ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

To sa chlapci, to sa naši,
čo bývajú na salaši;
v noci jedia, vo dne pijú,
tí valasi dobre žijú!

Šetci sa to dobrí chlapci
v tých čiernych košeliach,
preskacujú, zaskacujú
tie bučke na holiach.

Ej, ovce moje, ovce,^[22]
majú liate zvonce,
retiazke striebolné,
srcia mosadzočie.

Valaše, valaše,
nepúšťaj na naše,
lebo ťa muoj otec
korbáčom opáše.

Valaše, valaše,
f tej čiernej košeli,
nezalíhaj že ty
do mojej posteli.

Tá moja postieľka
šnúrov šnurovaná,
a tvoja košielka
tri ruočky nepraná.

Valáška zabili,
baču obesili,
holenici plačú:
škoda nášho baču!

Zajali, zajali
Janíkovi voly;
počúvaj má milá,
kde klepocú rohy.

Never šuhajovi,
ako tomu hadu,
nosí pod jazykom
sedmorakú radu.

Za našíma humní
rozmajrínčok bujný,
kto kce k nám chodievať,
musí búsť chlap hodný.

Padá rosa, padá,
do Dunaja sadá;
nak si každý frčkár
sebe roveň hľadá.

Chudobná dievčina,
medzi bohatyma,
ako šuta-koza,
medzi rohatyma.

Dievčatko, malá si,
ľúbia ťa valasi;
kebys’ bola vätšia,
ľúbil by ťa bača.

Moje oči sivie,
ako sivuo nebe;
povedz mi šuhajko,
či sa ľúbim tebe?

Ľúbi sa mi, ľúbi,
čo po hore trúbi,
po hore zelenej,
v košieľke bielenej.

Bodaj ťa šuhajko!
toľko mám trápenia,
koľko je v potoku
drobnieho kamenia.

Ja som sa nazdala,
že to v poli blýska;
a to si muoj milý
zlatým bičom plieska.

Ja som sa nazdala,
že v poli horelo,
a to sa milýmu
líčko červenalo.

Hej, pomoc Bože, pomoc
leto vyletovať;
veru mne nebude
hockto rozkäzovať.

Hej, pomoc Bože, pomoc
ovce vyzimovať;
veru mne nebude
hockto rozkäzovať.