ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pri Verone, v Talianskej, 20. novembra 1859^[1]

Drahí rodičovia!

Pozdravujem Vás nastotisíckrát – lebo nás je práve toľko tu v lógri. My ležíme pri Verone; ale to nie taká Verona, ako Zuzy Kakalovie sestra – ale je to veľké, krásne mesto, v ktorom sa tie najväčšie klobásy rodia, hrubé ako drevený mažiar, čo doma v ňom mak drvíte – a dlhé bez konca—kraja; veľmi dobre sa krájajú a salámu – preto ich Sálami volajú. – U nás je tu teraz november; myslím, že teraz aj u Vás to bude; ale aký to november! Horúci ako hriato, keď človek okolo poludnia prst oknom vystrčí, v okamihnutí je oparený; len pomyslím naň, už sa potím, je to hrozné! – Tu Vám zima celkom z obyčaje vyšla, a to dobre Pán Boh urobil, lebo tu nemáme dreva; keď si chceme krumple variť, len hrniec s vodou pred oblok postavíme – a už blboce. Tu je vždy všetko zelené, aj špinát, ktorého veľmi veľa jesto. Sneh nevidíme, len keď nám ho vymaľujú – aj ten hneď ozelenie. O Vianociach jeme už frišný šalát a ten rastie hneď aj s oškvarkami; posielam Vám z neho semiačko na próbu, zasejte ho vo Vydrovom na štiete, polovicu dajte s pozdravením pána farárovi.

Moji páni predstavení ma strašne radi majú, a ja som vicekaprál! To je voľačo menej, ako keby bol viacej – ako kaprál. Keď Pán Boh dá – ktovie, čo zo mňa ešte bude. Bubeníkom ma chceli spraviť, na to som mal veľkú chuť, že by som reku dakedy u nás v kostole pána rechtorovi bol pomáhal; ale mi pán kapitán povedali, že som na to priveľký a mocný, že by ľahko bubon roztrepal. – Kaprálsku šaržu som dostal zato, že som sa v ostatnej bitke dobre držal – a nepadol; preto tí, čo sa dobre nedržali – a padli, nedostali nič. – Táto bitka sa strhla pri Solferíne. Solfore po taliansky znamená: živý oheň, sirka, šváb. Bol tam pri tom Solferíne Talian, Francúz, Maďar, Slovák aj Šváb – a oheň bol ozaj živý! To Vám dobre známe, že so živým ohňom včely kädia; no i my sme tam Taliano—Francúza a tí zase nás vykädiť chceli – a pretože pušný prach z veľkej čiastky zo sirky pozostáva, nuž sa ho tam sila vypálila! Kädilo sa Vám tam mnoho, smrad zo všetkých strán neslýchaný – odpredku, odzadku! Keď ale ani toto nedostačovalo, tu sa šlo potom na pangaléty. Huj, to Vám regimenty za regimenty do tristotisíc chlapov išlo jeden oproti druhému s tými bodáky a s takým ohňom, že sa až po samé kohútiky tri—štyri páry na gvery ako čvíkoty naraz nastýkali a potom celé rady ako múry, alebo Vaše z haluzín pletené ploty, padali. My sme s delami Francúzom ponad – a oni nám popod hlavy strieľali – a to bola naša chyba. Koniec—koncov sme, lebo nám špatne zakädili a zakúrili, ustúpili. A múdro sme urobili, lebo škoda sa s blázny zapodievať. Môjmu oberstelovi^[2] celý čákov rozstrieľali, nezostalo mu nič inšie z neho len širmliador, to jest strieška, a šturpan, to jest podväzok. Z mojej kompánie nebol ranený ani jeden, ani ja, zato som sa stal vicekaprálom; lebo keby bol padol, tam by bolo po mojom kaprálstve, a teraz by Vám už sotva bol písal. – Stáli sme v čas tej celej bitky päť míľ ďaleko napohotove, čo nám veľmi zdravé bolo. Jozef od Šabľatúrov je tiež obergemajner^[3]. Je v druhej kompánii a pije a dal Vás pozdraviť. – Tu Vám posielam pre pána farára gombík na pamiatku, čo mi dal jeden náš ulán, ktorý ho francúzskemu cisárovi pikou z kabáta strhol, a to ukradomky, keď mu lokaj kabáty kefoval; navrchu je jeho koruna a pod ňou N B – to vraj znamená, ako pán profúz povedali: Nota—Bene.

Štefan Pinka, vicekaprál.