Vojna, vojna

Už bôľnym tichom zvonia prázdne veže a večer piesňou sneží mráz tak reže a víchor v dlaniach srdce hladí hladí Či sa tá pieseň kedy k Bohu vráti Či zvon ten prestane zvoniť na poplach Večer len sneží piesňou čo mizne v hmlách a človek blúdi stratený celkom zas priepasťou a cez most čo tenší je jak vlas a hmly ho tak zvú priepasť ho tak láka na ceste — vlase pred fetišom kľaká nevidí fetiš a modlitbu nevie a zvony dunia ku nim viac neľnie kým ľudské srdcia hynú hynú v mlákach Kdesi nad stajňou hviezda zasvietila spoločnosť sa ľudská v oblak skryla vianočné stromky smutne zavzdychaly a zavesené srdcia čo ich ľudia mali chvejú sa na mraze krvou znečistené na bielučkom snehu na skale a stene Hluchá pieseň zvonov zomrela a dýcha (1940)