rabaty,^[13] vodoskoky, stromoradia, tiež sťažne a všakovo čnejúce predmety — medzitým ako pohybujúci sa mak rozbehaný mnohotisícový národ. Tam ďalej za mohutnými stromami more viedenských domov a palácov s vážne vykukujúcou Svätoštefanskou vežou. Za tým Kahlenberg, Leopoldsberg, Schneeberg. Od chrbta Dunaj, sieť železníc, v pozadí fialkovej farby výbežky malých Tatier. K tomu obdiaľny hrmot tisícich kočov, šumot strojov, piskot rušňov atď. Obraz to krásny a velebný. Nedivte sa, že sme dlho, dlho nad krásami prírody a umu zrakom úpeli, a pri jeho opise sa zastavili. A predsa oproti skutočnosti je celý opis len pletka. Keď sme ešte na výšku Svätoštefanskej veže posledný zrak pred odchodom venovali, zbehli sme ľahšie dolu ako hore do rotundy, a umorený jal som sa upokojovať nadchnuté čuvy. Vbehol som teda do americkej reštaurácie, kde však nereštaurujú viceišpánov,^[14] ale žalúdky. Vypil som dva poháre piva, čo ale môjmu, na Ameriku ešte nenavyknutému žalúdku nebárs poslúžilo. Videl som tu i sorbet srebať.^[15] Ľad v pohári s liehom namiešaný mlčanlivý Amerikán slamkou — fajčí. — Mäso tam neroznášajú hostinskí. Na bľachovej ako vaňa veľkej mise leží vyvalené celé stehno vola a vidlička, ba celé senné vidly trčia v ňom. Hosť pristúpi s tanierom a v bielo odený pri ňom stojací kuchár odfaklí kus mäsa a hodí na tanier; ak ho nedrží oboma rukami, odkväcne mu na zem. I to bola pre mňa zaujímavá americko-etnografická procedúra.

Aby som drahý čas darmo nemárnil, a predsa i veliacemu žalúdku zadosť učinil, chrúmajúc žemľu s frankfurterkou,^[16] pustil som sa ako oblak vetrom hnaný do behu.

Nohy mi boli ako kláty, jazyk sa mi už po kolenách holengal, a predsa bol by som lietal po všetkých kútoch známeho sveta. Ale zaznela trúba súdneho dňa a vyprášili nás z 50-grajciarového raja. Tam kdesi pri rotunde zahučí pred šiestou trúbisko, a to takým basom, že čo by z piatich najväčších slovenských stolíc všetci svinskí a kraviarski trubači dovedna fúkali, toľko huku narobiť by ale ani zďaleka vstave neboli. Skoro som z mojich i tak zunovaných pedálov na zem padol. Ľud splašený vybehuje z vnútorností výstavy, kde len aká dierka, aký otvor jestvuje. Vyzerá to, akoby sa to stavisko potilo, lenže na miesto hojného znoja vykvapkujú sa ľudia. Na slobodnom zbíjajú sa masy do gundže a v podobe hustého lekváru tečú k východom oproti Práteru. Zástupy hučia, dve vojenské a Straussova hudobná banda^[17] hrajú. Veľké harmonické hodiny v rotunde bili. Vystavených asi päťdesiat zvonov na skúšku ozávod zvonilo, po bazénoch vyskakujúca voda čľapkala. Zatvárané vráta a dvere vŕzgali a ťažké záclony veľkých okien spúšťané rapotali — no počujte, ad animam,^[18] ja si súdny deň inakšie predstaviť nemôžem, aspoň huku tam viac nebude, a frankfurteriek tiež sotvy.

Keď sa tekutina 40 — 50-tisíc ľudí, a často omnoho viac, dostane cez ohradu výstavy, lepí sa na tramvaje, omnibusy, dostavníky, fiakre, koče, konfortable,^[19] a ako sa ešte všetky tieto rozvozy menujú. Hodná časť štastlivých, pľuzgiermi neopatrených a dvadsať grajciarov šanujúcich pasažierov kydá sa stromoradím do mesta pešky.

A tento ľudský príval vpije mesto Viedeň do seba ako špongia. A čochvíľa zaplnené sú všetky knajpy, pajzle,^[20] hostince, hotely, divadlá, cirkusy a všetkého druhu obveseľujúce miesta. Keď máš groš, niet mnoho starosti, kde ho zasiať. Na takéto siaťa tam poľa dosť.

Keď som sa po takýchto všeobecných behačkách už kus k tej výstavnej geografii a na vlastných nohách chodiť priučil, jal som sa dôkladnejšie v tých hnilých hruškách preberať.