ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V úzkej, krivoľakej dolinke, utiahnuto, akoby pred zrakom sveta ukrytá, leží malá dedina. Nikto by v tom divom, čistou, ale nespoľahlivou bystrinou svlažovanom údolí nehľadal príbytky ľudské. Veď i obydlie i životy ľudí a zvierat tu často ohrožené bývajú rozputnanými živlami prírody bezohľadnej, necitnej. V zime severné víchrice a záveje, v lete búrky a prívaly navštevujú, tu zasypávajúc chatrče, tu podrývajúc základy väčšinou drevených domov, dolinku túto.

Iste, len veľká núdza prinútila prvých obyvateľov založiť osadu v tomto pustom, ešte i „divej krásy“ a „veľkoleposti“, prostom údolí. Len prenasledovaní, svojich práv zbavení ľudia utiahli sa v pustinu túto, voliac potýkať sa s nedostatkom, pustiť sa v boj s prírodou, so živlami, so šelmami hôr, — ale, zachovať si právo svedomia. Kronika hovorí, že obec Malú Kamenicu, alebo Kameničku, založili protestanti, vyhnaní z mesta Veľkej Kamenice, vzdialeného na 2 hodiny chôdze. K vysťahovalcom pripojili sa pozdejšie iní, i povstala obec. V tejto obci nachodia sa mnohé mená totožné s menami mesta Veľkej Kamenice.

Usilovnosť, statočnosť a prísna poctivosť obyvateľov tejto biednej dedinky bola príkladná v celom vidieku. Neohrožene pridŕžali sa svojej viery; ale v boji stáletom osvojili si veľkú sporivosť a akúsi tvrdosť.

Z prvu dávaly im veľké, staré, na míle rozsiahle hory výživu. Rúbali a vozili drevo do ďalekých miest, pozdejšie sami si postavili pílu i mlyn na potoku a behom času i koľčovali vyrúbaniská a posiali zbožím. Vzdorujúc drsnej prírode, piaď za piaďou vydobývali si pôdu ešte neoranú. A povesť hovorí, že kedysi im ten zradný potok, ktorý v suchom lete vyschýnal na úzky prameň, ale za prvej búrky vzrástol v rieku strmú, donášal i zrnká zlata, ktoré mlynár v meste predával. Skutočne ale, nebolo to zlato, čo ich živilo, bola to len tvrdá, úmorná práca. I živili sa so dňa na deň, nepoznajúc iného blaha, netúžiac po inom bohatstve, ako po tom, čo vydávala tá hruda, ktorú si podmanili a nepoznajúc iného oddychu a potešenia, ako tú milú nedeľu a slovo Božie v chráme svojom. Len v najnovšom čase zavial i do tohoto kúta nový duch a vzbudil túžby po bohatstve; i zachcelo sa niekoľkým nahliadnuť do krajov neznámych i ta šiel jeden, potom dvaja, traja, dnes už temer polovica mladých mužov do — Ameriky.

*

Na dolnom konci roztiahnutej dedinky, na strmom briežku potoka, stojí malý, ale pekný biely, kamenný kostolík — a proti nemu na druhom briežku fara veľká, priestranná s dvorom a záhradami. Obe tieto budovy, ako i škola za kostolom, náležia rimsko-katolíckej cirkvi. Za prvotného stavu prislúchal kostol tento evanjelikom, keď bol im v protireformácii odňatý a tak si miesto neho vystavili asi 200 krokov ďalej nový kostolík bez veže a faru drevenú.

Jednoho augustového večera vyšlo zo dveriec farského dvora na katolíckej fare malé, asi šiesťročné dievčatko. Ju vyprevádzal starúčký farár Rovinský. Krásny a velebný tento starec nežno a opatrne viedol dievčatko a pred dvercami obzrel sa hore i dolu a zavolal na slúžku vo dvore zamestknanú:

„Odprevaď, Žofka, Boženku domov a daj pozor, lebo pôjdu statky domov.“ Pri tom láskave spočinula pravica jeho na hlávke dievčaťa. Toto sa ale ozvalo:

„Za mňa sa nebojte, báči, ja som už dosť veľká, aby som na seba pozor dala. Však už pôjdem do školy — a Žofka má prácu.“

„Poslúchni, Boženka,“ povedal starý pán dôrazne. „Niektorá krava by ťa mohla strčiť.“

Boženka sa zasmiala.

„Aká som ja to bola, keď som bola maličká, keď som ešte nevedela „k“ povedať a vtedy som povedala mame, že ma chcela tolilicta trava topnúť, viete, vo vašom dvore?“

„Ako by som nevedel,“ dotušil starec s úsmevom, ačpráve mu to dávno z hlavy vypadlo. „Ale teraz choď, mama bude mať starosť o teba.“

Dievčatko bozkalo ruku pánu farárovi a povedalo: „Dobrú noc, milý báči a ďakujem za jablká a slivky, my ešte nemáme. Ja ich podelím doma všetkým!“ A odkryjúc rožtek zástery s úľubou pozerala na červené a žlté jabĺčka. Podskočila ku lávke nad potokom, a slúžka za ňou. Ako tak kráčaly dedinou, štebotajúc spolu, zazrela Boženka pred dvermi jednoho zo sedliackych stavísk, mladého, čierno odeného šuhaja. Hneď bežala k nemu a zvolala:

„Báči, báči, kedy prídeš k nám?“

„Teraz idem, Boženka; chcem sa rozlúčiť s vami.“ Pritom sa sohnul k nej, objal ju vrelo a pobozkal na červené okrúhle líčka. Počerná chudá tvár jeho mala výraz smútku a utrpenia, strádania.

„Pôjdeš už?“ opýtalo sa dievčatko a zarmútilo sa. „Ideš do Prešporka? A dajú ti peniaze?“ Pri tých slovách pozrela na dom, z ktorého mladík vyšiel. Vidno, že ona čosi zachytila z rozhovoru dospelých.

Mladý muž si vzdychol: „dali dačo ale nie dosť. Budem mať dosť ťažké dni.“

Boženka chytila ho za ruku, obrátila sa ku Žofke a riekla: „Choď ty len domov, Žofka, slečna Marinka ťa budú potrebovať, mňa pán Klas odprevadia.“

Žofka so smiechom a letkom pohodeným pozdravom odbehla. Tí dvaja ale kráčali ešte vyššie ku evanjelickej fare.

V pitvore stretli sa s farárkou. Bola to veľmi pekná žena: silná, mladá, vysoká, zdravej ružovej pleti s vlasami bohatými a očima jasnýma.

„Mama, mama, báči sa prišiel odobrať.“

„Viem, tušila som, že už odíde; vitajte, pán Klas.“ On úctive bozkal ruku, pani ale obrátila sa k Boženke:

„Ale ty, kde si bola, tuláčka? Nemala som koho po teba poslať, lebo Katka ešte neprišla z poľa domov.“

„Žofka ma odprevadila, mama,“ povedala skrúšene Boženka. „A dajú vás báťa pozdravovať a odkázali vám, aby ste prišli i so mňou, áno, povedali mi to ešte v izbe. A tieto jabĺčka som vám doniesla, toto tebe, toto oteckovi a toto — to tebe, báči, vezmi si.“ Bolo to už posledné; Klas jabĺčko prijať nechcel, ale keď videl, že by sa dievča cítilo urazeným, vzal a položil do vačku.

Matka vzala jabĺčko s úsmevom a potom vkročili všetci traja do izby. Izba bola dosť úzka, ačkoľvek priestranná. Obloky boly malé — a teraz, v súmraku už málo svetla vnikalo do izby. Medzi oblokami stál stolík a pri ňom sedel miestny farár Teplický. Čítal, študoval. Keď vkročili tí traja dnu, on zodvihnul hlavu a pozrel láskave na nich. Hlava jeho bola zanímavá. Vlasy kaštanové, mäkké; biele, hladké čelo, tvár bľadá, troška vpadnutá, oči modré, usmievavé, ako oči Boženkine, brada a fúzy niečo svetlejšie, ako vlasy a na lícoch jasno-červené škvrny: ruže suchotinárov. Celá tvár bola zduchovnelá, výraz na nej dojemný a pohľad akoby do diaľky blúdiaci.

Boženka radostne poskočila k otcovi a oprúc sa o jeho kolená, objímala jednou rukou šiju jeho, druhou podávala mu jabĺčko. „To som tebe doniesla, je už zralé, neboj sa, také len na katolíckej fare rastú. A pozdravujú ťa báči, že by sme prišli, že sa my dvaja budeme hrať na pimparapax.“

Všetci sa zasmiali, farárka veselo, zvučne, Miško Klas veselšie, ako by sa dľa jeho vážneho výrazu dalo súdiť a úbohý farár zachrípnuto, i musel zakašľať.

I vidno bolo, že všetci traja starší s nežnou láskou hľadia na to malé, podarené dievča a počúvajú temer zbožne jeho detinské reči. A ona neprestávajúc hovoriť, zazrela v zásterke kúsok pestrej handričky, zvolala: „No, na toto by som bola zabudla! Dala mi to teta Marinka a to bude mojej Ľudke zástera.“ S tým odbehla ku svojim bábikám. Klas na pokyn farárkin si sadol blízko farára. Ona si sadla do výklenku okna a vzala do ruky pletenie.

„Idete?“ spýtal sa farár.

„Idem. Konečne otec a brat povolili, ale išlo to ťažko, kým som to svolenie dostal. Brat je tvrdý a prízvukuje, že on doma musí ťažko robiť, on i jeho žena — a ja, že chcem stať sa pánom a žiť život ľahký, pohodlný.“

„Ľahký, pohodlný život,“ opakoval farár s prízvukom irónie. „Ako si oni náš stav predstavujú. Duševnú prácu oni necenia, náš prehĺbený duševný život nepochopujú. Je to prirodzené. Ešte i naši rozumnejší ľudia, obzvlášte váš otec, náš kurátor, majú svoje predsudky. Ja som sa často o tom shováral a zdalo sa, že on ma porozumel. Sľúbil mi, že vás vypraví. Dal vám peniaze?“

„Štyridsať zlatých — všetko spolu. A to, povedali, že s tým má byť koniec; viac že nedostanem, aby som si s tým gazdoval.“

„To je veru dosť málo, lebo cesta sama stojí veľa, a teraz, ísť na neisto, na theologiu, bez podpory, len v nádeji, že dostaneš štipendium, alebo odpustia ti didaktra, alebo aspoň že sa trafia priváta. Dotedy treba žiť, platiť bývanie, kúpiť knihy a zaplatiť za konvikt a školné. Budete museť veľmi sporiť!“

Klas vzdychol a sedel so sklopenou hlavou. Bol zamyslený; už ako gymnázium navštevoval, poznal, čo je život chudobného študenta a nebol ďaleko; neznámi profesoria, neznámi spolužiaci a súdruhovia ho prijmu — snáď chladno, alebo ľahostajne.

Farárka s úprimnou sústrasťou počúvala rozhovor a pozerala na mladého muža.

„A nepožičal by vám dakto?“ opýtala sa s naivnosťou sveta neznajúcej, nezkúsenej ženy.

„Mne?“ spýtal sa študent nazpät. Kto by mne požičal peniaze?… Kto by sa mi poručil? Otec požičky nechce, on by mohol dať i tak, nie je tak utisnutý. I zajtra, včas ráno ide so zbožím na trh. Ale on nedá viac. U neho je summa 40 zl. veľmi veliká — a myslí, že s tými peniazmi ja môžem za pol roka skvele vyžiť. Súdi podľa seba a podľa skromných pomerov našich tu doma.“

„Tak je,“ dotušil farár; „štyridsať zlatých je pre nás dosť na dlhý čas, keď máme každodenné iné potreby, ale kde treba za ne všetko kupovať, nevystačia na dlho. Ale Pán Boh pomôže, brat môj! Nájdu sa snáď dosť skoro i priváta, a vaše dobré svedectvá budú tiež za vás hovoriť. Netraťte nádej, úfajte sa, že vždy bude len lepšie.“

Študent vstal. „Idem už, zvečerilo sa a ráno mi treba včas vstať. Otec odvezie ma na stanicu.“

Teplický a jeho žena vstali tiež. On pozrel na ňu, akoby žiadal jej súhlas.

„Keby som ja bol v lepšom položení, brat môj, vypomohol by som vám milerád — ale — aspoň maličkosť — snáď vypomôže vám na čas z nesnádze.“ Hovoriac toto, otvoril stolík, vyňal starú knihu, a z nej desiatku, jedinú, čo tam bola. Čakala, že pridruží sa k nej ešte jedna a že za ne kúpia na jasenný jarmok zimný kabát pre Teplickú, ale takto sa ešte lepšie sišla.

„Vezmite, brat môj, maličkosť túto,“ povedal Teplický a podával Michalovi bankovku. Miško sa zdráhal; bojoval so slzami a bál sa slova preriecť, aby nezaplakal.

„Len vezmite,“ núkal farár, „odo mňa je to nie ponižujúce. Pomyslite si, že vám to dáva brat z čistej, nezištnej duše. A ak by vám to slúžilo k uspokojeniu, vrátite to, keď budete svojim pánom, keď nie mne, tak mojim milým.“ A ako by ho tklivé tušenie nútilo, pozrel na ženu i baviace sa dieťa.

Na to Michal vzal desiatku a tichým, pritlumeným hlasom ďakoval. Násilne premáhajúc svoje pohnutie podal farárovi ruku k rozlúčke. Ten ho privinul k sebe a pobozkal.

„Nech vás Bôh sprevádza, brat môj! Na zdravie si dajte pozor, čo je telu treba, to mu dajte, lebo sa prílišné strádanie pomstí v pozdejšom veku. — — Že ste mierny, skromný a solídny, to viem, i verím, že tým i naďalej ostanete. Bár by všetci naši theologovia tak pochopili úlohu svoju a povolanie svoje, ako vy, brat môj!“

„Zvlášte môj brat, Ivan,“ zamiešala sa s povzdychom pani Anna.

„Pozdravte ho od nás a vplývajte naň dobrým príkladom, aby konečne zvážnel a nebral život tak ľahko, ako dosiaľ.“

„Ruky bozkávam,“ povedal konečne Michal prisviedčajúc hovoriacej len mlčky, lebo nebol v stave viac povedať. Sklonil sa, i bozkal ruku farárkinu a podišiel ku dverom.

„A odo mňa sa neodoberieš, báči?“ zvolala Boženka a opustila svoje bábky.

„Ako by som sa neodobral,“ šeptal mladý muž objímajúc dievčatko, „veď ťa tak rád mám a toľko milých hodín strávil som s tebou v nevinnej zábave.“ Podarilo sa mu premôcť sa a hladkajúc mäkké vlásky Boženkine, hovoril:

„S Bohom, moja Zlatica! ostaň s Bohom a uč sa mi dobre, viem, ty si dobrá a poslušná!“

„S Bohom, báči,“ zvolalo dievčatko s plačom, „oj kedy sa zase budem spolu baviť!“

„Na leto!“ povedal theolog už vo dveroch a ponáhľal sa von do súmraku.