ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo to v prvých dňoch mesiaca augusta r. 1872, i rozchádzali sa bodrí národovci a spanilomyseľné národovkyne naše z Turč. Sv. Martina, kde sa na valnom zhromaždení Matice slovenskej zúčastnili, na všetky strany sveta. Ibant, qua poterant.^[1] Na pošte nebolo miesta a železnica nešla ešte popri samom Martine. I najal som turčiansku košinku v podobe válovčeka, zapakoval do slamy svoju čeliadku so šesťdesiatimi šiestimi škatuľami, kufríkmi, batôžkami — a tak lúčil som sa dňa 8. augusta popoludní so svojimi priateľmi a hajde na Vrútky.

Prívetivé posiaľ nebo pustilo sa ešte na revajovskom poli^[2] do revu. A tak sediac na bričke a brodiac v brečke vrútili sme sa po dobrej polhodine — do Vrútok.

Vrútky sú prepamätným miestom. Následkom železničného spojenia vstúpili s Pešťou, s Košicami a Bohumínom do rodiny. Ony dali pôvod zemianskej rodine Rutkayovskej a pretože Kossuth Lajos mal ženu z rodu Rutkayovského, stoja Vrútky i s týmto „ross tótom“^[3] v rodine a tak skrze Kossutha i s celou obcou Košúty, ktorá leží neďaleko Sv. Martina. No pamätné sú Vrútky ešte i impertinentne planou cestou. Inšie pamätnosti neznám. Mnohí ľudia majú tú zlú obyčaj, že pred obedom, aby im vraj lepšie chutilo, slivovicu alebo iné tomu podobné popíjajú. I táto planá cesta cez Vrútky zdá sa mi byť takým horkým „appetitoriom“,^[4] aby snáď vozenie sa na železnici pocestným tým lepšie na chuť padlo. Keby som bol ministrom premávky, uviedol by zákon, žeby každý kandidát slúžnovstva^[5] musel najprv za tri roky čo cestár patvarizovať.^[6] Prvý rok drvil by skaly, druhý škrabal by cesty a tretí by ich štrkom posýpal. Hm, potom by snáď cesty neboli „Strassenrauberi“^[7] nášho statku, riadu a života.

Pri takýchto reformátorských myšlienkach vystúpili sme z voza pri nádraží. Bolo vám tu stisku! Martinskí hostia hrnuli sa zamieňajúc lístky nahor i nadol. I privalilo sa štyridsať pltníkov, ktorí sa so svojím dreveným agentom mali ďalej plaviť po železnici. Zjavila sa i Piťova šedivá hlava^[8] medzi početnými svojskými černohlávikmi. K tomu nádobno pripočítať klarinety, fagoty, trúby, husle, basy, sláčiky — no trma-vrma, lom a „cárach“ ako v Noemovom korábe. Pred pokladnicou stála mnohohlavá dovedna zlepená masa. Odzadu ma tlačil klarinetový piskor, od brucha ma tlačil dlhý rad mosadzových praciek pltníckeho opaska a pod nosom ma šteklil kolofóniou natrený sláčik brnavého Piťovho virtuóza. A keď som bol — podľa Lyelovej teórie^[9] — dakoľko ráz vyzdvihnutý ako brehy Veľkej Británie v šerých vekoch a dakoľko ráz ako snemovný kandidát dolu zhodený, po mužnom namáhaní — „strenuus labor omnia vincit“^[10] — dochytiac lístky, vybral som sa do čakárne.

Keď sa človek chystá do ďalšej cesty, nachodí sa obyčajne vo zvláštnom rozpoložení, povedal by som rozčúlení. Netrpezlivo vyzváňaš nohami, a keď cvikra nemáš, po plebejsky vlastnými okáľami so zmrašteným čelom v tú stranu fľokuješ, skade má doskočiť vlak; i kde-tu vrhneš okom po svojich neznámych, tajuplných druhoch. Chodením, miesením zunovaný sedím, sedím na kufríku s rozloženými nohami, dupkajúc a značiac bakuľou archimedovské figúry^[11] po nemej zemi. Vtom vstúpi mi do kruhu pravotár K., zvestujúc nám, že smer jeho cesty po mesto Poprad je s naším jednostajný. Bolo nám to vítané, a uzniesli sme sa cestovať v jednom kupé. Ten kľúčik, ktorý i tie najtvrdšie srdcia otvára, otvoril nám kupé, a my sami nikým cudzím nemýlení putovali sme zbohom až do Popradu.

Čas nám rýchle a príjemne ubehúval; škoda len, že výhľad na krásne skupeniny hôr, útvary zeme bol nedobrý, lebo sv. Florián, ten nebeský vodnár, džbán dokonale nadhol a sochorce Nízkych Tatier, ako i Kriváň s jeho kamarátmi, zahaľovali sa pod oblačné dáždniky. Ktozná, či to už nemala byť tá intráda Bielovej kométy?^[12] Po mlákach vyskakovali bublinky ako vlašské orechy, tuším znak dlhotrvajúcej sloty. Z krovu vozňov liptovsko-oravský dážď zmýval bohumínsky prach, až potom v podobe čokolády stekal na všetečné nosy cestujúcich.

A tak to išlo s malými výnimkami až po Ružobreh.^[13] Hmly sa z najbližších dolín škriabali strmými grúňmi. Nebeské oko kuklo spoza širokoplecnatého Ďumbiera. Slnko kráčalo po chlme Krížnej hole. No bolo to všetko len zívanie pred spánkom. Pozriem na nádražie, a tam uzriem nášho Makovického.^[14] Ej, statočnej tejto chlapine tiež už mráz po dášok sadol! Príjemný pohľad vyrval mi skoro z očú rozbehnutý rušeň, ale mi ostal aspoň ďalším predmetom „filologických úvah“. V ten čas, pravda, ešte etymo- a filologické dišputy o „roj, rojko, rojčiť“ atď. Európou nezatriaslo slovo, ale ja v akejsi predtuche o nej začal som vám meno Makovický analyzovať, odvodzovať, privodzovať a pri svojom vlastnom vození sa odvážať a privážať. Pre pohodlnejšie rozmýšľanie ľahol som si na lavicu a oprúc oči o poval, prst o čelo, takto začal som rozumovať: mak je koreň, na ňom býva makovica, potom z toho Makovník, Makovický, Makuc,^[15] Mak Mahon,^[16] Makkabeus^[17] atď.^[18] Toto hlboké rozjímanie zabávalo ma až po Teplú (Lúčky), kde sa vysypala jedna čiastka Piťovej bandy. Zadychčaný, rýchlym behom unavený vydychuje si vlak vo Sv. Mikuláši asi za hodinu, kde stroj i strojníci púšťajú do seba potrebnú vlahu. Pasažieri vystupujú z vozňov, vystierajú zmeravené údy po železničnom piesku, pobehnúc do jedálne, kde sa každý podľa svojich síl jedením a pitím na ďalej asekuruje. I ja som skočil do jedálne doniesť dačo do zobáčka svojim lačným vranám. A nafúkaný, žemľami obťažený vraciam sa nazad k mojej klietke. Moja mlaď vytŕča zobáky z vozňa: pí, pí, pí. Ja sa snažím aby som im čím skorej vyhovel. Bežím z jedálne von dvermi, druhý s dvoma kuframi pod pazuchami beží dnu dvermi. Brnk!… búšili sme dovedna, ako Bielova kométa do zeme dňa 13. augusta — nebúšila. Dalo ohňa. Carramba!^[19] Červený letel do pravej, ja biely do ľavej jamy. Kým som sa pozbieral zo zeme, pomyslel som si na ten nápis na radvanskom kaštieli: „Turris laxa jacet, pondere pressa suo.“^[20] Keď som potom pri pokore a smiechu mladej chasy búcliky po celom peróne pozbieral, vrátiac sa k vozňu, vidím ho obklopený zvedavým obecenstvom. Na schodoch stál rozpaprčený náš spolucestovateľ pravotár K., tam dnu ale sedeli ako líšky učupení dvaja „komisvojažer“.^[21] Reči, ktoré títo traja páni zamieňali, nič nemali podobného takrečenému kurizovaniu, no radšej predzvestovaniu vojny. Živému parlamentovaniu dala príčinu dotieravosť cudzích pánov, ktorí vzdor upozorneniu zo strany konduktora a p. K. predsa sa bezočivo vtreli do toho vozňa. Moje hniezdo i s kvočkou čušalo utiahnuté ako splašené jarabice.

Dosť sa p. K. namáhal votrelcov von vyfajčiť; len toľko, že ich za pulidery von nevytiahol. No neodbytníci sedeli ako na gleji. Vlak neberúc ohľad na túto súkromnú zábavu poberal sa ďalej, a títo traja kohúti, dvaja na cudzom a jeden na vlastnom smetisku, len ďalej nemýlene naskakovali: konduktor zatvoril klietku. Hm, bol som zvedavý, ako to už teraz bude. Kochle im stále navierali. Ja som svojich verných koncentroval okolo seba. Pán K. ostal schválne v bezprostrednom susedstve ostro sekajúcich odporníkov. Išlo to rýchlo, s vlakom, a už si i tykať začali; ba, ako to takto medzi cestovateľmi býva, že si tu i tu tabaku lebo cigarku ponúknu, ponúkali si títo — zauchá. Ani veru neznám, ako sa to stalo, že od vyvedenia odstúpili. Zamknutí vo voze, v tuhom lete, pri hurtovaní stroja a kolies, taká šarvátka by sa ozaj romanticky bola vynímala. No ale predsa neprekypelo, hrniec sa ešte zavčasu od ohňa odtiahol. Keď som úctivými ale dôraznými slovami prosil, aby ženskú a vôbec nestranné poslucháčstvo od takých živých prednášok zašanovali, búrka sa roztiahla. Páčila sa mi nezlomná chladnokrvnosť a pravotárska hotovosť v odvetách. Keď už svojich odporcov do konca kapacitovať nemohol a detronizovať ich nedoviedol, vystrúc pozdĺž lavice jednu nohu, vytisol ich až na najužšie miesto. Pri tomto atentáte na svoje pohodlie protestovali oni slávnostne, odvolávajúc sa na jestvujúce železničné pravidlá. „Doneste mi ich sem,“ odvetí pravotár, „potom zložím nohu dolu.“ A vytiahnuc z vačku Chrástkov „Veniec“^[22] piesní, nôtil i s mojimi deťmi ani rechtor na utierni; nato títo dvaja Sásici svoju „Wacht am Rhein“^[23] — a tak to šlo krásne a veselo, až kým na Hochvalde posledný drozd nezamĺkol, a priateľ i nepriateľ spali ako učedlníci na Olivovej hore.

Nebo sa zatiahlo tmavými modroplavými oblakmi, len „nad Tatrou sa blýska, hromy divo bijú“. Nad Kriváňom sa hadia strašné blesky, siahajúc až po žulu Lomnickú. Temné mrákavy opreté o sochorce Tatier odrážali sa ostro od bleskom zapáleného neba. Dunenie hromu prerážalo i hrmot dlhého vlaku. Čo sa vlečie, neutečie; a my sme sa nevliekli, lež sme sa dokonale ponáhľali.

Keď sme zastali v Poprade, bola tma ako v rohu. Tam nás už čakal vozka. Ale keď nám tento vysvetľoval, že teraz v tmavej noci sa viezť znamená životom vážiť — umienili sme si, že prenocujeme v Poprade.

Ako sme do hostinca, ktorý v každom ohľade stojí hlboko pod čiarou skromnosti — vkročili, došla patália od Tatier, a to taká hrmavica, akých som ešte málo prežil. Myslel som si, že už vtedy nešťastná kométa, pochybiac cestu, koncom chvosta do Tatier vrazila. Krčmárove deti, všetkých deväť, zhŕkli sa naľakané k otcovi do postele. Bola to hŕba ako faraónovo vojsko, keď cez Červené more putovalo. Ráno som sa im díval, keď sa rozpletali. Vyzeralo to tak, ako keď Špaňodolinčianky pletú čipky.

„Nocte pluit tota, spectacula“^[24] ráno vystali. Nastala tichosť a príroda stála pred nami učesaná, vyplakaná, ešte jej slzy všade dolu lícami tiekli.

O piatej hodine sedeli sme v koči a uháňajúc cez Spišskú Sobotku (Georgensberg), Matejovce, Lomnicu, Hundsdorf (Psiare), Kežmarok, Strašky a Belú došli sme šťastlivo o ôsmej ráno do Krížovej Vsi.

Tu v rodinnom kole žil som ako Adam v raji, ako Cincinnatus,^[25] hľadiac sám do seba a očakávajúc záhubu sveta, predpovedanú hvezdármi. Netušil som vtedy, že mojej čeliadke hrozí hrozná záhuba, čo sa bohužiaľ asi po troch týždňoch splnilo.

Ako sa už dakoľko ráz pripomenulo, mal sa 12. — 13. augusta náš svet s bludicou dovedna búšiť a prekotiť. Čo sa s nami červíčkami, takrečenými ľuďmi malo diať, neznám; ale bezpochyby by sme boli zišli dakde do blízkeho susedstva vymretých trilobitov.^[26] Dosť na tom, hľadiac na mohutné Tatry, spieval som tremulu: „Sie naht, sie naht die fürchtliche Stunde“…^[27] V oči nastúpiť majúcemu ataku,^[28] umienil som si, kým to ešte nedohorí, na spôsob praktických benedekovských vojvodcov^[29] okolie rekognoscírovať,^[30] kade by pri zrážke najľahšie uvrznúť — ale strategicky rečeno, kade by som v dobrom poriadku mohol reterírovať.^[31]

Bolo ráno 12. augusta.

Slnko krásne svietilo, ako už oddávna nie, ach, však už tento zdroj života ostatný raz svoje obživujúce lúče, ostatný raz ich našej guli zasielal. Mohlo teda dnes bezpečne i kus veselšie svietiť, keď nabudúce zmiznutím nášho sveta i tak na kamennom oleji usporí. Adié,^[32] domovina všetkých potomkov Evo-Adamových! Keď sa s jedným milým, k srdcu nám prirasteným, na večnosť lúčime, koľké bôle, trpké city nás zachvátia; nuž a keď sa so všetkým a všetkými, s celým svetom, o pár hodín na omrviny rozpadnutým máme lúčiť — ej, páni moji, to je okamihnutie strašné, hrozitánske!…

I ten najbiednejší chorľavec úfa v možnosť vyliečenia. No hľa, i ja som nezúfal nad možnosťou, že sa vari dobre zagitovaná zemeguľa predsa neroztrepe. A tak na každú prípadnosť prichystaný, ľahkým krokom vystupoval som na asi 7000 stôp vysoký kopec.

Západné, starými vodami Popradu vymyté brehy tohoto dlhého, až za Poprad tiahnúceho sa kopca, sú vyryté a oku bádateľovmu otvorené účinkom častých studničiek. Je to jednotvárnosť takmer vodorovne uloženého karpatského piesočníka, z ktorého tu lámu utešené kruchy rozličnej hrúbky.

V Krížovej Vsi vidieť mostík asi 8 stôp dlhý, 2 1/2 stopy široký a 1/2 stopy hrubý, a pred sypárňou 2 cóle tlstá a 8 štvorcových stôp majúca tabla. Karpatský piesočník je tu raz drobno, raz miestami hrubozrnný, obsahujúci veľa bielej drobnej sľudy^[33] (Glimmer). Z ústrojných látok vidno len jadrá podlhovastých nezreteľných lastúr^[34] a čierne pásy pravdepodobne pozostatkov bahnistých bylín. Len na jednom mieste som našiel pekné, ako do hrozna zlúčené šupinky veľkej korytnačky, zreteľne asi ako polovica lieskového orecha. Na inom mieste našiel som nepatrné, hoci na akosť dobré, blýskavé, tvrdé kamenné uhlie.

Jemnosť, drobnozrnnosť piesočníka dopúšťa tú hypotézu, že tu jestvovalo za dlhé roky pokojné more. Zriedkavé pozostatky bylín poukazujú na to, že málo bolo rastlinstvom porastených ostrovov, alebo že ony, kým by sa boli v bahne utopili, zhnili, zmizli. Pravidelnosť vrstiev je dôkazom toho, že poloha piesočníka od jeho uloženia sa nebola mýlená nijakým vplyvom mimostojnej pohybujúcej sa sily.

Znenáhla octol som sa nad Hodermarkom. Obzor vidu sa mi šíril, to vyššie, to nižšie kopce na východ, zväčša bezlesné — bezpochyby tiež karpatsko-piesočnaté, vyjmúc proti Levoči, kde oškúlené, bielou farbou vyznačené, sú vápenné. Na západ a juh otvára sa prekvapeným očiam zemevid, ktorému podobných iste málo v Európe vidíš. Vysokosť Tatier nie je vlastne to hlavné, čo omamujúc účinkuje na zmysly, ale tá okolnosť, že títo velikáši bez predhoria, bez všetkých príprav zrazu akoby jedným rozmachom vystupujú z hornospišskej roviny.^[35] Neukryto, prosto odhaľujú široké prsia svoje vysoké temená. Na západ v diaľke asi dvoch míľ^[37] zeme vypínajú sa teda krásne majestátne Tatry. Tak sú čisté, tak blízo! Myslel by si ich rukou dosiahnuť. Títo obri, priechod zeme do neba, zadýchnutí fialkovým závojom, odrážali sa v rozličných tieňoch utešene od osvetleného modrého neba. Títo svedkovia netušených pravekov chovali na svojej chladnej hrudi na pamiatku dávnej ľadovej doby ložiská blyštiaceho sa ľadového mora. Oproti Liptovu, prešvihnúc sa v polkruh, utiahli sa zraku. Na juhu v tom istom smere ťahajú sa od východu na západ Nízke Tatry, gemersko-zvolenské hole, od Kráľovej hole počnúc až po samú Prašivú, dolu v pásme asi osem míľ dlhom. Hladké, vlnasté, omnoho nižšie — stoja k centrálnym Tatrám asi v tom pomere ako ministri ku kráľovi. I jedny i druhé Tatry pozostávajú zo žuly, ruly a sľudových bridlíc (Glimmerschiefer), obrúbené súc mohutnými útvarmi jurasového vápna.^[38] Medzi riekou Popradom a Kráľovou hoľou vyskytuje sa krovu podobný, načernastý, melafýrový vrch,^[39] Strieborná rečený. Tie druhé hlbiny sú vyplnené a vyrovnané ďaleko v Galícii a Uhrách rozšíreným karpatským piesočníkom, tým istým, čo v Galícii soľ a kamenný olej, v Uhrách i jedno i druhé, ale posiaľ v menšej miere vyťažené — vo svojom lone ukrývajú.

Akúže toto reku podobu dostane zajtra, keď tá bludica všetko dovedna strepe? Aké nové horniny sa pomocou vody, trením, teplotou utvoria? Ba či sa už dač tomu podobného nestalo na svete, čo si teraz v poprelamovaných vrstvách vysvetliť neznáme? Umienil som si teda práve druhého dňa vybehnúť do Tatier, kde v lone velebnej prírody budem vidieť a očakávať predpovedanú katastrofu. Smejete sa?…

Prejdúc takto role, nivy, sosnové lesy, smrečinou vysadené bány, prejdúc ďalej pri kežmarskom chotári v úkryte ležiaci kúpeľček „Paradies“, kochal som sa v bujnom bylinstve. — Zdvihol som niekoľko pekných exemplárov po nivách rastúcej Polygala amara,^[40] pri riečkach Epilobium hirsutum.^[41] Na hodermarských brázdach našiel som Seseli annuum,^[42] v bánoch Succisa pratensis,^[43] po lúkach Scabiosa ochroleuca,^[44] v briežku pod cestou pri samej Krížovej Vsi Lamium album^[45] a hojný Galeopsis pubescens,^[46] pri rieke Poprade obrovské Rumex aquatica,^[47] na bahnitých lúkach utešenú Primula farinosa,^[48] Polygonum bistorta^[49] a Triglochin maritimum^[50] atď.

Po obede toho istého dňa vybral som sa v sprievode dvadsaťročného študenta, môjho švagra, na ľahkom vozíku do Lendaku. Prebehli sme dlhú Belú. Popri novej dielni, kde mali hotoviť vaky (vrecia) bez švíkov (ktorá však, vyprázdniac účastinárom vaky, už zanikla), zvrtli sme sa na magurskú hradskú cestu, z ktorej však sme sa po chvíli zase zvrtli na západ proti Tatrám. Prejdúc hojným zemianstvom obydlenú Slovenskú Ves (Winschensdorf), potom Výbornú (Birnbrun), došli sme do Lendaku.

Celý tento kraj od Krížovej Vsi pozostáva z karpatského piesočníka, lemovaný proti magurským horám jurským vápnom, proti centrálnym Tatrám však červeným piesočníkom a tieto horniny prebivšou žulou. Chýlenie sa roviny oproti rieke Popradu je len následok vylízania (detritus), zapríčineného Popradom. Bez toho účinku hladina karpatského piesočníka by tu okolo Lendaku musela stáť vyplnením terajšej hlbiny v jednej rovnej čiare s vrcholcami kopcov za Popradom toho istého druhu.

Mne je Lendak v osobných pomeroch príjemný ako sídlo môjho priateľa farára J. Stillu, ktorý nás, ako sa rozumie, vďačne, po priateľsky prijal. Ale táto odľahlá, na pokraji okolia (ako jej nemecký názov Landeck znamená) — vytisnutá obec, má i svoje miestne pamätnosti. Medzi tie pamätnosti patrí starobylý kostol a vedľa neho stojaci rodine Paločajovskej náležajúci kaštieľ. Za založenia šestnásť spišských miest^[51] poľskému kráľovstvu bol ten kaštieľ samostanom kapituly hyerosolimitanov, bdiacich mníchov, ktorých povinnosťou bývalo každú hodinu „horu vydržiavať“ — chodiť sa do kostola modliť. K tomu cieľu bol samostan^[52] spojený s kostolnou vežou a tak s chórom dlhou drevenou chodbou. Stopy toho i teraz ešte uvidíš, ako i baršúnové pokrývadlo, čím nočnou hodinou zvon pokrývali, aby pri zvolávaní k „hore“ nebol okolitý ľud plašený. Tým sa hlas zvona miernil na temný.

Oltárny obraz opatrený je krídlovými dvermi a je zdobený rezbárskou prácou. Práca sa veľmi podobá tej v nemeckom kostole v Banskej Bystrici, na oltári pri dverách vedúcich do sakristie — akoby jednou rukou bola hotovená. Pochodí podľa mojej domnienky z XIII. alebo XIV. storočia.

Na druhý deň (13. augusta) po piatej hodine raňajšej dali sme sa v sprievode vodiča na pána farárovej príležitosti do cesty.

Prejdúc viacej zemiakmi vysadených jednotvárnych pahorkov, rovnobežne s ihličnatými lesmi z pravej ruky, blížili sme sa viac a viac ku strmým ohromným horám. Prosto nás rovinou prestierajú sa široko-ďaleko čiernemu moru podobné smrekové a jedľové lesy. Listnaté stromy sú takmer úplne vylúčené.

Po uplynutí dobrej polhodiny spustili sme sa do čarovnej, divej, chladným smolovým výparom páchnúcej Ždiarskej doliny. Je úzka, obklopená vysokými, od spodku lesnatými, od vrchu holými — to zápolistými, to trávnatými, to kosodrevinou porastenými stenami. Spodkom nej valí sa čistá, bystrá zelenkastá Biela. Dolomitové okrúhlice, jestvujúce na dne tohto potoka, mihotajú sa, sťaby živé boli. Zápole vrcholov ťahajú sa v pruhoch, podobné veľkým diadémom, snehobiele.

Popri Bielej ťahá sa hore cesta do Hlbokej doliny na Javorinu.

Živý to obraz podhôľnych krajov!

Pri píle pred ústim doliny prekrižovali sme Bielu práve tam, kde sa tento nezbedník a tatranský divoch — natešený, že sa z temných dolín na svetlo dostal, spopod vysokého mosta hádže hladkou skalnatou dlážkou s hrmotom do žumpy.

Peniaca voda, machom husto obrastené pobrežné skaly — všetko toto lemované spredu modrastými jelšami, odhadu smrekmi, môže podať maliarovi vďačný, veľkolepý, hodný obraz. Svedkom toho bol hneď vyskytnuvší sa turista, ktorý včasnou púťou už unavený dumal v chládku, vystretý na zelenom machu nad vírom potoka.

Ešte asi za polhodinu sme sa viezli takmer rovinou na samom úpätí Tatier pekným tieňavým lesom.

Obíduc z pravej ruky Kýčore^[53] a Kobylí vrch, zostúpili sme z voza a brali sme sa na vlastných nohách hore strminou ku salašu. Od salaša obrátili sme sa do Rakúskej doliny (Rokserthal) v severozápadnom smere, a tu vlastne a poprvé som vstúpil do svätýň tatranských dolín.

Na kuse išli sme úbočinou takmer vodorovne; ale príduc na dolinu, vždy a vždy sme vystupovali.

Rakúska dolina je tesná a hlboká, posiata vápennými a žulovými balvanmi, rozhádzanými bez riadu a skladu. Sú to pozostatky hospodárenia rozhnevaných prívalov.

Zo všetkých bočných úžľabín vodami posilnený potôčik stojí v neprestajnom škrekľavom boji s hatiacimi skalami a naváľanými klátmi. Ledva jeden hukot zanikne, už druhý zase počína, a to ide v jednostajnej rozmanitosti krok za krokom hore.

Boky doliny sú porastené z oboch strán stromovím.

Pri zákrute doliny napravo vídať vrchol Železných vrát s velikánskymi vápennými stupkami, takrečenými Jatkami. Meno Jatky má pochodiť stadiaľ, že sa na tých stupkách pobilo veľa statku, ktorý dolu popadal.

Rakúskou dolinou delí sa jurský vápennák a žula; táto podchodí tamten. Na istých miestach videl som červený piesočník, ktorého vrstvy vpadúvajú očividne pod vápennák, kde som badal i neurčité ústrojné zbytky. Na dlhý a pomerne starší vek týchto usadenín svedčí i tá okolnosť, že na nich stoja nakopené 4 — 5000 stôp silné vrstvy mladšieho jurského vápna a obe tieto horniny a usadeniny (jurské vápno totiž a červený piesočník) podľa svojej polohy zdajú sa byť nachýlené preč od centra žulových Tatier, preborené pozdejšie pozdvihnutiny tatranskej žuly. Pod Ďumbierom pri Mýte, Bystrej a od strany Liptova niže Boce je tiež pokraj žuly rozložený červený piesočník.

V Rakúskej doline ušklbol som si do bylinárskej pušky: Delphinium elatum intermedium,^[54] Galium silvestre glabrum,^[55] Hieracium bifidum,^[56] Cimicifuga foctida,^[57] Campanula rotundifolia.^[58] Vzal som si tiež po kúsku červeného piesočníka a vápennej breccie.^[59]

Pod Glinkou začína sa strmý chodník, kde z úkrytu hlbokej doliny zase vystupuješ na širší svet.

Zastali sme pod tým strmým sedlom. A tu som veru začal rozmýšľať, či sa môžem naďalej zveriť svojim nohám. Pre posmech nechcel som sa vrátiť — a išli sme za tešiacim nás vodičom ďalej. Ech, išlo to tvrdo, ale išlo nad moje očakávanie! Viac som vládal, ako som si trúfal.

Kyvkali sme sa po namrvených, z hlinkového žltého úšustu vodou nanosených skalách prťou hore. I netrvalo to dlho, vystúpili sme, opustiac riadny les, na rovinu hole.

Tak som bol čerstvý, že po premožení prekážok v oči Lomnice bol som vstave na svojich polstoročných nohách zaskočiť si „frišný“, čo ani môj mladý druh nemohol vyviesť. Rukami a nohami sa škriabuc hore a takmer nosom si pomáhajúc, stretli sme Rakúšana hnavšieho kone z paše. Ale nemôže sa popravde riecť, že on kone hnal; no hnali ony jeho, lebo ich tou strminou musel takmer na chrbte niesť.

Popri prti som nazbieral: Galium sexatile^[60] a Cirsium erysithales.^[61]

Nad Glinkou na bielych vápenných vysokých a dlhých, policiam podobných terasách pásli sa stáda veselých oviec, ktoré vyzerali sťa drobné biele bodky.

Za chrbtom pod nami živorí až po vrch sedla skľúčený, dlhým machom Usnea barbata ošedivený, skrpatený les, ktorého haluze sú všetky na juh proti slncu obrátené, v rovnom smere začesané, takže polnočná časť stromov zdá sa mať rovno predelený pútec. Hrebeňom, ktorým ich tak začesáva, sú od Tatier zostupujúce fujaky.

Pred nami rozkladá sa obraz nového zvláštneho rázu.

Rovina s trávnikmi bez stromov, len kde-tu porastená limbami, ale tým hustejšie kosodrevinou.^[62]

Pravo nej leží Zelená brána, pred nami na sever Predný Kupferschacht, za ním Zadný Kupferschacht; tento začína sa pri vrchu Kopa, tvoriac zvláštnu dolinu.

Vôbec musím podotknúť, že sa táto široká dolina, na ktorej teraz stojíme, delí na dve doliny, a to na dolinu Zadného Kupferschachtu a hlbokú pamätnú dolinu Zeleného jazera.

Zarazený som zostal, keď som okom hodil do tejto na ľavom brehu vrytej doliny s jej do neba čnejúcimi, strmými šedofialkovými karmazínovými stenami.

Mráz ma prešiel, keď som sa nazrel do tých pošmúrnych, prísnych ťahov prírody a mráz prebehol mi kožu, pôsobený tiež vetrom, vanúcim od nakopených snehových plachát z úzadného hrtana pekelnej tlamy.

Ľadu tam a snehu pre cukrárov celého sveta!

Toto pekné, ale vo všetkých svojich rozmeroch hrozitánske divadlo, má podľa fantastického pojmu podobu obrovskej tlamy. Jazyk predstavovalo zelené pleso, sám hrtan je obklopený sánkami a strašnými krížom-krážom dopukanými zubami a klovami — strašnými to bralami. Najvyššie výbehy sú tri ostatné vystupujúce sochorce Lomnice. Z tlamy dolu gambou tečú tej potvore ustavične slinky, to jest potôčik poskakujúci zo Zeleného plesa nadol do doliny.

Na pravých úbočiach, vo výške asi 6000 stôp pásli sa kone a voly. Rozoznať statky slobodným okom ledva bolo možno pre diaľku a kosodrevinu, ale vravu pastierov bolo počuť znamenite.

Náš „Ondrek“ so svojím bratom, ktorý tam hore už blízo samého neba pásol, taký dialóg viedol, akoby obaja za jedným stolom boli sedeli, a ja som si už oči mal vyhľadieť, a predsa som toho bruchorečníka nemohol rozoznať. Smiešne mi to bolo naozaj.

Prítulkom pastierov v čas búrok, dažďa, chumelíc a noci sú chlpaté kosodreviny (Pinus pumilio), ako sme to videli v ohniskách, a dávajú im prístrešie i znamenité palivo. Pravdaže, požiadavky pohodlia takého človeka sú veľmi skromné. Táto rovina, ktorou teraz napredujeme, Predný Kupferschacht je asi 180°^[63] široká a trištvrte hodiny dlhá s mnohými, banským podobnými jamami, sprava, ako už pripomenuto, je ohraničená strmými hôľnymi pasienkami, zľava lemovaná násypom, tarasom, hrádzou (moréna),^[64] stade spúšťa sa úvalom do doliny vychodiacej od Zeleného plesa. Až po taras^[65] driapu sa všetečné kostrbaté, zmrzačené, ale len jednotlivé smriečky.

Otázne tarasy — v Alpách nazvané morénami — zjavujú sa všade pod úbočinami vysokých strání a pred dolinami. Takú jednu veľkú možno vidieť od samej hradskej pred Kolpašskou dolinou — a sú pozostatky a svedkovia predvekovej ľadovej doby, keď ešte Tatry oveľa vyššie boli, ako sú teraz. Všetky tieto tarasy a mrvy v dolinách povstali na úkor tatranských výšin. Ten balvan, čo z nich raz dolu zletel, viac hore nevyjde, a tak vždy len ubúda, ubúda a nič nepribúda. Ľad, ktorý sa v úšustoch, ako to podnes v menších rozmeroch vidíme v našich holiach, jednostajne ale pomaly pohyboval, hnal so sebou, na sebe a pred sebou množstvo odlámaných, dodrúzganých balvanov. Dôjduc na istú diaľku, keď ďalej nemohol, zastal a roztopený zložil so sebou dopratané kamenie v podobe hrádze, ako to teraz vidíme, opätovaným spôsobom na hromadu. Ak sa z viac úbočín a dolín zišli úšusty (lavíny), prekrižujúc si dovedna cesty, uložili i tarasy v prepletaných čiarach. Ak taras zatvoril priekom dajednu dolinu, keď vody nemali voľného odtoku, utvorili sa za ním jazerá. Kde si jazerné vody lebo návalom lebo jednostajným lízaním prerobili cestu cez hrádzu, tam s ponechaním stromového tarasu zase stiekli dolu. I tu v Prednom Kupferschachte zazreli sme kotliny kedysi jestvovavších jazier. Tu sa lebo voda z nich prežrala, alebo časom boli zamúlené; teraz ich dno je zaplnené lebo skálim alebo rárožím.

Pokračovanie Predného Kupferschachtu je Zadný Kupferschacht, dolina to užšia, úplná. Táto dolina ostala nám napravo a my zvrtnúc sa pred ňou pod takrečenou Kopou obrátili sme sa na juh, v smere proti Lomnici.

Meno Kupferschacht pochodí od medených baní, tu kedysi jestvovavších na styku vápna so žulou. Či pre neprístupnosť, či pre zimu, a či pre nedostatok rudy a potrebného materiálu, napríklad dreva, a kedy baníctvo zaniklo — to neviem povedať. Náš Ondrek to tiež nevedel; ani to, kde sa vlastne dolovalo.

Na spomenutej rovine Predného Kupferschachtu nazbieral som: Silene acaulis,^[66] Trifolium badium,^[67] Sedum repens,^[68] Oxyria digyna;^[69] pod Kopou Gentiana acaulis^[70] a utešený pokraj kosodreviny rastúci Hieracium aurantiacum;^[71] tomuto je celkom podobný v záhradách pestovaný „pán urodzený“.

Čím diaľ kosodrevina hustne, podobajúc sa nepriechodnému kobercu. Stojíš v ňom až pod pazuchy zasadený, pred seba vidíš ďaleko, ale „stoj, noho, kamkoli kráčíš!“ — Nohy sú ti v putách okované, haluze zamotané nechcú ťa pustiť, by si mohol skúmať tajnosti nimi obývaných kotlín.

Sú to verní, ale pre nás odiózni strážcovia Tatier.

Keď sa dostaneš do oázy všade obkľúčenej kosodrevinou, strach ťa prejde: kade von z konopí.

Ostrý zrak vodiča vynašiel tesnú, ovcami vyšparchanú pešinku, ktorou sme sa potom ďalej a namáhavo napred borili.

Došli sme k malému čierno-hnedému, hnilému plesu. Skala doň hodená temno čľupla — bolo hlboké, vôkol okolo obrastené kosodrevinou. Ležalo pred nami ako mŕtve.

Ondrek nám rozprával — a to že má byť skutočná pravda — že tam raz starého valacha, spiaceho na brehu, víla zvábila do „tóva“^[72] Už o tom pochybujem, žeby ona v tom plese biela bola bývala. Hnijú v ňom napadané byliny, a odtiaľ myslím pochodí jeho tmavá farba.

Ešte sme prekročili jednu neveľkú priehybinku, a stáli sme nad dolinou Zeleného plesa, v oči najkrajšieho tatranského krajobrazu, bezprostredne proti trom lomnickým končiarom. Zelené pleso sme ešte pre balvany, kosodrevinu, limby a tam dolu na doline pre mohutné tarasy vidieť nemohli.

Obrátil som sa z tohoto miesta tvárou v tú stranu, ktorou sme prišli hore; ale tu bol obzor zatvorený, a okrem predmetov okolitých vrchov výhľad na spišské roviny, na diaľny svet nebol stadiaľto žiaden.

Myseľ človeka bola odkázaná a neroztržite putnaná na tajné vnútornosti hôľneho života.

A tak v oči tých drzých žulových, vodorovne vystupujúcich stien, vzdialený ľudských diel a bydlísk, v neobyčajnom kraji nepoškvrnenej dielne mohutnej božej prírody — hoci s úžasom obdivoval som všetky jej, toho ozaj hodné predmety, predsa cítil som sa byť opusteným, malilinkým práškom, stojac v kruhu týchto všetky naše obyčajné rozmery a váhy prevyšujúcich brál.

Duch vynáša sa ďaleko nad pyšné končiare tamto oproti do neba čnejúcej Lomnickej, ba ozávod uteká s ešte vyšším závoju podobným obláčikom — no telo cíti sa byť mdlým, matematickým punktom medzi ozrutami. Prsia mi sťahovala úzkosť, akoby sa zdanlivo tie hrozné končiare mali na ne pováľať a ich rozmliaždiť.

„Stúpajme, pánko, stúpajme,“ zavolá Ondrek a predierali sme sa ďalej, vždy a vždy hustejšími chlpeninami. Zdalo sa mi, že Ondrekovi, ktorý trebárs tu často horečku^[73] — Gentiana crutiata — chodieval zbierať pre kežmarské lekárne, že mu motúz vychodil.

Museli sme sa ozaj krvopotne prebíjať, ba tak ďaleko prišlo, že spúšťajúc sa dolu, prinútení sme boli po bruchu sa plaziť, prevŕtať sa popod zamotané hoscové vrkoče kosodrevín, cez balvany ako po stupkách sa preťahovať. Keď sme sa tu i tu na kuse vystreli, zase sme sa museli znížiť a plaziť ako hady v uzloch kosodrevinových cárachov a rabatov.

Pri plazení sme sa i potratili.

Ja som prvý vykvitol na tarase Zeleného plesa. Ondreka som poslal nazad, aby dovolával švagra, ktorý lačný a unavený sa pásol na čučoriedkach (jafurách, Vaccinium myrtillus).

Ja medzitým obíduc jazero, prešiel som na náprotivnú stranu, tam som sa v pravom zmysle slova hodil o zem, vyčakávajúc druhov.

Bol veru i čas odpočinku, nohy mi speli a črevá čvrkali.

Pohľad na pleso bol prekvapujúci, nie veľkosťou ani velebou, no svojou maličkosťou. Je to nepatrná mláka, ako beliansky tajch^[74] pri Štiavnici v čase suchého leta. Prehodíš ho skalou na všetky strany, jeho hĺbka nikde nie je na siahu. Voda prúdiac sa odspodku je čistá, priezračná ako sklo a veľmi chladná. Živočíchov som v nej nepozoroval žiadnych; iste pre veľkú zimu. Dno jazierka je biele — svetlá žula — voda farby svetlozelenej ako smaragd, odtiaľ meno Zeleného plesa. Tam, kde prúdi, ihrá sa s čistým nabelavým pieskom. Dívať sa na to je pekná zábava. Z tohoto žulového drobnozrnného piesku vzal som dávku so sebou.

Prsia Zeleného plesa, stará hrádza — moréna — preborené sú prostriedkom hlbokou úžľabinou, kade teraz odteká voda. Voľakedy táto hrádza zatvárala dolinu asi vo výške 8 stôp, čím pomerne i pleso bolo hlboké a široké. Neuplynie storočie a pleso zanikne, lebo od zadných strmých lomnických stien vždy viac a viac býva vyplnené bezprestajne snehom a dažďom dovezenými a dolu padlými skalami.

Najväčšia šírosť doliny Zeleného plesa obnáša asi 300 siah. Z dvoch bočných strán je kolmými zápoľami, odzadu asi 12-siahovou stupkou ohraničená; od tejto stupky ťahajú sa hore pod samé lomnické chlmy ľadové a snehové polia, žriedla šumiaceho vodopádu, ktorý — akonáhle sa zhodil tou stupkou — umĺkne a zmizne, a počuješ len jeho klokot pod nahrobenými skalami a ľočkanie, kým zase od dna Zeleného plesa veselo a ihravo na svetlo sa tisne. Brehy plesa sú posiate bez riadu a skladu skalami rozličnej veľkosti, ktorých domovinou boli dopukané žulové veže. Od plesa na juh medzi a nad skalami rastú: mach, kosodrevina, limby (Pinus cembra), ba kde-tu ešte i opovážlivý achale i v celej postave chúlostivý skoruch^[75] (Sorbus aucuparia). Za plesom i to prestáva — i na zemi v pokore, s blýskavým, širokým listom plazí sa len vrbienka^[76] (Salix retusa). Pravo plesa, nám za chrbtom, cvála a potom jedným skokom valí sa dolu z kolmej hladkej zápole sprvu dažďu, potom prachu podobný vodopád, i tratí sa v hrubozrnistom snehovom kadlube.

I sluch i zrak majú tu zamestnania dosť.

Ale i žalúdok chcel mať svoje.

Ľahli sme si teda neďaleko tohoto vodopádu na bujný mach táborom. Začúchli sme i pracovali zubami ani tie hyeny. Namáhavá chôdza a na kyslík bohatá obloha trovili a dobré, snehom obložené vínko valilo celé morény zhryzeného chleba, syry a salámy pred sebou a zasypávalo nám ľočkavé žalúdky. Tu máte recept pre tých, čo troviť nemôžu, len ich ta do Tatier!^[77] Keď sme tak asi dve tretiny zásoby boli už spratali, počal sa nám zase pomaly i jazyk rozväzovať a tu nám náš topograf vysvetľoval, že tamto nad nami — mal som si krk vykrútiť, keď som pozrel hore — akási víla zlatý poklad stráži, že tam vraj zlata až smrad. Tam vraj raz zlý duch pastiera za šticu vyniesol, nasypal mu za čiapku zlata a potom ho strčil dolu. No, ten sa iste nikomu nepochválil.

Že v tatranskej žule zlato jestvuje, je vec dokázaná; nachodí sa v žabici postriekané v zrnkách, ale jeho dobývanie v tak nepriaznivých okolnostiach a neistej koľkosti sa hľadačom nespláca.

Oproti nám čnie zápoľa, podobná cukrovému klobúku, malebná, za ňou vykukáva ešte dakoľko štrbavých ostrých zubov, a vyššie nad nami medzi tým klobúkom a tými zubami rozprestiera sa sedmoro plies. Rovnou čiarou nie je to síce ďaleko, ale od nás oddialené hroznými strminami.

Nuž a kométa?… Kométy nikde nič.

Vysoko ponad nás hučal vietor, šibajúc šedivé hlavy Troch vrchov. Pri nás, okolo nás tisina — príjemne ako kurencom pod perím starostlivej matky. Oblaky sa rozutekali, nebo sa vyjasnilo a slnko zbavené prekážky ohrievalo nás a ohrievalo ľady, že nám všetkým pot cídlikom vytekal. Ľadoveň hľa tamto Božskej komory spojila sa, a vodopád zo skoku rútil sa väčším hurtom, zásobujúc jazierko čerstvým materiálom. Ach, však by ho nezlízali cukrári celého sveta!

Po dokonalom obede a krátkom odpočinku podal som sa ku spomenutému vodopádu.

Priestor medzi skokom a jazierkom vyplnený je všakovak rozhádzanými žulovými balvany, pochodiacimi z Božskej komory a hen od lomnických sochorcov. Dajúže tie ohňa, keď dolu frčia. Sú tam niektoré také veľké ako domy. Na taký jeden som vyliezol, nakresliac si pár čiarami znamenité malebné okolie. Na týchto veľkých balvanoch ležia, akoby tam boli rukou položené, malé ostrohranaté žulové kusy čerstvého lomu. Sú to lebo odlomky väčších fŕkajúcich balvanov, alebo ta úšustom zanesené kamene. V žule nachodí sa v malých pásoch epidot,^[78] ktorý tam pri sedmoro jazerách má byť mohutnejšie zastúpený.

Pri tomto opise dosť som bol dlhý a zdĺhavý bez toho, žeby ho podľa môjho pocitu dostatočne bol vyčerpal, lebo podať verný obraz tých velikánskych prírodných okrás sotva sa podarí najlepšiemu básnikovi a maliarovi, tým menej mne, ktorý ani na to, ani na toto si nároky robiť nemôžem.

A keď mi oči od veselého, od snehového poľa odrážajúceho sa slnka už začínali ustávať, zostúpil som z môjho prestola, pamätajúc na bylinársku zbierku. Zišiel som k jazeru a dal som sa do obcovania s útlymi bylinami. Pozorovať, že kráľovstvo bylín je tu len milostivo trpené; pýcha ozrutných zápoľ, panujúc výhradne, nedopúšťa, aby byliny mohli svoje hlavy vyššie pozdvihovať. Exhumiliate capita vestra!^[79] Všetko to čupí v poníženosti, trebárs sú hlávky krásne farbené a frizírované — sedia na krátkych hrdielcach. Zišiel som sa teda s Chrysanthemum alpinum,^[80] Senecio subalpina,^[81] Saxifraga Aizoon,^[82] Saxifraga Aizooides, Rhodiola rosea,^[83] Ranunculus montanus,^[84] Salix retusa; táto posledná sa v prílišnej pokore práve až po zemi plazí. Prosí o prítulok studenú, tvrdú, bezcitnú skalu.

„Domov!“ znelo Ondrekovo heslo, a koniec môjmu sladkému dumaniu. Musel som sa odtrhnúť od prezerania tajných tatranských skríň.

Dali sme sa na cestu, ale nie na tú, ktorou sme do polkola prišli hore, lež dolinou, prosto popri potôčiku Zeleného plesa. Prť bola vychodená, ešte dosť prístupná, cez tarasy a vyschlé jazerá vedúca, medzi skalami, kosodrevinou a častejšou limbou.

Limba má, čo sa haluzín týka, podobu sosny, peň podobu smreka, ale chýba jej štíhlosť, nie je tak vysoká a končitá, ale viac nemotorná pyramída. Šúľky, ktorých však nebolo vidieť, sú veľké, okrúhle a hľadané pre znamenité mastné jadrá.

Vzduch okolia Zeleného jazera, ležiaceho 5035 stôp rýnskych podľa Wahlenberga^[85] nad hladinou mora, je čistý, ozónový, smolovým výparom kosodrevín a v údoliach smrekovým preniknutý; obloha prachom nekalená, voda čerstvá, ľahká. Neďaleko od tohoto sa nachádza salaš — bolo by to sanatórium, keby nebolo tak ďaleko od ľudských bytov odlúčené, neprístupné, prichladné, ostrým vetrom vystavené.

Nápadné mi pri našom spiatočnom pochode bolo, že koľko dolu, toľko zase hore na sedlo pod známou nám už Glinkou sa máme škriabať. Opýtaný o to Ondrek odvetil mi, že nám chcel salaš ukázať.

Ach no, dajte mi bože, mal si nám čo ukázať!

Namrzený nad daromným unovaním oborím sa naň:

„Hrmien vozov, Ondrek,“ vykríknem, že sa ostatná slabika stonásobne z prekvapených brál odrážala, „nuž či sa šialite, že nás pre nič a nič takto unúvate. Veď som ja viac salašov videl, ako sa vám posníva.“

„Asnáď ste boli, pánko, honelníkom,“ pýta sa ma natešený Ondrek.

„Ani honelníkom, ani popelválkom; ale v Brezne som ja viac videl salašov, ako tu oviec máte, či viete? Tam do roka toľkú hrudu syra naradujú, ako tamto celá lomnická homoľa. Nuž tak!“

„Ach, ach, ešteže, či, vy pánko, znáte Brezno?“

„Ver som sa mu za pätnásť rokov dobre prizrel do očí.

„Ach nieže, môj brat tam slúžil.“

„Kde, u koho?“

„Za kočiša, prosím.“

„Nuž u koho?“

„U voliakeho dochtora. Štefan by vedel, ja neznám, ako ho volajú.“

Poškrabal sa za uchom i rozmýšľal: „Ich!… hrom mu do pečene!“

„Štefan? — no hrom ti do pečene — ten dochtor som ja!“

Nastal prekvapujúci radostný výjav. Tam pod sochormi tatranských žúl, kde sme sa tkli temänom o nebeskú klenbu, povýšení nad povšedným svetom, sme si, najdúc sa takto v duševnej rodine kočišského zväzku, skoro okolo krku padli. Ale pretože je tu pristrmé a na padanie vôbec nepríhodné miesto, vystalo i padanie okolo krku. A tak udusiac v sebe živšie výbuchy radosti v rozkolimbaných — pod limbami prsiach, stúpali sme ďalej.

A výlet bol dokončený.

Ale horký váš výlet, ledvaže sme sa nazad vliekli, nieto žeby sme boli leteli. Unavení so psou hanbou sme sa vrátili do Lendaku. A tu sme dokazovali, čo lačný žalúdok zviesť, to jest voviesť môže. Divý austrálsky žralok, ba ten mytologický žralok Minotaurus,^[86] či ako sa volal, bol fušer proti nám. Pán boh má vraj rozličných kostošov — áno, ale ich veru mal i pán farár lendacký. Hm!

Lúčiac sa ešte ten istý večer s dobrým priateľom pánom farárom, so smutným srdcom a plným žalúdkom vrátili sme sa domov.

Týmto by vlastne opis Výletu do Tatier mal byť ukončený; nakrátko vám však ešte hodlám načrtnúť neresti, ktoré nás očakávali na spiatočnej ceste zo Spiša.

Po návrate z Tatier nastala päť dní trvavšia leja. Akže kométa garazdu robí, tak to bola iste jej robota. S vypršaním môjho povolenia vypršali sa i oblaky, a tak sa lúčiac srdečne, zobral som sa s mojou čeliadkou 20. augusta do Popradu. I videli sme pod zachmúrenými Tatrami v Kolbašskej doline a v okolí smokovských kúpeľov čerstvo napadnutý sneh.

Popradská čakálňa preplnená bola pasažiermi, idúcimi zo smokovských kúpeľov, zväčša ženského pohlavia, podľa typu a pohybu dolnozemského, vravy prerážajúcej, hlasitej, ba krikľavej. Kúpeľných hostí rozprášil zavítavší sneh. Bolo im takmer mráz vidieť na sivých nosoch sedieť. Že i Vysoké Tatry navštívili, bolo vidieť z kytiek Gnaphalium leontopodon^[87] (Edelweiss) za klobúkmi založených.

Čakali sme dlho v čakálni, kým sa vlak dovliekol.

Pokladník mi vysvetlil príčinu opozdenia. Včera vraj vlaky pre prívalmi porušenú železnicu išli len po Hrádok, dnes predsa po Kraľovany.

Och, nešťastná kométa, hľa!

„Nuž a od Kraľovian akože ďalej?“

„To je vaša starosť.“

Spustil okienko a zmizol mi z očú ten koľajný tyran.

„No, deti moje, už sme veru dobre!“

Nebolo času na rozmýšľanie, doťapkal vlak.

Až po Hrádok išlo to bez všetkých zvláštností. Od Hrádku sme už videli dočasné mosty, bez základu, len na drôtoch visiace telegrafické žŕdky a zemiakmi vyštrkovanú železnicu. Kde-tu vysypaná bola železnica ovsenými a konopnými snopmi; no viezli sme sa ako v triumfe po pansky, že sa nám nohy — kolesá — ani zeme netýkali.

V Kraľovanoch bol svet, či železnica — doskami zabitá, tam nás z vozňov celky zdvorile vystrčili von, a cítili sme sa ako ryba na breh vyhodená. Mne bolo tak ako Robinsonovi, keď sa na opustenom ostrove precítil. Vošli sme, ponechajúc sa osudu, do čakálničky. Jej predná časť bola preplnená pltníkmi, zadná však basetlami,^[88] tie isté emblémy, čo nás boli vyprevádzali i hore idúc. Tu doletela zpráva, že sa na tesnom kraľovanskom obzore zjavili kone, veľká to zaiste novina, lebo tento článok v Kraľovanoch, kde sa len rožný statok darí, je neznámy, vyjmúc snáď školských písaniek, kde sa tu i tu na obrázku ukazuje. S radosťou sme pospiechali k tým celokopytným ťahúňom. Okolo príležitosti sa už ľudia mrvili, ako keď dromedára ukazujú, alebo keď na banskobystrický Hrbčok^[89] dovezú z Krupiny prvé hrozno. Ekvipáža tá pozostávala z pol druha koňa, z nepohodlného tragáča a jeho majiteľa, žida, ktorý prejal i službu pohoniča. Za šesť zlatých zobral nás šiestich — dobrého sa vraj veľa zmestí — a všetku k tomu pripadajúcu batožinu. Pekná to bola hŕbka. Keď si na to pomyslím, ešte ma i teraz v kostiach lúpa.

Škoda, že nebolo fotografa.

Takto asi vyzeral ten čarovný obraz. Košina voza bola vydláždená mokrou, nie síce zhnitou, ale hnojovou slamou. To bolo „substratum“.^[90] Naše rozpoloženie ale bolo: pohonič sedel na oji chrbtom opretý o väčší kufor, majetok pravotára H. — teda zase pravotára; tento sedel naľavo od svojho kufra, pritisnutý o rebrinu. Na kufre bol — na lipe konopa, na konope hlina atď. — druhý menší kufrík a na tomto menšom kufríku sedela moja menšia dcéra,^[91] opretá lakťom o židovu hlavu. Jej k nohám do voza obrátená sedela moja staršia dcéra,^[92] jej k nohám môj syn,^[93] ukrútený slamou ako dáka buteľka. V zadnej čiastke voza chrbtom o truhličku a ročku opretí sedeli sme ja s mojou chorľavou ženou.^[94] Medzi kolenami som držal zavrznutú bylinkársku pušku, pred sebou na lone ťažký, dupkom naplnený vak, popod nos ako obrovský bajúz preťahoval sa mi na váhu dáždnik a moja hrubá bakuľa. Ej, bolože mne teplo pod tým vakom, a pohnúť ani za svet. Jedno hrešilo, druhé sa vadilo, tretie stenalo, štvrté sa smialo, piate čihíkalo, šieste plakalo. A tak nám veselo čas ubúdal. Mne napadla tá žobrácka:

Naša vozba a železnica — bol to predsa prílišný kontrast. Nuž ale, čože robiť. Šteklil koníkov svojich bičom, kde len toho možnosť našiel, nuž ale pobehnúť, to nešlo, ani sme to popravde od nich žiadať nemohli.

Na viacej miestach, tak nad Oravskou vodou, videli sme železničné podlahy^[95] v povetrí ako klávesy trčať: takú galibu narobila tá kométa!

Po strašne únavnom putovaní doliezli sme pod samý večer do Vrútok. Zmeravení, s nohami zapletenými na spôsob kosodreviny, nemohli sme sa bez pomoci dostať dolu, a to by sa hádam nebolo stalo ani o dva týždne, keby nás tak boli nechali; i museli nás folgami^[96] ako ten „roxtrox“ po kusoch von vylamovať.

Nocľah sme dostali u akéhosi strážnika za dobré slovo, dobrý groš a lekársku poradu. Tú noc predtým nocovali tam dvaja z Pruskej vypudení jezuiti. Po krátkom odpočinku išli sme po vrúťansko-peštianskej železnici do Kremnice. Náš spolucestovateľ, pravotár H., statočná chlapina, mal cestovať do Sliezska a Galície, no keď to bolo nemožné, musel sa s tou príležitosťou vrátiť nazad do Kraľovian. Či ho živého ta doviezol, neviem.

My sme už potom do Kremnice cestovali bez prekážky.

Keď sme ráno z vozňa vystúpili, ďakoval som bohu, že sme tu; v tej radosti zabudli sme vo vozni balík, a už len po biede sme ho vytrhli von, lebo sa už vlak pohýnal. Ideme „Rennwiesom“ dolu, no už je reku všetko dobre — vtom potkne sa môj chlapec a slabá moja žena padne naň.

I to sme preniesli.

Radostne potiahnem zvonec na vrátach svojho príbytku: ostane mi drôt v ruke. Vystúpim na lavicu, aby som mohol potiahnuť zhyb zvonca, prehne sa mi lavica — a ja fuk dolu.

Otvoria sa vráta.

No, ale teraz sme už tu — áno, potkne sa mi dcéra na koryto v tmavom pitvore, a v okamihu leží v ňom.

Ale najhoršie a najsmutnejšie bolo, že ako sa tento výlet veselo začal, tak sa veľmi smutne končil. Žena mi prechorela a ležala za viac týždňov v horúčke; môj jedinký syn Gustáv^[97] ochorejúc, pod ôsmimi dňami urobil výlet — k pánu bohu i zanechal nás smutných, nanajvýš skľúčených v údolí biedy a hroznej ilúzie tohoto sveta.