ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Arabská rozprávka

Sprostý človiečik vliekol sa ulicou, vedúc za sebou osla na štranôčku. To videli dva zlodeji.

„Čo myslíš,“ hovoril jeden, „toho osla by som mal vôľu potiahnuť.“

„To sa ti sotva podarí,“ riekol druhý.

„Len poď, uvidíš!“

Šli teda. Odvážlivý zlodej vliekol sa chvíľu za oslom, potom ale oslobodil ho z ohlávky, predal kamarátovi a vstrčil hlavu do ohlávky sám, dajúc sa vliecť na štranôčku tak dlho, až videl, že osol je na bezpečné miesto zavedený.

Nato zastal. Sprostý dobrák ťahal ho, ale „zviera“ nechcelo sa hnúť. Tu sa obrátil konečne a videl, že miesto osla má v ohlávke človeka.

„Kto si?“ pýtal sa naľakane.

„Som tvoj osol,“ riekol zlodej. „Moja história je dosť podivná. Mám starú, bohabojnú matku. Keď som raz opitý k nej prišiel, tu napomínala ma k lepšiemu životu. Tu ale schytil som palicu a tak ďaleko som sa zabudol, že som matku uderil. Nato ona volala spravodlivosť božiu na mňa. Boh ju vyslyšal, premenil ma v osla a dal mi, aby som sa dostal do tvojich rúk. Dnes rozpomenula sa matka moja na mňa a prosila Boha, aby mi vrátil ľudskú podobu.“

„Allah je veľký a mocný,“ riekol sprosták v udivení. „Teba ale prosím na kolenách za odpustenie, že som sa na tebe nosieval a ťa k nízkym službám užíval!“

Nato pustil ho na slobodu, ktorú zlodej k úteku použil.

Človek, ktorý takto o osla prišiel, vrátil sa domov, súc celý zúfalý nad tým, čo sa stalo.

„Čo sa ti stalo?“ pýtala sa žena. „A kde si nechal osla?“

„Ty neznáš tú históriu?“ pýtal sa on a vyprával žene, ako sa vec udala.

„Ach, my nešťastníci,“ zvolala žena, „tak sme teda za ten dlhý čas človeka ako zviera držali a k práci hnali!“

Dobrý človek, ktorý nemohol zo svojho prekvapenia k sebe prísť, lamentoval znova a oba padli na kolená a modlitbami prosili, aby im Allah ich hriech odpustil.

Konečne ale žena po niekoľko dní hovorila: „Čo je naplat všetko lamentovanie, osla mať musíme! Choď do mesta a kúp tam iného.“

Skutočne šiel muž na trh a prezeral si tam dovedených oslov. Naraz spozoroval svojho osla medzi inými. Tu priložil ústa svoje k uchu zvieraťa a pýtal sa ho:

„Chudák! Ty si sa zase iste opil a matku svoju ubil. Choď! Prisahám Bohu, že ťa viac nekúpim.“

Prišiel domov bez osla.

(Ročník I. Január 1891. Číslo 1, str. 3, 4.)