ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bol deň sviatočný. Slnko, ktoré cez deň veľmi pieklo, vysielalo posledné slabé lúče (pablesky) do tichého údolia, v ňomž nachodil sa úhľadný mlyn. V mlyne tom, pekne vystavenom, stala sa zajímavá udalosť, ktorú trochu obšírnejšie budeme tuto vyprávať.

Mlynárka bola veľmi dobromyseľná žena, dobrá gazdiná a pre svoju dobročinnosť v celom okolí známa. Vyšla predo dvere a dívala sa na cestu do vŕšku vedúcu, či nekráča už niekto po nej ku mlynu. Za chvílku vyšiel za ňou i mlynár a hovoril: „Mne sa vidí, Kačenko, že vyzeráš starého Vrbu, či skoro príde s dieťatom. Zvedavý som, koho nám privede, chlapca či dievča. Schvalujem síce, že odhodlala si sa, jednoho z dietok sa zaujať, ale neviem, či by nebolo snad lepšie, abysme si zbytočných starostí nerozmnožovali.“

Mlynárka s podivením pozerala na muža. „No, vidíš — pokračoval mlynár — keby Boh bol chcel, abysme mali dietky, bol by nám aspon jedno zo štyroch zomrelých na žive zanechal.“

„Ale Janíčko — odvetila mlynárka — nehovor tak. Čože by bylo z úbohých sirôt na svete, keby všetci ľudia tak smýšľali? Dobrý Bôh snád preto tak veliký zármutok na nás soslal, aby srdcia naše obmäkčil a ku konaniu skutkov dobročinných naklonil. Čo Boh činí, dobre činí.“

„Tys nábožná žena,“ hovoril mlynár. „Som celkom usrozumený. Vinšuval by som si len, aby Vrba priviedol nám chlapca.“

Čo takto rozprávali, vkročil medzi nich sused Vrba, ktorý zadnými dverami vošiel do stavänia.

„Čo vy prichádzate samotný?“ pýtala sa rýchle mlynárka.

„Samotný a nie samotný,“ odpovedal Vrba. „Rád by som najprv počul vašu mienku.“ Posadil sa vedľa mlynárky, a táto zaraz rozkázala slúžke, aby priniesla z pivnice Vrbovi za pohár vína.

Vrba posilniac sa vínom počal rozprávať: „Všetko je tak pravda, jako som vám predešle vyprával. Javor mlynár i jeho žena zomreli horúčkou. Mlyn je celkom zadlžený a šest malých sirôt odkázaných je jedine na smilovanie dobrých ľudí. A skutočne našli sa už dobrodincovia, ktorí úbohých sirôt sa zaujali a jich k sebe privinuli. Len jedno desaťročné, pekné a čulé dievčatko nemá ešte domova. Je zdravé a vtipné, len má ochromený jazyk a nemôže hovoriť.“

„Ochromený jazyk? Jako to myslíte?“ pýtal sa mlynár.

„Tak hovorí, že jej je ťažko rozumeť. Keď mala sedem rokov, spadla do vody a dostala sa skoro až pod koleso mlynské. Ľaknutím vtedy ztratila reč. Od toho času nemôže jazykom dobre vládnuť. Nebožká jej matka všetko jej vraj rozumela, ale z domácich nikto. Pre túto vadu dosiaľ sa nad ňou nikto nesmiloval, a z tej príčiny som ju dnes ešte so sebou nevzal. Rozmyslite si dobre. Jak by ste mohli to chúďa strpeť, nuž by som ju priviedol hneď. Jako som už hovoril, je to dievča zdravé, pekné a dobrého srdca, a myslím, že by sa do vašej domácnosti veľmi dobre hodila.“

Mlynár ničoho neodpovedal a krútil povážlive hlavou. Lež dobromyseľná mlynárka vytrhla ho z mlčenia hovoriac: „Ale pováž si, Janíčko, keby nehoda podobná bola zastihla niektoré z našich detičiek a ono preto bolo od všetkých opustené! Práve preto, že je nešťastné, ujmeme sa ho, lebo potrebuje najviac cudzej pomoci.“

„Jako vidíte, kmotríčku, mojej žene nemožno ničoho odopreť,“ hovoril mlynár ku Vrbovi. „Človek to môže točiť a vyhovárať jako chce, vždy to jednako vypáli. No už len jak sa ti dievča zaľúbi, vezmi si ho s Pánom Bohom a buď mu druhou matkou.“

„Jestli to naozaj myslíte,“ hovoril Vrba, „privedem dievča hneď.“

Opustiac mlynárov pobehnul zahradou do svojho bydliska pre dievča, a za krátku chvíľku, priviedol ho do izby mlynárovej. Dievča bolo veselého pohľadu, malo pekné červené líčka a z oka jeho žiarila úprimnosť. Mlynárka prezerala si ho od hlavy až k pätám. Dievča malo šaty vyobšívané, ale čisté.

„Tu vedem vám chovanicu vašu, Kristinku Javorovú!“ hovoril Vrba hlasom vážnym. „Zaujmite sa úbohej siroty, majte s ňou trpelivosť a zvlášte vy, pani susedka, buďte mu matkou. A ty, Kristinko, tu máš svojich rodičov, ktorí ťa prijímajú za svoje dieťa a budú o teba starať sa. Miluj jich jako svojich vlastných rodičov, posluchaj jich a hlaď aspon láskou a poslušnosťou svoju vďačnosť jim na javo dávať za všetko dobré, ktoré ti preukážu.“

Kristinka plačúc poboskala mlynárovi a mlynárke úctive ruku a potom pozrela na mlynskú čelaď, ktorá práve zo „šalandy“ vešla do svetlice podívať sa na malú sirotu. Všetci prítomní boli dojatí rečou Vrbovou a menovite mlynárka ukazovala veliké pohnutie mysli.

„A teraz poďte do vedľajšej izby trochu sa posilniť,“ hovorila mlynárka, a chytiac Kristinku za ruku viedla ju ku prichystanému stolu.

Kristina vkročiac do veľkej svetlice, bola jako doma, lebo uzrela tu mnohé veci, ktoré boly tak usporiadané, jako u jej rodičov. Okolo stien boly široké a čisto vyumývané lavice, v rohu stál dubový silný stôl a za ním v kútku vysoká almara. Pri stole boly pevné dubové stoličky a v polici, vedľa dverí stojacej, blyšťaly sa cínové a porcelánové taniere a misy. Kristinka nebola bojazlivá ani veľmi okúňavá, a preto že bola hladnou, prisadla ku stolu a s chuťou dala sa do jedenia. Ale ani jej dobrý, za ňu sa zaujímajúci Vrba nedal sa ponúkať.

Medzi jedlom sa mnoho nehovorilo. Kristinka chvíľkami pokukávala na mlynárku, ktorá tiež laskave na ňu pozerala a mile sa jej usmievala. Keď Kristina sa nasýtila, odložila spôsobne ližicu a chcela sa ísť poďakovať za pokrm. V tom mlynár usmievajúc sa hovoril: „Pri jedle nezdá sa mať jazyk ochromený. Keby vedela tak dobre hovoriť, jako jiesť, bolo by dobre.“

Kristine tiekly pri slovách tých slzy z očú. „Ale dievča, prečože plačeš?“ uspokojoval ju mlynár. „Čo nerozumieš žartu?“

Mlynárka utierala jej zásterkou oči a vravela: „No neplač, Kristinko, môj muž nemyslel to tak zle. Teší ho, že ti u nás tak chutná. Poď len, já ti ukážem, kde budeš dnes spať.“

Potom viedla Kristinu do príjemnej izbičky, kde stála malá, pekná postel. Kristinka dosiaľ plakala; lebo zpomenúla si teraz na svoju matku, na svojho otca, na bratov a sestry, s nimiž spoločne spávala. Dnes po prvýraz spať mala u cudzích ľudí, vzdialená súc od ostatných bratov a sestier.

Mlynárka hľadela ju všemožným spôsobom uspokojiť, ale čím viac sa jej prihovárala, tým viac Kristinka fňukala. I posadila si ju na lono a obejmuc ju kolom krku hovorila: „Kristinko, viem, prečo plačeš, zpomenula sis’ na svojich rodičov, bratov a sestry. Ale tvojim bratom a sestrám vede sa dobre a častejšie jich uvidíš; tvojim milým rodičom je ešte lepšie, lebo sú v nebi. Počuj! my sme mali štyri podarené dietky a Pán Boh si jich všetky k sebe vzal. Sú teraz u neho v nebi. Tvoja mamička bude jich mať tiež tak rada, jako ja mám teba. Ona dobre vie, že si teraz u nás.“

Po týchto slovách sa Kristina utíšila, pritúlila sa ku mlynárke a za malú chvílečku usnula. Mlynárka ju zobliekla zo šatočiek, položila zvolna do postielky a so zaľúbením dívala sa na červené líčka spiaceho dievčatka. Jakýsi tajný bôl previeval dušu mlynárkinu, oči slzami sa jej zalialy, lebo si zpomenula na ťažkú ztratu, ktorú utrpela umretím svojich dietok. Umienila si, že bude opravdovou matkou ubohej tejto siroty. —

Kristinka bola vo mlyne dosť skoro jako doma. V robotné dny nosila šaty, ktoré priniesla si z domu, ale sviatočné šaty dostala nové. Keď jich po prvýraz obliekla, bola blažená.

Do školy chodila Kristinka rada, učila sa pilno. Doma získala si dosť skoro lásku všetkých, lebo bola ku všetkým veľmi zdvorilá a výslužná, a práca išla jej od ruky znamenite. Jedine výmluvnosť jej velice prekážala. Z domácich nikto jej nerozumel, a preto radšej hovorievala málo a hľadela posunkami s nimi srozumeť sa. Preto nazývali ju „nemou Kristinou“.

Nedôverivou bola Kristinka jedine ku mlynárovi. Mlynár bol inak hodný a rozumný človek, ale bol trochu prchlivý a nemohol videť, keď niekto pre maličkosť dal sa do plaču alebo ukazoval pred nim úzkostlivosť. Na čeľaď svoju bol prísny, ale vždy konal spravedlive; v hospodárstve hľadel čo najviac na poriadok. Keď Kristinka spozorovala, že sa čeľaď mlynára bojí, vzrostla jej nedôverivosť k nemu tým viac a kde mohla sa mu vyhýbala. Mlynár si ale Kristinky málo všímal.

Zato s celou dušou pririastla Kristinka ku mlynárke, ktorá o dievča starala sa, jako o svoju vlastnú cérku. Neprekážalo jej celkom nič, že Kristinka nevedela dobre hovoriť. Ba naopak, ona považovala to za svoju povinnosť, dievčaťu tým väčšej venovať starosti. Za krátky čas podarilo sa mlynárke, že niektorým s ťažkosťou vynúteným hlasom nešťastného dievčaťa rozumela. Keď Kristina spozorovala, že aspon nová táto mamička jej rozumie, mala z toho velikú radosť. Hľadela tedy lásku novej mamičky svojej pri každej príležitosti odplácať. Robila všetko, čo len mlynárke na očiach videla. Umyla vždycky lavice kolom svetlice tak čisto, že boly belšie než keď niektorá zo služiek jich bola umyla. I okná veľmi pilno a často čistila, vediac, že mlynárka nerada vidí špinavé okná.

Kristina bola po celý deň zamestknaná a všetky práce s veľkou obratnosťou a trpelivosťou konala. Mlynárku veľmi tešilo, že si dievča pri každej práci tak obratno počína a preto za odmenu častejšie ju po lícach pohľadila. Kristinka bola potom celá blažená a s chuťou tým väčšou konala práce svoje.

Raz pracovala mlynárka v zahrade. Obe stály pri ružovom kry. „Podívaj sa, Kristino!“ hovorila mlynárka, „jak krásno ruže kvitnú, radosť sa na ne podívať! Škoda, že sú tu tak odstrčené. Mávala som predtým svoju zamilovanú hrádočku (záhončok) tam pod oblokom, ale od tých čias, čo zomrely naše detičky, celkom som ju zanedbala. Zarôstla trávou a nenie po nej ani pamiatky.“

Kristinka sa pri tých slovách usmievala.

Druhého dňa bola práve sobota. Kristina po tretej hodine raňnej vyskočila čerstvo z postele, vzala rýl a ponáhľala vo všetkej tichosti, nepozorovaná súc od domácich, do zahrady, a tu začala pod oblokom kopať a hrádočku upravovať. Pracovala tak pilno, že jej veliké krupaje potu vystupovaly na čelo. Keď bola celú hrádočku zkopala, trávu odstránila a hlinu v nej pekne uhrabala, zaskočila ďalej do zahrady a priniesla niekoľko korienkov fialiek, pleskáčov (aster), niekoľko šipikov a hrebíčkov a vysadila to všetko na upravenej hrádočke. Dobré dieťa malo z práce svojej takú radosť, že kolom hrádočky poskakovalo a nemohlo dočkať chvíľu, až jej dobrá matka do zahrady príde. Upraviac vkusne hrádočku, ticho vrátila sa do svojej izbičky, umyla sa, poriadno ustrojila a v obyčajnú hodinu dostavila sa ku raňajkám.

Po raňajkách išla mlynárka k obloku podívať sa, či je cesta v zahrade suchá. Večer predtým dosť silno pršalo. Kristine tĺklo radosťou srdce. Keď ale mlynárka radostným prekvapením ruky zalomila a zvolala: „Ach, moja hrádočka je zase upravená a kvetami povysádzaná!“ nemohla Kristina radosť svoju ďalej potlačiť, objala mlynárku kolom krku a celú ju uboskávala.

Výjav ten dojal i mlynára, blízko obloka, sediaceho. Choval sa dnes ku Kristine neobyčajne prívetivo a Kristinka bola preto veľmi šťastná. Keby bola chudera Kristinka dnes tušila, jakú boľasť pre podobné prekvapenie o krátky čas bude snášať, nebola by sa dnes tak nenútenej radosti oddala.

Kristina bola vo svojom novom príbytku šťastná. Sväzok lásky, ktorý pútal ju ku novej matke, stával sa odo dňa ku dňu nežnejší a vrúcnejší. Mlynár chovanie svoje ku Kristine nezmenil, a podobne i ona, ačkoľvek už dva roky bola vo mlyne, svoju bojazlivosť a ostiechavosť k nemu neodložila. Ostatní ľudia vo mlyne mali nemú Kristinu radi, jedine mlynársky tovaryš Peter činil výminku.

Peter bol nedbanlivý a neporiadny mladík, zlého srdca, sám so sebou nespokojný a ustavične zamračený. Pred Kristinou z domácich nikto neobával sa nahlas niečo hovoriť, poneváč každý vedel, že Kristina nemôže hovoriť a tak i ničoho vyzradiť. Kristina často počula Petra, jako na mlynára hubuje, harusí a ostatnú čelaď ohovára, a preto nepochopovala, jako služka Maria mohla s Petrom tak dôverno rozprávať.

„Naša Maria snad ani nevie,“ myslelo si dievča, „jaké bezbožné reči Peter hovorieva, inak nemohla by s ním tak dôverno rozprávať.“

Aj mlynár nebol s Petrom spokojný a jednoho dňa bol prinútený pre zlé skutky vyhnať ho zo mlyna. Peter nevedel, kam sa teraz obrátiť, i huboval kade chodil a mrzuto chystal sa k odchodu.

Kristina stála práve na dvore, keď Peter zo mlyna odchádzal, a s hruzou dívala sa, jako zaťatou päsťou zlostne proti mlynu hrozí. Bolo jej ľahšie u srdca, keď bezbožný mladík ten s očú jej zmiznúl. Len Maria Petra ľutovala a za ním banovala. Služka tá bola trochu ľahkomyseľná a vo svojej nezkušenosti Petra dobre nepoznala. Mlynár dlho sa hneval ustavične čosi rátajúc a píšuc. Kristinka kde mohla vyhýbala sa mu.

Jednoho dňa išla mlynárka do mesta. Kristinka premýšľala, čím by matku svoju pri návrate milo prekvapila. Našla si prácu, ktorou chcela matke radosť spôsobiť.

Pamätala si, že nedávno mlynárka hovorila: „Túto policu je treba poriadno vyčistiť.“ Preto jaknáhle dnes prišla Kristinka zo školy, chytila sa do čistenia tejže polici. Všetok rád tichučko povykladala na stôl a umyla. I šupliky všetky vytiahla a z ňútra i z vonku jich dobre vyumývala. Nenechala v žiadnom kútku police ani prášku, a chtiac tiež zadnú stranu police očistiť, chcela ju trochu odtiahnuť od múra. Ale hneď od práce upustila, uvidiac za policou „slepý obločok“, v ňomž železnými špinárami ku stene pribitá bola železná truhlička. Ihneď pomyslela si, že to bude mlynárová pokladnica. Uľaknutá chcela zas odtiahnutú policu pristaviť, lež v tom vošiel do svetlice mlynár.

Kristina ľaknutím počala sa triasť a boľastný vydala zo seba hlas. Mlynár krčovite lapil ju za ruku a uderil na ňu: „Čo tu robíš? Chceš tu špehovať, alebo si s niekym vo spojení? Jako mohla si sa opovážiť policu od steny odťahovať? Počkaj, počkaj len, ty bezbožné decko, ja ti tvoju zvedavosť zaženem!“

Kristina stála ľaknutím jako omráčená a miesto odpovede slzy tiekly jej z očú. Mlynár hnevom rozpálený ozeral sa po prúte a chystal sa dievča potrestať. Dievča triaslo sa jako osyka a utiahlo sa do kúta.

V tom jako anjel strážny zjavila sa mlynárka. Hneď pri prvom pohľade poznala, čo sa tu asi stalo, a uhadla tiež všetko. Pokojne priblížila sa ku svojmu manželovi, vzala mu z ruky prút, vraviac: „Skôr než Kristinku budeš biť, dovol, aby som tu niečo ja povedala. Ty, Kristinko, choď teraz do svojej izbičky a umy sa.“

Sotvaj Kristina zo svetlice sa vzdialila, utíšil sa mlynár po dlhšej prestávke. Rozpačito stál tu pred svojou manželkou a mrzel sa, že si dal prút z ruky vziať. Podobného niečo mlynár nestrpel, a počínanie ženiné ho tak prekvapilo, že až teraz počal premýšlať, čo sa mu bolo prihodilo. Zahanbený a trochu i urazený stál pred svojou ženou a tajac hnev pýtal sa: „Jako ti mohlo napadnúť mňa zadržať, abych dievča nepotrestal?“

„Zadržala som ťa preto, aby si sa nedopustil bezpráva,“ odpovedala manželka jeho. „Keď si Petra bil, myslela som si, že trestáš prisne, ale spravedlive — lež Kristinu by si bol trestal nevinne.“

„Jako vieš, že je nevinna? Prečo kričí, keď má dobré svedomie?“ pýtal sa zhurta mlynár.

„Veď to len vieš, Janíčko, že chúďa nevie hovoriť,“ odpovedala mlynárka. Prichádza mi na myseľ, že som sa nedávno pri prítomnosti Kristiny zmienila, jako by som tomu bola rada, keby polica zase bola umytá. Dievča všíma si každého môjho slova, a urobí, čo mi na očiach vidí. Zvlášte ale má velikú radosť, jestli môže ma nečím prekvapiť.“

Mlynár chvíľu mlčal, tvár jeho sa potom vyjasnila a po chvíle podal manželke svojej ruku, vraviac: „No, snád máš pravdu, Kačenko.“

Pri stole bola mlynárka k mužovi svojmu veľmi vľúdna, a rozprávala mu, čo všetko v meste bola počula. Mlynár s prívetivou tvárou počúval a po jedle s celou chuťou šiel po svojej práci. Mlynárka bola rozšafná žena, hľadela vo svojej domácnosti zachovať pokoj a vynasnažovala sa preto, aby všetko zamedzila, čo by mohlo manžela ku hnevu popudiť.

Kristina nemohla sa po tom búrlivom výjave posial utíšiť. Mlynárka ju chytila za ruku a hovorila miernym hlasom: „Kristinko, viem, že si mi chcela radosť pripraviť. Ďakujem ti za to. Otec to nevedel a myslel, že sis’ počínala tak zo zvedavosti, a vtedy pravda bol by mal právo ťa potrestať. Teraz ale už vie, čo si zamýšľala, a zase na teba sa udobril. Rozumela si všetkomu?“

Kristinka prisvedčila, chytila mlynárku za ruku a mile zrakom jasným na ňu pozerala.

„Buď veselá, milá Kristinko, a teraz môžeš mi inú službu vykonať. Moja švagrina v meste chce zajtra piecť koláče. Sľúbila som jej trochu múky, rada by som tedy bola, abys jej ju zaniesla. Ale ponáhľaj sa, abys’ pred večerom bola doma.“

Kristinka radostne poskočila. Zabudla celkom na všetok zármutok, úlohu jej sverenú bez odkladu vykonala, a keď sa zmrkávalo, bola Kristinka práve na polovici cesty k domovu. Jako obyčajne išla kratšou cestou cez vrch. Na boľasť, ktorá jej ráno bola spôsobená, celkom zabudla, a tešila sa na domov, jako by sa nič nebolo prihodilo. Bola spokojná, lebo mala dobré svedomie.

Pomaly začalo stmievať sa, a Kristinka radovala sa, vidiac mlyn medzi stromami sa belieť. „Ale čo je to len?“ divila sa Kristina, „tam ku pôjde je pristavený rebrík a dvierka povalové sú ešte otvorené!“ Vo dvierkach povala stála mužská postava, na všetky strany sa ozerajúc. Po chvílke rýchle po rebríku sostupovala nezavrúc ani dvierek povalových. Naľakané dievča videlo, že neznámy ten človek neide do mlynského dvora, ale že uteká hore brehom. Spozorovala tiež, že sa na vŕšku niekoľkorazy aj po nej ozrel, ale skoro v húštine zmiznul. Kristinke strachom zastavoval sa dych, triasla sa na celom tele, a hrôza ju prenikla, keď v neznámom tom človekovi poznala mlynárskeho tovaryša Petra.

Bez ďalšieho rozmýšľania utekala teraz čo najviac domov a rovnou cestou bežala ku miestu, kde stál rebrík, po ktorom s najväčšou rýchlosťou vyliezla hore, nevediac vlastne, čo by tu mala robiť. Vstupiac otvorenými dverami na poval, pozerala na všetky strany. V tom jako chce s povala schádzať, zazre na jednom mieste hustý dym vystupovať. Priskočila ku miesto tomu, a sotvaj dotknula sa tam našuchorenej slamy, zarazil ju smrad sirkový. Keď slamu podvihla, vyšlahnul plameň.

Kristinka v okamžení tom neztratila ducha prítomnosť. Opatrne zodvihla celú tlejúcu hromadu slamy do výšky a bežala ku dverám, aby hodila všetko rýchle dolu do zahrady.

V okamžení, keď s horiacou slamou utekala ku dverám povalovým, zdrapil ju mlynár, sem vybehnuvší, za ruku a hrmotným hlasom na ňu zkrikol: „Bezbožné dievča, čo to zase robíš?!“ Rýchlo vytrhol jej chumáč slamy a sena z rúk a hodil všetko za velikého nadávania a hrešenia dolu. Kristina stála tu na smrť bľadá jako stĺp, a len len že s povala nespadla. Mlynár hnevom rozpálený tiahol Kristinu po rebriku dolu. Úbohé dievča nevedelo, čo sa s ňou robí.

Ve svetlici teprv pustil mlynár uzdu hnevu svojho a celý dom bol krikom jeho pobúrený. S počiatku nemohol mlynár zlosťou ani hovoriť, ale konečne bolo mu rozumeť nasledujúce slová: „Tu privádzam vám podpalačku! Chcela zapáliť mlyn — môj majetok! Keby som ju nebol pri zločinnom jej skutku dopadnúl, bola by teraz celá strecha v ohni. Podpalačku sme si s teba, ty jedno naničhodné decko, vychovali?“

„To nenie možné!“ volala mlynárka, celá udivená, a podobne tiež šoptala si poľakaná čeľaď.

Keby Kristina bola znala i hovoriť, nebola by v tomto okamžení ani slova zo seba vstave vypustiť. Úbohá zalamovala len rukami a hodila sa zúfale mlynárke k nohám, žiadajúc od nej ochrany a zastania.

„Kristinko, pre Boha!“ volala mlynárka sohnúc sa ku dievčaťu, „povedz, čo sa to robí? Ja ti nerozumiem, prehovor niečo!“ Ale Kristina ani slova nemohla zo seba vypraviť. Chtiac nevinnosť svoju dokazovať, položila ruku na srdce a potriasala žive hlavou.

Mlynár v najväčšom stupni rozhnevaný oboril sa na mlynárku slovami: „Chceš jej zase byť ochraniteľkou? Nemala si ma zadržovať už dopoľudnia, keď všetečne sliedila po pokladnici. To nebola púha náhoda, to urobila zúmyseľne.“ V prudkom hneve svojom zabudol celkom, že okolo neho stojí všetká čelaď, pred ktorou nikdy nezmieňoval sa o svojej pokladnici.

Mlynárka vedela, že by všetky jej namietky teraz nič neprospely. Znala muža svojho veľmi dobre, a vedela, že by vyhováraním Kristiny ešte viac ku hnevu ho popudila. Preto ničoho viac nevravela a mužovi tiež nebránila, zavreť Kristinu do tmavej komôrky, v ktorej bolo všelijaké haraburdie.

Chudiatko dievča usedave plakalo a stále vystieralo ruky po mlynárke, jako by jej niečo dôležitého vyjaviť malo. Bohužial nemohlo a nemohlo. Pri tak velikom pohnutí mysli bolo mlynárke nemožno uhadnúť, čo sa asi stalo. Zo všetkých pohybov Kristininých súdila ale, že je nevinnou a že len pre veliké rozčúlenie nemôže ani posunkami vysvetlenie podať. Preto tešila dievča slovami: „Jak si nevinnou, Kristinko moja, dôveruj v Pána Boha a tvoja nevinnosť vyjde na vrch!“

Mlynárke toho dňa nechutnala ani večera, a tiež z čeľadi nemohol nikto pochopiť, že by Kristina takého zločinu bola schopná.

Mlynár medzitým sa trochu uspokojil a teprv teraz vypravoval priebeh hroznej tej udalosti. S podivením hľadel z domácich jedon na druhého a nikto nevedel, čo si má o Kristinke mysleť, ba ešte i mlynárku rozprávanie to pomútilo.

„Jako prišla Kristina na poval? Čo tam robila?“ Tie a podobné otázky povstaly v jej duši. „Keby bola doma bývala, myslela by som si, že išla snád na poval hľadať vajcia, ale ona bola v meste a neprišla s odkazom ani do svetlice. Prečo neprišla jako obyčajne hneď ku mne?“

Mlynár prerušil samohovor mlynárkin slovami: „Falošné je to bohaprázne decko, čakala, až na stmilo. Skutok svoj zamýšľala vykonať pred večerou, keď všetci sme v práci a do zahrady nikto z nás nepríde. Jako len mohla dostať rebrík z maštale?“

Všetci mlčali. Služke Marii, ktorá práve nalievala víno, vypadol z ruky pohár. Mlynárka dohovárala služke, že je taká nemotorná. Z prítomných nikto nespozoroval, že Maria pri otázke o rebríku zbľadla a na celom tele sa triasla.

Peter zo mlyna vyhnaný mával niekedy schôdzky so služkou Mariou na mieste od mlyna neďaľako vzdialenom. Maria nechcela, aby domáci vedeli, že s Petrom hovorieva, a koľkorazy nevedela, kade by sa mala zo mlyna vytratiť. I poradil jej Peter, aby si pristavila rebrík ku okenici povalovej do zahrady obrátenej, a keď schodami zo stavänia vyjde na povaľ, cez okenicu túto ľahko sa dostane k uhovorenému miestu. Teraz s rozbitým pohárom zmiznula zo svetlice, a súc ubezpečená, že sa mlynár a mlynárka po nej pýtať nebudú, bežala za zahradou chodníčkom oproti Petrovi.

A skutočne sešla sa s Petrom, ktorý s tvárou smelou k nej sa priblížil, jako by sa nič nebolo prihodilo. On nechcel u služky Marii, ktorá bola trochu ľahkomyselná, avšak nie zlomyseľná a zlého srdca, podozrenie vzbudiť, a dúfal, že sa medzi rozhovorom od nej dozvie, jakým spôsobom bol zločinný jeho čin prekazený. A skutočne prianie jeho sa vyplnilo. Služka Maria nemala ani toho najmenšieho tušenia, že by Peter bol mal diabolský úmyseľ, mlyn zapáliť. I vyprávala mu dopodrobna, čo sa vo mlyne s „nemou Kristinou“ prihodilo. Zlomyseľník pozorne počúval a v čiernej jeho duši dozrel skoro nový plán.

Vo mlyne po búrke s Kristinou, nastalo zase ticho. Mlynár následkom veľkého rozčúlenia bol zemdlený a pokojne teraz spal, nestarajúc sa o úbohú Kristinu. Ale mlynárka ešte oblečená sedela na posteli, nemohúc spať. Bola dnešnou neobyčajnou udalosťou veľmi pohnutá, a nemohla hlboký dojem nijako potlačiť. „Čože je naozaj Kristina tak bohaprázne dievča? To nezdá sa byť ani pravde podobno. Veď bola vždy tak dobrá a pobožná, a všetko robila, čo mi len na očiach videla. Alebo predsa sa mýlim, veď ju mlynár pri skutku dopadol! — Keby som bola vlastňou jej matkou, nebola by som v pochybnosti, lebo vedela by som zaraz, či je vinnou lebo nie.“ Pri slovách týchto dala sa do plaču.

A teraz vráťme sa ku Kristine. Mlynárka bola by sa rada presvedčila, jako sa asi má úbohé dieťa v tmavej komôrke, ale mlynár prísno zakázal, aby kto ku nej chodil. On siloumocou chcel, aby záležitosť tá úradne bola vyšetrená, a preto nesmel s Kristinou nikto hovoriť. Mlynárka posluchla manžela a kojila sa nádejou, že následkom úradného vyšetrovania vyjde skoro pravda a nevinnosť Kristiny na javo.

Keby bola mohla mlynárka do tmavej komôrky vstúpiť, bola by sa presvedčila zaraz o úplnej nevinnosti dievčaťa. Kristina ležala tu na kope starých desiek a pokojne spala — spala silne a pokojne, jako len duša nevinná spať môže. Po dnešnom, pre ňu veľmi boľastnom výjave bola tak zemdlená, že slabosťou uspala, a pokojný spánok celkom zahnal boľasť, ktorá sa jejej duše tak hlboko dotkla.

Kristina spala niekoľko hodín, a prebudená bola silným klopaním na dvere. V prvom okamžení myslela, že leží vo svojej postielke a služka že ju budí. Rýchle vyskočila a narazila na staré táčky, a teraz obnovila sa zase boľasť v duši jejej. Všetko, čo bola prežila, videla v živom obraze pred očima svojima, a vedľa toho začula za dverami hlas, ktorý strachom a hrôzou dušu jejej naplňoval. Začula pri dverách svojho väzenia hlas Petrov! Ľaknutím vykríkla a držala sa starých táček.

„Sprosté dievča!“ volal Peter, „nekrič tak, sice… ja ťa odtialto vyslobodím! Teraz vieš, jako ťa majú mlynárovci radi, keď ťa strčili do tejto tmavej komôrky. Mlynárka je ti peknou matkou! Nechá ťa v tejto vlhkej diere na starých deskách ležať.“

Kristína pustila sa do plaču.

„A zajtra poženú ťa pred súd, kde sa ti zle povede. Vyhovoriť sa nebudeš vedeť, dostaneš sa do žalára a tam každodeňne miesto pokrmu dostaneš prúty. Jestli mi ukážeš miesto, kde má mlynár peniaze skované, pustím ťa na slobodu a neprídeš do žalára. Jestli mi ale o pokladnici mlynárovej nepovieš, zapálim mlýn a podložím oheň i v tejto komôrke. Potom vieš, čo z teba bude. Že mi chceš po vôli urobiť, oznám mi to trirazovým zaklopaním na dvere. Nemôžem ďalej čakať, rozhodni sa okamžite!“

Kristine vystupoval studený pot na čele; avšak súc rozumné a srdnaté dievča, rýchle sa rozhodla. Zaklopala trirazy na dvere. Ihneď počula vŕzať zámok a zátvoru a dvere sa potichu otvorily.

„Ja som si to myslel,“ — hovoril Peter s diabolským úsmevom. „Či nenie pravda, Kristinko, že je ti teraz volnejšie na slobode?“

Kristina bola by mu radšej zaťatou päsťou pohrozila, jako to robievala, keď vo mlyne počúvala jeho bezbožné reči, ale sa premohla. Peter schytil ju za ruku a držal ju krčovite, obávajúc sa, aby mu neutiekla.

„Poď sem, Kristinko,“ hovoril hlasom prívetivým, „tí sprostáci nechali tu rebrík ležať! Vo tvojej izbičke je oblok otvorený, vlez tam po rebríku, ja polezem za tebou, a potom ukážeš mi cestu k tomu miestu, kde má mlynár peniaze uložené.

Dievča bázňou a strachom vždy viacej sa triaslo, avšak utajujúc čo najviac strach svoj, kynulo hlavou ničomníkovi a zmužile vystupovalo po rebríku do svojej izbietky. Sotvaj vkročila do izbičky, chytila chytro dubovú stoličku pri obloku stojacu a mrštila ju po Petrovi, ktorý už na rebríku stál. „Sakramentské decko!“ zkrikol zlostne Peter, keď ho stolička hodne po hlave uderila.

Kristina teraz celou silou odstrčila od obloka rebrík, ktorý sa stranou šmikol a i s Petrom padol dolu. Bez ďalšieho rozmýšlania vybehla dverami z izbietky, zavrela jich chytro za sebou a jako len mohla bežala do svetlice, kde mlynárka spala. Mlynárka sedela dosial na posteli a plakala. Zazrúc z nenadania Kristinu, nevedela či to sen či skutočnosť.

„Kristinko, pre Boha, čo sa stalo? Keby ťa môj muž tu videl! Odkial sem prichádzaš? Chytro, chytro, poď do svojej izbičky. On nesmie vedeť, že si tu!“ volala mlynárka s utajeným hlasom.

Avšak Kristina hodila sa k nohám svojej ochraniteľkyne, objala jej kolená, strach a zúfalosť javila sa v jejej tvári.

Skoro rovnakou úzkosťou pojatá bola i mlynárka, lebo sa obávala, aby muž jej sa nezobudil. Chcela nešťastné dievča zodvihnúť a v tichosti ho do komôrky zpät odviesť. Ale Kristina vytrhla sa jej z rúk, hodila sa opäť mlynárke ku nohám a počínala si tak, že mlynárka bola náramne poľakaná.

„Kristinko, prosím ťa pre všetko na svete, poď! Ja ti verím, že si nevinnou, ale z tadialto musíš, aby ťa tu muž môj nevidel, lebo by inak horšie bolo.“

Kristine stály kvapky potu jako hrach velké na čele, zalamovala rukami, a mlynárka pri jasnom svite mesiaca, ktorý vrhal svetlo do svetlice, pozorovala, že dievča namáha sa, aby myšlienky svoje slovami vyjadrilo. Poneváč mlynár začal sebou vo spáni hýbať, chytila mlynárka dievča za ruku a násilne chcela ju vyviesť do izbičky.

„Nekrič tak, jestli ti život milý!“ šoptala mlynárka dievčaťu a otvorila ticho dvere na svetlici.

Kristina nachodila sa teraz v najväčšej úzkosti a polohlasite vynútila niekoľko slov, tak zretedlne, že jim mlynárka dobre rozumela: „Peter zapálil! — Peter zlodej! — Nie ja!“

V tom okamžení bolo počuť z venku otvorenými dverami viac hlasov. Hlásnik prenikave pískal. Mlynár rovnými nohami vyskočil z postele, obliekol chytro kožuch a ponáhľal von. V náhlosti nepovšimnul si ani Kristiny, ktorú držala mlynárka v náručí. Táto úzkostlive načúvala šromotu, ktorý naraz povstal v celom staväní. Nechala tedy Kristinu na posteli a bežala von, kde počula volať: „Chytili sme zlodeja! Chytili sme zlodeja!“ Keď sa bola dozvedela, prečo sa ten lom a šramot strhol, vrátila sa zpät ku Kristine. Teraz svitlo jej trochu v hlave a tušila, že chytenie zlodeja majú Kristine čo ďakovať. Ale v jakej rozčúlenosti našla chuderu Kristinu! Ležala na zemi a plakala, majúc ruky krčovite složené. Mlynárka vzala dievča na lono a hľadela ju uspokojiť. Podala mu čerstvej vody a slychy potierala octom. Sostrachované dievča sa trochu utíšilo a zpamätovalo z mnohých dojmov, ktoré sa naň dnes dohrnuly.

Medzitým nastal nový šromot vo dvore. Mlynárka nemohla sa už viac v izbe zdržať. — Položila Kristinu do postele a ponáhľala na dvor. Tu za jasného svitu mesiaca našla pohromade všetkú čelaď i všetkú mlynársku chasu. Mlynár stál medzi nimi a pred nimi na zemi sedel Peter, majúc ruky na zadok sviazané.

„Mišo,“ volal mlynár, „choď chytro do mesta pre pandurov! A ty, Karole, zapriahni a bež pre lekára, lebo je možné, že si ten ničomník zlámal nohu. Stalo by sa mu síce dobre, ale neľudsky s nim zachodiť nebudeme. A teraz privedzte mi sem Kristinu! Môže byť, že je to dievča nevinné.“

„Kristina je v našej svetlici,“ hovorila mlynárka.

Mlynár sa zamračil a trpko oslovil manželku: „Konala si predsa proti mojej vôli?“

„Nekonala, Janko môj,“ — odpovedala spokojne mlynárka — „ona poľakaná a nastrachovaná pribehla ku mne do svetlice, úzkostlive kričiac: Peter zlodej!“

„Jako je to možné?“ pýtal sa s udivením mlynár; „veď komôrka bola dobre zavrená. Privedz ju sem a nech nám povie, čo vie. Ty jej snád dajako porozumieš. Tohoto darebáka zatial odvedzte do čeľadníka a dobre ho strážte! Dva zostaňte pri ňom a ostatní poďte s nami do svetlice.“

Peter počas celého rozhovoru ani slova nepreriekol, teprv keď mu chceli zo zeme pomôct, boľastne stonal, nemohúc na nohy sa postaviť, tak že boli prinútení odniesť ho do čeladníka.

Všetci hrnúli sa do svetlice a každý dychtive očakával, čo sa tu asi diať bude. Mlynár nepokojne prechádzal po svetlici. Konečne objavila sa Kristina. Z celého jej držania každý porozumel, že by rada niečo dôležitého vyjavila. Jej oči jasne žiarily a služky si šoptaly: „To dievča vyzerá jako anjel!“

Hrobové ticho nastalo vo svetlici a zraky všetkých obrátené boly ku nemému dievčaťu.

Všetci domáci postavili sa okolo mlynárky, ktorá držiac Kristinu za ruku, hovorila: „Janko môj, s tým dieťaťom stal sa zázrak, aby len jeho nevinnosť vyšla na javo. Jej jazyk sa rozviazal. Možno jej už niečo rozumeť.“

Všetci prítomní sa z toho tešili, a divenie jejich nemalo konca, keď Kristina, ruku majúc na srdci položenú, dosť zreteľne vyslovila: „Ja nie — Peter zlodej!“

Všetci priblížili sa ku Kristine, tiskli jej ruku a dávali na javo svoju radosť, volajúc: „Chvála Pánu Bohu, že aspoň trochu môžeš hovoriť! — Neverili sme, že by si ty mohla tak zlého skutku dopustiť sa. — Poctivosť nezostane u Boha bez odmeny. — Vyjde pravda na vrch, jako olej nad vodu.“

Také a podobné slová vynášali okolostojáci.

Len jedna osoba držala sa ticho a slova neprehovorila. Bol to mlynár, ktorý stojac pri obloku bol veľmi dojatý a nemohol v okamžení tom ani hovoriť.

Mlynárka pristúpila teraz ku mlynárovi a vyprávala mu, jako naľakaná Kristina do svetlice, v ktorej spali, pribehla a namáhala sa vyjaviť to, čo ju tak veľmi tlačilo. Z nenadania pocítila v jazyku jakúsi boľasť a po tej vyslovovala dosť zreteľne jednotlivé slová.

Mlynár stiskol mlynárke ruku a obratiac sa ku Kristine veľmi laskave hovoril: „Kristinko, som presvedčený, že si nevinná, ačkoľvek ešte nevieme, jako sa všetko prihodilo. Ja som ti veľmi ukrivdil a ľutujem toho. Pousilujem sa, abych krivdu ti urobenú napravil. Teraz povedz nám, jak len môžeš, čo o veci vieš.“

Mlynár sadnul a posadil si Kristinu na kolená. Kristina sa ho už tak nebála a bola celá blažená.

Mlynárka sadla si vedľa neho a ostatná čelaď pousedala sa kolom na laviciach. Nové nastalo ticho, lebo každý bol zvedavý, čo asi Kristina povie.

Kristina vo vetách nesúvislých rozprávala celú udalosť s Petrom. Vyslovovala slová ťažko, ale srozumiteľne.

Kristina dokončila. Naraz bolo počuť z kúta svetlice padnutie čohosi. Všetci sa ozreli a čo uvideli? Služka Maria, ktorá medzi vyprávaním nepozorovane chcela zo svetlice sa vytratiť, omdlela a padla na zem. Za chvíľu prispením domácich sa rozobrala a plačúc po tichu hovorila: „Ach! nikdy som nepomyslela, že je Peter takým naničhodníkom.“

V tom vstúpil do svetlice sluha, ktorý Petra strážil, a oznamoval, že lekár už došiel.

Lekár po krátkom poprezeraní vyslovil sa, že si Peter vymkol nohu a pádom s výšky že sa i na iných miestach veľmi dochrámal. To ale že nijako neprekáža, aby k súdu nemohol byť odvezený. I obvázali mu ztuha nohu a naložili ho na vôz. Podtým časom dostavili sa panduri, ktorí ku súdu ho doprovadili.

Lekár, dobrý známy mlynárov, vrelú mal účasť v udalosti, ktorá sa toho dňa stala. Veľmi ho i to prekvapilo, jaká neočakávaná zmena stala sa s Kristinou. Prezeral Kristine jazyk a vyslovil domnenie, že to veliké ľaknutie malo jakýsi účinok na jej svaly a čuvy. Predpísal jej masť, ktorá miernila boľasti citiace pri hovorení. Jej reč každým dňom sa lepšila. —

Ešte niekoľko slov treba pripomenúť. Mlynár a mlynárka boli druhého dna predvolaní k súdu a Kristina sa dostavila s nimi. Ona pri vypočutí bola najdôležitejšou osobou. Slúžka Maria bola tiež na krátky čas zatvorená, poneváč padalo na ňu podozrenie, že by o zločinnom skutku Petrovom bola mala vedeť.

Jako sme už z predku pripomenuli, bola Maria ľahkomyselná dievka, avšak nebola zlého srdca. Sama uznávala teraz, že nemôže u mlynárov vo službe zostať. Dobrosrdečná mlynárka bola jej nápomocnou, aby dostala sa do dobrého miesta a dala jej dobré vysvedčenie. Maria ľutovala svoju ľahkomyseľnosť a polepšila sa.

Na tretí deň po udalosti prišiel do mlýna poručník (tutor) Kristiny Vrba. Keď bol všetkých domácich slušne pozdravil, pristúpil ku mlynárovi, podal mu ruku a hneď mu oznámil, že si prišiel pre Kristinu.

„Jako? Kristinu chcete nám odviesť?“ zvolali mlynár i mlynárka, a Kristina počujúc to chytila sa hneď mlynárkinej ruky.

„No vidíte,“ hovoril Vrba, „ja som sa o dievča to uprimne staral a dievča to sa vydarilo. Vy ste boli k nemu laskaví, — ba vlastne nie — lebo sa mu v dome vašom stala veliká krivda. Dievča je teraz dosť veľké a môže si chleba zaslúžiť. Znám pre Kristinu službu, ktorú dobre môže zastať.“

Mlynár i mlynárka boli rečou tou prekvapení a jeden pozeral na druhého. Konečne hovoril mlynár: „Kristinko, ty sama rozhodni, lebo si dosť už rozumná. Jestli nemôžeš zabudnúť na to, čo sa ti u nás prihodilo, nuž ťa nebudeme zadržovať. Keby sa ti snád zle viedlo, najdeš v dome našom vždy pomoci a ochrany. Ale jestli odejdeš raz, nemohla by si u nás potom viac bývať, lebo terajší odchod tvoj bol by dôkazom, že sa ti u nás neľúbi. Jestli chceš u nás zostať, sme celkom s tebou spokojní.“

Kristina pri slovách tých sa začerveňala po uši — potom privinula sa ku mlynárke, objala ju okolo krku a s neobyčajnou srdečnosťou prehovorila: „Od vás nepôjdem nikdy, nikdy!“

Mlynárka privinula ju k ňadrám a vrúcne ju poboskala.

Potom pristúpila Kristina ku mlynárovi, poboskala mu ruku a riekla: „Zostanem u vás a budem verne vám slúžiť; — ja vás tiež milujem!“

„Teda dobre, Kristinko!“ povedal radostne mlynár, potešený uprimnosťou dievčatovou. „Ty nebudeš u nás slúžiť. Zajtra urobím poručenstvo (závet, testament), a ty budeš naším dieťatom! Zajtra urobím poručenstvo a ty nebudeš už chudobnou Kristinou, ale cérou a dedičkou bohatého mlynára Bukovinského…!“

„I staň sa dľa vole vašej!“ zvolal radostne starý Vrba.

Nikto nebol šťastnejším nad Kristinu a mlynárku. Hodná Kristina zostala vďačnou cérou svojich dobrých rodičov a bola jim vo všetkom poslušná. Často opakovala si slová, ktoré v dome otcovskom počula: „Čo Bôh činí, dobre činí!“

(Z nemeckého.)