ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ján Zápoľa a Ferdinand I. (1526 — 1564)

Po nešťastnej bitke Moháčskej jedna strana vyvolila si Jána Zápoľu, druhá Ferdinanda, cisára rakúskeho, za kráľa. Súčasne panovali, z čoho povstávali medzi oboma vojny a Zápoľa premožený ušiel do Poľska. Zápoľa neprestajne utiekal sa o pomoc k Turkovi, ktorý mu síce na trón pomohol, ale pritom do 80000 ľudí do otroctva zaviedol. Konečne uzavreli oba protikráli pokoj a uzniesli sa na tom, že každý nad tými zemami panovať bude, ktorí práve vtedy v každého moci boli, po smrti Zápoľovej ale že celá krajina Ferdinandovi pripadne. Keď Zápoľa zomrel, zostal kráľom Ferdinand. On bol prvý kráľ z Habsburgského domu, pod jeho panovaním Turek vždy viac a viac moc svoju nad Uhorskom rozširoval a jednu pevnosť (hrad) za druhou do svojich rúk dostával. Ale pri Jágri (Eger) sa Turkom zle vodilo. Keď najprv Temešvár a pevnosť drégeľskú dobyli, tiahli s veľkou silou vojska ku Jágru. Sprvu chceli Turci pekným spôsobom obyvateľstvo Jágru nahovoriť, aby sa poddalo, tomu ale neprivolil veliteľ Št. Dobó. Turci teda počali do hradieb strieľať, ktoré miestami sa už rúcali, ale obyvatelia každú medzeru zaplnili, a tak sa bránili, že všetky útoky Turkov udatne premáhali. Ešte i ženy brali podiel v boji, kamene na nepriateľa hádzali, lebo vriacu vodu a smolu na hlavy im vylievali, takže po 40 dňovom obliehaní Turci s hanbou museli odtiahnuť. Konečne uzavrel Ferdinand s Turkom pokoj a zaviazal sa mu ročne 30 tisíc dukátov dane platiť. Potom dal svojho syna Maxmiliána za kráľa korunovať a zomrel vo Viedni.

Maxmilián (1564 — 1576)

Po Ferdinandovi panoval jeho syn Maximilián, za jeho času žil a padol udatný obhajca pevnosti Sihotskej Mikuláš Zríni, ktorý sa tým preslávil, že Sihotskú pevnosť jemu zverenú, proti Turkom víťazne bránil. Turek s náramným vojskom Sihoť dobýjal, ale M. Zríni vojska toho ani najmenej sa nezľakol. Soliman chcel sprvu Zríniho sľubmi a darmi k zrade zviesť, ale tento radšej si umienil so svojimi mužmi padnúť, než sa poddať. Keď následkom dvadsaťdňového dobýjania hradby natoľko boli zrúcané, že už sa ďalej Zrínimu udržať nebolo možno, obliekol sa do najkrajších šiat, zavesil na krk zlatú ťažkú reťaz, do vačku vložil 100 dukátov — aby vlastne ten, kto ho vyzliekať bude, neponosoval sa, že uňho nič nenašiel — do ruky chytil meč, dal otvoriť brány, vyrútil sa so svojou 300 chlapov stenčenou posádkou na Turkov. Takto bojujúc, padol i so svojimi vernými. Ale i Turci stratili pod hradbami vyše 30 tisíc mužov, ba i sultána, ktorý za čas obliehania Sihoti zomrel.

Rudolf (1576 — 1608)

Po Maxmiliánovi panoval jeho syn Rudolf, muž učený, lenže svojou učenosťou ani sebe ani iným neprospel. Celý svoj život strávil v Prahe, kde sa hvezdárstvom, maliarstvom a hodinárstvom zaoberal, nestarajúc sa ani najmenej o svoju krajinu. Náboženské škriepky a trenice boli v kvete. Turci vpadli dva razy do krajiny, boli ale oba razy porazení — ba uzavretý bol s nimi na 20 rokov pokoj a museli Rudolfovi 300 tisíc zlatých ročite dane splácať.

Poznám.: Rudolf, vychovaný jezuitmi, dovoľoval evanjelikov veľmi prenasledovať. Pápež bol istého Barbiána k potlačeniu Turkov do Uhorska poslal a tento miesto Turkov evanjelikov prenasledoval, odoberal im chrámy, fary, školy a všetky cirkevné statky a učiteľov vyháňal. Evanjelici hľadali pomoc síce na sneme r. 1604 držanom, ale tento nielenže pokračovanie Barbiánovo nezabránil, lež ešte do zákona ten článok bol vložený, že sa evanjelikom budúcne zabraňuje svoje sťažnosti na sneme prednášať. Tento nezákonitý krok zapríčinil veľké vzbúrenie v krajine. I povstal Štefan Bočkay, sedmohradský vojvoda a vyzval celú krajinu k hájeniu evanjelikov, takže sa pod jeho zástavy všetci s kráľom nespokojní zhromažďovali. Po mnohom krviprelievaní prinútili konečne kráľa k pokoju. Pokoj tento pre evanjelikov veľmi pamätný, uzavretý bol vo Viedni r. 1606, v ktorom evanjelikom sloboda náboženská daná bola.

Matej II. (1608 — 1619)

Rudolf popustil korunu svojmu mladšiemu bratovi Matejovi II., ale nebol korunovaný dotiaľ, dokiaľ na zákony neprisahal a evanjelikom ich slobody nepotvrdil. Všetky svoje sily vynaložil na udržanie poriadku a pokoja v krajine. Sprvu sa mu darilo pokoj udržať, neskôr ale medzi katolíkmi a evanjelikmi rozbroje sa rozmáhať počali. Na čele evanjelikov stál Illešházy a Juraj Turzo, na čele katolíkov ale Žigmund Forgáč a Peter Pázmán, najúhlavnejší nepriateľ evanjelikov, ktorý im nejednu citeľnú ranu zadal. Ešte za živobytia Mateja II. vyvolený bol za kráľa Ferdinand II.

Poznám.: Pázmán narodil sa vo Veľkom Várade z rodičov kalvínskych; v 12. roku vzali ho jezuiti do školy a od nich vyučený stal sa zúrivým prenasledovníkom evanjelikov.

Ferdinand II. a Gabriel Bethlen (1619 — 1637)

Panovanie Ferdinanda II. bolo veľmi búrlivé. Hneď ako na trón zasadol, predsavzal si všetkých evanjelikov zničiť a poddaných svojich ku katolíckej viere prinútiť. Preto vydal viac ostrých zákonov (ešte za živobytia Matejovho) proti nim, ktoré ale iba nové nepokoje vzbudili. V Uhrách povstal k hájeniu evanjelikov sedmohradský knieža Gabriel Bethlen, ktorý za krátky čas takmer celé Uhorsko do svojej moci dostal, ba zvolal i snem do Banskej Bystrice, na ktorom za uhorského kráľa vyvolený bol.

Tieto okolnosti prinútili Ferdinanda k uzavretiu pokoja s Bethlenom, v ktorom evanjelikom sloboda náboženská znovu potvrdená bola. Po Bethlenovi zostal kniežaťom v Sedmohradsku Rákocy. Pokoj tento bol uzavretý v Mikulove na Morave.

Ferdinand III. (1637 — 1657)

Nástupcom Ferdinanda II. stal sa jeho syn Ferdinand III., pod jeho panovaním nové nepokoje zvlášť pre náboženstvo vypukli, v ktorých evanjelici veľmi mnoho trpieť museli. Evanjelikov zaujal sa Juraj Rákocy, sedmohradský knieža a za dosť krátky čas všetky horné stolice zaujal. Následkom toho bol zase uzavretý pokoj v Linci,v ktorom evanjelikom znovu slobodné vyznanie ich viery poistené a im zo 400 odňatých kostolov 90 prinavrátených bolo. Ferdinandovi III. podarilo sa i 30 ročnú vojnu zakončiť. Za nástupcu na tróne ustanovil, ešte za živobytia, svojho staršieho syna Ferdinanda IV.; keď ale tento skôr zomrel nežli otec, odovzdal korunu mladšiemu synovi Leopoldovi.

Leopold I. (1657 — 1705)

Dlhé panovanie Leopolda I. je preto pamätné, že pod ním Budín po 150-ročnom vladárstve tureckom zase z moci tureckej vydobytý a Turek skrze Eugena Savojského v Báčke u Zenty zbitý a z krajiny vyhnaný bol. Prenasledovanie evanjelikov dosiahlo pod Leopoldom I. najvyššieho stupňa. Chrámy im boli odobrané, kazatelia a učitelia lapaní a najhroznejšími mukami odpravovaní. Toto tuhé prenasledovanie evanjelikov dialo sa z nasledujúcej príčiny. Kráľ uzavrel s Turkom pokoj, čo sa jeho radcom neľúbilo; preto sprisahali sa proti nemu, ale vyzradení — životom to zaplatili. Poneváč ale povstalci zväčša evanjelici boli, nahovorili kráľovi falošní radcovia, že sa to sprisahanie jedine z náboženskej nenávisti oproti katolíkom stalo a povzbudzovali ho k prenasledovaniu evanjelikov.

Leopold žiadal od krajiny, aby sa zriekla slobodného volenia kráľa a vždy najstaršieho syna kráľovho za panovníka uznala. Krajina k tomu privolila a stala sa kráľovstvom dedičným. Toto ustanovenie zapríčinilo vzburu medzi protivníkmi domu habsburgského.

Poznám.: Pri dobýjaní Budína zúčastnil sa i Peter Sapáry bojujúc čo najvíťaznejšie. Predtým padol do tureckého zajatia a Hamžabeg, budínsky baša, tak surovo s ním zachádzal, že sa to ani opísať nemôže. Vyslobodený bol za jedného tureckého dôstojníka. Keď Uhri dobyli Budín, bol Hamžabeg lapený a Sapárymu tým cieľom vydaný, aby sa na ňom pomstil. Hamžabeg očakával tú najhroznejšiu odplatu, ale Sapáry, statočná duša, týmito slovami ho privítal: Hamžabegu! Ty si so mnou ukrutne nakladal, mohol by som ti to odplatiť, ale abys vedel, že kresťan je lepší než Turek, odpúšťam ti všetko, si slobodný! Turka táto veľkodušnosť tak pohnúla, že sa dal pokrstiť a skonal čo kresťan.

Jozef I. a Karol III. (1705 — 1740)

Prvým dedičným kráľom uhorským bol Leopoldov syn Jozef I., kráľ tichý a pokojamilovný, preto sa usiloval všetkým vnútorným nepokojom koniec urobiť. Poneváč Jozef nemal synov, nasledoval po ňom jeho brat Karol III., ktorý sa veľmi staral o to, aby rany vlasti zacelené boli. Zriadil stále vojsko a vydal viacej — roľníctvo a priemysel podporujúcich nariadení. On bol posledný potomok mužský z rodu habsburgského. To ho veľmi trápilo. Predostrel teda snemu zákon, dľa ktorého aby dedičné právo i na ženské prenesené bolo. Uhri zákon tento prijali a od toho času i ženská mohla byť kráľom. Ustanovenie toto zove sa pragmatickou sankciou. Karol viedol dve vojny proti Turkom. V prvej zvíťazil a vzal Turkom niektoré zeme — v druhej ale všetko zase utratil. Po ňom nasledovala jeho dcéra

Mária Terézia (1740 — 1780)

Sotva Mária Terézia na trón dosadla, hneď susední mocnári proti nej vystúpili a chceli si zeme rakúskeho domu medzi seba podeliť. Trón Márie Terézie nachádzal sa vo veľkom nebezpečenstve. V tomto trápení obrátila sa Mária Terézia na Uhrov, ktorí v tom čase snem v Prešporku vydržiavali a vstúpiac so svojím maličkým synkom na ramenách medzi nich — takto hovorila: „Opustená od mojich priateľov, prenasledovaná od mojich príbuzných obraciam sa k vašej vernosti, od vás pomoc očakávam.“ Týmito niekoľkými slovami oduševnení Uhri vytiahli meče a zvolali: „Životy a krv našu za nášho drahého kráľa — Máriu Teréziu.“ Onedlho stálo zozbierané vojsko proti nepriateľovi a všetky utratené krajiny naspäť vydobylo. Ale ani Mária Terézia nezabudla na Uhrov. Dala obnoviť budínsku pevnosť, založila vo Viedni školu pre vychovávanie uhorských zemianskych mladíkov a chýrečnú banskú akadémiu v Štiavnici, vymenila Žigmundom založených 16 spišských miest, obľahčila stav roľnícky a nariadila, aby v každej väčšej obci škola bola.

Poznám.: Po Márii Terézii dosadol na trón uhorský — rod habsburgsko-lotrinský, ktorý až do dneška panuje. Rod tento preto sa tak nazýva, že manžel Márie Terézie František bol knieža lotrinský.

Jozef II. (1780 — 1790)

Po Márii Terézii sadol na trón tejto syn Jozef II., ktorý 15 rokov s matkou a 10 samostatne panoval. On bol jeden z najšľachetnejších panovníkov, lebo všetko, čo vykonal, pochádzalo z najlepšieho úmyslu. Jeho srdce horelo jedine za blahobyt a šťastie svojich národov. Bol pre ten čas, v ktorom žil veľmi vzdelaný. Ako niekdy Matiáš, i on chcel všade osobne byť, aby sa na vlastné oči presvedčil, ako ľud zmýšľa, aké má potreby atď., preto preoblečený často navštevoval príbytky remeselníkov a roľníkov. Nejednej chudobnej rodine pomohol z nedostatku, lebo dobre niekomu urobiť bolo jeho najväčšou radosťou.

Jozef II. vykonal za čas svojho panovania mnoho pamätného. Roku 1781 vydal tzv. tolerančný patent, v ktorom evanjelikom poistil slobodné vyznanie ich viery, dovolil im kostoly a školy stavať, úrady zastávať a prísne zakázal ich pre náboženské presvedčenie prenasledovať. Pomery židov zriadil. Cigánov k stálemu bývaniu a riadnemu zamestnaniu chcel navyknúť. Mnohé kláštory, ktoré sa výučbou alebo opatrovaním nemocných nezapodievali, zrušil a ich majetky obrátil na školy a nemocnice. Podporoval kupectvo a priemysel a usiloval sa pozdvihnúť stav roľnícky. Z tej príčiny oral na Morave vlastnou rukou niekoľko brázd a dovolil roľníkom, že svoje obydlia dľa vôle premeniť môžu. Niektoré nariadenia Jozefove vzbudili v krajine nespokojnosť. Menovite tým, že sa nedal korunovať; že chcel dane i na zemianstvo hodiť; že 134 kláštorov zrušil; že sa krajinských zákonov nedržal; že nemeckú reč miesto latinskej zaviedol do škôl a úradov: vyvolal veľké vzbúrenie. Keď videl, že toto vzbúrenie zlé následky by mohlo mať, stal sa povoľnejším a odvolal takmer všetky svoje ustanovenia a sľúbil Uhrom, že zvolá snem a dá sa korunovať, čomu ale včasná smrť prekazila. Zomrel bez detí, preto jeho nástupcom stal sa jeho mladší brat.

Leopold II. (1790 — 1792)

Leopold II. len dva roky panoval, ale i za ten krátky čas mnohé znamenité zákony vyniesol. Hneď pri svojom nastúpení na trón zvolal do Prešporku snem a tu dal sa korunovať. Na tomto sneme vynesený bol zákon, dľa ktorého sa každý nový kráľ behom 6 mesiacov musí dať korunovať a každé tri roky snem držať. Spomenutý snem je zvlášť pre evanjelikov pamätný, že na ňom obdržali slobodu, dľa ktorej si svoje cirkevné záležitosti sami spravovať môžu. To sa menuje autonómiou.

František I. (1792 — 1835)

Po Leopoldovi II. nastúpil na trón jeho najstarší syn František I., pod jehož panovaním vypukla vo Francúzsku revolúcia, ktorá celej Európe prevratom hrozila. Proti vysokomyseľnému Napoleónovi, cisárovi francúzskemu, viedol viac rokov vojny i František, ktoré nielen že krajinu do chudoby priniesli, ale i štátne dlhy zapríčinili, na ktoré ešte i dnes platíme. Aby vláda tomuto smutnému stavu odpomohla, vyhlásila devalváciu, t. j. zníženie papierových peňazí na piatu čiastku ceny, čoho následkom mnohé bohaté rodiny na žobrácku palicu vyšli. Len po premožení Napoleóna bol zase Európe pokoj prinavrátený. František teraz staral sa jedine o pozdviženie ubiedených národov. Jeho činnosť vzbudila nový život v Uhrách a viedla krajinu k opravdivému blahobytu. Ustanovil za nástupcu svojho syna Ferdinanda, zomrel r. 1835.

Poznám.: Za panovania Františka I. založená bola maďarská spoločnosť náuk (adadémia), uhorské múzeum a iné ústavy krajinské; vystavený bol Fraňov prieplav v Báčke; založený ústav slepých v Pešti a hluchonemých vo Vacove; maďarskej reči v úradoch a školách musela ustúpiť doterajšia latinská atď. I prvá cholera (1831) vypukla v uhorskú za panovania tohto kráľa, na ktorú mnoho tisíc zvlášte pospolitého ľudu, zomrelo.

Ferdinand V. (1835 — 1848)

Ferdinand V. bol veľmi dobrotivým panovníkom. On usilovne pokračoval v tom, čo jeho otec započal. Umenia, vedy, kupectvo a priemysel počali sa značne dvíhať; parolode a železnice počali sa stavať; Pešť a Budín boli spojené krásnym reťazovým mostom. Za jeho panovania povýšená bola maďarská reč za diplomatickú a uvedená do škôl a úradov. Roku 1848 držané bolo krajinské zhromaždenie v Prešporku, na ktorom Ľudovít Košut vystúpil so žiadosťou, aby pre krajiny sv. štefanskej koruny od viedenskej vlády neodvislé ministérium vymenované bolo. A poneváč s ním celé zhromaždenie krajinské súhlasilo, vyplnil dobrotivý Ferdinand túto žiadosť a vymenoval prvé uhorské zodpovedné ministerstvo.

Na tomto pamätnom sneme bola vyhlásená rovnosť pred zákonom všetkých občanov, dane boli i zemanom nariadené; poddanstvo a takrečená panština zrušená; sloboda tlače a náboženstva vyhlásená — atď.

Ale pokoj, bohužiaľ, dlho v krajine nepanoval. Poneváč vtedajšia vláda malý ohľad brala na požiadavky nemaďarských národov, povstali v krajine nepokoje a z toho záhubná revolúcia, ktorá vlasť len do nešťastia uvalila. V týchto búrlivých časoch zriekol sa Ferdinand Dobrotivý panovania a popustil trón svojmu synovcovi, teraz panujúcemu Fraňovi Jozefovi I. Zomrel r. 1875 v Prahe, kde od r. 1847 býval.

František Jozef I. (1848 — …)

Medzitým, čo sa Ferdinand Dobrotivý zriekol trónu a panovanie prevzal Fraňo Jozef I., nepokoje revolucionálne trvali ďalej. Keď ale nemecké vojská nemohli uhorskej armáde odolať, viedenská vláda žiadala pomoc od susedného Ruska, a tak bola vojna r. 1849 zložením zbroje zo stránky Maďarov pri Világoši skončená.

Nato nastali časy smutné. Košut a iní vodcovia utiekli z krajiny. Viedenská vláda zaviedla krvavý súd proti tým, ktorí sa v povstaní zúčastnili, čoho následkom mnohí boli života pozbavení a mnohí do ťažkých žalárov na viac rokov zatvorení. Staré práva Uhorska boli zničené a nemčina prišla zase do škôl a úradov.

Toto smutné položenie trvalo až do roku 1867. Vtedy sa na sneme dohodlo vyrovnanie a náš panovník i so svojou milou manželkou Alžbetou dal sa dňa 8. júna v Peštbudíne slávnostne korunovať.

Popraj, Bože, stáleho pokoja v našej milej vlasti!