ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

POZNÁMKY:

Básnické prviesenky

Básnické prviesenky Jozefa Zbranského

Andrejovi Sládkovičovi, prvému spevcovi slovenskému, s pocitom hlbokej úcty venuje Jozef Zbranský.

Základom našej edície je prvé vydanie: Básnické prviesenky Jozefa Zbranského. Vydalo viacej priateľov slovenskej mládeže. V Skalici 1868. Tlačou Jozefa Škarnicla, čestného kníhtlačiara Matice slovenskej. M. 8°. Strán 82.

V druhom vydaní vyšli Básnické prviesenky až v Sobraných spisoch básnických Hviezdoslava, zväzok XI. Martin 1931, str. 5 — 71, s textom, ktorý je dosť svojvoľne štylisticky upravovaný, ba niekde i neúplný.

Zbierka obsahuje 38 básní, ktoré predstavujú výber z Országhovej literárnej produkcie zhruba od leta 1867 do konca toho roku. Pre takéto datovanie hovorí niekoľko dokladov, ktoré zároveň osvetľujú pozadie okolo Hviezdoslavovho literárneho debutu a prezrádzajú, kto sa skrýva za pomenovaním „viacej priateľov slovenskej mládeže“. Napospol ide o doklady, na ktoré literárna história už poukázala.

Je známe, že proces národného prebudenia Pavla Országha sa v podstate odohral v lete r. 1867 cez školské prázdniny, keď Országh prechádzal z piatej do šiestej triedy kežmarského gymnázia. Jasne o tom svedčí prvý Országhov list Adolfovi Medzihradskému, písaný 25. sept. 1867 v Kežmarku, ktorý je celý formuláciou nového vzťahu mladého básnika k vlastnému národu i k vlastnej poézii: „Drahý Pane Učiteľ! Obzory moje, čo som si ešte do minulých vakátíj nerozumne — cudzými barvami maloval, na jasnú — modrinu sa mi zmenily. Volnejším letom zdvihla sa mi duša, ktorá pred tým len samotu vedela vzývať, v nej ukrývať svoje poklady — nadarmo úfať, a nadarmo túžiť. — Priemenu uzriem na sebe každým okamžením… Srdce mi jinako bije, a vyšší plameň zohrieva city moje pri tých hlasoch, čo mi tak dôrazne svedomím trnú: tys’ sa napravil a — chováš národnosť…“ atď. Ruka v ruke s touto premenou ideologickou išla aj premena básnická. Mladý študent, ktorý mal za sebou už hodný počet básnických pokusov v maďarčine, ba aj isté literárne úspechy (práve ako kvintán dostal odmenu v študentskej súťaži o najlepšiu báseň na pamiatku maďarského básnika Gergely Czuczora — Czuczor Gergely emlékezete; rkp. básne v literárnom archíve MS), ešte cez tieto prázdniny s veľkým zápalom sa pustil na pole slovenského básnictva, aby mu už zostal verný po celý život. A hneď vtedy naskytla sa mu možnosť vyjsť so svojimi slovenskými prvotinami pred širšiu verejnosť. Túto možnosť mu vytvorili dolnooravskí národovci, ktorí sa podujali vlastným finančným pričinením vydať knižku mladého talentovaného básnika. Akciu rozprúdil dolnokubínsky farár a oravský senior Samuel Novák hneď po skončení školských prázdnin. Už 3. sept. 1867 píše Petrovi Makovickému do Ružomberka: „Ešte jedno. Jedon šuhaj, V-klasník v Kežmarku, menom Pavol Országh, zeman z Vyšného Kubína, predtým v Miškovci a teraz v Kežmarku vychovávaný, nesmierne nadaný, jedným slovom neobyčajný talent. Duchom svatým púdený, ač k maďaronstvu vedený, Adolfom Medzihradským a mnou upozornený na Slovenstvo a Slovanstvo. Básnil už krásne maďarsky a dostal odmenu za maďarskú báseň 2 dukáty. Tých vakácií dal sa do čítania Kollára, Sládkoviča, Hollého a druhých kníh slovenských, tak láskou zahorel k národnosti našej, že cele venovať sa chce Slovenstvu a ľudu nášmu. Šuhaj je 17-roční a dal sa do básnenia slovensky a vypracoval mnoho, ale mnoho podarených básní, ale tak, že básnický talent jeho obdivujem. Bude to druhý Sládkovič, alebo prevýši ho. Jeho spisy poslal som nášmu Paulínymu k posúdeniu a uverejneniu. On a my sme na tom, aby sa básne tieto k prebudeniu mládeže a k zbudeniu národnej hrdosti u mladíka tohoto vydaly osobitne tiskom. Potrebuje sa na to 100 zl. a teraz žiada Paulíny len 50 zl., a síce na akcie. Dá sa tlačiť 500 ex. po 30 kr., z ktorých potom zaplatí tým, ktorí praenumerujú na to. Brat môj drahý, obetuj, to jest praenumeruj do času na toto niečo — niečo dám ja a Bruk a Nádaši, a uvidíš, čo to od šuhaja za práce. To je div — to som ešte nezkúsil, čo ten už vie a čo šuhaj počítal. Peniaze by sme hneď poslali Paulínymu a osoh venovali by sme martinskému gymnáziu. Paulíny chce spraviť korektúru a tisk obstarať. I z ohľadu tohoto mi odpíš.“ (Jozef Škultéty: Ako sa oravskí národovci slovenskí starali o študenta Pavla Országha, keď zbadali u neho básnický talent. — SMS I, 1922, 22 — 23.)

Z listu S. Nováka teda vysvitá, že materiál pre Prviesenky mal Országh v podstate pripravený už v septembri 1867. Túto domnienku podopiera aj Országhov list Medzihradskému z 25. sept. toho istého roku, ktorý okrem toho prezrádza, že Országh ešte i teraz stále rozmnožoval tento materiál a prostredníctvom Medzihradského posielal Paulinymu nové básne pre svoj knižný debut. Píše: „Nuž moje básničky predca len na Ohlas našly — velmi ma teší a oduševňuje i na ďalšie pokroky v výlevoch citov pre národ a pre jeho krásu!… preto každý deň prisporím môj zväzok — a Vy potom tam len tlačte, uvádzajte na svetlo!“ Aj myšlienka venovať Prviesenky Sládkovičovi bola už vtedy pevne vykryštalizovaná, pretože práve spolu s týmto listom posielal Országh Medzihradskému úvodnú báseň zbierky, o čom hovorí: „Čo sa dotýka básne tej — dávno už bola vyhotovená — len som od Vás Paulinyho odpoveď očakával, — či bude priaznivá, alebo nie — teraz Vám ju teda odosielam… Báseň tá práve len v mále sa týka dedicatie, lebo myslím, nepotrebno je to vo verši, keď celý sväzok jemu bude venovaný.“ Takto na základe tohto listu môžeme nielen tvrdiť, že koncepcia Básnických prvieseniek bola viac-menej ustálená už v septembri 1867, ale pomocou neho môžeme dosť presne datovať vznik úvodnej básne zbierky a okrem nej i básne K tej slovenskej mládeži, o ktorej sa Országh tiež zmieňuje v tomto liste („Tá, t. j. „K mládeži“ je už hotová a kolko okräm týchto!“)

Vydanie Básnických prvieseniek teda napomáhal celý rad ľudí: Samuel Novák, Adolf Medzihradský, dolnokubínsky advokát Anton Nádaši, správca pozemkovej knihy v D. Kubíne Vendelín Bruck (a nie obchodník Karol Bruck, ako uvádza Škultéty v cit. článku v SMS I; porov. k tomu Hviezdoslavov list A. Pražákovi z 19. XI. 1919 v knihe S Hviezdoslavom, str. 422), Peter Makovický z Ružomberka a jeho brat dr. Ján Makovický z Mikuláša. Redaktorom a vlastným vydavateľom bol Viliam Pauliny-Tóth, ktorý dal Prviesenky tlačiť u Škarnicla v Skalici, kde sa tlačil aj ním redigovaný beletristický časopis Sokol. Okrem všetkých týchto na vydaní Prvieseniek mal závažný podiel aj známy štúrovský básnik a dolnokubínsky rodák Janko Matúška, ktorý bol prvým autoritatívnym posudzovateľom Országhových básnických rukopisov a ktorého mienka o talente mladého básnika pravdepodobne veľmi zavážila tak u Samuela Nováka, ako aj u ostatných mecénov Pavla Országha. Svedectvo o tom vydal sám Hviezdoslav v rozpomienkovej stati Pár zbežných čŕt k životopisu Janka Matúšku, ktorú napísal pri storočnici Matúškovho narodenia. (Naša Orava IV, č. 2 z 8. I. 1921; stať pretláča i A. Pražák v knihe S Hviezdoslavom, str. 360 — 362.)

A predsa i pri všetkej tejto hmotnej a morálnej podpore významných národných dejateľov musel mladý básnik vyše roka čakať na vyjdenie svojej knižky. Prvé exempláre dostal Országh až začiatkom novembra 1868, keď dlhým čakaním, zdá sa, bol už natoľko zatrpknutý, že prestával veriť vo vyjdenie svojho diela. A kvapka z tejto trpkosti padla aj do jeho ďakovného listu Paulinymu, ktorý napísal hneď po obdržaní prvého výtlačku Básnických prvieseniek (poslal mu ho A. Medzihradský). Pretože tento Országhov list Paulinymu nebol ešte nikde publikovaný, uvádzame ho tu v plnom znení podľa konceptu, ktorý je v Hviezdoslavovom múzeu v D. Kubíne:

Vysokourodzený Pane!

Ráčte dovoliť, že bych ku Vám niekoľko srdečných slôv prehovoriť môhol, — ráčte dovoliť! — Dozvedel som sa práve nedávno, že niektoré z mojich prvotín do jista už svetla uzrely — potešilo ma toto tak, ako len môže jednoho človeka, ktorý už vyhodil zo seba všetko nádejné, všetko túžebné, a z nezrazu tá nádeja, tá velkodúšna túžba v istotnom obličaji pred oči mu stane. Potešilo ma povedám, a v tejto poteche, v tejto znovuzrodenej nadšenosti najprv k Vašej Velikej Milosti sa obraciam: príjmite nekonečnú vďaku, srdečný výraz poďakovania sa za Vašu na proti mne malému preukázanú dobrotivosť i rozličné postarania sa o tamže ten výtisk… ráčte vďaku najhlbšiu za všetko prijať. —

Čo sa dotýče výtisku jeden príklad [= exemplár] som už tiež z Oravy prijal a istotne obanoval bych uverejnenie toto — bo len teraz vidím, nakoľko sú to nezdravé, nezralé myšlienky, na koľko nehodné v tlači žiť — povedám, obanoval bych odtlak tento mojích nezdarilých prác, keby to Vaša Láska nebola privolila, za dobré uznala, a s tým aj k onapraveniu, k vývedeniu celého diela nebola sa uchádzala. Nuž ale sám seba posudzovať by bol neobyčaj! —

Na vzdor toho ale prosím s uníženosťou Vašu Vysokourodzenosť: by ráčila mi nekoľko príkladov [= exemplárov] ako slabému pôvodcovi sdeliť — toto z tej príčiny činím: abych sa môhol takže mojím najbližším s jedným-jedným výtiskom zavďačiť! —

Pri všetkom tomto na Vaše dobremienenie, Vašu Lásku, ktorú želám, prosím aj naďalej zaujímať sa o túžebné srdcia po zdokonalení, sa odvolávajúc som vysokej Urodzenosti Vašej najväčší ctiteľ

Pavol Országh

Vysokour. Pán Viliam Paulinyi-Tóth

I. podpredseda Matice slovenskej

s najhlbšou úctou

V Turč. Sv. Martine.

(Koncept je na lístku papiera form. 10 × 17; na druhej strane lístka sú náčrty básní „Sláva, sláva, zvädlá sláva“ a „A prečo to dievča smúti“, oba prečiarknuté.)

Na tento list dostal Országh od Paulinyho odpoveď, datovanú 12. XI. 1868, spolu s desiatimi výtlačkami Básnických prvieseniek. (Paulinyho list publikoval A. Pražák v článku K vydání Básnických prviesenek Jozefa Zbranského. Sborník Filosofické fakulty university Komenského, roč. IV, 1926, č. 43, str. 124; originál listu je v Hviezdoslavovom múzeu v D. Kubíne.)

Na vydanie Prvieseniek reagoval však Országh ešte raz, a to oveľa obšírnejšie i úprimnejšie, v liste A. Medzihradskému z 9. XI. 1868. Tu už do prejavov uveličenej radosti a zdôrazňovanej vďačnosti nad vydaním jeho prvotín prenikajú aj disonančné tóny autorskej nespokojnosti so spôsobom ich vydania. Je sklamaný jednak skromným počtom básní, vybratých do zväzku: „… ale to je veru z tolkých mojích k tlaču povolaných básničiek — veru velmi málo vyvolených — no nech že išly do — gyehennába, keď sa nepodarily, — mohly sa podariť, mohly sa!“ Pozastavuje sa však i nad prácou redaktora, ktorej stopy vidí na svojich básňach: „Otec sa obznal so svojími dietkami (dľa Vášho pekného nabídnutia), ktoré ako vidím, skoro všetky nepoškvrnené (odpuste mi toto slovo) to jest neponapravené vrátily sa do otcovského stavu: odrástly bárs, odchovaly sa, — schudly — stučnely? — ale ťahy sú tie isté, kremä mesiaca (básnička k mesiacu) ten akos’ vätšmi zbladnul, najmä pri konci ten ťah zmenil: prvej ľúbil dievčinu, a kázali mu národ milovať, — nuž ale kto by sa hneval zato? pravda, prvšia láska k národu, jak k deve! —“

I z tejto nesmelej a napokon rezignujúcej autorovej poznámky na adresu redaktora a vydavateľa Prvieseniek (zrejme Paulinyho-Tótha, ktorý podľa cit. listu S. Nováka podobral sa „spraviť korektúru a tisk obstarať“) dosť jasne vyplýva, že k autentičnosti textu Básnických prvieseniek musíme sa stavať s dávkou rezervovanosti. Országh síce uvádza len jeden konkrétny prípad, v ktorom mu vydavateľ celkom zmenil zmysel, myšlienku básne (v básni K mesiacu), no obrazne aspoň naznačuje, že zásahov najmä do kompozície básní bolo viac („schudly-stučnely — ale ťahy sú tie isté“). Rukopis Básnických prvieseniek sa doteraz nenašiel, ba v rukopisnej pozostalosti Hviezdoslavovej nenašli sme ani jeden koncept, variant či fragment niektorej básne z Prvieseniek. Preto sme ani v tomto vydaní nemohli podať rekonštrukciu skutočne pôvodného, Országhovho textu Básnických prvieseniek, ale museli sme sa uspokojiť s tou podobou, ktorú mu dal ich prvý vydavateľ V. Pauliny-Tóth.

Edičné poznámky

Príprava textu pre tento zväzok Hviezdoslavových básnických prvotín neskrývala v sebe nijaké obzvlášť komplikované textologické problémy. Pri všetkých básňach sme mali pred sebou iba jednu predlohu, či tlačenú alebo rukopisnú, ktorá bola podkladom nášho vydania. Pri Básnických prviesenkách ich prvé vydanie z r. 1868, ktoré je zároveň i posledným vydaním autorizovaným, pri Vzhledaní prvé odtlačenie v Sokole 1868, ktoré je taktiež znením poslednej ruky. Ostatné básne odtláčame po prvý raz v tomto vydaní z básnikových rukopisov. I tu sme mali skoro v absolútnej väčšine prípadov k dispozícii iba jedno znenie, a to také, ktoré má všetky znaky konečnej redakcie, ktoré je autorovým čistopisom. Naša textologická práca sa preto zamerala skoro výlučne na úpravu textu pre toto vydanie, ktoré už svojím základným charakterom (tým, že ide o výber z Hviezdoslavových prvotín) je vydaním čitateľským.

Pri úprave textu pre toto vydanie sme sa v podstate spravovali edičnou praxou SVKL, ktorá už takmer za tri roky činnosti tohto vydavateľstva v oblasti vydávania klasikov slovenskej literatúry vykazuje pomernú ustálenosť. To znamená, že sme sa usilovali sprostredkovať text Országhových básní dnešnému čitateľovi čo najbližšie pomocou úpravy pravopisnej a čiastočne i tvaroslovnej a hláskoslovnej. Pri tejto úprave však hľadíme na to, aby sme sa nikde nedotkli čo i len možného štylistického, resp. estetického zámeru básnikovho a aby sme ňou nijako nenarušili ani celkový charakter jazyka Hviezdoslavových prvotín. Je preto samozrejmé, že sa našou úpravou vôbec nedotýkame lexikálnej a v podstate ani syntaktickej stránky originálu a že plne rešpektujeme pôvodnú zvukovú podobu esteticky tak vysunutého miesta vo verši, ako je rýmová pozícia. Taktiež rešpektujeme čo i len možné eufonické kvality Országhovho básnického textu.

A práve zásada neapretovať, nemodernizovať text Országhových básní viedla nás ďalej k tomu, že v tomto vydaní ponechávame aj niektoré hláskoslovné (resp. tvaroslovné) odchýlky od dnešnej spisovnej normy, ktorých normalizáciou mohli by sme zotrieť zláštne štylistické zafarbenie určitých slov. Týka sa to najmä tvarov, ktoré môžeme kvalifikovať ako nárečové (resp. hovorové) alebo ako básnikove novotvary. Preto ponechávame v texte nášho vydania napr. vedľa tvarov ďaleko, hrabať, ukázať, nikdy, vždycky, zhodných s dnešnou spisovnou normou, i tvary deľako, zahrebať, nikdá, vždycká, odchylné od dnešnej normy, alebo tvary dúverný, hrúzny, zahrúziť, ukiazať, vnísť, bližšej, hodbabný, poviedať, priezočivý a i. Domnievame sa, že dôslednou normalizáciou takých hláskoslovných javov, ktoré sa môžu dotýkať oblasti štylistiky (čiže osobitného charakteru Országhovej slovnej zásoby: dialektizmov, bohemizmov a pod.), prekročili by sme svoju editorskú kompetenciu a zasahovali by sme už do samotnej jazykovej štruktúry Országhovho básnického textu.

Úpravu, ktorej podrobujeme text našich predlôh, možno zhruba charakterizovať takto:

Podľa Pravidiel slovenského pravopisu z r. 1953 dôsledne upravujeme:

1. Písanie i a y. Preto upravujeme: običaj — obyčaj, kryštál — krištáľ, poozíva — poozýva, pištok — pyšťok, zdvyhne — zdvihne, Višehrad — Vyšehrad, neodbitný — neodbytný, ostíchavý — ostýchavý, kosýlka — kosílka, parypa — paripa, štyry — štyri, blisnul — blysnul, cudzých — cudzích atď.

2. Písanie predpôn s-, so- a z-, zo-. Upravujeme napr.: zpev — spev, zpievať — spievať, zkrvavený — skrvavený, zplašená — splašená, zpomínať — spomínať, ztopený — stopený, ztrata — strata, zkaliť — skaliť, zpozorovať — spozorovať, svierať — zvierať, shniť — zhniť, svrhne sa — zvrhne sa atď.

Podľa dnešnej pravopisnej normy upravujeme aj písanie predložiek s (so) a z (zo).

3. Písanie zložených prísloviek, predložiek a spojok. Napr.: od dávna — oddávna, z dola — zdola, v tedy — vtedy, na čas — načas, na poly — napoly, na vždy — navždy, na veky — naveky, na pred — napred, z darma — zdarma, z nezrady — znezrady, po pod — popod, vo pred — vopred, nie len — nielen, keď by — keby atď. Dovedna spisujeme oddelené písanie častice že a apostrofovaného zvratného zámena s’ (sa). Napr.: uslyš že — uslyšže, odkiaľ že — odkiaľže, koho že — kohože, veď že — veďže, stane s’— stanes’ atď.

Odstraňujeme spojovník pri zložených slovách, ako napr. tisíc-ročný — tisícročný; ale spôsob písania tisícraz, storaz upravujeme na tisíc ráz, sto ráz a pod.

4. Písanie veľkých písmen. Upravujeme napr. Praotec — praotec, Archanjel — archanjel, Pekelník — pekelník, Stvoriteľ — stvoriteľ, Svätí — svätí, Seraf — seraf, Rodičovia — rodičovia, Choť — choť, Brat — brat, Priatelia — priatelia, Boh — boh, Pán Boh — pánboh, Vulkán — vulkán (vo význame sopka), názvy mesiacov, napr. Febr. — febr., Apríl — apríl atď.

5. Písanie cudzích slov a vlastných mien. Upravujeme napr. posauna — pozauna, allegorija — alegória, rythmy — rytmy, brillianty — brilianty, athenský — aténsky, million — milión, delphín — delfín, ethika — etika, tyranni — tyrani, phoenix — fénix, poézija — poézia, ideja — idea, kadencija — kadencia atď. Upravujeme i Šparta — Sparta, Lábe — Labe, Prometheus — Prometeus, Evrópa — Európa, Amphion — Amfion, Hector — Hektor, Raphael — Rafael, Xantippa — Xantipa atď.

6. Pri skrátených tvaroch dopĺňame apostrof všade tam, kde chýba; napr. dol’, môž’, hor’ a pod.

7. Úprava interpunkcie. Országhov interpunkčný systém najmä v dlhších alebo tematicky náročnejších básňach je neobyčajne zložitý, niekde až neprehľadný. Oplýva množstvom grafických znamienok, používaných neraz dvojmo i trojmo, čo nijako neuľahčuje čítanie, ale naopak zbytočne zaťažuje vnímavosť čitateľa. Preto sme sa rozhodli čiastočne upraviť Országhovu interpunkciu, no usilovali sme sa robiť to tak, aby sme sa nedotkli bohatej a rozvetvenej syntaktickej členitosti Országhovho textu. Preto naša úprava sleduje predovšetkým zjednodušenie systému grafických značiek; to znamená, že odstraňujeme zbytočné hromadenie interpunkčných značiek (napr. pomlčka a čiarka, výkričník a pomlčka, výkričník, otáznik a tri bodky, bodka a pomlčka a pod.) a ponechávame zväčša len znamienko jedno, to, ktoré podľa významového kontextu má na patričnom mieste stáť.

Zasahujeme i do nadmerného používania dvojbodky, ktorú podľa vetného kontextu často nahrádzame čiarkou. Podobne namiesto stredníka (bodkočiarka) niekde dávame bodku. Čiastočne upravujeme i používanie čiarky: odstraňujeme ju pred zlučovacími spojkami a, i a pred prirovnávacími časticami ako, sťa. Doplňujeme ju však pri vokatívoch a citoslovciach všade tam, kde v origináli nie je.

Niekde sa však úprava interpunkcie musela dotknúť aj syntaxe, totiž členenia Országhovho textu na vetné celky. Vo všetkých našich predlohách, tlačených i rukopisných, začína sa každý verš veľkou písmenou. V našom vydaní tento dobový úzus odstraňujeme a veľkú písmenu kladieme iba na začiatok nového vetného celku. Pritom bolo treba tieto celky vyznačiť všade tam, kde sú v predlohe vyznačené iba neurčite (napr. pomlčkou) alebo vyznačené vôbec nie sú. Touto úpravou sa stal text niektorých básní oveľa čitateľnejší. Je samozrejmé, že vlastnej vetnej stavby, t. j. slovosledu a vnútorného členenia vetných celkov, sme sa nikde nedotkli. Tak isto sme šetrili aj Országhov veľmi častý spôsob klásť vo vete za citoslovo alebo vokatív výkričník namiesto čiarky. (Tu sme rešpektovali aj podobný úzus vo vydaní Spisov P. O. Hviezdoslava v SVKL.)

Všetky tieto pravopisné úpravy dotýkajú sa iba grafickej stránky textu a nijako zjavnejšie nemenia jeho zvukovú podobu. V zhode so zásadami edičnej praxe SVKL robíme však aj také úpravy, ktoré sa dotýkajú i zvukovej stránky pôvodného textu. Dôvodom pre takéto úpravy nám nie je iba mechanické uplatňovanie dnešnej gramatickej normy, ale predovšetkým zjavná neistota a kolísanie v používaní jednotlivých tvarov slova u samého básnika. Preto všade tam, kde sme takéto kolísanie zistili a kde v sebe neskrýva ani potenciálnu estetickú funkciu, dávame v našom texte prednosť tvaru zhodnému s dnešnou spisovnou normou. Ide najmä o tieto prípady:

Kolísanie e/ie v infinitívnej prípone slovies typu videť/vidieť, kde normalizujeme tvar vidieť. Podobnú úpravu robíme aj vo všetkých tvaroch slovies typu mrieť, zrieť a pod., kde originál tiež kolíše medzi e/ie.

Odstraňujeme nedôslednosť originálu pri označovaní kvantity v koncovke -mi, -ami (-ma, -ama) u podst. mien v inšt. pl. a normalizujeme napr. brehmí — brehmi, vrcholmí — vrcholmi, túžbamí — túžbami, slzamí — slzami, obomá rukamí — oboma rukami atď.

Tak isto postupujeme aj pri úprave kvantity v skloňovaní prisvojovacích a osobných zámen. Upravujeme napr. tvojích — tvojich, naších — našich, ních — nich, ích — ich atď. Pri osobných zámenách dôsledne odstraňujeme občas sa vyskytujúcu jotáciu v tvaroch jích, jim a dávame prednosť početne prevažujúcim správnym tvarom ich, im. Pri úprave zámen ešte zjednocujeme dvojtvary zámena ja/já, kde normalizujeme tvar ja a upravujeme kolísanie o/ô v tvaroch prisvojovacieho zámena môj, tvôj (teda napr. mojho — môjho a pod.). Zjednocujeme i občas sa vyskytujúce kolísanie tvaru ukaz. zámena ty/tie v prospech tvaru tie, a opytovacieho zámena kdo/kto v prospech tvaru kto.

Veľa odchýlok od dnešného spisovného úzu v pôvodnom texte spadá na vrub gramatickej rozkolísanosti a neistote pri skloňovaní a časovaní. Preto nájdeme v Országhovom texte napr. tvary očach, prsách, jaslách, myslach, stojá, bojá sa, ale i správne tvary očiach, prsiach, stoja, boja sa a pod. Prirodzene, že v našom vydaní dávame prednosť tvarom zhodným s dnešnou gramatickou normou. V podobných prípadoch však uplatňujeme dnešnú normu aj vtedy, keď nejde o alternáciu nesprávneho tvaru so správnym, čiže upravujeme: ústom — ústam, venci — vencu (dat. sg.) srdci — srdcu (dat. sg.), jädiel — jedlí (gen. pl.), nádeji — nádeje (gen. sg.), v žialu — v žiali, v kolu — v kole, (vo) vichru — (vo) víchre atď.

Podobným spôsobom odstraňujeme i neistotu predlohy pokiaľ ide o uplatnenie rytmického zákona. V Országhovom texte neuplatňuje sa tento zákon tam, kde by sa mal (nájdeme tu napr. tvary krásné, čierných, hviezdným, žiadných, dávných, netúžím, necítím atď.), no uplatňuje sa i v prípadoch spadajúcich pod pravidlo o výnimke, napr. v tvaroch chmárim (inštr. sg.), listie, lístim, nepresvieťa, nelúča, zníža, blíža, riaďa, ľúba (3. os. pl.) atď. V oboch týchto prípadoch odchýlky od rytmického zákona normalizujeme, a to tým skôr, že ani tu originál nie je dôsledný; vedľa tvaru ľúba nájdeme totiž u Országha aj tvar ľúbia a pod.

Pomerne mnoho prípadov kolísania nachádzame u Országha v kvantite hlások. Nájdeme tu napr. tieto dvojtvary: ňádra/ňadrá, najdem/nájdem, ľubý/ľúby, lútna/lutna, marný/márny, (v) hajíku/hájiku, dyka/dýka, slavný/slávny, osud/osúd, vršok/vŕšok, zahrada/záhrada, Marinka/Marínka, ufaj/úfaj, Janošík/Jánošík, lupežník/lúpežník, mrtvý/mŕtvy, úm/um, švarný/švárno. Vo všetkých týchto prípadoch uprednosťujeme tvary, zhodné s dnešnou spisovnou normou a podobne spravidla postupujeme aj pri iných odchýlkach kvantity od dnešnej spis. normy. Podotýkame však, že v rýmovej pozícii, keď ide o zrejmé funkčné využitie i kvantity na utvorenie akusticky bohatého súzvuku, ponechávame i tvary odchylné od normy.

Ešte častejším zjavom je v Országhovom texte hláskoslovná alternácia, čím vznikajú takéto dvojtvary: kľäčí/kľačia i prikľakne, zjäví/zjaví, bläčí/bľačia, bolästne/bolestne, najkräjší/najkrajší, šlächetný/šlachetný, stane, stanú/vstane, vstanú, živôt/život, trôn/trón, bôh/boh, kriedla/krídla, plieseň/pleseň, vzhledanie/vzhľadanie, prijde/príde, vníternosti/vnúternosti aj vnútornosti, spravedlivý, spravedlivosť/spravodlivý, spravodlivosť, prez/bez, mhla/hmla, nekdy/niekdy, brečťan/brečtan, do koľán/dokorán, priemena/premena, haňba/hanba, provaz/povraz, kľatba/kliaty i zakliaty. Aj v týchto prípadoch dávame prednosť tvarom zhodným s dnešnou spisovnou normou, čím, domnievame sa, nezasahujeme do Országhovho jazyka nijako rušivo, pretože iba dôslednejšie uplatňujeme tie tendencie, ktoré v ňom už sú. A práve táto zásada nezanášať do jazyka Országhových prvotín také prvky, pre ktoré nenachádzame v ňom samom ani najmenšiu oporu, viedla nás k tomu, že sme rešpektovali Országhom dôsledne používané tvary bľadý, pohrab, jaseň a barva a koncovku -ok pri zdrobnelinách (napr. pyšťok, venčok a pod.), ktoré sme v našom vydaní neupravovali.

Zato však výskyt dvojtvarov kläčí/kľačia, zjäví/zjavia, bläčí/bľačia a pod. dáva nám podklad pre dôslednú úpravu používania hlásky ä podľa dnešného úzu, pretože tieto dvojtvary svedčia jednak o nedôslednosti samého autora v jeho pomere k tomuto zvuku a jednak sú dokladom zásadnej estetickej neutrálnosti tejto hlásky. Preto k uvedeným prípadom uvádzame ešte tieto, kde sme zasiahli úpravou do výskytu tejto hlásky: väža — veža, mäd — med, jädiel — jedlí, jätriť — jatriť, rozjätrené — rozjatrené, präjne — prajne, nepräjný — neprajný, okräm — okrem, räd — rad, jäk — jak (podst. m.), vzhlädanie — vzhľadanie, semäno — semeno. Zjavné estetické využitie hlásky ä v súvislosti s rýmom alebo s eufonickou výstavbou verša sme, pravdaže, rešpektovali. Preto sme ponechali tvar väža napr. v 9. a 10. verši básne Na všechsvätých (Básn. prviesenky, str. 26) jednak kvôli rýmu (väžou-čierťažou), jednak kvôli zachovaniu zvukového kontextu, založeného na samých hlbokých samohláskach: „Dumné zvony hučia väžou / a od väže smutnou diaľou…/ Nestrašte hroznou ma čierťažou“… atď.

Okrem prípadov hláskoslovnej normalizácie, ku ktorým nás viedla rozkolísanosť predlohy a autorova jazyková neistota, previedli sme úpravu podľa dnešnej normy aj v takých prípadoch, kde sa mení skôr grafická podoba tvaru, ako jeho zvuková kvalita. Sú to najmä tieto úpravy: vätší — väčší, vätšmi — väčšmi, račej — radšej, predca — predsa, dvaciaty — dvadsiaty, mlunosť — mlunnosť, pannenský — panenský, nevinna — nevina (podst. m.), odiel — oddiel, prázny — prázdny, zpät — späť, nazpät — naspäť, vskriesenie — vzkriesenie, ľalija — ľalia, omdlje — omdlie, zrastú — vzrastú, zrast — vzrast, spína — vzpína, zchodí — vzchodí, zjiete — zjete, vzkríkne — skríkne, vztiekla — stiekla, vzpomnite — spomnite atď.

Normalizácii podrobujeme aj odchýlky v kvalite hlások. Nie je ich mnoho a dotýkajú sa prevažne iba hlásky n/ň a l/ľ. Upravujeme napr.: vňada — vnada, ameň — amen, vnať — vňať, zacíňované — zacínované, tienov — tieňov atď. V používaní mäkkosti a tvrdosti hlásky l panuje u Országha veľká neistota, ktorej odstránenie si vyžiadalo pomerne veľký počet zásahov do originálu. Upravujeme napr.: prekľanú — preklanú, pluha — pľuha, žialom — žiaľom, hola — hoľa, stieľa — stiela, kŕdlom — kŕdľom, velký — veľký, motýlov — motýľov, cintlavé — cintľavé, šabla — šabľa, zápaľ — zápal, ludia — ľudia, lúbo — ľúbo atď.

Ojedinele sa vyskytujúci tvar lúbezný upravujeme na ľúbezný.

Z ostatných úprav hromadnejšieho charakteru uvádzame ešte tieto:

Odstraňujeme ojedinelý výskyt 3. os. pl. slovesa byť v podobe sa a upravujeme ho dôsledne na sú. Podobne zriedkavé nejsú upravujeme na nie sú.

Odstraňujeme pozostatky štúrovských tvarov v skloňovaní príd. mien typu národní, -ia, -ie a upravujeme dôsledne na národný, -á, -é; upravujeme preto napr.: jarnie — jarné, ostatnia — ostatná, nočnie — nočné, jasenní — jasenný atď. Naproti tomu normalizujeme tvar cudzú na cudziu.

Tvary rozkazovacieho spôsobu slovesa vedieť veď, veďme upravujeme na vedz, vedzme. Skrátené tvary minulého času slovesa riecť a viesť rekla, vedla upravujeme na riekla, viedla.

Kolísanie nominatívneho tvaru číslovky jeden/jedon normalizujeme na tvar jeden, avšak dôsledne používané tvary gen. a dat. jednoho, jednomu ponechávame.

Častejšou úpravou zasahujeme aj do nesprávneho používania prisvojovacieho zámena môj, tvôj namiesto zvratného svoj, pričom však dbáme, aby táto úprava nikdy nenarušila významový, resp. štylistický kontext originálu.

Pretože v tomto vydaní Hviezdoslavových básnických prvotín väčšina materiálu sa dostáva na verejnosť po prvý raz a priamo z rukopisov, rozhodli sme sa všetky zásahy do textu, výraznejšie meniace jeho zvukovú podobu, uviesť aj osobitne, aby si čitateľ podľa našich všeobecných upravovateľských zásad a podľa týchto osobitných záznamov textových zmien mohol urobiť čo najpresnejšiu predstavu o zvukovej podobe originálu. Uvedieme tu preto tie konkrétne úpravy, ktoré sa nedali zachytiť do všeobecných upravovateľských zásad a z ostatných úprav najmä závažnejšie úpravy hláskoslovné a tvaroslovné (úpravy n/ň a l/ľ napr. neuvádzame, ale zásahy do kvantity hlások uvádzame, lebo sú závažné z hľadiska veršového rytmu originálu). Na prvom mieste uvádzame znenie predlohy, za ním tvar, uplatnený v našom vydaní.

Venovanie — V. 14 (15): lútnu, lutnu; v. 42: lútny, lutny; v. 48: pišťalu, píšťalu; v. 50: opre, oprie.

Dedinôčka je to… — V. 4: matkiné, matkine; v. 15: v mladuškom, mladušskom; v. 16: v pozlatenom, v pozlátenom; v. 20: stupím, stúpim; v. 25: zasteradle, zastieradle.

Ja som Slovák — V. 1: zahrada, záhrada; v. 3: v stredu, v strede; v. 6: slavnému, slávnemu; v. 49: tvojej, svojej; v. 76: ľubý, ľúby; v. 79: v očach, v očiach; v. 87: kľatbu, kliatbu; v. 91: posmevači, posmievači; v. 102: ľubá, ľúba.

Vyšný Kubín — V. 16: v kolu, v kole; v. 28: v jaslách, v jasliach; v. 33: slavná, slávna; v. 41: stojáci, stojaci.

Staň sa! — V. 2: na trône, na tróne; v. 48: neumrem, neumriem; v. 50: podtatránskym, podtatranským; v. 53: jarniemu, jarnému; v. 57: stele, stelie.

Na Všechsvätých. Deň — V. 2: stojá, stoja; v. 15: starie, staré; v. 25: kläčí, kľačí; v. 28: sa niží, sa níži; v. 39: boľastné, bolestné; pomály, pomaly; v. 65: osúd, osud.

Na Všechsvätých. Večer — V. 5: svieťa, svietia; v. 7: stojá, stoja; v. 9: kläkne, kľakne; v. 13: mrtvoly, mŕtvoly; v. 26: sa mrtví, sú mŕtvi; v. 28: k ústom, k ústam; v. 44: vzhlädajú sa, vzhľadajú sa; v. 63: vzhlädanie, vzhľadanie.

Podzemné hlasy — V. 13 (35, 73, 79, 81): väža, veža; v. 25: blíža, blížia; v. 33: obzre, obzrie; v. 37: bezhlavných, bezhlavých; v. 53: dyka, dýka; v. 59: výnde, vyjde.

Pokuta — V. 2: útlých, útlych; v. 10: väže, veže; v. 15: kläká, kleká (rým na „seká“); v. 16: korunová, korunovaná (tlač. chyba); v. 17: mátavá, mátava; v. 26: jäk, jak.

Nočná duma — V. 6: nesvieťa, nesvietia; v. 20: čre, črie; v. 25: kľatbou, kliatbou; v. 28: perutie, perute.

K duchu Kollárovmu — V. 7 (40): Slavný, Slávny; v. 18 (50): nekdy, niekdy; v. 22 (50): lútna, lutna; v. 53: väžný, vežný.

Čo sa trasieš… — V. 19: mrtvýs’, mŕtvys’; v. 21: osúd, osud.

Keď ja zomriem… — V. 1: zomrem, zomriem; v. 4: krásné, krásne; v. 6: najdeme, nájdeme; v. 13: räd, rad; v. 15: obzrem, obzriem; v. 19: riaďa, riadia; v. 19: ľúba, ľúbia.

V nedeľu — V. 1: posledniu, poslednú; v. 17: k venci, k vencu; v. 35: zamúťa, zamútia.

K mesiacu — V. 2: obločka, oblôčka; v. 11: odháliš, odhalíš.

Sveta sláva — V. 6: nadeja, nádeja; v. 8: prazný, prázdny; v. 9: šľächetnosť, šľachetnosť; v. 13: tvojou, svojou; v. 18: peseň, pieseň; v. 18: vrtanie, vŕtania (tlač. chyba); v. 19: nedúsi, nedusí; v. 30: cudzú, cudziu; v. 33: hriecha, hriechu.

Spokojnosť — V. 17: neskusenosť, neskúsenosť; v. 37 (38): pílnosť, pilnosť; v. 44: cudzú, cudziu, v. 53: pozre, pozrie; v. 58: okräm, okrem; v. 61: zjävujú, zjavujú; v. 61: dubravou, dúbravou; v. 69: ruhač, rúhač.

Na zmierenie — V. 3: nelúča, nelúčia; v. 5: peria, perie; v. 42: veďme, vedzme.

Z dejepisu — V. 12: užinou, úžinou; v. 14: krvosmädu, krvismädu; v. 20: járma, jarma; v. 34: dávných, dávnych; v. 36: slavných, slávnych; v. 38: ukiaže, ukáže.

Kostol — V. 13: netúžím, netúžim; v. 15: necítíš, necítiš; v. 35: sa, sú; v. 41: boľastný, bolestný; v. 45 (49): nekdy, niekdy; v. 72: tisícročniu, tisícročnú; v. 84: osúd, osud; v. 86: v žialu, v žiali; v. 89: roznúva, rozsnúva (tlač. chyba).

V noci — V. 14: cítím, cítim; v. 19: tieny, tiene; v. 28: preslavný, preslávny.

Žiaľ jasenný — V. 12: mutným, mútnym; v. 15: zabrdnúť, zabŕdnuť; v. 20: osúd, osud; v. 26: ostatniu, ostatnú; v. 33: bolästí, bolestí; v. 38: skusenosť, skúsenosť.

Rád bych bol… — V. 13: odháliť, odhaliť; v. 30: samum, sámum; v. 47: bojá sa, boja sa; v. 48: v pliesni, v plesni; v. 59: ňádram, ňadrám.

Zvíťazíme — V. 8: posmeváč, posmievač.

Zázrak — V. 13. Utlý, Útly; v. 25: Ostatnia, Ostatná; v. 48: marné, márne.

Večer tichý… — V. 4: präjne, prajne; v. 17: zasi, zase.

Na Slovensku — V. 1: stupí, stúpim (tlač. chyba); v. 7: ľubé, ľúbe; v. 11: osúd, osud; v. 17: ty, tie.

K tej slovenskej mládeži — V. 28: ľúbežná, ľúbezná; v. 42: duch, druh (tlač. chyba); v. 76: nepräjným, neprajným; v. 82: pne sa, pnie sa; v. 91: prímme, primkne; v. 96 (98): lútnu, lutnu.

Túžba — V. 13: ty, tie; v. 14: sa, sú; v. 26: na krídlách, na krídlach; v. 33: zkŕdlí, skŕdli.

Prosba — V. 15: rozjätriť, rozjatriť; v. 20: vedly, viedli.

Básnik — V. 9: smutkov, smútkov; v. 15: navštíví, navštívi; v. 16: važnými, vážnymi; v. 27: listie, lístie; v. 47: najde, nájde.

Hrob sveta — V. 18: mrtvý, mŕtvy; v. 26: sa zaciňované, sú zacínované; v. 28: ostatnie, ostatné.

Pri kozúbku — V. 13: sa, sú; v. 14: utlé, útle; v. 19: ľahúčko, ľahučko; v. 42: ty, tie; v. 43: posmeváči, posmievači.

Nehľaď na ten svet… — V. 2: svátosti, sviatosti; v. 3 (50): nekdy, niekdy; v. 6: v prsách, v prsiach; v. 9: kľäčí, kľačí; v. 11: bläčí, bľačí; v. 14: a to bolestno, a to je bolestno (tlač. chyba); v. 21: odprovadil, odprevadil; v. 33: Pozrem, Pozriem; v. 34: vyjádrená, vyjadrená; v. 35: hviezdných, hviezdnych; v. 44: vnúterností, vnútorností.

Priehľad — V. 7: slavný, slávny; v. 8: nenazre, nenazrie; v. 11: prsá, prsia; v. 20: poľan, polian (gen. pl.); v. 21: Zavre, Zavrie; v. 22: zníža, znížia; v. 35: boľasť, bolesť.

Sirota — V. 7: zasteradlo, zastieradlo; v. 8: nepresvieťa, nepresvietia; v. 11: vyprchne, vypŕchne; v. 11: nekdy, niekdy; v. 23: ostatniu, ostatnú.

Pominulosť — V. 2: krásné, krásne; v. 11: boľasť, bolesť; v. 13: mhla, hmla; v. 27: ostatnia, ostatná.

Roztomil — V. 9 (40): opre, oprie; v. 11: v studu, v stude; v. 15: stele, stelie; v. 23: ľubým, ľúbym; v. 27: lístim, lístím; v. 29: hajíkom, hájikom; v. 34: mladenca, mládenca; v. 40: pleco, plece; v. 50: mhliste, hmliste; v. 58: vnuternosti, vnútornosti; v. 70 (149): videť, vidieť; v. 81: nadeja, nádeja; v. 95: pozletené, pozlátené (tlač. chyba); v. 100: čierným, čiernym; v. 103: mutnú, mútnu; v. 109 (137): pne sa, pnie sa; v. 123: ostatnie, ostatné; v. 127: boľné, bôľne; v. 139: načre, načrie; v. 139: chmárim, chmárím; v. 140: zastre, zastrie; v. 149: boľasti, bolesti; v. 148: nekdy, niekdy; v. 170: nadeji, nádeje; v. 171: vymre, vymrie; v. 193: v vichru, v víchre; v. 196: ňádrach, ňadrách; v. 202: ľubé, ľúbe; v. 209 (216, 222, 241): kläčí, kľačí; v. 210: žiadných, žiadnych; v. 213: odpuštenia, odpustenie; v. 215: srdci, srdcu; v. 234: rozjätrené, rozjatrené; v. 244: jädiel, jedlí; v. 253: zjäví, zjaví.

Skratky:

Kál. = Karol Kálal a Miroslav Kálal: Slovenský slovník z literatúry aj nárečí. Banská Bystrica 1923.

dialekt. = dialektizmus (zväčša oravský)

neolog. = neologizmus (novotvar)

rus. = rusizmus

lat. = latinsky