ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ej, na vígľašskom zámku
zvony vyzváňajú;
poďme chlapci, poďme,
na zboj nás volajú.^[9]

Bol by ten Jánošík,
bol by ten bojoval,
[: keby si bol svoj opasok
na stole nenahal :].

Ja ten opas taký bol
vygombičkovaný,
[: že každá gombička
stála po toljary :].

A tá stará baba,
tá ho prezradila,
[: že ona mu ten opasok
na stole videla :].

Dvanác centov železa
na svojich nohách mal,
[: ešte preci dvanác razí
múr obhajdukuval :].

Keď Janošík bojovau,
keby sa bou varovau;
keby si bou valaštičku
na stole nenahau.

Tá jeho frajerka,
tá ho prezradila.
Nemuohla sa valaštička
prerúbati moja.

A keď ho chytili
v tej hore Bobrovskej
chytili tam Janošíka
v stolici Ľuptovskej.

A keď ho chytili,
tak mu povedali:
vítaj, vítaj, mladý ftáčik,
už sme ťa chytili.

Prosím vás, pánové,
ešte len první raz:
dajte že mi starú babu
do mojich rúčok raz.

Ani mu hu nedali,
lebo sa ho báli,
že bou pekný, hodný chlapec,
že by pokapali.

Prosím vás, pánové,
ešte po druhý raz,
dajte že mi frajervočku
do mojich rúčok raz.

Ani tú mu nedali,
lebo sa ho báli,
— — — — — —
— — — — — —

Prosím vás, pánové,
ešte po tretí raz,
dajte že mi valaštičku
do mojich rúčok raz.

Ani tú mu nedali…

Prosím vás, pánové,
ešte po štvrtý raz,
dajte že mi muoj klobúčik
na moju hlávku raz.

Ani ten mu nedali…

Prosím vás, pánové,
ešte po piaty raz,
dajte moju halenvočku
na moje väzy raz.

Ani tú mu nedali…

Prosím vás, pánove
ešte po šiesty raz,
dajte že mi muoj opašťok
na moje bedry raz.

Ani ten mu nedali…

Prosím vás, pánové
ešte ostatní raz,
dajte že mi hajduchovať
okolo stola raz.

Sto centov železa
na jeho nuožkach mau,
ešte preca dvanác razí
stĺp obhajduchoval.

A ten štrnácty raz
tak si on vyskočiu,
na samý vrch na ten háčik
dukátik založiu.

Zabili Bezenci,^[10]
Demikáta Paľa,
mali dovolenuo
od pána cisára.

A keď ho zabili,
do vody hodili,
že by mu detvanské
zvony nezvonily.

Ale mu zvonila
klokočská zvonička,
že ho dala zmárniť
tá jeho sestrička.

Klokočský cintorín
múrom murovaný,
Demikát Palíček
v ňom je pochovaný.

Klokočský cintorín
trninou obitý;
Demikát Palíček
leží v ňom zabitý.

Keď som išiou na zboj,
rozvíjal sa javor;
keď som išiou zboja,
padal list z javora.

Hej, za horou, za horou
sedem párov volov;
nečakaj ma dievča,
dneska večer domov.

Hej, nečakaj, nečakaj,
ani ma nedočkáš,
ani moje líčka
dnes večer nebozkáš.

Hore že len hore,
ešte zhora vyššie;
išiou by som k milej,
keby bolo bližšje.

Poľana, Poľana,
súsedovho Jana;
Poľanu skosili,
Jana obesili.

Poľana, Poľana,
popod Poľan prte;
kamaráti moji,
len za mnou sa vŕťte.

Hore pod Poľanou,
zbíjal som kramárov;
dolu košarisky,
dával som Marišky.

Hore pod Poľanou
voľačo sa blíska:
vono to muoj milý
na píšteľke píska.

Hore pod Poľanou
voľačo sa belje:
moja najmilejšá
košielečku perie.

Hore pod Poľanou
pekný ohník horí;
moja frajervočka
pri ňom kravy dojí.

Ondrášku, Ondrášku,
des’ dal tú valašku?
ej, veru je na holi,
zaťatá v javory.

Hej, pofukuj, povievaj
vetríčok voňavý
[: poráňaj, pozrážaj
rosičku pred nami :].

Hej horička zelená,
dal by ťa pozlátiť,
[: keby sa mi kcela
frajerka navrátiť :].

Hej na našej doline
bystrá voda šuští:
[: prisahalo dievča,
že ma neopustí :].

Hej hore Hrôn, dolu Hrôn,
hore Hrônom cesta;
[: bolas’ mi frajerkou,
môžeš byť nevesta :].

Hej, pijú chlapci, pijú
v kamennej pivnici,
[: šetko ľudia vravia,
že sú to zbojníci :]^[11]

Hora, hora, bukový laz;
dajže Bože, dačo ukrasť,
lebo kone, lebo voly,
lebo dievča g mojej vuoli.

Detva-Huta

Hej, ten stoličný dom
pekné budovisko.^[12]
Hej, bude že ti Janík,
dobré zimovisko.

Janíček Vršovský,
nejdi bez valašky!
Hej, lepší si ty jeden,
ako druhých sedem.

Nebojím sa jeden,
čo jích bude sedem!
Hej, keď jích bude dvadsať,
budem sa obracať.

Hodný som ja, hodný,
veď mi aj pristane,
hodbabná šnúročka
na mojom — hrtane.

Hej, tu boli žandáry,^[13]
ta — ta šli;
hľadali, nenašli;
dobre je to skovanuo,
[: v zemi zakopanuo :].
Jalovička v sude,
po nej voda ide.

Hej, kde budem, tam budem,
lenošiť nebudem;
na zelenom pníku
mäso sekať budem.

Lebo ma ulapia,
lebo ma obesia,
lebo ma vtáčiky
na kúsky roznesia.

Ešte som nekradou,
len sa budem učiť,
už želiezka hrejú,
čo ma budú mučiť.

Bolo nás jedenác,
už nás je len desať.
šetko povedajú,
že nás budú vešať.

Keby som ja vedeu,
že ma budú vešať,
ja by som si išieu
šibeničku kresať.

Ani som nekradou,
ako inší kradli,
keď ma obesili,
šibeničky spadly.

Detva-Huta

Ej, nebudem ja dobrý,
ani mi nesvedčí,
muoj otec bou huncút,
[: a ja budem večší :].

Ej, nebudem ja dobrý,
ani mi nesvedčí,
ani mi nehľadí
[: dobruo z mojich očí :].

Ej, dobre mi je,dobre,
neviem o dobrote,
ale moje rúčke
vedia o robote.

A ty bača z ochotnosti
otváraj nám z rýchlosti,
lebo ak nám neotvoríš,
dolámeme ti kosti.

Bisťubohu na dva razy!
a ja sa vás nebojím;
vy ste moji kamaráti,
ja vám smele otvorím.

A ty bača, chystaj kotol
a zarež nám barana,
budeme ho pjecť aj variť,
až do bjelyho rána.

Kožka ti bude na gäjdy,
ty nám budeš gäjdovať,
a my sebe tú beťársku
budeme podskakovať.

Bisťubohu na dva razy!
neni je to žiaden špás,
pozrite len na tie vršky;
žandáry idú po nás.

Hopsa chlapci, do tej hory,
do tej tmavej húšťavy;
čo pred sebou uvidíme,
šetko vezneme s nami.

A ty bača, kamarát náš,
že náš ty ver’ nezradíš;
[: to ti popredku povjeme,
že životom zaplatíš :].

Popusť žandár, popusť,^[14]
ručičke ma bolia;
ja by ti popustiu:
páni nedovolia.

Hej, či ma budú variť,
či v kolese lámať,
nebudem vodlovať,
pokým budem vládať.

Hej, ľudia sa nazdajú,
že ja vyvodlujem;
veď ja moje kosti
radšej obanujem.

Hej, čoby vyvodlovau,
to by bola hamba;
veru by sa hnevau
muoj kamarát na mňa!

A tie moje kone
pod javorom stoja;
dobre ony vedia,
že ma lapať stroja.

Hej, krajani, krajani
hrochoťskými krají;
detvanski žandáry
za namí strieľali.

Hoj, hory sa lámaly,
skaly sa pukaly;
kamaráti moji
na mňa prisahali.

Kamaráti moji
len sa reči držme;
keď nás budú vešať
— — — — — —

Nerúbaj, nesekaj,
dosť som dorúbaný;
vezni milá, ručník,
dosť som dosekaný.

Vedú že ma, vedú,^[15]
deže ma povedú?
deže moje rúčke
sväzovati budú?

Hej, ručičke mi sviažu,
nožičke okujú,
hej, tam do Lepoldu,
ta ma pošikujú.

Hej, a keď ma previedli
cez tie kasárnice,
doniesol mi vachman
kabát, nohavice.

Kabát, nohavice,
komisný chlebíček;
vypadly mi slzy
z tých mojich očičiek.

Neboj sa šuhajko,
neboj sa toho nič —
vígľašskyho zámku
zvolenských šibeníc.

Hej, ešte som nekradou,
len sa budem učiť;
šibeníčky padly,
čo ma maly mučiť.

Ej, čo že si Detvane,
čože si ukradou,
že ťa poviazali
do tenkých povrazov?

Ej, veď som nekradou
len jednu jalovku,
teraz musím sedeť
v tom zvolenskom zámku.

Ej, na zvolenskom zámku
len skala na skale,
beda tomu chlapcu,
čo sa tam dostane.^[16]

Ej, porezala som sa
na maličký pršťok,
obzerala som sa
na detvanský vršťok.

Ej, na vrch, na Poľane
košiar murovaný,
ktože ho muroval
Janko dorúbaný.^[17]

Popod hor, popod hor,
popod borovinu;
chytaj bača kotál,
nesiem baraninu.

Nie to baranina,
ale sviňskuo meso,
veď sa dobrí chlapci
poviazaní preto.

V Detve ma chytili,
v Očovej nabili,
pre tú jalovčičku
z prochoťskej doliny.

Detva-Huta

Ej, nehorekuj mati,
čo to všetko platí,
ešte Pán Boh v nebi
a s ním všetci svätí.

Ej, nehorekuj mati,
nevolaj na Boha,
máš syna ako buk,
meno mu Stonoha.^[18]

Hej, na zvolenskom zámku^[19]
tri retiazke visia;
hej, merkuj sa šuhajko,
že ťa neobesia.

Čije to ovečky,
hore grúňom idú?
toho Janíkove,
čo ho vešať idú.

Keď ho šikovali
cez to širvo pole,
milá zavolala:
vráť sa srce moje.

Ako že sa vrátim,
keď som dorúbaný;
čakajú ma kati
pod šibeničkami.

Nevešaj ma kate,
nevešaj ma hore,
kým sa neodberiem
od frajerky mojej.^[20]

Na Krpeľňom vršku šibeničky;
založila milá,
holubička sivá
na ne rúčky.

Čože si to milá, urobila,
že si tvoje rúčky
na tie šibeničky
založila?

Brezová vodička sticha kvapká;
napi sa jej milá,
holubička sivá,
veď je sladká.

Už som sa napila, už mi je dosť;
ďakujem ti milý,
muoj holúbok sivý,
za uctivosť.

Poľana, Poľana
Výbohovho Jana;
Poľanu skosili,
Jana obesili.

Či je spod Poľany,
a či spod Hájiho,
veru si ja nedám
ovce na druhýho.

Ej, sedeu som ja, sedeu,
sedem ruočkov, sedem,
nikdá som nevedeu,
kedy noc, kedy deň.

Tedy som ja vedeu,
keď žabky krkaly,
keď na mojich nuožkach
[: zeliezka hrkaly :].

Dobre ti je Janík
f tom zvolenskom zámku;
neorieš, neseješ,
len si sedíš f chládku.

Nepraj mi má milá,
takovej dobroty,
keď ja musím nosiť
zo železa bvoty.

Zo železa bvoty,
z medi rukavice;
nepraj mi má milá,
tej dobroty vícej.

Páni naši, páni,
Pán Boh vás pobije
za tú mladú čeľaď,
[: čo v hárešte hlivie :].^[21]

Páni naši, páni,
— — — — — —
[: čo na vojne hynie :].

Ej, šetko ľudia vravia,
že som ja zbojníček,
a ja som v Kriváni
najlepší chlapíček.

Ej, fujerka trumbitá,
dukátmi vybitá;
ej, kto že ťa vybíjal,
sedem ruočkov zbíjal.

Fujerka (i píšteľka) trumbitá,
dukátmy vybitá,
ej, kto že ta vybíjau,
sedem ruočkov zbíjau.

Hore, dolu idem,
mám frajervok sedem,
štyri na nedeľu,
a tri na každý deň.

Ovce moje, ovce,
na poli belice,
veď som si vypásou
pri ních šibenice.

Valasy po zboji,
bača nám je chorý;
kto že naše ovce
na večer podojí?

Ej, bodaj moja mamka
tri nuocky nespala,
keď mi v tom kúpeli
nuošky nezlámala,
ej, nuošky nezlámala.

Nvošky nezlámala,
hlávku nevykrútla;
bodaj moja mamka
nemynula pekla.

Ej, sama s’mi mamička,
dala šibenice,
keď si ma poslala,
do panskej pivnice.

Veď som ja nezbíjau,
chudobných sedliakou,
hoj, ale som ja zbíjav
pánov, vrkolakov.

Robiť chlapci, robiť!
nie po zboji chodiť;
veru ťa nebudú
na retiazkach vodiť.