ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V onú marcovú noc, v tú noc, keď zavítala k nám naša malá Anna, ešte bola tuhá zima. Veľmi dobre pamätám sa na to. Prvé marcové dni boli teplé. Slnce už vystúpilo hodne vysoko a ohrialo našu zem svojimi teplými lúčmi. Sneh zmizol, ľadu očividne ubúdalo. Celé balvany ľadu niesol náš potok nadol. A nádeje ožili aj v našich srdciach. I my sme sa úfali dožiť nových radostí, i my sme čakali od novej jari mnoho, ja najviac: zdravie pre svojho syna.

Hej, môj syn, môj jedináčik, ležal chorý už mnohé mesiace. Niet mu pomoci, niet lieku. S nevýslovným žiaľom vyznávam, že sme nevládni, nemáme moci odvrátiť strašnú hodinku smrti od milovaného stvorenia, nemôžeme predĺžiť dýchanie, dať novej krvi, stvoriť nové pľúca: biedni sme, biedni. Keď tak prívetive zasvietili prvé jarné lúče do našich oblokov, tu sa zdvihol môj malý chorý a túžobne pozeral na oblok. Uväznené vtáča! I oprel hlávku o malú, chudú dlaň a díval sa, díval.

„Bože môj, bože môj,“ zvolal hlasom starého človeka, lebo dieťa v chorobe na duchu sa chytro vyvíja, pravda, nezdravý to vývin. „Bože môj, dajže mi krídelká!“

Mne bôľom zastalo srdce.

„Čo si to žiadaš, syn môj? Načo sú ti krídelká?“ opýtala som sa ho.

Pozrel na mňa hlbokým pohľadom teraz už vpadnutých, mne takých drahých očí, i povedal:

„Aby som mohol uletieť preč, preč do neba!“

Ujsť som musela od neho, aby nevidel moje slzy, nepočul moje kviľby. Len keď som premohla mocné pohnutie, vrátila som sa k nemu.

V sklepíku, v ktorom sme predávali rozličný, pre naše dedinské obecenstvo potrebný tovar, zamestnaný bol môj muž. Ale nebolo mu to po vôli. Bola to moja práca obsluhovať v sklepe, a on dovážal i rozvážal nápoj do vyárendovaných krčiem, on kupoval i predával tovar, železo, remeň vo väčšom, mne ponechal s tovarom zachádzať len v malom. Pritom veľké hospodárstvo, dom, veľká záhrada vyžadovali rozšafnosť skúsenej gazdinej — a ja som veru nebola skúsená…

Preto medzi nami boli časté roztržky. Vedel hneď, keď som niečo prilacno predala, keď som mohla viac zarobiť, kde som škodu namiesto osohu zapríčinila. Vyhovárala som sa, a tým som len zväčšovala zlo. V taký čas vzal klobúk a palicu a odišiel. Často len z mesta Zárubného mi odkázal, aby som mu poslala to alebo to, že sa vybral s priateľom na víno alebo na kukuricu nadol.

Tak sme ostali sami na niekoľko dní.

I vtedy, keď to mnohosľubujúce marcové slniečko zasvietilo, odišiel.

A potom prišli zasa snehové i dažďové mrákavy. Vietor ich dohnal i zavisli nad našou dedinkou. Náš dom je na kraji dediny, i nájde ho každý vetrík i počuť z neho zavýjať silný severák…

Ako prestalo byť teplejšie tamvon, klesli i novooživnuté naše nádeje, podobné kvietku, ktorý, vylákaný svetlým lúčom, zdvihne hlavičku, ale oviaty ostrým dýchnutím severáka klesá umŕtvený do včasného hrobu.

Bdiem celé noci pri postieľke svojho dieťaťa.

Lampa horí mdlo, postavená v kúte na kasni, aby neznepokojovala môjho chorého. Ešte je nie pozde, azda len desať hodín, áno, minulo už desať, vidím to na našich prostých hodinách, ktoré veselým svojím tik-tak ma posmeľujú aj ďalej bdieť. Môj Fedorko drieme. Ani ja sa nehýbem, strážiac jeho spánok. Hľadím na neho pohľadom zarmútenej matky. Ó, vykríkla by som v zúfalosti nad svojou malomocnosťou, že mu nemôžem pomôcť, nemôžem mu znova dať život!

A v strachu pred tým, čo ma očakáva, zablúdi mi zrak aj po izbe. Pozerám vôkol seba, akoby azda z jedného alebo druhého kúta mala vyjsť nejaká príšera, znamenie, ohlas, ale nič, len veselé, vždy rovnaké tik-tak hodín a vytie vetra zvonku počuje moje ucho. A nepravidelné dýchanie malých, chorých pľúc svojho syna viacej cítim, ako počujem…

A v tomto naslúchaní počujem zrazu cudzí, zvláštny zvuk. Ide zvonku. Mieša sa do dutia vetra a blíži sa. Je pod oblokom, cítim to jasne. Zostrený sluch rozozná stonanie človeka. Zdvihnem hlavu a pozriem do obloka, vstať mi nemožno, lebo sa bojím. A Fedor sa zobudil a načúva tiež.

„Kto je to, mama?“ opýtal sa.

„Neviem, dieťa moje,“ odpovedala som, pohladiac ho po horúcom čielku, aby sa upokojil. No moje zraky zasa udreli na nezastretý oblok, vysoko nad ulicou.

Teraz — táto chvíľa zostane mi večne tkvieť v duši — videla som niečo také zvláštne, že som sa zdesená strhla i hodila hlavu pod podušku chorého dieťaťa. Vyznám, bála som sa, vyznám, nebola som nikdy silná, nikdy smelá.

Videla som strápenú tvár, videla tmavé oči, upreté bôľom na mňa, videla polootvorené ústa, ako v prosbe, a videla som to opreté o sklo obloka. Môj synček, oprúc sa o moje plecia, videl to tiež. Ale on sa nebál ani najmenej.

„Mama, to je akási žena, choď, mama, pozrieť, kto je to.“

Zvonku sa znova ozval ten bôľny vzdych, i slová a plač, plač dieťaťa.

„Choď, mama, chytro, tá žena má aj dieťatko pri sebe, prines mi ho!“ posielal ma syn.

A ja som sa vzmužila. Veď som videla, že je to nie nič nadprirodzeného. Poznala som, že akási biednica sa zatárala sem i hľadá nocľah. A že náš dom je prvý v dedine, že sa v obloku ešte svieti, to ju priviedlo nazrieť dnu.

Kým som sa zberala, bolo ešte raz počuť:

„Bože môj, zmiluj sa nad nami!“

Ponáhľam sa, lebo oblok otvoriť som sa bála pre mrazivé povetrie, ktoré by chorému istotne zaškodilo, a preto som vyšla na dvor. Aj náš Orech zbadal, že niečo cudzieho blíži sa k dvoru, čakal už pri dverách a načúval. Pohladila som hlavu verného psa i tíšila ho, keď chcel vyskočiť dverami na ulicu.

Vietor ma temer zvrátil, keď som otvorila dvere, vedúce na ulicu. V tomto vetre, v tejto noci vonku nie je pre živého tvora. Ako sa mohla dostať sem táto žena, čo tu chce a kto je?

Pod oblokom na kamennej lavičke, odkiaľ pozerala do obloka, sedela teraz žena učupená. Skrývala, zahrievala niečo a srdce mi hovorilo, že je to dieťa. Pristúpila som k nej a položiac ruky na jej plece, oslovila som ju. Ona vstala a začala ma prosiť:

„Ach, pani, zmilujte sa nado mnou! Ak ste z boha, nedajte nám zahynúť!“

„Poďte dnu, tam sa zohrejete aj vy aj dieťa, dajte ho sem, veď nevládzete.“

„Nevládzem, veď idem z mesta od samého poludnia.“

Mesto je vzdialené len na hodinu od nás.

„Ach, tisíc ráz som chcela už svojmu životu urobiť koniec,“ hovorila plačom a zimou chvejúca sa žena, „ale toto dieťa, tento červiačik ma od hriechu vystríhal.“

„Neplačte už, sem dieťa, je skrehnuté od zimy, nebožiatko.“ Žena mi podala dieťa s veľkým namáhaním, lebo bolo ťažké, bolo vidno, že netrpelo nedostatok, aspoň nie toľký ako jeho mať. Zaplakalo, keď cítilo, že ho beriem z náručia matere, no skoro som ho zavinula do teplej šatky, ono oprelo hlávku na plecia a čušalo. Sladká radosť, azda zmilovanie nad biednejším je také sladké, vtiahla mi do srdca. Dieťa som pevne privinula k sebe, neznajúc ani, čie je, aké je, odkiaľ je, cítila som len, že je odkázané na moju podporu, a niesla som ho s radosťou dnu.

Žena len pomaly kráčala za mnou. Kašlala veľmi a postonávala:

„Noc nás zastihla na poli — mňa a moju Anču, zimnica ma zachvátila, musela som ostať na ceste. Nebolo ani človiečika nablízku, ani voza, nikoho.“

„A prečo ste radšej nezostali v meste?“ opýtala som sa.

„V krčme ma odbili, aj kde som pýtala, oj, ako som sa hanbila, nechceli ma prichýliť, žeby im, vraj, mohla v dome umrieť.“ Kašeľ ju zas pochytil, a tak sme prišli do domu. Zaviedla som chorú ženu do kuchyne, zobudila slúžku i pestúnku a kázala rozložiť oheň a pristaviť vodu i mlieko na sporák.

Dieťa som položila na slúžkinu posteľ. Spalo. Bežala som do izby uspokojiť svojho synčeka.

„Mama, kde máš to dieťatko, prečo si mi ho nedoniesla?“ privítal ma Fedor.

„Ach, ono spí, dieťa moje, Anička teraz spí a potom bude chcieť jesť.“

„Zato nič, len mi ju dones, ja ju chcem vidieť,“ hovoril a hlas sa mu triasol od rozčúlenia. Privolila som, vyšla som i doniesla som malú Anču na rukách do izby. Vtedy sa zobudila a po prvý raz som pozornejšie pozrela na ňu. V svetle lampy som videla, že je dieťa veľmi pekné, zdravé, že má umné očká a hľadí na mňa temer skúmavým pohľadom a že si všetko pozorne obzerá.

Aj Fedorko si ju obzrel. Bol celý natešený, že ju vidí. Odjakživa veľmi rád mal deti a vždy si žiadal mať malú sestričku.

„Mama, veď ti tá má zlaté vlásky, však je to zlatovláska?“ Naozaj malo rozpustené vlásky ako zlato.

„Kto je jej mama? Odkiaľ je? A či má ešte otca?“ spytoval sa chorý chlapec ďalej.

„Neviem nič, syn môj, ale Aničku musím vyniesť a ty musíš spať, len tak ti ju ráno donesiem.“

„Ale jej poprav, daj jej moju hlavničku, mama, a zajtra jej uši iné šatočky, veď pozri, aké sú jej roztrhané!“

„Dobre, dobre, ale teraz búvaj, dieťa moje, lebo mi zajtra budeš zasa väčšmi chorý a bude ťa bolieť hlávka, milý syn môj!“

„Nie, mama, ale poďže sem, voľačo ti poviem potichu, aby dievčatko nepočulo. Počuj, mama, nedaj viac túto Aničku od nás, pusť jej mamu samu preč a my si Anku podržme u nás, ja sa budem s ňou ihrať.“

Ó, syn môj drahý! V mojej duši sa tiež vzbudili podobné myšlienky. Žiadal si si mať sestru, brata, žiadal si si druhov v svojich hrách a Anička by sa ti videla na to súca — aj mne sa namanula myšlienka, že ti toto prinesie zdravie a predošlú živosť. Veď boh je milostivý, všemohúci. Jemu je možné aj mŕtvych vzkriesiť k novému životu. On môže i mne navrátiť radosť, uzdraviť jediného syna. Tak som sa modlila i sľubovala, že chcem byť milosrdnou k chudobným, že i ja sa chcem zmilovať nad biednejším odo mňa, že svoj život posvätím núdznym. Ach, čo som všetko sľubovala, ja biedna, sebecká žena!

Druhý deň som poznala, že žena, ktorú som do svojho domu prijala, je naozaj veľmi chorá. Zvliekla sa síce z lavice, kam jej boli slúžky postlali, ale vždy jej bolo zima a sedela ustavične v kúte za pecou a smutne pozerala na dieťa baviace sa okolo nej.

Poprosila ma, aby som jej ukázala moje dieťa. Zaviedla som ju do izby. Zvedavo, s tým zrelým pohľadom chorých detí pozeral sa môj chorý na Ankinu matku. Aj ona sa zahľadela na neho a pokývala mlčky hlavou. Ale ten pohľad, to kývanie hlavou povedalo mi viac než mnoho slov, také významné to bolo, a ja som znova videla, že pre mňa niet nádeje, niet pomoci!

Aničku som musela umyť a obliecť pred Fedorkovými očami. Kázal jej dať hračky, sám jej dával obrázky a povedal jej, čo ktorý znamená a predstavuje. Ale ona, dvojročné dieťa, nerozumela hneď, a preto ho skoro omrzela, a unavený aj mnohým hovorením poslal ju preč.

Všetko som mu robila po vôli, mysliac, že tým mu obľahčím stav.

Keď prišiel lekár z mesta, chodil každý deň, povedal, že sú nervy chorého chlapca náramne napäté. Kdežeby nie! Také dojmy, a ja som ich neodstránila, ba ešte som ho obťažovala!

Lekárovi som ukázala aj chorú cudziu ženu. Vyslovil podivenie, že som vôbec takú pochybnú osobu pustila do domu, potom, obzrúc ju dôkladne, povedal po nemecky:

„Tej niet pomoci! Skoro pôjde zo sveta, len ráčte hľadieť, ako sa jej zbavíte.“

Úbohá žena rozumela lekárovým slovám. Ako som sa pozdejšie dozvedela, vedela po nemecky. Rozprávala mi všetko, čo už zlého prežila a pretrpela.

Teraz už bola vdova. Vdova po murárovi Petrovi Lámanovi. Pochádzala z malej dediny, rozloženej na úpätí Tatier. Otec jej ešte žije, je zeman, ale zeman bez značného majetku. Lenže na svoj harmáles je pyšný aj teraz, preto nedovolil, aby sa Mariena vydala za murára, hoci sa aj radi mali a hoci aj Peter Láman bol poriadny, usilovný šuhaj. A keď Mariena, jediná dcéra pri troch bratoch, majúc svoju hlavu, nechcela Petra opustiť, otec ju vyhnal z domu. Je to temer každodenné, stáva sa to, ach, len keby kliatba otcova sa nesplnila tak často, temer vždy. Mariena šla za svojím milým, žili spolu istý čas na vieru, ale potom nemala pokoja, kým sa nezosobášili.

Ale nebolo požehnania na tom manželstve. Museli prežiť mnohé trpké chvíle: tu Peter nedostal roboty, tam ochorela Mariena. Keď sa narodila Anča, vtedy už Mariena bývala na želiarstve a nemal ju temer ani kto opatriť. Miesto láskavého ošetrovania dostávalo sa jej len surových odkazov od otca, ktorému bolo ľúto dcéry, ale nechcel jej to dať najavo, úfajúc sa, že ju bieda privedie na prah otcovského domu, a keby tam prosila o kúsok chleba, dostalo by sa jej, možno, odpustenia.

V jeseni sa Peter vrátil domov a na čas vtiahol do chalupy blahobyt a pokoj. Ale k jari zasa ho vyhnal nedostatok do sveta. Mariena šla s ním. Videlo sa jej ľahšie žiť blízko muža ako v dedine, kde ju všetko upomína na otcov dom, kde ho vidí každý deň, stretá sa s tetkami, donášajúcimi nové kliatby, nové odkazy, preto opustila domov, nesúc so sebou nádej, že v cudzine založí základ dobrobytu pre svoju rodinu. Chcela pracovať, chcela sporiť, ale či sa to dá v takých pomeroch?

Cez leto len šlo, ako šlo. Peter mal robotu pri stavbe veľkej fabriky neďaleko Miškovca. Ona bývala v baraku s mnohými inými ženami, aj s takými, s ktorými by sa doma nebola ani zhovárala. Ale teraz musela pretrpieť mnoho. A robila to všetko v nádeji, že potom pôjdu domov a za usporené groše nadobudnú si niečo do hospodárstva.

Keď sa blížila jeseň, ostatní murári sa rozišli domov, len Peter na Marieninu radu ostal. Páni ho mali radi i ponúkli mu miesto pri peciach. Práca bola ťažká, každý deň bol pre neho plný nebezpečenstva. Mariena ani nevedela, ako blízko je jej muž smrti: veru nebola by trpela, aby ďalej vydával svoj život nebezpečenstvu.

Raz jej ho doniesli raneného… Parný kotol sa roztrhol i odtrhlo mu nohu… Vzali ho do špitála, nohu amputovali, ale tým sa jeho stav nepolepšil, ba zhoršil: po mnohých týždňoch ťažkého utrpenia umrel. Ona strápená ochorela tiež i musela ležať v špitáli. Dieťa jej vzali a dali do opatery istej sedliačke. Čo mala usporené, to šlo na trovy za dieťa i za lieky. Polovyliečená opustila nemocnicu, túžba za dieťaťom a domovom nedala jej pokoja. Myslela, keď raz bude doma, prestanú všetky jej bôle i neresti. Nie pre seba, ale pre svoje dieťa chce ísť k prísnemu otcovi a pýtať kus chleba. Azda nezatvrdí svoje srdce a prijme ich potom už k sebe.

Ale na ceste ochorela znova. V istej maďarskej dedine ležala dva týždne. Ale i tu zobrala posledné sily a pobrala sa ďalej. Dobrá gazdinka, u ktorej ležala, nahovárala ju, aby nechala jej, bezdetnej, to malé dievčatko, ale Mariena by to nebola urobila ani za svety, i ponáhľala sa preč, tým viac, že začalo byť teplo a myslela, že to už tak má byť. Ale nešla dlho v tom blahom naladení mysle, lebo už v našom stoličnom meste ochorela a len z nohy na nohu sa vliekla ďalej, až prišla do Zárubného, a tam ju už nikto nechcel prijať, alebo lepšie rečeno, nenašla takého, kto by sa nebol bál prijať do domu ženu zrejme veľmi chorú. Od Zárubného až k nám potrebovala temer desať hodín.

Ani teraz nemala pokoj, chcela ísť ďalej. Ale ja som nechcela privoliť, najmä keď sa popoludní dostavila veľká horúčka. Dala som ju odviesť do susedov k istej statočnej vdove i poprosila som ju, aby opatrila chorú ako najlepšie, sľúbiac jej, že časom sa jej to nahradí. A ona ochotne prisľúbila mi všetko. — Potom som sama šla k nášmu starému pánu farárovi, aby písal Marieninmu otcovi, že jeho dcéra u nás leží a možno ani viac nevstane, aby prišiel k nej alebo poslal jej na cestovné trovy, keby vyzdravela. Pán farár schválil poriadky, aké som porobila s chorou, sľúbiac mi, že príde navštíviť aj môjho synáčka a navštívi aj chorú ženu.

Môj muž, vrátiac sa domov, nebol spokojný, že som si k našim mnohým ťarchám vzala ešte i túto.

„Ale povedz mi,“ povedala som mu, „čo by si bol urobil ty na mojom mieste?“

„Bol by som jej dal dva groše alebo aj päť, prípadne i desať a zaviedol by som ju do krčmy,“ odpovedal.

„Nie, to by si nebol urobil, nebol by si mal srdce odpraviť od prahu svojho domu prosiacu biednicu, a to ešte s malým dieťaťom!“

„A čo,“ začal on zasa, „čo budeš robiť s ňou, keď ti tu ostane ležať chorá mnohé dni alebo i týždne, čo, keď umrie, si počneš s dieťaťom?“

„Vykonám svoju povinnosť, opatrím núdznu a keď umrie, dieťa má starého otca, azda sa oň postará.“

Ale v srdci som sa úfala, že starý otec sa nepostará o vnučku, ale nechá ju mne a môjmu synovi, ja sebecká!

Medzitým malé dievčatko, netušiac tragédiu svojej rodiny, chodilo po kuchyni i tĺklo hlávku pajáca, ktorého mu daroval Fedor, o stôl, veselo švitoriac, miešajúc maďarské i slovenské slová do čudnej reči. Len čo začínalo zrozumiteľne hovoriť, osvojilo si pri svojej maďarskej pestúnke jej slová, posunky a hoci v ústach toho malého stvorenia boli ony smiešne, smutný dojem na poslucháča robili. Dieťa ako dieťa, všade privykne, skoro si osvojí reč i odvykne od svojej, len mu daj, čo poslúži na jeho chvíľkové uspokojenie.

Môj malý chorý často si žiadal vidieť malú Annu a hneď mu prišlo na um, že i ja som Anna, opytoval sa, prečo je to, že dievčatko tak menujú ako mňa?

Vysvetlila som mu, že meno Anna je veľmi rozšírené a pekné, a preto je nie div, keď aj toto malé dievčatko pokrstili tým menom.

Ale nie dlho ho zaujímalo malé dievčatko, skoro ho zunoval a posielal preč.

„Len ty, mama, ostaň, už nechcem iného, len teba,“ tak hovoril môj syn. On už nechcel nikoho viac, len svoju matku! (Ó, syn môj, dobre ti hovorí malé, nežné srdce, že nikto ťa tak verne neobslúži ako tvoja matka, že ona až do poslednej chvíle zostane pri tebe.)

Smutné dni prišli, najsmutnejšie celého môjho žitia. Videla som umierať otca, no bola som ešte mladušká, necítila som osteň bôľu tak ako už starší ľudia. Videla som umierať milú, utrápenú, starostlivú matku, len nedávno ešte, no srdce moje nepoznalo ten žravý bôľ ani vtedy, nepocítilo až na hranice zúfania vedúci žiaľ. Myslela som, že sa pozbavím rozumu, že umrieť musím i ja so svojím miláčkom, i boli chvíle, keď som si žiadala smrť.

Len jedno ma zachovalo od rúhavých myšlienok: viera. V najťažšie chvíle tohto biedneho žitia chopila som sa knihy: modlila som sa. Prosila som o pomoc a pomoc prišla mi, neviem ako. Ale všetko, i to najhroznejšie, čo matku môže postretnúť, som prežila.

K ostatku som ani neplakala. Tupá rezignácia zavládla mojou dušou. Necítila som už viac pustotu, aká sa vzmáhala vôkol mňa. Oddajúc raz všetko do vôle božej, nemyslela som na nič, len na to, kedy i ja pôjdem za svojím synom.

Zatemnilo sa mi nebo, zašlo mi svetlo radosti, pre mňa niet viac šťastia, niet blaha. Nikdy viac neusmejú sa moje oči, nezaspievajú ústa veselú pieseň, niet pre mňa viac veselosti, niet.

Divné je ľudské srdce. Hneď sa ide umoriť v plači a žiali, potom prídu iné udalosti, život žiada svoje práva a slabé srdce plesá znova a otvorí sa novým radostiam…

Dva týždne za mojím vrúcne milovaným dieťaťom umrela Mariena Lámanová. Vždy sa úfala, že vyzdravie, túžobne čakajúc teplé dni jari, že pôjde do rodného kraja, no prikvačila ju smrť a ona, poručiac mi svoje dieťa, prosila, aby som hľadela vymôcť odpustenie otca pre vnučku. Odobrala sa za svojím mužom.

Na malú Annu ťažko mi bolo pozrieť pri myšlienke, že moje dieťa, ošetrované čo najnežnejšie, muselo umrieť, a toto, opustená sirota, nikým neoplakaná, nemilovaná, žije a je veselé, zdravé. I posielala som ho preč, ale zasa volala ho naspäť a znova sa odvrátila od neho v nespravodlivom žiali. Nemohla som zniesť jeho zdravý smiech, jeho nevinné reči rozrývali rany môjho srdca: hľa, taký sebecký je žiaľ!