ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nový rok, nový krok! Takto predstavila sa skromná Denica, prvý ženský slovenský časopis prvým svojím číslom na začiatku roku 1898, tedy práve pred 40 rokmi.

Nový krok do neznáma a neistoty. Týmto krokom hupla nepripravená redaktorka s novými povinnosťami do verejnosti pred slovenské obecenstvo, čiže pred budúce nádejné čitateľky listu, ktorý pre ne chystá. Spoliehala na pomoc Božiu, potom na dobrého muža, na dobrých, ideálne smýšľajúcich priateľov a vzácne priateľky. Tak chopila sa práce nezvyklej v tom čase ešte v našom svete medzi ženami, bez akejkoľvek prípravy, ale s pevným odhodlaním, že úlohu jej sverenú prevedie podľa možnosti s náležitou svedomitosťou, nie povrchne, ako by sa zdalo súdiť podľa povahy redaktorkinej, ktorá všetko, čo konala, konala so zaujatím pre vec a často i nerozvážne.

Prvé číslo bolo skutočne až priskromné, ba chudobné. Pán nakladateľ napriek svojmu presvedčeniu, že je tento ženský časopis potrebný a preto, že má i budúcnosť, nemal hmotných prostriedkov, aby prvé číslo vypravil v peknej úprave a redaktorka zase nemala výber literárnych prác, veď nebolo ani tých najnútnejších. Preto nastalo všeobecné sklamanie.

Známe je, že sám Turčiansky Sv. Martin prijal Denicu veľmi nemilostivo. Už vopred išly poplašné chýry, ako by išlo o nebezpečie namerané proti tradíciám, proti povinnostiam ženy v domácnosti a v spoločnosti, a heslá, ako: „Načo je ženám časopis? a to ešte ženský časopis!“ sa ozývaly svetom, ale len tým naším maličkým slovenským svetom. V dôsledku toho treba potom vraj založiť mužský alebo chlapský časopis, lepšie žene dať do ruky varešku, vretienko a ihlu! Vajanský, ako rád prijímal príspevky, ktoré napísaly „naše literárne babky“, postavil sa proti Denici do bojovného šíku. Pozdejšie ho to prešlo…

I Kukučín nepriaznive súdil Denicu, keď ešte ani nevyšla a neuznal jej poslanie. A ostal dôsledný, nesklonil sa, ale mlčal.

A keď vyšlo prvé číslo, otvorene hlásila sa kritika a to temer zdrcujúca, zkade sme ju najmenej čakaly: od muža učeného, ktorý vede posvätil svoj život a prácu, od dr. J. Wagnera, údajne na pokyn z Martina. Vyšla v Národných Novinách, bolo to, ako keby zazvonili umieračkom mladuškej Denici.

Pán farár P. M. v ten deň sišiel sa s pani Juliou Bottovou, bratranicou básnika Jána Bottu, rodom z Vyšného Skalníka. Pani Julia Bottová-Straková bola sama nadaná, vtipom obdarená a rada písala verše, zvlášte k oslave svojho strýka a rada čítala. Bola medzi prvými, ktorí Denicu predplatili. Možno, že ju prvé číslo očakávaného časopisu nenadchlo, ale nečakala takúto kritiku. Pán farár jej ukázal Národnie Noviny, prečítal kritiku a povedal: „Pani Vansová iste plače a narieka, lebo týmto článkom je Denica odparentovaná, môžete vedieť, že tretie číslo nevyjde.“

Neviem, ako som sa toto dozvedela. Isté je, že som plakala, ale som sa aj zatvrdila. Osušila som slzy, udrela na stôl a povedala: „Aj za to! Vyjde i tretie a vyjdú i nasledujúce!“ A čo svet na to povedal? Ako v starodávnej hre na sekretára…

Na túto otázku daly zase niektoré milé sestry odpoveď: „Ach, či nemá čo robiť? Ja som nikdy inšej práce nerobila, len štrikovala a štrikovala.“ Iná rozprávala, že lepšie konope do moridla namáčať, veď to všetky predošlé farárky tak robily a bola im všetka česť a úcta vzdávaná za života i pri hodine smrti. A rečí bolo dosť ešte, dobrých i zlých, ale čitateliek pribývalo, horlivých, zaujatých — a pribúdalo i predplatiteliek. Mnohí i z tých neprajníkov stali sa priateľmi, i noví vrúcnym duchom i slovom obdarení hlásili sa medzi tých, ktorí obohacovali nie len Denicu, „ženský“ časopis, ale stali sa chlúbou našej literatúry slovenskej.

Dalo by sa o tom ešte všeličo povedať, ale nazdávam sa, že už o mojej, mne drahej a oplakanej Denici už dosť. Nežila dlho, ale sú ešte mnohí, čo ju spomínajú a tak nie je zabudnutá; lebo zomrel len ten, na ktorého sme zabudli.