ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

6. júna (1891). Naša dolina ťahá sa od Považia až na hranicu Moravy a leží v juhozápadnom kúte stolice trenčianskej, susediac s rovnobežne tiahnúcou sa, ale živšou, dolinou moravsko-lieskovskou. Na doline bošáckej ležia dve obce: Bošáca a od tej len asi 300-400 m vzdialené Zem. Podhradie; niekedy krásnym veľkým kaštieľom a nádhernou záhradou s krásohájom (parkom) honosiacich sa Bohuslavíc, menšia čiastka, takzvané „Kopanice“, hľadia síce tiež do našej doliny, ale druhá hlavná čiastka obce rozprestiera sa už na Považí, a preto Bohuslavice nemôžeme brať do Bošáckej doliny.

Chotár bošácky je veľký; on ťahá sa od Bohuslavíc až po Moravu a zo všetkých strán otáča chotár zem. podhradský, takže Podhraďania ani len na kúsku nehraničia s okolitými chotármi. Obyvateľov, zväčša pekne zrastených, má Bošáca i s rozsiahlymi kopanicami (lazmi) hodne vyše 3000 a Podhradie vyše 700, takže pomerne neveľká dolina živí okolo 4000 obyvateľov; že ich ale všetkých dostatočne vyživiť nemôže, vidíme z toho, že každú jar najmenej 600 práceschopnejších obyvateľov obojeho pohlavia poodchodí čiastočne do Rakúska a čiastočne do stolíc mošonskej a prešporskej po výrobkoch, odkiaľ sa len okolo Všechsvätých navracuje. Ale i Budínpešť pozná robotníkov našej doliny. Žeby mnohí z týchto, v iných úradnejších krajoch nádennícku prácu hľadajúcich, neboli museli takto svetom chodiť, keby o zdedené po predkoch majetky neboli svojou ľahkomyseľnosťou a zderstvom iných „dobrých priateľov ľudu“ prišli, netreba ani dokladať, lebo vieme, že ľud náš za posledných štyridsať rokov všade hmotne (materiálne) klesá, z príčin nielen už spomenutých, ale aj mnohých iných, každému, kto si ten náš ľud náležité všíma veľmi dobre známe.

Obyvateľstvo Bošáckej doliny, s malou výnimkou, živí sa roľníctvom, lebo to kupectvo, aké jednotlivci (s hrnčiarskym a bednárskym riadom, metlami, ovocinou atď.) po obciach pridunajských, ležiacich až po srbské hranice, prevádzajú, nezasluhuje ani spomenutia, lebo vidíme, že všetci s cudzím kupčia grošom, nasledovne zarábajú pre iných. Pomerne lepšie obchody robia tí, ktorí kupčia s rôznym dobytkom, lenže je takých teraz tu málo.

Naše poľné úrody sú dosiaľ — okrem niektorých raží a štajerok či červených ďatelín — chválabohu pekné. Z týchto vyhynula asi tretina; tie, ktoré zostali, veľmi napravili sa minulého mesiaca, ktorý bol u nás vynímajúc pár dní, i teplý i mokrý a také počasie vždy býva prajné pre vývin rastlín. Raží a štajerok, jestli ešte na ne dajaká nepríde skaza, budeme mať len asi o tretinu menej než vlani, kdežto koncom apríla ani na polovicu nemali sme nádeje. Lucerny a pšenice sú zväčša pekné. Jariny stratili peknú svoju zeleň prez chladné a mokré sviatky svätodušné ale i tie teraz očividne prichádzajú k sebe a tiež môžu časom dobrú vydať úrodu. Okopávaniny sú vôbec pekné. Len už aby Pán Boh všetko milostive zachrániť ráčil.

V Zem. Podhradí sú i vinice; v Bošáci posledný vinohrad bol asi pred pätnástimi rokmi vyklčovaný. Tieto keby sa lepšie obrábali, nuž by zaiste i hojnejšie a dobré víno rodili. Za príklad slúžiť nám môžu vinohrádky kováčskeho majstra a mnohoročného zaslúžilého richtára pána Ondreja Kozica, ktorý od pár rokov také dobré a aromatické (voňavé) dorába víno, že sa i chuťou i silou k lepším stolovým vínam počítať môže. Nuž ale v Podhradí nikto tak viničky svoje neobrába ako on. Minulej zimy vinice naše veľmi mnoho trpeli, takže je malý na oberačky výhľad. I pri múroch pestované révy zväčša pomrzli, a to i také, ktoré boli slamou pootáčané; len druhy dávno na podnebie naše navyknuté či aklimatizované, sa trochu lepšie zadržali. Viniče pomrzli ešte o Vianociach, lebo vtedy mali sme za niekoľko dní i vyše 18 stupňovú zimu podľa Réaumura^[1] a zo skúsenosti vieme, že takúto zimu vinič nemôže prestáť.

Ovocinárstvo Bošáckej doliny je tak rozsiahle, že sa mu snáď v Trenčianskej stolici jedine Púchovská dolina prirovnať môže. V požehnanom roku vyvezie sa od nás ovocia za veľké tisíce sčiastky v stave sviežom, ale zväčša v stave sušenom, lebo sušiarní je tu veľmi mnoho. I tohto roku zakvitli všetky stromy ako mlieko; nuž ale hrozná pliaga, húsenice, tak nám ich zničili, že deväť desatín kôstkového a jadrového ovocia je preč. Krásne inokedy stromy vyzerajú teraz ako metly a my so žiaľom hľadíme na veľké a zhumplované sady naše, lebo vieme, že ani budúceho roku neprinesú nám úrodu. A koľko tisíc stromov následkom toho čiastočne a koľko docela vyschne! Smelo sa môže povedať, že tohoročná húsenčia skaza na ovocí a stromoch najmenej stotisíc zlatovú zapríčinila nám škodu. Už takto rok predvídali sme, čo nás očakáva, lebo miestami bolo už vlani tejto neplechy mnoho. Ale nekynožilo sa to tak, ako by sa bolo malo. Na vrchnostenské nariadenia málo dbalo sa, hniezda húseničné a neskôr samé húsenice oberal len ten, komu sa chcelo, následkom čoho z húseníc povstal, motýle, tzv. belásci a prstienkovci, nakládli toľko vajíčok, že toho roku už veľmi ťažko bolo nielen hniezda a prstienky oberať a odrezovať, ale zvlášť veľké milióny húseníc kynožiť. Kto nikdy predtým skazu podobnú nevidel (a u nás na takú ani najstarší ľudia neznajú rozpamätať sa, ten si to predstaviť nenie vstave. Húsenice beláskov, ktoré sa zväčša v septembri liahnu, by nám pomerne málo boli uškodili, lebo naši pomocníci, hmyzožraví vtáci nútení v tuhej zime neskrotiteľným hladom, skoro všetky z pozakrúcaných lístkov (hniezd) povyzobkávali: ba myslíme, že mnoho húseníc i zimou skazu vzalo. Ale čo môže slabý zobáčik silnému urobiť prstienku! Z týchto vyliahnuté húsenice teda zapríčinili u nás tie ohromné škody.

Bedlivejší gazdovia (lenže takých v ohľade tomto bolo pomerne málo) zachránili si predsa aspoň niečo stromov, pravda, s veľkou len námahou; ale keby sa radom všetci boli prichytili do boja, nuž by aspoň prídomové záhrady a sady (u nás humnami zvané, poneváč v nich humná, či stodoly stoja) boli ako tak ochránili. Najlepším a najprospešnejším ochranným prostriedkom osvedčilo sa predsa len častejšie namazávanie pňov stromových niektorými masťami napr. kolomazou a inou masťou, na vozy v drevených škatuľkách predávanou, s primiešaním do nej trošku petroleja. Keď sa tohto nepoužije prostriedku, nuž sa nič nezachráni, lebo húsenice, keď požrali stromy ovocné (okrem orešiakov), vrhli sa na vŕby, jelše (olše), topole, šípy a iné kry, ba i na ďateliny, viky, trávy atď., všetko žerúc akoby pálil. A videl som, že mnohí robili týmito masťami kruhy na dlaň široké na samú kôru, čo zaiste škodlivé môže mať následky, zvlášte pri stromoch mladších, ktoré majú kôru hladkú. Takýmto spôsobom nikdy nemá sa tento ochranný používať prostriedok, ale masť, nech by ona už akákoľvek bola, má sa vždy len na priviazaný kolo pňa papier nalepovať. Po zapupení húseníc (teda teraz) by mali tí, ktorí na holé potierali pne, zvlášte kolomaz, túto teraz dajakým spôsobom, bez poškodenia jemnej kôry zdrhnúť. Radil by som, aby to urobili so suchou hlinou, pomocou slameného vechťa. I petrolejom ničiť dali sa hnusní pažravci títo, keď boli do chumáčov posťahovaní, lebo keď taký chumáč potrel sa trochu štetkou v petroleji namočenou, nuž všetky húsenice, na telo ktorých dostalo sa niekoľko kvapiek petroleja, usmrtené boli. Len škoda, preškoda, že takéhoto a podobného kynoženia nechytili sa všetci. Už teraz vieme, čo bude s našimi sadmi ďalej: a jestli len Hospodin nezmiluje sa a neprispeje nám svojou láskavou pomocou, nuž naše slabé sily napozatým už zaiste nebudú vstave mnoho proti takýmto pliagam vykonať.

Jeden náš hospodár i predo mnou „mudroval“, že však tá škoda z obžrania ovocných stromov povstala a ešte skôr povstať majúca, nemôže vraj byť tak veľká, ako sa všeobecne o nej rozpráva. Tomuto a rovno s ním zmýšľajúcim platia riadky nasledujúce: Náš gazda spomínal, že bude predsa mnoho ešte stromov, medzi tými obožranými, ktoré dajakú podržia ovocinu; ja však tvrdím, že ovocina táto, s malou výnimkou poodpaduje poneváč obožraný strom nemôže tú ovocinu vyživiť, keď skoro všetku životnú silu k vyhnaniu nového lístia spotrebuje. A keby aj jeden, druhý kúsok ovocia udržal sa na takomto strome, predsa ovocinka ani takej veľkosti, ani takej chuti dosiahnuť nemôže ako ovocie na strome neobžratom. Okrem škody, akú už teraz máme tým, že obožratý strom neprinesie toho roku skoro žiadnej úrody, musíme ale i na to myslieť, že on i za tri roky stáva sa neúrodným, lebo keď koncom júna druhé nastáva vyháňanie stromu, to vždy na skazu budúceho roku deje sa. Ovocný strom teraz i tie puky pohne, ktoré by sa boli prez leto na kvetové vyvinuli puky, ba on pohne ešte i tzv. spiace puky, ktoré ku tretiemu pripravujú sa roku, nasledovne jedným silným obžraním stromu ovocného zmarená je úroda na tri roky. Kto požije, skúsi. Ale ešte niečo nášmu hospodárovi. Či strom opätovane húsenicami zničený nevychádza na skazu? Pochybujete? Nuž vysvetlíme si to príkladom. My dýchame pľúcami a strom svojím lístím; nuž ale obožraný strom je pozbavený tohto svojho dýchacieho ústroja, kdežto strom zelený lístím svojím značnú čiastku svojej potravy z povetria prijíma, ba i také látky, ktoré sú k udržovaniu jeho života zbytočné, tým istým lístím zo seba vydáva; nuž tu, veru, nemôže iného nasledovať, keď strom týchto dýchadiel (listov) nemá, než jeho vyschnutie, čo by aj počasie vlhké panovalo, lebo pri vlhkej povetrnosti udusí sa vo svojej vlhkosti, poneváč tú vlahu, ktorú mu korene dodávajú, nemôže zužitkovať — pri suchej povetrnosti, ale vyhynúť musí z nedostatku potravy. Len v tom páde môžeme vyhnúť tejto škode, jestli bude povetrnosť prajná. Nuž pýtam sa: či to nenie veľká škoda? Ej, veľká veru a veľmi citlivá. Ona snáď naučí nás lepšej bedlivosti.^[2]

Rzn

(Ročník III. Marec 1891. Číslo 6. str. 84 — 87.)