ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bože muoj,
Bože muoj;
zarmúcený svet muoj;
každýmu veselý,
len mne zarmúcený.

Či mi to Pán Boh dal,
či len štestie moje:
kade idem koľvek,
plače srce moje.

Ej, žiale moje, žiale,
čo ma namárate,
ak vodne, tak v noci
spati mi nedáte?

Ej, žiale moje, žiale,
veď ste mi na máre,
ako tá rosička
na zelenej tráve.

Ešte tú rosičku
vetríček poveje,
a mňa v mojom žiali
nik nerozosmeje.

Tá moja mamička
veľa ľanček pleje,
čo jeden popleje,
slzami poleje.

A vy mamko moja,
čo ho polievate?
pre vás deti moje,
že sa potĺkate.

Detva-Huta

Duje vetrík po doline;
muoj mladý čas len tak hynie,
muoj mladý čas aj podoba,
tak sa míňa ako voda.

Detva-Huta

Zvonte mi zvoničky,
kým som u mamičky;
a keď budem ženou,
netreba mi zvonov.

Ta dala mamka, ta dala
dcéru ďaleko jod seba,
zakázala jej, prikázala jej
žeby neprišla k nej.

Ja sa urobím mamičko moja,
vtáčikom jarabým,
a tak vám priletím mamičko moja,
do vašej zahradky.

Keď vy budete mamičko moja,
ľaleju plejávať,
tak vám ja budem mamičko moja
takto povedávať:

„Vydali ste sa mamičko moja,
za peknýho Janka,
a mňa ste dali mamičko moja,
za leda šuhajka.

Robiť mi nevie, chodiť mi nechce,
ako s ním žiť budem?
Cudziemu otcovi, cudzej materi
uhoveť nemuožem.“

„Včas ráno stávaj, neskoro líhaj,
azda im uhovieš,
cudziemu otcovi, cudzej materi
ej vuoli robiť budeš.“

„Včas ráno stávam, neskoro líham,
uhoveť nemuožem;
Bože muoj, otče muoj,
ako s ním žiť budem?“

Detva-Huta

Banuje, banuje
dievča voľačije,
že ho od matera
šuhaj odlučuje.

Banuje, banuje
aj banovať bude,
pokým si mamičku
dobre nezabude.

Detvianska-Huta

Za vodov, za vodov,
za vodičkov
hrala sa moja milá
s holubičkov;
hrala sa moja milá
s čiernym orlom,
ožeň sa milý muoj
s Pánom Bohom.

A ja sa ožením,
a ty nevieš;
tie moje ohlášky
staviť nesmieš.

Čo by ích ja smutná
stavovala,
veď som na tej Detve
neni sama.

Ani som na tej Detve
neni možná,
že by som ja tie ohlášky
staviť muohla.

Tí tvoji rodičovia
takoví sú,
bohatú nevestu
do domu chcú.

Pravdu ty moja milá,
pravdu mlúviš,
tým mojim rodičom
sa neľúbiš.

Na krásu, na prácu
som ti hodná;
na statok, peniaze
neni možná.

De žeby ja smutná
statok zala,
keď mi moja mamka
nenechala.

Pod obločkom
murovaná studňa;
prečo že si
moja milá, smutná,
či ti bystrá,
jasná voda škodí,
či ten šuhaj,
čo ku tebe chodí.

Čo že by mi
ten šuhajček škodiv,
veď on ku mne
už tri ruočky chodí,
milovav ma aj vodne
aj v noci;
sklamaly ma
jeho čierne oči.

Sadaj slnko, sadaj,
frajera mi hľadaj;
veru nezasadneš,
pokým ho nenájdeš.

Šuhaj sa mi chváli,
že ma nahau v žiali;
muože sa nechváliť,
muože vo vätšom byť,

Svieť že mi mesiačik
hore do kozubca,
mala som tej noci,
na frajera kupca.

Dávali mi zaňho
štyri sivie voly,
a ja si ho nedám,
lebo mi je k vôli.

Poteš že ma, poteš,
Pane Bože, poteš;
veď ma nepoteší
matka, ani otec.

Potešenia nemám
od otca, matera;
ažda ho budem mať
od muojho frajera.

To tvoje srdiečko
s tvrdieho kameňa;
veď moje banuje,
a tvoje nič nedbá.

Oj, sirota, sirota,
ohráčaný koreň;
bodaj sa narodiv
mesto každej kameň.

Po kamene idú
vozy aj furmani,
po sirote idú
ľudia s jazykami.

Radorečnie ženy
rad-radom sedajú,
a o šuhajkovi
reči rozsípajú.

Račej by si muohli
oplecká poplátať,
ako po tej Detve
klebety roznášať.

Jedno diovča som na svete
verne milovav,
ale keď ma ono nekce,
čo ja s toho mám?

Plačom som hu ja prosiv,
ľúb že ma milá,
a ona mi z jej srdečka
odpovedala.

Včera ráno som ťa videv
na cintoríne,
keď tvoja matka zomrela
na jej pohrabe.

Taká si sa mi
prekrásna zdála
ako tá tmavo beľustá
krásna fijala.

Smutnie zvony zazváňajú
pochovávajú;
už družičky belastú truhlu
hore dvihajú.

A na boku, na tej truhle
je napísané,
tu dnu leží jedno diovča
veľmi nešťastnuo.

Banujem, banujem,^[23]
aj musím banuvať,
že ma už dievčatko
prestávaš milovať.

Banuje, banuje
dievča voľačije,
že ho od matera
šuhaj odlučuje.

Keby od matera,
ale aj od otca;
veru ja nepuojdem
za starieho vdovca.

Oj, ty Detva, Detva,
okruhluo mestečko;
po nej sa prechodí
to moje srdečko.

Srdulienko moje,
azda si kamenvo;
čo by huci húdli,
nebude veselvo.

Nebude veselvo,
ani by nesmelo,
išlo mi na vojnu
moje potešenia.

Nahav si ma, nahav,
veru si ma nahav;
bodaj by ti nikdy
Pán Boh nepomáhav!

Nahav si ma, nahav
v žiali opustenú,
a ty si uletev
za horu zelenú.

Bodaj ťa šuhajko
toľko triaslo zimníc,
koľko je vo Viedni
murovaných pivníc.

Ej, veru je vo Viedni
nejedna pivnica;
bohdaj ťa tri ruočky
držala zimnica!

Tri ruočky zimnica,
na štvrtý nemoce;
bohdaj ti nemuohov
žiaden človek spomuocť!

Vychodí slniečko
s poza lesi;
tešilo ma,
veď ma na tej Detve
nič neteší,
ale už nie;
ažda ma poteší
dade inde.

Z úprimného srdca
vyrástov strom;
do falošnej lásky
uderiv hrom;
uder prudce,
poraň srdce,
nak ma nemiluje
nikda více.

Nejdem si pre lásku
srce trápiť;
idem ja milýmu
prsteň vrátiť;
vrátim mu ho,
aj mu ho dám;
jednyho opustím,
desať ích mám.

Zanahav ma milý,
a ja jeho račej;
který že budeme
banovati večmej?

Nahav si ma, nahav,
ako kohút sliepku;
bodaj si sa váľav
v pekle po prostriedku.

Nahav si ma, nahav,
veru si ma sklamav,
bodaj že ti nikdy
Pán Boh nepomáhav.

Nahav si ma, nahav,
v žiali postavenú,
a ty si uletev
za horu zelenú.

Zaspievaj kohútku,
na zelenom prúťku;
[: žiaden človek nevie :],
o mojom zármutku.

Žiaden človek nevie,
ani neuhádne,
[: za kerým šuhajkom :]
mé srdiečko vadne.

Zaspievaj kohútku,
máš ty krásne pjery,
[: každuo dievča blázon :],
čo druhému verí.

Plačte oči, plačte,
slzy vylievajte,
čo ste milovaly,
už to zanahajte.

Veď ste milovaly
jednej mamky syna,
bodaj že ho bola
porodiť nestihla.

Dajže Bože, dajže ten mor,
aby umrev ten milý muoj;
taký by som smútok mala,
nikdy by sa nevydala.

Keď som išla cez detvanský cintorín,
odpadov mi z mojej hlávky rozmajrín;
a ja za tým rozmajrínkom banujem;
starodávnyho milýho šanujem.

Doliny, doliny,
banujem za vamí;
nie za dolinkami,
len za frajerkami.

Žeň sa šuhaj, žeň sa,
ak sa máš ženiti,
prestaň mladým pannám
prekážku robiti.

Už som muohla dávno
mladov ženov byti,
keby mé srdiečko
prestalo ľúbiti.

Potom bude moja
milá žena moja,
keď bude z Budína
Viedeň vystavená.

A keď morskie ryby
na vodu zabudú;
šetky divie zvery
s ľuďma bývať budú.

Za našima humný
proso husto siali,
aby sme sa my dva
spolu neschádzali.

Za našima humný
štepené hruštičky,
podaj mi má milá,
tie moje koníčky.

Veď by ti podala,
ale sa mi mecú.
Podaj mi má milá,
do ručičky liacu.

A keď mu podala,
žalosne plakala:
bodaj som ťa nikdá
nebola poznala.

Potom ťa prestanem,
muoj milý spomínať,
keď na mém pohrabe
budú smutno spievať.

Potom ťa prestanem
muoj milý aj čakať,
keď na mém pohrabe
budú smutne plakať.

Potom bude koniec
tej našej ľúbosti
keď budú spočívať
v čiernej zemi kosti.

Potom ťa prestanem
muoj milý aj ľúbiť,
keď na mém pohrabe
budú smutno trúbiť.

Keď si k nám chodieval,
vždy si mi vravieval:
Mariška vezmem ťa;
už teraz: nekcem ťa.

Mala som ja ružu
nevykvitnutú;
mala som milýho,
neni mi je tu.
Ten, čo ma milovav,
teraz ma zanahav;
ach, Bože muoj.
aký je to veľký žiaľ!

Hora, hora vysoká je,
pod ňou skala široká je;
na tej skale sokol sedí,
i po hore jáger chodí.

Jáger, jáger nestreľ do mňa,
malý osoh vezneš so mňa,
vo mne neni kvapky krvy
keď milýho doma neni.

Ach, hviezdičku kerás moja?
či tá jasná, či tá tmavá?
ak si tmavá, rozveseľ sa;
moja milá, rozhovor sa.

Horká moja rozhovora,
keď som čera rúčku dala;
nedala som na rok na dva,
len som dala do skonania.

[: Do skonania mého, tvého,
že nebudem nikdy jeho :].

Detva-Huta

Ach Bože muoj, čo mám robiť od žiaľu?
mrzkú nekcem, a peknú mi nedajú;
račej budem sedem ruočkov vojovať,
ako ja mám mrzkuo diovča miluvať.

Na potvočku šaty prala plakala,
na milýho všetkie viny skladala;
ako by ja neplakala žalosne,
miloval ma jeden huncút falošne.

[: Pred našim domom
rastie strom zelený, :]
a na tom strome
slávik premilený.

Počúvaj milá,
ak ten slávik spieva,
z veľkej ľúbosti
nikdá nič nebýva.

V tom našom dvore
murovaná studňa,
povec mi milá,
čo si taká smutná.

Či si sa ty
z tej vody napila?
a či si sa
do mňa zaľúbila?

Zaľúbila
som sa, pravdu poviem;
zanaháš ma,
veď ja to dobre viem.

Ty sa budeš
s Ťurkami bojovať;
kto ti bude
v tom dome gazdovať?

Mám ja brata,
mladšího od seba,
ten gazduje
pre mňa i pre seba.

Ej, a tam dolu v potoce
bystrá voda hrmoce,
ej, poďme milá, poďme k nej,
budeme sa kúpati.

Keď sme sa my kúpali
oba horce plakali;
ej, čo my milá, myslíme?
že sa nahať misíme?

Detva-Huta

[: Keď som išiou cez Marman,
cez Marmanskú horu: ],
[: stupiu som tam na skalu,
na skalu studenú :].

[: Hej, a spod tej skaločky
vodička vyviera :],
[: umýva si Mariška
svoje biele líčka :].

[: Hej, a ja sa ti nedám,
milý duša moja :],
[: lebo som ja vo veľkom
žiali postavená :].

[: Ej, v žiali som ja, v žiali,
milý sa mi žení :],
[: hej, ani ma nepozvau
na jeho veselí :].

[: Hej, keby sa ja bola
drelej vydávala :],
[: bola by si milýho
za družbu volala :].

[: Hej, za družbu, za družbu,
alebo za zváča :]
[: ale ešte najračej
za mladýho zaťa :].

Dobre mi je, dobre^[24]
pri mamičky mojej,
keby mi tak bolo
milý muoj, pri tvojej.

Pri mojej mamičky
pečenje rybočky;
a pri tvojej milý,
krvavje slzočky.

Pri mojej mamičky
biely chlieb na stole;
a pri tvojej milý,
ovsený f komore.

Pri mojej mamičky
vínko popíjajú,
a pri tvojej, šuhaj,
vodičku žiadajú.

Dobrý večer frajervočka moja,^[25]
čo si včera večer smutná bola?
čo plakaly tvoje čierne očká,
zalievaly tvoje bľadé líčka?

Ako by ja smutná neplakala,
keď mi tvoja mať odkázať dala,
tak mi ona odkázati dala,
že by som sa do vás nechystala.

Ani som to v rozume nemala,
že by som sa do vás vydávala;
čo som ja aj s chudobnýho dvoru,
ale som ja šikovného rodu.

Bjela bazalička
drobným kvitne,
a keď hu poleje
zas len kvitne.
Ako ten šuhaj mladý
pokým sa neožení;
a keď sa ožení
priam odkvitne.

Na čo mi je sersám,
keď koníka nemám;
na čo mi je žienka,
sám sa ponevieram.

O, vy ženy, povecte mi,
veď vy viete, ako je to,
z mrcha mužom žiť na svete
od mladosti, do starosti
bez ľúbosti misí trvať
z mrcha mužom do starosti.

O, vy kňazia, povecte mi, veď vy viete,
veď vy lásku pri oltáre zvestujete;
veď vy vernú a s neverným sprísaháte:
za to Pánu Bohu počet dáte.

Tá detvanská veža
veľmi vysoká,^[26]
nepreletí ju,
nepreletí ju,
kačka divoká.

Neni je to kačka,
ale husatá;
s vami sa rozlúčam,
Bohu vás porúčam,
švárne diovčatá.

Ej, dosť robím, dosť robím,
inak už nemuožem,
iba mojej milej
vyhoveť nemuožem,
vyhoveť nemuožem.

Oj, jako by ma mamko,
srce nebolelo,
oj, veď je moje líčko
jako skamanenuo.

Keď ja z Detvy puojdem,
banovať nebudem,
keď za vrštek zájdem,
hlasom plakať budem.

Žiadna panna nevie aká je láska,
že je ona sladká, ale je ťažká;
keď sa srdce rozbolí,
veľa sveta umorí,
nejednu panenku na mor položí.

So mňa si panenky,
príklady berte:
na stá, na tisíce
sa nevydávajte.

A ja som sa vydala
na stá na tisíce,
dala do žalára
to moje srdce.

Ale sa ja už viac
oklamať nedám,
falošným mládencom
objímať nedám.

Odstupujem od lásky,
skladám ten kríž preťažký,
žeby ja nebola
v žiadnej prekážky.

Detvianska-Huta

Veď už uderila
dvanácta hodina,
ešte sa ten šuhaj
po ulici túla.

Túla sa on, túla,
a pekne si spieva:
nejedna panenka
hore hlávku dvihá.

Hore hlávku dvihá,
do okienka hľadí,
čo je to za šuhaj,
že ten k nám nechodí.

Zariastly chodníčky
milej po obluočky;
zariastly tŕninou,
drobnou ďatelinou.^[27]

Kohútik jarabý,^[28]
nechoď do záhrady;
pohrabeš ľaliju,
diovky ťa zabijú.

Keď ma aj zabijú,
veď ma pochovajú,
do toho kláštora,
de panie sedajú.

Spievaj hrlička
keď si fták;
pozdrav mi milýho
na sto kráť.
Zpýtaj sa ho, ak sa má,
či je v tom žiali,
čo som ja?

Širokie cesty,
kde ja puojdem;
na teba milý,
nezabudnem.
Širokie cestičky
aj chodníčky;
zabudneme sa my
pomaličky.

Popod nás, popod nás,
popod naše dvere,
maľovaný šuhaj,
bielu ružu seje.

Bielu ružu zasiau,
červená mu zišla,
už sa naša láska
na dobre rozišla.

Detvianska-Huta

Surovuo drevo,
horký dym;
vandrovala by,
nemám s kým;
volá ma Janko,
puste ma mamko,
idem s ním,

Keď my cez horu
puojdeme,
čo my tam jesti
budeme?
jesto tam šišky
smrekovie,
ako pečienky, moje srdiečko,
bravčovie.

Keď sa ti dobré,
jedz si sám;
a ja sa s tebou moje srdiečko,
rozlúčam.

Keď my cez horu
puojdeme,
čo my tam piti
budeme?
jesto tam voda
v koľaji,
ako vinečko, moje srdiečko,
v Tokaji.

Keď ti je dobruo,
pi si sám;
a ja sa s tebou, moje srdiečko,
rozlúčam.

Keď my cez hory
puojdeme,
de my tam spati
budeme?
jesto tam lúčka
zelená,
ako perina, moje srdiečko,
[: z páperia :].

Keď ti je mäká,
spi si sám;
a ja sa s tebou, moje srdiečko,
rozlúčam.

Bolo ti vtedy
lúčati (sic),
muohla si rúčky, zlatej obrúčky
nedati.

Či teba čerti
vedeli?
že si ty taký, moje srdiečko,
[: prieberný :].

Detva-Huta

Nezabúdka, nezabúdka
rastie f poli pri vode;
ja som chorý, nebudem žiť,
čierna zem ma prikryje.
Nech mi milá z nezabúdky
na hrob veniec uvije.

Pekný veniec ti uvijem,
a na hrob ti zanesiem,
a jednu vrúcnu modlitbu
odošlem ti k nebesjem.

Veď sa ja nebudem
dlho prechoditi
po tejto hutianskej
zelenej pažiti.

Čo som vám Huťania,
čo som vám tak v oku?
veď ja tu nebudem,
iba toho roku.

Čo som vám Huťania
na takej závade,
veď vám neoberám
jablká v záhrade!

Detva-Huta

Tmavá nuocka, tmavá,
na šuhajka zradná;
kerá najtmavejšá,
tá je najmilejšá.

Javor, javor
vysoký si,
aj, nemuožem ťa
obkliesniti.

Podaj milá,
podaj stolček,
aj nak obkliesnim
ten javorček.

Javor, javor,
biely javor;
ej už som ťa bou
diovča zabou.

Zabou, zabou,
nezabudnem,
ej, chodieval som
ešte budem.

Veď sa ja nebudem
dlho prechoditi,
po tejto detvanskej
zelenej pažiti.

Ale ja ta pôjdem
[: na piešťanské rovni :]
tam sa chlapci hodní.

Horou išieu,
horu lomiu;
[: ej, domov prišieu,
žienku dobiu. :]

Tak hu dobiu,
dokrvaviu,
ej, šetku hlávku
jej doraniu.

Mužu, mužu,
čo ma biješ,
[: ej, keď ja robím
a ty piješ :].

Keď ja robím
robotičku,
ej, a ty piješ
pálenčičku.

Ó vy páni žandári,
vy ste veľkí klamári,
sklamali ste dievča,
ho-ja, ho-ja, hoj,
oklamali ste ho, Bože môj.

U súsedou pod stenami,
stojí posteľ s perinami;
f tej posteli Janík leží,
panička mu rúčku drží.

Panička sa mu spytuje:
Janík, Janík, čo že ti je?
Ťaško je mne, ťašie tebe,
že mi bráňa chodiť k tebe.

Keď sa my dva rozlúčime,
dve srdiečka zarmútime,
dve srdiečka, štyri očká,
budú plakať za pou ruočka.

[: Za pou ruočka a do jary,
kým sa milý neožení :].

Po zahrade rada chodievala,
pátričky sa rada modlievala,
aby jej tam slnko zasvietilo,
kde si ona žiadala.

Zelenaj sa, zelená trávička,
na ňu padá studená rosička;
rozpukni sa strome, strom zelený,
nastau čas rozlúčenosti.

To lúčení, to je tá ťažká vec,
to lúčení, tá najväčšia bolesť;
od bolesti len jedna zelinka,
od ľúbosti diovčinka.

Darmo ma mamička,
darmo ma chováte;
so mňa kňaz nebude,
darmo nakladáte.

Nebude so mňa kňaz,
a z Marišky mníška,
lebo je Mariška
veľká tovaryška.

Darmo mi je, darmo,
robia na mňa jarmo,
ale ma nebudú
zapriahati doňho.

Darmo mi je, darmo,
už je zadarmenuo,
už je k mojej milej
chodiť zabránenuo.

Bráňa že mi bráňa
k mojej milej chodiť;
veď mi nezabráňa,
čo bárs budú robiť.

Ej, veď som ťa zabula
milý muoj, ľahúčko,
ako by hodila ej,
do vody jabĺčko,
do vody jabĺčko.

Detva-Huta