ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bou jeden gazda,
mau jednu chalupu,
ženu hluchú,
kobulu slepú,
lúku suchú,
kosu tupú,
išieu kosiť
za chalupu.

Žena hluchá,
Kobola slepá,
kosa tupá,
lúka suchá,
ej, len tak šúcha,
tá chalupa.

Oj, jako že ja zomrem,
keď som veľa dlžen;
keď zaplatím dlhy,
zomrem ako druhý.

Keď som sa ja vydávala,
za grajciar som čižmy mala,
a muoj starý, neboráčik,
nohavičky za turáčik.

Slúžtička chudobná
prosila paholka,
aby hu pre Boh’ zau,
žeby neslúžila.

Slúžtička vyšije,
paholček vymláti;
len o ruoček o dva,
budú to bohatí!

Dievča umieralo,
na Boha volalo:
či na druhom svete
mládenci, budete?

Budeme, budeme
sivá holubička,
budeme milovať
Hanka, tvoje líčka.

Bolo jedno dievča
o devjatom lete,
kcelo ono vedieť
o širokom svete.
„Nože mamka, nože
už, či ma skorej
dáš za muž?“^[45]

Kcela som sa vydávať,
nekceli ma mamka dať,
že som ešte veľmo mladá;
musela som nehať tak.

Mala som frajerov,
ani panských oviec,
keď som šla na tanec,
nemal ma kto vyviesť.

Mala som frajera,
volali ho Čačka;
a keď išiel na fraj,
sožrala ho mačka.

Frajervočky štyri,
prečo ste sa bili?
pre teba šuhajko,
že sme ťa ľúbili.

Frajervočky štyri,
a ja som váš milý;
kúpiu by vám dačo,
ale nemám začo.

Zuzana, Zuzana,
suka zakázaná;
kázala mi prínti,
a dverká si zamkla.

Haňba mi je, veľká,
že som stará dievka;
a tebe na stokráť,
žes’ ma nevedeu vziať.

Detva-Huta

Ej, čo mi doma reknú,
že som si vzal peknú;
čo že by mi rekli,
veď sme oba pekní.^[46]

Cesta je vysypaná,
furmani po nej idú;
detvanskie hrdie diefky,
bačkory nosiť budú.

Mala som frajera
hen trojakej krásy,
pehavý rapavý,
kučeravé vlasy.

Pekný si šuhajko,
pekná ťa mať mala,
ale si čaptavý,
zle ťa povýjala.

Chudobné som dievča,
chudobnej matere,
zpýtaj sa ma šuhaj,
či puojdem za tebe?

Ženiu by sa ženiu,
nemám si koho zjať,
[: dovicu mi núkajú :]
a diovča nekcú dať.

To je každý blázon,
čo dovice berie;
[: vrapce žitko vyzobú :]
vjetor plevy berje.

Vydám sa ja
mamko moja,
vydám,
sľúbil sa mi
ten halický
cigáň;

na to som ťa
cérka nechovala,
aby som ťa
za cigáňa dala.

Trebárs som ja
rychtárova céra,
ale ja mám
cigáňa frajera;
závidia mi
tí detvanskí páni,
že je cigáň
do mňa zaľúbený.

Cigáň do mňa,
a ja do cigáňa;
závidi mi
každá jedna panna;
mne sa cigáň
prevelice ľúbi,
že má cigáň
peknie biele zuby.

Biele zuby
kučeravie vlasy;
to cigáňa
prevelice krási;
biele zuby,
ako z ponceláru,
kožu čiernu,
ako z kordovánu.

Píšteľuočka moja
o deviatych dierkach,
nekcelas‘ mi pískať
pri chudobných diefkach.

Chudobným nekcela,
bohatým pískala;
píšteľuočka moja,
haňbus’ mi získala.

Pískaj že mi, pískaj
valaská fujerka;
azda ťa počuje
tá moja frajerka.

Počúvaj Mariška,
počúvaj na humne,
ako Janíčkova
fujarvočka mumle.

Čože ja, ako ja,
ale žena moja,
ja pijem, koldujem,
ona s deťma doma

Krčmarčička moja,
zborguj že nám zase;
veď ti zaplatíme,
keď sa navrátime.

Pijú chlapi pijú,
v kamenej krčmičky,
veď si poljevajú
po plnej skleničky.

Pijú chlapci, pijú
v kamenom pitvore;
veď si poljevajú
po plnom poháre.

Polejú, polejú,
zelenuo polejú;
keď na ten dom pozrem,
slzy ma zalejú.

Zalejú ma vodou,
za mojou slobodou;
zalejú ma krvou,
žes‘ mi svet zadrhou.

Čudujú sa tí detvanskí žandári,
za čo pijú tí detvanskí hlavári;
za peniaze, za svoje,
veď ím malý^[47] zborguje.

Hej, ženičky, ženičky,
pite zo skleničky;
ja budem z pohára
nak ma muoj muž kára.

Nak ma môj muž kára
za tie moje hriechy,
ažda sa napijem
drelej tej pálenky.

Bije ma muž, bije,
ani neprestáva,
že mu do novýho
chleba nedostáva.

Nebi ma mužíčku,
veď som ti nosila,
po kile do mlyna,
a do krčmy po dve.

Nebi ma mužíčku,
nie som ti príčina.

Keby moja žena
pálenku nepila,
kúpiu by jej čižmy,
čo by ich nosila.

Ale moja žena
pálenečku pije;
nekúpim jej čižmy
nosiť ich nebude.

Aký si mi, milá, ručník dala,
azdaj si ho tri ruočky neprala?
Prala, prala na jaročku v zime,
sušila ho na kozube v dyme.

Detva-Huta

Prečo milá moja,
upískaná chodíš?
či je sapúň drahý?
či sa vody bojíš?

Sapúň je nie drahý,
vody sa nebojím,
ale ja od mala
upískaná chodím.

Detva-Huta

Šuhaju, šuhaju,
reči nepočúvaj;
reči ťa sklamajú,
diovča ti nedajú.

Šuhajíčku šumný,
nechoj poza humny,
ale že okolo;
neboj sa nikoho.

Darmo do nás chodíš,
veď ti ja nekážem,
veď ja naše dvere
hodbábom zavjažem.

Hodbábom zavjažem,
ihličkou podoprem;
veru sa namoríš,
pokým ích otvoríš.

Nebudem dobrý, nebudem,
kým ma neoderú na buben;
a keď budú na mne bubnovať,
potom ím len budem sľubovať.

Keď sa tá sykorka vydávala,
šetkie si vtačence povolala;
ďatel jej bou, za pytača,
a dudek a dudek bou za zváča.

Bola to sliepočka možná,
ale bola samopašná.

Kade ráno išla s pántu,
priam do izby z veľkou šantou.

Keď gazdiná jesť varila,
priam v obloku krákorila.

Ak by jej bola žrať nedala,
bola by šetko roztrepala.

Oblok, hrnce aj rajnice,
takuo mala besnuo srce.

Ale sme jej to všecko prebáčili,
lebo sme hu radi mali.

Čo sa jeden strúčik zjaviu,
každý sa jej v hrle staviu.

A na priekor, na nešťastie,
pohrabala po šaláte.

Ona išla k rychtárovi,
čo tej sliepke zato zrobí.

Na konci bývame,
zhola nič nemáme;
všetko nám pobrali,
keď sme nič nemali.

Trebárs som chudobná,
trebárs ja nič nemám,
ale sa poctive
medzi svetom chovám.