Zlatý fond > Diela > Johankin zajac


E-mail (povinné):

Terézia Vansová:
Johankin zajac

Dielo digitalizoval(i) Miriama Oravcová, Viera Studeničová, Dagmara Majdúchová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 93 čitateľov


 

Johankin zajac

Redakcii prišiel medziiným i nasledovný list v sprievode rukopisu.

„Slávna(!) redakcia! Ohľadom Dennice som už viackrát chcela svoju mienku vysloviť, ale, myslím si: mienka nie je zajac, inšie nám je potrebnejšie. Nepotrebujeme len samé chvály, ale nazrimeže raz i do zákulisia našich domácností.

Aby ste nepovedali, že mám vôľu ohovárať, začnem so sebou, takže dám napospas jednu udalosť z mojej tvrdej kuchárskej školy.

Ak by sa našlo za nášho osvieteného storočia niekoľko takých kuchárok, akou som toho času bola ja, odporúčam im prečítať si toto. Ale sa úfam, že odchovankyne našich vysokých škôl budú aspoň to vedieť — čo som ja vedela…

Zdravstvujte!

Johanna G. r. K.“

Nebolo mi viac než šestnásť rokov, keď som sa vydala. Mamičky som už nemala, domácnosť viedla nám stará tetka. Ja som sa o kuchyňu neobzrela, ktože to vedel, že taký výskok, akým som bola, má sa vydávať!

Ako mimochodom osvedčujem sa tu slávnostne, že súc už viac stará ako mladá, nevydala by som si dcéru (ani vtedy, čo by ich bolo deväť), kým by tá dcéra nevedela variť! Veď je to pravé mordovisko postaviť také decko k sporáku, opásať mu novú zásteru (z výstavy), dať do ruky varešku a povedať: „Na, teraz var!“ Nielen to, že deva ide za muža neznámeho do neznámeho jej sveta, ale že ide tak nepripravená, je na zaplakanie. Ký div teda, že to božie stvoreniatko naje sa viac sĺz ako chleba? A to sú ti vraj medové týždne. Len šťastie, že to tá mladosť tak ľahko preskočí.

Pred samým sobášom ťažko mi zaľahlo povedomie, že som vlastne sprosták. Môj Jonatan (to bol môj mladý zať) spýtal sa ma, prečo som taká skormútená?

„Ach,“ reku, „keď ja — — neviem — — variť!“

„No, no,“ tešil on, „veď sa ty naučíš.“

„Ale,“ zamiešala sa do toho tetka, „veď jej ty azda v prvý rok vezmeš kuchárku!“

Tá to uhádla! Jonatan sa usmial a riekol:

„Nie, ale čo Johanka uvarí, to i zjeme.“ Tak bolo dobre. Ale šťastie, že je láska skutočne dakedy slepá. Čo musel Jonatan prvé časy prežrieť, to je nie na opísanie. Najedovať sa mal príčiny dosť, ale či sa často najedol, to je iná otázka.

Zo všetkého, čo prvé časy vyviedla som v kuchyni, podám len túto udalosť.

Jonatan mal v tie časy v prenájme malý majetok v dedine, v horách akoby ukrytý. „Z mesta na dedinu vydala sa Mina“ — škádlili ma moji, nuž, mne tiež bolo krušno, že mám bývať v dedine, ale „kde je milý, tam je mestom i dedina“.

Dosť na tom, že by sme boli bývali dosť šťastní, keby tá moja slabá stránka, to varenie, nebola bývala taká — slabá.

Moje šťastie bolo, že v dedinke bývala dobrá stará pani učiteľka. Vyjmúc učiteľovcov a polesného, nebolo v dedinke „inteligencie“.

Pani učiteľke neprestanem chválu vzdávať. Ona bola skutočne mojou učiteľkou. Bez nej by som bola nejeden príučok draho zaplatila. Bola milá a vždy ohľaduplná — z toho vidieť, že taktu a dobrote nenaučí sa len v školách a medzi vzdelanými — že nikdy neurazila, nikdy nezahanbila. Ja som pri iných nedostatkoch mala i tú chybu, že som pokáranie ťažko niesla a hrdo všetko naučenie odmietala. Týmto vari chcela som zakryť svoju nevedomosť a to je značná prekážka pri akomkoľvek poučení. Ale moja dobrá pani „rechtorka“ mi to nedala znať, že ma chce naučiť dačomu. Keď sme sa zišli, takto začala:

„Varili ste halušky? Ja neviem, ako ich vy pripravujete (nijak, lebo neviem), ale ja ich takto varím,“ nasledoval jasný recept. Alebo: „Či je i u vás zvykom, že sa v nedeľu varí kapusta — a plnená, hej? Možno, že ju u vás inak varia, ja som ju na tento spôsob pripravovať zvykla:“ — nasledovala úprava. A že bola nasledujúci deň nedeľa, uvarila som Jonatanovi kapusty takej, že ten len oči vyvaľoval. Smelo tvrdím, že ma vtedy o päť percent radšej videl. Z toho vidieť, že láska býva v blízkosti žalúdka a je s ním v telefonickom spojení. Týmto spôsobom som sa všetkému možnému priučila. Len raz by som bola vykázala fígeľ, keby tiež šťastnou náhodou môj dobrý anjel nebol prišiel a zavčasu ma ucestil. A to tak bolo.

Pán učiteľ, človek už obstarný, cez prázdniny bol horlivým poľovníkom. On a polesný naviedli i môjho ináč pokojamilovného Jonatana, aby si kúpil flintu a šiel s nimi na lov. Ako sa mu sprvu vodievalo, to by bola zaujímavá kapitola, ale ja som nie klebetnica. — Len toľko pošepnem, že keď prvý raz strelil, bezmála si odstrelil — palec. Ale keď pánboh dá, i motyka vystrelí. Stal sa i tu zázrak: Jonatan zabil zajaca! A to poriadneho ušiaka! Šťastný a hrdý doniesol ho domov a hodil na stôl.

„Žena!“ kričal už dvorom, „tu máš pečienku! Zajtra na večeru nám ho pripravíš. Prídu k nám páni! Ja idem s polesným do mesta a prídem len zajtra — takže sa pochlap!“

— Len pozri, ako sa rozhadzuje, — myslím si nejasne — a v úžase stratila som reč. To sa, ako je známe, u mňa len zriedka zvyklo prihodiť. Nuž dobre, zajac je zajac, ráno sa chytím do neho. Ľahko dakomu povedať: priprav zajaca, keď je zajac ešte v koži a keď nemáme o tom ani poňatia.

Poslala som do školy na výzvedy. Moja slúžka, Hronka, sama také teliatko ako ja, prišla domov s heslom, že pani rechtorka išla na susednú dedinu chorú dcéru navštíviť a že pán rechtor nevedia, či prídu dnes, alebo zajtra.

„Tak je darmo,“ hovorím ja, na všetko odhodlaná. „Hana, či ty vieš, ako sa ,čistí‘ zajac?“

„Ale ja? Ver’ ja neviem, mladá pani.“ A pri tom uškrnula sa a ukázala všetky zuby.

„Veď tak, na dobrý kôl som sa oprela. Hana, rozlož do sporáka a postav do toho veľkého hrnca vody!“

Hana poslúchla. Voda čosi-kamsi vrela a ja medzitým uložila som zajaca do umývača, vzala hrniec s vodou a vyliala na ušiaka. Nikdy ten taký kúpeľ nedostal! Spojenými silami vytiahli sme ho na lavicu a dali sa doň.

„Šklbaj, trhaj, Hana moja!“ velím ja.

„Jáj, veď to nejde,“ kričí Hana a odtrhuje prsty.

„Nejde, lebo musí byť starý ani pes. Daj ešte tú vodu na oheň, ešte ho budeme zmáčať. Keď nepôjde podobrotky, pôjde pozlotky. Keď nie ako sliepka, pôjde ako prasa!“

Ešte ho i popolom posypala a tak okúpala vo vriacej vode. I tak len kedy-nekedy vyjde chlp srsti a i to s kožou. Vidieť, ten huncút nechcel srsť pustiť. Mojej Hane sa čosi marilo, že videla obárať brava a škrabať nožom. Vezme teda nôž a obrába ním kožu zajaca.

Dobrá myšlienka, myslím si, „ale, Hana moja, nôž je tupý, počkaj, donesiem ja — britvu“.

Nikdy Jonatanova britva tak „nebrala“ ako tentoraz. Nám obom chrbty boli ako vyzvárané, čo sme sa usilovali „holiť“ zajaca. Išlo to akosi, išlo, ale pomaly. Naveľa i britva začala „štrajkovať“, že veru ona je na niečo lepšie stvorená.

Neviem, ako dlho by bola trvala táto naša práca, keby nebola prišla pani učiteľka. Viem, že dostala pokyn doma, čo sa u nás robí, a i to viem, že jediným pohľadom prezrela situáciu, ale, akoby nič, začala:

„Tak som sa preľakla — prišiel mi chýr, že mi je Pavluška chorá. Ale jej už prešlo. Navrátila som sa a že nemám tak súrnu prácu, prišla som kuknúť, čo robíte, či ste nepochoreli? — Ej, ej, zajac? Nože no! Sem s ním, veď ho my hneď oderieme!“

Odrať to treba, ó, Hana moja, v šírom svete či ešte máme páru? A opäť prišiel ten okamih, že som onemela. Len hľadím, hľadím na pani rechtorku, ako zručne zavesila zajaca na dvere a začína ho sťahovať z kože — i počúvam, ako hovorí:

„Tak, čosi-kamsi je hotový. Vravia, že zajac má deväť koží, no, ja neviem, koľko ich je, len to viem, že je to zdĺhavá práca. Ale potom to už stojí za prácu! Či i vy tak pripravujete zajaca (ale ja?!!) ako ja? Môj spôsob je tento,“ a podala mi celé pojednanie, pri ktorom vopred cítila som všetkými zmyslami, že musí byť osvedčené.

„Počkajte,“ pokračovala pani rechtorka, kým stiahnutú prvú kožu skryla, aby ma voľajako neprezradila, „akú chválu si získate, veď je to krásny zajac! Takto, hľa, my to urobíme…“

Večer, pravdaže, chvála bola získaná, ale komu patrila? Starý pán učiteľ, furták, uškŕňal sa pod jeden bajúz a chválil od neba do zeme.

„Ad animan, to je výborná pečienka! Kapitálny kúsok. No, mladá pani, ak takto budete pokračovať, stanete sa takou kuchárkou, ako je moja starká. Lebo takej ženy, ad animan, nemáš široko-ďaleko…“

Ako dohru k tejto zajačej histórii pripomenúť treba, že na druhý deň Jonatanova britva opäť štrajkovala. Dudrajúc naťahoval ju po remeni sem-tam, i nevedel pochopiť, prečo nechce brať. Ale britva neprezradila, i Hanka mlčala, lebo dostala nový ručník a ja som sa predbežne nepochválila…





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.