ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nechajte, prosím, jarné večery, už vašej láske nikto neverí, nechajte slová v pote uviaznuť, poznajte života tvrdšiu chuť: nech túži človek zmarom sklamaný, nech vrásky v čele sú tie záznamy, čo zvedú srdcia, v ceste zaprenia, by oči zrely božie znamenia a vyschlé pery spily kalichy, horkosť a bôle, krvavé vzdychy. Už duní bleskom čierny horizont, beda nám, ľudia, ide nový Pont, Mračná sa shlukly v novú Golgotu, uragán hučí, letí, už je tu. Katani meče z pekla súkajú, skutky sa ľudské ľuďom rúhajú a púšte v srdciach — tvrdé kamene, dušu v žlč menia žhavé plamene, bojiská dychčia, dajte životy bojiská dychčia, dajte životy. Krvavé piesne z revu ranených, prskajú srdcia ľudí ranených: bežali kdesi sami pred sebou, ideál zvrhli s túžbou nevernou, priepasť je bez dna, krute mrazivá, človek v nej viazne celkom za živa, človek v nej viazne, prečo, prečo len? Ja do tej jamy nechcem, nepôjdem. Ujdem so zeme kdesi na hviezdy, keď ľudia klasy kosou skrvavia, keď Boha zdeptá zrada krkavčia, keď hromom zduní čierny horizont, keď červy zrumia vaše mŕtvole, doliny dýchnu smradom rozkladu, havranov sýtia mäsom do vôle. Keď vody otrávi naša vlastná krv a krvavý pot vám potečie z bŕv, nikdy viac neskvitnú biele ľalie. Och, život, život, jak len drahý je. Dievčatá svieže, matkou nebuďte, synov vám zmrvia bitky neľudské, radšej sa samy lásky zrieknite, o novom žití viacej nesnite, lebo už duní bleskom horizont, krvavé smiechy vrazia z noža hrot do srdca, v dušu už dávno stratenú, v budúcnosť ľudskú ľuďmi zradenú. Nechajte, prosím, jarné večery, veď vašej láske nikto neverí, nechajte slová v krvi uviaznuť, poznajte života tvrdšiu chuť.