ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Václav a Otto (1301 — 1308)

Po vymretí rodu Árpádovského panovali vo vlasti našej králi z rozličných domov. Všetkých bolo 14.

Prvý kráľ z doby tejto menoval sa Václav. Po smrti posledného Árpádovca nezostalo už žiadneho zákonného nápadníka trónu, a preto národy uchopili sa svojho starobylého práva, dľa ktorého nového kráľa voliť si smeli. Lež nebolo jednomyseľnosti. Jedna strana chcela mať Karola Róberta, druhá českého Václava. Václav miesto seba ponúkol Uhrom svojho 12-ročného syna, ktorí, keď k tomu privolili, dali si ho v St. Bielohrade korunovať. Ale pre povstavšie väčšie nepokoje dosť skoro si ho otec späť vzal do Prahy — a keď mu otec zomrel, Václav popustil korunu bavorskému Ottovi, ktorého si Uhri medzitým na trón povolali. Tento o krátky čas sa trónu vzdal a popustil miesto Karolovi Róbertovi.

Karol Róbert (1309 — 1342)

Karol Róbert bol veľmi múdry panovník; dal naraziť zlatých a strieborných peňazí, uviedol dane doporiadku, kupectvo a priemysel pozdvihol a zrušil takrečené ,božie súdy‘ a miesto nich riadne súdy v krajine zaviedol. Jeho najväčším nepriateľom bol Trenčiansky Matúš Čák, ktorý chcel prevodzovať pod jeho panovaním neobmedzenú svoju moc. Bol ale vojskom Karolovým pri Rozhanovciach (v Šarišskej st.) zbitý a pokorený.

Poznám.: Pri ,božích súdoch‘ chceli nevinnosť žeravým železom lebo vriacou vodou skúšať. Keď sa podozrivý previnilec popálil, alebo obaril, bol vinný. Nuž a kto by sa pri takých súdoch trestu minul?

Ľudovít I., Mária a Karol II. či Malý (1342 — 1387)

Ľudovít, ktorého dejepis nie bez príčiny ,Veľkým‘ menuje, bol veľmi statočný a pobožný kráľ. Miloval umenia, pozakladal mnoho škôl a veľmi sa staral o rozšírenie obchodu a priemyslu. Krajinské záležitosti uviedol doporiadku a hranice svojho mocnárstva tak rozšíril, že ony od Baltického mora až po Adriatické a Čierne siahali. Vo vojnách sa víťazne držal. Panoval 40 rokov a zomrel v Trnave. Po ňom nasledovala jeho dcéra Mária, proti ktorej sa mnohí veľmoži vzbúrili a povolali na trón neapolského kráľa Karola Malého, ktorý po 39 dňovom panovaní istým Forgáčom na nahovorenie Alžbety, matky kráľovej, zavraždený bol. Lež pomsta Božia i vražedníkov zastihla. Horváti, keď počuli o zavraždení Karola, vzbúrili sa, Forgáča lapili, na kusy rozsekali a Alžbetu pred očami Márie sťali. Mária ale bola uväznená.

Žigmond a Albert (1387 — 1439)

Po zavraždenom neapolskom Karolovi prevzal korunu muž Márie, Žigmond, pod ktorého ukrutným, ľahkomyseľným a nedbalým panovaním krajina veľmi klesla — z ktorej príčiny magnáti uhorskí veľmi ho nenávideli a oproti nemu húfne povstávali. Žigmond ale nepriateľov svojich dal pochytať a 32 vysokopostavených zemanov z nich bez všetkého milosrdenstva sťať. Za tento skutok bol veľmožmi lapený a vo Vyšehrade za 18 týždňov vo väzení držaný a len pod tou výnimkou potom pustený, že sľúbil dľa zákona panovať. — Viedol vojnu i s Turkom, ale nešťastne, lebo pri Nikopoli (v Bulharsku pri Dunaji) bol zbitý a Bulharsko mu bolo odobrané. Ako nemecký cisár mnoho mrzutostí mal zvlášť s husitmi, ktorí Nemecko a Hornouhorsko pustošili. Po ňom panoval jeho zať Albert, prvý kráľ uhorský z habsburgského rodu, ktorý po dvojročnom panovaní zomrel.

Vladislav I. (1440 — 1444)

Albertovo miesto zaujal poľský Vladislav, ktorý vo veľmi mladom veku sadol na trón. Hneď na začiatku svojho panovania mal prácu s Turkom, ktorý vrútiac sa s veľkým vojskom do krajiny, túto pustošil a hrozil nielen Uhorsku, ale celej kresťanskej Európe záhubou. Ján Huňady, najväčší víťaz svojho času, porazil Turka náramne u Sibína a Železnej brány, priesmyku to na sedmohradských hraniciach. Pri Sibíne (v Sedmohradsku) bol Huňady vo veľkom nebezpečenstve. Turecký vodca opísal Huňadyho svojím vojakom dopodrobna, naložiac im, aby ho alebo živého, alebo mŕtveho dostali a jemu odovzdali. Keď sa o tom dozvedel istý Keméň, nahovoril Huňadyho, aby si s ním oblek zamenil. Huňady k tomu len ťažko privolil a Turci zabili Keméňa, domnievajúc sa, že to Huňady, ktorý ich zato úplne porazil. Pri Železnej bráne pobil Huňady so svojím vojskom vyše 20000 Turkov a hneď na desať rokov pokoj uzavretý bol. A bárs pokoj tento Vladislav i prísahou potvrdil, predsa nahovorený druhými, zase len Turkom nový boj vypovedal. Dosť ho Huňady prosil a od úmyslu odhováral, ale všetko darmo. Vladislav a Huňady tiahli s malým vojskom až k Čiernemu moru. Pri meste Varne postavilo sa im 150000 Turkov oproti. Nastal tuhý boj. Už klonilo sa víťazstvo na stránku Uhrov — vtom ale Vladislav medzi nepriateľov sa pustil, kde ho tureckí janičiari chytili, hlavu mu sťali a na žrdi nastrčenú s veľkým krikom po bojisku nosili, čo uhorské vojsko tak prestrašilo, že sa dalo do úteku. Huňady ušiel do Valašska, tam bol uväznený a len ťažko uhorskými veľmožmi vyslobodený.

Poznám.: Janičiari boli veľmi znamenití tureckí peší vojaci, zozbieraní z najsilnejších a najpeknejších kresťanských mládencov. Sultán Murad I. dal kresťanských mládencov lapať, poturčiť a v zbroji cvičil.

Ján Huňady a Ladislav V. (1445 — 1457)

Po nešťastnej Varňanskej bitke zvolili za kráľa Ladislava V., syna Albertovho, poneváč ale bol veľmi mladý a Fridrich, cisár nemecký, ho vydať z rúk svojich nechcel, ustanovili Jána Huňadyho za správcu krajiny. Huňady predovšetkým usiloval sa v krajine pokoj zaviesť, potom ale obrátil sa celou silou proti Turkom, aby sa na nich za porážku u Varny pomstil; ale darmo, lebo na Kosovom poli po dvojdennom boji zase bol premožený, srbským kniežaťom Brankovičom lapený a do väzenia daný, kde 3 mesiace strávil a len pod ťažkými výmienkami na slobodu pustený bol. Huňady po toľkých náhodách chcel sa sa sprostiť ťarchy naňho uvalenej, a preto dotiaľ pracoval, dokiaľ mladého Ladislava z rúk Fridrichových nevyslobodil a na trón neposadil.

Ladislav V. sotva mal 12 rokov, keď vládu prevzal. Naničhodný jeho vychovávateľ a opatrovník Ulrich Cilley, oproti každému, najviac ale oproti Huňadymu ho vždycky podhuškával a v mladom srdci jeho nenávisť vzbudzoval. Cilley by sa bol rád Huňadyho striasol. Keď to Huňady zbadal, miesto toho, že by sa bol na ňom pomstil, priateľsky ho napomenul a všetko mu odpustil.

V tomto čase Mohamed II., cisár turecký, dobyjúc Carihrad (Konštantinopol pri Čiernom mori) so 150000 mužmi a s 300 kanónmi pritiahol pod múry belehradské. Dlho trvalo obliehanie a Huňady sám pochyboval o víťazstve. Už jeden Turek vydriapal sa bol na múr a strojil sa naň vyvesiť tureckú zástavu — vtom ale priskočil istý Dugovič, namáhajúc sa ho dolu zhodiť. Keď to urobiť nevládal, teda objal Turka okolo pása a zrútil sa s ním cez múry do strašnej hĺbky, kde oba hrdinskú smrť našli. Keď Uhri hrdinskú smrť túto videli, Huňadym a Kapistránom, mníchom to františkánskym posmeľovaní, tým väčšou udatnosťou na Turka sa oborili, Mohameda poranili, 40000 mužov mu zabili a celé leženie i s 300 kanónmi padlo do rúk uhorských. Huňady po tomto veľkom víťazstve o 20 dní v 56. roku veku svojho v Zimune zomrel, zanechajúc po sebe dvoch synov: Ladislava a Matiáša.

Po víťazstve pri Belehrade vybral sa Ladislav V. so svojím falošným ujcom Cilleym miesto krvavej bitky poobzerať. Tu počal Ladislav Huňady Cilleymu vytýkať nepriateľstvo, ktoré on proti Huňadyovskej rodine v srdci nosí; ten ale namiesto odpovede vrhol sa holým mečom na Ladislava, kapitána hradu a poranil ho; zato ale Huňadyho priateľmi v tom okamžení na kusy rozsekaný bol. Kráľ prísahou prisľúbil, že sa za tento skutok na žiadnom Huňadym nepomstí, ale nahovorený sľub svoj zrušil, Ladislava Huňadyho dal lapiť a na Budínskom hrade sťať. Po odpravení Ladislava nastalo v krajine hrozné vzbúrenie; kráľ musel ujsť do Prahy a vzal so sebou i Matiáša, kde o rok v ten istý deň, v ktorom huňadovcom milosť prisahal, zomrel hroznou smrťou v 17. roku života svojho.

Matiáš I. Spravodlivý (1458 — 1490)

Po smrti Ladislava II. zhromaždili sa uhorskí magnáti v Budíne k voľbe nového kráľa. Jedni chceli Matiáša, syna Huňadyho, druhí nechceli o ňom ani počuť. Ale keď brat ovdovelej Huňadičky Siládi s veľkým na 40000 čítajúcim množstvom ozbrojeného ľudu na zamrznutý Dunaj sa postavil a Matiáša za kráľa vykričal, privolili k nemu i radiaci sa veľmoži.

Matiáš bol teda samým ľudom vyvolený kráľ. Ale poneváč bol u českého Podebrada uväznený, musela ho krajina za veľké peniaze výkupiť. Sprvu spravoval miesto neho krajinu Siládi; keď sa ale cítil byť k panovaniu dospelým, spravoval krajinu sám.

Matiáš kráľ bol velmi múdry, nábožný, slovom jeden z najslávnejších kráľov uhorských. Slovo dané nikdy nezrušil a nikoho v živote neoklamal. Taký bol spravodlivý, že ešte i dnes spomína sa: „Zomrel Matiáš kráľ, tam je spravodlivosť.“ Pod jeho panovaním krajina šťastlivou bola, len škoda, že v mladom ešte veku v 47. roku života skonal.

Matiáš viedol vojny s Nemcami, Čechmi a viac ráz s Turkom. Jeho dobre cvičené vojsko vždy zvíťazilo; ba takrečený ,čierny pluk’ Matiášom zvlášť zo Slovákov, Čechov a Srbov zriadený, vynikal takou zmužilosťou, že v celom svete chýrečným sa učinil.

Poznám.: Najväčším hrdinom pod Matiášom bol Srb Pavol Kiniži, ktorého len Samsonom nazývali, lebo tak vraj bol silný, že jednou rukou mlynské kamene dvíhal, v boji na dve strany velikými a ťažkými mečami sekal a ktoréhokoľvek Turka v zuboch udržal, ba ešte s ním i tancoval. Bol on syn jedného mlynára, v tureckých vojnách sa ale natoľko vyznačil, že zostal generálom. — Prvá kníhtlačiareň v Uhorsku, a síce v Budíne, založená bola za Matiáša.

Vladislav II. (1490 — 1516)

Po Matiášovi nasledoval český Vladislav II. ktorý je pod menom „Dobže Vladislav“, čo veľmi nedbalý kráľ známy. On priviedol krajinu iba do záhuby. Zákony nikto nezachovával. Pre svoju veľkú lenivosť temer hladom zahynul, lebo jeho nedbalosťou zapríčinená chudoba bola tak náramná, že na úver (bez peňazí) chlieb a mäso dával nosiť a za pár čižiem nijako zaplatiť v stave nebol. Turek použil tejto príležitosti a vpadol všetkou silou do Uhorska, pustošiac a nivočiac ho bez všetkej prekážky.

Ostrihomský arcibiskup kázal križiacke ťaženie proti Turkom a povýšil istého Dóžu za vodcu križiakov. Tento zobral do 50000 všelijakého ľudu a miesto toho, že by ho proti Turkom bol viedol, uderil na zemianstvo, aby sedliactvo spod jarma zemianskeho oslobodil. Ľud tento sa každým dňom množil, takže počet jeho na 100000 vystúpil a Dóžu za kráľa vyhlásil.

Ľud tento podarilo sa premôcť a Dóžu do svojej moci dostať Jánovi Zápoľovi, sedmohradskému vojvodovi. Poneváč Dóža kráľom chcel byť, posadili ho na rozpálený trón, na hlavu mu položili rozpálenú železnú korunu, do ruky mu dali rozpálenú železnú berlu (kráľovskú palicu) a takto napoly upečeného hodili ho niekoľko dní hladom trápenému vojsku jeho, ktoré z neho mäso trhalo a ho zjedlo. Nato uhorský snem odsúdil sedliakov k večnému otroctvu, takže žiaden sedliak nesmel sa bez privolenia zemského pána presťahovať, nesmel dať syna do školy a žiaden úrad zastávať. Ale buď Bohu chvála, dnes je tomu už inak. Rok 1848 oslobodil poddaných, takže všetky slobody všetci obyvatelia krajiny jednaké požívajú.

Poznám.: Po 26 ročnom panovaní tohto nedbalého kráľa ten potešiteľný úkaz udal sa, že istý Štefan Verböci zostavil znamenitú zbierku uhorských zákonov, ktorá sa až dodnes zachováva.

Ľudovít II. (1516 — 1526)

Krajina naša ako za živobytia tak i po smrti Vladislava II. sa vo veľmi smutnom stave nachodila. Ľudovít II. mal len 10 rokov, ked mu otec zomrel, musela byť teda správa krajiny arcibiskupovi ostrihomskému a dvom veľmožom zverená. Títo si nedali ani najmenej na tom záležať, aby krajinu pozdvihli, ba jeden z tútorov Ľudovítových na tom pracoval, aby sa tento stal márnotratným a výstupným. Veľmoži brojili jeden proti druhému; a čím viac títo bohatli, tým viac krajinské dôchodky klesli a krajina do dlhov upadala, takže sa ani len vojsko nemalo z čoho vydržiavať.

V týchto nesnádzach zase začali Turci krajinu znepokojovať. Sultán Soliman II., pred ktorým sa celá Európa triasla, vyšiel s vojskom vyše 200000 mužov počitujúcim a dobyl bez všetkej prekážky Belehrad. O päť rokov neskorej chystal sa smrteľnú ranu zadať Uhorsku. Ľudovít horko ťažko 26000 mužov zobral, s ktorými prišiel k Moháču a tu na nepriateľa čakal. Dňa 25. augusta r. 1526 pustili sa do boja a po dvojhodinovom tuhom boji boli uhorské vojská rozprášené a zničené. V boji tomto zahynulo 7 biskupov, 500 grófov a barónov a vyše 20000 vojska. Bola to pre Uhrov najnešťastnejšia bitka. I sám Ľudovít, keď po stratenej bitke utekal a jeden blatnatý potok preskočiť chcel, padol horeznačky s koňom a biedne zahynul. Jeho mŕtvola len po dvoch mesiacoch nájdená bola. Soliman teraz tiahol rovno do Budína, dal ho spáliť, vyrabovať a potom viac než 100000 mužov, žien a detí pojal so sebou do zajatia. Od toho času viac než 150 rokov Turek vládol nad veľkou čiastkou krajiny.

Poznám.: Za panovania tohto kráľa rozšírilo sa Lutherovo učenie veľmi v Uhorsku.