Detva — spevy

Bou jeden gazda,
  mau jednu chalupu,
  ženu hluchú,
  kobulu slepú,
  lúku suchú,
  kosu tupú,
  išieu kosiť
  za chalupu.

Žena hluchá,
  Kobola slepá,
  kosa tupá,
  lúka suchá,
  ej, len tak šúcha,
  tá chalupa.

Oj, jako že ja zomrem,
  keď som veľa dlžen;
  keď zaplatím dlhy,
  zomrem ako druhý.

Keď som sa ja vydávala,
za grajciar som čižmy mala,

Slúžtička chudobná
  prosila paholka,
  aby hu pre Boh’ zau,
  žeby neslúžila.

Slúžtička vyšije,
  paholček vymláti;
  len o ruoček o dva,
  budú to bohatí!

Dievča umieralo,
  na Boha volalo:
  či na druhom svete
  mládenci, budete?

Budeme, budeme
  sivá holubička,
  budeme milovať
  Hanka, tvoje líčka.

Bolo jedno dievča
o devjatom lete,
kcelo ono vedieť
o širokom svete.
„Nože mamka, nože
už, či ma skorej
dáš za muž?“^[45]

Kcela som sa vydávať,
nekceli ma mamka dať,
že som ešte veľmo mladá;
musela som nehať tak.

Mala som frajerov,
  ani panských oviec,
  keď som šla na tanec,
  nemal ma kto vyviesť.

Mala som frajera,
  volali ho Čačka;
  a keď išiel na fraj,
  sožrala ho mačka.

Frajervočky štyri,
  prečo ste sa bili?
  pre teba šuhajko,
  že sme ťa ľúbili.

Frajervočky štyri,
  a ja som váš milý;
  kúpiu by vám dačo,
  ale nemám začo.

Zuzana, Zuzana,
suka zakázaná;
kázala mi prínti,
a dverká si zamkla.

Haňba mi je, veľká,
že som stará dievka;
a tebe na stokráť,
žes’ ma nevedeu vziať.

Detva-Huta

Ej, čo mi doma reknú,

Cesta je vysypaná,
  furmani po nej idú;
  detvanskie hrdie diefky,
  bačkory nosiť budú.

Mala som frajera
  hen trojakej krásy,
  pehavý rapavý,
  kučeravé vlasy.

Pekný si šuhajko,
  pekná ťa mať mala,
  ale si čaptavý,
  zle ťa povýjala.

Chudobné som dievča,
  chudobnej matere,
  zpýtaj sa ma šuhaj,
  či puojdem za tebe?

Ženiu by sa ženiu,
  nemám si koho zjať,

Vydám sa ja
mamko moja,
vydám,
sľúbil sa mi
ten halický
cigáň;

na to som ťa
cérka nechovala,
aby som ťa
za cigáňa dala.

Trebárs som ja
  rychtárova céra,
  ale ja mám
  cigáňa frajera;
  závidia mi
  tí detvanskí páni,
  že je cigáň
  do mňa zaľúbený.

Cigáň do mňa,
  a ja do cigáňa;
  závidi mi
  každá jedna panna;

Píšteľuočka moja
  o deviatych dierkach,
  nekcelas‘ mi pískať
  pri chudobných diefkach.

Chudobným nekcela,
  bohatým pískala;
  píšteľuočka moja,
  haňbus’ mi získala.

Pískaj že mi, pískaj
  valaská fujerka;
  azda ťa počuje
  tá moja frajerka.

Čože ja, ako ja,
  ale žena moja,
  ja pijem, koldujem,
  ona s deťma doma

Krčmarčička moja,
  zborguj že nám zase;
  veď ti zaplatíme,
  keď sa navrátime.

Pijú chlapi pijú,
  v kamenej krčmičky,
  veď si poljevajú
  po plnej skleničky.

Pijú chlapci, pijú
  v kamenom pitvore;
  veď si poljevajú
  po plnom poháre.

Polejú, polejú,
  zelenuo polejú;
  keď na ten dom pozrem,
  slzy ma zalejú.

Čudujú sa tí detvanskí žandári,
za čo pijú tí detvanskí hlavári;
za peniaze, za svoje,
veď ím malý^[47] zborguje.

Hej, ženičky, ženičky,
  pite zo skleničky;
  ja budem z pohára
  nak ma muoj muž kára.

Nak ma môj muž kára
  za tie moje hriechy,
  ažda sa napijem
  drelej tej pálenky.

Bije ma muž, bije,
  ani neprestáva,
  že mu do novýho
  chleba nedostáva.

Nebi ma mužíčku,
  veď som ti nosila,
  po kile do mlyna,
  a do krčmy po dve.

Nebi ma mužíčku,
  nie som ti príčina.

Keby moja žena
  pálenku nepila,
  kúpiu by jej čižmy,
  čo by ich nosila.

Ale moja žena
  pálenečku pije;
  nekúpim jej čižmy
  nosiť ich nebude.

Aký si mi, milá, ručník dala,
azdaj si ho tri ruočky neprala?

Prečo milá moja,
  upískaná chodíš?
  či je sapúň drahý?
  či sa vody bojíš?

Sapúň je nie drahý,
  vody sa nebojím,
  ale ja od mala
  upískaná chodím.

Detva-Huta

Šuhaju, šuhaju,
  reči nepočúvaj;
  reči ťa sklamajú,
  diovča ti nedajú.

Šuhajíčku šumný,
  nechoj poza humny,
  ale že okolo;
  neboj sa nikoho.

Darmo do nás chodíš,
  veď ti ja nekážem,
  veď ja naše dvere
  hodbábom zavjažem.

Hodbábom zavjažem,
  ihličkou podoprem;
  veru sa namoríš,
  pokým ích otvoríš.

Nebudem dobrý, nebudem,
kým ma neoderú na buben;
a keď budú na mne bubnovať,
potom ím len budem sľubovať.

Keď sa tá sykorka vydávala,
šetkie si vtačence povolala;
ďatel jej bou, za pytača,
a dudek a dudek bou za zváča.

Bola to sliepočka možná,
ale bola samopašná.

Kade ráno išla s pántu,
priam do izby z veľkou šantou.

Keď gazdiná jesť varila,
priam v obloku krákorila.

Ak by jej bola žrať nedala,
bola by šetko roztrepala.

Oblok, hrnce aj rajnice,
takuo mala besnuo srce.

Ale sme jej to všecko prebáčili,
lebo sme hu radi mali.

Čo sa jeden strúčik zjaviu,
každý sa jej v hrle staviu.

A na priekor, na nešťastie,
pohrabala po šaláte.

Ona išla k rychtárovi,
čo tej sliepke zato zrobí.

Na konci bývame,
  zhola nič nemáme;
  všetko nám pobrali,
  keď sme nič nemali.

Trebárs som chudobná,
  trebárs ja nič nemám,
  ale sa poctive
  medzi svetom chovám.