ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Moja „kostfrau-mutterka — (dľa trnavského žargonu) mala veľmi rozsiahlé spojenie s mnohými familiami, zvlášte ktoré držaly väčších žiakov na chove i na kvartieri, alebo ktoré maly vyvinujúce sa do vydaju, do divadla atď. dievčatá. — Bola to dobrá špediterka na dovážanie a na rozvážanie klebiet, preto aj ktorá panuša sa chcela dozvedeť niečo nového, pikantného a klebetného, jej magazín na klebety naštivovala.

Tu u nej aj sklepaly domácu tanečnú zábavu, kde, kedy a u koho sa ona má vydržiavať. V kávičkovom kruhu padol los na jednu virštliarku v Zbožnej ulici, bo ona mala vo dvore na zadku k baštám tri veľké izby, aj tri väčšie dcéry, a aj preto, bo to bolo oddialené a dosť ukryté pred ostrýma očami gymnasiálneho direktora, ktorý jako jastrab striehol všade na žiakov zvlášte v siedmej a ôsmej triede.

Tu pri kávičke spravily hneď aj rozvrh a plán, čo ktorá k tomu pinklovému bálu má na kredenc priniesť; aby mali čo jesť a čo piť. Rozumie sa, že každá v tej veľkej nádeji, že len jej dcéruškám predne budú väčší žiaci kurizovať, usilovala sa najvybieranejšie pečivo, aufgešnitenes čili mäsitý pokrm priniesť, aby podľa domnelej krásy dcérušiek aj chuť a vonkajšiu formu jedál obdivovali.

Žiaci si mali sami zariadiť a usporiadať muziku, poneváč im v meste žiaden nechcel požičať fortepiana-klaviera. — Jeden pán sa vyslovil, že on pre čvargu svojho 800-zlatkového flügla nedá. — Jedna stará frajla barónka zo spodnejšej kvality a kvantity mala hrať na citare; jeden žiak zo šiestej klassy na harmonike so zvončekami, iní na husliach, na violončele, na flaute a na klarinéte, ktorý si vypožičali od muzikanta opajského Trucka a od Morgoša. Teda orchester k tanečnej zábave bol sriadený.

Moja kostfrau-mutterka mala ku mne veľkú dôveru, nie len preto, že som sebe s ňou z jednej sklenky vínečko upijával, — bo keď ma poslala do Pekarskej ulice k Bitovi k Zelenému hroznu na žajdlíček dobrého starého vína, vždy som si z neho hodný glg zatiahol a differenciu potom sňahom alebo vodou vyrovnal, pri čom vždy pán Bito krčmár vyhrmel; — ale aj preto mala dôveru ku mne, bo som vedel u matky vždy dobre kveštovať, keď moja kostfrau-mutterka niečo potrebovala do kuchyne a do špajzy, jako to už trnavské paničky rozumejú dedinčiarov dobre vyúžitkovať, nie len že sa im musí od žiaka kost hotovým grošom platiť, ale ešte aj chova do špajzy lifrovať, teda dvojnásobne.

Naložila mi totižto, abych písal domov matke a v mene jej ju aj povolal na „unterholt“ so svojou sestrou 15 ročnou, — s bakfišom —. Poneváč ale matka moja nič neznala nemecky — tak som jej ten „unterholt“ musel pretlumočiť na slovensky, žeby prišli na „slávnosť“. Dedinčiari ale pod slávnosťou rozumejú vždy „pobožnosť“ k. p. slávnosť Ducha Svätého, slávnosť Božieho Tela, slávnosť veľkonočná, slávnosť posvätenia chrámu atď. ako sa to v kostole oznamuje. Sestra, ktorá ešte nikdy nevidela takej slávnosti mestskej, nedala pokoja, dokiaľ jej matka neprisľúbila, že teda pôjdu na tú „slávnosť“. Sestra si hneď vypigľovala perkálove šaty, zabalila si do čipkovanej šatky: modliacu knižočku: „Kvapky rosy nebeskej“, otočila to pátričkami, ktoré jej bol dal pán dekan pri examente, vložila si k tomu rosmarínovú ratoliestku, namastila si fištrónovým olejom kordovánové čižmičky podkuté mosadznou podkovičkou a bola fertig.

Matka moja sa tomu nečudovala, že k tej mestkej slávnosti tá moja „kostfrau“ všeličo žobre, bo bola už navyklá takému drankaniu, a žobraniu; len to povedala pred sestrou: „čert by už aj stačil na tie bezočivé panuše mestské s tou špajzou! Už zase žobre: masť, maslo, slaninu, smotánku, lekvár, mak, orechy, prasa na pečienku, šunku a ešte aj zajaca!“ — Všetko zapakovala. Myslela si, že sa budeme lepšie učiť, čím viac bude ona posielať zo špajzy do mesta. Bo našemu otcovi kedykoľvek poslal professorovi z normálskych škôl zajaca lebo jarabicu, pani professorka hneď dala odkázať, že sa vždy lepšie a lepšie učíme, — čím častejšie sa posielalo do kuchyne. Ja som sa síce neučil, bo uspoliehal som sa na zajacov a na jarabice, zato som sa ale tým vrúcnejšie modlieval, bych na examente neprepadol; začo ma jeden františkánsky páter vyhrešil, abych p. Boha nepokúšal a nielen sa modlieval, keď sa exament blíži, ale abych sa aj celý rok učíval.

Moja kostfrau teda mala už do pinklov čo zapakovať a virštliarke poslať na piknik. Aj z mnohých domov už naposielali pečiva, mäsa, zaváraného ovocia atď. Keď som virštliarke našu menáž doniesol, hneď ma poslala do zadnej izbietky, abych tovaryšovi, ktorý klobásy a virštle robil, odháňal od mäsa muchy, aby sa voľaktorá tam do virštlí nedostala, z čoho by mohly byť klebety. Dali mi papierovú čínsku vejačku-fecher do ruky, abych bezočivé muchy odháňal. Ochotne som prijal túto mne vyznačenú úlohu. Tovaryš, ktorého nechceli pustiť na ten piknik medzi žiakov, za čo sa jedoval, hovoril mi: chlapče, bol by si ty blázon tú starú rozjašenú bosorku poslúchať, zahoď fecher za kachle, sadni si a dívaj sa, jako budú muchy kvadrobu hľadať vo virštliach pre svoj kostüm, budú mať radosť, a tých tam čert nevezme, keď si ktorý zajie z muchy aufgešnitenes, alebo z jej prsov fsikando. Vidíš, práve včuľ jedna mucha, prababa ostatných, si tu uložila svoju krýdlovú pelerinu a mider — to sa isto ujde voľaktorej tej žiackej hajsuli, od toho si veru žalúdka nepokazí.

Na určitý deň a večer, keď už na ten pinkelbál od žiakov povolané familie s dcéruškami a virštliarky sa poschádzaly, dostavil som sa aj ja, ako taký „mindeneš“, avšak jeden žiak z ôsmej klassy ma vysúril von z tanečnej sály, a keď som proteštoval, ešte mi aj jednu ostrú cez papuľu prihodil s tým dodatkom, že tu ani tovaryši, ani soplani normalisti miesta medzi žiakmi nemajú. Žiaden ma nezastal, vyhodili ma von na ulicu cez bránu, ešte mi aj dva prsty prisekli medzi dvere a vyhodili mi čapicu na prostriedok cesty. Išiel som suchý z piknika. Čo sa tam ale stváralo, to som teda ani videť, ani počuť nemohol, ale som sa to všetko až po pinklbáli dozvedel o jeden týždeň u mojej kostfrau, kde sa panušky pinklbálove pri káve sišly.