ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1

Osud veľkého sveta bol skúpy k nám. Ako k malým deťom.

Siroty Božieho sna pritúlila večnosť.

Čas dlho šiel. Nezobúdzal nás každé ráno.

Nik neušiel z domu. V noci sa nestratil.

Ku komu sme patrili?

Nebolo panovníkov našich.

Len Boh. My sme mu slúžili.

*

Z almužny sme žili.

Vždy na prahu neba.

Nebažili sme za bohatstvom zeme.

Priazeň zlata a striebra nie je pre nás priazňou Božou.

Nezbohatneme cudzími rukami. Ani cudzou vládou.

Aj keď sa dívame nazad za seba. Vždy sa vidíme v Božej moci.

Všemohúcej všadeprítomnosti sa nestratíme z očí.

*

Človek, ktorému nik nič nedá, nebude pohanom blahobytu.

Tak sa raz narodil Syn Boží na zemi.

Nechcel mať ani haliera.

Ani role, ani sýpky.

Hviezdy sa radujú, od Betlehema počnúc.

Tak idú pri nás storočia.

Aj Golgota.

2

Dlhé roky hriala nás Pribinova rotunda v Nitre. Až po naše časy.

Hlinka hlboko sa poklonil, na jej veľké jubileum.

Už bolo po prielievaní krví v Černovej.

A bolo i po žalároch Segedína a Mirova. I tam sme vládli.

Drotári mali svet otvorený.

Aj babky do Ameriky, s ružencom v ruke.

A je jeden milión nás tu za morom.

*

V dejinách dožili sme sa kráľov, cisárov i prezidentov.

V Pešti, ani vo Viedni neboli pre nás vladári. Ani tí na Hradčanoch.

Po tisícročnej tme Franc Jozef zhasol. Masaryk prišiel k nám so zdrapom papiera v ruke.

Od katolíckych Slovákov v Amerike vzal milión dolárov do paláca sv. Václava.

A s tými katolíckymi dolármi v hrsti kričal: Preč od Ríma! Rím musí byť súdený a odsúdený!

Nik mu na to nič nepovedal. Bol Osloboditeľ. Pred takým strašiakom na poli vtáky utekali.

A len sa škriabal za uchom, ako povaliť večný Rím. Piadimužík.

*

Beneš bez výstrelu odovzdal Nemcom Sudety. Rýchle utiekol a zachránil si kožu.

Po vojne vrátil sa víťazoslávne.

Priviedol nám na krk bolševíkov.

Vladu odovzdal kommunistom.

Zo svojho prazského trónu neodchádzal defenestráciou. Ľahko by bol utekal do emigrácie a šarapatil ďalej.

Lišiak bolševíkov neokábatil.

3

V čase druhej svetovej strelby náš prezident na Slovensku nemal bojazlivé ruky.

Jeho zbraňmi boli česť a láska.

Podaj sa! — kričali naň. Nepoddal sa. Zomrel.

Prišiel tak za nami do zámoria. Slováci v Amerike ho milujeme.

Smelo si povieme, že sme tu z vernosti k slobode.

Náš suverén je s nami.

A v boji ideme ďalej.

*

Vojnu sme neprehrali. Nikto z nás nezložil zbrane.

Vzdajte sa! — kričali na nás, keď už boj šiel ku koncu. Nevzdáme sa. Nebojíme sa smrti. Bude sa dlho padať.

Až dodnes. Veď je tu zostrelené kórejské lietadlo. Obeta je v Božích rukách.

Tak zabití bojujú.

To nič, že za chrbtom vojaka je polícia. I vtedy je Stvoriteľ na nebi.

Vernosť má večnú cenu. Žije i z hrobu.

Pán neba i zeme mŕtvemu nepovie: vystúp z bojového šíku.

*

Nikto z nás sa nebál stáť na svojich nohách počas vojny.

Keď sa jeden bojí, ten sa nesmie volať generálom.

Na uliciach netriasli sme sa o seba samých, keď sa strieľalo.

Štefánik tak šiel na Bradlo.

Holuby na strechách hrkútali, že potrafí.

Sedelo sa mu v lietadle sladko. Vedel, že ide domov.

A išiel do prvej línie.