ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Trnava je malé mesto, ľudia sa môžu ľahko poznať jedon druhého, teda aj ľahko môžu jeden druhému do hrncov kukať, čo sa u nich robí, čo sa jie, teda aj klebety sa veľmi chytro dajú roztrusovať, prenášať. Trnavčianky či v širáčkoch, či bez širáčkov, či v pelleríne či vo vlniaku virtuósné sú v klebetách. Výnimku v tom nerobia ani gnädigenky, ani frajcimerky a kuchárky, ani kišasonky a slečinky, ani tragačiarky a fračlerky; ba ani len tie po kostoloch od lenošenia vysedávajúce zamumlané Betšvesterky. Keď to bývalo tak pred 50. rokami, myslím, že odvtedy aj v tomto spravily obrovský pokrok a fortšriť. Ženský svet kŕmi sa nie len kávičkou a cigóriou, ale aj klebietkami.

Pri kávičkovej kampagni u mojej kostfrau mutterky, v záhradke, — ktorá pozostávala z dvoch črepov a v nich nasadených leandrov čiže vŕbových ružových stromčekov, ktoré nazadku pri klosete stály, — zasadnutie a klebety očakávajúcich paničiek otvorila pani: Šturmbokova týmto: pitte majne damen, ale videly ony tú kolohrivú šnajderku, jako tá len na tom pikniku tisla do predku na stole ten jej nedopečený kugelhopf? a každého žiaka ním ponúkala a sa nastŕkala? Bola v ňom škorica s jakýmsi syrupom, až to len naposledy nebol číriš; veď to ani chuti nemalo, bolo to čosi mandľami postrašené a z vonku to upozorňuvalo na dubovú kôru, alebo na brandzolu. A len furt šuškala svojej dcére, aby sa len mala okolo toho fuzatého žiaka. Wissen Sie, to je syn bohatého zemana a má sa vyučiť za fiškála. Nuž ona si myslí, že to jej chomelo tá dcéra jej zostane ešte fiškálkou, keďby šiju vzal po 8. rokov.

^[1]

Ale, denken sie sich nur — hovorila stará mauldrešerka — to ist doch impertinent, keď ešte aj tá betšvestra francúzska majmosella Bozôn-Vritüö, toto pobožné motovidlo, čo sa len po kostoloch moce bola na tom pikniku! wie kommt sie dacu? — Wissen Sie, tos ist so: ona je známa s dcérami virštliarkinými, a ľúbila by sa vydať, — odpovedala na to pani Tlčhubová — ona vždy vypráva len o tej velikej sviatosti stavu manželskéko dľa svätého Pavla, a že by aj ona ľúbila prijať túto sviatosť, až by mohla, ale ju žiaden nechce. Aj to vždy cituje, čo sv. Pavel apoštol povedal, že lepšie je sa vydať, nežli byť páleným, tojest pokúšaným. Nuž ale ktože ju pokúša, toto širokohubé, pobožnosti tárajúce motovidlo? Ešte aj to si čosi ajnbilduje. A vedia, kto ten pichľavý kaktus jako „tišcirde“ postavil na stôl? Nuž ona. To mala nachystané do kaplnky Lazaretovej a dovliekla to na stôl. Nemala iným sa zavďačiť, jako tútou tŕňovou pichľavou zelinou, na ktorú sa čipkový rukáv vo dvore bývajúcej šusterkinej Matilde zachytil, shodila ním flašu s vínom, obliala stolový obrus pred jedným žiakom, z čoho povstal smiech a hádanie, a roz-

^[2]

… so was aj bych skoro uhádla, kedy sa to stane, lebo mám už Beweise dacu. — Tos pit ich mir aus, až na moju Adelu myslia, a vedia, to ma belajdiguje také nadráženie. Ony jedna „randa“, pozrú si len na svoju Anču pehavú, rapavú, škuľavú, tam im ju nechali sedeť žiaci, jako čosi pod plotom; aj s ich kalkišom, čo dovliekli na stôl. — Belajdigovaná panuška nemohla od jedu nič povedať, len vstala odpľula si: „pfuj táto klebetná pľuha“ a odišla z kávičkového cerklu preč.

Es mus was in der sache sein, keď sa táto čižmárka tak napaprčila a zutekala preč, wo der Tajfel soll si holen, nevídali, to aj tak nepasuje medzi hochgepildete honette gesellšaft. — pomerkovala pani Katcenšvancová.

Ale denken sie sich, meine Damen, — hovorila Frau von Dumštreich — ale ktoráže doniesla na ten piknik ešte aj lekvárové perky a jakýsi Windbäckerei! Žiaci sa z toho vysmievali, že to boly „barátfülek“ a „Betšvester-farceln“ — Ktože videl perky donášať na piknik! to sa nevedela orientirovať. — A vedia, ktorá to bola? — hovorila pani Opekáčka — Nuž to bola tá bláznivá Francúzka, o ktorej tu už reč bola, tá betšvestra Bozôn-Vritüö. — Nikde som ešte nevidela lekvárové perky posypané krupicou, a miesto lekváru zasmaženou cibuľkou nadiate. No, keď to človek žuval, malo to chuť špinavej handry kuchyňskej, pfuj. A tie jej Betšvester-farceln! no to bol až Windbäckerei. Náš žiak hovoril, že sa to po maďarsky menuje u cukrása „vénleány-fing“. — No ale už radšie jem postruheň, nežli takéto vetrové blato.

Ale prosím, — hovorila pani Kozibobková — koštovali tie šišky? V každej ako by bola bývala olovená guľa, také boly ťažké, nevykysnuté a masť z nich tiekla, jako z cigáňa pot, keď klince kuje. To isto doniesla tá práčkina dcéra z kláštorka.

— Nuž a čo povedia na tú doma robenú pisinger-tortu, ktorú doniesla z Halenárskej ulice tá postrihačka? — No hörns auf mit ihrer pisinger-torte — odvetila pani krajčírka Kásbartová, veď to bolo jako mydlo a umiezgané zemiaky s lojom. A o jej putertáčkových kraflách ani nechcem nič hovoriť, to boly až celé zázraky. Kto to jedol, musel mať uďan žalúdok z ruskej bagárie. Moja Melánia a náš žiak tri dni vracali od toho.

— No a tá stará markotanka kásštecherka z invalidského domu — ten napucovaný starý modenžurnal aj s jej starou sachtľou Pepinkou, tá sa až produkovala so svojím teľacím brustfúkandom! Napchala do toho cesnaku, že to na tri kroky smrdelo tak, že to každý obchádzal, ešte aj tie muchy, ktoré u virštliarky v celých processiách tiahnu s jednej hurky na druhú, — doložila pani Vyzuvalka.

No keď je už reč o virštliarke — spomenula pani Tarandulamajer — váš žiak povedal, že v jednej virštli našiel celú pellerinu z muchy t. j. krýdla, a z druhej muchy zase dve štrimpfle s nohami. A jeho brat doložil, že on aj okuliare našiel z jednej starej muchy v Parizerwuršte — no ich tangšén. — Pomerkuvala pani Šumovačka.

Und wissen sie, meine Damen, tá jako chrt chudá a jako praslica vytiahla dcéra Omáčkova, ktorá ustavične tancovala, to musí byť hajsuľa; už pre ňu troch žiakov vyhodili z gymnasiuma, a včuľ sú lumpi. Keď to ešte zavolajú na domácu zábavu, tos wundere ich mich.

Ale prosím ich, frau von Dubička, kto to bola tak nadúrená z dediny baba s dcérou, podľa ktorej ony sedeli, a ktoré nám žiaden neforšteloval, ani ony seba? pýtala sa krčmárka od Jeleňa.

No to je matka žiaka Zaoskayho — s jeho sestrou a zemianka. Tá moja kostfrau hneď ma poslala do mesta pre pár pomarančov a pre gaštany, abych to nepočúval o svojej matke a sestre. Ja som tomu vyrozumel, zostal som pri dverách z vonku a načúval som.

Vtedy začala vyprávať moja kostfrau: Toto je zemianka a matka mojeho žiaka, a ten odutý holub nadiaty je jeho sestra. Štelen ihnen for, prišly sem, lebo myslely, že tu v Trnave bude slávnosť nejaká in der Domkirche, preto si aj modliacu knižku doniesla. Prišly v čižmách, preto aj bol ten fištrónový smrad pri stole, jakoby bol kto haringov jedol, maly čižmy namastené ním. A tá stará zemianka, keď videla, že tu je veru tanec miesto slávnosti v hrubom kostole, nuž vredovala a vadila sa s dcérou, ktorá jakoby na hachli sedela, čo sa nedobre cítila na pikniku.

No aber so was! denken sie sich! čo má človek s takými dedinčanmi robiť, aspoň mi zaopatrily špajzu die Dumengänse.

Až keď skončila svoju chvaloreč, išiel som pre gaštany, citróny či pomaranče. — Ale som to aj matke povyprával. Viac ma tam do kostu nedali.

Klebetnice sa konečne povadily a rozišly. Jedna ešte na ulici vykrikovala: bagáž, nenie hodno do takej peleše vkročiť einem ordentlichen menčen. — Vos? oni sú ordentlich, oni nix! kričala na ňu druhá — Wos? tos kenen si mir sagen? Jo, just just, just sú cafra aj so svojou hrbaňou dcérou! Pôjdem k direktorovi, oni Taradlo, aby viac nesmeli dostať žiakov na kost, a vtedy podochnete, jako muchy, der tajfel wird aj holen — aj s virštliarkou, ktorá najlepšie jedlá poschovávala, aby mali za dva týždne čo žrat. Fuj, to bol piknik! Aspoň vyhodia zase troch žiakov pre vaše staré šochtle.