ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ej, vlásky moje, vlásky
moje čierne vlásky,
veď ste od malička
pod nožničky riastly.

Detva-Huta

V tom huťanskom cintoríne
lipka zelená;
pod ňou sa mládenci
šetci sa jednací,
muzika ím hrá.

A tá naša gazdiná
peknú céru má;
poďme k nej mládenci
šetci sme jednací,
azda nám ju dá.

Ona nám hu nedala,
len sa zasmiala;
prišieu k nej Janíček,
švarny šuhajíček
tomu hu dala.

Deže ideš Janíček?
de maširuješ?
keď sa ty Janíček,
švarny šuhajíček
neustavuješ?

A ja by sa ustavil,
mamka mi bráni,
že som ja Hanička,
sivá holubička,
už zverbovaný.

A ja som sa neverbovau
len na dva ruočky;
podaj mi Hanička,
sivá holubička
tvej pravej rúčky.

A ja ti hu nepodám,
koňa sa bojím;
neboj sa, Hanička
vraného koníčka
ja na ňom sedím.

Detva-Huta

Hore od Poľany
čierňava sa valí
nie je to čierňava,
ale sa husáry;
husáry, husáry,
peknie kone máte.
puojdem ja medzi vás,
kerho že mi dáte?
Dáme ti, dáme ti
s tou červenou hrivou,
čo sa budeš nosiť
po tábore s milou.

Daj ma mamička,
daj ma do školy,
nak sa ja učím
drobný litery.
A ty bratre,
sedlaj koňa,
nak neleží
darmo doma,
puojdem do vojny.
Včera kráľovna lístok písala,
žeby som išieu
až do Krakova.
Že mi dajú novie šaty,
karabínčok
za sto zlaty,
vranieho koňa.
Ja ti kráľovna,
za to ďakujem,
ja si to doma
šetko hotujem.
Šaty, šaty, novie šaty,
karabínčok za sto zlatý,
vranieho koňa.
To mi je šetko mamka príčina,
keď nekcela na mňa dávať,
teraz misí oplakávať,
že nemá syna.

Detva-Huta

F tejto Detve niže mlyna,
chytili tam čeľadína;
chytili ho hajdúci,
pýtali sa: odkúď si?

Ja som v Detve narodený,
mám tam jedno potešení;
čo budete čo robiť,
za tým musím ja chodiť.

Dajte chlapci, dajte putá,
vezneme ho za regrúta;
vezneme ho do vojny,
šak je chlapec slobodný.

Keď ho na voz vykladali,
čjerne očká zaplakaly;
čjerne očká, srdiečko;
z Bohom ostaň, dievečko.

Tí detvanskí úradníci
rozumu nemajú;
sedia oni pri stolíku,
vínko popíjajú.

Ak si popíjajú,
tak sa zhovárajú,
kerýho by s tých mládencov
za vojačka zali.

Jeden vraví teho,
druhý bohatieho,
a ten tretí šecko vraví,
že len chudobnýho.

Bohatýho škoda
na robotu doma,
[: a chudobný, chlap je hodný,
nak ide do vojny :].

A vy páni, zvolenskí páni,
načo ste ma na vojnu vzali?
A keď som mau ženu miť,
museu som na vojnu iť;
jaj, škoda, preškoda
mojich mladých lit.

Keď som bol maličký,
neznali ste mi,
kúštiček chlebíčka
nedali ste mi;
a keď ste ma poznali,
na vojnu ste ma dali
Pán Boh vám pomáhaj vašom svedomí.

Ako f tom tambore
pekne bubnujú;
tie naše koníčky
komandirujú;
šabličkami štrngajú,
chlapci z koňou padajú;
tie naše mamičky ždy nariekajú.

A f tom tambore
pekne bubnujú,
tie naše koníčky
komandirujú;
muoj koníček sa ľaká,
vidí Ťurka z deľaka,
že tam má už byti vojna veliká.

Včera večer som si
diovča zamiloval,
už mi lístok prišjou,
že by maširovau.

Maširuj, maširuj,
Pán Boh ti pomáhaj;
ak ťa nezabijú,
domov sa ponáhľaj.

Keď ma nezabili
v hore na javore,
už ma nezabijú
pri milej v komore.

Keď ma nezabili
v Očovských šuštinách,
už ma nezabijú,
pri milej v perinách.

Čo robíš, Hanka, Hanička, Hanka
v zahradky zelenej?
vijem pieročko, pieročko, pierko
z ružičky červenej.

Komu to, Hanka, Hanička, Hanka,
to pieročko viješ?
tebe to milý, milý muoj, milý,
keď pomaširuješ.

Keď maširovau, na koníčka sedau,
na Haničku volau:
Odpusť mi Hanka, Hanička, Hanka,
čo som ťa rozhnevau.

Detva-Huta

Oj, regrúti, rukujú,
kapráľa nemajú;
poď diefča medzi nás,
ty budeš kapráľ náš.

Keď ma odobrali,
hneď sa ma pýtali;
de sa ti rodičia,
čo ťa vychovali?
A ja som povedal
tým úradním pánom,
že nemám nikoho,
sám som s Pánom Bohom.
Iba som mal jednu
sivú holubičku,
aj tá uletela,
za bystrú vodičku.

Na vojnu, na vojnu
neberú potvoru,
len si vyberajú
chlapov do címeru.

Jakie sa tie hory,
ako by plakaly,
ako by milýho
na vojnu lapali.

To sa chlapci, to sa,
čo šabličku nosia,
nie takí šarvanci,
čo sa diovkam prosia.

Ej, cisaru, cisaru,
načo nás verbuješ?
malú krajinu máš,
kde nás potaľuješ?

Oj, keď ma šikuvali,
hore cez tú Viedeň,
veď sa spytovali,
čo je to za jeden.

Ftedy som sa milá,
ftedy som sa ľakou,
keď mi zakladali
na hlavičku čákov.

Na hlavičku čákov,
ku buočku šabličku;
ftedy som zanahal
moju frajervočku.

Idem, idem, idem, idem,
lebo misím,
na nešťasnú vojnu,
pre frajerku moju
ísť ja misím.

Ej, mau som frajeruočku
na tej Detve bielu;
ej, čože ma je po nej,
na vojnu ma berú.

Frajeruočka moja,
moja starodávna,
pre teba ma nechce
milovati žiadna.

Vojak som ja, vojak,
moja milá, vojak;
ja budem vojovať,
ty budeš banovať.

Ja sa budem nosiť
na vranom koníčku,
a ty budeš vodiť
chlapca za ručičku.

Keď ja budem volať,
čihí koník vraný;
a ty budeš volať,
poď sem syn muoj malý.

Keď som šiou na vojnu,
museu som sa vrátiť,
zubudou som milej
za lásku zaplatiť.

Veď som jej vyčitau
štyristo na stole,
vezni si má milá,
to je šetko tvoje.

To je šetko milý,
to je šetko málo,
dosť si sa naľúbil
mojích líčkov darmo.

A vyslyšte veľkomožní pánovia,
ach vyslyšte diovča chudobnuo,
kervo otca ani matky už nemá,
len jedneho premilýho Janíka.

Aj toho mi za vojaka zobrali,
šabľu k boku, koňa f skoku mu dali;
muoj Janík je za vojaka nie súci,
slabje prsá divý kuoň mu rozpučí.

Ale doma robiť muože po vuoli,
mňa si vezne, šťasný bude muoj milý.

Keď sa milý na tú vojnu odberau,
na záhumní, na tom vršku zavolau,
na záhumní, na tom vršku ešte raz,
ohláša sa po tej Detve jeho hlas.

Povec že mi, o ty vršku vysoký,
či ja prídem o dva, lebo tri roky,
či sa budem z mojou milou zhovárať,
a či ja mám za druhými pozerať.

Píšem lístok, odpoveď mi nedáva;
už ma šetka trpezlivosť necháva;
píšem druhý, odpoveď som už dostau,
začnem čítať, šetek som bledý zostau.

Nepíš milý, veď ja mám tu druhýho
prsteň mi dau, že ja musím byť jeho;
s Bohom, s Bohom moja milá, vydaj sa,
široký svet, bez teba zaidem sa.^[38]

Jaj, Bože muoj na tom svete márnom,
nedaj sa mi dlho trápiť na ňom;
keby sa mi tá zem otvorila,
azda by sa do nej uložila.

Jaj, Bože muoj, husáry verbujú,
mám frajera, azda mi ho veznú;
vymeň že ma frajeruočka moja,
prídem domov, budeš žienka moja.

Na čo by ťa smutná, vymieňala,
dobre ty vieš, že som ja chudobná;
chudobná som to je pravda istá;
choj, ty šuhaj, kade tvoja cesta.

Kceli ma moja mať
tej jaseni ženiť,
ale ma nemuohli
z kasárni vymeniť.

Chovajte si mamko,
chovajte si kohúta,
a tak si vymente
z kasární regrúta.

Detvanský pán rychtár
noviny číta,
štyrjadvacátiho
bude vizita.

Kerý otec si kce
syna vymeniť,
musí dvanác tisíc
srjebre položiť.

Vy ste dvanác tisíc
nepoložili,
a mňa ste s tej vojny
nevymenili.

Nevymenili ste
muožte banovať;
dau mi cisár šabľu,
musím bojovať.

Tá detvanská veža
veľmi vysoká;
preletela cez ňu
húska divoká.

Neni je to húska,
ale húsence;
Bohu vás porúčam,
s vami sa rozlúčam,
švarne diovčence.

Na čo ste ma rodičovia
od malička chovali?
keď som vám mau osoh robiť,
na vojnu ste ma dali.

Tá vojnička, tá vojna,
každýmu je povoľná;
beda tomu šuhajkovi,
čo má sadať na koňa.

Sadaj milá, na koňa,
puojdeme mi do poľa,
na tú lúčku, na zelenú,
de je lipka zelená.

Pod tou lipkou studnička,
v nej je dobrá vodička;
sadaj milá dolu z koňa,
napojíme koníčka.

Už sa naše koníčky
napily sa vodičky;
sadaj milá, hor na koňa;
puojdeme my ľahučky.

Milá moja, milá,
uvábila si ma;
daj pozor na seba,
uvábim ja teba.

Milá moja, milá,
sivá holubička,
tak bych ťa milovau,
[: jak husár koníčka. :]