ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Námestím mesta Ihlovca kráčal osamelý mužský.

Osamelý, lebo v sparne júlového poludnia utiahol sa každý, kto práve nebol zamestnaný na poli, do ochrannej skrýše svojho príbytku. Lež väčšina obyvateľstva tohto starého mesta zamestnávala sa nielen remeslom, ale i roľníctvom, a preto boli mnohí tam von „na vrchoch“ pri senách.

Mužský, ktorého sme spomenuli, bol vysoký a nápadne chudý; tvár mu predčasne ostarela a zvráskovatela, akoby žiaľ a trpké sklamania boli orali po nej brázdy, ktoré čas viacej nezahladil; oči mu neisto behali sem-tam a boli krvou podbehnuté — istý príznak, že vo vnútri tohto človeka pracujú mocné vášne. Vlasy, kedysi gaštanové, teraz zhusta zošedivené, neporiadne mu viseli po tvári a po spotenom čele; brada podobala sa hustému strnisku.

Neistým, váhavým krokom kráčal námestím, podopierajúc sa o palicu. Napokon prišiel k jednoposchodovému novšiemu domu, zastal, sňal klobúk a utrel si snehobielou, jemnou šatkou pot z čela, otvoril ťažkú, lesknúcou sa kľučkou opatrenú bránu a vošiel cez ňu.

Dom, do ktorého vkročil, veľmi sa delil svojím ľahkým moderným slohom od ostatných budov mesta. V rade, v ktorom stál, boli ešte aj prastaré malé drevené domky, zhrbené a pošinuté ako nejaký nevládny starec. Stáli tam ešte i domy starej meštianskej triedy, budovy s vysokými štítmi a kamennými okrasami v priečelí. No pôvodní obyvatelia týchto domov buď vymreli už i v potomkoch, buď dávno prepustili svoje rodinné sídla — na páleničné sklady.

Výzor domov a celého námestia vôbec nebol obzvlášť pútajúci. Okrem cesty, drveným kamením vysypanej, bujnela tmavá zeleň trávy po celom námestí, najmä okolo starého kostola vydobýjala si trávička vždy viac pôdy; veď ju tam nehatil nikto v raste. Vôbec toto mesto malo v poludňajších hodinách výzor zakliateho rozprávkového mesta, ktoré čaká na zjavenie sa kráľoviča-vysloboditeľa.

V susedstve domu, do ktorého vkročil spomenutý mužský, bol skliepok, nad ktorým dve mosadzné misky označovali miestnosť holiča. Z dvier skliepku príchod suseda pozoroval človek podivného výzoru — a ako sa opísaný stratil jeho zraku za bránou veľkého domu, opustil svoju skrýšu, vyšiel na ulicu a díval sa pohľadom plným nenávisti na dom svojho suseda.

Bol to človek nízkej postavy a hrbatý. Tvár mal červenú, ba rudo sfarbenú od častého požívania liehových nápojov, oči vodové, ktoré však vedeli hádzať blesky hnevu a nenávisti ako práve i teraz.

Vzápätí za ním vykročil z bránky toho istého domu tretí mužský s krátkou fajkou v ústach a koženou zásterou napredku. Bol to garbiarsky majster a majiteľ domu. Vyšiel si obzrieť svet a zočiac svojho spoluobyvateľa na ulici, riekol mu:

— Pekná chvíľa, pán Mikulčík, pekná! — a pri tejto duchaplnej poznámke položil pravú ruku za opasok zástery.

— Obstojí, — odvetil oslovený ľahostajne. Veď jemu neležala tráva v zákosoch na lúke ako pánu domácemu, ktorý len na to myslel.

— Ale tí naši dlho nejdú so senom, — začal zasa majster. — Mali už tu byť, veď i tak musia ešte dva razy doviezť, okrem toho už máme niečo i doma. Len by nás pánboh zachránil pred búrkou, strašne pripeká.

— Ako by nepripekalo, veď je poludnie, hľa, už aj radní páni idú z mestského domu; Podhradský je už chvíľu doma.

— Je už doma? Ej, ej, že doma; iste nie najlepšie skončilo sa pre neho dnešné zasadnutie!

— To si myslím, — uškľabil sa Mikulčík, — veď je to vec vybavená, že dni jeho úradovania pri meste sú spočítané a že mu lehotu, o ktorú žiadal ohľadne tých strovených peňazí, nepovolili. Dobre tak, nech aj on zna, čo to znamená ostať na holej dlani, tým viac, že je naučený žiť v prepychu a má dcéru, ktorá sa len toť vrátila z drahého ústavu, miesto aby behala boso, vysúkala rukávy, vzala kosák do ruky ako druhá poctivá meštianska dcérka, — povedal Mikulčík a vyzývavo hľadel na svojho poslucháča.

— Pravda je, pravda! — dotušoval domáci, — vysoko si vedie pán Podhradský!

— To sa rozumie, že vysoko, ale nízko padne a jeho pád strhne i druhých so sebou, to viem! — dodal Mikulčík prorockým hlasom.

— Ej, ej, — čudoval sa pán majster, ktorý i tak nemal nazvyš dôvtipu, — ako sa to mohlo stať?

— Ako? Nuž tak, že človek ako Podhradský je na všetko schopný. Veď ste snáď ešte nezabudli na jeho kúsky, na všetko, na čo sa podujal a zasa zanechal — na nezdarné špekulácie a rozmrhaný otcovský majetok, ktorý v Zanici teraz opanoval istý Vilinský; až konečne našiel sa tam, kde je teraz — na mizine. A taký človek, ktorý už toľko vykonal, je schopný vyviesť i zločin!

— Ale, pán Mikulčík, skade to všetko viete?

— Skade? — opakoval Mikulčík, chcejúc dať pocítiť svoju prevahu nad domácim. — Mám ja dobrého spravodajcu v samom dome Podhradského, je to kuchárka Zuzuľa.

— Zuzka? Hej, nože no, veď vieme, nože no, pán Mikulčík, veď o tom už i vrabce čvirikajú, že tuho sa vás drží, — pokúsil sa domáci zažartovať.

— Drží, nedrží, ona mi všetko rozpovie, čo sa u Podhradských robí, čo hovorí a ako sa zastrája; hej, lenže tieto jeho hrozby nebodaj zosypú sa na jeho vlastnú hlavu.

Hlboká nenávisť šľahala z očú hovoriaceho. Jeho spoločník, navyknutý na takéto výlevy, nevšímal si ani teraz veľmi jeho nadávok, veď to poznal už dávno a videl, že Mikulčík Podhradského nenávidí nenávisťou zakorenenou, lebo Podhradský, kým ešte bol senátorom a mal veľký vplyv u meštianstva, všemožne pracoval, aby ránhojiča Mikulčíka, uchádzajúceho sa o úrad mestského lekára, nezvolili, ba verejne mu nadal do „nedoukov“ a do „šarlatánov“. Tieto prívlastky sú primálo lichotivé, než by ich človek, obdarený tak veľkou dávkou samolásky a márnomyseľnosti, ako bol Mikulčík, vedel tak ľahko zabudnúť. Ba časom rástol jeho hnev a zášť oproti nepriateľovi, ktorý snáď už dávno zabudol, že šliapol na hada a že had sipí ešte i teraz na neho. Po svojom „páde“ neopustil Mikulčík Ihlovec, ako sa dalo predvídať, ale živiac sa výnosným remeslom barbierskym, fušoval lekárovi do remesla: staval cez leto „banky“ a „sekal žily“,^[1] čakajúc pritom na chvíľu, keď uvidí svojho nepriateľa pokoreného. A že tá chvíľa príde, musí prísť, Mikulčík pevne veril.

— Už nič viac nemá, hoci sa vraj opiera ešte vždy na toho Vilinského, ktorý kúpil od neho otcovský majetok, hovoriac, že mu ešte všetko nevyplatil, ale to poznáme, ako takí páni robievajú. Na jeho dome, vlastne na dcérinom, sú už intabulované požiadavky jednotlivých veriteľov; nie, viac mu nespomôže — len…

— Len čo? — opýtal sa domáci.

— Len zázrak alebo zločin! — doložil Mikulčík zníženým hlasom.

Odvetu predeseného majstra predišiel ostrý hlas pani majstrovej, ktorá ho volala na obed. Aby dotvrdili pani majstrovej, že je už obed, spustili zvony odrazu, oznamujúc blízkym i ďalekým poludnie. Majster sa poberal za veliteľským hlasom, no Mikulčík, chopiac ho za ruku, zadržal ho ešte.

— Ešte trošku! Pán majster, prosím vás, požičajte mi len do nedele 50 zl.

— Nemám, pán Mikulčík, nemám; vytrovil som sa do grajciara a viete, moja stará…

— Ale, veď ste len predvčerom dostali za remeň!

— Jaj, tie už majú aj desať miest, pán Mikulčík, no, ale aby ste nepovedali, že som taký, dám vám desiatku, ale jazyk za zuby, pán Mikulčík, a len do nedele!

— No, tak aspoň tú desiatku, — pristal Mikulčík, — o inšie sa nebojte, veď som azda nie dnešný, čo?

— Akože, pán Mikulčík, veď sa známe; popoludní, medzi jednou a druhou vám peniaze donesiem; ale idem, moja stará nerozumie žartom! — A s tým sa pobral preč; Mikulčík sa díval za ním.

— Desiatku dá on, sused Korčík druhú, Zanierčil mi dal 25 zlatých, i doma sa nájde niečo zo striebra a zlata; no, pôjde to, Mikulčík, pôjde to! — Spokojne trel si ruky a vzdialil sa z námestia.

Námestie teraz už naozaj bolo ako vymreté.

Podhradský, netušiac, že je predmetom rozhovoru, vkročil bránou do priestrannej chodby vlastného alebo, ako sme z rozhovoru vyrozumeli, dcérinho domu a vydýchol si zhlboka. Oproti nemu zbehlo dolu schodmi dievča, ešte temer dieťa, vysoko narastené, ale tenušké a štíhle, nevyvinuté. Úzkou, bledou tváričkou vládol len jeden výraz: výraz hlbokej, neohraničenej lásky k otcovi. Vrúcne, vášnivo objalo dievčatko umdletého otca a úzkostlivo pozerali šedivé, záhadné oči do pošmúrnej tváre, rozrytej bôľom, akoby chceli zvedieť, akú zvesť majú z nej vyčítať.

— Otecko, — riekla devuška váhavo, — zle sa ti vodilo?

— Vilica moja, zle; všetko stratené, všetko! — vyrazil zo seba a kŕčovite objímajúc svoju dcéru, viedol ju, alebo lepšie, dal sa ňou viesť hore. Dievčatko kývlo slúžke, stojacej vo dverách kuchyne, aby dochystala obed, ono ale doprevadilo otca do priestrannej, vkusne, temer nádherne vystrojenej izby. Podhradský hodil klobúk na stôl, sám sa však vrhol na pohovku.

Jeho dcéra, akoby ho chcela tešiť a novú nádej vliať do rozhorčeného srdca, prikľakla k nemu a ľúbala jeho zvlhnutú ruku. On druhou rukou hladil jej hlávku, bohatým vrkočom zdobenú, a slzy, ináč u neho nevídané, vlúdili sa mu do očí.

— Pokúsil som sa o všetko, žobral som u tých tvrdých pánov, niekedy mojich úprimných priateľov, o pozhovenie, spomenul som, že ma zastihli nehody, že som nemohol platiť, ale oni hrdo odmietli moju prosbu a pozbavili ma ešte i úradu, ktorý odvtedy, čo som sa tu osadil, zastával som čestne a svedomite. A teraz, keď po toľkých stratách, po toľkých bezosných nociach chopil som sa nádeje, poslednej ochrannej ratolesti, i tá unikla! Ach, to je trpko, trpko!

A prešiel si rukou cez šedivé, zrednuté vlasy. Mladé dievča s úžasom ho počúvalo, ešte celkom nevedelo prezrieť rozsah ich nešťastia, a preto vždy znovu sa pokúsilo uspokojiť otca a ako v iné šťastnejšie dni uisťovať ho o svojej detinskej oddanosti. Ale otec hovoril ďalej, akoby sám pre seba.

— Odsudzujú ma, hovoria, že som ľahkomyseľný, že som nemyslel na budúcnosť svojej rodiny, že som konal nesprávne; ach, uznám, bol som ľahkomyseľný alebo skôr ľahkoverný, chyba to tiež rovnako ťažká, lebo som priveľmi dôveroval v poctivosť ľudí, primnoho som staval na statočnosti svojich „oddaných“ priateľov. A teraz celá budova sa rúti a ja pozde nahliadam, že moja nádej postavená bola na piesku a že moja dôvera nebola oprávnená.

Hlas Podhradského bol čím ďalej, tým trpkejší; zrazu vyskočil, jeho oči sa rozohnili. Strmo, skoro nešetrne odstránil Violu od seba a bežal k písaciemu stolíku, ktorého priehradku prudkým myknutím vytiahol, hovoriac:

— Mám ich ešte šetriť, keď sám hyniem?

Viola stála opodiaľ, no keď videla otca v rozčúlení hrabať sa v papieroch, pristúpila k nemu a opýtala sa ho nežným, nesmelým hlasom:

— Čo chceš urobiť, otče?

— Čo musím, čo mám urobiť, aby som zachránil od záhuby i seba, i teba. Ich zničím, tých tam dolu, no seba zachránim… Alebo oni, alebo ja! — Hovoril temer bez seba vo vášnivej odhodlanosti.

Slová, ktoré tak vášnivo predniesol, mali svedka — kuchárku Zuzuľu, ktorá, ako známo, stála v úzkom spojení s Mikulčíkom, a slová tieto mali byť určené, aby mu zadali posledné údery do tela už i tak raneného.

Kuchárka prikryla stôl a priniesla obed; no jedlá zväčša neokúsené odniesli naspäť do kuchyne. Pri obede neprehovoril Podhradský ani slova, ani Viola neopovážila sa vyrušovať ho z myšlienok, ktoré, ako sa zdalo, zabiehali do minulosti a boli iste neblahé. Keď vstal od stola, bozkal si dieťa na čelo, sadol k písaciemu stolíku a opretý o dlane, ktorými mal zakrytú tvár, rozmýšľal dlho, ako človek, ktorý nevie, čo má robiť, alebo keď vie, nezná, ako začať. Konečne sa vzmužil: začal urovnávať rozhádzané papiere a listiny, z ktorých dva vyložil na stolík, potom sa dal do písania a písal dlho a bez prestania. Keď už prišiel ku koncu tohto dlhého listu, zastal a znovu sa pohrúžil do rozmýšľania.

— Či ho týmto konečne prinútim, aby nahliadol, že nemožno ďalej viesť tento neistý život, a či budem prinútený súdne proti nemu zakročiť, čomu sa tak veľmi protivím; veď by nás to celkom a navždy rozviedlo a môj plán ohľadne Violy navždy zmarilo! — A znovu začal hútať nad listom, už skoro skončeným.

— Nie, lepšie bude, keď ho zavolám telegraficky, musí prísť, pohrozím mu; ja ta nejdem, nemožno mi vidieť to okolie, z ktorého som sa vyhnal ako zo strateného raja. — Pri posledných slovách vzal už napísaný list, zmačkol ho v klbko a hodil pod stôl. Potom vzal klobúk, palicu a bystrým krokom vyšiel.

— Kam ideš, otče? — opýtala sa ho Viola, keď ho stretla na schodoch, vracajúc sa z obchodu, kde kupovala všelijaké maličkosti.

— Nechaj ma, dieťa moje, sám ešte neviem kam, snáď do K…, možno, že ani ta, a možno, že sa vrátim len večer.

Dievčatko smutne sklopilo zrak a odišlo do izby, kým otec pálil dolu schodmi, úzkym dvorom, kde boli dvierka do záhrady a vchod do bočných a hospodárskych stavísk.

Viola vošla do izby, videla papiermi pokrytý stolík a naučená riadiť otcove veci, pristúpila k stolíku, aby usporiadala rozhádzané listiny a vložila ich do otvorenej priehradky. Videla medzi inými i veľký zapečatený list, na ktorom ženským písmom bolo napísané: „Môj testament“; na krajoch tohto listu boli zasa drobným písmom mužskej ruky napísané poznámky, ktoré Viola v nevšímavosti svojho veku oproti podobným veciam neprečítala, alebo nechcela bez vedomia svojho otca, ktorý jej raz sľúbil povedať všetko, čo sa týkalo jeho rodiny a jeho plánov pre jej budúcnosť, keď doplní sedemnásty rok, ale dovtedy aby ho netrápila otázkami. Hneď pri tomto liste ležala druhá listina, možno celkom v úzkom spojení s tým testamentom, ktorý tu po mnohé roky ležal, hoci mal by snáď byť uverejnený a jeho vety v právosť uvedené. Prečo sa to nestalo? Či snáď o tom Violin vek, Violin sedemnásty deň narodenia rozhoduje? Chvíľku stála Viola v zadumaní nad osudným písmom, no potom premohla svoju zvedavosť, upratala papiere a položila obidve listiny na vrch v priehradke stolíka, aby ich otec v potrebe hneď našiel; potom zatvorila stolík, no kľúčik podľa zvyku nechala dnu.

Ešte i potom, keď sa utiahla do svojej malej chyžky, ktorej dvere bývali otvorené do veľkej otcovej izby, prenasledovali ju myšlienky, točiace sa okolo listiny, ktorú dnes po prvý raz videla. Mnohé zo života otcovho nebolo jej známe. Vedela iba, že pochodil zo Zanice, kde je ešte majetok Podhradských, pravda, v cudzích rukách; že len po smrti prvej svojej ženy sa osadil v Ihlovci, kde sa oženil druhý raz a aj ona sa tu narodila. Prvá jeho pani bola bohatá z domu, no chorľavá, rozmarná a bezdetná. Po nej ostali v domácnosti niektoré maličkosti, ktoré jej sestra po matkinej smrti s inými premeškala zobrať alebo nepokladala ich za hodné. Briliantmi vyložený, starý, no veľmi drahocenný prsteň ostal u Podhradského, ktorý tento klenot Viole len nedávno odovzdal s dodatkom, aby si ho prísne strážila a nikdy nikomu nevydala, lebo je to pamiatka po prvej panej Podhradskej, ktorá ho dala svojej opatrovníčke, neskôr druhej žene Podhradského, ktorej veľmi bola naklonená, na smrteľnej posteli. Viola, ktorej pršteky boli ešte prištíhle na nosenie šperku, nosila ho na čiernej hodvábnej šnúročke okolo hrdla; no netušila, že príde chvíľa, keď sa jej prsteň stane zdrojom žiaľu a potupenia.

Violina chyžka, sama osebe schránka pekných a cenných vecí, zdala sa byť uspôsobená, aby ukrývala v sebe pre Podhradského klenot najvyššej ceny, lebo všetko, čo tu bolo, stálo pozorne a s nežnou šetrnosťou volené a usporiadané, ako len ušľachtilý a vzdelaný vkus môže vystrojiť chyžu, v ktorej rozvíjajúci sa duch mladého dievčaťa má nájsť potešenie vo chvíľach oddychu. A čo otec začal, to jeho dieťa s uzrozumením prijalo a vykonávalo, okrášľujúc svoj príbytok tisícerými maličkosťami, ktoré nie sú potrebné pre blahobyt, no mladistvú dušu napĺňajú rozkošou.

Tam v kúte postieľka, ozdobená rezbárskou prácou, pokrytá jemným prikrývadlom, a pred ňou na podlahe vkusne vyšívaný koberec svedčil o pilnosti mladej veliteľky. Stolík a kasne… plné vzácnych maličkostí, ktoré srdiečko mladého dievčaťa miluje, zasa tam pekne viazané knihy, porcelánové a majolikové šáločky a nádoby na sušené i svieže kvety, tam zasa veľká kytka sušených tráv, akými vraj Makart rád krášlil svoj luzný raj.

Tu sa dalo snívať i pracovať. Striedavo zamieňala sa práca, niekedy i namáhavá pre neskúsené dievča, no i ľahká, hravá, v podobe všakových vyšívačiek. Tu hrávala s duševným pôžitkom na svojom novom klavíri milé piesne, klasické a moderné skladby, ktorým sa naučila v ústave, tu myslievala často na svoju milú mladučkú učiteľku, ktorá jej uzavretému srdiečku bola viac priateľkou ako predstavenou, učiteľkou.

I teraz sa jej myseľ čiastočne upokojila v rozpomienke na slečnu Lujzu, okrem toho kreslila si jej mladistvá fantázia akési romantické rozlúštenie ich terajšej situácie, pravda, v zmysle najväčšieho šťastia otcovho a jej. Takto uchlácholená mierom, ktorý vôkol nej zdal sa panovať, začala rozmýšľať, čo by mala najskôr pracovať, či dokončiť vyšívanie tobolky pre otca, či začať háčkovať červenú čiapku, vyšívanú tmavobelasým hodvábom? Vzala balík, ktorý niesla zo sklepu, keď otca stretla na schodoch, a začala rozkrúcať všelijaké hodvábne nitky. Aby mala na čo navinúť hodváb na zelené listy, išla do veľkej izby pohľadať si potrebný papier. I padol jej zrak na list, hodený pod stolíkom. Zdvihla ho, a vyhladiac celý, pekne ho znovu poskladala a začala naň navíjať jasnozelené lesklé nitky v myšlienkach na mileného otca, ako sa bude tešiť, keď táto práca bude hotová, a aké to bude krásne!

Z týchto príjemných myšlienok vyrušil ju náhle akýsi nepokojný ruch na ulici.

Mohlo byť okolo tretej hodiny popoludní a námestie, len pred chvíľou prázdne, začalo sa napĺnať ľuďmi, ktorí všetci, ako na nejaký povel, zhŕkli sa pred bránou susedného domu, živo, zjašeno posunkujúc, hroznými zrakmi pozerali na dom Podhradského. Medzi ľuďmi v najhustejšom klbku stál Mikulčík, opodiaľ kuchárka Zuzuľa a oni dvaja zväčša viedli slovo, len tu i tu vyrušení pokrikom alebo poznámkami okolostojacich.

Príčina tejto mimoriadnej uličnej konferencie bola, že v dome, vlastne na kôlni garbiarskeho majstra vznikol nečakane oheň.

Prvý, kto oheň zbadal, bol Mikulčík, ktorý sa tešil, že ho náhoda viedla do dvora, kde zavoňal spáleninu; nič dobrého netušiac, obzeral sa vôkol, až zbadal, že horí na šope, kde bolo nakopené čerstvé seno.

Pravda, strhol sa hneď poplach, zbehli sa ľudia, krik o vodu sa rozliehal po dvore a oheň, na šťastie ešte nie veľmi roznietený, bol čosi-kamsi udusený. Susedia, kmotrovci a dobrí známi pána majstra púšťali sa do všelijakých kombinácií o vzniku ohňa. Ba aj „širšie obecenstvo“ tislo sa do dvora k miestu „nešťastia“ a dávalo najavo svoje rozčúlenie. Po uhasení ohňa, ktorým jedna čiastka sena vyšla nanivoč, obzerali chlapi miesto, kde vznikol oheň, a na svoje nemalé prekvapenie našli odtrhnuté dve dosky zo strany Podhradského domu; otvor takto urobený dostačoval, aby prepustil človeka strednej postavy. Hospodárske budovy oboch domov boli kryté len jedným krovom a predelené doštenou stenou, v blízkosti tejto steny na garbiarovej strane bolo mnoho čerstvého sena, na strane Podhradského nebolo temer ani byle, lebo on sa nezamestnával hospodárstvom odvtedy, čo popredal role a statok.

Tu teda vznikol oheň, ktorý v tom čase, keď boli suchoty, zapríčinil prvý poplach medzi obecenstvom.

Mikulčík vystupoval ako spravodajca a víťazne sa obrátil k svojmu domácemu.

— Nepovedal som vám, že je na všetko schopný? Nemáte tu zrejmý dôkaz?

— Čo, vy naozaj myslíte, že by to on bol býval? — spýtal sa domáci s hroziacim výrazom na tvári.

— To nemôže nikto povedať, keď ho nikto nevidel, — zamiešal sa do reči tlstý pekár Korčík, ktorý horko-ťažko vyliezol na kôlňu, — pekne by ste pochodili, keby sa o tom on dozvedel!

— Hej, kmotre, vo vás by Podhradský mal ozaj dobrého zástupcu, ale neobstáli by ste, keby sa všetko uvážilo, čo pohovoril a vykonal! — bránil sa majster, domáci, kým Mikulčík pokračoval:

— K tomu nemá čo stratiť, veď okrem domu, ktorý i tak prislúcha sirote, nemôže nič nazvať svojím a v prípade požiaru poisťovacia spoločnosť vyplatí mu hneď 5000 zlatých v hotovosti, to, tuším, nie je maličkosť v terajších okolnostiach.

— Tak, tak! Aj, aj! — ozvalo sa z úst poslucháčov, ba jeden povedal: — Pekná špekulácia! — A Mikulčík pokračoval:

— A tie jeho rúhavé reči a hrozby každého utvrdia v mienke, že Podhradský je človek zlý a pomstivý. Včera niekde v krčme pri kartách povedal, že radní páni uvidia, čo sa stane, ak mu žiadosť o predĺženie termínu odmrštia, a že veď v Ihlovci skoro bude behať po strechách červený kohút.

— No, no, ešte sme aj my tu! — ozvali sa hroziace hlasy.

— A dnes povedal, a na to je svedok, že nás všetkých zničí.

Ako vidieť, Mikulčíkov spravodajca chytro referoval.

Dobromyseľný pekár uznal za dobré prvý opustiť javisko a poberal sa dolu. Či už aj on začal veriť slovám nepodareného lekára, či už aj on je presvedčený o Podhradského vine?

Za ním pomaly a rozhorčene opúšťali susedia dvor a ulicu, vrhajúc ešte zúrivé pohľady v stranu, kde býval upodozrievaný podpaľač.

Pomaly ubiehal deň, mešťania, vyrušení touto udalosťou z každodenného zamestnania, chápali sa zas práce, tým viac, že hroziace mračná sa sťahovali na obzore, a tak nejeden hospodár sa ponáhľal dostať hotový krm pod ochrannú strechu.

Podvečer strhol sa prudký vietor, zháňajúc oblaky a dvíhajúc celé mračná prachu, šibal do ulíc a oblokov.

Viola bola znepokojená popoludňajšou udalosťou, o ktorej jej rozprávala Zuzuľa, vynechajúc dosť šetrne upodozrievanie, ktoré kydali na jej otca. Zuzka bola síce v porozumení s Mikulčíkom, no neznala, že je jeho nástrojom, ktorý slúži, kým treba, potom ho zahodia. Že jej často sľuboval, že si ju vezme, nevedel nikto, hoci to susedia tušili, zasvätení do Zuzkiných intímnych vecí. No že ona tomu pevne verila, dokazovala jej dôvera k felčiarovi, keď mu vopred oddala celé svoje imanie, usporený plat od piatich rokov. Ako vidieť, Mikulčík vládol v tú chvíľu peniazmi, o ktorých sám vedel najlepšie, ako sú mu veľmi potrebné.

Zuzuľa obstarávala všeličo okolo kuchyne. Viola po počutí neblahých noviniek utiahla sa do izby k svojmu zelenému hodvábu. Nemohla sa oslobodiť od myšlienok a obavy o svojho otca. Prečo nechodí domov? Kde je? Prečo tak odišiel? Prečo jej nepovedal, kam ide a aký má cieľ?

Sparný, dusný júlový deň chýlil sa ku koncu. A ako všetky úkazy zvestovali, mal sa zakončiť búrlivo. Bezuzdný víchor burácal ulicami a zohýnal silné stromy, temer sa dotýkali vetvami zeme, šibal prachom a lístím do oblokov, ktoré sa usiloval každý pozatvárať čím pevnejšie. Zvuky večerného zvona akosi desne a tajomne dorážali na ucho nejedného zostrašeného obyvateľa, ktorý sa ponáhľal prázdnymi ulicami domov, zdvíhajúc zraky k nebu, kde sa počínali zbíjať oblaky a odkiaľ bolo počuť dunenie hromu.

Takýto večer predzvestoval strašnú noc, a preto každý domáci otec sa staral, aby všetkých svojich živých mal pod istou strechou.

Už zaľahla tma nad mestom, hoci nebolo ešte tak veľmi pozde, no husté mračná zdali sa visieť ponad samé mesto a z nich sa sypali blesky, sprevádzané rachotom hromu.

Viola s rastúcim nepokojom darmo čakala návrat mileného otca, jej udatnosť klesla, už bola na tom, že ho pôjde hľadať, vyberie sa mu v ústrety, keď znovu zaznel na ulici prenikavý výkrik:

Horí!

Naľakaná vybehla na ulicu, tam sa znovu zháňali ľudia v tmavej, len tu i tu oslňujúcim bleskom osvietenej noci, podobajúc sa viacej príšerám než ľudským podobám.

Vykríkla. Žiar, nie žiar blesku, ale plameň vzrastajúceho požiaru, ktorý práve vybuchol zo stavísk, patriacich k ich domu, oslepil jej oko a ohromil na chvíľu jej myseľ. Ich dom v plameni a otec jej nie je doma!

Odrazu znovu šľahol rozzúrený víchor a plameň opustil svoj smer a šibol ďalej napravo, zasiahnuc takto susedné príbytky. Zdalo sa, že dom Podhradských bol zachránený zázrakom a či iným účinkom, ale zato bol skoro celý rad domov hlavného námestia v plameni. Viola sa sama seba spytovala, čo robiť, čo brániť? Neodvážila sa obrátiť sa na okolostojacich, v ktorých množstve sa stratila a stratil sa jej strach. Prišlo jej na um, že predsa nesmie ani ona nečinne stáť a musí hľadieť niečo zachrániť — vybehla teda hore schodmi s úmyslom, aby si bránila ešte čo možné pred hrozným živlom, keď stretla slúžku, nesúcu celé svoje imanie na rukách dolu. Viola sa zastavila.

— Neboj sa, — povedala jej, — niet pre nás viacej nebezpečenstva!

No slúžka odpovedala len hnevným pohľadom a ponáhľala sa dolu schodmi. Viola zastala začudovane a dívala sa chvíľku za ňou — zrazu sa jej zdalo, že v chodbe vidí stáť človeka. V myšlienke, že sa vracia otec, nahla sa viacej dolu a poznala na svoje nemalé prekvapenie Mikulčíka. No jej podivenie vzrástlo, keď videla, že má prehodenú cestovnú kapsu pri boku a je úplne oblečený na cestu. Ale nemala čas dlho rozmýšľať, pri prvom blesku rozoznala zas druhého blížiaceho sa človeka v chodbe, a to bol konečne jej milený otec. Zabudla na Mikulčíka, zabudla na veci, ktoré mala chrániť, s výkrikom radosti zbehla dolu a vrhla sa mu do náručia.

— Ty si to, Violka? — zvolal otec nežne a objal v náhlosti k nemu sa túliace dievčatko.

— Však si sa veľmi naľakala?

— Nie tak veľmi, otče, ale ty, bože môj, šaty máš spálené a mokré, skadiaľ ideš?

— Hasil som, dieťa moje, a ešte idem, prišiel som len pozrieť, ako je tu. No my sa nemáme viac čoho báť, a preto ostaň tu a správaj sa tíško, kým neprídem!

— Nechoď, otče, — prosilo dievča, — darmo už tam budeš hasiť!

— Musím, dieťa moje, tam som potrebný, poslúchni a ostaň doma!

— Ja tiež idem s tebou, o mňa sa neboj, zamknem chyžu i bránku a idem s tebou. — A nečakajúc na odpoveď, vybehla znova hore, vzala na seba veľký, teplý ručník, potom zamkla izbu a ponáhľala sa za otcom na ulicu. On sa jej už stratil v množstve divákov. Vyšla teda ďalej na námestie, bojac sa o otca.

Výjav, ktorý sa teraz predstavil prestrašenému dievčaťu, bol taký hrozný, že navždy utkvel v jej mysli.

Na jednej strane temné mraky, búrlivá noc, nepriehľadná tma, na druhej rudé plamene, podobné ohromným jazykom, ktorými akoby pohybovala nejaká nenasýtená tlama, aby pohltila všetko, čo sa v jej blízkosti nájde.

A medzi oboma rad domov, rad príbytkov ľudí, ktorí teraz malomocne sem-tam behajúc vynášajú niektoré menšie veci, zalamujúc rukami, vidiac, že všetko ich imanie hynie v plameňoch, aby ostala po ňom len hŕbka popola.

Len niektorí odvážlivci pokúsili sa hasiť bezuzdný živel, ale nadarmo, už bol zasiahnutý celý rad ulice, vydaný záhube, lebo hasičský zbor v meste nebol, keďže sami mešťania protivia sa tejto „novote“. Nemohli postaviť hrádze plameňom, tým menej, lebo vietor i teraz ešte zanášal horiace hlavne a celé chlpy slamy a tlejúceho sena na strechy, ohňom ešte ušetrené.

Krik žien, ktoré svoje zostrašené deti to na ramenách niesli, to za ruku viedli, prenikavý nárek detí, kliatby nečinných mužských, divý ryk povyháňaného statku miešal sa s desivým hlasom temno zvučiaceho zvona.

Ako Podhradský opustil Violu, zamiešal sa medzi ľudí, a hneď ho bolo vidieť s kupou vody liezť po rebríku na strechu horiaceho domu, už viac ráz vykonal túto cestu, keď zrazu počul za sebou hlas spomedzi ľudu:

— Zhoďte ho dolu z rebríka, zrazte ho, zabite ho, on podpálil naše mesto, on nás chcel zničiť!

— Dolu s Podhradským! — ozvalo sa odrazu z viacej hrdiel a divým povykom hnal sa kŕdeľ zberby k miestu, kde stál Podhradského rebrík, vzrastajúc ako divý prúd každou chvíľou. Jednotlivé slová, ako: „dolu s ním, bite ho, zrazte ho!“ kričali už blízko neho. Chcel sa brániť, ale cítil, že sa rebrík otriasol pod ním a rozzúrení ľudia vystierajú ramená k nemu. Jeden zo zúrivých chlapov udrel ho tak silne, že sťa podťatý strom padol na zem.

— Tu máš červeného kohúta, tu vyhrážky! — volali zúrivci, a chopiac sa svojich čakanov a sekier, bili ho, ako vládali.

— Tu máš za to, že si nás zbavil majetku, tu máš výplatu!

— Tak, tak, dobre ho! Nás chcel zničiť a seba zachrániť? Tu máš — a tu — a ešte!

Viola hľadala svojho otca, prišla k tomuto miestu kričiaceho ľudu a tu si ho našla. Prenikavý výkrik ozval sa, keď ho poznala, i prenikla cez zástup k nemu, vrhla sa na krvácajúceho, skoro už usmrteného otca. Dcéra smelo nastavila svoje vlastné telo úderom zberby a ani len nepomyslela na záchranu svojej osoby.

S divým slovom kliatby udrel jeden zo surovcov rameno dievčaťa a hlavu otca.

Bol to silný úder, viac mu ani nebolo treba, no boli by ho i ďalej trýznili, keby neboli prišli dvaja mestskí drábi, ktorých privolal jeden z priaznivcov Podhradského, ale títo dostavili sa na miesto múk, ako obyčajne, trochu pripozde.

Útočníci sa rozpŕchli, Viola a bezvládny otec ostali sami s drábmi, len zďaleka dívali sa ľudia na smutný výstup. Málo bolo tých, ktorí cítili s ním, a medzi týmito bol mestský lekár. Ten sa teraz priblížil ku skupine.

Na žiadosť zberby, ktorá, hoci z diaľky, no neprestávala metať hanu na Podhradského, odniesli ho nie domov, kde by bol mal pohodlie svojej domácnosti, ale na mestský dom, kde v chyžke, mrežami a železnými dvermi okutej, mal byť uväznený — umierajúci človek!

Violu, ktorej rana bola tiež boľavá, na vlastnú žiadosť uväznili spolu s otcom.

A tam von dohárali posledné budovy toho radu. Prudký a hojný dážď pomohol hasiť, čo sa ešte dalo, a skoro po polnoci bolo vidieť po námestí pravidelným krokom prechodiť sa stráž po pohorenisku, skade čmudil sa ešte dym žeravej, no zasypanej pahreby.

Dr. Ján Nepomuk Bielanik, lekár, oddaný starodávny priateľ Podhradského, okrem toho slobodomyseľný až do krajnosti, neopustil raneného ani na tejto jeho smutnej ceste. Obviazal mu rany, ako mohol, no nádej na zachránenie života nebola nijaká. Hlava na niekoľkých miestach poprebíjaná, okrem toho rany na prsiach a bokoch nemalou obavou napínali dobromyseľného doktora a jeho čelo sa zachmúrilo.

I Violino rameno obzrel a obviazal. Rana bola hlboká, avšak nie nebezpečná. Zato ale povedal doktor útrpne:

— Škoda ramienka, je poznačené na celý život!

Viola neplakala, ani nenariekala, veď najhlbšie pocítený bôľ nemá sĺz, ani slov, preto je snáď taký žeravý a zasiahne všetky naše útroby, zatrasie dušou, zanechá po sebe stopy nehynúce až po pozdnú smrť! Ako dobre by bolo Viole, keby bola mohla plakať, slzy by snáď zmyli hrozné povedomie jej biedy a vliali by mladému srdcu nádej v lepšiu budúcnosť, než bola táto desná prítomnosť.

Dlho sa lekárovi nedarilo priviesť chorého k povedomiu. Konečne nad ránom Podhradský otvoril oči a zadivil sa nad svojím príbytkom. Ale skoro sa spamätal, stisol Viole a lekárovi ruku a so vzdychom pohliadol na nich.

— Teda tu som, to je teda koniec! — šeptal so smutným výrazom očí. Potom zasa sa nadvihnúc, začal prosiť:

— Telegrafujte môjmu švagrovi Vilinskému do Zanice! On príde, musí prísť, ak je z boha a má svedomie, — stenal ranený, — včera som ho tiež volal, no neviem, či na to príde, ba chcel som aj sám ísť k nemu, spomenul som si na Violu, ale nechcel som ju tak nechať, bez jej vedomia nechcel som odísť. A teraz ju predsa musím opustiť navždy a nechať ju u celkom cudzích ľudí. Priateľ, však je to smutné pre lúčiaceho sa otca!

Viola sa rozpamätala, že jej otec myslí na onoho priateľa, švagra v Zanici, ktorý bol odkúpil jeho bývalý majetok. Lekár chcel žiadosti chorého vyhovieť a vzdialiť sa, no chorý ho zadržal.

— Skorej, prosím vás, choďte do môjho domu, zoberte písma v stolíku, ako i peniaze a všetko, čo tam cennejšie pre mňa a moju dcéru, prineste mi sem. Viola, ty ostaň u mňa.

Viola ochotne poslúchla a sadla si na drevenú stoličku pri posteli milého otca, chytila jeho ruku do svojej zdravej a dívala sa na neho pohľadom plným lásky a bôľu.

— Moja Viola, moje dieťa milené! — šeptal chorý, potom však obrátiac hlavu k stene, zatvoril oči, násilne sa nútiac byť pokojným, aby dočkal čakaného priateľa, kým ho nenechajú sily.

Doktor Bielanik smutne sa vzdialil, aby vykonal, čo mu naložil jeho pacient. Najprv chcel teda vyhľadať Podhradského dom, aby tam porobil poriadky.

Ulicami teraz len kde-tu stretol zasmušilú postavu. Po zločine, spáchanom na Podhradskom, výtržníci sa utiahli, bojac sa zaslúženého trestu a vyšetrovania, keď vyjde najavo, kto napadol bezbranného.

Pomedzi tlejúce ešte brvná, po spálenej tráve a dymiacich troskách uberal sa statočný lekár k domu, kde býval jeho priateľ. Dom stál tu zdanlivo neporušený, jediný uprostred zrúcanín.

Svetlo nadchádzajúceho rána vrhalo ešte temné tône na pohorenisko. Drobný, hustý dážď, pozostatok včerajšej búrky, sa spúšťal a robil toto miesto záhuby a nešťastia ešte smutnejším.

Zrazu zbadal, že na Podhradského dome sú povybíjané všetky obloky. A či snáď pričinením blízkeho ohňa popukané, alebo, či to možno, že by i tu bola účinkovala ruka záhubnejšia ako požiar?

A vskutku! Obydlie sa podobalo vyrabovanej pevnosti, všetko pootvárané, dvere, ktoré vzdorovali, povylamované, kasne a priečinky prázdne, bielizeň a náradie porozhadzované, porcelán, zrkadlá, sklo potrepané, v črepoch rozhádzané pokrývalo podlahu. Čo vzácnejšie veci celkom chýbali, takže sa tu málo dalo zachrániť.

Na všakové zjavy naučený lekár predsa ustrnul nad týmito najnovšími stopami ľudskej zhovädilosti. Kam vedie náruživosť a slepý súd jednotlivcov, že i náš tichý a pracovitý ľud schopný je podobných činov?

Jemu celé počínanie ľudu pri osudnom tomto ohni bolo záhadným, veď neznal, kto mal podiel na tom.

Po opísaných a žiadaných písmach nebolo ani stopy, len po zemi našiel priateľský lekár jednotlivé roztrhané listy a úryvky Violiných listov. Okrem toho nebolo tam nič, čím by mohol veci chorého poslúžiť. Aj klenoty, hodinky s retiazkou, ktoré Podhradský v ostatné časy nenosil, peniaze, o ktorých vedel, že sa ich vždy niečo nachodilo v stolíku, všetko vyrabované.

Pozamykal ešte, ako sa dalo, a opustil smutné miesto spusty, aby vyhľadal známeho mu chudobného nádenníka, ktorého by poslal s telegramom do K… Keď ho vybavil, odišiel na chvíľku do vlastného bytu, aby si pooddýchol. Ale nezostal dlho v svojej staromládeneckej hospode, po krátkych raňajkách, ktoré mu stará gazdiná v náhlivosti pripravila, pobral sa znovu k svojmu pacientovi, vypočitujúc, dokedy asi bude môcť udržať chorého pri jasnom povedomí a či dovtedy príde túžobne čakaný priateľ.

Konečne popoludní, po dlhom trápnom čakaní, prišiel Vilinský, aby vypočul žiadosť umierajúceho — lebo tým sa stával Podhradský — a aby, ako budúci tútor siroty, vzal do rúk jej veci.

Vilinský bol tučný, hodný pán a zdal sa byť v jednom veku s Podhradským, no Podhradský zdal sa byť len zlomeným starcom oproti Vilinskému.

Keď chorému oznámili, že ide túžobne čakaný švagor, vydýchol zhlboka a riekol:

— Konečne! Veď by som mu jeho zdráhanie nebol mohol odpustiť, a predsa mu mám povedať tak mnoho!

Viola, umdletá nočným bdením a bolestnou ranou, sedela opretá v kúte pri stole a driemala, nevidela, keď vkročil do izby ten, ktorý jej mal byť budúcim ochrancom.

A tí dvaja starodávni priatelia, ktorí kedysi v oduševnenom zápale mladosti prisahali si priateľskú vernosť až do smrti, ktorých však život a rozličné pomery predsa len rozviedli, začali rokovať o dcérinej budúcnosti, ktorá netušila, že kým sa oddáva blahodarnému snu, tam sa rozhoduje jej osud. A čím sa stával Podhradský tichším, tým viac ostával Vilinský zasmušilý, málovravný. Privolali aj lekára a na výslovnú žiadosť chorého i notára, aby napísal testament, bez ktorého nechcel ísť preč od svojho dieťaťa. Vilinský ho však prehováral, že načo je to, keď sa on vďačne podvoľuje prijať Violu k sebe a opatrovať ju ako svoje vlastné dieťa, no chorý, azda nedôverujúc v spoľahlivosť svojho dávneho priateľa, pokrútil hlavou a riekol:

— Istota je istota, doktor, vy ostaňte ako svedok. — Potom zase zrazu mu prišlo na um:

— Však sú tie písma u vás? Všetky? Prosím, vydajte ich len patričnému súdu!

Lekár nevedel, či mu má prezradiť, že o písmach už ani chýru, a že myslí, že len prísnym vyšetrovaním alebo slepou náhodou dostanú sa do rúk súdu alebo jemu. No odhodlal sa predbežne zamlčať ich stratu.

Vilinský teda i formálne stal sa tútorom siroty, u neho Viola mala bývať až do dvadsiateho prvého roku, potom však, ak sa nevydá, môže sama voliť svoje postavenie. Do toho času teda nesmie opustiť dom svojho tútora, ani sa vydať, jedine za syna Vilinského a v prospech obidvoch rodín. Po vyplnení dvadsiateho prvého roku a v tom prípade, že by ona dobrovoľne chcela ostať slobodnou, alebo nechcela sa vydať za jedného z Vilinského synov, má právo žiadať, čo jej z Vilinského majetku právne patrí podľa úpisov uložených na súde. Lekár chcel chorému radiť, aby sa inakšie formuloval tento bod, a aby sa výslovne napísalo, čo sirota má v tom prípade požadovať, keď sa neuzavrie manželstvo takto myslené, už pričinením jednej alebo druhej stránky, no Vilinský a jeho ranený priateľ, ktorý cítil, že preceňoval svoje sily, hovoril:

— Dobre je tak, doktor, čo Viola má požadovať, to dokážu jej listiny, teraz len skončme!

Keď úpis opatrili podpismi, zbudili i Violu, aby jej oznámili v otcovej prítomnosti to, čo v tej chvíli mala vedieť. Teraz po prvý raz videla svojho tútora, ktorého zrak sa pátravo upieral na jej postavu a ktorého ruka sa dotkla jej hlávky.

— Dieťa moje, Viola moja, — šepkal chorý s pohľadom plným nežnej lásky, — ako sa rozlúčim s tebou?

— Nehovor tak, otče! — zvolala devuška, objímajúc ho svojou zdravou rukou. Pri všetkých slabostiach bol Podhradský veľmi láskavý a šetrný otec a zväzok lásky medzi ním a jeho dcérou mohol by mnohej rodine poslúžiť za pravý vzor.

Po malej prestávke chopil sa slova Vilinský:

— Dieťa moje, otec tvoj, ako vidíš, trpí za nízky, podlý zločin biednika, ktorého, úfame všetci, skôr-neskôr zastihne spravodlivý trest. V slepej náruživosti siahla zberba na život tvojho otca, ktorý mohol mať ešte vysokú cenu najmä pre teba!

Dievča zostrašeno pozeralo na hovoriaceho, či dobre rozumie, čo to má znamenať? Či skutočne má sa stať sirotou, teraz už celkom opustenou?

— Otec tvoj ma povolal, aby mi naložil ťažkú, no milú mi povinnosť, starať sa o teba, ak by sa stalo, že by sa rozlúčil s nami.

— Ďalej, ďalej, — šeptal chorý.

— Za to máš mi byť dobrá, poslušná dcéra, mojej rodine milý člen a máš sa podrobiť mojej rade a vôli vo všetkom práve tak, akoby to bola vôľa tvojho vlastného otca. Rozumieš, Viola, vo všetkom, čokoľvek od teba budem žiadať až do dvadsiateho prvého roku tvojho veku, keď sa staneš paňou svojich činov, svojej vôle, keď budeš plnoletá!

Viola počúvala, bolo jej ale temer všetko jedno, čo sa s ňou potom stane, keď už nebude mať otca, teraz všetku jej myseľ napĺňal smutný otcov údel.

— Sľúb mi to teda v prítomnosti svojho otca, ktorému povedomie vidieť ťa oddanú starostlivej opatere poslúži na veľké uspokojenie. Sľúb mi, že moja vôľa vždy bude mať u teba toľkú platnosť ako vôľa tvojho otca!

Viola mu prisľúbila poslušnosť a oddanosť, veď čože by teraz umierajúcemu nebola prisľúbila?! Že raz ťažko, veľmi ťažko bude jej zadržať tento sľub, netušila teraz zmorená, bledá sirôtka.

Chorý veľmi slabol, oči mu dostávali meravý, sklenený výraz, no jeho pravica ešte raz hľadala ruku priateľovu a tento, nakloniac sa k nemu, počul, ako mu namáhavo šepce:

— Moja dcéra ešte nevie, že má starú matku, nech ju Viola ani nevyhľadá prvá, keďže moja matka nechcela ju uznať za svoju vnučku, kým bola malá: nie, nech nežobre u nej o lásku, ktorú odoprela mne a mojej druhej žene. No ak sa obmäkčí jej tvrdé srdce a vyhľadá moje dieťa, nehať ju v jej ceste, Viola ti bude dobrou dcérou, ona je skromná, tichá a potrebuje priazeň, buď jej dobrý otec, ochranca, strež jej mladosť, nedovoľ ju pohaniť pre môj smutný koniec, zastávaj ju — … A hlas raneného bol slabý, sotva ho bolo rozumieť.

— Sľúb mi, že jej budeš nahrádzať moju lásku. Viola, pozri, on ti bude namiesto mňa! Dieťa moje, buď mu dobrá, buď mu dobrá, ako mne si bývala. — Ostatné, slová chorého sa už tratili a prešli v nezrozumiteľný šepot. Okolostojaci všetci so sústrasťou videli upadať ho v delírium, ktoré sa zmocnilo tejto bytosti, blížiacej sa k svojmu určeniu.

Violu tiež opúšťali sily, hoci zmužilo chcela vytrvať pri chorom otcovi, mocne sa brániac lekárovej dobromyseľnej rade, aby si odpočinula v jeho príbytku. Konečne ju museli večierkom ta odviesť. Cestou stretali len málo ľudí, no i tí sa vyhýbali lekárovi, ktorý sprevádzal dcéru ubitého podpaľača.

Lekár oddal Violu svojej gazdinej s naložením, aby bdela nad jej pokojom a aby nedovolila opustiť jej dom skôr, než by to on sám dovolil, potom sa znovu vrátil k chorému. Vedel, že Podhradského nepriatelia uzavreli vyslať na druhý deň vyšetrujúcu komisiu, no obával sa, že ranený už nebude môcť zodpovedať za svoje dobré i zlé skutky.

Rozhorčenosť v meste ustúpila tajomnej a zaťatej nenávisti oproti údajnému podpaľačovi. Podľa všeobecnej mienky ľudu všetky okolnosti svedčili proti nemu, jeho spurnosť oproti nižšie postaveným, jeho slobodomilovnosť v otázkach politických pritiahla mu nepriazeň seberovných a úzkoprsých známych a „priateľov“ — a nezískala mu priateľstvo v širších kruhoch okrem niektorých nepredpojatých jednotlivcov. Preto aj teraz verili v jeho vinu nielen v meštiackych kruhoch, ale i v úradníckych verili, že ohavný čin podpaľačstva nemohol vykonať nikto iný, len on, veď komu mohla táto katastrofa priniesť nejaký prospech, alebo, kto by sa chcel takto pomstiť meštianstvu okrem neho?

Ráno prišla vyšetrujúca komisia pod vedením slúžneho, ktorý, poverený vyššou vrchnosťou, svojím prísnym, úradným chovaním chcel snáď zastrašiť obžalovaného. Slúžneho nasledovali niektorí od mestského úradu, zväčša takí, ktorí pracovali na skaze raneného.

Lekár Bielanik a Vilinský prijali pánov vážne, pri posteli. Na stolci z hrubého jedľového dreva sedela Viola, držiac otcovu pravicu vo svojej zdravej ruke, zdala sa byť celkom pohrúžená v pozorovaní jeho tváre, na ktorej sa javil už smutný zápas smrti so životom. Keď cudzí ľudia vkročili do Podhradského väzenia, Viola zdvihla hlavu a jej mdlé oko zalesklo sa hnevom. No výraz svojho pohnutia nedala inak najavo, hneď na to opäť sklonila hlávku a znovu pozerala len na milé otcove ťahy, ktorého obraz chcela si navždy upevniť v duši.

Lekár ukázal pánom na chorého, potom riekol:

— Bojím sa, páni, že čo chcete vedieť, to sa nedozviete už od neho.

Páni popozerali na seba.

— Čo tu robiť? Snáď sa mu pozdejšie vráti povedomie.

Lekár pokrčil ramenami. Slúžny sa priblížil k posteli a nahol sa nad nemocného, ktorý ho už nevidel a ktorého polozavreté oči mali sklenený výraz. Trápny ston a chrapot stával sa nepravidelným a bolo sa obávať, že umrie, kým sa ešte tam pobavia.

— Páni moji, už nám viac neodpovie na nijaké otázky, — riekol slúžny, ktorý darmo premáhal svoje zhrozenie sa nad Podhradského stavom.

A keď sa pošmúrny deň blížil ku koncu, Gabriel Podhradský zatvoril navždy oči a jeho srdce, niekedy vášnivé a vrelé, prestalo biť. Dotrpel. Pozostatky jeho — studená mŕtvola. Len na jeho tvári trónil odlesk nadzemského mieru a akýsi tajomný výraz od posledného zápasu s krutou nepriateľkou života.

Nad jeho stuhnutou, meravou mŕtvolou zaplakalo dievčatko, teraz už celkom sirôtka podľa mena i v skutočnosti. Vekom ešte len na prahu života, ktorý tak mnohosľubne ju lákal, teraz pred ňou hádanka smrti desná a meravá. Dosiaľ ušetrená od podobných bôľov a žiaľov, zrazu a násilne musela nazrieť v tvár smrti a v jej mladé srdce zadrapil žravý bôľ ostré svoje pazúry.

— Čo mne život bez otca, matky?! — vzdychala, keď ju upozornili, že je mladá a nesmie sa oddávať žiaľu, veď ona ešte má žiť a žiť šťastí, v blahu a radosti! — Čo stojí život bez otca, matky? — spytovala sa s trpkosťou prvého veľkého utrpenia.

Večerom odviedol ju už teraz sám tútor do lekárovho domu, oddal ju gazdinej, sám sa však utiahol s doktorom, aby sa ešte zhovárali dlho do noci.

Na druhý deň ráno odviedli Violu do bývalého jej domu. Dom mal byť súdom zatvorený, zapečatený — no jej dovoleno, pravda, len pod dozorom úradu, zobrať si veci, ktoré nevyhnutne potrebovala pre svoju osobu. Inšie malo byť sčiastky popredané na licitácii a veritelia vyplatení, nakoľko dostačí utŕžený kapitál, ostatné malo sa odovzdať do opatery sirotského súdu.

Viola sa veľmi zhrozila nad stavom svojho bývalého príbytku. Hoci otupená žiaľom a útrapami posledných dní, predsa ustrnula nad skazou, ktorá sa jej predstavila na tomto milom mieste. Najmä jej izbička bola na nepoznanie. Vidieť, že len bezuzdná necitnosť tu surovou rukou siahla na všetky vzácne veci, ktoré mladému srdcu bývali drahými pokladmi. Teraz sú z toho všetkého len bezcenné črepy, strapce a franforce, ba zväčša bolo mnohé aj vyrabované. Pri obloku našla svoj košíček medzi skalami, ktoré surovci zvonku nahádzali. V ňom si našla ručnú prácu i s tým zeleným hodvábom, ktorým mala vyšívať lístky na tobolku mileného otca. Aká zmena za taký krátky čas! Vzala košíček, obzrela si milú prácu a s nežnou starostlivosťou zaobalila ju do bieleho papiera sťa nejakú vzácnu relikviu a prvú položila do kufra, určeného pre jej veci. Tým vrátená zasa prítomnosti začala vyberať a upratovať šaty, knihy a veci, ktoré mali pre ňu zvláštnu cenu. Od iného všetkého sa musela odobrať navždy.

Vilinský a dobromyseľný Bielanik stáli pri otvorenom písacom stolíku a zhovárali sa veľmi vážnym tónom. Pisár slúžneho, úradne poverená osoba, stál neďaleko dverí a dozeral. Listiny, ktoré boli teraz pre Violu dvojnásobne dôležité, sa nenašli a Vilinský sa tiež nepotešil tomu. Hoci vedel, že nateraz ho nimi nebude nikto napádať, lebo tým by sa zlodej sám prezradil, predsa bol nepríjemne dotknutý okolnosťou, že také dôležité listiny dostali sa do cudzích rúk. No Vilinský nebol človek, ktorý sa nadlho oddáva mrzutosti, on rád striasol zo seba každý nemilý pocit a nepríjemným dojmom sa vyhýbal, kde len mohol.

Keď Viola upratala do kufra najpotrebnejšie veci, všetci opustili dom a odprevadili ju ešte raz k otcovej mŕtvole. Pisár zasa úradne zamkol dom.

Často sa Vilinský zahľadel na Violu a čoho sa obával, nestalo sa. Viola nenariekala, nekvílila, chovala sa podľa výroku a na nemalú spokojnosť tútora celkom „slušne“ a „rozumne“. Ba povrchnému pozorovateľovi by sa bolo zdalo, že Viola sa chová k mŕtvole otcovej ľahostajne, lebo v tichom žiali sedela tu a pozerala na milú tvár, ktorú nikdy viacej neuzrie na tomto svete: Vilinskému sa dievča páčilo, srdce sa mu zohrievalo pri pohľade na ňu a on si umienil, teraz viac než kvôli umierajúcemu, že jej bude skutočným, verným otcom a ochrancom. A akoby Viola bola cítila, že v ňom si začína nadobúdať opravdivého priateľa, konala všetko, o čom znala, že si to žiada.

Len jedna smutná povinnosť zdržiavala Vilinského neodcestovať s Violou, bol to pohreb Podhradského. Smutný to bol sprievod, ktorý posledný raz mu vykonal službu lásky, potom sa každý rozišiel, aby rozmýšľal a rozprával o tejto udalosti, ktorá na mnohé časy vyrušila ihlovské meštianstvo z letargického spánku. A aby tajomná a temná stránka tejto udalosti bola ešte temnejšia, susedia a známi Mikulčíkovi nevedeli si vysvetliť, kam sa podel ich barbier. Čo sa s ním stalo? Konečne, keď hrabali v zrúcaninách, našli nejaké pohorené kosti na mieste blízkom k barbierovmu skliepku. Doktor síce tvrdil, že to nie sú ľudské kosti, no medzi ľudom sa utvrdila všeobecná mienka, že ránhojič Mikulčík zahynul v plameňoch, stanúc sa obeťou svojej nezištnej udatnosti a horlivej lásky ku blížnym.

A sused Korčík, domáci majster, kuchárka Zuzuľa a ešte mnohí iní smútili za ním, ale ešte viac za svojimi peniazmi, jemu zverenými, a venovali mu nejednu slzu rozpomienky.

Lazár Vilinský bol synom starej, no schudobnelej zemianskej rodiny, vychovaný bol pre bezstarostný život, študoval práva viac len preto, že to bolo v móde u mladých pánov a že mu kynula možnosť niekedy dostať nejaký stoličný úradík, kde, ako známo, zaopatrujú sa šľachtici bez majetku. Na univerzite oddal sa celkom študentskému životu, veselému, bezstarostnému, a radovánkam veľkého mesta. Pritom sa veľmi neuskromnil vo výdavkoch, ba robil i dlhy, čo nenapomáhalo vzrast rodinného majetku. Jeho nápadná krása robila ho levom^[2] a kliesnila mu prístup i do salónov meštiackych bohatých rodín. Všade sa vedel vynájsť a vedel dvoriť tak slečinkám, ako i mladým paniam, čo veľmi prispievalo, aby bol všeobecne obľúbeným mladým človekom.

V tom čase poznal mladého, zápalistého Gabriela Podhradského. A tieto dve nerovné povahy odstrkovali a priťahovali sa vzájomne. Hneď povstala medzi nimi tuhá škriepka, hneď zasa tým oduševnenejšie priateľstvo, ktoré často pri pohárikoch obnovovali a sľubovali si vernosť znovu pre celý život. Nejedno dobrodružstvo vykonali spolu, nejednou šarvátkou sa vedno prebili po kaviarňach, no kým neohrozený, horkokrvný a ľahkoverný Podhradský slepo sa vrhal v boj a hľadal zrážky a škriepky, ktoré zväčša citeľne zaplatil, Vilinský sa vedel opatrne a ostražite vytiahnuť a vzdialiť z miesta nebezpečenstva.

Ale ešte tuhším malo sa stať ich priateľstvo rodinným zväzkom. Podhradský, dokončiac svoje štúdiá, ktoré mu neboli ani treba (lebo mal ostať doma a prevziať rozsiahle hospodárstvo v Zanici), odišiel ta a povolal svojho priateľa na dlhšiu návštevu.

Doma matka i sestra s radosťou čakali Gabriela a onedlho oddali mu pod dozor celé hospodárstvo. Otec umrel už pred niekoľkými rokmi a po jeho smrti gazdovala sama rázna a prísna Podhradská.

Lež u mladého Podhradského skoro sa dostavila nuda a dlhá chvíľa. Behanie s puškou po horách, bavenie sa na Majeri, rozkošnej dolinke, patriacej Podhradským, skoro sa odnechcelo jeho nepokojnému, tekavému duchu. Okrem toho prísne veliteľstvo matkino, ktorá ho i teraz chcela viesť ako za časov chlapčenských, viedlo ich často k zrážke a tvrdé slová vymieňali sa medzi matkou a synom. Sestra Karolínka pridala sa zavše k matke, no tu i tu bránila si i brata. Aby mu tento pomer bol menej trápny, zavolal si mladý Gabriel priateľa Vilinského na pomoc, tešiac sa vopred veselému životu.

Vilinského otec, sveták starého kalibru, medzitým umrel a neočakávane nechal po sebe viac dlžôb, než obsahoval jeho majetok. Lazár, uvedomený o tomto nešťastí, prišiel domov, aby videl, ako mu všetko berú ľudia, cudzí pokolením, rečou i zmýšľaním. Z celého majetku zostalo mu len toľko, že mohol z toho za krátky čas vyžiť. V takých pomeroch našiel ho Gabrielov list, prirodzene, vďačne a s radosťou prijal ponúknutie priateľovo. Nepotreboval sa dlho zberať; skoro dorazil do Zanice pod dojmami posledných udalostí.

Jeho samodôvera nedovolila mu dlho sa oddávať trudu; skoro sa vžil do malomestských pomerov Zanice, skoro poznal ľudí a dal sa poznať, hneď našiel krčmu s najlepším a najlacnejším vínom, zvedel hneď, z ktorého obloka kuká krásna, belavá hlávka mladej dievčiny. A ako niekedy v Pešti, v meštianskych rodinách, tak i tu stal sa odrazu miláčikom mamičiek a dcérušiek. Ale ani Gabriel sa viacej nenudil, mal sa s kým rozprávať a žartovať doma i v meste, pri poháriku si pohovoriť o zašlých časoch.

Skôr než v meste získal si Lazár priazeň v dome, pravda, prvej Karolínky, ktorej nedotknuté ešte srdce zahorelo k mladému mužskému prvou láskou, zápalistou, vášnivou a schopnou na každú obeť. Matka, vidiac stav dcéruškinho srdca, nebola by sa vzpierala, keby sa jej Vilinský stal zaťom, no nedôverovala jeho zámerom. Bola to vôbec tvrdá ženská, prísna, rozšafná; sama napomínala Karolínku, aby nedala na sebe znať, ako veľmi Vilinského ľúbi, no dievča, nenavyknuté na pretvárku, prezradilo sa tisíc ráz za deň. Vilinský skoro poznal, že je predmetom lásky, no sám bol príliš opatrný, než by sa bol predbežne viazal. Dovolili si tu i tu s Karolínkou pobesedovať, prinášal jej kvety, odpisoval piesne a ľúbostné básne, ktorých obsah ju oblažoval, no neviazala ho k ničomu.

Vilinskému sa v Zanici páčilo; pomocou Podhradských podarilo sa mu dostať úrad pri meste. Teraz už nebýval u Podhradských, mal vlastnú skromnú hospodu, no zato býval u priateľa častým a vítaným hosťom.

Medzitým Gabrielova matka naliehala, aby sa jej syn čím skôr oženil; ona že je slabá a rada by odovzdať vedenie domácnosti mladým rukám. Mladú nevestu si už našla; išlo teraz len o to, či sa mladí ľudia zapáčia sebe. A zapáčili sa, čoskoro i zasnúbili. Všetko išlo veľmi ľahko, čomu sa Podhradská nemálo tešila, veď bola odjakživa triezva osoba a nenávidela romantiku pri láske a ženení. Skoro po zasnúbení slávil sa sobáš Gabriela Podhradského so slečnou Eleonórou Verínovou, štíhlou devuškou priezračnej pleti.

Vilinský ako družba poznal na svadbe sestru mladej nevesty, a obraz Karolínky, hoci nikdy nie pevný v jeho srdci, zmizol celkom pred obrazom a zjavom očarujúcej Antónie. Teraz už nemal oči a zmysel pre inšie, len pre svoj nový plamienok, ktorý ho tak zaujímal, že sa dopustil i veršovníctva a vôbec sa tváril tak ako iní zaľúbení.

Úbohá Karolínka! Skoro padla z nasnívaného neba, aby sa našla v triezvej skutočnosti, bohatšia o sklamanie. Matka videla, že jej nedôvera bola oprávnená, i robila svojmu synovi výčitky, že choval zradu v svojom dome. Tvrdá obžaloba zasa len vyvolala spor matky so synom. Chorľavú a celkom nešťastnú Karolínku poslali na vidiek k príbuznej, no pozdejšie, keď domáce spory sa opakovali, keď v neveste stará pani nenašla dcéru, ale, ako sa vyslovila, len maznavú veľkú paniu, odišla i ona za dcérou, aby sa viac nevrátila do Zanice. Svoj majetok a vdovské práva podržala pre seba, ostatné ponechala správe synovej pri tom všetkom, že pochybovala, že by on znal s prospechom viesť toľký majetok.

Vilinského láska konečne sa dokázala byť stálou. Šumná Toninka doviedla to tak ďaleko, že sa stal jej otrokom, mysliac len to, čo ona myslela, mal vôľu len tú, ktorú ona vyslovila. Manželstvo sa uzavrelo; otec mladej nevesty, zámožný statkár v blízkosti Zanice, prenajal novomanželom majetok blízko mesta a tam prežili medové týždne a mesiace. No skoro ich navštívilo nešťastie v podobe požiaru, ktorý vznikol nepozornosťou sluhu, pohltil všetko, čo bolo nazhromaždené na výživu ľudí i statku, budovy, ba i čiastka dobytka padla v obeť záhubným plameňom, takže Vilinský i s rodinou, vtedy bol už na svete malý synček Imrich, ostali bez prístrešia a potrebnej stravy.

Podhradský bez rozmýšľania doviezol pohorelcov k sebe a ponúkol svoju hospodu švagrovi hovoriac:

— Všetko, čo je moje, pokladaj za svoje, želal by som si, aby si sa tu cítil ako doma.

Vilinský pokračoval v spravovaní prenajatého hospodárstva, no býval v švagrovom dome, alebo lepšie rečeno v dome švagrinej, lebo dom už bol prepísaný na jej meno, kdežto Majer, vtedy ešte neobťažený dlžobami, patril len jemu.

V dome Podhradských skoro vládla iná ruka než ruka chorľavej a rozmaznanej Podhradskej; jej sestra, vekom mladšia, povahou a ráznosťou mocnejšia, odňala skoro panej Eleonóre starosť o domácnosť, čoskoro sa slabá a bezdetná žena ani nevzpierala.

Že sa Vilinskovci ubytovali v dome Podhradských, skoro sa dozvedela stará pani, a táto okolnosť veru nezlepšila pomer medzi ňou a jej synom. Teraz sa už celkom utiahla i s dcérkou, žijúcou zväčša vo väčšom meste Uhorska; zavše však trávili leto v kúpeľoch, kde sa zoznámili s istým penzionovaným majorom, ktorý po rozličných vojenských ťaženiach teraz hodlal zložiť zbraň k nohám svojej vyvolenej Karolínky.

Mladá Podhradská nápadne chorela a slabla; na jej opateru najali chudobné, skromné dievča, dcéru a sirotu mlynára z okolia. Táto deva so zriedkavou trpezlivosťou ošetrovala chorú, čo ona často odmeňovala rozmarným, nešetrným chovaním. No Marinkino chovanie zostalo vždy jednaké, tiché, beznáročné, takže nemocná konečne nemohla byť bez nej ani na chvíľu. Na jar poslali mladú Podhradskú i s jej opatrovateľkou do veľkých a známych kúpeľov, aby vyzdravela. I vyzdravela navždy, aby nikdy viac nepocítila bolesti. Posledné týždne býval pri nej i Podhradský a ošetroval ju verne a obetavo, ako mu to len dovoľovala jeho rozptýlená povaha. Na pohreb neprišla ani sestra, ktorá pre novonarodeného chlapčeka nemohla prísť, ani svokra, vyhovárajúc sa na starobu a slabosť. Len Vilinský bol prítomný z rodiny pri poslednej počestnosti švagrinej.

Po pohrebe mali títo dvaja švagrovia medzi štyrmi očami rozhovor, v ktorom Vilinský potreboval všetku svoju výrečnosť, aby švagra naklonil na to, čo chcel mať od neho, čo sa mu konečne u slabého Podhradského podarilo temer úplne. Potom sa rozišli v dobrej zhode. Vilinský šiel „domov“, t. j. do Zanice, kde v niekdajšom domove Podhradských teraz už vládol on, alebo lepšie rečeno, jeho opatrná žena. Podhradský šiel preč z toho okolia, preč do cudzích krajín, no nie sám. Sprevádzala ho na cestách jeho Marinka, s ktorou sa dal celkom v tichosti zosobášiť.

Keď po mnohých ťaženiach sa vrátil do Zanice so svojou mladou žienkou, privítala ich chladná nepriazeň z jednej, rozpačitá priateľskosť z druhej strany. Hrdá Vilinská nemohla nikdy zabudnúť, že miesto pyšnej Eleonóry zaujala podriadená osoba, ktorá len nedávno ešte konala v tomto dome služby, za ktoré ju platili. Ako Vilinská, tak rozmýšľala i stará Podhradská, a ani táto neuznala Marinku za svoju nevestu, tú Marinku, ktorej niekedy vraj „diškrécie“ dávala! Nebolo teda pre druhú ženu Podhradského miesta v jeho dome jeho vlastnou vinou, nebolo pôdy, lebo sám ju opustil, dobrovoľne sa vzdal svojej dedovizne. V jeho hlave rozležala sa myšlienka o podnikoch, ktoré by mu mohli doniesť skvelé dôchodky, sníval i o zázračnom vzraste svojho kapitálu, ktorý v jeho rukách smelým obratom môže mu poskytnúť neobyčajné bohatstvo. Kým Podhradský staval svoje vzdušné hrady na základoch viac vzdušných než možných, za ten čas Vilinský budoval na opatrne zaujatej solídnej pôde základ pre budúci blahobyt svojej rodiny. Kým Gabriel staval mlyny na odkrytý mastný kameň, na ktorý ihlovské okolie zdalo sa byť bohaté, kým staval nový dom v Ihlovci, dovtedy sa Vilinský vzmáhal na vydobytom poli. Ako sa dalo predvídať, Podhradského špekulácie sa nedarili, speňažil, čo ešte mohol, potom kupoval akcie, ktoré padali, keď ich on musel predať, alebo stali sa dokonca bezcennými.

S matkou sa celkom rozišiel; ešte raz hľadel sa zblížiť k nej, keď jej z Ihlovca oznámil, že sa mu narodila dcéruška. Ale ani táto radostná zvesť neobmäkčila matkino srdce, list sa nedočkal odvety.

Tak išiel Podhradský krok za krokom v ústrety svojej záhube a Vilinský, ten chudobný Vilinský stával sa majetný a držal sa húževnato vykoristenej pôdy. Jeho žena mu v tom verne pomáhala, ba z väčšej čiastky jej neúnavnému pričineniu mohlo sa ďakovať, že sa stávali vždy zámožnejšími, nadobúdajúc vždy nové pozemky a vkladajúc usporené peniaze do sporiteľní a solídnych závodov. Veď bolo treba starať sa o dvoch hodných chlapcov, Imricha a Júliusa. Tí to všetko raz budú potrebovať v hojnej miere! No keď by sa bola Vilinská najviac tešila zo svojho bohatstva, musela opustiť všetko, čo jej bolo milé, darujúc ešte život slabému dievčatku, ktoré trochu pripozde prišlo na svet, keď jej najstarší brat Imrich bol už šestnásťročným mladíkom.

Aj Violina matka zanechala tento svet i muža, ktorý ju oplakával opravdivo, a dcérušku, ktorá sa stala sirotou bez matky.

Keď Vilinský odprevadil bývalého priateľa k poslednému cieľu, porobil ešte niektoré poriadky ohľadom pozostalosti a výloh pri pohrebe, a potom robil prípravy na odcestovanie. Telegrafoval domov, že príde zajtra popoludňajším vlakom, aby ho čakal na stanici povoz.

Bol i teraz zväčša zamyslený, zasmušilý. Často sa obzeral na Violu, pohliadol na ňu ľútostivým pohľadom, pohladkal jej hlávku, čím si získaval vždy viac a viac srdce osirelej devušky. Viola chodila ešte vždy s poviazaným ramenom; v posledné časy, pri presťahovaní, sa napínala viac, než bolo radno, ranené rameno, ktorého rana sa znovu zapálila, bolelo nemálo.

Verný lekár neopustil Violu ani teraz, ba odprevadil ju až k železničnej stanici. Vilinskému sľúbil, že vykoná, čo bude môcť v záujme siroty, a potom vrúcne objal dieťa svoho priateľa, ako môže starý mládenec, ktorý vo Viole nevidel rastúcu pannu, ale len malé ešte a nedospelé dievčatko. Potom prijachal vlak a tútor so svojou zverenkou vstúpil do vozňa.

Vilinský bol málovravný, Viola neopovážila sa vyrušiť ho z myšlienok, necítila na to ani potrebu. Zdalo sa, akoby Vilinský mal úmysel driemať, no len jeho oči boli zatvorené, ale duch pracoval živo, veď vedel, že ešte mu nastáva nepríjemná chvíľa, keď príde domov. Konečne si sadol k Viole a pohladiac ju po hlávke, začal hovoriť.

— Ani sa nepýtaš, dieťa moje, kto nás očakáva? Či to je snáď jedno? No dobre bude, keď ti vopred poviem, koho budeš mať v tom dome, ktorý ti má byť domovom. Tu je najsamprv moja pani, tú prirodzene musíš volať tetkou ako mňa ujcom. Rozumieš, Viola?

— Áno, milý ujec, rozumiem!

— Tak; potom je Imrich, môj najstarší syn, dúfam, že dobre vyjdete spolu; je on síce trochu svojhlavý, rád poslúcha len sám seba, a ohnivý, pohovorí, čo snáď i necíti, no ver mi, dieťa, je on zato dobrý a statočný šuhaj!

Violin tútor spokojne pozrel na seba; chvála na syna išla mu od srdca a robila ho šťastným.

— Július, druhý môj syn, je ešte príliš mladý, než aby som mohol úsudok vyniesť o ňom. No bojím sa, že mi pripraví ešte mnoho starostí, ktorých už aj dosiaľ bolo dosť… — a Vilinský prešiel si rukou cez čelo.

— Tretie moje a najmladšie dieťa je Emuša, šesťročné dievčatko, trochu slabé a rozmaznané, no viem, že ti bude veľmi láskavou sestričkou, lebo jej srdiečko je nežné a plné vrúcnosti k všetkým, ktorý ju radi máme. Jej miláčikom a zbožňovaným bratom je Imrich, ktorý zasa ju veľmi nežne miluje. Buď mojim deťom vernou sestričkou, Viola. Áno? Budeš?

— Áno, budem sa usilovať na vašu spokojnosť, ujec.

— Dobre tak, dieťa moje! Ešte ti pripomeniem Hermínku, vnučku mojej panej, ktorá toto osirelé dievčatko od malička vychováva, a máš pred sebou všetkých členov mojej a tvojej budúcej rodiny. Želal by som si, aby si nám bola milým členom rodiny, aby mier v našom dome nebol narušený. Veď ma rozumieš, dieťa moje?

— Rozumiem, a ako budem môcť, budem sa snažiť chovať sa na spokojnosť všetkých domácich.

Vilinský kývol hlavou; vzdychol si zhlboka. No musel si sám sebe riecť, že to dievča veru nie je určené, aby prinášalo nepokoj do domu, ba naopak, zdalo sa byť stelesnenou skromnosťou, rezignáciou. Vilinský bol s ňou spokojný a veril, že by mohli byť spokojní aj jeho domáci.

Popoludní toho sychravého dňa vjachal vlak na zanickú stanicu; Vilinský vystúpil prvý, položil malý cestovný vak na zem a pozorne vzal Violu za ruku a pomohol jej dolu. Na stanici čakal ich mladý, vysoký mužský, akoby navyknutý nosiť rovnošatu, a pošiel niekoľko krokov otcovi v ústrety. Podal mu ruku, pobozkal ho a obrátil sa, aby vyhľadal koč, ktorý ich mal odviezť domov. Pri povoze povedal starý pán Imrovi.

— Imro, tu vidíš Violu Podhradských, moju zverenku a budúceho člena našej rodiny.

Ale Imro zdal sa prepočuť, čo povedal otec, poslal kočiša Mateja po kufor, sadol si na predný sedák a vzal opraty do ruky. Jeho zraky nepozreli v stranu, kde sedela Viola, ktorá sa začala chvieť. Aj starý pán sa zamlčal; protivil sa každému násilenstvu a všetkým výstupom, úfal, že sa doma všetko vyhladí, hoci očakával, že nie bez búrky.

Že už mnohojazyčná fáma i tu pracovala a niesla ešte zväčšené chýry, opatrené vysvetlivkami z Ihlovca do Zanice, uvidíme z budúceho výstupu. Viola, dosiaľ nepredpojatá, ľahostajná oproti rodine Vilinských, začala sa teraz báť a želala by si bola nezísť sa s tými ľuďmi, ktorí jej majú byť domácimi.

No akýsi vzdor vtiahol jej do srdca, vzdor a odmietavá hrdosť, ktorou sa chce brániť. Ako, už ani nemyslela, veď dosiaľ ešte vždy nemusela sa ohradzovať oproti zovňajším nápadom.

Koč už rachotil po kamennej dlažbe mesta Zanice, pred Violou otvárali sa nové, čisté, uhladené ulice, pravidelné námestie, v strede veľký ozdobný chrám a v jednom uhle zastal koč pred bránou veľkého, v dobrom poriadku udržovaného domu. Zvedavo pozrelo dievčatko na dom, v ktorom kedysi jej otec vyrástol a kde ona má tráviť mladé roky. Čo videla, ten vážny zovňajšok ju uspokojoval. V bráne prišla v ústrety pánovi pani Vilinská, asi 50-ročná, neveľká, chudá ženská. Tvár jej bola zvädnutá, žlté škvrny na čele a okolo úst, najmä keď pokladala za potrebné vypomôcť prírode ryžovou múkou, nerobili ju krajšou, no najväčšmi odstrkovali mladé dievča jej bádavé, ostré a chladné oči, ktoré náhlym pohľadom chcelo zvedieť, čo ju očakáva uprostred tejto rodiny.

Od nej prešli oči mladej devušky pátravým, úzkostlivým pohľadom po všetkých zhromaždených. Imricha už mala príležitosť vidieť a poznať, že u neho márne bude hľadať cit a bratskú lásku; kde je ale Július, druhý syn Vilinského? Tu je Emuša, malé, šumné dievčatko so spytujúcim sa pohľadom jasnobelasých očí, ktoré spoza záclony obloka na ňu kukajú, ako i oči Hermínky, asi pätnásťročnej vnučky pani Vilinskej.

Široká klenutá chodba ako i veľká priestranná prízemná izba milo účinkovali na čuvy dievčaťa, no to, čo videla na tvárach obyvateľov tohto domu, zarazilo ju a spôsobilo, že sa jej stiahlo srdiečko novým bôľom, veď darmo čakala na úprimné slovo: „Vitaj v novej domovine!“

Jej tútor láskavo jej zakýval, aby si sadla a zložila klobúčik a pláštik zo seba. No zabudol, že má len jednu ruku slobodnú.

— Doviezol som vám milú spoluobyvateľku, Violu, dcéru môjho švagra. Violka, tu tvoja tetka, tam Imrich, môj syn. Július je na Majeri, tu Hermínka, vnučka mojej panej, a toto moja milá Emuška! — riekol a pobozkal dcérušku, túliacu sa k nemu.

Ale Viola sa nepohla, aby šla pozdraviť svojich budúcich domácich, a ani oni sa neponáhľali ju srdečne privítať.

I zastala v prednej izbe a nevedela, čo počať ďalej; najradšej by bola ušla a bežala naspäť. Ale kam? Tí druhí všetci opustili prednú izbu a nasledovali Vilinského, ktorý si chcel oddýchnuť.

Viola oprela na chvíľu hlávku o stenu a vzdychla si zhlboka. Bola osirelá a nikto ju neprivinul v láskavé náručie, bola umorená chorobou a ďalekou cestou a nikto jej nešiel poskytnúť občerstvenie!

Všetci ju opustili, aby nasledovali domáceho pána do bočnej izby; Emka nezatvorila dvere, takže Viola mohla počuť všetko, čo tam hovorili.

— Je to skutočne tvoj úmysel, podržať toto dievča u nás i ďalej? — počula Viola tvrdý hlas „tetky“ z druhej izby.

— Pevný a nezvratný úmysel! — znela dosť rázna odpoveď.

— A nepomyslíš, aký vplyv môže mať jej pobyt uprostred našej, dosiaľ tak veľmi váženej rodiny?

— Aký vplyv! Iste len zošľachťujúci, lebo, ako som poznal. Viola je dievča dobre vychované, skromné, a tak niet sa čo obávať zlého vplyvu.

— Ale ty zabúdaš na minulosť jej otca, na to, v akých okolnostiach žil a ako potupne umrel!

— Bohužiaľ, že tak umrel!

— Ako zaslúžil, otče, — poznamenal chytro Imrich, — lepšiu smrť nezaslúži ten…

— Ticho! — zvolal Vilinský skoro strmo, čo sa mu však nie celkom podarilo, — tu nejde o to, čo bol, kto bol jej otec, ale o to, že som jej ja určený testamentárne za tútora a chcem ju podržať v svojom dome, kým…

— Kým sa podľa testamentu za jedného z tvojich synov nevydá! — poznamenala pani Vilinská.

— Áno, a to by som si veľmi želal, ba sľúbil som to umierajúcemu!

— Táto bláznivá idea mohla sa zrodiť len v mozgu jedného Podhradského! — podotkol Imrich s ostrým sarkazmom. — Len to mi je divné, že môj otec niečo podobného mohol akceptovať, dnes, v devätnástom storočí!

— Dosť na tom, je to moja vôľa a chcem ju mať uskutočnenú! — riekol otec mimoriadne dôrazne.

— Nikdy! — zvolal Imrich náruživo. — Aspoň z mojej strany je to zhola nemožné, lebo ja som nie stvorený pre dieťa ľahkomyselného dobrodruha, hráča, lumpa, pre podpaľačovu dcéru!

Desný výkrik ozval sa od dverí. Imrichov zrak sa prekvapene obrátil ta, ako i zrak všetkých prítomných, a on videl stáť vo dverách nie viac dieťa, ale urazenú, bledú devu vysoko vypätú, hnev, nenávisť, smútok siahal jej z očí teraz tmavých, bledé, chvejúce sa pery zdali sa hovoriť slová nikým nepočuté. Mimovoľne ju hnalo neviditeľnou akousi mocou k dverám, za ktorými cudzí ľudia také obžaloby valili na jej otca. Vtom však obväz, ochranná šatka spadla z raneného ramienka, ktoré bezvládne kleslo popri štíhlej postave dolu.

Imrich zarazene ostal stáť; pohľad jeho na chvíľu stretol sa s pohľadom urazenej, hlbokej nenávisti a výraz tohto silného pocitu zarazil ho na chvíľu a držal urazenú devu nepohnute stáť oproti svojmu nepriateľovi, potom sa začala klátiť a tenká postava mladuškej devy klesla s bolestným výkrikom na dlážku.

Keď sa Viola prebrala z mdloby, do akej upadla, z veľkého duševného pohnutia a telesnej slabosti, obzrela sa zadivene okolo seba. Ležala v posteli, opatrenej pásavými perinami, v izbe, ktorá zrejme slúžila za miestnosť pre odkladanie nepotrebného haraburdia. Na stole, ktorého chýbajúca štvrtá noha bola nahradená rovno invalidným stolom, horela lojová sviečka, zastrčená miesto do svietnika do hrdla lekárnickej fľaše.

Dievča sa zadivene obzrelo po izbe. Či to len sen, a či skutočnosť, kde je?

Slabé svetlo vrhalo temné tône do kútov komory, naplnenej nepotrebným náradím veľkej domácnosti. Tu opretá kasňa s mnohými priečinkami, tu na stene povesená gitara s vyblednutou stužkou, tam po stene povešané šatstvo, zasa obrazy generálov a vojvodcov francúzskych vojen a iné bezcenné obrazy zašlého veku.

Neďaleko postele na ohromnom stolci sedela stará žena a párala perie. Časom pozrela na Violu, ktorá cítila na čele niečo studeného a v údoch tupý bôľ. Teraz sa Viola pohla a starena položila hŕstku peria na stôl, pristúpila bližšie k posteli a sňala šatku z devuškinho čela.

— Kde som? — opýtala sa Viola a zdvihla hlavu.

— Tíško, len tíško! — chlácholila ošetrovateľka, — ste v dome nášho urodzeného pána Vilinského.

— Ach, preč odtiaľto, preč! — vzdychala Viola, ktorej rozpomienka znovu ožila.

— Preč? Ale kdežeby?

— Jedno, kamkoľvek, len preč, preč! — zvolala znova Viola a pozrela na ženu, o ktorej myslela, že i ona jej ide povedať tvrdé, neláskavé slová. Ale ona jej ich nepovedala, hoci bola v službe Vilinských. Len pozrela pátravo na dievča a zamlčala sa. Viola rovno, dlhým pohľadom merala starú a uspokojila sa trochu. Výraz tejto ohorenej, vráskami pokrytej tváre nebol tvrdý a neláskavý, hoci okrem prostodušného úsmevu zvädlých úst nemal v sebe nič jemnejšieho. Ale to dostačovalo, aby sa Viola uspokojila, cítila, že v blízkosti nie sú tí ľudia tvrdého srdca, viac si predbežne nežiadala. Spomenula si na potupné slová, ktorými pohanili ju a pamiatku jej otca, a všetky nežnejšie city v nej zdali sa byť udusené jediným, silným pocitom nenávisti a vzdoru. Tých ona má volať „tetkou“, „bratom“, „sestrou“. Nie, aspoň ona sa im nepokorí, od nej prvý krok zmierenia nepôjde, veď keby len ju boli pohanili, ale jej otca, milého, dobrého, mŕtveho otca! Hlasne zastenala bôľom a dušu hlodajúcim žiaľom, na čo ošetrovateľka znovu pristúpila k nej a opýtala sa, či by si nežiadala niečo zajesť?

— Aspoň trošičku teplej polievky, — riekla prehovárajúc ju ženička a nečakajúc Violinu odpoveď, opustila izbu. Po chvíli vrátila sa zasa s tanierikom zapraženej polievky, ktorú Viole sama podávala. Potom začala rozhovor, aby snáď uchlácholila chorú, hovoriac:

— Divné to tu hospodárstvo; v kuchyni šafári kuchárka, ako sama chce; pani sa nerozumie do gazdovstva, nie tak ako moja nebohá pani urodzená, pánboh jej daj dobrý večer!

Viola sa opýtala, či to snáď už pána Vilinského druhá pani.

— Veru druhá, kvietok môj, prvá umrela pri malej Emuške, pán vzal k dieťaťu kojnú, ale tá veľmi zle zaobchodila s ním, a preto si opatril staršiu paniu do domu, ktorá mala i gazdovstvo viesť, i malé dieťa opatrovať. Neminulo štvrť roka, už sa stala z kľučiarky pani urodzená.

Potom, keď Viola ticho načúvala, pokračovala:

— Ako sa tu odvtedy gazduje, viem dobre, ale sa im nestariem, rada som, že mám od nich pokoj na Majeri.

— Vy teda bývate na Majeri? — opýtala sa Viola.

— Áno, na Majeri. Tam je lepšie, zdravšie ako tu dolu v meste. Mladý pán Július zavše len tam býva a ja mu varím a vysluhujem ho. Aj teraz ma poslal dolu pre všelijaké noviny, knihy a čo ja viem, okrem toho doniesla som z Majera masla, vajec a smotany, keď sa toho tu tak mnoho minie.

Július je teda na Majeri, s tým sa ešte Viola nezišla a ten ešte má tiež pre ňu tvrdé slová a špatné myšlienky.

— Keď som prišla, zdržala ma pani urodzená na noc, aby som opatrovala tú cudziu slečinku, ktorú nám pán priviezol, a len preto som ostala, hoci neviem, čo si pán Julko sám počne na Majeri. Ale Krchová, lebo to je moje meno, rozumie sa do opatery chorých, i svoju dobrú paniu som si opatrila, a odvtedy každý chorý spomenie si na Krchuľu. Preto aj pán urodzený nedal volať doktora, keď vedel, že ja som v dome. Sám veľmi ochorel, len teraz bol tu doktor, a že povedal, že len jeho rýchla pomoc zachránila mu život, lebo veru bolo to z toho zlého vetra, ktorý ho ovial.

Viola sa zľakla, teda porážka! A to pre ňu, ktorá priniesla do domu miesto mieru nepokoj a chorobu! A to práve jemu, ktorý ju zastával a bol jej dosiaľ láskavým, prívetivým ochrancom! So smutnými myšlienkami konečne Viola usnula na novej hospode.

Tam dolu v prízemnej priestrannej izbe odohral sa výstup ešte ostrejší, než akému Viola bola svedkom.

Vilinský s navretými na čele žilami chodil po izbe; Imrich, naučený dosiaľ len svoju vôľu poslúchať, vzdoroval, a macocha mu pomáhala. Od obloka prizerali sa mladé dievčatá zvedavo a bojácne, k veľkej sesternici túlila sa Emka, naľakaná, zostrašená, nezvyknutá na takéto výjavy.

Hlboko do noci otvárala sa ťažká brána sem i ta a zjašené služobníctvo behalo po doktora a do apatéky. Starý pán dostal nápad porážky! Porážka! To, čoho sa vždy tak veľmi obával, ho predsa navštívilo, lebo sa aspoň u neho ohlásilo. No pohotová a výdatná pomoc, poskytnutá lekárom, ktorý na toto vždy bol pripravený, a slabší stupeň choroby pomohli Vilinskému skoro vyzdravieť; hoci lekár uisťoval, že predbežne niet sa čoho báť, predsa kázal mu šetriť sa a strániť všetkého duševného rozčúlenia.

Aj Viola povstala zo svojho lôžka; Krchuľa ju opustila hneď za rána, sľubujúc jej, že na Majeri vyzdravie celkom, len aby sa ta vybrala. Viola však radšej by bola odišla z domu a z blízkosti rodiny Vilinských, no vedela, že ju viaže otcova vôľa na tento dom.

Keď druhého rána po svojom príchode vstala, cítila sa byť ešte veľmi mdlá a nešťastná. Zdalo sa jej, že všade je pre ňu len tma a prázdno; že už ani jeden lúč svetla a tepla nemá ju potešiť; že prázdnota vždy ostane len nevyplnená! Poobzerala sa vôkol seba v novej hospode;^[3] pozrela malými, slepými sklami opatreným oblokom, a videla, že táto izba, vlastne komora, musí byť v prvom poschodí na boku. Zvedavá, ako to jej zármutok dôveroval, poobzerala si predmety v rozmanitom neporiadku tu pohodené, a zdalo sa jej, že tu ešte je istá pred napádaním nepriaznivých ľudí, že sem ju neprídu urážať. Tu tieto staré veci nie sú viac nikomu potrebné; i bez nej by sa tu vďačne zaobišli, a preto ona patrila k nim ako ony k nej.

Z týchto trudných a celkom nie dievčenských myšlienok vyrušil ju príchod slúžky, ktorá jej doniesla raňajky, oznamujúc jej, že pán urodzený žiada si so slečnou hovoriť, aby prišla dolu. Viola pokývala hlavou, vypila niečo mlieka, a potom, keď sa dosť namáhavo pre svoju ranenú ruku ustrojila, zišla dolu schodmi do známej jej už izby.

Idúc chodbou stretla malú Emu, ktorá ju zvedavo sledovala až po izbové dvere. Viola pohliadla na dieťa súcitne, veď vedela, že i ono bolo raz sirôtkou; no toto sa chytro obrátilo preč a bežalo do dvora. Ticho, ako už bola navyknutá, vstúpila Viola do izby. Na pohovke sedel ujec, trpiaci výraz tváre svedčil o prestátej chorobe, i reč bola niečo ťahavá, hlas nie taký zvučný ako len pred niekoľkými dňami. Oproti nemu na stolci sedel mladý ešte, počerný muž, s úsmevom v očiach a okolo úst. Zdalo sa, že sa zo všetkého smeje; nič nebolo, čo by ho pohlo smútiť, aspoň nikdy to u neho nebolo vidieť. Bol to dr. Alexander Lukáč, Vilinského domáci lekár. Zdalo sa, že je lekár so svojím konzultovaním už na konci, a len domáci priateľ ešte ostal v priateľskom besedovaní pri poháriku vína, ktoré bolo na stole.

Keď Viola vkročila do izby, chcela sa utiahnuť a počkať, kým návšteva odíde, no tútor ju zdržal.

— Poď sem, Vilica, — riekol k nej láskavo a zavolal ju i pokývnutím ruky k sebe. — Ako sa dnes cítiš, dieťa moje?

— Mne je už nič, milý ujko, — rieklo dievčatko.

— Pán doktor, tu vidíte jednu z obetí náhlivosti rozdráždeného ľudu! Jej rameno je ranené ostrou sekerou, ktorej úder bol namierený na jej otca!

— Ale veď je to hrdinskosť bez príkladu! — zvolal doktor živo a pozrel na Violu svojimi jasnými očami.

Bledú tvár dievčaťa oblial temný rumenec.

— Však áno, pán doktor? A moja Viola bola a je veľmi rozumné dievča; ona vie trpieť, a to je veľké slovo v našom živote! Ostatne, dal som ťa zavolať, dieťa moje, aby som ti oznámil, že popoludní ťa odveziem na Majer; úfam sa, že vyzdravieš, telesne i duševne prídeš k sile. Pán doktor, pravda, nechce tomu rozumieť, on ma nechce pustiť spred svojich strážnych očí, ale ja ho uisťujem, že vyzdraviem len na Majeri!

— Nuž, nech sa stane, ale ja si umyjem ruky od následkov, aké môžu prísť!

— Bezpečne, pán doktor, bezpečne, kým tam budem, nemáte sa o mňa čo obávať; až tu doma odporúčam sa do vašej priazne a pozornosti i naďalej.

— Hlavné je, aby ste si sami venovali viacej pozornosti. Pokoj, duševná rovnováha, nijaké rozčúlenie, ani hnev, ani radosť.

— Dobre vám hovoriť, pán doktor, vás sa veru sotva niečo dotkne a máte vždy plné nebo husličiek.

Doktor sa zasmial:

— Veď ak by ich teraz nebolo, kým som nie ženatý, potom by už snáď len samé barbory ostali, pardon, som negalantný, — a uklonil sa ta, kde Viola sedela, ale ona nerozumela doktorovým slovám a jeho poklona priviedla ju do zmätku.

— Vy ste vždy galantný, pán doktor, len keď vtipkujete, váš vtip nešetrí nikoho!

— To patrí k môjmu remeslu; sú prípady, kde len ostrá sonda, páradlo pomôže, ak vôbec ešte pomoc možná, — podotkol lekár polovážne.

— Ale teraz už idem, dovolíte, — a nečakajúc na odpoveď, nalial si do pohárika vína a vypil ho na dúšok.

— Aby som nezabudol, čo sa týka nápoja: víno môžete piť, pravda, len mierne, no liehové nápoje, čaj a kávu na nijaký spôsob.

— Viem, — usmial sa Vilinský, — lebo vy ste tomu nie priaznivcom, ale víno…

— Obveseľuje srdce človeka, — dodal doktor a znovu si nalial, pozerajúc s úľubou na jasnožltú, čistú farbu hroznového moku a s rozkošou vdychoval jeho znamenitú vôňu.

— Úfam sa, že takto posilnený budem znamenite liečiť, podľa náhľadu povestných lekárov, ktorí len vtedy liečili so zdarom, keď boli potúžení. — Pri tých slovách už hľadal palicu a klobúk.

Medzitým boli už prišli do izby Imrich a pani Vilinská; ani jeden nedal na sebe znať, že Violu pozorujú. I ona meravo sedela na svojom mieste a nepohla sa, aby pozdravila tetku, ktorá to od nej čakala a v tom prípade snáď by aj niečo láskavejšie súdila o nej. Ale Viola, dôsledná svojmu predsavzatiu, nespravila prvý krok k postupnému uzmiereniu, a nemohla ani očakávať, že ho urobí druhá strana.

Nudila sa; bola naučená pracovať, a teraz nemohla pre svoje poviazané rameno. Každý pohyb ramena ju bolel, a tak bola odsúdená tíško sedieť a čakať, kým nepôjdu von na Majer. Ako by sa bola tešila tejto ceste, keby sa nemusela obávať, že i tam ešte čaká na ňu jeden mladý Vilinský, aby ju urazil. Ale ona je už prichystaná a ozbrojená na tento boj; vie už, čo ju tam čaká, a známy nepriateľ nie je taký nebezpečný ako ten, ktorý nás prekvapí.

Doktorov zjav; jeho veselosť urobili dobrý dojem na Violu a vzbudili v nej novú silu sebadôvery a túžby ďalej žiť. Lebo dosial si devuška v chorobnom stave svojho nevyvinutého ducha myslela, že pre ňu by bolo najlepšie nasledovať otca do hrobu.

Keď ujec vstal, aby si pokonal práce pri písacom stolíku, pritom sa celkom pokojne zhováral s Imrom a s pani Vilinskou, odišla Viola do známej už chyže, kam včera zaniesli aj jej kufor. Odomkla jeho závoru, prikľakla k nemu a začala sa prehŕňať vo veciach, ktoré jej pripomínali stratený raj jej domoviny; pritisla mnohú vec k ústam a k čelu, bozkávala podobizeň otcovu, o ktorej si predsavzala, že keď ozdravie a bude mať na to prostriedky, zapraví si ju do rámca a zavesí ta, kde jej bude vždy pred očami.

Pred obedom zišla zasa dolu, aby ju nemuseli volať a aby ujec nebol znepokojený. Chcela mu už teraz každým možným spôsobom obľahčovať stav a kvôli nemu chrániť sa pred možnou zrážkou.

Ako sa dá myslieť, aj pri obede každý dával pozor, aby pán domu nemal príčinu zlostiť sa. Hovorilo sa o veciach ľahostajných, o hospodárstve, o žatve, ktorá už tam von, okolo Majera, bola v plnom prúde. Viola, prirodzene, nezúčastnila sa na rozhovore.

— Jula vám pošlem domov, robte si s ním, čo chcete, ja ostanem tam, kým nepôjdete do Pešti.

— Obávam sa, otče, že Julo sa nám bude vzpierať odísť na panstvo grófa Z. Súdiac podľa jeho reči a činov, v poslednom čase chce sa oddať lesníctvu, o tom vždy fantazíruje.

— Nemožno! — odvetil otec. — To by prekrižovalo naše plány; ty si právnik, on by chcel byť polesný. A čo s naším hospodárstvom, čo s majetkom, ktorý som horko-ťažko s matkou nadobudol? Mám vidieť, ako práca mojich rúk a neúnavné pričinenie nebožkej vašej matky príde do cudzích rúk! Čo?

— Pravdu máš, otec, to sa nesmie stať! My nesmieme ponechať našu postať cudzím rukám. Keby prišlo na lámanie chleba, radšej sa zrieknem svojej dráhy a ostanem! — Imrich, povoľnejší ako včera, sa obával, že odpor z jeho strany by znovu mohol mať nebezpečné následky.

— Ani to sa nesmie stať. Ty si určený, aby si si kliesnil cestu ako právnik; moje plány, tvoje skvelé vlohy v tomto smere oprávňujú nás dúfať, že cesta, ktorú si nastúpil, povedie ťa k žiadanému cieľu. Julo sa musí pokoriť, jeho vôľa a povolanie, ak skutočne cíti nejaké v sebe, musí sa podrobiť našej vôli a naše plány nesmú stroskotať na jeho neústupnosti.

Imrich a pani Vilinská pozreli na seba; obidvaja si to isté želali, obidvaja mali už skvelé plány do budúcnosti!

— Vstaň, syn môj, a pozri, či sa Matej chystá na cestu; prirodzene, nech zapriahne len do ľahkého vozíka; na tú planú cestu nie je súci koč. A ty, Violka, môžeš sa chystať, pôjdeme!

Viola vstala; zdvorilosť by bola žiadala, aby tetke bozkala ruku a ďakovala za obed, ale to nemohla urobiť, veď sa jej zdalo, že by to bolo hrozné pokrytectvo od nej. Pani Vilinská so stiahnutými obrvami pozrela za ňou. Pozdejšie, keď už boli odišli, riekla Imrichovi a Hermínke, ktorú už pokladali za vyrastenú slečnu:

— To je nevídaná, neslýchaná, zanovitá zatvrdilosť u toho mladého stvorenia! Lebo mladá je, to vidieť, veď je nedorastená, vytiahnutá, okrem toho nesľubuje stať sa peknou! A jej odporný vzdor nemožným robí priateľský pomer medzi nami!

Imrich sa odvrátil; zahanbil sa, že včera sa dal uchvátiť rozhorčeniu, a ešte viac, že to ona počula! Nebol by snáď ani dnes odvolal tie slová, ale by ich už viacej nepovedal.

— Ja som len rada, že odídeme preč; tetuška, neviem, ako sa mám k nej chovať. Nie je mi rovná, však ver? — opýtala sa šumná Hermínka.

— Aspoň skvelou výchovou veru nie! I tak stojí ona niže teba, lebo minulosť jej otca, rod jej matky bude vždy na ňu vrhať temnú tôňu a stane sa jej nešťastím cez celý život!

Ak sa proroctvo tvojej „tetky“ vyplní, Viola, tak beda ti!

— Imro, prosím ťa, pošli mi z Pešti bábku, ktorá sa bude podobať Viole, — prosila zasa Emka.

— A prečo práve jej? — opýtal sa Imro.

— Preto, aby bola neposlušná a ja aby som ju mohla ubiť; tie druhé bábky ma poslúchajú a vždy sa smejú!

Hermínka a pani Vilinská sa zasmiali, Imrich objal milenú sestričku a zhoda medzi nimi bola taká istá ako často predtým, keď pani Vilinská každému vedela povedať, čo si žiadal, sledujúc takisto istým krokom svoje záujmy.

Malá brička, ťahaná dvoma vraníkmi, niesla Violu z dusného povetria veľkého panského domu pána Vilinského do lona prírody. Jej omdletý zrak zasa začal dostávať svoj lesk, ťahy tváre, ktoré pred niekoľkými týždňami také živé, také náchylné na večný úsmev, boli zmeraveli, no teraz, keď jej bledé líce tu i tu ľahučko šibla vetvička nad cestou stojaceho stromu, keď od tých čarovných, v diaľke belasejúcich sa hôr vetrík pozastavil sa pri jej ušku a maznal sa s jej vlasmi, keď čistý vonný vzduch dral sa násilne do zúžených pŕs, aby ich roztiahol a naplnil sladkým pocitom, tichou radosťou, ktorú nikde inde nenájde človek, len v lone prírody, vtedy jej meravé ťahy tváre začali ožívať. Vôkol jej perí prelietal sťa sen ľahučký úsmev, ba k ušku prichádzali jej zvuky ďalekej speváčky, obžínajúcej trávu; a ten spev v diaľke, ten spev v prírode vylúdi i zo sochy úsmev.

Prvý raz od nešťastnej smrti svojho otca pocítila balzam pokoja. Prvý raz ťažké, tmavé myšlienky opustili strojnú hlávku. Prvý raz oko zažiarilo detskou radosťou, pohybujúc sa neustále, aby mu neušiel ani kvietok v hustej krovinke. Necítila, nevidela, že tútor pri jej boku sedí, že jeho zvlhlé oko skúma jej tvár. Nevie, že premenu duše, premenu tváre spozorovalo skúsené oko a že Vilinského starobou zúžená hruď nadvihla sa nádejou.

Konečne sa blížili k cieľu. Vozík sa už prevážal briežkom do pôvabnej dolinky, uprostred ktorej, ako detské hračky rozmarnou rukou postavené na zelenú pláň, ukazovali sa hospodárske staviská. Opodiaľ na malom briežku stál domec, určený pre obydlie pánov. Všetky budovy udržovali vo veľkom poriadku, domky želiarov obielené, humná a stodoly murované a črepom pokryté. Medzi Majerom a krásnou hustou horou šumel bystrý potôčik po skalách, od ktorých táto krásna dolinka dostala meno. Okolo stavísk a opodiaľ po vŕškoch rozkladali sa lúky a posiate polia, kde už dozrievalo obilie.

Pred domkom zastal kočík. Hneď svojho pána obklopili želiari s klobúkmi v rukách.

— Kde je mladý pán? — pýtal sa pán Vilinský po zvyčajnom pozdrave.

Viola sa strhla. Jej na krátky čas oživená tvár vzala na seba predošlý zovňajšok. Veď ešte jeden syn Vilinského má ju potupiť, má jej raniť srdce, dedičke mena podpaľačovho.

— Šiel, prosím ponížene, do hory s flintou, — odvetil sluha na Vilinského otázku.

— To som si mohol i domyslieť, pre toho sa môže robiť, čo chce! — hovoril starý pán napolo pre seba.

Viola v chyžke našla svoju starú známu. Tá sa usmiala na dievčatko niečo zdržanlivo, lebo istotne ešte sama so sebou nebola na čistom, ako sa má k nej správať.

Matej odtiahol s koňmi do dvora, starý pán si šiel obzrieť koscov, ktorí usilovne kosili, chceli zalichotiť prítomnému pánovi. Viola sa poobzerala v izbičke a v malej predsieni, slúžiacej i za kuchynku a východ na maličký pôjdik. Celá táto miniatúrna domácnosť sa páčila mladému dievčaťu, i umienila si poprosiť Krchuľu, aby jej dovolila variť v nej pre ujca kávu alebo zapraženú polievku, alebo halušky, ktoré už aspoň vedela uvariť. Krchuľa jej to vďačne prisľúbila, keď bude zdravá, že jej oddá celé kuchárstvo tu von, ktorému sľubu sa úbohé dievča nemálo potešilo. Keď si už tu dnu popozerala všetko a Krchuľa opustila kuchynku, aby šla chytiť kurča na večeru, Viola vyšla pod stenu a dívala sa do hory. Mladá duša cítila znovu radosť žitia a tešila sa krásnemu dňu, dobrej Krchovej, bystrému potôčku i všetkému, čo ju obklopovalo. Zrazu počula štekot psa; bystrým, gracióznym skokom blížil sa pekný pes cez lúku rovno k nej. Zbadajúc ju, zastal, zaštekal znovu a vrátil sa na pokraj hory. Tam sa zjavil mladík, silný, šumne vyrastený, pohľadu smelého, otvoreného. Zdravá farba jeho tváre a jasný pohľad belasých očí robil milým tento zjav a strmý, sebavedomý pohyb tela zvyšoval pôvab jeho osoby. Cez plece mal prehodenú pušku.

Viola mu napäto pozerala v ústrety, hotová do boja, veď v mladíkovi mienila poznať Júliusa Vilinského.

Aj on ju zbadal; chvíľu zastal, pozoroval ju, potom tým strmšie stúpal hore k nej.

— Či sa neklamem? Si to ty, malá Viola Podhradská? — volal zďaleka.

Viola neverila svojmu sluchu.

— Vidíš, ja ťa už poznám, a aby si aj ty mňa poznala, predstavujem sa ti — ako Július Vilinský, nádejný polesný, ak boh dá! — dodal s nepatrným povzdychom a podal jej priateľsky ruku, do ktorej ona vložila svoju zdravú.

— Tak, teraz už vieš, kto som ja. O tebe všetko viem, všetko aj to, čo ten hlúpy Imro vykázal. Nerob si nič z toho, dievčatko, on ti veľmi nerozumne povedal, hoci ti aj ja musím povedať, len inými slovami, aby si sa za mňa nedržala, lebo z toho nemôže nič byť, absolútne nič! Ja už mám inú lásku, a láska, vieš, ale ty nevieš, čo je láska, hejže? Kdeže by si ty to znala! — dodal, keď Viola na jeho divnú otázku odpovedala záporným pokrútením hlavy.

— Tým ťa nechcem uraziť, — pokračoval ďalej polovážne. — Bože chráň! V iných okolnostiach bola by si mi milá, ale keď už šuhaj ako ja má milenku, ako je moje Marienča, to je nemožné! Pozri, tu je stužka, ktorú Marienka v tanci stratila, a ja som ju zdvihol. I pýtala ju späť, ja, pravda, nechcel som jej ju dať, konečne mi dobrovoľne ponechala moju korisť.

Viole sa vlúdil úsmev na tvár, okriala na výlevoch šuhaja, a vďačne, ach, vďačne ustúpila pred spomínanou Marienkou do úzadia. Veď si ona podobného zväzku nežiadala; verubože nie! Julo pokračoval:

— A čo sa týka tvojho otca, ja tomu naskrze neverím, čo hlúpi ľudia o ňom tárajú, veru nie, a preto ti povedám, aby si vedela, že sa ešte nájdu na svete i takí ľudia, ktorí veria v lepšiu bytosť človeka.

Vďačným pohľadom a podaním ruky odplácala šuhajovi za jeho dobrodušnosť.

— Vďaka! — zašeptala.

— Niet za čo, devuška, niet za čo! — Ale my budeme dobrými priateľmi, pravda, i proti tým tam dolu! — a ukázal rukou smerom k mestu.

— Preto mi musíš aj ty tykať a povedz mi Julo, Julko, Julíček; ako Krchuľa, moja stará kojná, keď sa zabudne, čo sa jej často stane. Hej, Krchová, komu to tie kurence, komu?

— Nuž, mladý pán, všetkým na večeru, — odvetila oslovená.

— Teraz si dala pozor a pozvala ma názvom, akým chce rešpektovať vo mne pána Vilinského. Tak ako som povedal, povedz mi len: ty, Julo. Lebo by to bolo veľmi smiešne, aby sme bývali v jednom dome a boli si tak cudzí. Ja ťa pokladám už za svoju sestru, tak ako malú Emušku; Hermínka, tá nechce nič inšie, len byť mojou švagrinou, čo jej naša mama nabila do hlavy. Nuž, nechže si ju majú, ak je Imro pri tom; ale môj otec, ten sa zasa na mňa hnevá, že sliedim po horách, a keď ti je to môj živel, moja rozkoš; zo mňa naskrze nebudú mať gazdu!

— Prosím ťa, neodporuj mu dnes, bol chorý, — riekla Viola zajakavo, vysloviac slovíčko „ty“ prvý raz cudziemu človeku.

— Bravo! Vidieť, že si poslušná a rozumná, to je pekne od teba! Ostatne, neboj sa, znám ja svojho starého.

K mladým ľudkom prišiel starý pán.

— Vidím, že ste sa už oboznámili, to je pekne od teba, Julo, ale nebárs sa mi páči, že mi nechávaš robotníkov bez dozoru.

— Odpusť, otče, pokušenie bolo príliš lákavé!

— A teraz sa zoberieš domov. Matej pokŕmi kone a pôjde naspäť, môžeš sa odviezť.

Šuhaj mlčky vošiel dnu a zavesil pušku pri dverách. Starý nazrel Krchovej do hrnca a vyšiel zasa k svojim koscom a obzrieť sa po hospodárstve.

Julo pozrel útrpne na Violino rameno.

— Bolí ťa? Vidíš, sestrička, to sa mi veľmi páči, že si mala toľko odvahy a smelosti brániť si otca, ty si skutočne malá hrdinka! — povedal a prisadol k nej.

— Keby si mala smelosť, prosil by som ťa, aby si i mňa bránila, keď na to príde čas, a príde, to viem iste. Oni zo mňa chcú mať gazdu, chcú ma poslať na panstvo grófa Z., kde mám byť zasvätený do tajností spravovania vzorného hospodárstva. A tam ti ani len hory nieto, široko-ďaleko niet hory. Ja im nebudem inšie, len polesný, pre mňa je hora môj svet, moje všetko, pravda, okrem Marienky, — dodal so smiešnou vážnosťou.

No pri večeri, ktorá pozostávala z kurčiat s omáčkou paprikovou a z halušiek, Julo dokázal, že ešte jestvuje na svete niečo, čo požíva jeho priazeň, a to boli halušky. Starý pán jedol málo a skoro si vyhľadal lôžko, ktoré mu vždy bývalo prichystané pre neho.

Julo sa prívetivo odobral od Violy a s ľahkým srdcom vysadol na vozík, ktorý skoro zatým zmizol za návrším zrakom Krchovej a Violy. Viole dnes prvý raz od otcovej smrti sa zdalo, že je svet ešte nie taký zlý, žitie nie také smutné, ako si myslela.

Na Majeri chodili zavčasu spávať a včas ráno vstávali. Skoro teda Viola videla prázdne podsteny, každý sa utiahol k svojej miske a k svojmu kozúbku. Len Krchuľa ešte riadila a šafárila v kuchynke obvyklým svojím vážnym spôsobom, tu i tu sama so sebou v hlasnom myslení. Konečne vyšla ku Viole a ponúkla jej, aby ju nasledovala do jej komory.

Opustili teda domček pánov a kráčali chodníkom k bočným staviskám. Oproti nim vybehol havkajúc veľký valaský pes s utešeným kožuchom a oňuchával Violu, ktorá sa ho nezľakla, ale prívetivo zavolala na neho.

Krútiac chvostom, Pozor sprevádzal ženské do dvora.

— Kto to? — spýtala sa Viola a zastala. Pred gazdovou chyžou stála, ba pohybovala sa divnými pohybmi ženská postava. Tvár, osvietená mesačným svetlom, bola bledá, plná, no niesla na sebe žiaľ a výraz bolesti, vzbudzujúci sústrasť. Oči pekné, mandľovitého tvaru, jasnobelasé, opreté boli na kosák zapadajúceho mesiaca. Zdali sa niečo hovoriť, no nie každý tomu rozumel, a kto rozumel, zaplakal nad týmto dieťaťom prírody. Toto dievča, lebo tým zdalo sa byť, mávalo rukami v povetrí okolo seba, krútilo sa, podskakovalo a nôtilo si nejakú piesenku, ktorej slová vynechávalo a svoje vlastné vplietalo do melódie, z jeho úst dvojnásobne smutnej.

Jej postava, napodiv plná a súmerná, no bez gracióznych ťahov, bola zahalená v belasú sukienku, vyšívanú košieľku, cez ktorú bol prehodený pestrý ručník, v tomto kraji nevídaný, a širokú zásterku — to nadvíhajúc, to hladiac rukami po nej. Nohy mala bosé a biele, ako i ruky a obnažené hrdlo.

— Kto je to? — zvolala Viola zostrašeno.

Aj podivná deva zastala a s výkrikom splašenej zveri vbehla do domu.

— Veronka Tieškuľa, — šepkala Krchová so vzdychom.

— A prečo je taká, taká?

— Je chorá a nešťastná, no budem vám ešte snáď niekedy o tom rozprávať, smutná to povesť.

Skoro potom uložila Violu do svojich podušiek.

— Nebojte sa, v týchto nik nespáva, to sú mi od matere. Pánboh jej daj slávu večnú! — Potom si ešte zanôtila večernú pieseň. Viola utíšená pocitom istoty dovolila všetkým predstavám tohto dňa predstúpiť pred svoje zmysly, rozmýšľala o Julovi, Veronke a o materi Krchovej, ktorej periny ešte odvtedy pochodia. S uvažovaním, koľko tomu asi môže byť rokov, konečne usnula na Majeri.

Keď sa ráno prebudila, Krchová stála nad ňou a usmiala sa prostodušne.

— Včera večer sme niečo zabudli, mali ste si hrady na povale prečítať, prvé sny v nových hospodách sa vypĺňajú.

— Škoda! — usmiala sa Viola a podávala ruku starej, ktorá potom vzala jej ramienko a obviazala ranu.

— Aby nebolo úrekom, ale ruka sa hojí a neminie týždeň, môže ísť obväzok dolu, ruka sa zahojí.

— Myslíte? — spýtala sa Viola celkom šťastná.

— Veru ani inak nie, len dovtedy ešte musíme sa vystríhať ťažkej roboty. Teraz poďme, treba pánovi uvariť raňajky.

Viola nasledovala Krchovú. Darmo sa obzerala po dvore, Veronku nevidela, zdalo sa jej len, že niekde z oblôčka kuká na ňu nesmelo dvoje belasých očí.

Ujec už bol na nohách a zdalo sa, že sa veľmi dobre cíti. Na jej raňajší pozdrav odvetil prívetivo a pozval ju so sebou do včelína, kým Krchuľa pripraví kávu.

Vo včelíne bol vzorný poriadok, len v kútoch zosnoval jeden alebo druhý pavúk svoje siete, odkedy ruka včelárova sama tu neriadila. Viola sa ponúkla pánu tútorovi na pomoc pri manipulovaní okolo včiel, čomu on bol rád a začal jej vysvetľovať výhody nového včelárenia nad starým. Hneď jej dal aj krídlo, aby bezočivých pavúkov pozháňala a očistila včelín od týchto nepriateľov včiel.

— Nemám horšieho nepriateľa pri včelách ako pavúka. Tu čosi-kamsi osnuje celé plachty a neúnavne číha na nič netušiacu včielku.

Len príchod Krchovej vyrušil ich z príjemnej a zošľachťujúcej práce. Volala ich k raňajkám, ktoré pripravila a v izbe nastolila. Starému pánovi káva nechutnala.

— Alebo si sa nedoučila, Zuza, alebo si sa preučila kávu variť! — zasmial sa urodzený pán.

— Alebo, — myslela si Krchová, — je milosťpánov žalúdok nie viac taký, ako býval.

Viola sa Krchovej ponúkla, že jej bude pomáhať variť kávu pre ujca, jej že veľmi dobre chutnala, ale chorým ľuďom musí sa niekedy premeniť kuchárka.

Takto Viole plynuli dni v tomto svetom nedotknutom kútiku a dobre sa cítila.

Každý deň prichádzal posol z mesta, ktorý prinášal potravné články a zas odnášal hydinu, maslo, mlieko, smotanu. I noviny prinášal a ona sa ponúkla čítať nahlas časopisy, ktoré prišli, najmä večer, keď si ujec ľahol do postele.

— Dievča, ty ma celkom rozmazneš, odjakživa som si žiadal, aby mi niekto večierkom predčitoval!

— Veď ja to vďačne konám a môže sa to vždy stať, keď len milý ujec dovolí.

Týmto spôsobom utužoval sa pomer medzi tútorom a zverenkou vždy viac a viac.

Istého dňa prišiel Julo s Imrichom, no ako Viola počula, že je Imrich tu, odišla do hory, aby sa nemusela s ním zísť. Vedela, že sa nemôže premôcť voči nemu, čo by jej snáď ujec zazlieval. Ale Julo v sprievode svojho psa ju vyhľadal.

— Vyhýbaš sa mu? Nie div, sestrička. Ako by aj nie, keď on má také vysoké náhľady o všetkom na svete, že každý rozumný človek musí hlavou pokrútiť nad tým. Nieto dňa, aby sme sa my dvaja nepovadili. Ja viem, že ho raz nejeden skvelý plán kopne a on pozde nahliadne, že nie je všetko tak, ako si to predstavuje, — rozprával Julo rozhorčene. — Preto je on i pýchou rodiny, miláčikom, ktorý má raz uskutočniť otcove skvelé plány, maminým protegé, ktorá mu vychováva Hermínku za jeho budúcu vernú manželku, aby ho mal kto reprezentovať, keď bude ministrom. Vychovávajú ju v hlavnom meste a, pravdaže, na trovy otcove. Dosiaľ to išlo ľahko, ja som nemal nič proti tomu, kým som nepoznal, čo oni so mnou chcú. Ja im mám študovať hospodárstvo, čo som už i počal, lebo som myslel, že predsa im budem môcť po vôli urobiť, no i ja cítim v sebe samostatný prúd, nedám si natisnúť povolanie života inými, sám sebe chcem byť niečím, alebo ničím! Ja im mám prevziať hospodárstvo, ktorého polovica je prepísaná na mamu, z druhej polovice mám potom vyplácať Imra, ktorý bude pri svojej kariére v Pešti potrebovať groše, a Emku, to sa potom dá hospodáriť! Ej, takým bláznom nebudem!

Julo vyskočil strmo z machového sedadla, kam sa obidvaja usadili, a prešiel niekoľko ráz popred Violu.

— Divné ti je, že ti to rozprávam, ale ja viem, že ma ty rozumieš, ty, ktorá máš mnoho príbuzného so mnou, už i tým si dosiahla moju sympatiu, že nie si miláčikom mamy a Hermínky a Imra. Emuša, nebožiatko, pre nás ešte niečo platí, ale to je slabé, nevládne decko. Tak vidíš, odkázaní sme na seba; okrem Krchule, ktorá ma nedá ani za slepého koňa, lebo mi bola kojná. Ona aj k tebe bude dobrá, len keď sa raz roztaje jej priazeň.

— Vidíš, — pokračoval Julo v svojich výlevoch, — ja som si už temer zúfal, kým si ty neprišla, nikto ma nechcel vypočuť a rozumieť! Len tá moja hora ma potešuje, no cítil som sa i tam osirelý. Teraz už smelšie vystúpim a budem sa domáhať svojho práva.

Viola načúvala slovám Julovým s potešením dievčenského srdca. Ona je niečou dôverníčkou a podporou! Ona, len ako je to možné?

Krchuľa pripravila svačinu, ktorá Julovi, hoci bol rozžialený, znamenite chutnala, veď stará kojná uhádla, že nové zemiaky s maslom a s bryndzou vždy Julka uspokojili.

Imrich, kým sa Julo žaloval Viole, musel otcovi o ňom rozprávať, lebo starý pán nespokojne pozeral na svojho mladšieho syna a bol veľmi zlej vôle. Julo si vzdychol a jedol ďalej. Potom mladí páni odišli zasa domov, otec im však naložil, aby zajtrajšieho dňa poslali po neho, že doma potom vybaví všetky domáce veci.

A keď odišiel aj ujec, Viola ostala sama na Majeri, kde by si želala navždy prebývať. V ochrane a starostlivosti Krchovej cítila sa dobre. S Veronkou sa zišla len veľmi zriedka, aj vtedy bojazlivo utekala pred ňou a potom cez malé okienko svojej izbičky zvedavo pozerala za Violou a tu a tu sa aj usmiala na ňu. Tak rada by bola Viola zvedela, kto je toto dievča a čo sa s ním stalo.

Krásne a veselé augustové dni sa už krátili a večery zvolávali malý počet obyvateľov Majera pred domky na podstenia. Tu bola Krchuľa, ktorú všetko slúchalo a korilo sa jej rozumnému rozsudku, veď ona mala veľké slovo aj u pána. Tu zasa Veronkin otec, gazda na Majeri; ktorého tichá, mierna povaha, málovravnosť a utiahnutosť činila ho pravým opakom Krchovej, ktorá vždy bola hotová výrečne rozprávať a mala slovo pohotove. Tu i tu prišli i druhí sluhovia a želiari so svojimi ženami a dievkami, potom bača a valasi so svojimi ženami, až toho bola hodná spoločnosť. Keď sa už začali veľmi živo zabávať, strmé veliteľské slovo Krchule rozohnalo veselú čeliadku a Viola ostala sama so svojou spoločnicou.

O Veronke, hoci bola sľúbila, nechcela rozprávať Viole; len toľko jej povedala, že bola veľmi krásna mladá devuška, krv a mlieko, a že ju rodičia, najmä otec, ktorý zdakade od Hrona pochodí, veľmi rád mal a matka ju strážila ako svoje oči. Nebohá pani urodzená, ktorá jej bola krstná matka, často prichádzala na Majer a tu Veronku vždy hladkala a prinášala jej všakové dobré veci. Ale pani umrela a miesto nej prišla druhá, s ňou jej brat, no, o tom pozdejšie…

Veronka bola šumná, spievala celý deň ako vtáča v hore, až jedného dňa, keď dlho nechodila domov z hory, kam šla zbierať jahody, našli ju bez seba, omdletú, peny na ústach, oči stĺpkom obrátené… Mať jej ľakom ochorela, chorela a vytlela, otec sa stal málovravným, chcel už viac ráz opustiť službu, ale pán urodzený ho vždy prehovoril, že si on veru nepustí takých dobrých sluhov od seba. Nešťastné dieťa zostalo veľmi choré. Z tej zlej choroby, kvietok môj, to chodí na ňu, i včera som bola u nej, a ako sa mi všetko zdá, nebude dlho medzi nami.

Tak rozprávala Krchuľa a devuška s ustrnutím počúvala. Úbohé dievča, také nešťastné! Odvtedy že nechce viac ani na krok od svojej chyžky, ľaká sa každého človeka, ktorého už predtým nepoznalo, a bojí sa každej tône.

I umienila si Viola, že sa viacej bude s nešťastnou Veronikou zamestnávať a že svojou láskou bude sa snažiť zmieriť ju s jej osudom.

— A či sa nepokúsili vyliečiť ju? — spýtala sa Viola.

— Horkýže nie! Sám pán dal doviezť sem doktorov, ale ako jedného alebo druhého z nich zazrela, začala kričať a triasť sa na celom tele, a keď jej aj lieky podávali, nemalo to nijaký účinok.

Odvtedy Viola so sústrasťou sledovala Veronku a zaobchodila s ňou láskavo, čo jej pomaly prinieslo priazeň nešťastnej devy.

Deň, ktorý nasledoval po tejto rozprave, priniesol Viole nové prekvapenie. Matej prišiel po ňu s vozíkom a doniesol jej lístok od Jula. Píše jej, že sa odoberá od nej aspoň takto, keď ju nemohol navštíviť na Majeri, a že, hoci aj po veľkej búrke, dostal povolenie ísť na lesnícku akadémiu. Ináč že tam dolu všetko po starom. Imro ide do Pešti, mama odprevadí Hermínku do ústavu, kde sa má z nej stať dokonalá dáma, a on že sa tiež odberá, aby navštívil ešte svojho priateľa, s ktorým má bývať na jednej hospode. Hej, to bude veselý život! S mnohými pozdravmi a jedným bozkom, — pri čítaní tohoto Viola sa červenala, — zostáva jej verný brat Julo.

Aj Matej rozprával, že je dom akoby vymretý. Len milosťpán a malá Emka v tom veľkom dome, aspoň na čas bude v ňom pokoj.

— Že mladých pánov posielajú po školách, to mi je nie divné, ale že ešte aj tú slečinku posielajú učiť, a to za pánove peniaze, to sa neprace do mojej tekvice. Veď im je nie ani rodina, ani nič! — mudroval Maco.

— Nestar sa do toho, a čo ťa nepáli, nehas, — zahriakla ho Krchuľa. — Tu máš, najedz sa, potom priahaj!

— No len viď, aká ste vy náramná, vari človek už nesmie povedať svoje? Čo?

— Horkýže nesmie, ale páni sú páni a sluhovia sú sluhovia, my nerozumieme, čo oni vedia!

— Veď tak! — dotušil Maco a chlípal svoju polievku, krútiac pritom hlavou. Maco ešte nebol tak dlho u pánov, a preto sa pozastavil na všetkom.

— Len tej malej Emky mi je ľúto, to je ako opravdivá sirôtka v dome, kým ešte mladá pani boli doma, bolo s ňou ako bolo, teraz ale neviem, či zasa príde ku mne do stajne a bude sa dívať na mňa a na moje kone, kým jej nedám z môjho chleba!

— I ty, ty bezbožník, ty skazník, žeby Emuška ešte od teba chleba pýtala? A keď aj, od hladu to iste nebolo, veď sa vie, že deti rady jedia čierny chlieb!

— Či rady alebo nie, Emuška nemá matku, ale len macochu, a to, nech som dobrý… — ale teraz sa už pratal z kuchyne, lebo Krchuľa naozaj sa nahnevala.

— Bodajže ho i s klebetníkom, — hnevala sa, keď Maco už niekde okolo koní dudral, — či ho vidíš, ako všetko vie! Ale ja viem, odkiaľ vietor fúka. Tomu všetkému je vina len tá s tou strapatou hlavou, tá ošemetnica, ktorá chce byť kuchárkou a nevie chleba napiecť. Do očí sa panej líška a podlizuje, a za chrbtom ti ju vynáša. Aby ťa aj s háveďou kadejakou!

Krchuľa, hoci sama zavše sa vyslovila nepriaznivo o panej, nedovolila, aby to iní robili.

No Maco sa poponáhľal s priahaním a skoro Krchová povynášala zeleninu, fazuľu a iné na vozík, pomohla i Viole hore, potom prosila, aby ešte prišla tej jesene, a Maco pohol kone.

Tak prišla Viola domov, a neuvidela tých, ktorí ju urazili a ktorých nenávidela.

V dome bola, ako Maco povedal, veľká tichosť, len tu i tu bolo počuť dupot malých nožičiek po kamennej dlažbe chodby, alebo smelší výkrik a smiech dieťaťa. Ináč bol dom ako vymretý. Keď kuchárka predložila obed, vyšla si, kam chcela, komorná šila pre seba, a tak bol celý dom ponechaný sám na seba.

Kľúče viseli v prednej izbe pri dverách, pán Vilinský chodil vydávať z komory, no odnechcelo sa mu to, a tak domáci duchovia šafárili, ako chceli. Konečne ujec oslovil Violu, aby ona dozerala na kuchyňu a komoru, čo ona s ochotou i konala, nedbajúc na krivé pohľady slúžok. Ba často sama uvarila jedno alebo druhé jedlo milému ujcovi, prinesúc mu ho s nemalou hrdosťou.

Malá Emuša sprvu nedôverovala Viole, vyhýbala sa jej, no keď videla lásku medzi otcom a Violou, i ona začala sa k nej šetrnejšie chovať, až potom cele dosiahla jej lásku.

Viola poprosila tútora, aby jej chyžku, do ktorej ju boli hneď v prvú noc umiestnili, prepustil na bývanie, veď i tak nie je potrebná a tie staré veci môžu tam bývať i ďalej. Tútor jej to nechcel privoliť, hovoriac, že ona môže bývať v Hermínkinej peknej izbietke vedľa salónu, no Viola prosila a vedela dosiahnuť svoju žiadosť. Aby chyža predsa mohla sa obývať, dal postaviť malú železnú piecku, ktorá bola vyhodená už kdesi na pôjde, a Viola začala si upravovať svoju izbu. Emka zvedavo a s rozkošou detí prizerala sa na ňu a prehŕňala sa v starých veciach, ktoré tu boli pohodené.

Staré, invalidné náradie, ktorému tu nohy, tam druhé čiastky ležali, pozliepala, ako sa dalo, vyčistila, až to bola radosť! Knihy, lebo aj tých našla sa tu hŕba, oprášila, a aká radosť pre ňu, našla tam viacej kníh s menom „Adamus Podhradský Anno 1835“. Bola tu i jedna modlitebná kniha a jeden Tomas Kempis. Aký pobožný človek musel byť jej starý otec! Toto teda patrí jej, celkom jej! Aké šťastie! Možno i tieto pohodené veci sú z veľkej domácnosti Podhradských, ona právom môže túto chyžku nazvať svojím panstvom.

Keď konečne poriadila svoju malá ríšu, s radosťou pozrela na dielo svojich rúk. Komôrka s malým, na tri prsty širokým zrkadlom prichodila jej ako malý salón.

Keď pozrela z oblôčka svojej komôrky, videla v úzkej ulici za bočnými staviskami stáť malý, úhľadný, viničom ovinutý domec, a keď si stala na stoličku a pozerala, mohla vidieť, ako neveľké obloky, plné kvetín a opatrené bielymi záclonkami, zdajú sa zvať na návštevu. Tu i tu mohla vidieť aj starenku, obyvateľku tohto domu, v bielom čepci, s hlavou napred naklonenou, chodiť po dvore a obstarávať svoje práce. Jej zvedavosť na tento domček a jeho obyvateľov ešte vzrástla, keď večierkom počula zvuky starého klavíra.

Keď velebné ticho zavládlo mestom a večer sa rozložil po krajine a keď i Viola unavená prácou dňa vyhľadala svoju skrýšu, tu ju zarazili cez otvorený oblok tie bájne zvuky, vyludzované iste nie rukou diletanta.

Ona veľmi milovala hudbu a kvety. Veď pestovala oboje doma za tých lepších čias, no teraz nepomyslela na hudbu, hoci aj skvostné piano zaujíma čestné miesto v salóne prvého poschodia.

Jedného večera očarovali ju viac než inokedy tie milé zvuky. Bolo jej, akoby počula v tónoch kus vlastnej žaloby, vlastného strádania. Zložila ruky, zdalo sa jej, že sa musí modliť pri tých zvukoch a plakať slzy prvé, odkedy je tu, slzy, ktoré by jej priniesli mier a odvahu pre ďalšie strádanie.

Dlho do noci počúvala ľúbezné čarovné tóny, ktoré vyludzovala neznáma ruka. Ba či ten, ktorý tam dolu, v tej malej uličke, hýbe mŕtvymi strunami, tiež zná, čo je žiaľ, útrapy, strádanie? Či zná? A kto je on? Snáď oná starenka, zhrbená ťažkou prácou, mnohými starosťami? Nemožno! Viole sa zdalo, že prsty starej ženy nevedeli by vyčariť onen cit, ktorý zavládol touto hrou! A keď nie, kto býval so starenkou, kto vládol tými kovovými strunami, že prenikali až do útrob poslucháča? Či snáď bol to manžel milej starkej, rovnako starý, zhrbený a snáď slepý? Alebo?…

Viola by sa bola mohla opýtať slúžok, kto býva v domčeku za pálenicou, mohla i sama ísť pozrieť a na ulici sa opýtať na obyvateľov prívetivého obydlia, no to všetko sa jej priečilo tým viac, že už viac dní nepočula milé zvuky, hoci otvárala oblôčik, načúvala pátravým, túžobným pohľadom, no nepočula viac nič, len zavše škrek sliepok a spev kohúta zo dvora starenkinho a videla vždy len tú istú postavu starej zhrbenej ženy, ako pozorne a starostlivo opatruje svoju malú domácnosť.

Minulo niekoľko dní, pani Vilinská sa vrátila z Pešti a začala znovu svoju vládu v dome. Slúžky obdarené darmi prinesenými z Pešti lichotili svojej panej a všemožne hľadeli ohovárať Violu. Pani Vilinská nemohla viac Violu ignorovať, zjavne nechcela s ňou zle zaobchodiť, lebo jej politika zakazovala provokovať pohoršenie v dome a najmä voči domácemu pánovi, ktorému nadovšetko bol vzácny domáci pokoj. Vedela pani Vilinská ešte i to, že pokojom viac vykoná u svojho manžela než nešetrným vystúpením, podobným prvému stretnutiu sa s Violou. I chovala sa k Viole odmerane, chladno, vydávala jej rozkazy, vidiac jej spôsobnosť a vôľu do práce, no jej pomer k sirote ostal taký, aký bol v prvý deň. Lebo Violu nepotiahlo srdce k „tetke“, ani „tetku“ k „tichému, zaťatému a tvrdošijnému stvoreniu“, akým Violu nazvala. Ujec teraz často býval mimo domu: to pri zriadení pálenice, ktorú už dávnejšie dal za domom vystaviť, to pri poľných prácach a pri mlátiacich strojoch na Majeri. Ema sa tešila, že bude chodiť do školy, pozdejšie ju aj skutočne odviedol otec k pánu učiteľovi, a tak Viola ostávala zväčša na seba zanechaná, zanedbávaná. Či div teda, že vždy znovu zatúžila počuť k srdcu hovoriace tóny z domčeka spoza pálenice? Či div, že si namyslela, že všetko, čomu sa tešila, uniká a opúšťa ju navždy? Nepokoj, duševné strádanie zmocnilo sa tohto mladého dievčaťa, ktoré veru potrebovalo veľa láskavého ošetrovania, aby sa zdarne vyvinulo ako rastlinka, ktorá túžobne obracia hlávku v stranu, odkiaľ by ju malo zľúbať životadarné svetlo slnca, a nenájde ju. Tak smutne klonila Viola hlávku, že nenašla blahodarný lúč opravdivej lásky.

Na svoje veľké, a možno povedať, že i radostné prekvapenie našla istého dňa v izbe tútora sedieť svoju starú známu z domčeka viničom ovinutého. Srdce jej búšilo pri myšlienke, že to azda predsa bude ona — ten tajomný umelec — a bystrým pohľadom zmerala zjav starej panej. Keď Viola vkročila do izby a uklonila sa, pani pozdravila ju dobrotivým, nežným pokývnutím hlavy, akoby chcela povedať: „Poznám ťa ja, poznám!“ Teda tú, ktorú Viola vídavala zďaleka, videla teraz celkom zblízka pred sebou na stoličke sedieť a čítať peniaze, ktoré pán Vilinský zobral a položil do wertheimky. Pozdejšie sa Viola dozvedela, že to bol nájom za domec, v ktorom pani Milocká, lebo to je jej meno, bývala, a ktorý patril pánu Vilinskému. Teraz len počúvala, čo hovorí starenka, ktorej jemné ťahy v blízkosti pozorovateľa nadobúdali pútavosť a vzbudzovali sympatiu, aspoň u Violy vo veľkom stupni. Trochu zhrbená pohybovala sa dosť živo a hovorila zvučným, jasným hlasom, hovorila mnoho, často i to, čo práve nepatrilo k veci. No na šťastie nehovorila tak, že by poslucháča príliš unavila. Viole sa aspoň zdalo, že všetko, čo povedala, malo oprávnenosť, ona, pravda, by to nevedela predniesť.

Ku koncu návštevy pýtala si ešte starenka bavlnu na pletenie pančúch pani Vilinskej.

— Ráčite znať, že mám už teraz viacej stihu odvtedy, ako môj Daniel odišiel do Nemecka, chudák! Ale zato pribudlo mi študentov o jedného viac než vlani, a veru okolo tých šarvancov len jesto obchádzania dosť. Ale mám vždy ešte čas spraviť niečo i pre druhých.

— Veru by som potrebovala pre pánov istú zásobu a pre Emku, ktorá teraz, keď bude chodiť do školy, mnoho bude potrebovať!

— Oj, to s radosťou chytím sa do práce! Najmä pre Emušku! Kdeže je to milé dieťa?

— Už chodí do školy. Pilne a svedomite navštevuje školu, nezamešká ani polhodinku a zdá sa, že sa bude dobre učiť! — chválila Vilinská svoju pastorkyňu. — Čo sa však tej práce týka, pošlem bavlnu snáď ešte dnes predvečerom, môže to odniesť Viola, — pritom ukázala na Violu, stojacu pri kredenci, kde upratúvala šálky a taniere.

Milocká pozrela na Violu dlhým pohľadom a pokývala hlavou. Skoro potom odišla.

Violu teda na veľkú radosť poslali predvečerom k milej susedke, lebo za takú si ju pokladala, aby odniesla sľúbenú bavlnu na pančušky pre Emušku. Upravili ju, kade má ísť, no ona už skorej vyzrela priechod cez bočné staviská, cez malú záhradku a do úzkej uličky, kde stál úhľadný domec.

Odvtedy často sedávala Viola u starej panej. Ona jej rozprávala o svojom synovi Danielovi, ktorý odišiel do Nemecka, aby sa vzdelal a nadobudol si ešte vedomosti na svetochýrnych univerzitách. Bol teológ a toto je posledný rok, ktorý študuje, potom, ach, potom! — vzdychla starenka so zbožným pohľadom k nebu.

— Či snáď on tak krásne hrával? — opýtala sa raz Viola nesmelo.

— Áno, on, môj Daniel! — odvetila opýtaná s prívetivým pohľadom na dievčatko. — A vy to viete?

— Oj, áno! Do mojej chyžky počuť všetko, najmä večer, keď je v dome a na ulici všade ticho. Vtedy utešené melódie tak dojemne ku mne prúdili a pripomínali mi dávne, zašlé časy! Tak teda to on! — riekla Viola znova a v myšlienkach začala si predstavovať zjav bohoslovca a jej fantázia utkávala okolo jeho osoby čarovný kruh.

— On, môj Daniel! — odvetila znovu Danielova matka a z očí jej žiarila jej hlboká láska k synovi. — On, môj milý, jediný syn, ktorý môj smutný osud okrášľuje a obveseľuje vlastným strádaním, vlastným namáhaním, on, ktorý, odkedy žije, nezarmútil svoju matku, ba každou myšlienkou hľadel jej pôsobiť radosť a každým svojím krokom na ceste života chcel jej zmierniť biedu a jej opustený vdovský stav hľadel urobiť znesiteľným. Nie, môj Daniel nemá páru v rade terajších mladých ľudí! Ešte bol len malý, a ja, už vtedy ovdovená, zápasila som so starosťami, ktoré mi odoberali spanie, chcela, som ho dať na remeslo. Ale on ma prosil v slzách, aby som ho nechala chodiť do škôl, veď že on má groší veľa, a keď bude potrebovať, že si zarobí viacej, a veď — že pánboh požehná! Pritom skočil na lavicu pri peci, vyškriabal sa na kozúbok a siahol za hradu, odkiaľ potom niesol niečo ku mne. Hneď nato mi vysypal z vlastnoručne ušitého vrecúška do zástery hŕbku drobných peňazí, medených i strieborných, a s iskriacimi očami hľadel na mňa, ktorá prekvapením nevedela som povedať slovo. Konečne som sa ho spýtala. Skade tie peniaze? Snáď si ich len ne…? Navinšoval som si ich, nagazdoval, keď ste mi dali, alebo cudzí ľudia, po dva groše alebo po šestáku, odkladal som si ich! Však už teraz môžem chodiť do škôl? Čo som mala robiť? On, pravda, v detinskej prostote pokladal to za dostatočný kapitál, aby sa mohol stať farárom, no ja pokladala som to za pokyn, aby som mu nebránila ísť ta, kam ho snáď vyššie určenie volalo! Privinula som ho k svojmu srdcu, predsavzala som si dvojnásobne pracovať a odkladať pre neho, aby raz mohol byť farárom.

Viola počúvala nadšene, jej boli výlevy podobnej posvätnej lásky cudzie, veď svoju matku neznala a inde nemala ešte príležitosť nahliadnuť hlbšie do pomerov šťastných rodín. Potom zdvihla vrchnák starého klavíra, ktorý kedysi snáď zdobil skromnú chyžu dedinského učiteľa, a prešla rukou niekoľko ráz po klávesoch.

— Vy tiež hráte? — pýtala sa starenka udivene.

— Učila som sa v ústave, ale už dávno som sa nepokúsila, neviem, či ešte znám niečo!

Kým Viola hrala, susedka pozorovala ju súcitne a potriasala hlavou. Čipky, ktoré práve prišívala na akýsi čepiec, sa tiež triasli v jej rukách a ústa jej šepotali nezrozumiteľné slová.

Keď bývala Viola „doma“ urážaná, odstrkovaná, tu si rada zašla do útulku pani Milockej. A vždy rovnako zvedavo a rovnako nežne pozerali tmavé oči susedkine na tvár dievčatka, ktorému na výslovnú žiadosť „tykala“.

— Znám ja, znám! Nezdravá to pôda pre mladé neskúsené srdce. Znala som a milovala ako teba, Violka, tvoju matku, lebo vtedy už môj manžel, učiteľ v D…, umrel a ja s malým chlapčekom prišla som bývať sem, odkiaľ som sa bola vydala. Tvoja matka tiež nevydržala dlho, opustila dom, ktorý by právom mal náležať tebe, aby sa viacej do neho nevrátila!

— Vy ste znali moju mamku!? — zvolala Viola.

— Znala, oj, znala, úbohú! Sú bytosti, o ktorých sa nám zdá, že len nešťastie a starosť je ich údelom na svete. Ony sa obetujú druhým, seba nešetria, len druhým slúžia, a za to sa im zakvačí na päty všelijaké súženie, aby ich nenechalo po celý život a aby vytrpeli aj za druhých.

— Porozprávajte mi, prosím, o mojej mamičke.

— Vďačne, dieťa moje, vďačne! Veď tak dobre poznám to všetko! Nedarmo som vyrástla v tomto meste, ba temer celú polovicu svojho žitia prežila som v tejto ulici, v tomto dome. Nie div teda, že mi nič neušlo, čo sa tam v tom veľkom dome robilo.

Keď som rástla, vtedy ešte žil starý pán Podhradský. Mladý, tvoj otec, Violka, vtedy chodil do škôl. Starý pán bol veľmi ctený, pobožný pán a býval zväčša inšpektorom pri našej cirkvi^[4]. Keď som sa vydala a zasa ako vdova prišla sem, starý pán už nežil, len jeho pani, ktorá rozhnevaná na syna pre pána Vilinského odcestovala na svoj vlastný majetok a do kúpeľov. Tvoj pán otec bol už vtedy ženatý. Bola to veľmi chorľavá, veľmi rozmaznaná pani, s tou musel mať jej manžel veľkú trpezlivosť, čo aj dokázal, hoci v inšom nikdy neprejavil veľkú stálosť. Keď už bola pani Podhradská povážlivo chorá a už nikto nemohol pri nej vydržať, vzali k nej chudobné dievča, Marinku. Ťažké bolo jej postavenie, lebo každý v dome mal svoje zvláštne chúťky, ktorým ona slúžila ako hromozvod. Keď jej povolili chvíľočku času na oddych, chodila ku mne, vyplakala sa do sýtosti, vyobjímala môjho maličkého Danielka a my obe sme plakali, až sme cítili uľahčenie.

Vilinskovci už skôr sa nasťahovali do domu tvojho otca, ktorý veľkodušne ponúkol svojmu švagrovi celé obydlie dovtedy, kým on svoj zhorený dom nevystaví. Rodina Vilinských prišla a navždy sa tu upelešila. Pani Vilinská skoro vzala vládu do svojich rúk a všetka čeľaď i páni museli sa jej koriť.

Mladá pani Podhradská umrela v kúpeľoch. Jej ošetrovateľka sa vytrápila s ňou, s nadľudskou trpezlivosťou znášajúc rozmarné chúťky. V jej náručí vypustila ducha, a čo malo úbohé dievča z toho? Osočovanie, zradu a hnusné obžaloby! Potvárali ju nielen, že si chcela tvojho otca nakloniť, no že aj prsteň, ktorý jej nebohá ešte zaživa na prst stokla a darovala, že ten prsteň ukradla. Podhradský ju zastal, ako sa patrí, a aj pri jej chudobe, pri jej nízkom stave pojal si Marinku za ženu. Keby bola žila, možno nebolo by tak ďaleko prišlo s tvojím otcom, no pánboh im daj slávu večnú obom! Už sú tam navždy spojení.

Pán Vilinský mal vraj vážny rozhovor so svojím švagrom, ktorého nepochopiteľná slabosť odpustila všetko, čo kedy musel trpieť od Vilinských, ba ponechala ich v jeho dome, postúpila právo svoje, čo ja viem, bo nemohla som sa dozvedieť niečo isté. Lenže je ešte jeden temný bod, ktorého sa Vilinský ľaká, a ten je, dieťa moje, v tvojich rukách, alebo aspoň mal by tam byť?

— Ak tým myslíte isté spisy, ktoré môj milý otec ešte na smrteľnej posteli spomínal, teda tých niet, ak odvtedy, čo som ja odišla, nevykutal ich náš priateľ, doktor Bielanik.

— Niet ich? Čo nepovieš? Kam by sa boli podeli?

— Vyrabovali ich, zlí ľudia v čase požiaru vyniesli všetko z nášho domu!

— Počula som, počula aj o tom! — vzdychla si starenka. — Ale ďalej. Ty si sa narodila, mamička tvoja skoro nato opustila tento neprajný svet, rodina tvojho otca jasala. On bol zlomený, znechutený nezdarom v svojich podnikoch a utrácal vždy viac a viac svoj majetok. Jeho matka sa odvrátila od neho, nechcela počuť o neveste-slúžke, nechcela uznať jej dieťa za svoju vnučku, odtiahla synovi svoj majetok a výplatu dcérinu, u ktorej býva neďaleko stadeto.

— Ona teda ešte žije! — zvolala Viola.

— Žije ešte, ale je už veľmi stará. No i tak si ešte môže požiť, ženy ako ona neumierajú tak ľahko. Vilinský ustúpením tvojho otca upevňoval vždy viac a viac svoje postavenie v Zanici a nech niet tých listín, tak je veľkým pánom. No ale sa pánboh ešte postará, aby stromy nevyrástli do neba, a pravda predsa len musí vyjsť na svetlo dnes

alebo zajtra, alebo o rok! — hovorila Milocká.

Viola so zblednutou tvárou načúvala.

— A keby bolo po pravde a práve, mala by si ty sedieť ako pani v starootcovskom dome a ich mala by si právo vyhnať z neho, no to by si iste neurobila a neurobíš, keď tomu bude čas aj potom. Dosť už. Ale som sa rozhovorila, rozhorlila, a to sa neoddá na tomto svete.

Viola v dojmoch, aké vzbudili rozpravy starej panej, neporozumela posledným slovám. Ona v duchu videla strašnú noc požiaru, klesajúcu postavu otcovu, jeho smrť.

— Bolo to hrozné! — vzdychla devuška.

— Čo hrozné? Myslíš nešťastie tej osudnej noci? Veru hrozné, dieťa, hrozné! A ešte hroznejšie, že požiaru padol v obeť aj ľudský život.

— Ľudský život? — skríkla Viola.

— Ba veru, bol to vraj akýsi barbier, v susedstve tvojho otca že býval.

— Mikulčík?! — zvolala deva začudovane.

— Áno, ten. Toho že niet odvtedy, musel zahynúť v plameňoch, lebo ho odvtedy ani jedna živá duša nevidela.

Deva pokrútila hlavou, poznala Mikulčíka, vedela, že nebol schopný obetavého činu, a ináč, veď videla ho stáť v chodbe celkom oblečeného, ako do cesty…

Povedala to pani Milockej, no tá tomu neverila.

Dokazovala, že Viola musela sa mýliť, alebo mohol ešte potom ísť hasiť, kde ho prikvačila strašná smrť.

Večerilo sa. Viole prišlo na um, že dlho si posedela pri svojej známej, vstala a odobrala sa od nej, poberajúc sa do domu, ktorý by skutočne a právne mal byť jej domovom, ak len starenka v svojej ochote a horlivosti nepreháňa.

Dlho do noci nemohla zabudnúť na všetko, čo počula od Danielovej matky, ako si ju v duchu volala, a na to, čo sa týkalo jej milého zosnulého oca. Potom udalosti pozdejšieho letopočtu, oheň a osud, ktorý ju uviedol do tohto domu, kde kedysi jej milený otec strávil svoju mladosť. A preto vždy drahším stával sa jej tento dom, v ktorom sa skutočne začala pokladať za paniu a tamtých len za hostí v ňom.

V príhode chystalo sa už k jeseni, snehové mračná nad krajinou, v poli pusto, zimno. Vietor hučal v bezlistých konároch stromov a hľadal sa zapierať do všetkých kútov. Ticho a pusto všade tam von, a preto milý je domáci krb každej rodine, ktorá v dobrej zhode sa zhromaždí okolo neho.

V také trudné, smutné jesenné chvíle myslievala Viola na svoj osamelý život, lebo i pri pobyte vo veľkej domácnosti nepatrila ona k svojim domácim ani svojou vlastnou vôľou, ani pričinením tých tam v tej veľkej prízemnej izbe. Viole ostávala len malá tmavá izbietka.