ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Svätý Štefan (1000 — 1038)

Akonáhle Sv. Štefan za kráľa uhorského korunovaný bol, ešte väčšou chuťou lapil sa do šírenia kresťanského náboženstva; k tomu cieľu zakladal biskupstvá, dal stavať kláštory, chrámy a školy, aby kňazi nielen dospelým kázali, ale i mládež vyučovali. Nedele a sviatky prísnym zákonom svätiť prikázal. Krajinu podelil na župy a nad každou vymenoval hlavného župana.

Proti Štefanovým ustanovizniam vystúpil sprvu šümegský župan Kupa, potom ale Ďula, sedmohradský vojvoda, ktorí žiadali naspäť uvedenie pohanstva, ako i zahnanie kresťanských kňazov z krajiny — ale Štefan pomocou horno-uhorských už pokrstených Slovákov i jedného i druhého zbil a Sedmohradsko k Uhorsku pripojil.

Sv. Štefan panoval 28 rokov. Zomrel na zimnicu a bol v novovystavanom kostole Stolno-bielohradskom pochovaný. Jeho pravé rameno do dnešného dňa v hrade Budínskom sa opatruje a vo sviatok Štefana kráľa ukazuje.

Nástupcom Štefanovým bol Peter, syn Štefanovej sestry, poneváč mu vlastný syn Imrich v 24. roku zomrel následkom rán divým bravom na poľovačke mu zadaných.

Peter a Samuel (1038 — 1046)

Peter špatne zachodil s Uhrami a vdovou Štefanovou, čoho následkom ho z trónu zhodili a na jeho miesto Abba-Samuela vyvolili. Ale ten sa len za tri roky mohol udržať na tróne, lebo pre svoju ukrutnosť do veľkej nenávisti upadol, takže zasa len Petra naspäť povolali. Peter teraz s veľkým množstvom vojska prišiel do krajiny, Samuela o život pripravil, jeho vojsko zničil a druhý raz správu krajiny prevzal. Poneváč ale predošlý neporiadny život viedol, ba ešte horším a ukrutnejším sa oproti Uhrom stával, bol lapený, zraku zbavený a do žalára hodený, kde i svoj život skončil.

Poznám.: Abba Samuel dal raz odpraviť 40 veľmožov bez všetkej inej príčiny, len že ich držal za prívržencov Petrových. Petrovi išiel na pomoc oproti Samuelovi nemecký cisár Henrik III.

Ondrej I. (1046 — 1061)

Nástupcom Petrovým bol Ondrej, ku ktorému, keď bol za kráľa vyvolený, mnohí prichádzali a uvedenie pohanstva od neho späť žiadali. Ondrej nemajúc pohotove vojsko, mlčal k týmto požiadavkám. Povstalci teda kresťanských kňazov počali vraždiť, kostoly rúcať, zvony roztĺkať a vyhľadávali staré, takmer už zapomenuté modly, aby sa týmto zase klaňať mohli. Ba istého Gellérta, čanádskeho biskupa, ktorý šiel do Budína Ondreja korunovať, z jedného vysokého vrchu do Dunaja hodili. Vrch ten od toho času volá sa Gellértovým vrchom. Akonáhle bol Ondrej korunovaný, výstupníkov prísne potrestal a vydal prísny zákon, dľa ktorého museli sa všetci ku kresťanstvu navrátiť.

Ondrej I. viedol dve vojny. Prvú proti Henrikovi, nemeckému cisárovi, ktorý zase chcel zhodeného, bárs i oslepeného Petra na trón posadiť; druhú proti svojmu bratovi Bélovi. Henrika zbil a z krajiny vyhnal; bitku ale s bratom vedenú prehral a keď v úteku ochranu hľadal, spadol z koňa a bol došliapaný. Po ňom panoval ten istý jeho mladší brat Béla.

Poznám.: Ondrejovi pomáhal pri prvej vojne proti Henrikovi vedenej brat Béla, ktorý Henrika porazil, za čo mu kráľ nielen dve tretiny krajiny dal, ale poneváč sám detí nemal, i korunu po svojej smrti prisľúbil. Medzitým narodil sa kráľovi syn, a tak kráľa počal daný sľub mrzieť. Dal teda svojho syna Šalamona korunovať a poneváč sa obával, že by ho predsa Béla z trónu zhodiť mohol, viedol proti nemu vojnu, ktorá mu zle vypadla. Šalamon ušiel do Nemecka.

Béla I. (1061 — 1063)

Krátke panovanie Bélu I. veľmi užitočné bolo. Dal naraziť nových peňazí, narobiť nových mier a váh, podporoval orbu a zaviedol trhy. Keď v Stolnom Bielohrade krajinské zhromaždenie držal, pohania zase ako pod panovaním jeho predchodcu slobodu pýtali a žiadali, aby kresť. kňažstvo z krajiny vyhnané bolo a chrámy aby zrúcané boli. Béla žiadal tri dni k rozmýšľaniu. Behom tých troch dní zobral vojsko a dal povstalcov rozohnať. Panoval len za tri roky; lebo práve keď v Dömöši držal so svojimi poradu, šiator sa zrútil a jeho tam zabilo. Zanechal 3 synov: Gejzu, Ladislava a Lamberta, z ktorých ani jeden po otcovi nepanoval, lež ponechali panovanie svojmu bratrancovi Šalamonovi, synovi to Ondreja I.

Šalamon (1063 — 1074)

Šalamonovi sprvu, dokiaľ s Bélovými synmi v pokoji a svornosti žil, dobre sa viedlo; ale neskôr počúvajúc zlých radcov, vypovedal im vojnu. Pri Vacove zrazili sa; Šalamon bol zbitý, koruny zbavený a neskôr v Prešporskom hrade uväznený. Jeho miesto zaujal Bélov najstarší syn.

Gejza I. (1074 — 1077)

Gejza I. prajúc si pokoj ustavične so Šalamonom vyjednával a práve keď mu chcel korunu vrátiť, zomrel po 3-ročnom panovaní, zanechajúc po sebe dvoch synov: Kolomana a Almuša.

Poznám.: Šalamon sa ani teraz na trón nedostal, lebo Uhri vyvolili si za kráľa jednomyseľne Gejzovho mladšieho brata Ladislava.

Ladislav I. Svätý (1077 — 1095)

Ladislav I. bol jeden z najznamenitejších kráľov uhorských. On dal vystaviť Veľko-váradský hrad, roľníctvo, kupectvo a remeslá napomáhal, pohanstvo udusil, Horvátsko k Uhorsku pripojil, krajinu pustošiacich Kumanov zbil a ich do terajšej Jazýgie osadil.

V tom čase, keď Ladislav I. panoval, povstali križiacke vojny, majúce za cieľ vyslobodiť Jeruzalem a celú Palestínu z rúk mohamedánsko-tureckych. Vojaci, tiahnúci proti Turkom, mali na svojich kabátoch kríž prišitý, preto sa volali križiakmi. Vodcovstvo nad týmito križiakmi bolo zverené Ladislavovi, ale práve keď sa do Palestíny strojil, zomrel r.1095 a bol vo Veľkom Várade pochovaný.

Poznám.: Katolícka cirkev vriadila ho po smrti medzi svätých. Ľud ho tak miloval, že 3 roky za ním smútil.

Koloman (1095 — 1114)

Po Ladislavovi I. nasledoval Koloman, ktorého pre veľkú na svoj čas učenosť obyčajne len ,knižníkom‘ menovali. On vydal dobré zákony a usiloval sa rozličné čary a povery (bobony), na aké ľud toho času veľmi držal, vykoreniť. Menovite o strigách sa vyslovil, že ich niet, prísnym zákonom ich bránil páliť. Dalmáciu a Horvatsko pripojil k uhorskej korune.

Celé svoje panovanie poškvrnil ale Koloman tým, že svojmu mladšiemu bratovi a jeho synovi Bélovi dal oči vyklať preto, aby pred jeho osočovaním istý bol na tróne a aby trón zabezpečil svojmu synovi Štefanovi.

Štefan II. (1114 — 1131)

Po Kolomanovi panoval jeho syn Štefan II., ktorý v čas nastúpenia trónu len 13 rokov mal a ktorý potom Kumanov do dnešnej Kumánie osadil. Kráľ tento oddal sa neporiadnemu životu a aby chybu svojho otca napravil, ustanovil ešte za života oslepeného Bélu za svojho nástupcu.

Béla II. slepý (1131 — 1141)

Namiesto slepého Bélu panovala jeho manželka Elena, ktorá na Aradskom sneme so slzami zhromaždeným veľmožom nešťastie svojho slepého manžela veľmi dojímavo slovami pripomínala, čím tak pohla prítomných kráľových priateľov, že v slepej náruživosti prepadli domnelých pôvodcov oslepenia Bélovho a v okamžení 68 zavraždili. Ich ženy a deti boli z krajiny vyhnané, statky im boli zhabané a kláštorom darované. O Bélovi slepom sa ešte i to hovorí, že sa v posledných rokoch života nemiernemu pitiu vína oddal. Zomrel roku 1141 a zanechal troch synov: Gejzu, Ladislava a Štefana.

Gejza II. (1141 — 1161)

Po Bélovi slepom zostal kráľom jeho najstarší syn Gejza II., ktorý v 12. roku veku svojho bol korunovaný. Panovník tento, bárs bol veľmi mladý, predsa o blaho krajiny činne sa staral. Hneď v druhom roku svojho panovania povolal mnoho tisíc rodín nemeckých do Uhorska a Sedmohradska k napomáhaniu orby, remesiel, baníctva a umelectva. Títo Nemci pozakladali mnohé mestá, ktoré sa až do terajška slobodnými kráľovskými mestami zovú. Spišská stolica bola tiež v tomto čase Nemcami zaľudnená.

Štefan III., Ladislav II. a Štefan IV. (1161 — 1172)

Gejza II. zomrel v St. Bielohrade a zanechal 3 synov, z ktorých najstarší Štefan III. panovanie po otcovi prevzal. Tento ale následkom vrútenia sa do krajiny cisára gréckeho Emanuela, u ktorého sa zdržovali bratia zomretého Gejzu — Ladislav a Štefan — popustil korunu Ladislavovi II., synovi slepého Bélu; že ale Ladislav po pol roku zomrel, prešla koruna na jeho mladšieho brata Štefana IV. Ale sotva minulo 5 mesiacov, už zase dosadol na trón Štefan III., ktorý s Grékmi nešťastlivo bojujúc utratil Slavóniu a Dalmátsko. Štefan III. zomrel náhlou smrťou, najskôr následkom otrávenia.

Béla III. (1173 — 1196)

Po Štefanovi III. prejal korunu Béla III., syn Gejzu II., ktorý utratené krajiny naspäť dostal; napísať dal dejepis Uhorska, zbojníkov a kmínov vykynožil, tým, ktorí ešte v šiatroch bývali, naložil domy si vystavať, orbu, remeslá a kupectvá napomáhal a vôbec tak pracoval, aby obyvatelia Uhorska čím najšťastlivejšími mohli byť. Do jeho doby prednášali ľudia svoje žaloby ústne; on ale ustanovil viac pisárov, ktorí tieto prosby a žaloby písať, kráľovi predčítať a rozsudky na ne tiež písomne stránkam odovzdávať museli. Po ňom nasledoval

Imrich (1196 — 1205)

Imrich bol veľmi pilným panovníkom. Mnoho nepríjemností musel znášať od mladšieho svojho brata Ondreja, ktorý sa trónu domáhal tak, že to až k vojne došlo. Ondrej, zoberúc vojsko, šiel proti Imrichovi. Tento ale jedným smelým skutkom všetkému prenasledovaniu koniec učinil; vzal totiž do ruky prút a šiel do tábora nepriateľského, kde tieto slová svojmu bratovi povedal: „Kto je tak smelý, že sa opováži na korunovaného kráľa pravicu pozdvihnúť?“ a chytiac svojho brata za ruku, pred očami celého vojska vyviedol ho z tábora a dal zatvoriť. Jeho nástupcom bol 3 ročný syn Ladislav III., ktorý len pol roka panoval a vo Viedni zomrel. Teraz zostal strýc a poručník (tútor) nebohého, Ondrej II., kráľom.

Ondrej II. (1205 — 1235)

Ondrej II. bol veľmi slabý panovník, ktorý sa so všetkým na svoju manželku Gertrudu spoľahol. Táto povolala do krajiny mnoho Nemcov a všetky vyššie úrady len týmto a svojim príbuzným dávala. Takýmto chovaním rozhoršila veľmožov tak, že niektorí z nich kráľovnú v neprítomnosti Ondrejovej napadli a na kusy rozsekali. Ondrej II. aj križiacke ťaženie do Sv. Zeme podujal, ale žiadneho cieľa nedosiahol. Príduc zo Sv. Zeme, našiel krajinu v najväčšom neporiadku. Chcejúc všetkému zlému odpomôcť, zvolal snem, na ktorom prednosti zemanov zväčšiť, a takzvanou ,zlatou bullou‘ potvrdiť musel, čo síce zemanom lahodilo, ale krajine na nohy nepomohlo.

Poznám.: ,Zlatá bulla‘ bola listina takto od zlatej pečate, ktorá na nej visela menovaná. V tejto listine bola moc kráľova a veľmožov veľmi obstrihaná a nižšiemu zemianstvu mnohé práva povolené a poistené boli, medziiným i to, že bolo oslobodené od platenia daní.

Béla IV. (1235 — 1270)

Akonáhle Béla IV. na trón dosadol, zaraz sa počal starať o usporiadanie krajiny. Jeho prísnosť, s akou usporiadanie toto konal, neľúbila sa jednotlivým pánom, a preto povolali si Fridricha, vojvodu rakúskeho, ktorého ale Béla porazil. Sotva bol Fridrich premožený, dotiahli z Ázie ukrutní Tatári a neslýchané nešťastie na celú vlasť uvalili. Kráľ, keď videl nebezpečie, vystrojil po krajine poslov s krvavým mečom, aby sa obyvateľstvo k vojne chystalo. Ale toto neposlúchlo kráľa a Tatári bez prekážky vždy ďalej a dalej do krajiny sa valili. Toto rútenie sa Tatárov do krajiny pripisoval ľud Kumánom, ktorých Béla IV. do terajšej Kumánie osadil a nazdával sa, že Kumáni Tatárov do krajiny zavolali. Oboril sa teda na nich a zabil im vodcu, čoho následkom sa Kumáni vzbúrili a spojení s Tatármi, pustošili krajinu. Kráľ so svojim vojskom, ktoré v náhlosti zobral, tiahol proti Tatárom. Pri Šajave postavil sa im oproti, utrpel ale strašnú porážku a len útekom sám si život zachránil. Tatári krajinu plienili, mestá a dediny pustošili a všetko, čo im do rúk padlo, zabíjali, takže krajina viac sa podobala dajakému hrobitovu (cintorínu) než obydlenej krajine.

Po roku, keď celú krajinu v púšť obrátili, odtiahli Tatári späť do Ázie. Vtedy Béla spustošené dediny a mestá dal naprávať; potrebný dobytok a obilie pre ľud z cudzozemska dopraviť; do pustých krajov povolal obyvateľov; slovom otcovsky sa staral o všetko, čo by krajinu a jej obyvateľov pozdvihnúť mohlo, takže kráľ tento právom môže sa pomenovať kriesiteľom vlasti.

Štefan V., Ladislav IV. a Ondrej III. (1270 — 1301)

Po Bélovi IV. za krátky čas panoval jeho syn Štefan V. a po tomto výstupný Ladislav IV., ktorého životu traja Kumáni svojimi bodákmi koniec urobili.

Posledný kráľ z rodu Árpádovského ale bol Ondrej III., s ktorým aj kráľovský rod vymrel.