ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Rakúska. Viedeň 8. mája

Predošlý týždeň žiaci spočiatku mačacie hudby,^[1] hneď zase druhé demonštrácie robili. Arcibiskup viedenský^[2] a druhí štyria mešťania žiadali od ministerstva, aby vyhnaní liguriani,^[3] proti ktorým i tak celé obecenstvo zvlášte ale žiactvo vystúpilo, tak i mníšky pokánenky — Büsserinen — ktoré zarovno s nimi sú vyhnané a tiež v zlom chýre stáli, boli naspäť pozvané a do ich práv postavené. Na to sa veľmi rozhorčila celá Viedeň a arcibiskup, ktorý už raz predtým bol znepokojený mačacou hudbou, ju zasa dostal, ako aj tí štyria mešťania, čo na tej prosbe podpísaní — od ligurianov platení — stáli; neminul jej v ten večer ani minister Fiquelmont.^[4] Mysleli žiaci, že na taký spôsob ten posledný, k terajším okolnostiam vraj nesúci, službu zloží, ale sa v nádeji sklamali. Ustanovili teda medzi sebou tie hudby tak dlho opakúvať, pokým na zloženie svojho úradu nepristane. A hľa, na druhý deň nielen žiactvo v hojnom počte ale aj druhí od národnej stráže a meštianstva spravili Fiquelmontovi ohavnú mačaciu, ušiam veľmi nepríjemnú hudbu. Na tretí deň úrad zložil. O pozvaní ligurianov viac ani zmienky.

Pozatým prišlo žiacke vyslanstvo z Krakova a Ľvova, aby uviedlo akademický zväzok s tunajšou univerzitou. Pri tej príležitosti, ako sa toto v aule — v dvorane všeučilišťa, jednalo, zbadali tam (ako i z Viedenských novín môžete vidieť) špicla — špehúna potajomnej polície, ktorá, dosť po prstoch poklepaná, ešte predsa svoj špatný spôsob zanechať nechce — a hybaj s ním na hlavnú národnú stráž. Hneď zatým, ako tohoto vtáka odviedli, chmatli druhého, ktorý postavený pred žiacky súd, vyjavil, že má splnomocňujúce písma od polície na špehovanie ako aj slobodné lístky do divadla a na vozy, čo chodia od Štefanského rinku k parolodi — aby tam hneď mohol cestujúcich vyskúmať. Toto vyjavenie obecenstvo veľmi znepokojilo. Obecenstvo, ktoré nemalo miesto v aule, stálo pred univerzitou a toho vtáčika na balkóne žiadalo vidieť. Žiaci ho na žiadosť priviedli pod zbrojou na balkón s tabuľkou na prsiach s nápisom: „Policaj-Špicl“. Žiactvo kričalo a pískalo, zo všetkých strán bolo počuť — „pereat“ — nech zhynie! — Čo s tým špiclom ďalej urobili? Špicel je pes s dlhým končistým pyskom, čo sa okolo po kuchyniach tára a do hrncov nazerá, preto Viedenčania aj týmto špehúnom to meno dali, lebo všade nosy pchajú. — Aby bol príklad, aby špiclom druhý raz chuť prešla do auly nosy pchať, teda ho vtrepali do psieho voza s oblúčkami na dvoch kolesách ťahaného od dvoch vozárov a pod sprievodom jedného oddielu národnej stráže a druhého žiackej stráže odviezli na hlavnú národnú stráž do mestskej zbrojnice. Čiže to bol smiech a pískanie! — Jeden môj spoluakademik, čo ho tiež odprevádzal, mi povie: „Braček, či sa ti teším, pred siedmimi rokmi on mňa, teraz ja jeho do chládku odprevádzam.“ Tak mu treba, kto druhému jamu kope, sám do nej padne.

Žiaci ako aj meštiansky výbor niektoré punkty danej ústavy^[5] žiadajú mať polepšené. Medzi inším, aby mocnár nesmel voliť bez počtu údov ku snemu, a aby sa utvorilo ministerstvo pre robotníkov. Ďalej aby sa volenci do komory^[6] volili bez cenzu^[7] a nie len majetnejší zemskí páni, ale aj chudobnejší. Prvý punkt že sa nepovolil, druhý že je potvrdený. O ostatných dvoch isto neviem.

Nitrianske žiadosti^[8] naplnili všetkých bratov Slavianov nevýslovnou radosťou. Sláva im! Len krepko treba na zákonnej ceste pokračovať, keď sa za svoje, čo je spravodlivé, pred bohom a svetom zaujímame, a za to stojíme, teda nás aj najväčší odporník ctiť musí.

Ešte nikdy Viedenčania o Slovákoch toľko nehovorili ako teraz, lebo mysleli, že o našu reč a národnosť toľko stojíme ako o lanský sneh, a hľa, teraz okrem drotárov a plátenníkov aj druhých rezkých Slovákov poznávajú. Budúže tiež naše Tatry hrdo svoje šedivé hlavy vypínať, keď svoje dietky v našej drahej Uhorskej vlasti tiež kvitnúť uvidia.

*

Rakúska. Viedeň

Deň 15. mája v dejepise zvlášte viedenskom bude zapísaný veľkými literami. Dňa 13. mája prišiel od ministerstva rozkaz, aby sa výbor národných stráží^[9] rozišiel, lebo že on právo do politiky sa miešať nemá. Ten istý deň večer početné vojsko s delami vystúpilo na Glacis^[10] pre príčinu, ktorá sa ešte dosiaľ nezná. Toto ľud ozaj rozhnevalo.

Okolo poludnia pätnásteho sa žiactvo zišlo na univerzite, aby ministerstvu a cisárovi predložili nasledujúce žiadosti: aby ten rozkaz, týkajúci sa národnej stráže bol zrušený, ďalej aby stráž pri cisárskom hrade a po bránach vykonávala odpoly národná stráž s vojskom a tretie, aby nie dve, ale jedna komora^[11] bola utvorená na kraj. ústavný snem a volenie údov sa vykonávalo bez cenzu.

Pri tom rokovaní uchvátení a rozohriati mladí ľudia sa na všetko pripravovali, svoje žiadosti, keď na to príde, umienili aj krvou vydobudnúť, pušky nabíjali, keď nie dobrým, tak násilím chystajúc sa prinútiť ministerstvo k prijatiu žiadostí.

Nato sa po celom meste a predmestiach bubnovalo, národná stráž a vojsko sa zvolávalo pod zbroj. Už o dvoch popoludní bol cis. kr. hrad zatvorený, sčiastky národnou strážou, sčiastky vojskom boli všetky brány obsadene; delá tiež nechýbali.

Univerzita pozvala meštianstvo a národnú stráž, aby zároveň s ňou vyslali vyslanstvo s tými žiadosťami k ministerstvu; jedni sa im pripojili, druhí odporní so žiakmi, ktorých rebelantmi prezvali, sa spojiť nechceli. Ozbrojení žiaci očakávali vyslanstvo s výsledkom pred univerzitou do 8. večer; za ten čas k nim v hojnom počte meštianstvo a oddiely národnej stráže pristúpili a s veľkou radosťou, strašným vykrikovaním „vivat“ boli prijatí. Robotníci, ktorí stáli pred bránami a v predmestiach so sekerami, motykami, čakanmi atď., poslali vyslancov na univerzitu, aby im žiactvo dalo návod, čo majú robiť, aby len mihli, keď bude treba, že do dvadsaťtisíc robotníkov na horespomenutý spôsob ozbrojených, za nich život obetovať hotoví, hneď uderí na nepriateľov. Žiaci im dali odpoveď, aby sa držali len v tichosti.

O 8. hodine večer vo vojenskom poriadku pod všetkými im darovanými zástavami stúpali žiaci s mešťanmi a národnou strážou cez Graben Panskou ulicou do cisárskeho hradu na Jozefov rink a štvorrohú sochu obľúbeného cisára Jozefa^[12] obstáli. Na Graben a Freiungu dajedny oddiely žiakov ostali, každý oddiel majúc šiestich s motykami, rýľami, aby keď bude treba, narobili barikády. Pred nimi a za nimi stáli mnohí robotníci, tiež tak na ten istý cieľ ozbrojení, a hovorí sa, že na niektorých miestach aj dlažbu vyrýpali, aby tým lepšie boli prichystaní.

Vyslanstvo ešte nechodilo s odpoveďou, tu krik a veľký huk. Generál Sardagna, mestský komandant, zišiel na Jozefov rink obzerať národnú stráž. Kričali za ním: „Naše žiadosti nám dajte!“ Presvedčený súc o duchu národnej stráže, vrátil sa do hradu, tam porozprával, čo videl; že to veru nie žart, to dosvedčovali vyslanci, že vraj zle bude, ak petíciám neprivolia.

Nato sa ukázal medzi národnou strážou arciknieža Franc Karol^[13] so Sardagnom, tu krik „Jednu komoru chceme, a dnes ešte!“ tak, že sa hneď vrátil naspäť. O chvíľku prišlo heslo, že prvé dva punkty: že výbor národnej stráže ostane a vojsko len vtedy vystúpi, keď to bude od národnej stráže uznané za potrebné. Jednu komoru dovoliť nechceli, ale keď proti polnoci že niektoré žiacke oddiely vnišli do hradu a s vojaci sa porozumeli, aj jedna komora bola potvrdená. O jednej v noci pekne-krásne išli v pokoji domov a na druhý deň tak ticho bolo, ako keby to ani pravda nebola bývala.

Dňa osemnásteho. Všade sa hovorí, že cisár v túto noc odišiel so šiestimi vozmi do Inšpruku.

*

Rakúska. Viedeň 22. mája

Vo štvrtok 18. ráno vyjdem na ulicu, tu čítam plagát, že cisár v noci odišiel s celou rodinou a dvorom do Innsbrucku do Tirolskej, krem toho žeby sa prv o tom dačo obecenstvu alebo aspoň ministerstvu bolo ohlásilo. Tváre všetky — smútenie, ľudia behajú sem a tam, ale najväčšmi do cisárskeho hradu sa tisnú; tam už stojí národná stráž, študenti a mešťania, aby každý nečin prekazili a aby prehliadajúc vozy veľkých pánov dvorských nevypúšťali. Za cisárom poslali vyslanstvo, aby ho ponížene naspäť medzi svojich Viedenčanov pozvali, to sa ešte ten deň bez výsledku vrátilo, lebo ho nedostihli. Druhí ľudia sa tisli do národnej banky vymieňať banknóty za striebro a zlato; tej nedôvere k banknótom boli na príčine daktorí hostinskí, kupci a úžerníci, ktorí ľudia ponúkali za päťku po štyri ba tri zl. striebra. Už pre takých nešľachetných by sa mala pokuta, ale ozaj prísna, určiť. Ale mnohí tiež inšie mysleli, že banknóty musia padnúť, akoby národná banka s cisárovým odchodom v takom tuhom zväzku bola!

Medzitým lapili troch, dvoch z nich správcov novín — jeden správca „Constitucie“ — ktorí vyhlasovali republiku.^[14] Jeden búril robotníkov proti žiakom, že títo vraj nútili cisára pištoľami k odstúpeniu z Viedne; tohoto blázna sami múdri a statoční robotníci chmatli. Jedna barónka, čo tiež republiku vyhlasovala, nie v dobrom chýre už prv stojaca žena, sa tiež do chládku dostala.

Tak obávaný a nie bez príčiny strašný deň 18. máj pomocou spojených mešťanov, národnej stráže, žiakov a povolaného vojska prešiel pokojne. Na druhý deň sa ľudia hrnuli ešte väčšmi do národnej banky, ale teraz už prestávajú, lebo vidia, že tam šupákov a žltákov dosť, že teda banknóty svoju platnú cenu zadržia, a že pre priemyselného človeka banknóty sú nevyhnutne potrebné, majú svoju cenu v banke v striebre a zlate hotovú.

Všade panuje tichosť a poriadok. Krádež a vraždenie už oddávna neslýchať a z tohoto ohľadu si nikdy nebol taký istý ako teraz. Všetko by dobre bolo, len to je zle, že od dňa na deň ostáva viac a viac tovarišov bez roboty, medzitým druhé remeslá, ako krajčíri, zbrojovníci (Waffenschmied)^[15], remenári atď. nestačia pracovať.

Výbor národnej stráže sa má rozísť, z národnej stráže, žiactva a meštianstva sa vyvolil výbor „Verejnej istoty“ — Sicherheitsausschuss — povinnosťou ktorého je chrániť poriadok a verejnú istotu. Už vo svojej povinnosti pokračuje. Hlavný táborník mestskej a národnej stráže, zarovno aj žiactva, je Auersperg,^[16] pod ním táborník žiackej je Colloredo z Mansfeldu.^[17] Montecuccoli^[18] je predsedníkom výboru. On hneď druhý deň po odchode cisára vydal proklamáciu, aby sa obyvatelia Viedne ticho a v poriadku držali, aby sa po uliciach nezbehúvali a neharašili, lebo že keď sa napomínaní nerozídu, najmä keď dáky nečin spáchajú, polapaní od pár mesiacov až na pár rokov, keď sa búrky strhnú a ruvačky, od pár rokov až do smrti budú pozatváraní. Že mal byť aj náhly súd ohlásený. No to by bolo ešte daromnejšie ako to prvé, lebo sa ľud veru v tom hroziacom a buričom ozaj prajnom čase mužský a rozumne zadržal a preukázal, že je omnoho múdrejší ako tí, čo o ňom tak skrivodlivo odporne súdia. K tomu podávam len tento príklad: Von za líniou, kde do dvetisíc ľudí cesty kope a zem vyrovnáva, si kupovali chlieb, ktorý sa im menší a ľahší videl, ako by mal byť. Odvážili dakoľko tých chlebov a hľa, našli, že po dva-tri loty^[19] — pri sr. grošovom chlebe — chýbajú; druhí ľudia a druhý čas by boli pekára aj s jeho celým krámom azda hodili do pekárskej pece, ale títo pekne krásne najprv zaistiac pekárovu osobu, šli s tým korpus delikti na univerzitu, vec rozpovedali a preukázali; oni pochválení súc šli do práce a pekár bol oddaný vrchnosti a vopchaný do chládočku, aby sa tam lepšie spravodlivosť a chlieb vážiť naučil.

Ľudí ešte väčšmi láka a márni to, že príhodne skoro každý deň horí. Včera večer voľajaký invalidský dom horel v Neulerchenfelde a teraz, ako toto píšem, horí v Leopoldove.

*

Rakúska. Viedeň 25. mája

Navrátiac sa včera z Innsbrucku gr. Hoyos a gr. Vilcek, Jeho Jasnosť naspäť volajúci vyslanci, ktorí o zdraví Jeho Jasnosti najspokojnejšie chýry doniesli spolu i s jedným nariadením, aby sa niže nasledujúceho vyjadrenia v každej jeho krajine skrz ministerstvo vyhlásilo; s týmto je i palatín Uhorska splnomocnený.

Moje vyjadrenie ľudu.

Dňa 15. mája vo Viedni sa stalé veci na to smutné presvedčenie ma doniesli, že jedna anarchická strana, najviac skrz cudzincov na zlú stránku vedenú akademickú légiu^[20] a na podlých neverných mešťanov a národných strážcov sa opierajúc, mňa zo všelkej slobodnej činnosti zobliecť sa usilovali, aby tak nad jednotlivými zhanobenými právami, všeobecne vzbúrenými krajinami a sídelného môjho mesta dobre zmýšľajúcimi mešťanmi moc svoju prevádzala. Na inšie teda rozhodnutie som nemohol prísť, ako na to, aby som lebo s verným strážnictvom v čas potreby mocou priechod si vydobyl — alebo na okamženie, bez všetkého hrmotu, do mojej jednej krajiny, ktoré mi, buď bohu chvála, všetky sú verné, sa uchýlil.

Rozhodnutie bolo bez pochybovania. Pokojnou, bez krvi cestou som umienil a vždy rovnovernému vrchovidieku som sa obrátil, kde som spolu bližšie k tým vojskám, ktoré za vlasť tak víťazne bojujú.

Ďaleko je odo mňa tá myšlienka, aby tie dary, ktoré som ľudu v dňoch mesiaca brezna udelil, a týchto prirodzené výsledky naspäť vziať alebo zúžiť chcel: ba práve vždy z náchylnosti k môjmu ľudu, spravodlivé žiadosti zákonnou cestou vyslyším, národné a krajinské záležitosti do povahy vezmem, len nech ony sa vpravde všeobecne utvrdia, zákonnou cestou predložia, skrz snem popretriasajú, mne k potvrdeniu podajú a nie zbrojnou rukou a bez splnomocnenia jednotlivcov vydierajú.

To som chcel skrz môj príchod z Viedne, do stavu trápneho upadnutému ľudu na uspokojenie povedať a spolu i napomenúť ho, že v otcovskej láske vždy som bol hotový z mojich detí, strativších vieru, napraviac sa, prijať. Innsbruck, 2. mája 1848. Ferdinand^[21] v. r.

*

Viedeň 27. mája

Príbeh ten, že cisár krem toho, žeby to bol čo aspoň ministerstvu ohlásil, odišiel pod menom zdravie svoje opatrovať, pripisovali ako následok tej 10. t. m. násilnej petície žiakov. Počet takto mysliacich nebol malý; mnohí filistri^[22] počali zvlášť aristokraticky hlavu vyzdvihovať a proti žiakom, statočným vybojovateľom slobody, reptať. Ozaj už počali priateľov tratiť, len robotníci im boli oddaní s dušou a s telom. Na dosvedčenie tohoto a aby ste, drahí rodáci, videli, akým duchom sa tunajší robotníci proti tým, čo im dobre chcú, napríklad, aby ste aj vy tých, čo vám dobro prajú, čo za vás pracujú, poslúchali a nasledovali, dovádzam dakoľko z mnohých srdce prenikajúcich skutkov.

Jedni robotníci, neviem z ktorého predmestia, poslali svojich vyslancov na všeučilisko, že chcú pre chudobných žiakov z 25 gr. striebra, čo si za deň vyrobia, každý jeden 5 gr. striebra obetovať; za túto srdečnosť žiaci slzavými očami ďakovali, a ako sa rozumie, neprijali. Druhí na stráži stojacim študentom poslali okov piva a šesťdesiat párov klobások, študenti to chceli zaplatiť, ale chlapčisko, čo tú potravu doviezol, nič vziať nechcel, ani len diškréciu, s tým dodatkom, že keď nie je vstave k tomu prispievať, že aspoň diškréciu nechce.

Zo všetkých strán sa však osvedčovali, že chcú všetko to robiť, čo žiaci rozkážu, hotoví za nich krv a život obetovať. Zámočníci a kováči im prisľúbili, že keď bude treba, keď budú v nebezpečenstve, aby len mihli, že im ich krv a život slúži na obranu atď. Medzitým proti žiakom vždy väčšmi a väčšmi v plagátoch a vrkočových novinách^[23] vystupovali. Ale našli sa zase aj mnohí z národnej stráže a mešťanov, čo svojich kamarátov pozývali, aby žiactvo, ktoré sa má rozísť — lebo školy dvadsiateho štvrtého boli zatvorené — podľa možnosti podporovali, len aby neodišli, sľubujúc ich zaopatriť potravou a hospodami. Mnohí to aj vyplnili a študentov, uznajúc ich zásluhy, k svojmu stolu a do svojich hospôd pozvali, hovoriac, ak sa študenti rozídu, nemá kto našu kroz nich vydobudnutú slobodu chrániť a brániť.

Z jednej veľkej fabriky sľúbili tovariši zbierať chudobným žiakom každý týždeň dva zl. a každý mesiac krem toho päť zl.

Dňa 26. ráno okolo deviatej prišiel gróf Colloredo, táborník žiackej stráže, na univerzitu, že sa študentská légia má rozísť alebo zbroj zložiť, alebo sa popísať medzi národnú stráž podľa okolí, kde žiaci roztratení bývajú. Dvadsiati štyria žiaci, čo držali na univerzite stráž, na to privoliť nechceli, a keď to Colloredo chcel vyviesť silou, bodáky proti nemu vystrčili, aby sa nesproboval, lebo žiacku légiu cisár v marci potvrdil, tak ju nikto nesmie roztrhať. Prinútený táborník odstúpil, vojsko obstálo univerzitu, ulice hrozne obsadlo a na Glacis s delami ležalo. Brány pozatvárali a nikoho ani von ani dnu nepustili. Už aj tento čin bol protizákonný, lebo 15. t. m. cisár a ministri podpísali, že vojsko bez privolenia národnej stráže nesmie vystúpiť, a teraz národná stráž o tom nič nevedela.

To veľmi rozhnevalo národnú stráž a študentstvo, a čochvíľa zo všetkých strán sa na veľa tisíc robotníkov do predmestí so zástavami, so sekerami, rýľmi, motykami, drúkmi a bohvie s akými hroznými strojmi nahrnuli brániť svojich bratov žiakov, čo za nich pracujúc tak mnoho obetovali. Z Leopoldova prišli robotníci a národná stráž, bránu Rothenthurm^[24] vrútili a do mesta sa valili, tu jednému vojakovi — z našich rodákov, pluk Gustáva Vasa — vystrelila náhodne puška, jeden mešťan padol. Toho chudáka skoro roztrhali, aj kapitán by bol zle obišiel, keby sa neboli utiahli. Po meste krik, huk, vojsko sa muselo z mesta von pratať, brány národná stráž obsadia a pootvárala; národná stráž, študenti a robotníci sa vždy viac a viac hrnuli, robotníčky v šatkách nosili skaly.

Rodáci, to bol neslýchane strašný pohľad. Ľudia z izieb, čo na ulice stoja, domáci riad pratali a utekali, lebo jedna barikáda rástla za druhou. Dlažbu kopali a na kopy skladajúc ulice zatvárali; videl som, ako panie v hodvábnych šatách skaly na barikády nosili, druhé zase s puškami behali okolo. Až do tretieho poschodia dlažbu vynášali a na okná pokládli, aby ich, keď by bolo treba, vojsku mohli rúcať na hlavy. Stoly, kasne, stolce, slameníky, matrace, mreže a bohvie aké všetko veci kládli na barikády. Pri univerzite polapili veľký voz s pivom, hybaj so sudmi dolu, voz na barikádu prekotili, pivo sčiastky vypili a sudy pokládli jeden na druhý. Pri Deližanci prevalili asi pätnásť poštových vozov, dlažbou obkládli a naplnili; daktoré z nich tiež celkom nové, krásne, na ten cieľ boli upotrebené. Čosi-kamsi bolo po meste vystavané viac ako sto barikád. Najvyššia bola pred cisárskym hradom na Štefanskom placi, na ktorej sa previevala zástava, čo dali univerzite Chorváti. Na barikádach boli žiaci a národná stráž ako lastovičky prilepení s puškami, pod nimi robotníci ešte vždy kopali a upevňovali barikády. Izby po domoch na ulicu boli obsadené puškami. V uliciach pri univerzite takmer každý desiaty krok hrozne vyzerali strašné barikády a po nich sa mrvili mladí ľudia. V univerzite ani jedna stolica ani jedna kasňa nezostala, všetko, čo sa dalo pohnúť z miesta, mašírovalo na barikádu. Raz som sa ozaj chutne zasmial, keď som vstal a vidím, že som sedel na šlaufhaubni^[25] — tá iste z dákeho vrkoča dolu zletela. Robotníci po zatvorených sklepoch vlastnou rukou písali „Majetok svätý“, potom „My sme statoční, máme svedomie, netreba sa teda čoho báť“. Naporad sľubovali, že nechcú spáchať žiaden nečin, len spravodlivosť, pravdu na čele majúc, žiakov hľadať a za nich bojovať.

Pozdejšie prišli zámočníci a kováči do dvetisíc. Títo sa vyznačovali končitými pikami, daktorí z nich mali drúky, obité klincami a nožmi — strašne šteklivé veci, ako voľakedy Žižka. Všetci mali na čiapkach cedulky s nápisom: „Žiacka légia má podľa cisárskeho určenia od marca aj napozatým ostať.“

Okolo dvoch prišlo od ministerstva, že žiacka légia ostane a vojsko celkom vyrukovalo z mesta, všetky stráže oddalo národnej stráži krem vojenského radného domu a cisárskeho hradu; že sa však má zísť na Glacis a tam stáť na ďalší rozkaz. Na to ľud nechcel privoliť, lež pýtal, aby všetko vojsko, čo nie je potrebné, vytiahlo preč asi štyri hodiny do okolia; ďalej, aby vojsko obsadilo ruskú a taliansku hranicu, aby tí, čo cisára 18. t. m. naničhodne odviedli k odchodu, boli postavení pred súd ľudu, aby cisár prišiel za osem dní naspäť, ak by on nechcel, aby postavil námestníka, potom aby ľud bol uistený; žeby sa sloboda vydobudnutá od marca a mája zadržala, a žiadna vojenská alebo druhá moc na nich nenapadla, aby sa Hoyos a Colloredo správali ako lapení — Geissel.^[26] Skorej že sa z barikád nikto nepohne, pokým tieto žiadosti nebudú potvrdené od ministerstva.

Už predtým sa bol rozišiel chýr, že má generál Windischgrätz so štyrmi plukmi z Moravy prísť vojsku na pomoc, aby teda nemohol tak ľahko dobehnúť, železničný most na Dunaji robotníci zrúcali. To všetci potvrdzujú; ja som tam nebol.

Všetci ostávajú prichystaní na barikádach. Vojsko už aj z Glacis odišlo do kasáreň. Ľudia už prichodia i toto hospodárstvo obzerať.

Okolo piatej barikáda na Štefanskom rínku pri arcibiskupovom paláci je veľmi veselá. Zástavu drží v rukách F.,^[27] známy český vlastenec, v peknom českom kroji. Slaviani naporad spievajú, ľudia im tlieskajú; veselí Slaviani sa ľudu páčia. Pri Štefanskom kostole nakládli oheň a gule lejú. Na barikádu z arcibiskupovej pivnice nosia vo vedrách víno. Pije sa za slobodu a na arcibiskupovo zdravie, ktorý ušiel; tiež z jeho izieb pripíjajú.

Večer zapaľujú lúče, hrúzo-pekný pohľad! Na tých kamenných hŕbach ozbrojení robotníci s rovno vybitými rýľmi — aby mohli lepšie ťať — žiakom, národnej stráži a mešťanom ruky stískajú a znovu sľubujú nič nadarmo nehubiť a poriadne sa držať, čo veru aj na podivenie držali. Už týchto ľudí, pokým živý budem, nezabudnem, lebo tú morálnosť, ten cit statočnosti, čo tí ľudia majú, je do zázraku — na najvyšší posmech tým, čo týchto statočných robotníkov len cez plece obzerali, držiac ich za bagateľ. Viacej ja verím takejto ruke, čo keď moju stiskne, zubami zaškrípem, ako tým dvojkožatým rukavičkovým, čo ti ledva malý prst podá, aby sa nezafúľal, fi donc^[28], ledva sa obrátil, už zlyhal.

Okolo polnoci. Diváci utekajú, že vojsko, že Windischgrätz prichodí tou druhou, zasa tou bránou; nikto ho nevidel, a predsa všetci kričali, že už ide. Tu hneď — za barikády! Kde bolo treba ich naprávali, matrace a slamníky vodou polievali, aby sa pri streľbe, zvlášť kongrevskými raketami,^[29] nelapili. Bubnovalo sa na všetkých stranách a na zvon bili, s fakľami sem i tam behali, neviem, či súdny deň bude inakšie vyzerať. Robotníci predmestí, čo šli odpočívať, a národná stráž doletujú na pomoc. Ľud v meste tichý, strápený v domoch čuší; v predmestiach že plačú a horekujú. Spoza barikád a oblokov nemóresne vyzerajú pušky. Čakajú, čakajú nepriateľa, a nemáš ho nikde. Utichuje sa zbúrenie, jedni už na barikádach chutne chrápu, k čomu mnoho dopomáhalo biskupovo víno.

Písané o dvoch v noci na barikáde na Štefanskom rínku.

^[30]

*

Viedeň 27. ráno

Mesto je pusté, všetky vozy von z mesta, všeteční ľudia chodia nazerať — žiaci, mešťania (z tých síce najmenej) a národná stráž varujú barikády. Robotníci dostávajú jesť od priateľov ľudu. — Hoyos a Colloredo sú pod dohliadkou, pod národnou strážou. Robotníci sa držia vždy príkladne. Počul som aj to, že včera ráno jeden kňaz voľakde za mestom robotníkom 17 000 zl. striebra sľuboval za lahodnú robotu, len aby žiakov opustili; ale tí to urobiť nechceli, a ho lapili. Kde-tu vidíš vytrepať ľudí, čo sa opovažujú reptať na žiakov; pod našou barikádou jedného národného gardistu vyobšívali, že hovoril proti žiakom.

Popoludní ministerstvo dovolilo, že zbytočné vojsko, okrem garnizóny^[31] z Viedne von vyjde, mesto okrem kasární a čisto vojenských úradov bude strážiť národná stráž a žiaci. Že cisárovi bude poslané vyslanstvo, aby za osem dní prišiel naspäť, alebo námestníka vyvolil. Že tí, čo cisára odviedli, budú postavení pred súd ľudu. Že Hoyos a Colloredo ako Geissel stoja. A že síce malo vojsko prísť, ale nie pre Viedeň, ale pre Taliansku povolané, a že to teraz viac sem nepríde, ale že druhou cestou pôjde. O zrušení kláštorov, čo vo včerajšej petícii tiež bolo, tu ani reči.

Ustanovený je výbor z mešťanov, žiakov a národnej stráže, čo má pozorovať na vyplnenie vydobudnutej ústavnej slobody a jej udržanie, ako aj poriadok a pokoj do mesta uviesť.

Ten istý výbor dal rozkaz, aby sa barikády porúcali a cesty napravili, lebo ak sa oheň alebo druhé nešťastie stane, pre toľké barikády, jedným slovom, pomoc prekazená bude. Malé barikády sa hneď rovnali, tie veľké nechceli. Napokon uznajúc potrebu — lebo obchod, kupectvo veľmi kroz to trpeli — aj tie zhubili.

Do druhého dňa ráno ani jednej barikády nebolo a kto si ich prv neobzrel, už ich viac nevidel.

Dnes dvadsiateho ôsmeho už vozy po meste behajú, na miestach, kde stáli barikády, stoja stolce s mištičkou, pri nej žiak alebo národný strážnik s puškou, pod mištičkou stojí napísané: „Pre robotníkov“. A veru sa im hodne chudákom nazbiera. Robotníci sa pomaly rozchodia, len kde-tu ešte chodia v kŕdľoch a hŕbočkách.

Hovorí sa, že v Inšpruku gróf Bombelles^[32] a druhí, čo cisárovi k odchodu z Viedne radili, dostali mačaciu hudbu, lebo že sú Tirolčania presvedčení, že cisár nebol prinútený odísť, ale zvedený. Že vraj cisár z Inšpruku odišiel do Botzen.

*

Viedeň dňa 5. júna

Po roznosených barikádach nastal pokoj a poriadok; výbor meštianstva, národná stráž a žiactvo ho udržuje. Tento neodvislý, plnomocný výbor svoju povinnosť úplne vykonáva.

Predošlý týždeň dostala národná stráž dvanásť diel z magazína delostrelcov, ešte raz toľko má dostať, ale to sa má potvrdiť od cisára.

Za vrchného táborníka celej národnej stráže namiesto Hoyosa je tridsiateho predošlého mesiaca v dvorane Odeon vyvolený Pannasch, voľakedy vojenský major, chlap rezký a krepký. Ten istý večer mu dali hudbu pri mnohých lučbách, potom šli k žiackej légii pátrovi Füsterovi, chlapovi slobodomyseľnému a uctili ho tiež lúčbovým obchodom a nočnou hudbou. On im na to ďakoval prenikavou rečou. Tento náš pán poľný páter chodí v žiackom rovnokroji, so širokým klobúkom, ozdobený perom, šabľou otočený. Všetci ho majú veľmi radi a ctia si ho.

Druhého t. m. vyšiel ohlas od vojenskej vrchnosti, pozývajúc ľud na verbunk^[33] do Talianskej.^[34] Na ten cieľ sa vystavili búdky na Glacis medzi hradskou a Škótskou bránou. Ale robotníci mysliac, že ich na ten spôsob chcú odstrániť, aby potom vojskom mohli napadnúť na oslabnutú Viedeň, aby teda nikto nemal príležitosť sa zverbovať, tieto búdky tretieho ráno roztrepali; že sa oni veru verbovať nebudú, lebo že by potom národnú stráž a žiakov napadli.

Počuť, že okolo Viedne po dedinách veľa vojska leží. Pre akú príčinu? Ľudia myslia, že chcú nápad spraviť na Viedeň a uviesť starý systém. Obávajú sa, že bude veľká ruvačka, ako sa mnohí domnievajú, ešte tento týždeň. Božechráň; lebo ak sa dačo strhne, nebude tak pokojný výsledok ako po barikádach. Mnohí Viedenčania vybehujú na okolité dediny a mestá, hľadajúc útul a pokoj.

Cisár žiadnu mienku nerobí naspäť prísť. Pred niekoľko dňami šlo zasa meštianske vyslanstvo k cisárovi, aby im dal kategorickú odpoveď, či nie. Čo z toho bude?

Slavianska barikáda kameňom vytisnutá okolo po sklepoch vyložená stojí — s nemeckým nápisom „Slavianska barikáda“ a „Boj za slobodu všetky národy spojuje.“