ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Veľkonočné slávnostné služby božie boly skončené.

Posledné verše nábožnej piesne a zvuky organu naplňovaly chrám a niesly sa von i hlavnými dvermi, ktoré bol kostolník práve otvoril.

Prví, čo vyhrnuli sa von z kostola, boli chlapci a mládenci. Spešne posbehúvali s chóru, kde od počiatku sedávala dedinská mládež mužského pohlavia. Ešte i mladí ženáči mali tam svoje miesta.

Nedbajúc ani pravidiel mravopočestnosti, ani vážneho naučenia, strkali sa hneď pri dverách a vybehli na ulicu.

Menší chlapci sa rozpŕchli, alebo si stali do úzadia, ale tí väčší ostali stáť po strane, odkiaľ mohli vidieť a súdiť každého, kto vyšiel z kostola.

Za mužskou mládežou tiež spešne, ale zdržanlivejšie vyšly dievčence. Žiačky a tie, čo len vlani školy opustily, držaly hlávky hore; svojimi jasnými očkami jastrily sem i tam, smialy sa, jedna druhú pošťuchávaly — a ponáhľaly sa ďalej.

Za žiačkami objavily sa dievčatá, dievky už dospelé, na vydaj súce. Vo svojich malebných krojoch boly temer všetky pekné, zdravé a silné. Teraz vedely i cítily to, že tí bezbožníci, mládenci, chlapci len preto tu stoja, aby si ich poobzerali. A dobre to vycítily, lebo chlapci začali hádzať svoje poznámky.

Dve dievčence vynikaly medzi ostatnými — a tieto dve si vzali tí posmešníci na mušku.

Jedna z nich nesklonila hlavu a nepozrela ani v tú stranu, kde stáli mládenci. Hrdo kráčala; jej pekná, pravidelná tvár mala vážny výraz a jej oči hľadely pred seba, akoby do diaľky.

— Ako sa nesie, ako dáka zakuklená kráľovná, — poznamenal jeden z tých posmešníkov. — Ani ti len hlavou nepohne — a predsa musí vedieť, že jej Jano je tu.

A druhý šťuchol mladého vojáčka do boka a hovorí:

— Jano, vidíš tú svoju Evu?

— Ešte je nie mojou, — odpovedal vážne vojak Jano Černák.

Pokušiteľ sa zasmial: — Keby sme nevedeli, že je to len Eva Ponderovie, išli by sme sa jej pokloniť, ako dákej veľkomožnej.

— Veľkomožná by bola, ale poddaných nemá, — zlostným smiechom zasmial sa ten prvý, škrelo ho, že hrdá Eva ním pohŕdala.

— Ale majú dom eternitom krytý, — prízvukoval druhý.

— Dajte jej už pokoj, vy nečisté papule! — zahriakol posmeškárov Janko Černák.

Na toto zaslúžené pokarhanie obzrel sa mládenec hrdého, ba pyšného držania a premeral Janka od hlavy do päty.

— A ty, Števo, — šťuchol ho jeden z tých posmešníkov, — či si si dobre obzrel tú tvoju „peknú“? Hľaď, hľaď, aká ti je dnes vycifrovaná.

Štefan obzrel si to pekné dievčatko, ale jeho zraky sledovaly „kráľovnú Evu“.

„Peknou“ prezývali v dedine Marku Stehlíkovie. To pomenovanie si aj zaslúžila, lebo nielen, že bola pekná, ale i strojná, milá, usmievavá. A k tomu dcérou zámožného gazdu. Ako upadol predošlý rychtár, Štefanov otec, Štefan Endeľa starší, do ťažkej choroby, presťahovala sa rychtárska truhlička, palica a tablička do Stehlíkov.

Dievky, ako sa dostaly z dohľadu mládencov, rozišly sa po dedine, každá domov. Eva, keď posmešníkov za sebou nechala, zmiernila kroky. Počkala na matku. Pozdravily sa viac očami a úsmevom, ako slovami. Matkina myseľ dlela ešte pri počutých vznešených slovách a v ušiach ozýval sa ešte nápev velebnej piesne. Nemohla na inšie myslieť a sdelila svoje dojmy i dcére. Bola potešená i povznesená a pripravená k ďalšej borbe a k práci každodenného života.

Ako tak kráčaly vedľa seba, bolo vidno, že sú si veľmi podobné. Boly jednako vysoké, strojné a obe maly to isté hrdé, alebo sebavedomé držanie, čo posmešný parobok označil „kráľovským“. Ich kroky boly pevné a pružné, ale neboly ťažkopádne a hrmotné.

Obe robily dojem veľmi rozumných a ušľachtilých duší.

Ako kráčaly dedinou, z ďaleka zazrely svoj dom a v duši sa mu potešily. Stál na hornom konci dediny na malom návrší. Zďaleka sa im zabelel a obe, matka i dcéra, sa mu potešily. Svojou solídnou úpravou a čistotou vynikal medzi ostatnými, viac-menej zanedbanými domami. Ako podotkol posmešník, bol Ponderovie dom eternitom krytý, jediný v celej dosť zámožnej dedine. Rok pred svojou tragickou smrťou dal ho nebohý gazda poriadne opraviť a podľa rady priateľov z mesta, eternitom pokryť. Vôbec Ponderovci neprotivili sa novotám, keď uznali, že sú dobré. Zato však protivili sa druhí občania a z akéhosi vzdoru označovali každý pokrok za prepych a márnivosť.

U Ponderov bolo všetko čisté, úhľadné a vo vzornom poriadku udržované. Tak pekne ako tu von, bolo i tam dnu. Keď Ponderovci oprávali dom, nedovolila gazdina, aby boly staré a vzácne pamiatky po predkoch povyhadzované, popálené, alebo odpoly zdarma popredané. Starobylá vyrezávaná polica bola po oprave zavesená zase na svoje čestné miesto, na nej povešané a poukladané boly po starom poriadku zase maľované krčiažky, taniere a misky. Almara, stôl, stoličky so srdiečkami na operadlách, maľované truhly rozostavené boly vo vzornom poriadku.

Vdova Alžbeta Ponderová — toto v dedine nieobyčajné krstné meno dostala po krstnej matke z mesta — od smrti mužovej spravovala sama svojej hospodárstvo. Na pomoc jej bol ďaleký príbuzný sváko Kolík, sám zbankrotovaný gazda, o ktorom ľudia hovorili, že málokedy povie pravého slova, že napriek svojmu odvislému stavu je vždy veselý, sám so sebou a so svetom úplne spokojný. V dedine ho každý svákom volal, ale blízkych pokrevných nemal, preto pridržiaval sa Ponderovej rodiny. Sám sa chlúbil, že mu ani za vlastného „slávneho“ gazdovania nebolo tak dobre, ako mu je teraz. Teraz aspoň nepije, aspoň nie tak, ako vtedy, keď ho nikto nenapomínal. Teraz že len „pod spôsobom“. I sľub dal, že nebude piť, ale sľuby sa sľubujú a sváko si upije, keď sa mu zavdá príležitosť, alebo zláka ho staré kamarátstvo.

Keď matka s dcérou dochodily k domu, vítal ich Kolík zďaleka. Sedel pred domom na lavičke — a fajčil zo svojej „dubovky“; pri ňom stál už dvanásťročný Miško, ktorý predbehol matku a sestru z kostola. Tretí v tejto spoločnosti bol strakatý Bodrík; ten však nečakal, ale s radosťou bežal príchodzím v ústrety a vítal najmä svoju mladú veliteľku Evu.

— Ej, ej, sváčik, — volala Alžbeta na Kolíka, — vy doma, v takýto veľký deň! Prečože ste i vy nešli do božieho chrámu?

— A čo ja tam, gazdina, starý hriešnik? Nemám tam seberovných. Ku komu že si sadnúť? Tí, čo mi predtým dobrí boli, tí potom húžvy krútili na mňa — a krútili by ešte, keby im to dačo donieslo na kuchyňu. To už tak máte: keď som sa dobre mal, tak ma každý poznal — a keď som chudinka, nezná ma rodina, — vyhováral sa Kolík a s rozpačitým úsmevom pozrel na gazdinu a na Evu.

— Nenapraviteľný, — vzdychla gazdina a ponáhľala sa do domu. Vo dverách sa obrátila, a povedala:

— Aby som nezabudla, na pozajtra, ako v utorok, začneme lúky čistiť. Pôjdete hneď ráno na lúčku v Krivom Kúte; tam na úslní najskorej začne trávička riasť.

— V útorok by mal byť ešte sviatok, — zamiešal sa Miško, — ale ja musím už do školy.

— Veru sviatok, — dotušil sváko a urobil vážnu tvár.

— Nuž aký? — opýtala sa Eva.

— A veru: sviatok svätého Ležiaka.

— Teraz ste vy pravdu povedali, — zasmialo sa dievča a vbehlo za matkou do domu.

*

Vdova Alžbeta Ponderová, ako vkročila do izby, obzrela sa po nej a vzdychla zhluboka. Ešte vždy nemohla prekonať svoj smútok a žiaľ. Veľký zármutok ležal na tomto dome. Pred troma rokmi práve vo Veľkonočný pondelok doniesli jej chlapi umierajúceho muža domov. Bola akási politická schôdza, pri ktorej sa driemajúce vášne zobudily, rozdielnosť náhľadov sa vyostrila, náruživá škriepka rozvadila ináče dobrých a krotkých občanov a v tej škriepke pobodal dosiaľ dobrý priateľ Šebeň svojho politického protivníka nožom. Pondera donesený domov trápil sa ešte tu na svojom lôžku niekoľko hodín a potom žalostne dokonal.

Vrah Šebeň bol odsúdený na 5 rokov žalára. S týmto trestom sa vrah uspokojil a kajúcne vyznal, že nemal úmysel zabiť svojho priateľa, že nevie, ako mohol prísť do takého vzteku. Ešte i žiaľom postihnutá vrahova žena sa uspokojila, len jeho sestra Mária Endelka nebola spokojná a neprestajne tvrdila, že sa Šebeňovi krivda stala, lebo že hádku začal Pondera a že ona to ešte dokáže, že jej horkokrvný brat bol donútený k sebeobrane. Ale nedokázala — a Šebeň bol zatvorený.

Tu sestra zanevrela na rodinu Ponderovu, akoby ona bola príčinou tej potupy, ktorá padla na Šebeňovský rod… Najmä zanevrela na Ponderovu ženu. Už dávnejšie bolo čosi medzi týmito ženami, čo ich odcudzovalo a tento hrozný prípad nevraživosť Endelkinu len zosilnil. Všetko, čo jej zlého, alebo posmešného doniesli o Ponderovcoch, chtive počúvala a všetkému zlému i uverila — nevynímajúc ani to, o čom vedela, že je nie pravda, Škrelo ju, keď počula chvály, ako je u Ponderov všetko krajšie, poriadnejšie, než inde, alebo práve u nej; že je statok bujný, dobre živený, že je dom a dvor čistý a úhľadný a že sú i tie dve deti Ponderkine také krásne a podarené.

V Endelových rode bývalo odjakživa často i rychtárstvo. Niektorý člen rodiny prešiel celú stupnicu obecných a cirkevných úradov, keď začal kostolníkom. Terajší Štefan Endela st. bol i kurátorom a donedávna rychtárom. Bol pyšný, ale spravedlivý a občania ho zprvu ctili ako rozumného človeka. Ale v posledných rokoch oddal sa i on pitiu a zanedbával svoje povinnosti. Nadto ešte — bolo to v žatve minulého roku — pomáhal ukladať zbožie nad stodolou, stúpil chybne na slabú dosku a spadol na tvrdú holohumnicu. Ostal bez vedomia ležať; poranil si chrbtovú kosť a odtedy bezvládne leží na posteli — a pomoci niet.

Mariša Endelka vyšla z kostola zároveň s Alžbetou Ponderovou. Nepozdravily sa — akoby sa ani nevidely. Marišina tvár sa zamračila.

— Ako si spokojne vykračuje, ani keby celý svet jej patril, — myslela si a akási nekresťanská horkosť sa vzmáhala v duši a na tvári zjavil sa i tieň závisti.

— Dobre jej, má pokoj, — dojedaly ju zlé myšlienky ďalej, — nemá chorého muža, ale má všetko v poriadku. Nevídali! Preto je taká spokojná a hrdá. Či to robí ten dom eternitom krytý — a či je pyšná na tú hrdú dievku? No, len no, aby ťa tá pýcha neoklamala!

Keď prišla domov, ponáhľala sa do prednej izby, kde ležal jej muž. V izbe sedela stará hluchá tetka Agnéta a čítala postilu.

Endela privítal ženu a opýtal sa, aká bola kázeň, ale žena nevedela mu povedať, lebo z jej duše potešiteľné slová kázne vyprchaly skorej, než opustila chrám. I ponáhľala sa do kuchyne dovariť obed. Ťažko, preťažko niesla svoj kríž, lebo nenašla potechy nikde.

Shodila spešne sviatočné šaty so seba a vyšla do kuchyne, kde ju už mala dcérka Zuzanka čakala. Skoro za ňou prišiel i syn Štefan.

Sotva že sa matke pozdravil, zastal si Štefan pred malé zrkadielko a samoľubo pozeral na svoju tvár. Prehrnul svoje bujné vlasy gaštanovej farby a usmial sa.

— Nevideli ste, mama, ako sa tá Ponderovie Eva hrdo nesie? Vykračuje si vám, ako keby bola neviem aká pani, už i tak ju „kráľovnou“ prezývajú!

— Len nech si dá pozor, aby jej tá koruna nespadla s hlavy. Teraz, hľa, i opravdové kráľovské koruny padajú do blata, — povedala Štefanova mať.

Štefanovi sa matkina poznámka veľmi zavidela a preto sa zasmial svojím krátkym, troška zlomyseľným smiechom. Ale čosi skrývalo sa v tom smiechu, o čom ani sám nevedel, ale čo materinmu sluchu neušlo. Preto ho zahriakla:

— A čo tebe do Ponderovie dievky? Radím ti, aby si ani nepozrel v tú stranu, kade ona chodí. Beztak je plná dedina toho, že si ju vezme Jano Černák, keď sa vráti z vojny. I teraz prišiel k vôli nej na sviatky. Pre mňa nech sa tam poberú; my tiež máme Marku Stehlíkovie istú. A teraz choď k otcovi, bedár, dlhá mu je chvíľa. A ty, Zuzanka, choď prichystať taniere, hneď donesiem polievku.

*

Utorok po Veľkej noci býval ešte do nedávna sviatkom, najmä na odľahlých dedinkách, kde sa za starých časov i služby božie odbavúvaly. Dnes pracuje sa už i tam — a to najviac na lúkach.

Eva kráčala s hrabľami na pleci a s košíkom na ruke, v ktorom boly raňajky pre Kolíka, poľnou cestou miernym svahom do toho takzvaného „Krivého Kúta“.

Ako prichodila k lúčke, zavolala zvučným hlasom: — Sváko, sváčik, kde ste, hú, ohláste sa!

Ale sváčik sa neozval, len čo z omladnutej hory slabá ozvena opakovala jej slová. Bolo ticho všade; kdesi z húštiny zakukala kukučka. Eva ju tej jari ešte nepočula. Hneď hľadala u seba nejaký peniaz — a kúsok chleba, aby po celý rok jej ani jedno ani druhé nechybelo.

Zastala a zvolala:

— Kukučka, koľko mi rokov dáš; kým pôjdem na sobáš?

Bola hrdá ako kráľovna, ale i kráľovny majú svoje tajné túžby a isté slabosti.

— Kukuk, kukuk! — ozvalo sa za ňou a to celkom blízko a Eva hneď postriehla, že to neozvala sa jej tá opravdová kukučka, ale že to bol, nebodaj, akýsi nepovolaný kukuk.

Obzrela sa. Za ňou ponáhľa sa chôdzou vyhriaty Štefan Endela. Evina tvár zapálila sa hnevom i studom, že ju práve tento počul, ako sa kukučkinho proroctva dovoláva.

— Odkedy že sa rychtárovie Števo mieša kukučkám do remesla? — opýtala sa ostro.

— Vždy v taký čas, keď treba kráľovne poslúžiť, — odpovedal pohotove Štefan.

— Tú službu si nikto nežiadal, najmenej ja! — odsekla Eva a premerala mládenca chladným pohľadom.

— Nič to, stalo sa vďačne, — zasmial sa Štefan. Jeho Evina chladnosť neodstrašila, skorej podráždila. Pozrel smelo, ale i zvedavo na dievča. Oba zastali a dívali sa jeden na druhého, ako nepriatelia, ktorí chcú merať svoje zbrane.

— Čo tu vlastne robíš? — začal Štefan krotkejšie.

— Kráľovna si obzerá svoje kráľovstvo, — zasmiala sa Eva zrejmým posmechom. — A tu vidí, že jej najvyšší pán sluha je nie na svojom mieste…

— Iste dakde vyspáva včerajšiu zábavu, — poznamenal Štefan.

— A či bola zábava — kde a aká? — opytuje sa Eva, ukazujúc, že i kráľovny sú zvedavé osoby.

— Pravdaže bola! Každý našiel, čo hľadal. I starí, i mladí, len Jano Čermákovie sedel prekysnutý, ako octový krčah, sám pre seba. Iste vyzeral dakoho. Prečo si i ty neprišla? I ja som ťa vyzeral!

— Eh, vyzeral si ty! A ja som nemohla, včera bol výročitý deň otcovej smrti, mamička bola taká smutná a mne tiež nebolo do skoku a do veselosti, — riekla Eva vážne — a i Štefan zvážnel na chvíľku.

— A čo by si ma ty mal vyzerať, veď ti azda tam bola tvoja pekná Marka od Svetlíkov! — poznamenala potom a skúmavo pozrela na Štefana.

Štefan uhnul plecom. — Veď bola, ale čo ma po nej?

— No len počuj, že čo ma po nej!? Veď vás celý svet drží už ako sverencov — a tvoja mať nechcú vraj o druhej ani počuť, len o Marke Svetlíkovie!

V Evinom hlase chvelo sa okrem posmechu ešte čosi, čo Štefanovi napadlo a mu i polichotilo.

— A teba tvoj Jano Čermákovie darmo vyzeral

— a vravia ľudia, že len k vôli tebe prišiel, — odpovedal Štefan vyzývave.

— Čože majú ľudia vraveť, veď nás ešte neshodili s kancľa, — vyhovára sa Eva.

— Tak vidíš! Ani mňa s Peknou — a naostatok pre mňa môže byť akákoľvek pekná, aj všetko zo samého zlata, keď sa ona mne nepáči! — povedal Štefan s veľkou rozhodnosťou.

Teraz Eva prudko pohla hlavou a prekvapene pozrela na pyšného mládenca. Zase si pohliadli do očí, akoby jeden druhému do duše nazrieť chceli. Evine líčka len blčaly a z očú akoby iskričky vyskakovaly.

Boli na lúke. Eva pokročila ku košatej jelši hneď na medzi a obzrela sa. Premohla svoje rozpaky a začala volať: — Sváko, sváčik, ozvite sa, hej!

— Dakde zaspal! — hovorí Štefan. — Nechaj ho, nech sa vyspí, veď je dnes ešte polovičný sviatok.

Eva sa zasmiala. — Áno, sám povedal, že sviatok svätého Ležiaka.

— Tak vidíš, nech si pospí, keď sa zobudí, svitne mu v hlave, — vyhováral a zahováral mládenec.

— A ty čo nejdeš svojou cestou? — opýtala sa Eva. Tieto slová maly byť neláskavé, ale jej oči tlmočily opak toho — a z ních mohol Štefan vyčítať: „nechoď ešte!“

Štefan uhnul plecom a úprimne sa priznal. — Ani mne sa akosi nechce, ako čoby som dnes mal i ja krivú hlavu — a nepil som veľa. Dnes vypravili ma naši pozrieť ovce. Zimovaly, hľa, tam pri stodole na vŕšku, aby tu dolu seno darmo nežraly. A neviem, či i náš bača dajako nezaspal — vyhováral sa.

Eva složila svoj košík do trávy oprela hrable o peň rozložitej jelše. Potom sa vystrela, roztiahla ruky, s rozkošou vťahovala do seba čistý, vôňou nasýtený vzduch a zvolala:

— Och, komu by sa v takýto čas chcelo spať a hlivieť! Aký krásny je ten svet a život! — zasmiala sa šťastným smiechom zdravej mladosti, tak že jej bolo všetky biele zuby vidieť.

Štefan stál a hľadel na dievča tak, ako by ju videl dnes po prvý raz.

— Kráľovna sa musela dobre vyspať, kráľovna sa smeje! — povedal. Mal to byť posmech, ale to bol opravdivý obdiv.

— Prečo by sa nesmiala, — odpovedala Eva veselo. — Je spokojná, šťastná, že žije, že má zdravé telo a čistú dušu!

Áno, čistú dušu, srdce i myseľ, celá bola čistá a krásna. Štefan to vo svojej duši musel uznať — a tento raz nevedel, čo má povedať, len schytil jej ruku a pritiahol k sebe. Eva vytrhla si ruku z jeho pravice a odstúpila od neho.

— Netýkaj sa ma! Medzi mnou a tebou stoja tvoja mama a Pekná! — Jej slová už zase boly príkre, opanovala sa.

— Čo ma po nich! — odsekol Štefan vzdorovite. I on upadol do svojho spôsobu reči. — Aby si vedela, že ja chcem len teba, vždy som mal len teba rád, lenže som to var ani sám nevedel. A čo sa čokoľvek bude robiť, ty musíš byť mojou! — Zadušil sa.

Jej odpor ho dráždil. Znovu chytil jej ruku a stisol ju tak silno, že vykríkla od bolesti. Vytrhla sa mu, pozrela na neho i nahnevaná i prestrašená; fúkala si na ruku, pobehla hore a volala: — Sváko, veďže sa ohláste!

— Kráľovna! Tento raz si mi ušla, ale ja ťa dostať musím a buď istá, že ťa dostanem! — zvolal divo a zahrozil jej päsťou.

S návršia kdesi ozval sa Kolíkov hlas:

— Hej, hej, dievča, Evka, či si to ty?

— Ja, sváčik, ja, kdeže ste? — zaradovala sa Eva.

— Kdeže by bol, tu som, len čo som si trochu zdriemol; oh jaj, ono ti je už deň!

Pritom už stúpal s nohy na nohu k Eve a ku košíku.

— Tu máte, sváčik, fruštik, poďte jesť, — núka Eva.

— Jesť? Dobrá povesť. Nuž keď si to už doniesla, nech sa to nezahanbí. Čiernu kávu a halušky, ej, vy len viete, čo starému treba. Nuž, keď jesť, tak jesť — a keď robiť, tak sa skryť. Či tak, dievča? — žartuje starý furták a sadá na sviežu trávičku. Sňal klobúk s hlavy a vzdychol.

Eva sa mlčky prizerala na Kolíka, ale ho temer ani nevidela. Ešte vždy videla pyšného Štefana a počula jeho vášnivé slová.

Kolík vyberal sám kávu a koláč a ako človek, ktorý je sám so sebou spokojný, pozeral sa na Evu a pokračoval:

— A vieš, dievča, to ti je tak: radšej za rána dač, ako cez deň nič.

*

Štefan nezabudol na to, čím vystrájal sa Eve, len hľadal príležitosť. Ona tej príležitosti nezavdala, ale sa jej ani nevyhýbala.

Medzi tými peknými mladými ľuďmi začala sa osudná hra — ako na skrývanie a hľadanie. Hneď sa priťahovali, hneď odstrkovali. Zprvu sišli sa náhodou, potom tá náhoda už nebola nahodilou. Začaly šarvátky, ale kde-tu padly i láskavé slová. A čím ďalej, tým bola túžba oboch silnejšia. Zprvu sa len ako zahrávali, ale onedlho zahoreli vrelou láskou, ktorá si ich podmanila. Eva, tá hrdá Eva zabudla na všetko. Ju zaujal celú ten zápas s milovaným mládencom.

Ich schôdzky boly častejšie, zprvu na lúke, na poli, na záhumní, potom prikrádal sa Štefan i do sadu pod Evin oblok.

Oblok sa otvoril, oba zaľúbenci šepkali si vrúcne slová, sľuby vernej lásky, potom otvorily sa i dvere. Kradmo dostal sa Štefan i do peknej zadnej izby. Triumfoval, a keď ho jedného večera Eva pozorne vyprevádzala, Štefan vo svojej svojhlavosti hodil jej položartom a polovážne do očú strašné slovo:

— Už si nie viac kráľovnou, už spadla tvoja koruna do blata (to opakoval matkine slová). — Teraz som ja tvojím pánom. A keď ja budem chcieť, zodvihnem ťa k sebe.

Eva, zasiahnutá do hĺbky svojej ozajstne milujúcej a oddanej duše, bola týmto brutálnym slovom omráčená. Zastala a s hrôzou pozrela na Štefana. V mesačnom svetle videla jeho pyšnú tvár, tvár víťaza, oči farby leštenej ocele a v nich výraz vyvýšenosti a pýchy. So zdesením poznala, že pravdu povedal, že jej koruna, i veniec, padly k jeho nohám. Potom spamätala sa a v okamžení prchlivého hnevu zvolala:

— Zbojník! — a udrela ho päsťou v tvár.

Potom sa obrátila — a spešne, ale bez hluku, aby úbohú, dôverivú matku nezobudila, vkĺzla do izby, hodila sa do perín, aby v plači uľavila pobúrenej, poblúdilej duši.

Teraz poznala svoj veľký priestupok a cítila poníženie, že ju, práve ju, pyšnú kráľovnu do prachu pokorili. V tom okamžení si žiadala len smrť, ako vysvobodenie — a nebyť lásky k matke, bola by bežala k najbližšej studni, aby sa do nej hodila. Plačom zmorená, zaspala.

*

Matka zbadala, že je Eva vzrušená, bledá a tichá, ale v jej šľachetnej duši neskrslo podozrenie. Ona verila svojej dcére, ako samej sebe. A keď sa Eva vyhovárala, že ju bolí hlava, poľutovala a uverila dobrá mať. Áno, bolela ju hlava, ale viac srdce a ranená dievčenská duša. Aby zahlušila svoje svedomie i z neho pochodiace trápenie, vrhla sa do práce a pracovala do úmora, ako nikdy dosiaľ. Myslela si, že tým ubije svoj žiaľ, zahanbenie i zármutok, ale tomu nebolo ešte konca, naopak, ono to jej trápenie sa ešte len začínalo.

Leto pokročilo, lúky boly pokosené, i tá v tom Krivom Kúte, obilie na poli dozrievalo — kde bolo na úslní, mohlo sa čoskoro i žať — ovocie na stromoch sa zapaľovalo, všade vidno bolo hojnosť a požehnanie, v záhradách i na poli, keď ustarostená mať zbadala, že je s Evou zle, že je čosi nie v poriadku.

Jedného nedeľného odpoludnia, keď boly samé doma, opýtala sa mať:

— Eva, dieťa moje, čo je to s tebou? — Jej čistej duši ešte ani vtedy neprišlo na um upodozrievať dcéru z nejakého nešľachetného skutku. Ona verila, že je jej Eva vždy taká hrdá a nedotknutá, akou bývala.

Nešťastná deva vrhla sa matke na plecia a zvolala:

— Mamička moja, už vám len poviem. Zabite ma, ako hada, lebo som nie hodna ani vašej lásky, ani smilovania! — zakvílila Eva a v usedavom plači vyznávala ustrnutej matke všetko, čo sa od jari prihodilo, i to, v čom je.

— Nešťastnica! — zaúpela zdesená matka. — Ako si len mohla tak strašne zhrešiť a previniť sa oproti prikázaniam božím. A to práve ty, ty, ktorá si bola vždy taká povýšená a neprístupná, ty, v ktorú som verila, v ktorej som si zakladala, ako v čistom drahocennom klenote!

Lomila rukami a nariekala.

— Mamička moja drahá, zabite ma, majte sľutovanie — a dajte mi niečo, od čoho zaspím navždy! — Tak žiadala úbohá mladá hriešnica.

— Veď ja uznám, — pokračovala, — že som ťažko zhrešila nielen oproti pánu Bohu, ale i oproti vám, tej najlepšej matke na svete!

— Veru, ťažko, preťažko! — nariekala Alžbeta. — Skorej by som sa bola vlastnej smrti ponazdala, ako tohoto nešťastia. Bože môj, veď všetko, čo si dosiaľ dopustil na mňa a ešte dopustiť mieniš, prijímam vďačne z Tvojej svätej ruky, ale toto mi je nado všetko horké utrpenie, to najhoršie! Lebo to si Ty nemohol dopustiť, to zavinil hriech, diabol, ktorý od prvoti sveta protiví sa Tvojim zákonom!

Alžbeta bola tiež ženou — a preto si to vo svojom žiali mimovoľne v hlasitom nariekaní chcela uvoľniť.

— Ale moja vina, moja vina, — pokračovala, — prečo som nebdela nad ňou, preto som ju nestrážila, ako oko v hlave? — obviňovala sa matka.

Eva, ako sedela pri matke, prudko vyskočila a zalomila rukami nad hlavou:

— Mamička moja, prestaňte sa obviňovať, ja to neprežijem! Nielen to, že som do svetskej hanby upadla, ale že som na vás, predobrú matku, toľký zármutok uvalila, mi robí moje žitie nemožným. Už viac ráz som si chcela život odobrať, ale vždy ma čosi chránilo — a či nemala som toľko smelosti — ach, prečo, prečo som to len hneď neurobila! Teraz by bolo všetkému koniec.

— Nešťastnica, — zvolala mať zase a chytila Evu za ruku. — Myslíš si, že jeden ťažký hriech dá sa druhým ešte ťažším odčiniť? Či ty nevieš, že nemáš práva siahať na svoj život, — a ešte menej práva máš zničiť druhý, zničiť budúceho človeka?! To je tak, ako by si živému hlavu odrezala, — hovorila prísne matka.

Eva, zdrtená matkinými slovami, sklonila hlavu a klesla na kolená.

— Tak robte so mnou, čo viete, pomáhajte, ak ste z Boha! — zaklínala dcéra.

Mať vzdychla zhlboka. — Inej pomoci nieto, len tá jediná, že budeš pokorne znášať následky svojho previnenia, lebo keď si zhrešila, musíš mať toľko sily, aby si niesla i trest — a aby si sa nielen pred Bohom, ale i pred svetom kajala!

Sklonila hlavu znovu do rúk a žalostne plakala.

Po tom prvom výbuchu veľkého žiaľu, keď videla, že Eva ako zničená ešte vždy u jej nôh kľačí, sľutovala sa a chcela dcére pomôcť. Veď by ani mať nebola, aby nepoľutovala… Začala uvažovať.

— A či môžeš smelo povedať, že si s nikým iným známosť nemala, len so Štefanom? — opýtala sa mať.

Eva vyskočila. Táto otázka ju nesmierne urazila, zdalo sa jej, že matka pochybuje o jej pravdomluvnosti.

— Ako sa to môžete len opýtať?! — vybuchla znova v náruživý plač.

— To nielen ja, opýta sa i druhý, — odvetila mať s horkým žiaľom a pokračovala:

— Teraz sa ani neukáže, ale to tak býva. Teraz zabudol na všetko.

— Áno, lebo som ho i ja urazila, udrela som ho, on sa hnevá, ale keď mi také mrzké slovo hodil do tvári, čo ma do duše urazilo. Ja som ho musela potrestať.

A rozpovedala, ako sa rozišli. Zatým zase začala prosiť, aby ju mať zabila, nehodnicu, — a znovu vrhla sa na kolená.

— Dobre vieš, že ja to neurobím — a už ani na to nemysli. Dosť si už potrestaná — a ešte je nie všetko, — povedala mať už pokojnejším hlasom. Potom pokračovala:

— Myslím, že jediné, čo by malo pomôcť, je, aby sme Štefana prinútili k tomu, žeby ste sa hneď sosobášili, — hovorila Alžbeta.

— Mamička moja, zhorím od hanby, ak sa mu ja mám prosiť. Veď by mi on pri každej príležitosti vyhodil na oči, že ma z blata zodvihol! — rozhorčene žalovala sa Eva.

— Keď na to príde, musíš i tú pohanu prijať. Nie tak k vôli sebe, ale k vôli tomu, čo sa má na svet narodiť, aby malo otca a svoje zákonité meno! — karhala mať dcéru.

Eva sklonila hlavu na matkino koleno. Uznala, že je to jediné, čo jej môže pomôcť, ale pomyslenie, že sa má Štefanovi prosiť, ba ešte i jeho matke, jej bolo neznesiteľné. Akoby už teraz cítila, že jej nejeden raz vrhne do očí: „Nechodil som za ňou…“

*

V následujúci deň chodil sváko Kolík zamyslene okolo domu a krútil svojou šedivou hlavou. Pozoroval on všeličo, medzi iným i to, že Štefan prestal chodiť do sadu, na záhumní ho tiež nebolo vidieť, ale postavil sa často tam, kde by ho sváčik bol najmenej hľadal.

I v tých smutných dňoch, keď gazdina chodila ako tieň za svojou prácou, keď na Evinej pobledlej tvári úsmev zamrznul — akoby náhodou cestou do poľa stretol sa sváčik so Štefanom. Akoby naozaj len náhodou, ale bolo to ešte i Kolíkovi nápadné.

Štefan sa starému už zďaleka priklonil, zastavil ho, ponúkol cigarou a opýtal sa, čo nového? Sváko odpovedal:

— Inde neviem, ale náš dom premenil sa na dajaké slzavé údolie. Stará plače, mladá väčšmi. A nazdajú sa, že ja to nevidím. Jedna pred druhou slzy ukrývajú.

— A to prečo? — opytuje sa Štefan s nevinnou tvárou.

— To by si ty, brachu, mohol lepšie vedieť, ako ja, prečo Eva prišla do toho, že by si mohla zaspievať tú pre každé dievča najsmutnejšiu nôtu: „Jaj, Bože, prebože, v tejto mojej núdzi ani do kostola, ani medzi ľudí.“

— Prečo ja? — zasmial sa Štefan svojim krátkym smiechom a pohodil plecom. Ale cítil sa akosi nevoľno.

Sváko sa vystrel, postavil sa pred mládenca a povedal prísne:

— Aký nevinný! Len sa nerob sprostým. Ktože chodil z jari do nášho sadu? Ktože hrkútal sladko okolo našej hrdličky, há? A teraz, keď je zle, bočíš od nášho stavania, ako čert od svätenej. Ja ti len to vravím, ak máš cti v sebe, čo len za náprstok, tak napravíš, čo si previnil!

Nikto by tie prísne slová nebol čakal od tohoto, ináče ľahkomyseľného chlapa. I Štefan bol prekvapený a aby zastrel svoje rozpaky, pohodil spurne:

— Sama si je príčina, ja by som nebol taký — a — naostatok, ak ona pekne poprosí, nuž nedbám, povedzte jej to!

Pozdravil a nechal sváčika stáť.

*

Utrápená matka uvažovala, ako započať tú vec, aby sa čím skorej a prajne riešila. Keby sa dalo predvídať, že Štefanova mať bude prístupná rozumnému slovu, pokorila by sa, išla by sama k nej, rozpovedala by jej, čo sa stalo a poradily by sa, aby sa predišlo väčšiemu pohoršeniu.

Ale u tej zatvrdilej Endelovej nebolo možno predpokladať, žeby sa usmierila s tým, čo sa už stalo. A so Štefanom je tiež ťažko, najmä samotným ženským. Ak nevstúpi sám do seba, kto ho môže prinútiť, kto ho má vyhľadať, kto mu povie rozumné slovo? Musel by to byť taký človek, ktorého slovo má istú váhu, tak daktorý zo starších. Keby jeho otec?! Ale ten leží chorý, zmrzačený a je pod vlivom svojej ráznej ženy. Azda rychtár? Ale nie, lepšie bude, keď utrápená mať pôjde na faru a zdôverí sa pánu farárovi.

Šla. Pán farár, starší už pán, vypočul so zrejmým ustrnutím, čo mu Alžbeta sdelila. Bol to človek dobrotivý a láskavý, ale nemohol sa zdržať, aby nepovedal svoju mienku o zkazených mravoch dnešnej mládeže. Mal pravdu, ale keď videl, že úbohá mať jeho slovami ešte viac trpí, uznal, že týmto pokarhaním nič nenapraví. A tak i sám súhlasil s Ponderovou, že najlepšie bude nakloniť Štefana, aby sa s Evou sosobášil. On že to už spraví.

Alžbeta šla upokojená domov.

Pán farár skutočne poslal kostolníka po Štefana, ale Štefan neprišiel. Nebol, vraj, doma — odkázala gazdina a zvedavá, o čo ide, vybrala sa sama na faru.

Keď vyrozumela, čo sa od Štefana požaduje, bola nielen prekvapená, ale i zhrozená. Na to veru nebola pripravená. I rozčulila sa tak, že začala náružive hovoriť, ako to len u nej bolo možné. Najprv pochybovala, žeby to bol Štefan, ktorý sa takto pozabudol. Veď on Evu nemal rád, ba priamo ju nenávidel — tak tvrdila — a z nej si len posmech robil. A akby sa aj bol pomýlil, tak ho iste Eva zvábila, možno, že s matkiným vedomím… A čo na to príde, ona, Endelka, ako Štefanova matka, to nikdy nedopustí, aby Štefan doviedol nepoctivú nevestu do domu. Veď dosiaľ bol Endelovský rod počestný, bez pohany a nezaslúžil takúto hanbu!

Toto všetko vychŕlila zo svojej náruživej duše akoby jedným dúškom a prúd jej rečí bol taký výdatný, že ho nebolo možno pretrhnúť, tým menej zastaviť. Darmo sa pokúsil pán farár utíšiť zbúrenú rozhorčenosť ženy, ustala len vtedy, keď jej hrdlo vypovedalo službu. A vtedy, aby nepočula, čo jej pán farár chcel povedať, sobrala sa a ponáhľala sa domov.

Ale večer toho dňa prišmotlila sa istá žena ako príšera v plachte zababúšená do Ponderov. Táto osoba v tom dome nikdy nebola; jej chýr bol špatný a jej zamestnanie záhadné a podozrivé.

Ponderová sa zľakla, čo táto tu chce. Návšteva s odpornou dôverou prisadla si ku gazdine, nachýlila sa k nej a tajnostne jej začala čosi šuškať. Alžbeta s veľkým zhrozením vyrozumela, o čo ide. Ako zvedela táto odporná žena, čo v dedine okrem Endelky ešte nikto nevie?

Návštevnica ponúkla Eve svoje služby — ona jej vraj pomôže! O tom nemusí nikto vedieť. Onedlho bude Eva zase dievka na mieste a môže si medzi iné dievky do radu zastať.

Nešťastná mať sa nahnevala, vstala a zvolala:

— Nie, to nikdy viac nemôže, — zvolala pobúrená. — To my dobre vieme. Vaše služby nepotrebujeme. Moja Eva zaiste veľmi zhrešila, zhrešila zo ženskej krehkosti a slabosti. Jej veľká láska a dôvera ju oklamala. Ako tisíce iných. Jej hanba zasiahla i mňa. Ale zato sa nedopustíme väčšieho hriechu, vraždy, lebo to, čo vy chcete, je vražda — a vy ste zodpovedná za tie duše, ktoré ste dosiaľ zmárnili a ešte chcete márniť. A teraz practe sa z môjho domu! — zvolala rozhorčená.

So sklopenou hlavou šla hriešna žena von z domu na ulicu. Rozumie sa, že ešte v ten večer vedely mnohé ženičky, ako kráľovna Eva upadla.

Ešte raz poslala Endelová podobnú pokušiteľku, ale v podobe svojej dôvernice, jednej z popredných gazdín v dedine.

Táto radila Endelke istého lekára v meste, čo za niekoľko sto korún koná také operácie, ktorým sa i pánske slečny podrobujú. Hľa, už má ten pán doktor z toho nielen veľký chýr, ale i veľký dom na námestí.

Vyrozumela Alžbeta z toho, že si to Endelová žiada, aby Štefana osvobodila od vážnej povinnosti. Ale Ponderová i túto nešľachetnicu vyplatila.

Pán farár neprestal konať v záujme Evinom. Štefan bol náchylný, on všetko s Evou, ale jeho mať na nijaký spôsob to pripustiť nechcela, ba staväla podmienky, ktoré Eva nemohla prijať.

Ešte keby Eva v kostole pred celým kresťanským húfom odprisahala, že nemala známosti s nikým, len so Štefanom, ešte, ešte by sa dala nahovoriť — ale takto, ona nevezme do domu nevestu, ktorá na sobáš nešla pod vencom. Kdežeby! Veď Endelovský rod bol od nepamäti sveta vážený a nepoškvrnený — a naostatok, oni už majú nevestu a to istú a z domu váženého a úctyhodného. S tým odbavila Endelová každé sblíženie — a Štefan, ten čosi čakal a — mlčal.

Ešte ostávala Eve a jej matke jedna cesta, a to radili dobrí priatelia: pravotenie, ale tak Eve, ako Alžbete sa protivilo ísť s takým zahanbením pred verejnosť. Matka však v duši bola presvedčená, že sa Štefan ešte spamätá a potom môže byť ešte všetko dobre. Vedela, že tak, ako malo byť, už nebude nikdy, ale potešovala Evu i seba, čo i lichou potechou.

Eve, ktorá sa vpravila do svojho smutného osudu a pokorne znášala posmech celej dediny, skutočne už neprichodilo inšie, ako to, čo o nej zacitoval Kolík: „ani do kostola, ani medzi ľudí“.

*

Sedávala teda najviac doma a pilne pracovala.

— Seď doma hodinku, počuješ o inšom novinku, — tešil sváčik tichú a krotkú dievčicu.

Počula, hoci aj nie všetko, čo sa o nej v dedine hovorilo. Čo jej nepovedali, to si domyslela, veď poznala svojich ľudí. Ale i tu viac len dobrá mať, kde mohla, zachytávala údery, ktoré namerané boly Eve.

Keď Eve sváčik Kolík, jediný, ktorý udržoval spojenie s osamelými ženami a svetom, povedal, že by sa Štefan rád s ňou sísť, odpovedala Eva, že ak chce prísť, sú mu dvere otvorené — ale Kolík pokrútil hlavou, že Štefan to nemyslí tak, on že sa chce sísť na treťom mieste. Vtedy Eva so svojou starou hrdosťou odpovedala, že jeho odkaz neprijíma. A načo sa sísť? — Nech si sedí pri svojej materi, ktorú viac poslúcha, ako svoje svedomie.

Prešlo horúce leto, prišla jeseň so svojou plnosťou darov a požehnania.

Úroda bola dobrá, ľud sa veselil — a chystaly sa svadby.

Ponderová vypravila Miška do mesta k známemu zámočníkovi za učňa. Nech sa priúča remeslu, nebude mu to na škodu — a i s inej stránky lepšie bude, keď tejto zimy chlapec nebude doma.

Kolík temer každý deň prichodil s akou-takou novinou, lebo si myslel, že sa smutnej Eve zavďačí, keď jej bude rozprávať, kde kto a s kým sa zasnúbil, kde boly vohľady, pytačky a zdávanky.

Jedného dňa prišiel celý natešený so zprávou, že Endelovci dostali u Svetlíkov košík a to hodný a poriadny, — tak im treba. Že pyšná Endelka poslala svoje dôvernice do Svetlíkov na zkusy, a tu sa rychtár Svetlík bez obalu osvedčil — a s ním i jeho dcéra Marka — že oni so Štefanom nechcú nič mať, lebo že Štefan má oproti druhej osobe staršie povinnosti. Oni že si vyberú zaťa takého, ktorému je ešte česť a poctivosť na mieste.

A onedlho zase doniesol Kolík ten príjemný chýr, že sa Janko Černák vrátil od vojenčiny a že to bolo už skorej ushovorené, že si ho Svetlíkovci vezmú za prístavka k Marke.

Ako dobre, potešila sa i Eva. Janko Černák, ten statočný mládenec a tá milá, pekná Marka! Eva im z tej duše dožičila tohoto šťastia! Jej bol Janko milý, ale tak milovať, ako milovala Štefana, by ho nemohla. Iste, on najde pri Marke opravdové šťastie pre celý život.

Prišla i zima; tichosť spiacej prírody nič nerušilo, lebo svadby sa pominuly. Cez tie dlhé zimné večery sedávaly Ponderovie ženy doma, najviacej samotné a pilne pracovaly. Bolo ticho a útulno v tom dome „eternitom pokrytom“. Utrpenie, žiaľ a zármutok leta ztratil svoje ostrie — a časom i tá starosť o budúcnosť bola znesiteľnejšia. Matka a dcéra teraz pri inej domácej práci šily drobné vecičky pre budúceho člena rodiny — a pri tom šití na miesto horkosti vtískal sa akýsi jas radosti do srdca pohanenej dievky. Eva bola síce medzi ľuďmi osamelá, ale necítila to už, — nedbala na ľudí a len čakala…

Ešte zima v krutých ľadových okovách držala odpočívajúcu zem, keď u Ponderov silným a výbojným krikom hlásil sa malý, vítaný, nevítaný, ale v pravde milý člen rodiny.

Bol to chlapček a ako múdra pani babka — ináče mladá vdova po dedinskom kováčovi — tvrdila, taký krásny a silný, akého už dávno „nekúpala“. To sa vie, že tieto dobré a „múdre“ osoby každé dieťatko pred rodičmi vyhlásia za mimoriadne pekné a rodičia tomu vďačne i uveria. A preto uverily u Ponderov obe matere, tak stará, ako mladá. Obe sa rozplakaly, ale v tom plači boly už i slzy vďačnej radosti. Ako si ho túlily k sebe, ako si Eva toho drahého syna chovala, ako žiarlive si ho strážila, aby ho cudzie, nepovolané oko nevidelo! Oj, čo jej je už teraz do sveta, čo do reči klebetníkov! Ona ho má, miluje ho, bude si ho vychovávať, bude pre neho a za neho pracovať, hoci i sama, ale prosiť sa nebude! Nedá si ho! Zato nič, že mu nedajú to hrdé, že vraj starodávne nemecké meno Endelovské, on bude Pondera, ale zato si ho dá Štefanom krstiť, áno, na truc tej pyšnej rodine, bude Štefanom. Keby bol Endela, bol by toho mena už tretí, aspoň to krstné meno bude mať po otcovi.

Ľudia v dedine sa nazdali, že Eve už nikto nepôjde za kmotru, ale našla sa dobrá duša: Marka Černáčka sama odkázala a ponúkla sa svojej bývalej kamarátke za kmotru, veď si to ešte za dievčaťa boly sľúbily, — nuž a za kmotríčka dali zapísať Miška.

Ani by nikto nepomyslel, akú radosť mal Kolík, keď počul, že majú chlapca. A keď mu ho gazdina ukázala, bol dojatý a s klobúkom v ruke — ako pred malým veličenstvom, stál a prizeral sa na malého, ani na nejaký zázrak.

Bol by vstave prizerať sa na neho celé hodiny. Najradšej by ho bol vzal na ruky a zaniesol von, aby sa s ním pred celým svetom pochlúbil. I bez toho zašiel si ulicou, kde Endelovci bývali, popred dom, kde videl Štefana na dvore. Vtedy zavolal:

— Máme syna.

Štefan sa prudko obzrel, zarazil sa, chcel sa zasmiať, ale z hrdla mu vyšiel zvuk, ktorý sa nápadne podobal vzlykotu, rýchle sa obrátil, lebo cítil, že mu oči vlhnú. Potom vytiahol niekoľko cigariet a mlčky podal ich starému.

Vyhýbala sa Eva ľuďom, kde len mohla. I potom, keď sa robota v poli otvorila a ona predsa musela vyjsť to na lúky, to do poľa. Nuž — a vtedy akože vyhnúť ľuďom, najmä tomu, pred kým najviac utekáš? Akože sa nevidieť, keď sa stretneš na ulici, alebo na poli?

I Štefan videl svoju Evu — a to nielen náhodou; ale ona mu vždy ušla. A keď mala na rukách svojho synka, chytro ho pritúlila k sebe, ukryla ho, aby ho nevidel — a keď len mohla, utekala s ním domov.

Ale ďakovať Kolíkovi, Štefan videl malého Števka — i povaroval ho, i pritúlil, keď myslel, že Kolík nedovidí.

*

A zase prišla zima so svojimi snehovými víchricami a doniesla so sebou pre jedných zimné radosti, pre iných nemoce a s nimi i zármutok.

Nad nejedným domom vznášal sa anjel smrti, nejedna rodina vyprevadila milého člena rodiny, ta pod zasneženú stráň.

Šarlach, tento zákerný škrtič malých detí, zavítal i do našej dedinky a napádal úbohé útle tielka, čo ako sa mu bránily. Zápäť za ním plazila sa smrť a brala, čo jej šarlach prichystal a to najradšej tie, čo boly ľuďom najmilšie, najdrahšie…

Ale nielen mladé životy brala neúprosná smrť, ona chystala si sobrať i tých starších, trpiacich a zrelých pod jej kosu.

U Endelov pri ťažko nemocnom mužovi sedí strápená gazdiná Endelovie. Žalostný je pohľad na toho dakedy silného a krásneho, teraz vyciveného muža. Trpel veľké bolesti, ale znášal ich trpelivo, mužne, len čo ruky spínal v tichej modlitbe, — a jeho oči obracaly sa k neznámym výšinám a tvár jeho bola zduchovnelá.

Ticho bolo v izbe, len čo v malých kachličkách dútnal oheň a hýbadlo na hodinách štrkalo svoje jednotvárne: tik-tak, tik-tak.

Endelová bola sama pri chorom mužovi. Zuzka odišla kamsi na priadky, Štefan tiež nebol doma.

Chorý sa opýtal:

— Kde je Štefan?

— A či ja viem, kade on chodí? — odpovedela mať, a v jej hlase bol nepokoj a žiaľ.

— Treba s ním poriadok urobiť, — hovoril s namáhaním nemocný. — Prehrešil sa — i my s ním, musí to napraviť…

— I kdežeby! — chcela protestovať žena.

— Ticho, čas uchodí, — zastenal nemocný.

Pod oblokmi ozvaly sa strmé kroky, dvere sa otvorily a v nich zjavil sa Štefan. Bol snehom akoby obsypaný; tam von zúrila snehová víchrica.

Vbehol do izby, hodil čiapku na lavicu, sám sa hodil na stoličku pri stole.

— Zle je! — zvolal a oprel hlavu do rúk.

— Čože je, čo sa stalo, vari dakde horí?

Keď sa naľakajú, myslia ľudia len na oheň.

— Eh, čožeby, Štefan je zle, umiera!

— Čo za Štefana, aký Štefan? — opytuje sa nechápavá mať.

— Nuž, môj Števík, môj syn umiera! — zvolal Štefan.

— Tak, Evin chlapec, — pochopila konečne Endelová a akoby jej odľahlo na duši.

— Evin, Evin, ale aj môj! — dôrazne povedal Štefan. — Moje krásne dieťa, môj poklad najdrahší — a ja som ho zaprel — a on bude žalovať na mňa pred trónom nebeského Otca. Ach, ak mi umrie, nikdy, nikdy si to neodpustím! — úprimne vyznal Štefan.

S postele ozval sa teraz na podiv silný rozkazujúci hlas nemocného:

— Priahaj! Zaraz uháňaj po doktora, po toho najlepšieho, čo deti lieči! Nešanuj koní, ani peňazí! — rozkázal nemocný.

Štefan vyskočil, schytil zimný kabát, čiapku a pokrovce a ponáhľal sa von.

Za ním vyšla znepokojená matka s lampášom. Od ulice priblížila sa skľúčená postava: sváko Kolík.

— Štefan, chlapec potrebuje rýchle pomoc; naši poslali ma do dediny hľadať kone a ja — reku — kdeže teraz pôjdeš, ktože sa podoberie na to v túto skapanú hodinu?! A pani babka povedali, že je ráno už pozde, že to nevydrží, že nám uletí! — Starému furtákovi triasol sa hlas.

— Vidíte, že už priaham, pomáhajte, berte lampáš — a vy, mamička, choďte k otcovi!

Konečne Štefan zapriahol, sadol si na ľahký vozík, naklonil sa ku Kolíkoví a povedal:

— S Bohom ostaňte! Choďte domov a povedzte jej, povedzte jej…

Bujné, dobre kŕmené kone vybehly von dvorom. Kolík pozatváral dvere na maštali i na dvore a odniesol lampáš do izby. Po krátkom rozhovore pobral sa domov.

Kto videl dieťa bojovať so smrťou o ten krátky ešte život, na to nikdy nezabudne. Ako sa celým tielkom bráni, ako sa nechce poddať, ako hľadá pomoc i u tých, čo sú pri ňom.

I malý, už ročný Števko bránil sa smrti. Ťažko vydychoval, lebo hrdielko bolo zatiahnuté, tvárička rozpálená, pokrytá červenými škvrnami a ako dýchal, tak bolestne sťahovala sa tá krásna detská tvárička. Nepokojne hádzal sa vo svojej kolíske a stonal, ako starý človek.

Obe matky boly bezradné, len čo rozumná „pani babka“ zachovávala istú duchaprítomnosť. Ona, čo vedela, to použila, aby aspoň horúčosť snížila a trápenie strašne bojujúceho dieťaťa zmiernila.

Všetky tri už vedely, že Štefan uháňal po lekára a slabý zásvit nádeje vtiahol do ich sŕdc. Len či dieťa vydrží dotedy, kým príde lekár, či sa nezadusí!

Ako pomaly, pomaly míňa sa ten čas, aké dlhé sú i minúty, keď človek čaká pomoc.

A tu, hľa, pod oblokmi počuť kroky. Kto to prichodí tak pozde v noci? Čujný Bodrík zaštekal pod stenou a jeho hlas podesil smutné ženy v izbe. Nevdojak myslely, že to už tá neúprosná smrť blíži sa do domu.

V kuchyni sedel sváčik Kolík zadumaný a hľadel do ohňa. Sedel od večera, ako si tam von skončil prácu, ustatý, o hlade a smäde, ale on si to neuvedomil. I na svoju „dubovku“ zabudol. Hútal a smutné myšlienky ho nadchodily. — Pane Bože! — vzdychol si sám v sebe, — ak má odísť dakto z tohoto domu, vezmi mňa — a nechaj toho maličkého! — A skloniac hlavu, sopial ruky pokorne.

Z dúm vyrušily ho blížiace sa kroky a štekot psíka. Vstal a šiel otvoriť dvere. Keď vpustil pozdnú návštevu, za chvíľku ostal stáť a nevedel slova prehovoriť. Pred ním stála dosiaľ vždy herská a statná gazdiná Mariša Endelová, ale teraz akoby pokorná a ostýchavá.

Príchodziu išla privítať i Alžbeta — a aj ona ostala ako omráčená.

Čo sa to stalo, či sa divy robia? Táže sa sama seba, ale pritom podáva príchodzej ruku.

Endelka čosi hovorí, prívet, či pozdrav asi, ale jej hlas prechodí temer v nesrozumiteľný šepot.

Ruka siahla po Alžbetinej pravici a neisto kráča do izby.

— Čo táto tu chce? — stŕply i tie dve v izbe. — Či ju prihnalo svedomie, či chce vidieť, ako sa jej zaznané, opovrhnuté vnúča odoberá z tohoto sveta, na ktorom mu ona, vlastná stará mať, nedopriala miesta?

Iste i to ju dohnalo, ale najviac mužov rozkaz. On je teraz taký čudný, chce napraviť, ak sa ešte napraviť dá, čo ona — a Štefan zavinili. Dlho o tom nevedel, ale teraz, keď je blízko smrti, chce sa poponáhľať — a žena nemôže odoprieť jeho žiadosti. Ešte sa ozýva v nej, ale slabo, ten starý vzdor a šepce jej, že ak dieťa umrie, bude Štefan zbavený každej povinnosti… Ale ako, vedená Alžbetou, pristupuje ku kolíske stonajúceho dieťaťa, ako zahľadí sa na tváričku vnúčka, tratí sa vzdor, srdce jej mäkne, ona skláňa sa a žehná choré dieťa. Pritom jej ústa šepcú dobré, citné slová. Čosi, čo je silnejšie ako ona, zatriaslo jej dušou. Na chvíľku nebolo počuť v izbe inšie, len ston dieťaťa a tichý plač mladej, nešťastnej matky.

Endelka šepká ďalej — a z jej reči v nočnej tichosti zreteľne počuť slová: — Odpusť, anjelik zlatý!

Eva počuje slovo „anjelik“ a vykríkne zdesená. Myslí si, že jej syn je už skutočným anjelom, že už nežije! Chce ho brať na ruky, ale babka jej bráni, že mu je lepšie v kolíske, lebo má obklady — a Eva sa utíši.

Pomaly minula jedna po polnoci i druhá, prichodí i tretia, babka pozoruje dieťa a chveje sa strachom — je horšie a horšie, zadúša sa, tvár mu je už nie červená, ale ide do fialova.

Konečne počuť hrkot vozíka, ktorý zastal pred domom. Počuť, ako Kolík otvára dvere a vedie do izby túžobne čakaného lekára. Mladý lekár spešne shodil ťažký kabát, berie z Kolíkovej ruky malinký kufrík a ide k stolu. Vtedy už babka položila dieťa na podložené podušky na stôl. Lekár pečlive vyšetruje.

— Najvyšší čas. Tu už nič nespomôže, len umelé dýchanie — zákrok — tracheotomia, — povedal viac sám sebe, ako prítomným.

A tu ozvala sa za ním úzkostlivá prosba:

— Pán doktor, ratujte mi môjho syna!

Štefan to bol, čo prosil. Nemohol tam von vydržať v neistote. Na miesto neho vyšiel sváko a pozakrýval trasúce sa spenené kone.

Lekár sa obrátil a kývnul rukou. Vzal kufrík, otvoril, vyňal nožík, druhou podal babke malý lesklý predmet. Eva videla v lekárovej ruke nožík, vykríkla a vrhla sa k dieťaťu.

— Nedám, nedám! — volala ako divá.

— Odveďte ju! — rozkázal lekár.

Alžbeta, i teraz dosť silná a zmužilá, schytila dcéru za ruku a viedla ju do kuchyne. Eva sa bránila, chcela byť prítomná, do ostatného vydýchnutia — lebo bola presvedčená, že jej miláček to nevydrží. A mať nevládze s Evou, lebo hneď i klesá, omdlieva. Vtedy cítila Eva, ako ju dve silné ruky schytily do náručia a vyniesly do kuchyne.

Za ten čas lekár pokojne a chladnokrvne vykonal smelý čin: rozrezal hrtan dieťaťa a do otvoru vložil striebornú rúrku, ktorú mu podala kováčka. Rúrkou dostalo sa ťažko pracujúcim pľúcam niečo vzduchu — a dieťa vykríklo, slabo, chrapľave, ale bol to zrejmý znak života už-už prchajúceho.

— Chvála pánu Bohu, je zachránený! — zvolala dobrá pani babka mimovoľne, akoby chcela vlastnému stiesnenému srdcu uľahčiť.

— Počuješ, žena moja, — povedal Štefan svojej Eve, — náš syn je zachránený! Neboj sa, teraz už bude všetko dobre!

Eva zodvihla hlavu, pozrela na svojho Štefana — a ruka v ruke šli k stolu, kde i malý Štefan umorený síce, ale dýchajúci, ležal. Z rúrky siakla hnisavá tekutina. Lekár ešte nakladal ženám, ako mu majú dať mliečko, ako rúrku čistiť a ešte iné pokyny udeľoval. Veď on ešte príde. Pozrel na dieťa a potešil sa, že mu mohol pomôcť.

Eva chcela dieťa zase vziať na ruky, ale jej nedovolili.

Štefan odviezol lekára ešte k otcovi a potom nazpäť do mesta. Keď sa odtiaľ vrátil, bol už deň. Bol unavený, i koníky boly zmorené, ale ich ošetril, poprial im odpočinku.

Keď si aj Štefan troška odpočinul, poshováral sa s otcom a matkou vážne o svojej a — synovej budúcnosti.

Potom sa obliekol do sviatočných šiat a šiel na faru a zatým do Ponderov.

Blížilo sa poludnie, keď vkročil do tichého domu. Bolo ticho, veď malý pacient spal spánok uzdravujúceho sa človeka.

Pod dojmom tej ťažkej noci boli všetci vážni a zastrašení. Cítili, že im je malý Štefan znova darovaný. Vrúcna vďačnosť oproti pánu Bohu a tým, čo pomáhali v záchrane dieťaťa, hýbala srdciami matky a dcéry.

Veď nad týmto domom ešte pred niekoľkými hodinami krúžil anjel smrti a čakal na svoju korisť, ako nad nejedným krovom v tejto malej dedinke a hľa, malý miláček rodiny neumrel, ale žije!

Štefan, sotva pozdravil domácich, šiel ku kolíske a hlboko dojatý, zadíval sa na dieťa.

Či ten pohľad cítil, či by sa bol i tak zobudil, — otvoril malý pacient očká a zasmial sa. Štefan uveličený nad tým úsmevom, držal to za dobré znamenie.

Okrem neho, Alžbety a Evy nebolo nikoho v izbe. Mladý muž sa narovnal a podávajúc Eve ruku, povedal jej vážne a prívetive:

— A teraz, žena moja — lebo si mi tým pred Pánom Bohom, a budeš i pred ľuďmi — i vy mamička naša, ktorá ste mi najväčšie dobrodenie preukázali, že ste mi zachránili, čo mi je drahé i vzácne a usporili ťažké výčitky svedomia, odpusťte mi, prosím vás, moje ťažké previnenie! A tak, žena moja, schystaj sa na zajtra ráno, hneď po lekárovej návšteve, prídem si po teba a spolu pôjdeme do chrámu božieho na sobáš.