Detva — spevy

Bože muoj,
  Bože muoj;
  zarmúcený svet muoj;
  každýmu veselý,
  len mne zarmúcený.

Či mi to Pán Boh dal,
  či len štestie moje:
  kade idem koľvek,
  plače srce moje.

Ej, žiale moje, žiale,
  čo ma namárate,
  ak vodne, tak v noci
  spati mi nedáte?

Ej, žiale moje, žiale,
  veď ste mi na máre,
  ako tá rosička
  na zelenej tráve.

Ešte tú rosičku
  vetríček poveje,
  a mňa v mojom žiali
  nik nerozosmeje.

Tá moja mamička
  veľa ľanček pleje,
  čo jeden popleje,
  slzami poleje.

A vy mamko moja,
  čo ho polievate?
  pre vás deti moje,
  že sa potĺkate.

Detva-Huta

Duje vetrík po doline;
  muoj mladý čas len tak hynie,
  muoj mladý čas aj podoba,
  tak sa míňa ako voda.

Detva-Huta

Zvonte mi zvoničky,
  kým som u mamičky;
  a keď budem ženou,
  netreba mi zvonov.

Ta dala mamka, ta dala
  dcéru ďaleko jod seba,
  zakázala jej, prikázala jej
  žeby neprišla k nej.

Ja sa urobím mamičko moja,
  vtáčikom jarabým,
  a tak vám priletím mamičko moja,
  do vašej zahradky.

Keď vy budete mamičko moja,
  ľaleju plejávať,
  tak vám ja budem mamičko moja
  takto povedávať:

„Vydali ste sa mamičko moja,
  za peknýho Janka,
  a mňa ste dali mamičko moja,
  za leda šuhajka.

Robiť mi nevie, chodiť mi nechce,
  ako s ním žiť budem?
  Cudziemu otcovi, cudzej materi
  uhoveť nemuožem.“

Banuje, banuje
  dievča voľačije,
  že ho od matera
  šuhaj odlučuje.

Banuje, banuje
  aj banovať bude,
  pokým si mamičku
  dobre nezabude.

Detvianska-Huta

Za vodov, za vodov,
  za vodičkov
  hrala sa moja milá
  s holubičkov;

Pod obločkom
      murovaná studňa;
prečo že si
      moja milá, smutná,
či ti bystrá,
      jasná voda škodí,
či ten šuhaj,
      čo ku tebe chodí.

Čo že by mi
      ten šuhajček škodiv,
veď on ku mne
      už tri ruočky chodí,
milovav ma aj vodne
      aj v noci;
sklamaly ma
      jeho čierne oči.

Sadaj slnko, sadaj,
  frajera mi hľadaj;

Poteš že ma, poteš,
  Pane Bože, poteš;
  veď ma nepoteší
  matka, ani otec.

Potešenia nemám
  od otca, matera;
  ažda ho budem mať
  od muojho frajera.

To tvoje srdiečko
  s tvrdieho kameňa;

Oj, sirota, sirota,
  ohráčaný koreň;
  bodaj sa narodiv
  mesto každej kameň.

Po kamene idú
  vozy aj furmani,
  po sirote idú
  ľudia s jazykami.

Radorečnie ženy
  rad-radom sedajú,
  a o šuhajkovi
  reči rozsípajú.

Račej by si muohli
  oplecká poplátať,
  ako po tej Detve
  klebety roznášať.

Jedno diovča som na svete
  verne milovav,
  ale keď ma ono nekce,

Banujem, banujem,^[23]
  aj musím banuvať,

Oj, ty Detva, Detva,
  okruhluo mestečko;
  po nej sa prechodí
  to moje srdečko.

Srdulienko moje,
  azda si kamenvo;
  čo by huci húdli,
  nebude veselvo.

Nebude veselvo,
  ani by nesmelo,
  išlo mi na vojnu
  moje potešenia.

Nahav si ma, nahav,
  veru si ma nahav;
  bodaj by ti nikdy
  Pán Boh nepomáhav!

Nahav si ma, nahav
  v žiali opustenú,
  a ty si uletev
  za horu zelenú.

Bodaj ťa šuhajko
  toľko triaslo zimníc,
  koľko je vo Viedni
  murovaných pivníc.

Ej, veru je vo Viedni
  nejedna pivnica;
  bohdaj ťa tri ruočky
  držala zimnica!

Tri ruočky zimnica,
  na štvrtý nemoce;
  bohdaj ti nemuohov
  žiaden človek spomuocť!

Vychodí slniečko
  s poza lesi;
  tešilo ma,
  veď ma na tej Detve
  nič neteší,

Zanahav ma milý,
  a ja jeho račej;
  který že budeme
  banovati večmej?

Nahav si ma, nahav,
  ako kohút sliepku;
  bodaj si sa váľav
  v pekle po prostriedku.

Zaspievaj kohútku,
  na zelenom prúťku;
  [: žiaden človek nevie :],
  o mojom zármutku.

Žiaden človek nevie,
  ani neuhádne,
  [: za kerým šuhajkom :]
  mé srdiečko vadne.

Zaspievaj kohútku,
  máš ty krásne pjery,
  [: každuo dievča blázon :],
  čo druhému verí.

Plačte oči, plačte,
  slzy vylievajte,
  čo ste milovaly,
  už to zanahajte.

Veď ste milovaly
  jednej mamky syna,
  bodaj že ho bola
  porodiť nestihla.

Dajže Bože, dajže ten mor,
  aby umrev ten milý muoj;
  taký by som smútok mala,
  nikdy by sa nevydala.

Keď som išla cez detvanský cintorín,
  odpadov mi z mojej hlávky rozmajrín;
  a ja za tým rozmajrínkom banujem;
  starodávnyho milýho šanujem.

Doliny, doliny,
  banujem za vamí;
  nie za dolinkami,
  len za frajerkami.

Žeň sa šuhaj, žeň sa,
  ak sa máš ženiti,
  prestaň mladým pannám
  prekážku robiti.

Už som muohla dávno
  mladov ženov byti,
  keby mé srdiečko
  prestalo ľúbiti.

Potom bude moja
  milá žena moja,
  keď bude z Budína
  Viedeň vystavená.

A keď morskie ryby
  na vodu zabudú;
  šetky divie zvery
  s ľuďma bývať budú.

Za našima humný
  proso husto siali,

Keď si k nám chodieval,
  vždy si mi vravieval:
  Mariška vezmem ťa;
  už teraz: nekcem ťa.

Mala som ja ružu
            nevykvitnutú;
  mala som milýho,
            neni mi je tu.
Ten, čo ma milovav,
  teraz ma zanahav;
  ach, Bože muoj.
aký je to veľký žiaľ!

Hora, hora vysoká je,
  pod ňou skala široká je;
  na tej skale sokol sedí,
  i po hore jáger chodí.

Jáger, jáger nestreľ do mňa,
  malý osoh vezneš so mňa,
  vo mne neni kvapky krvy
  keď milýho doma neni.

Ach, hviezdičku kerás moja?
  či tá jasná, či tá tmavá?
  ak si tmavá, rozveseľ sa;
  moja milá, rozhovor sa.

Horká moja rozhovora,
  keď som čera rúčku dala;
  nedala som na rok na dva,
  len som dala do skonania.

[: Do skonania mého, tvého,
že nebudem nikdy jeho :].

Detva-Huta

Ach Bože muoj, čo mám robiť od žiaľu?
  mrzkú nekcem, a peknú mi nedajú;
  račej budem sedem ruočkov vojovať,
  ako ja mám mrzkuo diovča miluvať.

Na potvočku šaty prala plakala,
  na milýho všetkie viny skladala;
  ako by ja neplakala žalosne,
  miloval ma jeden huncút falošne.

[: Pred našim domom
  rastie strom zelený, :]
  a na tom strome
  slávik premilený.

Počúvaj milá,
  ak ten slávik spieva,
  z veľkej ľúbosti
  nikdá nič nebýva.

V tom našom dvore
  murovaná studňa,
  povec mi milá,
  čo si taká smutná.

Či si sa ty
  z tej vody napila?
  a či si sa
  do mňa zaľúbila?

Zaľúbila
  som sa, pravdu poviem;
  zanaháš ma,
  veď ja to dobre viem.

Ty sa budeš
  s Ťurkami bojovať;
  kto ti bude
  v tom dome gazdovať?

Mám ja brata,
  mladšího od seba,
  ten gazduje
  pre mňa i pre seba.

Ej, a tam dolu v potoce
  bystrá voda hrmoce,
  ej, poďme milá, poďme k nej,
  budeme sa kúpati.

Keď sme sa my kúpali
  oba horce plakali;
  ej, čo my milá, myslíme?
  že sa nahať misíme?

Detva-Huta

[: Keď som išiou cez Marman,
   cez Marmanskú horu: ],
   [: stupiu som tam na skalu,
   na skalu studenú :].

[: Hej, a spod tej skaločky
   vodička vyviera :],
   [: umýva si Mariška
   svoje biele líčka :].

[: Hej, a ja sa ti nedám,
   milý duša moja :],
   [: lebo som ja vo veľkom
   žiali postavená :].

[: Ej, v žiali som ja, v žiali,
   milý sa mi žení :],
   [: hej, ani ma nepozvau 
   na jeho veselí :].

[: Hej, keby sa ja bola
   drelej vydávala :],
   [: bola by si milýho
   za družbu volala :].

[: Hej, za družbu, za družbu,
   alebo za zváča :]
   [: ale ešte najračej
   za mladýho zaťa :].

Dobre mi je, dobre^[24]
  pri mamičky mojej,
  keby mi tak bolo
  milý muoj, pri tvojej.

Pri mojej mamičky
  pečenje rybočky;
  a pri tvojej milý,
  krvavje slzočky.

Pri mojej mamičky
  biely chlieb na stole;
  a pri tvojej milý,
  ovsený f komore.

Pri mojej mamičky
  vínko popíjajú,
  a pri tvojej, šuhaj,
  vodičku žiadajú.

Dobrý večer frajervočka moja,^[25]
čo si včera večer smutná bola?
čo plakaly tvoje čierne očká,
zalievaly tvoje bľadé líčka?

Ako by ja smutná neplakala,
keď mi tvoja mať odkázať dala,
tak mi ona odkázati dala,
že by som sa do vás nechystala.

Ani som to v rozume nemala,
že by som sa do vás vydávala;
čo som ja aj s chudobnýho dvoru,
ale som ja šikovného rodu.

Bjela bazalička
  drobným kvitne,
  a keď hu poleje
  zas len kvitne.
  Ako ten šuhaj mladý
  pokým sa neožení;
  a keď sa ožení
  priam odkvitne.

Na čo mi je sersám,
keď koníka nemám;
na čo mi je žienka,
sám sa ponevieram.

O, vy ženy, povecte mi,
veď vy viete, ako je to,
z mrcha mužom žiť na svete
od mladosti, do starosti
bez ľúbosti misí trvať
z mrcha mužom do starosti.

O, vy kňazia, povecte mi, veď vy viete,
veď vy lásku pri oltáre zvestujete;
veď vy vernú a s neverným sprísaháte:
za to Pánu Bohu počet dáte.

Tá detvanská veža
  veľmi vysoká,^[26]
  nepreletí ju,
  nepreletí ju,
  kačka divoká.

Neni je to kačka,
  ale husatá;
  s vami sa rozlúčam,
  Bohu vás porúčam,
  švárne diovčatá.

Ej, dosť robím, dosť robím,
  inak už nemuožem,
  iba mojej milej
  vyhoveť nemuožem,
  vyhoveť nemuožem.

Oj, jako by ma mamko,
  srce nebolelo,
  oj, veď je moje líčko
  jako skamanenuo.

Keď ja z Detvy puojdem,
  banovať nebudem,
  keď za vrštek zájdem,
  hlasom plakať budem.

Žiadna panna nevie aká je láska,
že je ona sladká, ale je ťažká;
keď sa srdce rozbolí,
veľa sveta umorí,
nejednu panenku na mor položí.

So mňa si panenky,
príklady berte:
na stá, na tisíce
sa nevydávajte.

A ja som sa vydala
na stá na tisíce,
dala do žalára
to moje srdce.

Ale sa ja už viac
oklamať nedám,
falošným mládencom
objímať nedám.

Odstupujem od lásky,
skladám ten kríž preťažký,
žeby ja nebola
v žiadnej prekážky.

Detvianska-Huta

Veď už uderila
  dvanácta hodina,
  ešte sa ten šuhaj
  po ulici túla.

Túla sa on, túla,
  a pekne si spieva:
  nejedna panenka
  hore hlávku dvihá.

Hore hlávku dvihá,
  do okienka hľadí,
  čo je to za šuhaj,
  že ten k nám nechodí.

Zariastly chodníčky
  milej po obluočky;
  zariastly tŕninou,
drobnou ďatelinou.^[27]

Kohútik jarabý,^[28]
  nechoď do záhrady;
  pohrabeš ľaliju,
  diovky ťa zabijú.

Keď ma aj zabijú,
  veď ma pochovajú,
  do toho kláštora,
  de panie sedajú.

Spievaj hrlička
  keď si fták;
  pozdrav mi milýho
  na sto kráť.
  Zpýtaj sa ho, ak sa má,
  či je v tom žiali,
  čo som ja?

Širokie cesty,
  kde ja puojdem;
  na teba milý,
  nezabudnem.
  Širokie cestičky
  aj chodníčky;
  zabudneme sa my
  pomaličky.

Popod nás, popod nás,
  popod naše dvere,
  maľovaný šuhaj,
  bielu ružu seje.

Bielu ružu zasiau,
  červená mu zišla,
  už sa naša láska
  na dobre rozišla.

Detvianska-Huta

Surovuo drevo,
  horký dym;
  vandrovala by,
  nemám s kým;
  volá ma Janko,
  puste ma mamko,
  idem s ním,

Keď my cez horu
  puojdeme,
  čo my tam jesti
  budeme?
  jesto tam šišky
  smrekovie,
  ako pečienky, moje srdiečko,
  bravčovie.

Keď sa ti dobré,
  jedz si sám;
  a ja sa s tebou moje srdiečko,
  rozlúčam.

Keď my cez horu
  puojdeme,
  čo my tam piti
  budeme?
  jesto tam voda
  v koľaji,
  ako vinečko, moje srdiečko,
  v Tokaji.

Keď ti je dobruo,
  pi si sám;
  a ja sa s tebou, moje srdiečko,
  rozlúčam.

Keď my cez hory
  puojdeme,
  de my tam spati
  budeme?
  jesto tam lúčka
  zelená,
  ako perina, moje srdiečko,
  [: z páperia :].

Keď ti je mäká,
  spi si sám;
  a ja sa s tebou, moje srdiečko,
  rozlúčam.

Bolo ti vtedy
  lúčati (sic),
  muohla si rúčky, zlatej obrúčky
  nedati.

Či teba čerti
  vedeli?
  že si ty taký, moje srdiečko,
  [: prieberný :].

Detva-Huta

Nezabúdka, nezabúdka
  rastie f poli pri vode;
  ja som chorý, nebudem žiť,
  čierna zem ma prikryje.
  Nech mi milá z nezabúdky
  na hrob veniec uvije.

Pekný veniec ti uvijem,
  a na hrob ti zanesiem,
  a jednu vrúcnu modlitbu
  odošlem ti k nebesjem.

Veď sa ja nebudem
  dlho prechoditi
  po tejto hutianskej
  zelenej pažiti.

Čo som vám Huťania,
  čo som vám tak v oku?
  veď ja tu nebudem,
  iba toho roku.

Čo som vám Huťania
  na takej závade,
  veď vám neoberám
  jablká v záhrade!

Detva-Huta

Tmavá nuocka, tmavá,
  na šuhajka zradná;
  kerá najtmavejšá,
  tá je najmilejšá.

Javor, javor
  vysoký si,
  aj, nemuožem ťa
  obkliesniti.

Podaj milá,
  podaj stolček,
  aj nak obkliesnim
  ten javorček.

Javor, javor,
  biely javor;
  ej už som ťa bou
  diovča zabou.

Zabou, zabou,
  nezabudnem,
  ej, chodieval som
  ešte budem.

Veď sa ja nebudem
  dlho prechoditi,
  po tejto detvanskej
  zelenej pažiti.

Ale ja ta pôjdem
  [: na piešťanské rovni :]
  tam sa chlapci hodní.

Horou išieu,
  horu lomiu;
  [: ej, domov prišieu,
  žienku dobiu. :]

Tak hu dobiu,
  dokrvaviu,
  ej, šetku hlávku
  jej doraniu.

Mužu, mužu,
  čo ma biješ,
  [: ej, keď ja robím
  a ty piješ :].

Keď ja robím
  robotičku,
  ej, a ty piješ
  pálenčičku.

Ó vy páni žandári,
  vy ste veľkí klamári,
  sklamali ste dievča,
  ho-ja, ho-ja, hoj,
  oklamali ste ho, Bože môj.

U súsedou pod stenami,
  stojí posteľ s perinami;
  f tej posteli Janík leží,
  panička mu rúčku drží.

Panička sa mu spytuje:
  Janík, Janík, čo že ti je?
  Ťaško je mne, ťašie tebe,
  že mi bráňa chodiť k tebe.

Keď sa my dva rozlúčime,
  dve srdiečka zarmútime,
  dve srdiečka, štyri očká,
  budú plakať za pou ruočka.

[: Za pou ruočka a do jary,
  kým sa milý neožení :].

Po zahrade rada chodievala,
  pátričky sa rada modlievala,
  aby jej tam slnko zasvietilo,
  kde si ona žiadala.

Zelenaj sa, zelená trávička,
  na ňu padá studená rosička;
  rozpukni sa strome, strom zelený,
  nastau čas rozlúčenosti.

To lúčení, to je tá ťažká vec,
  to lúčení, tá najväčšia bolesť;
  od bolesti len jedna zelinka,
  od ľúbosti diovčinka.

Darmo ma mamička,
  darmo ma chováte;
  so mňa kňaz nebude,
  darmo nakladáte.

Nebude so mňa kňaz,
  a z Marišky mníška,
  lebo je Mariška
  veľká tovaryška.

Darmo mi je, darmo,
  robia na mňa jarmo,
  ale ma nebudú
  zapriahati doňho.

Darmo mi je, darmo,
  už je zadarmenuo,
  už je k mojej milej
  chodiť zabránenuo.

Bráňa že mi bráňa
  k mojej milej chodiť;
  veď mi nezabráňa,
  čo bárs budú robiť.

Ej, veď som ťa zabula
  milý muoj, ľahúčko,
  ako by hodila ej,
  do vody jabĺčko,
  do vody jabĺčko.

Detva-Huta